Fatimská slávnosť vo februári 2024

V pondelok 12. februára v predvečer výročí Fatimských zjavení sa opäť pútnici stretli pri Panne Márii Fatimskej v Rudinskej. Keďže začal Národný týždeň manželstva na Slovensku, modlili sme sa svätý ruženec za naše manželstvá, otcov, mamy, deti, za naše rodiny....

Pán dekan nám vysvetľoval predposlednú časť testamentu pápeža Benedikta XVI.:  „To, čo som predtým povedal svojim krajanom, teraz hovorím všetkým, ktorí sú v Cirkvi zverení do mojej služby: Zostaňte pevní vo viere! Nenechajte sa zmiasť! Často sa zdá, akoby veda - prírodné vedy na jednej strane a na strane druhej historický výskum (osobitne exegéza Svätého písma) - dokázali ponúknuť nezvratné výsledky, ktoré protirečia katolíckej viere. Dávnejšie som zažil premeny prírodných vied a mohol som skonštatovať, ako sa, naopak, rozplývali zdanlivé istoty proti viere, ktoré sa ukázali, že nie sú vedou, ale filozofickými interpretáciami, ktoré sa len zdanlivo týkajú vedy. Rovnako aj viera v dialógu s prírodnými vedami sa naučila lepšie chápať hranice rozsahu svojich tvrdení, a teda svoju špecifickosť. Už je to šesťdesiat rokov, čo sprevádzam cestu teológie, osobitne biblických vied, a s postupným striedaním rôznych generácií som videl, ako sa zdanlivo neotrasiteľné tézy zrútili a ukázali sa len ako hypotézy: liberálna generácia (Harnack, Jülicher atď.), existencialistická generácia (Bultmann atď.), marxistická generácia. Videl som a vidím, ako sa zo spleti hypotéz vynorila a nanovo vynára rozumnosť viery. Ježiš Kristus je skutočne cesta, pravda a život - a Cirkev so všetkými svojimi nedostatkami je skutočne Jeho telom.“

Výzva pre všetkých nás: Zostaňte pevní vo viere

Ozajstná autentická kresťanská viera neumenšuje slobodu a rozum.

Viera  a rozum sa nemusia báť jeden druhého, keď pri stretnutí sa môžu dokonca vzájomne lepšie vysvetliť. 

Viera predpokladá rozum a zdokonaľuje ho. A rozum osvietený vierou nachádza silu, aby sa povzniesol k poznaniu Boha a duchovných skutočností.

Benedikt XVI. vyzýva všetkých ľudí oživiť svoj rozum a používať ho v celej schopnosti poznávať pravdu a v historickom prejave v Regensburgu Sv. Otec túto ponuku, túto výzvu veriacim i neveriacim zhustil v krátkom programovom hesle: rozšíriť rozum.

Ktoré sú to tie zdanlivé istoty o ktorých Benedikt hovorí, že sa rozplynuli: bola to historicko-kritická metóda výkladu Sv. Písma.

Volá sa kritická, lebo k Biblii pristupuje ako k inému literárnemu dielu s dlhými dejinami vzniku a tzv. vývoja a volá sa aj historická, lebo skúma texty Písma z hľadiska dejinného vývoja. Z pohľadu významu konkrétneho textu v dobre svojho vzniku. Skrytým zámerom je vlastne poukázať na mylné učenie Katolíckej Cirkvi usvedčené moderným svetom a jeho relativistickým pohľadom na realitu.

Kard Raztinger a potom Benedikt XVI. hovorí, že základným nedostatkom historicko-kritickej metódy jej je vlastný základ. Je založená na empirických metódach prírodných vied. Sú vhodné pre skúmanie prirodzených prírodných javov, kde je možné uskutočniť experiment, ktorý by bolo možné opakovať alebo aspoň jasne pozorovať. Ale keď metódy prírodných vied prenikajú do duchovnej oblasti a vyvára takýto pojem reality, v ktorej  existencia, alebo neexistencia závisí od dokázateľnosti experimentom, nastáva problém. A preto pápež hovorí: Boh si nenechá vnútiť experiment a pokusy o vlastnú verifikáciu vlastnej existencie a sa mu dokonca vzpiera. A v tejto situácii veľmi prekvapivo a inšpiratívne cituje žalm 95: keď ma pokúšali vaši otcovia, hoci videli moje skutky.

