Farnosť Rudinská

Pápež František a otcovia biskupi povzbudzujú....

Vladyka Cyril Vasiľ o nemožnosti prijať sviatosť zmierenia a Eucharistie

Košice 29. marca. V nedeľu 29. marca vladyka Cyril Vasiľ SJ, apoštolský administrátor Košickej eparchie, sa prostredníctvom videa prihovoril veriacim na tému nemožnosti prijať sviatosť zmierenia a eucharistie. Zároveň vysvetľuje podstatu dokonalej ľútosti a duchovného svätého prijímania.

Milí bratia a sestry,

Nová situácia rôznych obmedzení v ktorej sa kvôli epidémii nachádzame vyžaduje využívanie všetkých foriem na  posilnenie nášho duchovného života. Aj preto pred niekoľkými dňami Svätá Stolica vydala usmernenie podľa ktorého „Tam, kde by sa jednotliví veriaci nachádzali v bolestnej nemožnosti prijať sviatostnú pomoc, nech sa pripomenie, že dokonalá ľútosť, vychádzajúca z lásky k Bohu, milovanému nadovšetko, vyjadrená v úprimnej prosbe o odpustenie (takej, akú je v danom okamihu penitent schopný vyjadriť) a ktorú doprevádza votum confessionis, teda dôrazné rozhodnutie pristúpiť k sviatostnej spovedi, keď to bude možné, dosahuje odpustenie hriechov, a to aj smrteľných. “

V tejto súvislosti považujem za užitočné, pre lepšie pochopenie objasniť presnejšie význam slova „dokonalá ľútosť“. Podľa učenia Katechizmu, pre získanie sviatostnej milosti odpustenia hriechov, či už pri osobnej svätej spovedi, alebo aj v tejto mimoriadnej forme,  je  zo strany kajúcnika potrebná ľútosť nad spáchanými hriechmi.

KKC 1451 ... Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“.

KKC 1452 Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.

Aj k takto vzbudenej dokonalej ľútosti nahrádzajúcej v osobitných situáciách osobnú svätú spoveď sa odporúča – podľa možnosti - pripraviť spytovaním svedomia  podobne ako pred osobným vyznaním hriechov.

Slovne si možno dokonalú ľútosť vzbudiť akoukoľvek formou, ktorá predpokladá vyššie spomenutú duchovnú pohnútku lásky k Bohu, zavrhnutia hriechu a predsavzatia nehrešiť a pristúpiť k osobnej sviatostnej spovedi keď to bude možné – môže teda byť vykonaná aj so sprievodnou formou obvyklou pri osobnej svätej spovedi.

Milí bratia a sestry,

už v tieto dni sledujete mnohí prenosy sv. liturgií cez internet alebo v televízii. V tejto situácii, keď nemám možnosť pristúpiť fyzickým spôsobom k prijatiu Eucharistie, hojný duchovný úžitok môžeme získať aj tzv. duchovným prijímaním.

Duchovné prijímanie je „akt túžby po spoločenstve s Kristom, prítomným v Eucharistii, vzbudený vierou, ktorá pôsobí skrze lásku“.

Duchovné prijímanie neznamená prijať Eucharistiu duchovne, ale prijať prítomnosť Krista v mojom živote, čo je jeden z účinkov Eucharistie.  Je to túžba byť s Pánom, žiť s ním, byť v jeho prítomnosti.

V podstate môžeme do jednej modlitby spojiť aj akt dokonalej ľútosti, aj vyjadrenie túžby po spoločenstve s Kristom,  a to vlastnými slovami, ktoré môžu byť napríklad inšpirované modlitbou:

Môj Ježišu, verím, že si v Eucharistii z lásky ku mne skutočne prítomný. Klaniam sa Ti a milujem Ťa nadovšetko. Z lásky k Tebe ľutujem všetky svoje hriechy. Chcem sa hriechov chrániť. Moja duša túži po Tebe. Ale keďže Ťa v tejto chvíli sviatostne prijať nemôžem, príď aspoň duchovne so svojou milosťou do môjho srdca. Objímam Ťa a spájam sa celkom s Tebou. Nedaj, aby som sa niekedy od Teba odlúčil. Amen.

Keďže dnes ešte nevieme, dokedy budú platné súčasné obmedzenia verejných liturgických slávení, v prípade, že by tieto pokračovali aj vo Svätom, strastnom týždni a na sviatky Paschy, predbežne sme už pripravili usmernenie pre kňazov, ktoré  vám včas a vhodnou formou oznámia.

Duchovné povzbudenie prešovského arcibiskupa Mons. Jána Babjaka

Bratislava/Prešov 29. marca. Prinášame ďalšie duchovné povzbudenie, ktoré v čase pandémie koronavírusu napísal prešovský arcibiskup metropolita Mons. Ján Babjak. Prinášame ho v plnom znení.

Nemám čas, nemám čas – vyhovárali sa mnohí ľudia

Drahí bratia a sestry!

Často počúvame slová: „Nemám čas, nemám čas“ – takto sa vyhovárajú mnohí ľudia. Niektorí k tomu aj pridávajú: „Keby mal deň aspoň o hodinu viac, nie 24, ale 25 hodín.“ Takéto volania unáhlených ľudí zaznievali a stále viac a viac zaznievajú a sú akousi výčitkou Pánu Bohu, že nám nedáva dostatok času pre náš život, na všetko to, čo potrebujeme.

Dovolím si možno trošku nadnesene uviesť, že akoby Pán Boh napokon vypočul volanie dnešných uponáhľaných ľudí... Zvláštnym spôsobom, cez pandémiu coronavírusu, ktorú dovolil, môžeme znova vidieť, že Jeho cesty, (Božie) cesty, nie sú ľudskými cestami, – ako hovorí žalmista. Táto ťažká situácia nám mnohým vytvára priestor na spomalenie nášho života, ponúka nám dostatok času, aby sme spomalili svoje nezdravé životné tempo, aby sme mali čas nielen na veci materiálne, ale aj na duchovné, aby sme mali čas jeden na druhého v rodinách, aby sme boli viac všímaví voči starším ľuďom a pomohli im ako sa dá a tiež, aby sme mali čas aj na komunikáciu s Pánom Bohom.

Veď neustále naháňanie sa za prácou, za ziskom, celosvetovo sledovanie neustáleho zvyšovania HDP sa stalo priam modlou pre dnešné ľudstvo. Táto modla si však vyžadovala nemalé obety. Drancovali sme prírodu, znečisťovali životné prostredie, najmä vodu a pôdu. Vo vidine zisku sme vyrubovali lesy, a tým sme ochudobňovali životné prostredie o čistý vzduch. Z mnohých strán sme počúvali konštatovanie: „Akosi rýchlo beží ten čas, oveľa rýchlejšie, než za našich mladých čias.“

Priznám sa, aj ja sám som to takto vnímal, lebo keď sme pracovali na poli a chovali sme doma, ako bolo vtedy vo zvyku, nejaké hospodárske zvieratá i  domácu hydinu a práce bolo dosť, predsa bol čas aj na stretanie sa v rodine, i so susedmi. Ľudia vzájomne komunikovali nielen cestou do práce, či do chrámu a späť, ale pamätám sa najmä na večerné stretávania na lavičkách, na priedomí domov, kde sa ľudia delili so svojimi každodennými starosťami i radosťami. Vtedy ten čas venovaný druhým nikomu nechýbal, naopak, bol časom osvieženia a radosti. Vtedy som nepočul sťažnosti na nedostatok času. Čo sa nestihlo jeden deň, urobilo sa na ďalší. Nechcem, aby toto moje uvažovanie vyznelo nejako nostalgicky, pretože samozrejme, dnes je už iný spôsob života, ale naozaj stojí za zamyslenie, či nepotrebujeme spomaliť a konať viac uvážene a zodpovedne.

Veru dnes akosi rýchlo beží ten čas. Skutočne, dnes uteká čas rýchlejšie, než pred niekoľkými desiatkami rokov? Nie, nie je to pravda. Pravda je iná. To my ľudia sme zmenili svoj životný rytmus, to my sa ponáhľame z práce do práce, z akcie do akcie, z jedného miesta na druhé. To mi ľudia sme si zvolili také šialené tempo života, že na nič nemáme čas...

