Fatimská slávnosť v októbri 2026
(obrázok: internet)
Aj v dnešný predvečer fatimského výročia, keď si pripomíname tanec slnka v októbri 1917, sa v Rudinskej zišlo veľa pútnikov. Spoločne sme sa modlil za Svätého Otca, ktorý zajtra nastupuje do kliniky Gemelli, aby sa pripravil na operáciu.
Pán dekan pokračoval v pohľade na modlitbu „Zdravas Mária“. Dnes nám ponúkol jadro tejto modlitby – najvznešenejšie Meno Ježiš.
Svätý Pavol píše v Liste Filipanom:
„Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno.“ (Flp 2, 8 – 9)
V modlitbe Zdravas Mária sa objavuje meno „Ježiš“. Samotné meno „Ježiš“ je hebrejského pôvodu a znamená: „Jahve je spása.“ Bolo bežné v Izraeli (Jehošua, Ješua) a používa sa dodnes, najmä medzi kresťanmi v španielsky hovoriacich krajinách. Napr. terajší tréner Portugalska je Jorge Jesus.
Cisterciánsky opát Balduin, ktorý bol v roku 1184 ustanovený za arcibiskupa Canterbury, ešte len ako opát napísal akúsi parafrázu na Ave Maria, v ktorej hovorí:
K tomuto pozdravu anjela, ktorým každý deň podľa svojich možností a s takou nábožnosťou, akú môžeme, pozdravujeme najsvätejšiu Pannu, sme zvyknutí pridať slová „a požehnaný je plod tvojho života“. Touto vetou Alžbeta neskôr, keď počula pozdrav Panny, ktorý jej adresovala, akoby zachytila a dokončila slová anjela, keď povedala: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“.“
Niekedy okolo roku 1196 sa stretávame s dekrétom parížskeho biskupa Eudesa de Sully, ktorý nariaďuje duchovenstvu, aby dohliadlo na to, že „Pozdrav Požehnanej Panny“ bude ich veriacim dôverne známy rovnako ako Krédo a Modlitba Pána; a po tomto dátume sa podobné nariadenia objavujú v každej časti sveta, pričom v Anglicku prvýkrát so synodou v Durhame v roku 1217.
Pre pochopenie raného vývoja tejto pobožnosti je dôležité uvedomiť si skutočnosť, že tí, ktorí túto formuláciu používali ako prví, si plne uvedomovali, že Ave Maria je formou pozdravu. Preto bolo dlhý čas zvykom sprevádzať tieto slová nejakým vonkajším gestom úcty, pokľaknutím alebo aspoň úklonom hlavy.
O svätom Aybertovi v dvanástom storočí sa zaznamenáva, že sa každý deň pomodlil 150 Zdravasov, 100 z nich sprevádzal pokľaknutím a 50 prostráciami.
Prostrácia - z latinského prosternere – vrhnúť sa na zem, padnúť. V kresťanskej liturgii ide o najvyšší prejav pokory, pokánia, adorácie (uctievania) a úplnej odovzdanosti sa do Božej vôle. Človek pri nej leží celým telom na zemi tvárou nadol. Ruky sú rozpažené do tvaru kríža.
Takisto Thierry hovorí o svätom Ľudovítovi z Francúzska, že „bez svojich ostatných modlitieb svätý kráľ každý večer päťdesiatkrát pokľakol a zakaždým sa postavil, potom znova pokľakol a pomaly zopakoval Ave Maria“.
Kľačanie pri Ave Maria bolo v niekoľkých rehoľných rádoch nariadené. Týmto spôsobom sa v dôsledku únavy spôsobenej opakovanými prostráciami a pokľaknutiami recitovanie určitého počtu Zdravasov často považovalo za kajúcne cvičenie.
U niektorých kanonizovaných svätcov sa zaznamenávajú obdivuhodné počty takýchto prejavov úcty. Napríklad dominikánska rehoľníčka a dcéra uhorského kráľa svätá Margaréta (zomrela v roku 1292), sa v určitých dňoch pomodlila Ave tisíckrát a pritom vykonala tisíc prostrácií.
