Fatimská slávnosť vo februári 2025
KAI ME EISENENKES HEMAS EIS PEIRASMON
Pán dekan privítal všetkých pútnikov, aj domácich. V tomto týždni prežívame Národný týždeň manželstva so zaujímavou témou: Beh na dlhú trať. Kazateľ hneď na úvod požiadal, aby sme k svojim úmyslom pri modlitbe sv. ruženca pridali aj prosby za naše rodiny, za manželov, rodičov, aby vo viere žili a vychovávali svoje deti.... Spevokol mladých i dospelých nám skrášlili tieto krásne chvíle modlitby. Pripomenuli sme si aj nášho mučeníka bl. Jána Havlíka, lebo práve dnes sa slávi jeho prvá liturgická spomienka. Pokračovali sme predposlednou prosbou modlitby „Otče náš.“ Neuveď nás do pokušenia.
Pri tejto prosbe sa stretávam s najčastejšími otázkami a námietkami. Pre niektorých táto prosba vyvoláva pohoršenie. Jedna osoba mi dokonca povedala, že keď sa modlí Otčenáš, tak toto zvolanie vynechá, lebo predsa dobrý Otec nemôže niekoho uvádzať do pokušenia, uvádza biblický teológ otec biskup František Trstenský.
Na začiatku je potrebné jednoznačne povedať, že od Boha nepochádza nijaké zlo a Boh nikoho nenavádza na hriech. V tomto ohľade je Sväté Písmo veľmi jasné: „Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh ma pokúša.“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza. Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a keď je hriech dokonaný, splodí smrť.“ (Jak 1, 13 - 15)
Boli a stále jestvujú snahy nahradiť doslovný preklad „neuveď nás do pokušenia" inými výrazmi, napr. „nedovoľ, aby sme padli do pokušenia"; „nedaj, aby sme boli pokúšaní"; „neskúšaj nás nad naše sily" a pod. Otec biskup píše: „Nesúhlasím s prekladmi, pri ktorých sa opúšťa biblický text a vytvárajú sa vlastné vysvetlenia. Cestou nie je zmena biblického prekladu, ale pochopenie jeho významu v šírke biblického kontextu, v ktorom zaznel.“
Táto šiesta prosba, ktorá ako jediná v celom „Otčenáši“ v pôvodnom jazyku neobsahuje tvar slovesa v imperatíve ale v subjunktíve (čo je slovesný spôsob na vyjadrenie splniteľného priania, želania), nehľadá možnosti ako sa vyhnúť skúške. Modliaci sa v tejto prosbe pokorne rozpoznáva svoju ľudskú slabosť a prosí Boha, aby mu v skúškach, ktoré sú v živote nevyhnutné pomohol, aby v nich nezakopol, následne nepadol a neotočil sa tak Bohu chrbtom.
Pokušenie je realitou, ktorej je človek vystavený, ale Kristus dáva návod, ako mu čeliť: „Bdejte a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia.“ (Mt 26,41) V modlitbe tak prosíme, aby nám Boh dal milosť, keď prídu skúšky a pokušenia, aby sme v nich obstáli podľa Božej vôle.
Kľúčové sú - ako vysvetľujú biblisti (F. Trstenský, J. Jančovič, či pápež Benedikt XVI.) – dve slová NEUVEĎ a POKUŠENIE.
Sloveso „neuveď" - po grécky „me eisenénkes" je uvedené v konjuktíve slovesa „eisféro", čo znamená „priniesť, priviesť do alebo k niečomu". Konjuktív je slovesný spôsob, ktorý slúži okrem iného na vyjadrenie žiadosti a priania. V prípade tejto prosby je samozrejme potrebné chápať sloveso nie geograficky, teda v zmysle premiestniť z jedného miesta na druhé, ale obrazne v zmysle privedenia do istej situácie, okolnosti. Keď sa teda obraciame na Boha s naliehavou žiadosťou „neuveď", neprosíme, aby sme vôbec neboli pokúšaní, lebo to pre človeka ani nie je možné. Zdedili sme hriech Adama a Evy, sme na hriech náchylní. V situácii pokušenia žiadame nášho nebeského Otca, aby sme mu neprepadli, tzn., že nevyhovieme pokušeniu a nebudeme podľa neho konať.
Druhým slovom je „pokušenie" - po grécky „peirasmós". V Novom zákone sa toto slovo nenachádza iba v modlitbe Otčenáš a nevzťahuje sa len na Ježišových učeníkov, ale na samotného Krista. Hneď po krste v Jordáne evanjelisti uvádzajú, že ho diabol pokúšal na púšti (porov. Mk 1, Mt 4, Lk 3). V Lukášovom evanjeliu pri poslednej večeri Pán Ježiš adresuje učeníkom slová, ktorými sa ohliada za svojím verejným účinkovaním: „Vy ste vytrvali so mnou v mojich skúškach.“ (Lk 21,28) Slovo „skúškach" je to isté ako v Otčenáši „pokušenie".
Čo to znamená?
Pokušenie sa dotýka našej viery v Boha, samotného vzťahu s Bohom. Ide teda o pokušenia robiť také rozhodnutia, ktorými odmietneme Boha. Kristus počas svojho pozemského života bol pokúšaný diablom vzdať sa cesty utrpenia, mohol sa stať kráľom, užívať si moc, robiť zázraky pre vlastnú popularitu. Dokonca ešte na kríži ho okolostojaci pokúšajú, aby sa zriekol tejto cesty utrpenia: „Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ (Mt 27,40) Všimnime si, že rovnakými slovami začína diabol svoje pokušenia na púšti: „Ak si Boží Syn...“ (porov. Mt 4,3.6) Podstúpiť pokušenia teda patrí k Ježišovmu mesiášskemu poslaniu.