Preto využime tento čas na prehodnotenie nášho terajšieho spôsobu života. Teraz máme čas zastaviť sa a premýšľať, či je skutočne potrebné takto sa ponáhľať. Teraz máme čas objaviť zmysel svojho života. Položme si základnú otázku: Prečo žijeme? Čo chceme vo svojom živote získať, kde to chceme dotiahnuť? 

Veru, „Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil? Lebo za čo vymení človek svoju dušu?“ Som presvedčený, že nik z nás nevie nájsť také hodnoty, za ktoré by vymenil nesmrteľnú dušu. Lebo všetky pozemské dobrá sú pominuteľné, ale duša človeka je nepominuteľná, je večná.

Drahí bratia a sestry! Tento čas pandémie koronavírusu nám môže poslúžiť na poľudštenie nás samých. Dobre ho využime. A modlime sa najmä za tých, ktorí sú v tomto čase maximálne vyťažení, lebo sa nevieme zaobísť bez ich služieb. Či sú to lekári, celý zdravotnícky personál, predavačky v potravinách, lekárnici, ale aj politici a ostatní, ktorí nám v tomto čase slúžia bez oddychu.

Modlime sa, aby ich Pán Boh posilnil, dal im pevné zdravie a odolnosť, aby po skončení tejto mimoriadnej situácie si aj oni mohli oddýchnuť a našli si čas na svoju rodinu, i na vzájomnú ľudskú komunikáciu.

Drahí bratia a sestry! Nesťažujme sa viac na nedostatok času, lebo Pán Boh ho dáva každému dosť, len ho múdro, zmysluplne a nesebecky využívajme.

Chceme Ti, Pane, poďakovať za tento čas, ktorý nám dávaš. Ďakujeme Ti za hodiny, dni a roky nášho života. Nauč nás dobre ich využívať a konať tak, aby sme raz došli k večnému cieľu, do Otcovho domu.

Zo srdca Vám všetkým udeľujem archijerejské požehnanie.

+ Ján Babjak SJ, prešovský arcibiskup metropolita

Duchovné povzbudenie bratislavského eparchu Mons. Petra Rusnáka

Bratislava 28. marca. Prinášam Vám ďalšie duchovné povzbudenie, ktoré v čase epidémie koronavíru napísal bratislavský eparcha Mons. Peter Rusnák.

Boh vždy bol tu s nami

Milovaní bratia, sestry,

vy všetci, ktorí ste v karanténe, v izolácii. Dnes slávime sviatok Zvestovania presvätej Bohorodičky (pozn. TK KBS - video nahral v stredu 25. marca). Boh ako keby vyšiel z karantény pohodlia neba a zostúpil na zem. On prišiel, aby nedával človekovi nejaké ľahké odpovede, aby mu vyriešil všetky problémy, ale aby – ako sme to počuli úplne na začiatku, pri Zvestovaní alebo v Starom zákone, – bol Emanuel, Boh s nami (porov. Gn 3,15; Iz 7, 14; Lk 1, 31; Mt 1, 23). A to je úžasná múdrosť Božia a jeho láska, že on nie je ako Google, aby sme si od neho pýtali odpovede na každú jednu otázku. 

Veď vieme, ako sa Ježiš zachoval: „Koľko bude spasených?“ – Ty sa nestaraj! Ty sa usiluj vstúpiť tesnou bránou!“ Alebo: „Čo bude s týmto? – Ty sa nestaraj! Poď za mnou!“ Čiže, Ježiš nebude riešiť spôsobom otázka – odpoveď, ale zostáva vždy solidárny, Boh s nami. A on sa narodil do tejto situácie, do tohto sveta aj v časoch prenasledovania kresťanov Rímskou ríšou, aj v časoch vandalských nájazdov, keď bol vyplienený Rím, aj v časoch stredovekého moru a morových nákaz, miliónov obetí, aj v čase prvej svetovej vojny, druhej svetovej vojny... Boh vždy bol tu s nami. A toto je význam tohto sviatku a chce povedať aj každému z nás, ktorí máme skutočne strach a sme tak trošku paralyzovaní touto udalosťou a touto situáciou – „Ja som s tebou!“. Tie jeho slová, keď nás opúšťal, budú vždy platné: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,20b)

Boh sa nikdy nezriekne človeka, pretože zaňho jeho Syn zomrel. Boh sa nikdy nezriekne človeka, lebo v Kristovi nám ukázal svoju lásku k nám. A to je to, čo Boh prišiel povedať a ukázať človekovi. Nie vyriešiť naše problémy, ale zničiť hriech. A to až takým spôsobom, že akosi prijal, že tento hriech dopadol na jeho telo a zohavil ho. A predsa, jeho láska je oveľa väčšia a možnože tak, ako Filipovi aj v dnešnej situácii nám hovorí: „Taký dlhý čas som s tebou a nepoznáš ma? Kto mňa vidí, vidí Otca.“ (porov. Jn 14, 9).

Nešpekulujme teda, kto je na vine, kto to spôsobil, kto viac alebo menej disciplinovane dodržiava karanténu a nariadenia. Boh zničil toho pôvodcu, a to je hriech, diabla, a keď stojíme tesne pred Veľkou nocou, od nás Boh, Ježiš Kristus, vyžaduje iba jedno: vieru, uveriť jeho slovu a jeho láske.

Spojme sa s Pannou Máriou, dnešnou oslávenkyňou, a povedzme jej ústami, v jej duchu, v jej viere: „Hľa, som služobníkom tvojím, Pane, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (porov. Lk 1, 38).

Veľa šťastia, veľa pokoja, veľa odvahy želám do týchto dní.

Amen.

Homília pápeža Františka pri Urbi et Orbi: Víťazné zbrane sú modlitba a tichá služba

Vatikán 27. marca (RV) Stovky miliónov katolíckych veriacich celého sveta, a nielen oni, sa v piatok 27. marca o 18. hodine spojili prostredníctvom médií v modlitbe so Svätým Otcom Františkom, aby vyprosovali zastavenie pandémie Covid-19. Svätý Otec viedol modlitbu na prázdnom námestí sv. Petra a eucharistickú poklonu pod priečelím baziliky za mierneho mrholenia.

Modlitba sa začala počúvaním Božieho slova z Markovho evanjelia o Ježišovom utíšení búrky na jazere. Pápež František sa potom prihovoril v homílii. Pred priečelím Baziliky si potom uctil starobylú ikonu Panny Márie Salus populi romani prinesenú z Baziliky Santa Maria Maggiore a kríž s Kristom v životnej veľkosti z Kostola sv. Marcela. Nasledovala eucharistická poklona pred vystavenou Sviatosťou oltárnou v priestore vstupného átria baziliky.

„Keď sa zvečerilo“ (Mk 4, 35). Tak sa začína evanjelium, ktoré sme práve počuli. Už cez niekoľko týždňov sa zdá, že zostúpila noc. Husté temnoty zahalili naše námestia, cesty a mestá; zmocnili sa našich životov a naplnili všetko ohlušujúcim tichom a ničivou prázdnotou, ktorá paralyzuje chod všetkých vecí. Cítiť to vo vzduchu, vidíme to v gestách, hovoria to naše pohľady. Ocitli sme sa tu ustráchaní a stratení. Ako učeníci v evanjeliu, aj nás strhla nečakaná zlovestná víchrica. Uvedomili sme si, že sa nachádzame na tej istej loďke, všetci krehkí a dezorientovaní, no na druhej strane aj dôležití a nevyhnutní; všetci povolaní veslovať spoločne, všetci odkázaní navzájom sa posilňovať. Na tejto loďke... sme všetci. Ako učeníci, ktorí hovoria jedným hlasom a ustráchane volajú „Sme stratení, hynieme!“ (v. 38), aj my sme si uvedomili, že nemôžeme ísť každý svojou cestou, ale iba spoločne.

Je ľahké nájsť sa v tomto evanjeliovom rozprávaní. Čo je aj pre nás ťažké, je pochopiť Ježišovo správanie. Kým učeníci sú pochopiteľne vystrašení a bezradní, on je na poduške v zadnej časti lode, ktorá sa potápa ako prvá. A čo robí? Napriek rozruchu pokojne spí, v dôvere odovzdaný Otcovi – a je to jediný raz, keď Ježiša vidíme v evanjeliách spať. Keď ho potom zobudia a on upokojí vietor a vlny, na učeníkov sa obracia vyčítavým tónom: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ (v. 40).