Toto chápanie Zdravas Mária ako formy pozdravu do určitej miery vysvetľuje prax, ktorá je určite staršia než doba, kedy žil svätý Dominik, opakovať pozdrav až 150-krát za sebou. Táto myšlienka je podobná myšlienke modlitby „Svätý, svätý, svätý“, o ktorej sa učíme, že neustále vystupuje pred trón Najvyššieho.
V čase svätého Ľudovíta sa Ave Maria končilo slovami svätej Alžbety: „benedictus fructus ventris tui“ („požehnaný je plod života tvojho“); krátko nato bolo rozšírené pridaním Svätého mena nášho Pána a prosby k Matke Božej. (svätý Ľudovít IX. 1214 – 1270)
Pokiaľ ide o pridanie slova „Ježiš“ (v pätnástom storočí sa pridávalo „Jesus Christus“, dlho sa verilo, že to bolo výsledkom iniciatívy pápeža Urbana IV. (1261)
Náboženská príručka z pätnásteho storočia rozdeľuje Zdravas Mária na štyri časti a vyhlasuje, že
prvú časť zostavil anjel Gabriel,
druhú svätá Alžbeta,
tretiu, pozostávajúcu iba zo Svätého mena „Ježiš Kristus“, pápeži,
a poslednú, Cirkev.
Vráťme sa ešte k Rosarium Virginis Mariae:
Už pápež Pavol VI. vo svojej apoštolskej exhortácii Marialis cultus pripomenul, že v niektorých oblastiach sa dodržiava zvyk zdôrazňovať Ježišovo meno pridaním dodatku pripomínajúceho tajomstvo, o ktorom sa rozjíma. Je to chvályhodný zvyk, najmä pri verejnej modlitbe ruženca. Zdôrazňuje kristologickú vieru vyjadrenú v rôznych okamihoch Vykupiteľovho života. Je to zároveň vyznanie viery a pomoc pri sústredení sa na meditáciu, pričom opakovanie Zdravasov má za úlohu umožniť osvojenie si Kristovho tajomstva do života. Opakovaním mena Ježiš, jediného mena, v ktorom máme nádej byť spasení (porov. Sk 4, 12), v úzkom spojení s menom Najsvätejšej Matky - akoby sme Máriu nechali, nech nám ho sama vnukne - sa vydávame sa cestu osvojovania, ktorá nám má pomôcť čoraz hlbšie prenikať do Kristovho života. (Rosarium Virginis Mária, 33).
Opakovanie Svätého mena Ježiš spôsobuje že naše srdce sa začína sústrediť ako prvé, a potom sa dokáže nalepiť na konkrétnu osobu.
Koniec koncov, nesústredíme sa len na meno, ale na jeho vyslovenie slová. Vyslovením mena ponoríme sa do tajomstva,
vyznávame svoju vieru
a vstupujeme do vzťahu s Ježišom,
„s tým, o ktorom... vieme, že nás miluje“
– ako vyznáva svätá Terézia od Ježiša.
Svätý Bernard z Clairvaux:
„Preto, nech si ktokoľvek, kto sa pripravuješ milovať Boha, ak nechceš ani zísť z cesty, ani blúdiť, ak sa chceš riadiť múdrosťou a nie hlúposťou, ak chceš zostať na nohách a nepadnúť, uisti sa, že máš neustále Meno Ježiš v pamäti. Nič nemôže uhasiť tak šialené plamene, nič tak neskrotí zlé myšlienky, nič tak nezničí jedovaté pocity, nič tak neodvádza pozornosť od divných predsavzatí – ako Meno Ježiš.
Ak budeš verne zachovávať meno Ježiš v duši, Ono vyhladí zlo, zasadí cnosti, bude zasievať lásku. Dá vám ochutnať veci nebeské, upokojuje nezhody, obnovuje harmóniu, prináša pokoj, rýchlo uhasí nepríjemné veci telesnej túžby.“
Vzývaním Ježišovho mena to vyznávame: Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu. Veď Písmo hovorí:
„Nik, kto v neho verí, nebude zahanbený.“ (Rim 10, 9 - 11).