V Novom zákone je slovo „pokušenie" vždy spojené s diablom.
Šiesta prosba „neuveď nás do pokušenia" nie je prosbou, aby na nás žiadne pokušenia neprišli. To by sme chceli, aby nás Boh urobil výnimočnými, aby nám dal imunitu, ktorú nemal ani jeho vlastný Syn. Je to prosba, aby nám Boh v pokušení prišiel na pomoc, lebo sme slabí a náchylní na hriech a bez Božej milosti do neho upadáme. Je to žiadosť o pomoc, aby sme v pokušení nepodľahli návrhom zla, ale vždy sa rozhodli pre Otca, ako to vidíme na príklade Božieho Syna. V Liste Hebrejom je to vysvetlené nasledovne: „A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú pokúšaní.“ (Hebr 2,18)
Preto sa máme modliť a byť ostražití. Mali by sme sa menej spoliehať na vlastné sily a spolu s apoštolmi prosiť: „Daj nám väčšiu vieru!“ (Lk 17,5) Buďme si vedomí pravdivosti slov, ktoré nachádzame v Prvom Petrovom liste: „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete. A Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, on sám vás po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní." (1 Pt 5,8-10) V našich modlitbách viac prosme o ochranu pred pokušeniami, ale zároveň ani my nevyhľadávajme situácie, o ktorých vieme, že sú príležitosťou k hriechu.
Je pravda, že slovo „peirasmós" má vo Svätom písme aj význam „skúška". V Starom zákone, keď Boh žiada Abraháma, aby mu obetoval svojho syna, v Knihe Genezis sa píše: „Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: «Abrahám!» On odpovedal: «Tu som.» A on hovoril: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny ,Morja'! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.““ Žalmista vyznáva: „Veď ty, Bože, si nás vyskúšal, pretavil si nás ohňom, ako sa taví striebro." (Ž 66,10) Keď sú Izraeliti vystavení obliehaniu Asýrčanov, Judita im hovorí: „Predovšetkým však vzdávajme vďaky Pánovi, nášmu Bohu, ktorý nás skúša, ako skúšal našich otcov.“ (Jud 8,25 - 27)
Pozrime na starozákonného Jóba, ktorého viera je vystavená obrovským skúškam. V čom sa odlišujú tieto Božie skúšky od diablových pokušení? Skúšky patria k životu viery. Pápež Benedikt XVI. uvádza: Pomôže nám nahliadnutie do Knihy Jób, ktorá v mnohých ohľadoch naznačuje Kristovo tajomstvo. Satan sa vysmieva človeku, aby sa tak vysmieval Bohu: Boží tvor, ktorého stvoril na svoj obraz, je úbohé stvorenie. Všetko, čo sa na ňom zdá byť dobré, je iba fasádou. V skutočnosti ide človeku - každému človeku - vždy len o vlastné blaho. To je diagnóza Satana, ktorého Apokalypsa označuje za „žalobcu našich bratov, ktorý na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom“ (Zjv 12,10). Rúhanie voči človeku a voči prírode je v konečnom dôsledku rúhaním voči Bohu, je ospravedlnením jeho odmietnutia.
Na spravodlivom Jóbovi chce Satan preukázať svoju tézu: Jedine ak sa mu všetko vezme, potom sa rýchlo zrúti aj jeho nábožnosť. Boh teda dáva Satanovi slobodu, aby mohol túto skúšku vykonať, no presne definuje medze: Boh nenechá človeka padnúť, ale dovolí, aby bol skúšaný.
Aj starší poľský text znie:
„I NIE WPROWADŽ NAS W PRÓBE“
Skúška je Božou cestou, aby človek dozrel od povrchnej zbožnosti do hlbokej jednoty s Božou vôľou.
Koľkí svätci prežili skúšky viery - „noc temna“, v ktorej prežívali pochybnosti viery, vzdialenosť Boha a vnútorný nepokoj: napr. Ján z Kríža, Terézia Avilská, Terézia z Lisieux, Katarína Sienská, Františka Rímska, Ján Mária Vianney, páter Pio, matka Tereza z Kalkaty... Pre lepšie pochopenie tejto prosby Otčenáša je dobré odcitovať slová pápeža Benedikta XVI.: „Viem, že potrebujem skúšky, aby sa môj charakter stal čistým..., ale pamätaj, prosím, na obmedzenosť mojich síl. Príliš mi never..., buď blízko pri mne so svojou ochrannou rukou.“ (Ratzinger, s. 178).
Keď prídu do nášho života tieto „noci temna", spomeňme si na slová žalmistu, ktorý ospevuje Pána ako dobrého pastiera, ktorý človeka vedie istou rukou: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou.“ (Ž 23,4)
Tak môžeme šiestu prosbu Otčenáša vyložiť o niečo konkrétnejšie. Bohu ňou hovoríme: „Viem, že potrebujem skúšky, aby sa môj charakter stal čistým. Ak na mňa takéto skúšky dopustíš - tak ako v Jóbovom prípade
- dáš Zlému trochu voľnosti, potom pamätaj, prosím, na obmedzenosť mojich síl. Príliš mi never. Neurob medze, v ktorých mám byť pokúšaný, príliš širokými, a keď toho na mňa bude priveľa, buď blízko pri mne so svojou ochrannou rukou.“ V tomto zmysle vykladal prosbu svätý Cyprián. Hovorí: Keď prosíme „a neuveď nás do pokušenia“, vyjadrujeme vedomie, „že nepriateľ proti nám nič nezmôže, ak mu to nebude vopred dovolené, aby sa tak v našom strachu naša odovzdanosť a naša pozornosť obracali k Bohu, pretože Zlý nič nesmie, ak na to nemá dovolenie“ (De dominica oratione 25, s. 285^.