Ďalšou naoko nezvratnou tézou moderných čias bola povestná teológia oslobodenia. Teológia oslobodenie je syntézou kresťanskej teológie a marxisticko-socioekonomickej analýzy, ktorá bola mimoriadne populárna v Latinskej Amerike v 70. rokoch minulého storočia. Teda keď Kard Ratz zastával vysoké pozície aj v zmysle úlohy posudzovať správnosť alebo nesprávnosť učení v samotnej  Cirkvi. Základným problémom bolo, že táto téza, táto kombinácia marxizmu a teológie vyústila do presvedčenia, že zlepšenie životných podmienok chudobných možno dosiahnuť cez radikálnu politickú silu až po zvrhnutie despotických pravicových režimov násilím.

Vlastný a najhlbší problém TO - komentoval potom kard. Ratzinger - vidím vo faktickom vynechaní myšlienky na Boha, čo prirodzene zásadne zmenilo postavu Krista.

Nie žeby sa bol Boh popieral, iba sa nepoužíval, nevnímal ako realita, na ktorú by sa bolo treba obracať. Jednoducho, Boh bol znefunkčnený.

V tomto bode sa teda náhle ozýva otázka: bolo to tak azda iba v TO, alebo širšie došlo k tomu, že Boh sa všeobecne vníma ako nepraktický pre záležitosti premeny sveta, preto lebo sami kresťania podľa toho mysleli, alebo podľa toho skôr žili a ani si to možno neuvedomovali a to nespozorovali.

Neuspokojilo sa kresťanské vedomie s tým, že viera v Boha je len niečím subjektívnym a patrí teda iba do súkromnej oblasti a nie do verejného života.

Boh bol ponechaný tam, kde ho odsunuli, do súkromia, do intímnej sféry, ktorá sa nikoho iného netýka. Jednoducho Boh ponechaný bez úlohy, bez funkcie. No viera by naozaj mala vystúpiť z geta a zobrať na seba j to, čo je verejné, čo jej je vlastné.

Boh by mal vystúpiť zo súkromného do verejného ako ten, ktorý súdi a trpí, súdiaci a trpiaci Boh, ktorý kladie obmedzenia a stanovuje miery. Boh od ktorého pochádzame a ku ktorému smerujeme.

A takto sa dostáva kard. Ratzinger od týchto analýz k tomu nádhernému pojmu: rozumnosť viery. Rozum a viera. Predovšetkým katolícka viera odmieta fideizmus, ktorý stavia rozum proti viere a vieru proti rozumu.

Viera umožňuje hľadieť na Slnko, na Boha, ktorý sa priblížil k človeku, ponúkol sa jeho poznaniu, Boh svojou milosťou osvetľuje rozum, otvárajúc mú nesmierne nové obzory.

Po rokoch kritiky teológie oslobodenia z Vatikánu od svätého Jána Pavla II. a pápeža Benedikta XVI. sa tieto udalosti javia ako otočenie trendu za pápeža Františka.

Počas 80-tych rokov vatikánska Kongregácia pre náuku viery pod vedením vtedajšieho kardinála Jozefa Ratzingera, budúceho pápeža Benedikta XVI., vydala dva hlavné dokumenty ohľadom teológie oslobodenia. Dokumenty oceňovali záujem hnutia o chudobných a spravodlivosť, no odsudzovali tendenciu miešať marxistickú spoločenskú analýzu a koncepty ako „triedny boj“ s náboženským záväzkom ukončiť chudobu a nespravodlivosť.

Ak si teológovia osvoja marxistické metódy, ako neskôr povedal pápež Benedikt brazílskym biskupom, dôsledky budú zahŕňať „vzburu, rozdelenie, nesúhlas, priestupky (a) anarchiu,“ ktoré takisto „spôsobia veľké utrpenie vo vašich diecézach a závažnú stratu životnej energie.“

Pri inej príležitosti povedal v interview, že „politizácia viery“ niektorými teológmi oslobodenia prispela k „široko rozšírenému odlivu“ latinskoamerických katolíkov do turíčnych a iných protestantských cirkví.

