Rozhovor s kňazom Ľubošom Václavkom o vnútornom uzdravení.

Misionár milosrdenstva:

Kto žije trvalo v ťažkom hriechu, môže byť na tom horšie ako posadnutý človek

Ľuboš Václavek je rehoľný kňaz z Kongregácie Misionárov Najsvätejších Sŕdc Pána Ježiša a Panny Márie. Niekoľko rokov sa venuje službe modlitieb exorcizmu a so spoločenstvom Bethany vedie modlitbové stretnutia a semináre za vnútorné uzdravenie a oslobodenie. Pápež Františk ho menoval za misionára milosrdenstva. V rozhovore hovorí o tom, ako uzdravuje Boh, aké miesto má v procese vnútorného uzdravenia odpustenie, utrpenie a prijatie.

Čo je vnútorné uzdravenie a kedy ho človek potrebuje?

Je to veľmi komplexná téma a patrí do jedného z úžasných Božích tajomstiev a Jeho milosrdnej lásky. Nevnímam sa ako odborník na túto tému, môžem len zdieľať to, čo mi daroval Pán pri službe modlitby za oslobodenie a uzdravenie, ktorá nie je ničím iným ako skutkom milosrdenstva.

Svätý otec Benedikt XVI. hovorí, že dnešná doba trpí na neprítomnosť Boha. Nie že by nebol prítomný, ale my sme ho vytesnili zo svojho života. To prináša nekalé ovocie: človek vnútorne trpí a zraňuje seba, či najbližších vo svojom okolí. V službe kňaza si uvedomujem jedno neblahé pravidlo: vnútorne zranený človek, ak nerieši svoje zranenia, zraňuje ostatných.

Vnútorné zranenia nie sú viditeľné?

Ako to už býva vo vnútornom svete človeka, takéto zranenia nie sú viditeľné ani tak navonok, ale často sú zjavné z našich reakcií, postojov. Niekedy je náš ľudský a duchovný rast v určitej stagnácii, lebo je blokovaný zranením. Vnútorné zranenia môžu byť pre hanbu a vinu aj schovávané, ospravedlňované.

Ako by mal postupovať človek, ktorý cíti, že ho niečo vnútorne ťaží a bolí?

Predovšetkým musí dobre rozlišovať, a potom ísť hľadať príčinu, počiatok alebo nazývame to aj koreň zranenia. Často riešime zranenia alebo všeobecne problémy, akoby sme ich chceli uchopiť z konca, teda z toho, ako ich vnímame, cítime, prežívame. Vidíme, že je tam trpké ovocie a prídeme do bodu, že ja sa už napríklad nechcem hnevať, zle reagovať, chcem žiť iný život. A človek začne riešiť na povrchu, len prejavy.

Keď však človek ide na koreň veci, nachádza príčiny: môže zistiť, že veci sa dejú napríklad nie len jeho zavinením, ale i ľuďmi, ktorí mali nad ním autoritu. Žijeme v dobe, kde sa útočí nielen na zdravú rodinu, ale na každú autoritu: autoritu, ktorá bola zverená otcom, mamám, učiteľom, politikom, civilným autoritám. Stratégia je jasná a neviem ju vyjadriť inak, než ako o nej hovorí Ježiš: „Udriem pastiera a stádo oviec sa rozprćhne.“ (Mt 26, 31)

Takže prvé príčiny zranenia možno hľadať aj vo vzťahu s rodičmi?

Áno, prvú autoritu nad nami majú rodičia. A keď hovoríme o vnútornom zranení, tak si treba uvedomiť, že podstatou vnútorného zranenia je nedostatok lásky. Prvé zranenia môžu prísť už pri počatí dieťaťa, počas tehotenstva, vtedy, keď dieťa nie je prijaté rodičmi a blízkym okolím alebo dokonca nie je prijaté pohlavie dieťaťa. Dieťa môže byť zranené, keď matku, ktorá ho nosí pod srdcom, niekto nahovára na potrat. Potom v ranom detstve, dospievaní. Najzraniteľnejší sme, keď sa tvorí naša identita.

Aké najčastejšie zranenie prichádza na dieťa z jeho vlastnej rodiny?