Keď sa modlíme šiestu prosbu Otčenáša, musí v nej byť na jednej strane obsiahnutá ochota prijať bremeno skúšky, ktorá je primeraná našim silám. Na strane druhej je to prosba práve o to, aby nám Boh nenaložil viac, ako dokážeme uniesť; aby nás nepustil zo svojich rúk. Túto prosbu vyslovujeme v dôverujúcej istote, na vyjadrenie ktorej nám ponúkol slová svätý Pavol: „Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“ (1 Kor 10, 13)
Uvedomujme si, že dva momenty – skúška a pokušenie – boli tajomne prítomné v živote samotného Pána Ježiša.
Pán Ježiš ide hneď na začiatku do púšte a je pokúšaný Satanom. Takto sa začína Ježišov verejný život: pokúšaním, ktoré prichádza od Satana. Evanjelium nás učí: Pán Ježiš je konfrontovaný diablom, bol Satanom pokúšaný. Ale Ježiš odmieta každé pokušenie a vychádza víťazne.
Ale ani v čase najväčšej skúšky nás Boh nenecháva samých. Keď sa Ježiš odoberie modliť sa do Getsemani, jeho srdce zachváti nevysloviteľná úzkosť – tak to hovorí učeníkom – a zakúša samotu a opustenosť, sám, so zodpovednosťou všetkých hriechov sveta na pleciach. Sám, s nevysloviteľnou úzkosťou. V tú noc pociťuje v svojej duši smútok až na smrť, a tak prosí o blízkosť svojich priateľov: „Ostaňte tu a bdejte so mnou!“ (Mt 26,38). Boh prosí človeka!!!!
A učeníci??? Zaspali!!!
V čase agónie Boh prosí človeka,
aby ho neopustil,
a človek naopak spí.
V čase, keď človek spoznáva svoju skúšku,
Boh naopak bdie.
Je pri nás. Boh pri nás nespí!!!!!
Človeče, chápeš to!!!!
V tých najhorších chvíľach
nášho života, vo chvíľach
najväčšieho utrpenia,
vo chvíľach najväčšej úzkosti,
Boh bdie spolu s nami,
Boh bojuje spolu s nami,
je vždy blízko nás.
To je naša útecha v hodine skúšky:
vedieť, že to údolie,
odkedy ho Ježiš prekročil,
už nie je bezútešné,
ale je požehnané
prítomnosťou Božieho Syna.
On nás nikdy neopustí!
Pán dekan nám ponúkol aj praktické pohľady:
Mama povedala malej myši: Nikdy nechoď blízko k pasci, lebo ťa to zabije. Ani vtedy, keď tam bude voňavá klobáska, alebo výborná slaninka. Malá myš dlho bojovala s chutnou klobáskou na diaľku. Nakoniec podľahla... a gazda na ďalší deň už len vyhodil mŕtvu myš.
Don Bosko svojim chlapcom vysvetľoval jarmok, kupcov a pokušenie.
Ak sa chceš vyhnúť hriechu,
drž sa ďaleko od príležitosti k nemu!
My to nerobíme,
my hriech vyhľadávame.
Nečuduj sa, že si slaboch,
lebo si nevieš rozkázať!
Boj alkoholika s krčmou?
Radšej vystúp o jednu zastávku
ďalej,
hoci cestovné bude drahšie
a domov bude dlhšie.
Ale nevystúp na tej zastávke,
kde je krčma!
Odstráň blízku príležitosť
k hriechu.
Buď na seba prísny!
Len to Ti pomôže!!!
Meditácie: Fatimská slávnosť - 12. februára 2025
Beh na dlhú trať
1. Pán Ježiš je pokrstený v Jordáne.
Ján krstí a vyzýva k pokániu. Ježiš prichádza k Jánovi, aby prijal krst. Krstom začína Boží život v nás. Sviatostným sobášom začína Božia milosť v manželstve. Pane, pomôž manželom, aby čerpali silu zo sviatosti. Nech naši manželia idú pravidelne na svätú spoveď a prijímajú Eucharistiu. To im veľmi pomôže.
2. Ktorý zjavil seba samého na svadbe v Káne Galilejskej.
Ježišu, prijal si pozvanie so svojou Matkou a učeníkmi na svadbu. Počas svadby sa minulo víno. Klaniam sa Ti, milovaný Ježišu, a ďakujem za tvoj zázrak v Káne. Manželstvo je sviatosť, kde jeden miluje druhého v úplnej oddanosti silnou láskou. Téma tohto roku v Národnom týždni manželstva je: Beh na dlhú trať. Ďakujeme Ti za to, drahý Ježišu, že nám pomáhaš a vyprosujeme dlhodobú vernosť pre všetky manželstvá.
3. Ktorý ohlasoval Božie kráľovstvo a pokánie.
Pane, Ty si neúnavne hlásal Dobrú zvesť, ktorou si sa dotkol mnohých sŕdc. Učil si o odpustení a láske. Ďakujem Ti, že ma učíš odpúšťajúcej láske. Pomáhaj našim manželom, aby si vedeli zo srdca odpustiť a opäť pozrieť na seba úprimnou láskou.
4. Ktorý sa premenil na vrchu Tábor.
Ježišu, ideš s Petrom, Jánom a Jakubom na vysokú horu, aby si ich posilnil. Toto tajomstvo ma učí, že Božia sláva môže zažiariť aj v tých najtemnejších miestach našich životov, ak my dovolíme, aby svetlo viery preniklo do nášho vnútra. Pane, posilni našich manželov, aby sa skutočne chceli zmeniť k lepšiemu. Nech Ti dovolia, aby si ich premieňal v lepších ľudí.