Snažme sa pochopiť ho. V čom spočíva nedostatok viery učeníkov, ktorá je v protiklade s Ježišovou dôverou? Neprestali veriť v neho, veď preto ho budia. Ale pozrime, ako sa naňho obracajú: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (v. 38). Nedbáš: myslia si, že Ježiš sa o nich nezaujíma, že sa o nich nestará. Medzi nami, v našich rodinách jednou z vecí, ktorá nám veľmi ťažko padne je počuť ako nám niekto povie: „Nezáleží ti na mne?!”. Sú to slová, ktoré rania a v srdci sa rozpúta búrka. Isto bodli aj Ježiša. Veď nikomu tak na nás nezáleží, ako práve jemu. Vskutku, len čo sa naňho obrátia, zachraňuje svojich bezradných učeníkov.

Búrka odhaľuje našu zraniteľnosť a objavuje tie falošné a povrchné istoty, na ktorých sme si postavili naše agendy, naše plány, naše zvyky a priority. Ukazuje nám, ako sme nechali uspaté a opustené to, čo živí, podporuje a dáva silu nášmu životu a nášmu spoločenstvu. Búrka vynáša na svetlo všetky tie zámery „zabaliť” a dať do zabudnutia to, čo živilo dušu našich národov. Odhaľuje všetky snahy uspať sa zdanlivo „zachraňujúcimi“ zvykmi, neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni.

Búrkou opadla fasáda tých stereotypov, ktorými sme zakrývali naše „ego“, neustále ustarostení o náš imidž; a odhalila sa opäť tá (požehnaná) spoločná príslušnosť, z ktorej sa nemôžeme vymknúť: že sme navzájom bratia.

„Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Pane, tvoje slovo dnes večer tne do živého a týka sa nás, všetkých. V tomto našom svete, ktorý ty miluješ viac než my, sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami, nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete. Teraz, keď sa nachádzame na rozbúrenom mori, voláme k tebe: „Zobuď sa, Pane!”

„Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Pane, obraciaš sa na nás s výzvou, výzvou po viere. Čo nie je len veriť, že jestvuješ, ale prísť k tebe a s dôverou sa ti odovzdať. Cez túto pôstnu dobu zaznieva tvoja naliehavá výzva: „Zmeňte sa!”, „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom” (Joel 2, 12). Voláš nás, aby sme prijali tento čas skúšky ako čas rozhodnutia sa. Nie je to čas tvojho súdu, ale nášho súdu: čas vybrať si, čo stojí za to a čo sa pomíňa, rozoznať, čo je nevyhnutné od toho, čo nie je. Je to čas presmerovať náš život k tebe, Pane, a k druhým. A môžeme pritom pozerať na toľkých našich spolupútnikov, ktorí zareagovali v čase strachu a darovali svoj život. Je to účinná sila Ducha rozliata a stvárnená do rôznych podôb sebadarovania. Je to život Ducha, ktorý je schopný zachrániť, oceniť a ukázať, ako naše životy udržiavajú bežní ľudia – na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú na titulkách novín a časopisov ani na veľkých pódiách posledného show, ale bezpochybne práve oni dnes píšu rozhodujúce udalosti našich osudov: lekári, zdravotné sestry, zamestnanci supermarketov, upratovačky, opatrovateľky, prepravcovia, poriadkové služby, dobrovoľníci, kňazi, rehoľné sestry a toľkí iní, ktorí pochopili, že nikto sa nezachráni sám. Zoči-voči utrpeniam, kde sa meria opravdivý rozvoj našich národov, objavujeme a zakúšame Ježišovu veľkňazskú modlitbu „aby všetci boli jedno“ (porov. Jn 17, 21). Koľkí ľudia každý deň prejavujú trpezlivosť, šíria nádej a snažia sa nezasievať paniku, ale spoluzodpovednosť. Koľkí otcovia, matky, starí rodičia či učitelia ukazujú našim deťom malými a každodennými gestami, ako čeliť a prechádzať krízou prispôsobením svojich zvykov, povznášať zrak a podnecovať modlitbu. Koľkí ľudia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro všetkých. Modlitba a tichá služba – toto sú naše víťazné zbrane.

„Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Počiatkom viery je uvedomiť si, že potrebujeme spásu, záchranu. Nevystačíme si sami, sami sa topíme: potrebujeme Pána ako dávni námorníci potrebovali hviezdy. Pozvime Ježiša do lodiek nášho života. Zverme mu naše strachy, aby ich on premohol. Tak ako učeníci, aj my zakúsime, že s ním na palube sa nejde ku dnu. Pretože toto je Božia sila: obrátiť na dobro všetko, čo sa nám prihodí, aj keď sú to zlé veci. On utišuje naše búrky, pretože s Bohom život nikdy nezomiera.

Pán nás oslovuje a uprostred našej búrky nás pozýva prebudiť a aktivovať solidaritu a nádej, schopné dať istotu, oporu a zmysel týmto hodinám, v ktorých sa zdá, že všetko sa potápa. Pán sa prebúdza, aby prebudil a oživil našu veľkonočnú vieru. Máme predsa kotvu: v jeho kríži sme boli zachránení. Máme kormidlo: v jeho kríži sme boli vykúpení. Máme nádej: v jeho kríži sme boli uzdravení a objatí, aby nás nikto a nič neodlúčilo od jeho vykupiteľskej lásky. Uprostred izolácie, v ktorej trpíme nedostatkom citových prejavov a stretnutí a zakúšame ako nám chýbajú toľké veci, vypočujme si ešte raz zvesť, ktorá je našou záchranou: vstal z mŕtvych a žije medzi nami! Pán nás zo svojho kríža vyzýva, aby sme našli život, ktorý na nás čaká, vnímali tých, ktorí sa na nás obracajú, aby sme posilňovali milosť, ktorá v nás prebýva, uvedomovali si ju a motivovali sa ňou. Neuhasme ten tlejúci knôt (porov. Iz 42, 3), ktorý nikdy neochorie, a umožnime mu znova zapáliť nádej.

Objať jeho kríž znamená nájsť odvahu objať všetky protivenstvá terajšej doby, zanechať na chvíľu náš zhon po všemohúcnosti a vlastníctve, aby sme dali priestor tvorivosti, ktorú je schopný vzbudiť iba Duch Svätý. Znamená to nájsť odvahu otvárať priestory, kde sa všetci budú môcť cítiť ako povolaní a umožniť nové formy pohostinnosti, bratstva a solidarity. V jeho kríži sme boli spasení, aby sme prijali nádej a umožnili, aby ona posilňovala a udržiavala všetky možné spôsoby a cesty, ktoré nám môžu napomôcť chrániť sa a chrániť druhých. Objímme Pána, aby sme objali nádej: toto je sila viery, ktorá oslobodzuje od strachu a vlieva nádej.

„Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Drahí bratia a sestry, z tohto miesta, ktoré nám pripomína skalopevnú vieru Petra, v dnešný večer by som vás všetkých chcel zveriť Pánovi na príhovor jeho Matky, spásy svojho ľudu, morskej hviezdy v tejto búrke. Z tejto kolonády, ktorá objíma Rím a celý svet nech zostúpi na vás ako objatie útechy Božie požehnanie. Pane, požehnaj svet, daj zdravie telám a posilu srdciam. Žiadaš nás, aby sme sa nebáli. Ale naša viera je slabá a my sme bojazliví. Avšak ty, Pane, nenechaj nás napospas búrke. Zopakuj aj nám: „Vy sa nebojte!“ (Mt 28, 5). A my, spolu s Petrom „na teba zložíme všetky naše starosti, lebo ty sa o nás staráš“ (porov. 1 Pt 5, 7).

Duchovné povzbudenie rožňavského biskupa Stanislava Stolárika

Bratislava/Rožňava 27. marca. Prinášame ďalšie duchovné povzbudenie, ktoré v čase epidémie koronavíru napísal rožňavský biskup Mons. Stanislav Stolárik. Ponúkam vám ho v plnom znení.

Milovaní bratia sestry.