Jedno z prvých častých zranení je, že dieťa nielen že neprijímalo rodičovskú lásku, ale že nezažilo manželskú lásku svojich rodičov. Možno si to nemusíme vždy uvedomiť, ale pre dieťa je omnoho dôležitejšie, aby zažilo manželskú lásku svojich rodičov. Dieťa, ktoré vidí a vníma vzájomnú lásku rodičov, že sú vzájomne vnútorne zjednotení, automaticky cíti prijatie, istotu, je zahrňované láskou. Preto to najdôležitejšie, čo treba v manželskom zväzku riešiť, je manželská láska manželov, ktorá sa potom automaticky prenáša aj do tej rodičovskej.

Aké ďalšie zranenia môže človek zažiť pri výchove v rodine?

Isto sa nedajú vypočítať všetky, ale medzi najčastejšie patria emocionálne nestabilný vzťah rodičov, otcovské a materské zranenia v podceňovaní, v porovnávaní, v perfekcionizme, v ponižovaní, v psychickom a sexuálnom zneužívaní. Ďalej sú to závislosti, samovražda, rozvod rodičov a dokonca v rôznych formách otvorenia sa a spolupráce so zlým duchom, najmä v oblasti okultizmu, alternatívnych liečiteľov alebo v zotrvávaní v stave ťažkého hriechu. Diabol potom využíva tieto prístupové cesty, aby sužoval človeka.

Ako človek nájde pravú príčinu zranenia?

Celá téma vnútorného uzdravenia alebo oslobodenia je komplexná, ako je komplexný človek. Keď si predstavíme človeka, že prežíva svoj život na troch úrovniach: telesnej, psychickej a na duchovnej, tak je to akoby základná trojnožka života. Horolezci majú zlaté pravidlo – potrebujú tri oporné body, aby vyliezli po skale. Fyzika pozná ako stabilný podstavec trojnožku, napríklad statív pre kameru alebo fotoaparát, ktorý môže stáť na nerovnom alebo členitom povrchu. Takisto náš život postavený na trojnožke telesno-psychicko-duchovnej by mal dozrievať v rovnováhe.

„Dnes sa často za všetkým vidí pôsobenie Zlého. No v mnohých prípadoch ide o normálnu súčasť nášho života ako bolesť, utrpenie, psychickú nevyrovnanosť či vyčerpanosť.“

Toto platí aj pri rozlišovaní vnútorného zranenia a jeho príčiny. Preto je veľmi potrebné neredukovať jednu stránku na úkor druhej a rozlišovať, kedy ide o vnútorné zranenie, kedy je to psychická porucha, či nezrelosť, a kedy trpí telesná schránka človeka. Samozrejme, vieme, že všetky tieto tri zložky sa nejakým spôsobom prelínajú a nedajú sa oddeliť. Preto je niekedy veľmi náročné rozlíšiť, čo je jasnou príčinou.

A ďalšia vec – dnes sa často démonizuje v zmysle, že za všetkým sa vidí pôsobenie Zlého. Aj keď je v mnohom „zapletený“, pretože zo závisti chce sužovať a ničiť človeka, no v mnohých prípadoch, keď človek rozlišuje, príde na to, že ide o normálnu súčasť nášho života: bolesť, utrpenie, psychická nevyrovnanosť, vyčerpanosť. Preto jasné rozlíšenie vnútorného zranenia je cesta k úspešnému uzdraveniu.

Kde začať s hľadaním koreňa zranení?

V prirodzených spôsoboch, opýtať sa rodičov, potom v modlitbe, v rozhovore s duchovným sprievodcom.

Vnútorné uzdravenie je celoživotný proces alebo jednorazový úkon?

Z môjho pohľadu je celý náš život proces „povolaný“ k rastu. K tomu patria aj prostriedky, ktoré mi napomáhajú, a dokonca sú nevyhnutné, aby sme dozreli na dobrého, láskavého, pokorného a svätého človeka. Na duchovnej úrovni vidíme, že moja prirodzenosť je zranená hriechom. Hriech je duchovnou chorobou a zápasíme s ním celoživotne.