5. Ktorý ustanovil Oltárnu Sviatosť.
Spolu so svojimi apoštolmi si jedol baránka. Pri tejto Poslednej večeri si slávil svoju prvú svätú omšu a premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv. Koľko rodín a manželstiev pohŕda Tvojim pokrmom: v nedeľu ani len na sv. omšu nejdú. Keby poctivo žili z Eucharistie, aká sila by bola v našich manželstvách. Pane, pomôž našim rodinám, aby nedeľa bola základom našej viery, keď sa všetci členovia rodiny stretnú pri Božom oltári v kostole.
Čo k tejto téme hovorí Katechizmus Katolíckej Cirkvi?
2846Táto prosba siaha ku koreňom predchádzajúcej, lebo naše hriechy sú ovocím súhlasu s pokušením. Prosíme nášho Otca, aby nás do neho „neuviedol“. Je ťažké preložiť jedným slovom grécky výraz, ktorý doslovne znamená „nedovoľ, aby sme prišli do pokušenia“, „nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu“. „Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša“ (Jak 1,13); naopak, chce nás od pokušenia oslobodiť. Prosíme ho, aby nám nedovolil nastúpiť cestu, ktorá vedie k hriechu. Sme zatiahnutí do boja „medzi telom a Duchom“. Táto prosba naliehavo prosí o Ducha rozoznávania a sily.
2847 Duch Svätý nám umožňuje rozlišovať medzi skúškou, ktorá je nevyhnutná na rast vnútorného človeka a má za cieľ „osvedčenú čnosť“ (Rim 5,3-5), a medzi pokušením, ktoré vedie k hriechu a smrti. Máme rozlišovať aj medzi „pokušením“ a „súhlasom“ s pokušením. Rozlišovanie napokon odhaľuje klamstvo pokušenia: zdanlivo je jeho predmet dobrý, „na pohľad krásny a na poznanie vábivý“ (Gn 3,6), kým jeho ovocím je v skutočnosti smrť.
„Boh nechce, aby niekto robil dobro akoby z nevyhnutnosti, ale dobrovoľne… No užitočnosť pokušenia je takáto: Nikto okrem Boha nevie, čo naša duša dostala [od neho], ani my sami; pokušenia to odhaľujú, aby nám viac nebolo skryté, akí sme, ale – keď spoznáme, čo sme – aby sme si uvedomili, či si želáme svoje nečnosti, a aby sme aj vzdávali vďaky za dobrá, ktoré nám pokušenia odhalili.“
2849 Takýto boj a takéto víťazstvo sú však možné iba v modlitbe. Ježiš svojou modlitbou víťazí nad Pokušiteľom už na začiatku a v poslednom zápase svojej smrteľnej úzkosti. Kristus nás v tejto prosbe k nášmu Otcovi spája so svojím bojom a so svojím smrteľným zápasom. Nástojčivo pripomína bedlivosť srdca v spojení s jeho bedlivosťou. Bedlivosť je „ostražitosť srdca“ a Ježiš za nás prosí Otca, aby nás zachoval vo svojom mene. Duch Svätý sa usiluje vzbudzovať v nás neprestajne túto bedlivosť. Táto prosba nadobúda celý svoj dramatický význam vo vzťahu k poslednému pokušeniu nášho pozemského boja; prosí o vytrvalosť až do konca. „Hľa, prichádzam ako zlodej. Blahoslavený, kto bedlí“ (Zjv 16,15).
Ponúkam vám vysvetlenie,
ktoré napísal Mons. Doc. Dr. Jozef Jančovič
Neopusť nás v pokušení:
prijateľná interpretácia šiestej prosby Otčenášu
Modlitba Otčenáš je klenotom. Je to oratio Dominica – Pánova modlitba. O jej význame svedčí aj jej umiestnenie v Mt 6,9-13, priamo do stredu prvej programovej reči Ježiša, tzv. Reči na vrchu v Matúšovom evanjeliu (Mt 5–7). Prvé evanjelium predstaví excelentne Ježiša ako nového Mojžiša, ako učiteľa nových vecí a prikázaní v piatich kompaktných rečiach, či kázňach (druhá je misionárska reč Mt 10; tretia o podobenstvách Mt 13; štvrtá cirkevná Mt 18 a posledná je eschatologická reč Mt 24-25). Ježiš nás učí v prvej reči nielen náročnej eschatologickej morálke, ale zároveň sa stal aj naším učiteľom modlitby. Otčenáš je toho dôkazom. Ježiš ho učeníkov učil s vysokou pravdepodobnosťou v galilejskom dialekte aramejčiny (ktorým hovoria dnes už iba opätovne usídlení kresťania v sýrskej Malule). Omnoho menej učencov predpokladá hebrejčinu ako originálny jazyk modlitby. Spoľahlivý text Otčenášu máme iba z jeho gréckej verzie, čo je už v podstate jeho pretlmočenie v inej reči. Máme ho jednak v kratšej podobe v Lk 11,2-4 a tiež v dlhšej verzii v Mt 6,9-13. Už len dôsledkom tohto literárneho záznamu v koiné gréčtine a možného významového posunu určitých prosieb modlitby sa schválená talianska parafráza "non abbandonarci alla tentazione" (neopusť nás v pokušení) javí ako legitímny a zrozumiteľný výklad šiestej prosby Otčenáša.
Útržkovitá správa
Minulý týždeň viaceré médiá prevzali z denníka The Guardian zveličenú správu o tom, že pápež František zmenil znenie šiestej prosby modlitby Otčenáš. Voľne sformulovaná správa bez špecifikácie talianskeho znenia zabrala, keďže v nej šlo o notoricky známy text prosby v Pánovej modlitbe. Keď som takto podanú správu počul na jednom biblickom sedení, nesedelo mi to. Veď i pápež stojí pod Božím slovom a jeho pôvodné znenie nemôže len tak všeobecne zmeniť. Meniť a schvaľovať sa môže len preklad biblických textov, o čom svedčia početné preklady, ktoré verne alebo menej verne tlmočili Božie slovo v priebehu časov.