Vnímame všetci celosvetové ohrozenie, ale zároveň v tomto ohrození vnímame a cítime aj celosvetovú mobilizáciu za život. A tak ďakujeme Svätému Otcovi Františkovi, ktorý nás tiež začleňuje do mobilizácie modlitby. Mobilizácie modlitby celého kresťanského sveta, keď sme sa už modlili spoločne Otčenáš, tri krát Zdravas´ aj stanovenú modlitbu.

A teraz prichádza nové pozvanie veľmi silné, hlboké, pôsobivé k modlitbe 27. marca na prázdnom Námestí svätého Petra v Ríme pred Eucharistickým Kristom. Pápež sa bude takto modliť, aby napokon dal svoje požehnanie Urbi et Orbi Eucharistickým Kristom. Iste si vieme predstaviť Svätého Otca samého, osamoteného, ako sa modlí vo svojej súkromnej kaplnke. Ale teraz sám na tomto obrovskom a prázdnom námestí bude prednášať svoju modlitbu? A tak nám nutne prichádzajú na myseľ slová Svätého písma, aká je silná modlitba spravodlivého. Alebo slová svätého Ignáca Antiochijského, ktorý poukazuje aká je silná modlitba biskupa. A my v tejto chvíli sa nedívame len ako na modliaceho sa biskupa, ale dívame sa na námestníka Kristovho, ktorý sa modlí za celý svet a spolu s celým svetom. Ale predsa neostáva sám, všetci vytvárame túto modlitbovú jednotu so Svätým Otcom, Mojžišom našich čias. Aby jeho ruky tak veľakrát unavené od dĺžky modlitieb neklesali. Od toho sme tu my všetci. Aby sme jeho modliace ruky podopreli, nenechali ho osamoteného. On sa síce chcel takto modliť sám, ale s pozvaním, aby sme sa k nemu pridali. Aby sme sa spoločne modlili za zastavenie šírenia koronavírusu.

Niekto by mohol sa v tejto chvíli opýtať. To pápež sám zastaví koronavírus? To chceme povedať, že pápež je viac ako všetky vedecké tímy, lekári, opatrenia, a tak ďalej. Milí moji, to nikto netvrdí. Pápež nám chce znova pripomenúť účinnú silu, ktorá môže pre všetkých vyprosiť potrebnú Božiu milosť. Pápež nás pozýva k modlitbe. Ale nás i chce učiť modlitbe, učiť modliť sa, modliť sa s dôverou. Učí nás svojím príkladom, učením, pozvaním. Teda, kto sa pripojí k tejto modlitbe, zároveň sa aj bude učiť modliť sa. Pretože nestačí teoretizovať. Je potrebné praktizovať. Predstavme si napríklad človeka, ktorý dlho chodí po brehu rieky, má krásne reči o tom, ako je krásne plávať, má naozaj možno vedecké prednášky. Ale pokiaľ nikdy nevstúpi do tejto rieky, nikdy sa nenaučí plávať. A čím dlhšie bude v tej vode, čím dlhšie bude trénovať, tým sa naučí aj lepšie plávať. Teda poďme sa modliť, vstúpme do tejto rieky modlitby. Často, stále a vymodlíme to všetko, čo je potrebné. Lebo sám Pán Ježiš povedal, proste a dostanete.

Aký by sme mohli a mali zvoliť postup modlitbový?

Iste je viacero ciest, a dnes by som možno upriamil pozornosť na schému modlitby, akou sa modlila kráľovná Ester, keď išlo o záchranu vyvoleného národa. Postavila sa pred živého Boha. Nepostavila sa pre automat, do ktorého hodíme mincu, aby vypadlo to všetko, čo si prajeme. Nie. Ide o živú komunikáciu so živým Bohom, pred ktorého sa postavíme, ako pred toho, s kým ideme komunikovať. Ale nepostavíme sa pred Boha povýšenecký, nepostavíme sa pred Boha sebarovne. Ale my uznávame Boha za kráľa. My sa pred neho postavíme v pokore, v dôvere. Vyznáme svoj hriech, svoju slabosť, krehkosť, hriešnosť. A teraz v rámci prosieb, ako nás učí kráľovná Ester najskôr spomenieme, čo všetko vykonal veľké v prospech Izraelského náorda. A to ostáva v živej pamäti vyvoleného národa.

A zároveň koľké prisľúbenia dal Boh. A Ester končí toto nádherné konštatovanie o veľkosti Božieho pôsobenia slovami: Vari tieto prisľúbenia Bože teraz nezachováš, necháš nás tak v ohrození, necháš tento svoj ľud vyhladiť, vyhubiť? A teraz prednáša svoju prosbu a modlitbu, ale zároveň oná i celý národ konajú pokánie. Teda to nie je len niekoľko sformulovaných slov do modlitby. Môže byť vrúcna, úprimná, iste Boh neodmietne ani to. Ale koľko úprimného pokánia doprevádza silu tejto modlitby. A Pán napokon zachráni ľud pred vyhubením. Ale tým to všetko nekončí. Nasleduje vďaky vzdávanie za záchranu, za záchranu v tej chvíli a za záchranu aj toľkokrát predtým, keď Boh zachránil svoj vyvolený ľud.

Milí bratia a sestry, sme ohrození. Je skúšaná aj naša viera. Ale je to zároveň šanca i čas na modlitbu. Modliť sa doma, v rodinnom kruhu, modliť sa osobne. A možno presne podľa tejto schémy kráľovnej Ester. A tak sa sami teraz pýtajme v tomto spytovaní podľa návodu kráľovnej Ester. Už som si všimol skutky Boha vo svojom živote a ďakoval som za nich? Za svoju rodinu, za vzdelanie, za zdravie, za svojich rodinných príslušníkov, príbuzných, známych, priateľov a tak ďalej, za všetko, čo sa mi podarilo? Už som úprimne ľutoval svoje hriechy a konal pokánie, pôst, iné skutky, teda skutky milosrdenstva?

Konal som púť, vykonával som nejakú dobrovoľnícku činnosť, dával almužnu, alebo prejavil osobnú pomoc núdznym? Nešíril som klamstvá a pletky, ale pravdu a dobro? Snažil som sa spoznávať Božie prisľúbenia vo Svätom písme a v náuke Svätej Cirkvi? A tak by sme mohli pokračovať v tomto spytovaní svedomia, ktoré je modlitbou i ďalej.

Ale keď sme už začali so Svätým otcom, znova sa pýtam. Viete koľkokrát a ako často o tom všetkom, čo som teraz spomenul, už hovoril aj Svätý otec František? Ten Svätý otec, ktorý nás teraz pozýva k modlitbe, i do školy modlitby. A kto vstúpi do tejto školy modlitby, ten sa naučí modliť. Vďaka Bohu, vám všetkým, za veľa aktivít, modlitebných aktivít, ktoré sa rozbehli, ktoré trvajú, ktoré vznikli teraz, ale ktoré aj boli doteraz. Ale zvlášť v tejto jednote, keď chceme zastaviť šírenie koronavírusu, nie svojou mocou, ale vyprosením Božej moci, pomoci, milosrdenstva pre nás všetkých, aj pre tých, ktorí chcú zodpovedne tento nebezpečný vírus zastaviť. Jednou z takých aktivít je napríklad aj modlitba svätého ruženca. Aktivisti navrhujú od času od obeda do 15.-tej hodiny sa pomodliť aspoň jeden ruženec za zastavenie koronavírusu. Iná aktivita vieme prichádza z Medžugoria, ktoré je pokračovaním Fatimy, tri ružence denne. A opakujem tých aktivít je veľa. A povedzme, silou modlitby už boli zastavené mnohé nešťastia. Aj preto nás Svätý otec pozýva neustále k modlitbe i do školy modlitby, v ktorej sa učíme rozprávať so živým Bohom.

Milí bratia a sestry, silou modlitby a ľudskou vzájomnosťou prekonáme všetko, i toto nešťastie. Aby sme napokon spolu s Pannou Máriou i svätým Jozefom mohli 13.-eho mája na sviatok Fatimskej Panny Márie už spolu ďakovať v chrámoch i pri mariánskych stĺpoch za dar ochrany. A k tomu vám rád žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Duchovné povzbudenie spišského biskupa Mons. Štefana Sečku

Bratislava/Spišská Kapitula 26. marca. Prinášame ďalšie duchovné povzbudenie, ktoré v čase epidémie koronavíru napísal spišský biskup Mons. Štefan Sečka. Prinášame ho v plnom znení.

