Začali sme nový školský rok. Mali sme zaujímavú tému 1. septembra – ako niesť svoj školský kríž. Pracovný list ste mi niektorí priniesli vyplnený, vyhodnotíme ho. Budú odmeny.
Vždy budeme vyhodnocovať predchádzajúce PL na každej Detskej sv. omši. Povzbudzujem Vás, aby ste ich vypĺňali. Aj dnes Vám dám jeden zaujímavý a krásny.
Chcem vám v tomto školskom roku trochu predstaviť zaujímavého muža – svätého Martina.
Tohtoročné Detské sväté omše nám približujú život a čnosti svätého Martina – biskupa, ktorý bol „plný horlivosti za Pána“(porov. 1 Kr 19, 14). Každá svätá omša sa zameriava na jednu čnosť zo života sv. Martina– čnosti, ktoré sa stali jeho „štítom“. Deti postupne objavujú, že svätosť nie je nedosiahnuteľný ideál, ale konkrétna cesta každodenných rozhodnutí. Cieľom je pomôcť deťom budovať vlastný „štít čností“– opretý o Božie slovo, modlitbu a skutky lásky. Je to výzva k svätosti dnes. Svätý Martin ukazuje, že horlivosť za Pána sa rodí zo stretnutia s Pánom Ježišoma premieňa sa na konkrétnu službu.
Každé dieťa dostane v piatok Plagát.Ten slúži ako „štít čností“, na ktorý si deti po každej svätej omši nalepia symbol danej čnosti. Postupne tak vidia, ako rastie ich vlastný štít.
Dôležitou súčasťou našich svätých omší je spoločná pieseň, ktorá bude zaznievať pri jednotlivých svätých omšiach. Deti sa ju postupne naučia a pieseň sa tak stáva duchovnou niťou celého spoznávania svätého Martina.
Ďakujeme Spišskej diecéze za materiál a inšpiráciu.
Prvá detská svätá omša bude v piatok 11. septembra 2026 o 18,00 hod. Predtým o 17,30 bude nácvik piesní v Pastoračnom centre. (PC)
Dnes je 29 rokov od jej narodenia sa pre Nebo. Pred rokom bol natočený nový film o Matke Tereze: Niet väčšej lásky. Klikni sem.
Význam mena: lovkyňa (gr.) alebo prívetivá a mocná pani (nem.)
Matka Tereza, vlastným menom Agnes Gonxha Bojaxhiu sa narodila 26. augusta 1910 v Skopje v Macedónsku v albánskej rodine. Jej otec bol úspešným podnikateľom, zomrel, keď mala osem rokov. Jej matka bola hlboko veriaca žena. Venovala sa vyšívaniu, z toho potom žili. Agnes sa aktívne zúčastňovala na živote farnosti. V roku 1928 sa rozhodla vstúpiť k loretským sestrám v Dubline v Írsku. Prijali ju 12. októbra. Rehoľné meno dostala po sv. Terézii z Lisieux. O pár mesiacov neskôr ju poslali do Indie. Priamo do Kalkaty dorazila 6.januára 1929. Noviciát prežila v meste Darjeeling. V roku 1937 urobila večné sľuby a odvtedy ju volali Matka Tereza. V 30-tych a 40-tych rokoch 20.storočia vyučovala na strednej škole v Kalkate.
V Ríme v roku 1873 niekoľko dní pred sviatkom Nanebovzatia Panny Márie,
bola v nevestinci
nešťastnou náhodou zranená na ruke jedna táto "ľahká" žena. Domnievala sa, že to nie je vážne, ale majiteľka tohto hanebného domu nariadila, že predsa len musí ísť do nemocnice. Zomrela nasledujúcu noc. Iná mladá žena, ktorá „pracovala“ v tomto hriešnom dome a nevedela nič o tom, čo sa stalo v nemocnici, začala v noci tak náhle zúfalo kričať až vrieskať, že zobudila celé okolie. Zavolali policajtov. Čo sa stalo? Jej priateľka, ktorá zomrela v nemocnici, sa jej zjavila obklopená hroznými plameňmi a povedala jej:
V dnešný deň sme sa opäť stretli pri Matke Božej Fatimskej, aby sme sa modlili, ďakovali, zaspievali si a prosili. Napriek prázdninám a dovolenkám domáci aj pútnici prišli, aby sme pokračovali v našom nazeraní na modlitbu ´Zdravas Mária´.
Pán dekan sa opäť venoval slovám svätej Alžbety, ktoré vyriekla, keď Mária prišla k nej do Ain Karem. "...blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Zamýšľali sme sa nad veľmi povzbudivou témou: viera Panny Márie.
Svätý Lukáš píše: „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ (Lk 1, 39 - 45)
Páter Javorka ostal v Temlagu asi rok a pol. V roku 1949 ho previezli do severnej oblasti, kde sa rozprestierala sieť pracovných táborov pri veľkých riekach Pečora a Ussa okolo sídlisk Abez a Inta v Komijskej autonómnej sovietskej socialistickej republike. Kým trestanecký komplex Temlag v strednom Rusku krátko po vojne zrušili, na severe sa počet nevoľníkov v rokoch 1946 - 1950 zvýšil na niekoľko miliónov. Veľkú časť tvorili politickí väzni.
Medzi nimi boli zajatí vojaci generála Andreja Vlasova, ktorý spolupracoval s nacistami, ďalej ruskí repatrianti, ktorí sa vrátili z nútených prác v Nemecku, disidenti zo spojeneckých krajín, nemeckí a japonskí vojnoví zajatci, ako aj ruskí emigranti, ktorí sa vrátili domov a dožili sa nepríjemného prekvapenia.
Gulagy boli rozsiahlym systémom pracovných táborov vytvorených v Sovietskom zväze, ktoré spravovala tajná polícia NKVD a neskôr ministerstvo vnútra. Najväčší rozmach dosiahli za vlády Josifa Stalina, najmä v 30. až 50. rokoch 20. storočia. Do gulagov boli posielaní politickí väzni, odporcovia režimu, duchovní, príslušníci národnostných menšín, vojnoví zajatci, ale aj obyčajní ľudia odsúdení za drobné priestupky alebo na základe vykonštruovaných obvinení.
Hlavným účelom gulagov nebolo iba izolovať nepohodlné osoby, ale aj využívať ich ako zdroj takmer bezplatnej pracovnej sily. Väzni pracovali pri ťažbe zlata, uhlia a niklu, pri výstavbe železníc, ciest, priehrad, baní či pri odlesňovaní rozsiahlych oblastí Sibíri a Ďalekého východu. Podmienky boli často mimoriadne kruté – hlad, vyčerpanie, choroby, mráz a nedostatok zdravotnej starostlivosti si vyžiadali milióny obetí. Gulagy sa stali jedným zo symbolov totalitnej represie sovietskeho režimu.