Vskutku za správou z The Guardian bolo pápežovo schválenie Otčenášu v novom talianskom preklade Rímskeho misálu, podľa ktorého sa slávi svätá omša v rímskokatolíckom obrade. Na ostatnom plenárnom stretnutí CEI (Konferencia biskupov Talianska) jej predseda kardinál Gualtiero Bassetti 26. mája oznámil biskupom, že pápež František schválil pre taliansku Cirkev tretie typické vydanie Rímskeho misálu Pavla VI. Po 16-ročnej práci na treťom obnovenom preklade Misálu talianski biskupi už minulý rok v novembri schválili nové znenie šiestej prosby Otčenáša:
non abbandonarci alla tentazione
(nenechaj nás napospas pokušeniu, resp. voľnejší preklad neopusť nás v pokušení). Viaceré naše denníky priniesli skreslený preklad talianskeho znenia prosby na základe jej agentúrneho prekladu v angličtine: nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu. K používaniu talianskej verzie v liturgii potrebovala CEI confirmatio podľa kán. 838, § 3, čiže schválenie Svätého Otca cez príslušnú kongregáciu. Táto zmena bude teda platiť v Taliansku.
Verzia Otčenášu bude taktiež navyše obsahovať spojku anch (tiež) vo vedľajšej vete predchádzajúcej piatej prosby za odpustenie našich hriechov (v gréckom texte dlhov): come anche noi li rimettiamo ai nostri debitori (ako ich aj my odpúšťame svojim dlžníkom). Talianski katolíci sa teda od istého času určeného biskupmi, podľa všetkého to má byť advent ako začiatok nového liturgického roku začnú jednotne modliť pri svätých omšiach, bohoslužbách slova a v súkromných ako aj verejných modlitbách Otčenáš so schválenými úpravami. Navyše na nedeľných a sviatočných omšiach budú trochu inak spievať či recitovať aj úvodnú vetu chválospevu Glória: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom milovaných od Pána! (Lk 2,12), čím sa zmení už dlhšie komentovaný Hieronymov latinský preklad spojenia: hominibus bonae voluntatis (ľuďom dobrej vôle). Tieto zmeny v preklade Otčenášu a Glórie vsutku priniesol už taliansky katolícky preklad Biblie, ktorý CEI schválila v roku 2008a zapracovala ich do lekcionárov Lezionario romano a Lezionario ambrosiano (lekcionár katolíckeho rítu v Milánskej diecéze), z ktorých sa číta Božie slovo pri svätej omši. O znení Otčenášu sa odvtedy začalo živo diskutovať, no až vlani biskupi schválili vnesenie zmien do Otčenášu a Glórie v textoch svätej omše.
Kritici pápeža si neodpustili komentáre, že to, čo robí pápež, je ďalšia trúfalosť. Svätý Otec si dovolil komentovať už v decembri 2017 v jednej diskusii na TV 2000, že preklad v taliančine nie je adekvátny, keďže navodzuje predstavu, že nás pokúša Boh.
Tu však treba pripomenúť, že doterajšie znenie prosby v taliančine
non ci indurre in tentazione (nevoveď nás do pokušenia) nesie v sebe latinizmus indurre imitujúci latinský výraz inducare (voviesť)
v latinskej vete: ne nos inducas in temptationem.
Toto sloveso "indurre" však v dnešnom používaní nesie črtu NÚTENIA. Adekvátnou náhradou slovesa je v dnešnej modernej taliančine bezproblémové sloveso introdurre.
Pápež František je pre zmeny prekladu otvorený, keďže už roky je zvyknutý
na španielsku parafrázu šiestej prosby:
no nos dejes caer en la tentación
(nenechaj nás padnúť v pokušení, resp. do pokušenia).
Odlišnú úpravu zaviedli po viacerých rokoch debát v advente roku 2017 aj
biskupi Francúzska: ne nous laisse pas entrer en la tentation (nenechaj, aby sme vošli do pokušenia), čím sa zmenilo znenie: ne nous soumets pas á la tentation (nepodrob nás pokušeniu).
Už len tieto štyri preklady: latinský, taliansky, španielsky a francúzsky svedčia o istej sémantickej nejasnosti textu danej prosby, ktorá je tiež prekladom z pôvodného Ježišovho jazyka. Všetky preklady sú určité interpretácie, ktoré úplne neriešia viacznačnosť pôvodného gréckeho textu. Je teda omnoho dôležitejšie vedieť, aký zmysel majú slová v pôvodine a aký zmysel im dávame, keď sa nimi modlíme. Skôr ako preklad, je dôležitejšie chápať, o čo v podstate prosíme v modlitbe Otčenáš.
Pôvodný text prosby
Z poslednej rozšírenej šiestej prosby Otčenáša: a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého (Mt 6,13, porov. Lk 11,4) sála znepokojujúce tajomstvo skúšky v našom živote a zároveň u početných pozorných veriacich vzbudzuje aj náš slovenský preklad prosby otázku, ako môže Boh niekoho aktívne vovádzať do pokušenia? Niektorí veriaci unáhlene takýto preklad pokladajú priam za škandalózny, či rúhavý. Takýto zápal však treba nechať bokom, keďže táto prosba je tak v slovenskom biblickom preklade ako aj v iných moderných prekladoch Biblie doslovným znením dobre zachovaného gréckeho textu Nového zákona doloženého vo všetkých rukopisoch. Text doslovne znie:
καὶ μὴ εἰσενέγκῃς ἡμᾶς εἰς πειρασμόν –
kai mé eisenenkés hémas eis peirasmon.
