Fatimská slávnosť v novembri 2026
(obrázok: internet)
Dnes večer sa opäť pútnici, aj domáci farníci stretli v chráme Panny Márie Fatimskej v Rudinskej. Pán dekan ich všetkých privítal „v Nebi“. Totiž po Párty Všetkých svätých ešte bola v kostole výzdoba, ktorá „vytvorila“ z kostola Nebo, lebo svätá omša ako vyvrcholenie "Párty" bola slúžená v Nebi... Mládež nám zaspievala, spoločne sme sa dnes modlil za nového žilinského biskupa Petra Beňa. Za nového biskupa sme sa modlili od januára. Dnes sme opäť prosili, aby bol mužom modlitby, dôvery v Pána, mužom hlbokej viery, aby bol mužom svätého života a aj v tejto divnej dobe viedol nás správnymi cestami evanjelia.
Pán dekan pokračoval v pohľade na modlitbu „Zdravas Mária“. Ponúkol nám jadro tejto modlitby –
akoby druhú časť:
najvznešenejšie Meno Ježiš.
Dnes zvlášť zdôrazňoval Ježiša Krista
ako svetlo v živote ľudí.
Vychádzal z evanjelia podľa sv. Matúša: „Keď sa Ježiš dopočul, že Jána Krstiteľa uväznili, odobral sa do Galiley. Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum, v končinách Zabulon a Neftali, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok Izaiáš:
„Krajina Zabulon a krajina Neftali,
na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov!
Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo.
Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.“ (Mt 4,16)
K tomuto je dobré povedať trocha histórie: Mojžiš na príkaz Pána Boha vyviedol Izraelitov z egyptského otroctva, aby ich priviedol do zeme, ktorú im Pán Boh prisľúbil. Keď po štyridsaťročnom putovaní púšťou prišli do Kanaánu, rozdelili si ho podľa dvanástich kmeňov Izraela. Najsevernejšie územie dostali potomkovia Jakubových synov Zabulona a Neftaliho. Toto územie nebolo najšťastnejšie. Často ho prepadali nepriatelia a nivočili ho. Tu sa usadilo aj mnoho pohanov. Pod vplyvom ich mnohobožstva často bola ohrozená aj viera Izraelitov v jedného pravého Boha.
Viac ako sedemsto rokov pred narodením Pána Ježiša
prorok Izaiáš predpovedal,
že príde čas, keď práve v tomto kraji
raz zažiari veľké svetlo.
Izaiášovo proroctvo sa splnilo práve vtedy, keď Pán Ježiš opustil Judeu, vrátil sa do Galiley a usadil sa v meste Kafarnaum. (Tu žil aj sv. Peter) Tu býval a odtiaľ odchádzal do okolia, kde učil zástupy, ktoré prichádzali k nemu. Takýmto spôsobom tomu nie najšťastnejšiemu ľudu, ktorý sedel v temnom kraji smrti, zažiarilo svetlo Kristovho evanjelia.
Podľa Božích plánov a vôle Ježiša Krista toto svetlo evanjelia sa malo dostať do všetkých končín sveta. Prišlo aj k nám. Priniesli nám ho solúnski bratia v roku 863.
Napriek tomu, že svetlo Kristovho evanjelia
je tu už tak dlho, sú mnohí medzi nami,
ktorí toto svetlo nepoznajú
a chodia v tme nevery,
v tme svojich hriechov.
Jednoznačne,
na prvom mieste túto povinnosť
odovzdať svojim deťom
svetlo Kristovho evanjelia majú rodičia.
Rodičia svoje dieťa majú dať nielen pokrstiť, ale ho majú aj naučiť žiť v tomto svetle Kristovho evanjelia.
Ale to dokážu iba tí rodičia,
ktorí sami vo svetle
Kristovho evanjelia žijú.
Mnohí rodičia v dnešnej dobe túto
svoju povinnosť zanedbávajú.
Deti sú stratené, lebo od rodičov nedostali to najdôležitejšie.
Rodičia!
Dávate deťom autá, peniaze, účty, oblečenie...
Ak ste im nedali Boha a vieru,
nedali ste im nič!!!