Drahí veriaci!

Prihováram sa Vám v neľahkom čase, ktorý nás postihol z dôvodu pandémie koronavírusu a zasiahol do života nás všetkých. Uvedomujem si vážnosť situácie a zároveň aj mieru ohrozenia, ktorej sú vystavení zvlášť starí a chorí ale rovnako aj zdravotnícky personál a všetci tí, ktorí v službe druhým nasadzujú vlastné životy. Napriek tomu, spojený s ostatnými biskupmi Slovenska, Vás chcem povzbudiť k zachovaniu vnútorného pokoja a nádeje. 

Mnohí sa iste pýtate, odkiaľ má v týchto dňoch plynúť ten pokoj a nádej, o ktorých hovorím. Chcem Vám preto pripomenúť udalosť o Emauzských učeníkoch, ktorú dobre poznáme. Títo dvaja odchádzali sklamaní z Jeruzalema, pretože si mysleli, že ten, v ktorého dúfali, že vykúpi Izrael, zomrel a už je niekoľko dní mŕtvy. Kráčajúc vo svojom sklamaní sa k nim priblížil Ježiš a vysvetľujúc im Písmo premenil ich mysle. Pri lámaní chleba zrazu zbadali, že ten, o ktorom si mysleli, že je mŕtvy, žije a je tu prítomný medzi nimi (porov. Lk 24, 13-35).

Drahí bratia a sestry, Ježiš nás neopustil ani dnes. On je tým zdrojom pokoja a nádeje, ktorý má prežiariť svojim svetlom aj tie najtemnejšie predpovede budúcnosti. Tento pokoj a nádej v aktuálnej neistote nedokáže garantovať nikto iný. Uvedomme si, že „ak je Boh za nás, kto je proti nám“? (Rim 8, 31) Ježiš je prítomný stále medzi nami. Aj dnes chce utešiť srdce smutných, dodať odvahu ustráchaným, vliať silu vyčerpaným, utrieť slzu plačúcim a byť priateľom osamelých. Hoci väčšina z Vás nemôže aktuálne prijímať Krista v Eucharistii, zvláštnym spôsobom sa s ním môžeme stretávať v Božom slove. Preto

Vás povzbudzujem, aby ste brali v tomto čase častejšie do rúk Sväté Písmo a spoznali v ňom toho istého Krista, ktorý sa nám dáva vo sviatosti Eucharistie.

Obráťme v tomto pôstnom čase naše srdcia k nemu. Uvedomme si jeho blízkosť a silu. Dajme mu priestor, aby svojím všemocným konaním premenil aj tento náročný čas na čas duchovného rastu a požehnania. Chcem Vás uistiť, že sa za Vás všetkých modlím, obetujem za Vás svoje kríže a zo srdca Vám žehnám!

Mons. Štefan Sečka, spišský biskup

Duchovné povzbudenie košického arcibiskupa Mons. Bernarda Bobera

Bratislava/Košice 25. marca. Prinášame ďalšie duchovné povzbudenie, ktoré v čase epidémie koronavíru napísal košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober. Prinášam vám ho v plnom znení.

Bratia a sestry!

Boh je prameňom všetkého života. A práve život sme dostali od Boha ako najväčší dar. Dnes slávime sviatok Zvestovania Pána. Pripomíname si udalosť, keď Boží posol zvestoval Panne Márii správu, že sa stane matkou Spasiteľa, Božieho Syna. Tento deň je zároveň Dňom počatého života. Slávime fakt, že Boží Syn sa počal v lone Panny Márie, vzal si z nej telo a stal sa človekom. Už len tým samotným sviatkom dávame najavo, že Boh si váži ľudský život, že sa stal jedným z nás. Toto Božie konanie nás naučilo, aby sme si vážili každý ľudský život, a že ľudský život treba chrániť nielen od narodenia, ale už od chvíle jeho počatia až po prirodzenú smrť.

Žijeme zvláštnu dobu, ťažkú a teraz aj smutnú dobu. Ako keby sme mali v úcte iba svoj vlastný život. Štýl života, ktorý sme doteraz žili, nás upevňoval v presvedčení, že sa nám nemôže nič stať, že veda a technika sa postará o všetko. Niektorí si mysleli, že prežijú tri životy, preto odkladali rodinu, manželstvo a deti až na neskoršiu chvíľu. Ale roky prejdú, príde možno aj kríza, nielen ekonomická ale aj taká, ktorú prežívame teraz – kríza ohrozujúca život v podobe pandémie, a my zrazu zisťujeme, že nie sme všemohúci, ani nesmrteľní, a že ak svoj život neobetujeme v správnom čase, zostaneme sami a smutní.

Našťastie, žijú ešte rodiny, otcovia a mamy, ktorí sú otvorení pre najvzácnejší Boží dar – pre nový život. Deti sú naša budúcnosť – budúcnosť rodiny, národa i Cirkvi. Tam kde niet detí, tam je smutno. Národ môže mať aj dostatok bohatstva, dobrú ekonomiku, zdravotníctvo i dobrých politikov, ale ak nemá deti – nemá budúcnosť!

Som nesmierne rád, že aj v týchto smutných časoch, dostávam hlásenia o tom, že naši kňazi, pri zachovaní všetkých bezpečnostných opatrení a predpisov, vysluhujú sviatosti a medzi nimi sviatosť krstu. To je dôkaz, že deti aj napriek ohrozeniu zdravia i života prichádzajú na tento svet, a že po nás tu nebude potopa, ale vyrastie ďalšia nová generácia. A to je vždy veľká radosť, keď do rodiny prichádza nový člen, nový život, ďalší človek.

Škoda, že tak málo spolupracujeme s týmto Božím darom. Máme strach prijať viac detí, lebo sa možno bojíme výdavkov a straty pohodlia. Ale všímate si to? Ako sme v tom našom väčšom komforte a pohodlí života zostali zrazu smutní! Prečo?! Strach o náš holý život nás znovu ochromil.

Báť sa o svoj život i o životy iných je síce prirodzené, no keď to trvá príliš dlho, ochromí to celého človeka a človeku sa potom už nechce ani žiť. No nedá sa takto prežívať!

Naozaj, iba v Bohu má život zmysel a všetky ohrozenia, ktoré sa k nám priblížia, môžeme odľahčiť a pookriať, oddýchnuť si a nájsť vytúžený pokoj v dokonalom odovzdaní sa do Božích rúk.

Milí naši veriaci! Nebojte sa! Dôvera a odovzdanosť nech je väčšia ako strach. Ďakujme dnes Bohu za dar nášho života, ale aj za životy iných. Otvorme sa v nastávajúcom období pre tento dar a nebojme sa prijať od Boha do našich rodín viac detí. Povzbudzujme k tomu našich mladých. Viacdetnosť nech sa nevníma ako hanba, ale ako požehnanie!

A ak táto pandémia pominie, nenechávajte svoje deti doma, ale prineste ich do Božieho chrámu, nech sa živia Ježišovým Slovom i Telom, aby im neskameneli srdcia, a aby sa z nich nestali sebci! Nech sa ich Ježiš sám dotkne, aby mohli vidieť svoj život jasnejšie, aby vedeli rozlišovať dobro od zla, podstatné veci od nepodstatných.

Bratia a sestry! Majme oči otvorené a vnímajme potreby všetkých ľudí okolo seba, práve v týchto ťažkých dňoch. A prosme aj Pannu Máriu, aby nám pomohla zbaviť sa akéhokoľvek strachu – strachu z ohrozenia vlastného života, i strachu z nového počatého života! Nebojme sa!

Duchovné povzbudenie košického administrátora Mons. Cyrila Vasiľa

Bratislava/Košice 24. marca. Ach to naše „chodenie do kostola“ - je názov duchovného povzbudenia, ktoré v čase epidémie koronavírusu napísal košický administrátor vladyka Cyril Vasiľ, SJ. Prinášame ho v plnom znení.