V pôvodnom gréckom texte je teda vylúčená akákoľvek chyba, o možnosti ktorej sa zmieňujú bežne diskutujúci. Ani najnovšie 28. revidované kritické vydanie gréckeho textu Novum testamentum graece neponúka v kritickom aparáte pod textom nejaké odlišné varianty prosby. Textová tradícia nám verne zachováva grécky text prosby. Určité problémy sa týkajú neskôr vnesených zakončení do pôvodného textu modlitby po poslednej prosbe či už v podobe slova Amen alebo v troch variantoch doxológie: lebo tvoje je kráľovstvo, moc a sláva na veky vekov. Amen (na základe 1Krn 29,11-13), ktorú recitujú oddelení bratia ako pevnú súčasť modlitby a katolícki veriaci ju zborovo recitujú vo svätej omši po prosbe kňaza vzápätí po Otčenáši.
Náš slovenský preklad: a neuveď nás do pokušenia, je jedna z možných verzií prekladu a je doslovným prekladom latinského prekladu od sv. Hieronyma označovaného názvom Vulgátam ktorý vznikal na prelome 4. a 5. stor. po Kr. Naše oficiálne znenie je transpozíciou latinského textu slovo za slovom: et ne nos inducas in temptationem.
V pôvodnom Ježišovom jazyku, v galilejskom dialekte aramejčiny mohla prosba znieť: wĕ’al ta’a‘ēlinnán lĕnisjôn alebo ak bola formulovaná v hebrejčine: we’al tevî’ēnû lîdê massah – a nevoveď nás do (moci) pokušenia. Tieto znenia sú však iba dodatočnými textovými rekonštrukciami a môžeme ich voľne dnes pri púti vo Svätej zemi vidieť v átriu karmelitánskeho Kostola Otčenášu na Olivovej hore v Jeruzaleme, kde je mimochodom inštalovaných viac ako 100 verzií prekladov tejto Modlitby Pána.
Pokušenie alebo skúška?
V gréckom texte šiestej prosby sú viacznačné dve slová: μὴ εἰσενέγκῃς – neuveď a πειρασμός – pokušenie, ktoré budem riešiť oddelene. V znení tejto prosby však v prvom rade provokuje výraz peirasmos preložený ako pokušenie, ktorý stojí priamo vo vzťahu s Bohom Otcom. V pôvodnom gréckom texte by môže toto slovo nadobúdať až tri významy:
1) význam eschatologickej skúšky (porov. Zjv 3,10, kde má však výraz určitý člen),
2) ďalej môže označovať bežnú skúšku v zmysle skúšania, ako to dokladajú niektoré židovské spisy (Traktát Berakot 60b: Nevoveď ma do moci hriechu ... viny ... pokušenia ... opovrhnutia. Kumránsky spis 11QPs 24.11-12: Nevoveď ma do situácií, ktoré sú príliš ťažké pre mňa, odstráň odo mňa hriechy mojej mladosti a nech sa na moje priestupky nespomína).
3) a napokon výraz peraismos môže označovať pokušenie, ako ho prekladá sv. Hieronym v zhode s dovetkom prosby: zbav nás Zlého, kde sa javí zlý duch ako pôvodca pokušenia.
Navyše slovo v gréckom jazyku môže poukazovať nielen na priebeh samotnej udalosti (skúšanie či pokúšanie), čo sa v latinčine odborne označuje termínom nomen actionis - meno činnosti, ale slovo môže označovať aj dôsledok udalosti (pád či prekonanie skúšky) v lat. označované ako nomen acti - meno činu. Výborným príkladom na tieto dva aspekty podstatných mien je v evanjeliách opakovane používané gr. slovo basileos. Dá sa vnímať v dvoch významoch jednak ako kraľovanie ale aj ako kráľovstvo.
V Písme bežne Boh skúša a diabol pokúša. Boh skúšal Abraháma (Gn 22,1; 1Mach 2,25; Sir 44,20; Hebr 11,17), svoj ľud (Ex 15,25; 16,4; 20,20) alebo spravodlivého Jóba (Jób 1-2) a taktiež Ježiš bol skúšaný vo všetkom, okrem hriechu (Hebr 4,15). Na základe dodatku k šiestej prosbe Otčenášu: ale zbav nás zlého, ktorý je však len v Matúšovej verzii Otčenášu, by sa výraz zlého mohol týkať všeobecne zla, ale môže odkazovať aj na zlého ducha ako pôvodcu pokušenia, čo potvrdzuje iný výrok v Reči na vrchu: Vaša reč nech je áno - áno, nie - nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého (Mt 5,37), kde je Zlý iste diabol. V úvode toho istého evanjelia taktiež čítame, že po krste Boží Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal (Mt 4,1), Ježiš bol hnaný Duchom do púšte ale pokúšaný bol už zlým duchom, pričom sa to všetko dialo z Božej vôle. Pokušenie Ježiša sa bude opisovať aj ďalej počas jeho verejného pôsobenia. Príčinou preň sa stane dokonca sám Šimon Peter označený najskôr za skalu Cirkvi (Mt 16,18) a hneď vzápätí ho Ježiš tvrdo označí za satana a zo skaly sa stane paradoxne kameň úrazu (Mt 16,23). V diskusii s herodiánmi a farizejmi, Ježiš vystihne ľudskú zlomyseľnosť otázkou: Čo ma pokúšate, pokrytci? (Mt 22,18). Ak teda Ježiš nebol uchránený od pokušenia, o to viac mu bude podliehať aj nasledovník Pána, hoci je v úzkom vzťahu s Bohom.