Je to kredit, ak je skutočný a vychádza z hĺbky srdca, znamená odhodlanie zmeny v osobnom a spoločenskom živote. Pretože v realite od toho momentu som dal Boha na prvé miesto v mojom živote. Všetko odtiaľto je podriadené Jemu, Jeho vôli, Jeho učeniu, evanjeliu.
Svätý Augustín uvádza,
že „ak Boh bude v tvojom živote
na prvom (správnom) mieste,
všetko ostatné bude tiež
na svojom správnom mieste."
Zvyčajne to v našom živote vyzerá takto:
Pán Boh je dôležitý, ale často prehráva,
či už s rodinou, či už ide o starosti,
problémy, ambície, naše životné plány,
konkrétne situácia alebo udalosti.
Avšak hlboká modlitba ruženca robí, že pohľad na realitu sa mení. Začínam si vyberať to, čo chce Boh, pretože verím, mám skúsenosť, že je to najlepšie pre mňa aj pre iných, pre mojich blízkych.
V 2. Liste Solúnčanom (1, 12) čítame takéto slová: „ aby bolo oslávené meno nášho Pána Ježiša Krista vo vás a vy v ňom, podľa milosti nášho Boha a Pána Ježiša Krista.“
Mária chce, aby sme chválili Boha piesňou,
účasťou na Eucharistii, adorácii, modlitbou,
a predovšetkým našim každodenným životom,
aby bolo meno Ježiš vyryté do našich sŕdc.
A tak si vyberám Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa. On je Ten, ktorý ma zachránil a zachraňuje každý deň. On je Ten, komu to dovolím, aby sa usmerňoval. On je Ten, pre koho žijem, s kým chcem prežiť svoj každodenný život. Musíte to urobiť dobre - pozrieť sa na svoj život tesne pod týmto uhol:
Či v mojom živote - ako pri modlitbe ruženca -
v modlitbe Zdravas Mária -
Ježiš je v centre a zaberá najdôležitejšie miesto?
Dávať Márii všetko, s čím mám problém, čo by som chcel zmeniť v našom živote - je dobrá vec pre rozhodnutie, že chcem žiť inak. Odteraz chcem žiť pre Boha.
Nebudem pristupovať na žiadne kompromisy, pochybné situácie, vzťahy, správanie, nebudem ohovárať či klamať. Mária, pomôž mi rozpovedať príbeh v mojom srdci a v mojom živote mať na svojej strane Ježiša.
Chcem urobiť, ako hovorí svätý, Pavol, „všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.“ (Kol 3, 17).
Čo by robil Ježiš na mojom mieste???
Svätý Vavrinec píše:
„V nešťastí, v nebezpečenstve, v strachu
- doma, na cestách, v divočine, na vlnách
- kdekoľvek sa ocitnete,
všade vzývajte Meno Spasiteľa.”
Ži odteraz v Jeho milujúcej prítomnosti – k tomu nás volá Mária.
Čo sa skrýva za pravdou, že Boh zachraňuje, že Ježiš je Spasiteľom človeka? (JEŠUA) Pozrime sa na Nebeského Otca a Ježišovu smrť, pretože tam nájdeme odpoveď.
Vykúpenie
Keď hovoríme o spáse, často používame slovo „vykúpenie“. Vykúpenie sa môže spájať s nákupom a obchodovaním. Toto je zlá asociácia. Nejde o nejaký druh obchodu medzi Bohom a Satanom. Boh je Pánom sveta. S nikým neobchoduje. Vykúpenie je oslobodenie, spása a uzdravenie. Spása nebola transakciou, druhom obchodu so Satanom. Boh je vo svojich rozhodnutiach úplne autonómny, nepotrebuje sa s nimi radiť, nemusí ich vysvetľovať, nepotrebuje počítať s opozíciou. Satanov svet nie je oblasťou vylúčenou z Božej vlády. Hriech nás nevytrhne z Božej ruky, nevydá nás do Satanovej úplnej moci.
Satan nie je Božím partnerom; nemôže zmariť Jeho plány.
Boh má moc vytrhnúť kohokoľvek z Jeho rúk. Boží Syn nemusel preliať krv, aby vydláždil novú a trvalú cestu do neba pre hriešnych ľudí. Prečo sa to teda stalo? Prečo Ježiš dal svoj život za nás? Prečo prelial svoju krv?