Vaše deti, by veľmi radi svetlo Boha prijali, ale ho nepoznajú. Potrebujú niekoho, kto by im svetlo nejakým spôsobom sprostredkoval.
Kto im dá svetlo viery,
ak ste to vy –
rodičia zanedbali???
Pán dekan nám ponúkol pohľad do vnútra mnohých ľudí, ktorí hľadali. Hľadali a našli zmysel života, nádej, prechod z tmy do svetla...
Slávna francúzska filozofka Simone Weilová
sa narodila v Paríži roku 1909 v ateistickej rodine. Bola mimoriadne nadaná. Všetky skúšky absolvovala brilantne a už ako 22-ročná sa stala kvalifikovanou profesorkou filozofie na univerzite. Pritom bola úplnou ateistkou a na Boha nechcela ani len pomyslieť.
V roku 1938 trávila jarnú rekreáciu v meste Solesme. Keď sa v piatok popoludní ľudia hrnuli do chrámu, vybrala sa tam zo zvedavosti aj ona.
Nevedela, že je Veľký piatok a že v chráme sa budú sláviť veľkopiatkové obrady.
Počúvala pašie, pozorne počúvala kázeň o ukrižovanom Ježišovi, pozerala, ako ľudia prichádzajú jeden za druhým ku krížu a bozkávajú nohy ukrižovaného Ježiša.
Aj ona - hoci ateistka - šla ku krížu tiež.
V tej chvíli, keď bozkávala nohy ukrižovaného Pána Ježiša,
Ježiš naplnil jej srdce
a úplne sa jej zmocnil, takže uverila v Boha, a odvtedy viera v Pána Boha úplne zmenila jej život. Napísala knihu s názvom Hľadanie Boha, ktorá bola hneď preložená do všetkých svetových jazykov a o ktorej sa jeden konvertita vyjadril, že je to perla, ku ktorej sa znova a znova vracia.
Franesco Messina
bol známy taliansky sochár. Keď si spomínal na svoj život a na svoje hriechy, povedal: „Pritom všetkom som mal stále priateľa, ďalekého, ale istého. Priateľa, ktorý mi dal a stále ešte dáva všetku slobodu stratiť sa a znovu sa nájsť. Rozmarný to umelec, ktorý ma stvárnil z mojich hriechov.
A hľa, tu som, ja,
vznešená socha z blata.
Áno, to som ja,
táto mramorová socha, ktorá je síce biela, ale vo vnútri je čierna, alebo plná blata – to sú moje hriechy. Lebo v skutočnosti som sa narodil 11. apríla 1949.“ A to bol deň jeho definitívneho obrátenia.
Blúdil v tme svojich hriechov, ale v Ježišovi Kristovi stále videl svojho priateľa. Pán Ježiš hľadal Franesca a Franesco hľadal Pána Ježiša a veril, že ho raz nájde.
Na ceste hľadania
mu pomáhala i jeho
zbožná manželka.
Tá bola aj za otcom Piom a prosila ho, aby do svojich modlitieb a obetí vkladal aj jej manžela. Prosila i svoju tetu Gemmu, ktorá bola saleziánska misionárka, aby sa za neho modlila a obetovala.
Tá zrejme obetovala za neho aj svoj telesný zrak. Zomrela úplne slepá. Iste preto, aby Franescovi pomohla nájsť svetlo pre jeho duchovné oči. Pán Ježiš ho našiel, lebo obidvaja hľadali. Pán Ježiš hľadal jeho a on hľadal Pána Ježiša, preto sa našli. Tu je vždy najlepšie to dvojaké hľadanie.
Ak Pán Ježiš niekoho nenájde,
tak len preto, že pred ním uteká.
Niekedy sa stane aj to, že si nájde aj takú osobu, ktorá ho nehľadá. Pán dekan hovoril o mladej 33-ročnej žene Angele Corradi,
ktorá posledných päť rokov prežila vo väzení pre rôzne priestupky, ktorých sa dopustila so zbraňou v ruke. Ona Pána Boha nehľadala, ale Boh sa jej postavil do cesty. Pekne to povedala: „Bola som väznená spoločnosťou. Teraz som väznená Kristom.“ Ale on mi dáva ohromnú slobodu. V nej môžem robiť veľa dobra.