Ach to naše „chodenie do kostola“

Jedna z najťažších rodičovských výčitiek, ktorú som kdesi začul bola:

„...no, prečo ma neprídeš navštíviť, nevieš si nájsť čas, aby si sa so mnou porozprával a keď aj prídeš, tak len akoby nasilu a mysľou si inde, ... ale počkaj, počkaj, ...raz možno by si rád aj prišiel a už nebudeš môcť.“

Ťažká výčitka. Možno posledný spôsob ako pripomenúť zanedbávanie lásky, áno aj tej povinnej, ale ktorá by nemala byť len povinnosťou.

Koľko krát sa aj nám, ktorí sa označujeme za veriacich, stalo, že sme návštevu chrámu v nedeľu chápali takmer len ako splnenie si akejsi nevyhnutnej a nudnej povinnosti.

Prečo vlastne „chodíme do kostola“? 

- aby babka nedudrala,

- aby mi žena nevyčítala, že pôjde sama,

- aby som mohol ísť na birmovku, tak mi pán farár musí podpísať zošitok s účasťou,

- aby ma na dedine neohovárali,

- aby som si konečne mala kde obliecť nové šaty aj s lodičkami, ktoré k nim ladia,

- pretože sa aspoň stretnem s kamarátmi ...

A ako často sme, žiaľ, dávali znamienko rovnosti medzi vierou v Boha a tzv. chodením do kostola? Na niektorých dedinách, zvlášť pre chlapov išlo niekedy už ani tak o „chodenie do kostola“ ale, väčšinou v lete, skôr o „chodenie ku kostolu“.

V týchto týždňoch na Slovensku ustalo „chodenie do kostola“. Čo to znamená?

Že by sa preto mala považovať za stratenú naša viera? Vôbec nie – práve naopak.

Je na nás, aby sme si urobili skutočný test našej viery, aby sme sa nad ňou zamysleli, aby sme si ju obnovili a posilnili.

Nie som jediný, kto sa nad našim „chodením do kostola“ zamýšľa.

Ktosi mi dnešnú situáciu úprimne komentoval takto:

„Z neustáleho sledovania správ som už vystresovaný, z vysedávania pred počítačom ma už bolia oči a tento dlhší nútený pobyt s rodinou, mi už začína byť tiež tak trochu na nervy. Nikto ma už ani nenaháňa do kostola, nikto ma už ani nekontroluje. Ale nielenže nemusím ísť. Už ani nemôžem. Dnes kvôli zdravotnému zákazu, zajtra možno preto, že budem v karanténe, pozajtra možno preto, že budem chorý, popozajtra možno preto že ... ale no... nestrašte!

Aj vy biskupi mi cez internet odkazujete, že vraj takto mám teraz viac času na modlitbu. Možno mám viac času, ale úprimne povedané, neviem či mám aj viac chuti. Aj keď sa snažím, akosi mi to nejde, akosi si neviem vytvoriť atmosféru a sústrediť sa. Hovorí sa ale, že všetko zlé je na niečo dobré. V tomto núdzovom režime si stále viac uvedomujem, aké je dôležité spoločenstvo, aká múdra je skúsenosť cirkvi zo spoločnou modlitbou, aká krásne je prežívať spoločné slávenie liturgie, ako dobre sa modlí na posvätnom mieste, v tichu, či šere toho chrámu, ktorý stavali moji predkovia, ktorý aj ja udržiavam a skrášľujem. Pane Bože daj, aby som sa k tomu všetkému mohol čo najskôr vrátiť. Už teraz budem robiť všetko, čo je v mojich silách, aby som plnšie prežíval moju vieru, ale sľubujem ti, že po tomto pôste od „chodenia do kostola“ bude pre mňa „chodenie do kostola“ nielen povinnosťou, ale niečím, na čo sa budem tešiť a využívať v čo najhojnejšej miere. Len keby som už čím skôr mohol...“

Čo na to všetko povedať? Spolu s pisateľom sa aj ja už teraz teším, že sa čoskoro stretneme v našich chrámoch... Už aby to bolo... čo najskôr ... bezpečne ... všetci - a som si istý, že po tejto terajšej skúsenosti to už nebude len o „chodení do kostola“...

Mon. Ján Orosch požehnáva vždy o polnoci

pozri nižšie

Duchovné povzbudenie žilinského biskupa Mons. Tomáša Galisa

Žilina 23. marca.  "Čo robiť? Koho sa pýtať? Odkiaľ začať?" - je názov duchovného povzbudenia, ktoré v čase epidémie koronavíru napísal žilinský biskup Mons. Tomáš Galis. Prinášame ho v plnom znení.

"Čo robiť? Koho sa pýtať? Odkiaľ začať?"

Počas mimoriadneho stavu v našej spoločnosti v týchto dňoch si často kladieme niektoré otázky. Napríklad: Čo robiť? Koho sa pýtať? Odkiaľ začať?

Vieme, že pôstne obdobie je „posvätný čas“, keď s „duchovnou radosťou konáme pokánie“ a „prinášame obety a dary, ktoré sa nám stanú posilou pre večný život“. To nie je o smútku, o strachu, o neistote, ale o nádeji, o vzájomnom povzbudzovaní a o ochote otvárať sa pre druhých. 

Skrze vieru máme radostnú skúsenosť, že my nie sme pôvodcami svojho bytia, stvoriteľmi seba samých. Vieme, že už pred narodením sme boli chcení a milovaní. Ľudská sloboda znamená byť v radosti a v rozsiahlom priestore Božej lásky na jednej strane, a jeden s druhým a pre druhého na strane druhej. Boh a človek nestoja proti sebe v mocenskom zápase o ovládnutie sveta. Boh Stvoriteľ chce človeku pomáhať riadiť samého seba.

Včerajšia štvrtá pôstna nedeľa sa nazýva aj „laetare“. Toto latinské sloveso znamená nielen radovať sa, ale predovšetkým prinášať úrodu, zúrodňovať.

V Pastoračnom pláne Katolíckej cirkvi na Slovensku sme sa povzbudzovali, aby sme neboli uzavretí, ale komunikatívnejší smerom do vnútra Cirkvi, ale aj smerom navonok voči spoločnosti. A to: ohlasovaním radostnej zvesti a osobným dávaním svedectva, slávením liturgie ako vrcholom činnosti Cirkvi, lebo z nej pramení životodarná sila, a konkrétnou službou lásky odpovedajúcou na naliehavé potreby našich čias.

Zodvihnime hlavy a buďme príkladom pre ostatných, majme rešpekt a úctu pred svetskou autoritou a riaďme sa pokynmi kompetentných, aby sme minimalizovali rozširovanie vírusu.

Zvlášť chcem povzbudiť vás, milí rodičia, aby sa naše rodiny, ktoré táto situácia chtiac-nechtiac spojila, stali „domácou cirkvou“, miestami domácich chrámov, kde sa spoločne stretávame v modlitbe, pri čítaní Svätého písma a iných domácich pobožnostiach, napríklad krížovej cesty, svätého ruženca, Korunky Božieho milosrdenstva, litánií a podobne. Teraz je tu priestor aj čas, aby sme si osobne hovorili o svojej viere, spoločne slávili domácu liturgiu, spoločne stolovali a povzbudzovali sa k vzájomnej službe a láske.

Prostredníctvom televíznych kanálov a sociálnych sietí máme veľa možností a príležitostí, ako byť aspoň takto sprostredkovane účastnými na svätých omšiach. Počas nich odporúčam duchovné sväté prijímanie.

Veľmi ma povzbudilo a rozradostnilo svedectvo jednej starej mamy, ktorá mi rozprávala plná hrdosti a radosti, ako jej dcéra so svojou rodinou prežívali nedeľnú svätú omšu vo svojom byte. Ukázala mi aj selfie, ktoré jej poslali. Deti aj rodičia boli oblečení do nedeľných šiat, sedeli na stoličkách, pozerali na obrazovku, a pritom sa modlili a spievali nedeľnú liturgiu.