Boh je láska. Miloval nás, keď sme boli ešte hriešnikmi. Chcel nás pritiahnuť k sebe viac, ako sme ho chceli nasledovať. Chcel nás pritiahnuť putami lásky.
Spása
Utrpenie si zvyčajne spájame s nejakým nešťastím, nejakým škodou. Modlíme sa predsa za zdravie a silu. Preto môže byť prekvapujúce, že náš Boh trpel a zomrel na kríži. Prečo?
Biblia opakovane zdôrazňuje, že
Ježišovo utrpenie na kríži
je prejavom Božej lásky.
V Liste Rimanom čítame: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 8). A v Liste Galaťanom sa píše: „Ja stále žijem svoj ľudský život, ale žijem ho vierou v Syna Božieho, ktorý ma miloval a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). Niet väčšej lásky, ako dať svoj život za niekoho iného. To Boh urobil.
Pán Ježiš chodil po zemi, učil a žil svätým životom.
Žiaľ, je to jednoducho tak,
že keď je niekto dobrý, svätý, čestný,
spravodlivý a nerobí kompromisy,
rýchlo sa objavia jeho nepriatelia.
Je zaujímavé, že v ľudskom svete sú
dobrí zničení rýchlejšie ako zlí.
A bolo rozhodnuté zničiť Krista.
A On sa dal za nás, dal svoj život. Aby nikto nepochyboval o tom, ako veľmi nás Nebeský Otec miluje, Ježiš obetoval svoj život.
Je ťažké pochybovať o láske niekoho, kto za nás obetuje svoj život.
Svedectvo Božej lásky
V ľudskom svete je toľko zla, že mnohí ľudia môžu mať pocit, že neexistuje šanca na spásu, že rozsah zla je príliš veľký, je toľko vojen, toľko nenávisti, že nemá zmysel spoliehať sa na Božie odpustenie. Boh, vediac, že v mnohých srdciach môže vzniknúť zúfalstvo, beznádej a pocit bezmocnosti, sa rozhodol stať sa človekom, prísť k nám, povedať nám o svojej láske a milosrdenstve a demonštrovať to svojím príkladom. Povedať nám, že máme šancu na život s Bohom, na obrátenie, že návrat k Nemu je možný.
A naozaj, Ježiš hovoril toľko o Božej láske, o dobrote Nebeského Otca, že sa im to nepáčilo. Rozhodli sa ho za každú cenu umlčať. Pre tých, ktorí sú pri moci, bol Boh ako policajt.
Ježiš nám pripomenul Otca, ktorý miluje. A za toto vyhlásenie a demonštráciu Otcovej lásky obetoval svoj život.
Aby nám ukázal túto túžbu, Boží Syn sa stal človekom, prijal utrpenie a zomrel na kríži. Ježišova smrť nevyplynula z potreby preliať krv. Ježišova smrť vyplynula z potreby prejaviť Božiu lásku k nám.
Boh nám ukázal svoju lásku najpresvedčivejším spôsobom.
Veď nikto nemiluje viac ako ten, kto dáva svoj život za svojho blížneho. Z lásky Ježiš vzal na seba naše hriechy, a tak na seba vzal aj ich dôsledok, a to smrť.
Buďme vďační za Božiu lásku, buďme vďační za dielo ľudskej spásy.
Kamarát, ktorý droguje sa vysmieva zo svojho bývalého kamaráta, ktorý kedysi drogoval.
Nevieš mi nič povedať o Tvojom Ježišovi Kristovi, ktorý – tvrdíš, že ťa zachránil.
Máš pravdu, neviem toho veľa o Ježišovi. Misionár, ktorý mi Ježiša predstavil, mi o ňom veľa hovoril. Že je to Boh, ktorý je mocný, vševediaci, všemohúci, že ak mu uverím, on mi pomôže. Neviem veľa o Ježišovi, ale jedno viem, že som drogoval, zomieral som, dnes by som tu nebol, ak by som neposlúchol Ježiša.
Ako si ho poslúchol?