Boh nám dáva sviatosti, najväčší dar na ceste dozrievania: sviatosť zmierenia a sviatosť pomazania chorých sú uzdravujúcimi sviatosťami. A práve cez tieto sviatosti si uvedomujem neustále dozrievanie, a tak blízku či priamo prítomnú Božiu pomoc: „Si slabý, ale je tu moja milosť. Si hriešny, ale ja mám moc sňať z teba tento hriech. Si chorý, nechaj ma obviazať tvoje rany a očistiť ich...lebo moje vlastné rany ťa uzdravia“.

Vnútorné uzdravenie však nie je sviatosť...

Samozrejme, nejde o sviatosť, ale o sväteninu. No chcel som tým povedať, že naše vnútorné zranenia sú súčasťou celého priebehu nášho života: môžem mať napríklad v určitej etape svojho života „poriešené“ vnútorné zranenia od môjho otca, mojej mamy. Potom to môže byť od priateľov, rovesníkov, ľudí v zamestnaní, ľudí z farnosti. Mnohé vnútorné zranenia pochádzajú aj z našich spoločenstiev, potom to môže byť od partnerov, od spolubratov, spolusestier, keď ide o rehoľné spoločenstvo. Preto som presvedčený, že je to celoživotný proces, v ktorom má vždy neoddeliteľné miesto odpustenie.

Môžete to priblížiť?

Odpustenie je najdôležitejší vstup do akejkoľvek modlitby uzdravenia a oslobodenia. Je priam kľúčovým. Ježiš nás dôrazne pozýva, že ak zo srdca neodpustíme blížnemu, tak nám nebude odpustené. To „zo srdca“ znamená ísť na hĺbku všetkej bolesti, ktorá v srdci je. A práve preto najväčším oslobodením od ťažkých životných bremien človeka je oslobodenie z neodpustenia.

Oslobodenie z neodpustenia?

Diabol nemá problém povedať človeku, ktorý je v neodpustení, choď na spoveď, choď na svätú omšu, pretože vie, že keď si človek v srdci prechováva neodpustenie, tam živý vzťah s Bohom nikdy nebude; Boh nebude prebývať v srdci, kde je zatrpknutosť, zlosť, hnev, neodpustenie, závisť, žiarlivosť, nenávisť. Odpustenie otvára živý vzťah s Bohom. Takže odpustenie je začiatkom slobodného a uzdraveného srdca. Pred každou modlitbou za vnútorné uzdravenia a oslobodenie je potrebné prejsť odpustením.

Dá sa opísať postup, akým človek prechádza počas prípravy na túto modlitbu?

Závisí to vždy od konkrétneho zranenia, ale skúsime si popísať niekoľko základných krokov prípravy, aby sme mohli vstúpiť do modlitby za vnútorné uzdravenie. Najprv to bude uvedomenie si zranenia a priznanie si, že potrebujem Božie uzdravenie, teda neodmietať, nevytesňovať naše zranenia.

Potom prestať so sebaľútosťou a obviňovaním, a to ľudí zodpovedných za moje zranenie, seba, či dokonca Boha. Ako uvádza zásadné pravidlo jezuita John Powell v jednej zo svojich kníh: „Kde sa končí obviňovanie, tam sa začína rast“.

„Po asi 30-sekundovej modlitbe z nej naraz spadlo celoživotné bremeno a ona tam šťastne tancovala.“

Ďalším medzníkom je pomenovanie zranenia a jeho správne rozlíšenie, ako sme už spomenuli. Následne prijať zranenie a rozhodnutie vstúpiť do procesu modlitby za vnútorné uzdravenie, v ktorom sa s dôverou odovzdávam do Božieho procesu uzdravenia a nechám Pána konať podľa Jeho vôle, bez toho, aby som spochybňoval Jeho autoritu a trpezlivo spolupracoval s Jeho milosťou.

Možno odvážna otázka, ale čo z takejto modlitby získam?

Prvými „hmatateľnými“ znakmi uzdravenia sú hlboký pokoj, sloboda srdca, chuť do modlitby, túžba po sviatostiach, láska k najbližším, radosť zo života. Som otvorenejší prijať Boží pohľad na nás samých a našu pravú identitu Božieho dieťaťa a rozvíjať Božie dary. Otváram sa v pokore slúžiť Pánovi a žiť v Jeho prítomnosti a blízkosti už nie ako otrok plný výkonu, ale ako dcéra a syn.