Spomínam si na Svetové dni mládeže v Rio de Janeiro, keď pápež František v záverečnom príhovore – na otázky mladých: „Odkiaľ začať? Koho sa pýtať? Ako a s kým začať? – poradil príkladom: Ktosi sa raz pýtal Matky Terezy z Kalkaty, čo by sa malo v Cirkvi zmeniť. A ona odpovedala: Ty a ja! Bola to rozhodná žena. Vedela, odkiaľ začať. Aj ja si dnes privlastňujem slová Matky Terezy a pýtam sa vás:

Začneme? Odkiaľ? Od teba a odo mňa. Nech sa každý znovu v tichu opýta: Ak mám začať od seba, odkiaľ a ako začnem? A každý nech otvorí svoje srdce, aby mu Ježiš povedal, odkiaľ, ako a s kým začať.“ Nebojme sa, Ježiš žil včera, žije dnes a bude žiť naveky – On je Cesta, Pravda a Život!

Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup

Duchovné povzbudenie greckokatolíckeho arcibiskupa Mons. Jána Babjaka,  22. marca  

pozri nižšie 

Duchovné povzbudenie vojenského ordinára, biskupa Mons. Františka Rábek, 21. marca 

pozri nižšie

Duchovné povzbudenie nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka

Bratislava/Nitra 20. marca. "Porozumieť krížu" - je duchovného povzbudenia, ktoré napísal v čase epidémie šíriaceho sa koronavírusu nitriansky biskup Mons. Viliam Judák. Prinášame ho v plnom znení.

Porozumieť krížu

Piatky pôstneho obdobia sú v našich farnostiach a katolíckych rodinách dňami pokánia, a podľa výzvy biskupov Slovenska v tomto neľahkom čase aj dňami prísneho dobrovoľného pôstu. Sú to aj dni rozjímania o Kristovom utrpení na krížovej ceste. Je to cesta „načrtnutá Duchom Svätým, božským ohňom, ktorý plápolal v Kristovej hrudi a pobádal ho smerom ku Kalvárii“, ako o nej hovorí Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii, (133). Vyberáme sa na túto „priamu cestu” vedení tým istým Duchom, ktorý nám dáva pochopiť a rozpoznať, čo Ježiš poodhalil sv. Faustíne, že: „Jedna hodina rozjímania nad mojím bolestným umučením má väčšiu zásluhu než celý rok bičovania sa až do krvi. Rozjímanie nad mojimi bolestnými ranami je pre teba veľmi užitočné a mne spôsobuje veľkú radosť“ (Denníček, 369).

Aj ja sa tento piatok, milovaní bratia a sestry, v duchovnom spojení s Vami všetkými, vyberiem sa na pobožnosť krížovej cesty, v nádeji, že trpiaci Ježiš dokáže svoju vernosť a že cez „zrieknutie sa vlastnej vôle“ budeme mať všetci účasť na prisľúbenom božskom úžitku, ktorý všetci tak vrúcne očakávame.

Osobitným spôsobom sa chcem pristaviť pri štvrtom zastavení, kde sa stretáva Ježišov a Máriin pohľad. Pred istým časom som túto scénu meditoval cez skúsenosť jednej väznenej kresťanky a matky v rumunskom žalári za čias komunistického prenasledovania Sabiny Wurmbrandovej. Po dlhých mesiacoch väznenia a neľudských prác, dostali väzni povolenie prijať návštevu z domu. Sabina túžila vidieť svojho syna Mihaia, čo sa aj stalo. O tejto chvíli píše: „Zaviedli nás do baraku v blízkosti vchodu do tábora. Zo sľubovaného celého dňa s rodinou nebolo nič. Stáli sme oproti sebe štvrť hodiny v jednej miestnosti na vzdialenosť desať metrov a dozorcovia sledovali každé naše slovo. Ale uvidela som svojho syna a zabudla som na to, že som vo väzení, ako vypadám, kde som a objímala som ho svojimi pohľadmi. Aký bol vychudnutý a vážny! Uprene sme na seba hľadeli a pätnásť minút ubehlo šmahom ruky. Naše dojatie zmazalo čas. Hovorili sme len veľmi málo. Spomínam si, že som mu na tu vzdialenosť, ktorá nás delila, zavolala: ‚Mihai, ver celým srdcom v Pána Ježiša!‘ Lepšiu radu by som mu mohla len sotva dať. Zo svojej väzenskej skúsenosti, ktorá zahŕňala mladých i starých ľudí som vedela, že jediným, kto nás môže naplniť nádejou, ktorá svieti i v tej najhlbšej temnote, je Kristus... Hrubý úder na rameno a dozorcovia ma odvádzali von“ (S. Wurmbrandová, Láska vytrvá).

Táto múdra matka na svojej vlastnej situácii pochopila, čo hovorí prorok Ozeáš, že nejestvuje nijaká ľudská mocnosť, ani technologický vynález, cez ktorý by prišla záchrana: „Asýrsko nás nezachráni; už nebudeme jazdiť na koňoch a  nebudeme hovoriť: ,Naši bohovia´ dielam svojich rúk ...“ (Oz 14,4). V jej slovách synovi jasne zaznieva Božia výzva zachytená Ozeášom (podľa mena prorokom ohlasujúcim vykúpenie Hóšéa = Jahve vyslobodil, spasil) a tá znie: „Ty sa však vráť k svojmu Bohu, zachovaj lásku a spravodlivosť a ustavične vo svojho Boha dôveruj“ (Oz 12 7). A Ježiš, ktorý prišiel naplniť Zákon a Prorokov (porov. Mt 5, 17) tejto výzve dáva aj jedinečný obsah, ktorým je láska k Bohu a k iným, dokonca aj k nepriateľom. Prejavom návratu k Bohu a gestom nanovo rozkvitnutej lásky môže byť už naša dnešná kontemplácia jeho utrpenia, či akákoľvek iná modlitba vychádzajúca zo srdca.

Ak sme sa pristavili pri múdrej žene, ktorá pripomína svojmu synovi žijúcom v prostredí masívnej ateizácie, aby celým srdcom uveril v Ježiša, tak v jej konaní je možné vidieť obraz Panny Márie, ktorá nás na našej dnešnej krížovej ceste podobne hľadá. Táto Božia a naša matka v núdzi na svadbe v Káne hovorí: „Nemajú vína... Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2, 3;5). Ona robí všetko preto, aby sme nanovo uverili v jeho Syna (porov. Jn 2, 11). Tak nás to učí Matka Cirkev: „Preblahoslavená Panna mimoriadnym spôsobom spolupracovala na Spasiteľovom diele obnovy nadprirodzeného života duší a preto je našou Matkou v poriadku milosti... Mária, úzko spätá s dejinami spásy privádza veriacich k svojmu Synovi a k jeho obete, ako aj k láske k Otcovi“  (LG 61, 65). Táto nebeská Matka spolu s Božími anjelmi a svätými, volá z mnohých miest: „pokánie, pokánie, pokánie.“.

Dnes, keď sme viac doma a máme dostatok času na hlbšie premýšľanie, počúvajme aj v duchu slov proroka Ozeáša: „Kto je múdry, nech to pochopí, kto je rozumný, nech to rozpozná! Lebo priame sú cesty Pánove a spravodliví po nich kráčajú; no vzbúrenci na nich klesnú“ (Oz 14,18).

Áno, pochopiť teológiu lásky – Boha, ktorý ide inými cestami ako to platí vo svete, aby zachránil človeka môže byť aj dnes, ba dnes viac ako inokedy – nezrozumiteľné. Pôstne obdobie, v ktorom sa nachádzame, nás pozýva mnohorakým spôsobom otvárať sa pre túto hodnotu.

Nepochybne v  situácii pandémie, v akej sa nachádzajú mnohé krajiny Európy aj Slovensko si vážime všetky prirodzené opatrenia chrániace naše obyvateľstvo, aby sa mohlo zamedziť šíreniu nákazlivej choroby. Usilujme sa, aj ako veriaci, o osobné bezpečie i bezpečie iných. Nemôžeme však obísť skutočnosť, že okrem prirodzených prostriedkov pomoci, potrebujeme aj náležitú duchovnú podporu.

Ako nemožno od lekára žiadať, aby sa nepostaral o chorého pacienta, tak nemožno zanedbať starostlivosť o naše duchovne dobro.

Zaiste sa nechceme podceňovať vážnosť situácie a hygienické opatrenia, ale chcem len pripomenúť, že okrem potrieb tela a prirodzeného života, je tu predovšetkým aj neodmysliteľná potreba a starosť o spásu duší. Obetavo sa, preto starajme o naše duše i o spásu iných, najmä o tie, ktoré sú nám zverené, ako otcovia a mamy, ale predovšetkým kňazi! Láska k nim vie byť, aj v tomto smere, vynaliezavá...