Zdá sa, že objasňujúcim textom v prospech významu peirasmos ako pokušenie je výzva z úst samotného Ježiša, ktorý prechádza skúškou utrpenia v Getsemani v smrteľnej agónii: Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé (Mt 26,41, porov. Mk 14,38; Lk 22,46). Tento text je významovo veľmi blízky našej prosbe Otčenášu a hoci zaznieva v odlišných súvislostiach, rieši veľmi podobný problém: sám Ježiš sa v skúške utrpenia vo svojej slabosti modlí a to mu umožní prejsť danou skúškou. Jeho modlitba a odovzdanosť do Otcovej vôle ho uchránia pred pádom v skúške. Vo svojej modlitbe Ježiš oslovil Boha Otče a použil v nej identické slová tretej prosby Otčenášu, ktoré sú však v slovenskom katolíckom preklade preložené zakaždým odlišne: nech sa stane tvoja vôľa (Mt 26,42 zatiaľ čo v Mt 6,10 je: buď vôľa tvoja). Daná výzva Ježiša učeníkom sa dá teda chápať i na základe Ježišovho príkladu a konania v zmysle: Modlite sa, aby ste neupadli v skúške. V dôsledku tejto skutočnosti sa teda v šiestej prosbe Otčenášu v Mt 6,13 a v Lk 11,4 nedá len tak ľahko vylúčiť význam gréckeho výrazu peirasmos ako skúška v zmysle utrpenia, či biedy, ako to dobre dokladajú aj horeuvedené židovské modlitby.
Exponované sloveso šiestej prosby
Druhým výrazným problémom prosby, s ktorým zápasili starší aj novší interpreti je grécke sloveso μὴ εἰσενέγκῃς. Sloveso mé eisenenkés je 2. osoba konjunktívu (slovesný spôsob) v biblickom minulom čase, v tzv. aoriste odvodenom od slovesa εἰσφέρω eisferó – vo/u-vádzam, vnášam. Takto formulované sloveso sa prekladá imperatívom – neuveď. Je to tzv. zabraňovací konjunktív, ktorý v dokonavom deji vyjadruje zákaz. Predpokladá sa, že za týmto gréckym slovesom mohol v pôvodnom Ježišovom jazyku byť aramejský kauzatív (prechodné sloveso účinné): ta’a‘ēlinnán odvodený z aramejského slovesa ՚a‘il označujúce aktívnu činnosť I) priniesť, voviesť alebo súhlas či dovolenie II) nechať, dovoliť vstúpiť.
Aramejský originál modlitby tak mohol originálnym spôsobom vystihovať ideu, že Boh je tým pádom za všetko zodpovedný. Avšak v gréčtine už absentuje aspekt dovolenia. Navyše sloveso tu implikuje, že aktívny v uvedení do skúšky a naviac do pokušenia je Boh. Bežne však v starozákonných modlitbách žalmov sa predpokladá neobmedzená moc Boha, ako to potvrdzuje napr. Ž 66,10-12, alebo sa táto moc predpokladá pri zatvrdzovaní faraónovho srdca samotným Bohom v Ex 7–14, alebo pri vzniku nešťastia v meste: Či sa stane v meste nešťastie, ak ho neurobil Pán? (Am 3,6). Boh je teda za všetkým a dovolí dokonca aj zlo! Daná prosba Otčenáša však nerieši primárne, kto tu spôsobuje zlo, na to zareaguje Jak 1,13 (viď nižšie). Evanjelista Matúš však už v úvode vyjadril vzťah medzi Božím a diablovým pôsobením v pozornom formulovaní textu o tom, že všetko sa deje z Božej vôle: Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal (Mt 4,1).
Veľmi skoré objasňovanie
Je veľmi pozoruhodné, že v Novom zákone máme Jakubov list, ktorý skôr ako list, je horlivou na prax zameranou homíliou. Bol napísaný okolo roku 80, teda v čase kedy bolo redakčne finalizované aj prvé evanjelium. Autor listu reaguje nielen na Pavlove formulácie o viere a skutkoch (Jak 2,17.24.26), ale s veľkou pravdepodobnosťou koriguje nesprávne chápanie problematickej prosby Otčenášu. V Jak 1,12 je najskôr blahoslavený človek, ktorý prechádza skúškou, no vzápätí sa vo v. 13 otvorene hovorí: Nech nik v skúške nehovorí: “Boh ma pokúša.” Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Boh nepodnecuje pokušenie a ani sám aktívne nevovádza do pokušenia. Jakub objasní vo v. 14, že to žiadostivosť v nás vyvoláva pokušenie a teda nielen diabol. Autor tu teda objasňuje sémantiku šiestej prosby Otčenášu, nie čo sa týka slovesa neuveď, ale rieši sa skôr výraz peirasmos práve pomocou slovesa πειράζω peirazó – skúšam/pokúšam. Na podporu tézy, že autor reaguje pravdepodobne na prosbu Otčenášu, slúži aj fakt, že list obsahuje až 16 textov, ktoré majú intertextuálny vzťah s textami v Reči na vrchu v Mt 5–7 (porov. najmä Jak 2,10 a Mt 5,19; Jak 2,13 a Mt 5,7; Jak 3,12 a Mt 7,16; Jak 5,12 a Mt 5,34-37). Terminologická blízkosť Jakubovej epištoly a Reči na vrchu, v ktorej Ježiš vystupuje ako učiteľ, je teda veľmi nápadná a hoci znenie paralelných výrokov nie je doslovné, viacerí biblisti sa domnievajú, že autor Jakubovej epištoly mohol poznať identickú tradíciu o Ježišovi, ktorú poznal a spracoval do veľkolepej programovej reči na vrchu evanjelista Matúš.