Zlý štýl života som zanechala.
Pán dekan spomínal aj známeho filmového herca Geryho Coopera,
ktorého filmová kariéra trvala tridsaťpäť rokov a ktorý bol trikrát vyznamenaný cenou zlatého Oscara.
Vzal si za manželku katolícke dievča
Veroniku Balfeovú. Jej pričinením
ich manželstvo bolo veľmi pevné.
Pomohla mu nájsť Kristovo svetlo.
Kristovo svetlo je schopné osvietiť každý úsek našej životnej cesty.
Svetoznámy spisovateľ a psychiater Karl Stern
sa narodil zo židovských rodičov. Jeho život bol veľmi poznačený hľadaním pravdy. Raz povedal aj toto: „Naoko tak veľmi jednoduchá otázka, či Ježiš z Nazareta bol vtelený Boh, sa stáva vždy viac rozhodujúcejšia pre ľudí.“
Dostojevský zase povedal:
„Otázka, či Ježiš je vtelený Boh, je jedinou otázkou, od ktorej závisí všetko ostatné na svete. Odpoveď na túto otázku zarezáva hlboko do ľudských vzťahov“ . Chce povedať, že ľudská spoločnosť bude natoľko ľudská, alebo natoľko neľudská, nakoľko prijme, alebo neprijme Ježiša Krista ako Božieho Syna, ktorý prišiel, aby bol svetlom na cestách nášho života. Stern sa potom ďalej pýta: „Čo potom, ak to, čo je v očiach Grékov bláznovstvom a v očiach Židov pohoršením, je predsa len pravda?“ Toto úprimné hľadanie priviedlo Sterna veľmi blízko ku Kristovi. Roku 1943 bol pokrstený a tým pričlenený k Cirkvi, ku Mystickému Kristovi. A tak Kristus, ktorý je pre Grékov bláznovstvom a pre Židov pohoršenie, sa stal Svetlom jeho života. Kristus si našiel živý stánok v jeho srdci, odkiaľ mohol žiariť svojím božským svetlom do celého jeho diania.
Krista treba mať vo svojom srdci
Veľký filmový režisér Cecil B. de Mille po dlhom uvažovaní sa rozhodol, že vo filme „Kráľ kráľov“ hlavnú úlohu,
úlohu Ježiša, zverí filmovému hercovi Warnerovi.
Pri podpísaní zmluvy mu povedal:
„Ježiša Krista sa vám podarí
iba vtedy dobre predstaviť,
keď ho budete najprv prežívať
vo svojom srdci.“
Warner celé mesiace nevkročil do nočného lokálu, prestal fajčiť a piť alkoholické nápoje, oddal sa čítaniu a meditovaniu Evanjelia.
To všetko robil iba preto, aby dobre predstavil Krista vo filme.
My všetci sa musíme
snažiť o to, aby sme
v našom životnom filme
predstavovali presvedčivú
postavu Ježiša Krista.
To sa nám podarí iba vtedy, keď budeme najprv Krista prežívať vo svojich srdciach.
Režisér Franco Zeffirelli považoval fakt, že Robert Powell
nebol praktizujúcim veriacim, za výhodu. Chcel, aby herec pristupoval k úlohe bez vlastných náboženských predsudkov a nechal na plátne vyniknúť samotný príbeh.
Franco Zeffirelli, ktorý bol hlboko veriacim katolíkom, mal pre obsadenie neveriaceho herca do hlavnej úlohy jasný umelecký zámer. Režisér Powellovi vysvetlil, že práve jeho nezaujatosť je pre film prínosom, pretože do postavy nebude vnášať vlastnú teologickú interpretáciu ani naučené náboženské gestá.
Robert Powell túto výzvu prijal s veľkým rešpektom.
Nakrúcanie filmu Ježiš Nazaretský viedlo k tomu, že
Robert Powell uveril v Krista a jeho božstvo.
Daj si odpoveď:
Kto je v mojom živote Ježiš Kristus?
Je skutočne môj Boh?
Je na prvom mieste v mojom živote?
Je On Svetlo môjho života?
Dôverujem mu aj v ťažkých situáciách života???
-----------------------------