Modlil som sa o silu nebrať drogy a poslúchať ľudí, ktorí mi pomáhali zo závislosti.
A ja som teraz iný človek.
Neviem veľa o Ježišovi,
nepoznám evanjeliá,
ani Sväté Písmo,
ale viem,
že tento Ježiš mi zachránil život.
Pán dekan spomenul aj Tihamera Totha, fenomenálneho kazateľa: ak by Kristus bol ukrižovaný a zomrel by – vstúpil by do histórie. Ale ak dnes kresťanstvo žije – to znamená, že naše vyznanie viery neskočilo Ježišovou smrťou, ale pokračuje: vstal z mŕtvych.
Priblížil nám zaujímavé dielo:
Chatrč
Mack je v člne, topí sa.
Táto silná a vysoko symbolická scéna zobrazuje Mackov vnútorný boj s vlastnou bolesťou a strachom.
Pán Ježiš navrhne Mackovi, aby si vzal drevenú loďku a šiel si zachytať ryby alebo sa previezť na jazero. Keď sa však Mack ocitne sám uprostred vodnej hladiny, začnú ho premáhať temné spomienky na strašný deň, kedy uniesli jeho dcéru Missy.
Voda sa mení na hrôzu a loď sa rozpadá
Priezračná voda v jazere zrazu sčernie
a premení sa na husté zlo,
ktorá symbolizuje Mackov vnútorný žiaľ a hriech.
V tom momente začne drevená loďka pod ním praskať, lámať sa a rýchlo sa potápať. Mack podlieha panike, pretože vie, že v tejto temnej hmote sa utopí.
V najhroznejšom okamihu
sa na hladine objaví Ježiš,
ktorý pokojne kráča
po vode smerom k nemu.
Z brehu, aj zblízka na Macka volá:
„Nepozeraj sa na to, Mack!
Pozeraj sa sem!
Nemysli na minulosť.
Nemysli na bolesť.
Pozri sa na mňa.
Všetko bude v poriadku.“
Mack, uväznený v potápajúcej sa loďke, zúfalo kričí: „Prečo mi toto robíš?“
Ježiš mu s hlbokým súcitom odpovedá, že to nerobí on – že
všetka tá černota a búrka je
v skutočnosti vo vnútri Macka,
sú to jeho vlastné myšlienky a bolesť.
Ježiš mu opakuje, aby sa nedíval na čiernu vodu a dieru v lodi, ale aby hľadel priamo do jeho očí a dôveroval mu.
V tom momente sa v sekunde celá ilúzia rozplynie: čierna tekutina zmizne, loďka je opäť celá a pevná a Mack sedí uprostred nádherného, tichého a slnkom zaliateho jazera.
Ježiš k nemu pristúpi,
podá mu ruku a následne ho pozve,
aby vystúpil z lode a skúsil kráčať
po hladine spolu s ním.
Pekný príbeh povedal pán dekan o starom námorníkovi a kompase.
Kompas je pre mňa Ježiš Kristus.
Nemôžem ja silou mocou
otočiť kompas iným smerom
– tak ako by som ja chcel.
Nemôžem ísť proti Ježišovi.
On dal základné pravidlá hry.
Treba ich rešpektovať.
Ježiš je to najvznešenejšie
Meno na celej planéte.
Neexistuje iné meno,
v ktorom by bola spása.
Nikto Ježiša nenahradí,
žiadne iné náboženstvo nie je na tej istej úrovni
ako je Ježišovo náboženstvo.
V nikom inom niet spásy.
Môže ktokoľvek čokoľvek hlásať,
aj sám nejaký pápež môže hovoriť o rovnosti náboženstiev.
Nemá pravdu.
Jedine Ježiš Kristus je Boh a Pán,
Spasiteľ sveta, nikto iný.
A tak ako stredovek ospevoval Máriu,
pozdravoval ju „Ave Mária“
a považoval tento pozdrav
v spojení s pokľaknutím a prostráciou
za kajúce cvičenie,
prinesme aj my nejakú obetu Pánovi.
Zrieknime sa niečoho,
pridajme k modlitbe aj nejaký sebazápor....
-----------------------------------