Mnoho jezuitov prijalo teológiu oslobodenia ako súčasť toho, čo dekrét rádu v roku 1975 nazval ich „záväzkom podporovať spravodlivosť a vytvoriť solidaritu s ľuďmi bez hlasu a bez sily.“

Nebolo prekvapením, že znaky sympatizovania so sekulárnymi ideami revolúcie pritiahli pozornosť z Vatikánu. V roku 2007 vieroučná kongregácia varovala pred „chybnými alebo nebezpečnými tvrdeniami“ v práci jezuitského pátra Jona Sobrinu. Na ďalší rok pápež Benedikt považoval za nevyhnutné požiadať jezuitov ako rád, aby znovu potvrdili svoju poslušnosť cirkevnému učeniu v rade kontroverzných otázok vrátane „niektorých aspektov teológie oslobodenia.“

Ako predstavený argentínskej jezuitskej provincie v rokoch 1973 až 1979 vtedajší páter Jorge Mario Bergoglio odradzoval od politizácie medzi vlastnými kňazmi, osobitne počas vojenskej diktatúry, ktorá prevzala moc v Argentíne v roku 1976.

Ale práca budúceho pápeža v pastorácii pre chudobných a s chudobnými pretrvávala a nakoniec našla vyjadrenie v Piatej generálnej konferencii biskupov Latinskej Ameriky, ktorá sa konala v roku 2007 v Aparecide v Brazílii.

Záverečný dokument z konferencie, ktorého principiálnym autorom bol vtedajší kardinál Bergoglio, nepoužil síce termín „teológia oslobodenia,“ ale použil silné slová o „budovaní spravodlivej a bratskej spoločnosti,“ ktorá zabezpečuje „zdravie, jedlo, vzdelanie, bývanie a prácu pre všetkých.“ To odráža ducha hnutia v jeho ortodoxnej verzii.

Bývalý predstaviteľ teológie oslobodenia priznal, že za úpadok katolicizmu v Južnej Amerike môže práve teológia oslobodenia.

Jeden z bývalých predstaviteľov teológie oslobodenia sa vyjadril jednoznačne: obvinil predstaviteľov teológie oslobodenia, že urobili chudobných stredobodom teológie, namiesto Ježiša Krista.

Najnovšie napísal na túto tému knihu s názvom Kríza v katolíckej Cirkvi a Teológia oslobodenia, v ktorej vyzýva na opätovné zameranie Cirkvi na Krista:

„Je potrebné, aby Cirkev opäť zdôraznila Krista ako kňaza, ako Majstra a Pána a nespomínala len boj proti chudobe a klimatickej kríze.“

Spoluautor píše: katastrofálna chyba, ktorú vyvolal tento teologický prúd je: stavanie chudobných na miesto Krista.

Podľa tohto názoru je teológia oslobodenia priamo zodpovedná za katastrofálny stav katolicizmu v Brazílii. Koncom 60. rokov, keď Teológia oslobodenia začala svoju dlhú nadvládu nad náboženským myslením v Brazílii, bolo viac ako 90 % Brazílčanov katolíkmi. Odvtedy sa percento katolíkov v brazílskej populácii znížilo a teraz je na úrovni 51 %.

 

Múdry Benedikt aj preto hovorí jednoznačne: Kristus je Cesta, Pravda i Život.

 

 

Už je to šesťdesiat rokov, čo sprevádzam cestu teológie, osobitne biblických vied, a s postupným striedaním rôznych generácií som videl, ako sa zdanlivo neotrasiteľné tézy zrútili a ukázali sa len ako hypotézy: liberálna generácia (Harnack, Jülicher atď.), existencialistická generácia (Bultmann atď.), marxistická generácia. Videl som a vidím, ako sa zo spleti hypotéz vynorila a nanovo vynára rozumnosť viery. Ježiš Kristus je skutočne cesta, pravda a život - a Cirkev so všetkými svojimi nedostatkami je skutočne Jeho telom.“