Spomeňme si, keď našich predkov postihli katastrofy, mor, hlad, či vojny, boli schopní padnúť na kolená a prosiť Boha o pomoc. Na poďakovanie stavali morové stĺpy a Božie muky, ktoré dodnes pripomínajú ich slzy šťastia za ukončenie trápenia. To neznamená , že boli hlúpejší ako my. Dnes toho už mnohí, žiaľ, z rôznych dôvodov, nie sme toho schopní. Srdcia mnohých nás príliš otupeli. Vo vedomí toho, že sa nám nič zlé nemôže stať a nad všetkým máme moc, a ani  Boha k životu veľmi nepotrebujeme, sme stratili elementárny zmysel pre kajúcnosť a rešpekt pred vecami, ktoré nás prevyšujú hoci sme sa presvedčili, že vieme o niečom, o čom nič nevieme, parafrázujúc slová prof. V. Krčméryho. Ale pre lepšiu budúcnosť našich detí a našich vnúčat sa nám dnes patrí pokľaknúť, viac ako inokedy. Patrí sa nám byť kajúcimi, ľutujúcimi a prosiacimi, čo vôbec nie je ponižujúce ani pre človeka tretieho tisícročia.

Aj takto sa každý z nás môže priblížiť sa k Ježišovmu krížu a byť mu podobný. Oslovuje, nás, aby sme sa naučili hľadieť dovnútra a nahor, aby sa Boh dotýkal našej duše a mohol k nej hovoriť. Lebo: „V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 3, 12).

Naša viera sa nemôže teda zakladať len na ľudskej múdrosti, ale na sile Boha. Boha, ktorý sa stal chudobným, aby sme sami stali bohatými (porov. Flp 2, 6n). To je veľkonočná viera, ktorá sa nielen vyznáva ústami, ale z nej sa žije a robí nás kresťanmi. Takto vierou spoznávame tajomstvo Božie, ako sa zjavilo vo svojom vtelení: tým že nosíme Božieho človeka vo svojej vlastnej prirodzenosti – Človeka a Boha, ktorý zomrel za ľudí a vstal z mŕtvych.

Drahí bratia a sestry, chceme prosiť spoločne, aj dnes a tieto dni, o milosť, živej viery aby sme mali ochotu,  odvahu aj pripravenosť  ísť touto cestou. Zároveň aj o to, aby náš život prenikla plnosť nádeje, že by sme neodmietali cestu kríža, ale aby sme v sile viery videli, že Boh je s nami, neopúšťa nás, a vedie nás ku konečnému víťazstvu.

Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

Duchovné povzbudenie bratislavského pomocného biskup Jozefa Haľka

Bratislava 19. marca. "S Jozefom to dáme!" To je názov druhého duchovného povzbudenia biskupov Slovenska. V čase epidémie koronavírusu sa s ním prihovára veriacim bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko. Duchovné povzbudenie prinášame v plnom znení.

S Jozefom to dáme!

Svätý Jozef: muž činu, muž nádeje...

Pred dvetisíc rokmi ohrozoval život malého Ježiša iný „korona-virus“. Veď Herodes bol kráľ, a kráľa symbolizuje koruna, „corona“. A jeho mocibažnosť bol ten vírus, ktorý mal usmrtiť  Ježiša a mnoho ďalších detí.

Ale bol tu muž, záchranca z Božieho podnetu. Jozef. Život aj jeho skúšal rovnako nečakanými ako náročnými situáciami. On sám ich prežíval vo svojom reálnom čase bez poznania ďalšieho vývoja i jeho zavŕšenia.

No Jozef bol muž nádeje a viery v to, že ak tu a teraz počúvne Boží hlas, robí maximum pre budúcnosť. Preto Jozef ako muž činu menej hovorí a viac koná. Nebolo jednoduché prerušiť všetky kontakty, zanechať remeslo a vykročiť do neznámeho Egypta s Máriou a Ježišom. Istotou v tej neistote bola dôvera v Boží plán, ktorý netreba poznať do detailov celý. Stačí plniť výzvy pre súčasnú chvíľu, dnešný deň. Tu, teraz. V tom je sila prítomného okamihu.

Základnou emóciou našich dní je však pocit neistoty. Dokedy potrvá pandémia? Ako dlho sa nebudeme stretávať? Obíde nás infekcia? Aký to bude mať dosah na našu prácu, podnikanie, majetok, vzťahy?

Jozef z Nazareta všetkým odkazuje: aj my sme ako rodina museli byť izolovaný do Egypta, ale všetko sme podstúpili pre to najdôležitejšie: aby sme si zachránili vzťahy a ich základ: Boha a jeho syna Ježiša.

Ochráňte  a zachráňte si vnútorné vzťahy k Bohu a k najbližším, zachráňte si Ježiša uprostred vás, nedovoľte, aby vám vzťahy nahlodal vírus netrpezlivosti, podráždenosti či zúfalstva. Zomknuté rodiny a spoločenstvá sú nevyhnutným predpokladom riešenia budúcich kríz.

Mužovia, manželia, otcovia!  S Jozefom to dáte!

Mons. Jozef Haľko, bratislavský pomocný biskup 

Duchovné povzbudenie košického pomocného biskupa Mareka Forgáča

Bratislava/Košice 18. marca. "Čas prehĺbenia túžby" - je názov duchovného povzbudenia, ktoré napísal v čase epidémie šíriaceho sa koronavírusu košický pomocný biskup Mons. Marek Forgáč. Prinášame ho v plnom znení.

Čas prehĺbenia túžby

Pohľad do prázdneho kostola počas svätej omše uplynulú nedeľu mi ostane hlboko v pamäti. Uvedomujúc si celú situáciu vyvolávalo to zvláštne pocity úzkosti, ktoré som premáhal uistením, že sme zjednotení v duchu a prostredníctvom priamych prenosov. Nikto nevie, ako bude ďalej. V týchto dňoch viac ako inokedy sú aktuálne slová, ktoré vyslovili Izraeliti na púšti: „Je Pán medzi nami alebo nie?“

Chcel by som všetkých uistiť, že Pán je nám bližšie, ako by sme si mysleli. Nachádzame sa v zajatí rôznych zákazov a reštrikcií a tento stav by sme mohli prirovnať k zajatiam, do ktorých sa dostával aj vyvolený národ. Zajatie bolo vždy príležitosťou pre sebareflexiu, prehodnotenie života a znovuobnovenie vrúcneho vzťahu k Bohu, takže obdobie nešťastia sa nakoniec stalo požehnaním. Izrael sa učil takéto skúsenosti prečítať pohľadom Božím. Tak to môže byť aj v našom prípade, len sa potrebujeme k tomu veľmi intenzívne povzbudzovať.

Osobne poznám ľudí, ktorí si práve v tomto kritickom čase uvedomili, že to je chvíľa, kedy môžu obetovať viac času doma pre svojich. Osobne poznám rodiny, ktoré sa práve v tomto čase začali doma spoločne modliť. Osobne poznám kňazov, ktorí tvorivo hľadajú možnosti, ako pri zachovaní všetkých obmedzení môžu zostať blízko pri svojich veriacich.

Myslím, že to je jedno z najväčších posolstiev týchto dní – vyjadriť blízkosť. Hoci sme limitovaní možnosťou osobného kontaktu, hľadajme spôsoby, ako zostať blízko. Najmä starí, chorí a opustení obzvlášť potrebujú pocítiť našu blízkosť, lebo tento stav najviac dolieha na duševný život. Vďaka Bohu, že máme mnohé technické vymoženosti, ktoré nám to dovoľujú.

Toto je čas prehĺbenia túžby po Bohu i po blízkosti druhých. Nádej a dôvera je výsadou nás kresťanov. Pomáhajme si ako vieme, povzbudzujme sa ako môžeme a dôverujme dobrému Bohu. A hoci sa nemôžeme spoločne stretnúť na mieste úcty a vďakyvzdania Bohu, nech sa na nás napĺňajú Ježišove slová o pravých ctiteľoch, ktorí sa klaňajú Otcovi v Duchu a pravde.

Mons. Marek Forgáč, košický pomocný biskup

• Predch.
• Nasl.