Jakub opravuje aj nedostatočné chápanie Pavlovej formulácie zo strany niektorých kresťanov, že sme ospravedlnení len skrze vieru. Jakub trvá na tom, že skutky veriacich, najmä ich konanie určované láskou, musí zodpovedať ich viere. S tým by súhlasil aj Pavol. List Jakuba je teda cenným odrazom veľmi skorého a smelého teologického dialógu v etablujúcej sa Cirkvi.
Aj raný cirkevný spisovateľ Tertulián (155-230) objasňoval zmysel šiestej prosby: „Neuveď nás do pokušenia znamená, nedovoľ, aby sme boli vovedení do pokušenia od toho, kto pokúša všetkými spôsobmi“ (De oratione, kap. VIII). Tým pádom vnímal kauzatívny, či súhlasný aspekt gréckeho slovesa neuveď. Novému talianskemu prekladu je blízky návrh sv. Hilára z Poitiers (310-367): Neopusť (v latinčine non derelinquas) nás v pokušení, ktoré nedokážeme zniesť (Komentár k žalmu 18, PL IX, 510).
Dedičstvo Vulgáty
Z dôvodu transpozície Otčenášu z aramejčiny do gréčtiny obsahuje prosba problém morfologicko-sémantickej povahy, čiže súvisí s tvaroslovím (záporné sloveso je formulované v konjunktíve a teda nie v obyčajnom imperatíve) a prosba súvisí s určením aj presného zmyslu oboch riešených slov, ktorý určite ide, ako sme videli, ponad doslovné znenie prosby. Riešenie problému si teda vždy vyžaduje širšie pojednanie, pretože už jej doslovné grécke znenie implikuje nejasnosť. Navyše silný vplyv latinského prekladu sv. Hieronyma Vulgáty z V. stor. ne nos inducas in temptationem na kresťanskom Západe determinoval aj mnohé moderné preklady, ako je i náš, ale aj doterajší taliansky, anglické i nemecké preklady.
Je prekvapujúce, že sv. Hieronym prekladal opakovane grécke peirasmos ako temptatio (pokušenie), aj vtedy keď celkom iste ide o probatio, čiže skúšku (porov. Sir 2,1; Gal 4,14; Jak 1,12; 1 Pt 4,12). Táto latinská prekladová tradícia bola osvojená mnohými modernými prekladmi. Už len tento fakt nám otvára možnosť pre širšie chápanie gréckeho výrazu peirasmos. Ide tu o chvíľu, ktorú napokon dopúšťa Boh, nielen ako pokušenie ale aj ako skúšanie, v ktorom sa môžeme zoceliť ale hrozí nám aj pád, či zlyhanie. Môže tu ísť pokojne aj o finálnu skúšku na konci čias, čo by zasa podporuje eschatologický ráz modlitby Otčenáš často komentovaný interpretmi.
Od skúšok nebudeme nikdy ušetrení, ale Ježiš nás učí prosiť Otca, aby nás uviedol do svojho kráľovstva a nepripustil momenty, v ktorých nám hrozí pád. A hoci vieme s apoštolom Pavlom, že Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať (1 Kor 10,13), radšej prosíme, aby nenastalo to, čo hovorí žalmista v Ž 66,10-12: Veď ty, Bože, si nás vyskúšal, pretavil si nás ohňom, ako sa taví striebro. 11Voviedol si nás do osídla, na plecia si nám naložil súženia. 12Nechal si ľudí chodiť po našich hlavách; prešli sme cez oheň a cez vodu, ale napokon si nám dal pookriať. Hoci je skúška, či pokušenie príležitosťou pre rast vo vernosti Bohu, pretože sme krehkí a slabí, radšej preventívne prosíme, aby skúšky nenastali, pretože nám v nich hrozí pád a preto sa modlíme jednak v zhode s príkladom Ježiša vo vrcholnej hodine v Getsemani ale taktiež napĺňame jeho výzvu z Getsemani, kde nás povzbudzuje modliť sa, aby sme nestroskotali v skúške (Mt 26,41).
Tým, že Druhý vatikánsky koncil prozreteľnostne umožnil používanie živých jazykov v kresťanskom kulte a taktiež z dôvodu vzrastajúcej a primerane kritickej túžby získať hlbšie dôvody pre svoju vieru a nádej, sa javí ako primeraná takáto pastoračná potreba osvetliť Božiemu ľudu význam prosby, ktorú veriaci prednášajú s úprimnou vierou, ale aj s určitým váhaním, čoho sú kňazi svedkom, keď sa na nich veriaci obracajú a právom žiadajú hlbšie objasnenie slov.
V závere uvádzam možné parafrázy prosby, ktoré sú exegetickým pokusom pochopiť zmysel slov prosby: neuveď nás do pokušenia! Poradie interpretácií, ktoré si osvojili už moderné preklady, odráža ich význam a zostupným spôsobom zohľadňuje pohybový aspekt gréckeho slovesa neuveď:
- Nedovoľ, aby sme vošli do pokušenia/skúšky.
- Nevydaj nás pokušeniu/skúške.
- Nenechaj nás napospas pokušeniu/ skúške.
- Nedovoľ, aby sme sa dostali do pokušenia/skúšky.
- Nedovoľ nám upadnúť do pokušenia/skúšky.
- Nedovoľ nám upadnúť v pokušení/skúške.
Už prvý románopisec Cervantes vo svojom románe Don Quichote tvrdil: Preklad z jedného jazyka do druhého, ak nie je z gréčtiny a latinčiny, kráľovien všetkých jazykov, je ako pozeranie sa na flámske tapisérie z nesprávnej strany. Jeho výrok sa však dá pokojne vztiahnuť i na preklady pôvodných posvätných textov do gréčtiny alebo latinčiny, pretože aj oni sú viac-menej interpretáciou.
------------------------------------