Ďalším krásnym ovocím vnútorného uzdravenia je nasledovanie Božieho Syna v ochote a trpezlivosti niesť ťažkosti a kríže, ktoré sú súčasťou môjho života. U každého človeka sa ukáže nová cesta, ako Boh chce cez jeho život konať, nielen v jeho osobnom živote, ale aj v životoch iných. Takto sa stáva Božím nástrojom pre tento svet.

Ako vlastne Boh uzdravuje?

To je tajomstvo. Boh niekedy uzdraví okamžite, niekedy uzdraví postupne a niekedy to uzdravenie trvá celý život. My vidíme súvislosti nášho života akoby lokálne a Boh ich vidí globálne, v celej globálnosti mojich vzťahov a všade tam, kde som bol zranený. Každá modlitba srdcom je uzdravujúca. Možno nevidíme ovocie hneď, ale nemali by sme sa znechucovať. Môžeme mať pokušenie Boha sledovať a kontrolovať a hneď hľadať pozitívne výsledky našej snahy.

Modlitba za vnútorné uzdravenie je proces, v ktorom treba opakovať modlitbu, ísť do vecí aj keď po druhý či tretíkrát nič nepociťujem. Lebo v modlitbe je v hre predovšetkým uzdravenie mojej viery a dôvery.

Aké uzdravenia ste zažili?

Spomínam si na ženu, ktorá mala okolo päťdesiatky, bola to zasvätená osoba. Mala strašný strach z autorít, zvlášť mužov, a teda aj z kňazov, čo je pochopiteľne veľmi náročné, pretože vo svojom duchovnom živote bola na ich službu odkázaná. Bol to jej celoživotný blok a hlboká bolesť.

Zranenie vzniklo vtedy, keď ako malá cestovala vlakom a nejaký muž sa tam pred ňou obnažil. Stretol som sa s ňou v zahraničí na jednom seminári, kde ma požiadala o službu modlitby. Nemal som vtedy veľa času na modlitbu, pretože to bolo počas prestávky medzi prednáškami. Chcel som sa už vrátiť na prednášku a ona ma poprosila, aby som sa za jej zranenie pomodlil. Uisťoval som ju, že po prednáške si nájdem čas. Ona opäť prosila, aby to bolo hneď teraz. Tak som privolil, aj keď som vedel, že mám na modlitbu pár desiatok sekúnd. A to stačilo.

Čo sa stalo?

Po asi 30 sekundovej modlitbe z nej naraz spadlo celoživotné bremeno a ona tam šťastne tancovala. Niekedy sa dejú aj takéto náhle uzdravenia, Boh vie prečo. Možno si pripravoval jej srdce už dlhšie na tento moment. No poväčšine sa takéto uzdravenia nedejú ako na páse. Boh je vždy nesmierne bohatý na svoje milosti, aj keď zvolí dlhší čas uzdravenia alebo neuzdraví podľa našich predstáv.

Stáva sa, že ľudia hľadajú vnútorné uzdravenie, ale potom trebárs nespolupracujú?

Stáva sa to. Ľudia majú dnes radi zjednodušené veci a návody, rýchle riešenia problémov. Dokonca presvedčenie, že každý problém musí byť vyriešený a náš život má byť bezproblémový, je veľkým omylom. Boh predovšetkým hľadá s nami vzťah, nie iba povrchné vyriešenie našich ťažkostí a problémov.

Boh túži po každom ľudskom srdci, preto prvé a základné uzdravenie je slobodný a milujúci vzťah s Ním. Ak človek hľadá to, že človek, ktorý mu slúži pri modlitbe uzdravenia a oslobodenia, to spraví za neho, tak sa toho veľa neudeje. Ísť do hĺbky znamená, že ja sa budem musieť otvoriť, obnoviť každú zranenú spomienku, prejsť bolesťou, spolupracovať s Božou milosťou, a ak je potrebné a nevyhnutné otvoriť sa aj odbornej lekárskej pomoci. Ľudské bytie je komplexné a také hlboké, že ľahké a instantné uzdravenia nie sú dlhotrvajúce.

A kde je teda podľa Vás miesto kríža a utrpenia v ľudskom živote? Ježiš uzdravoval, ale sám aj niesol kríž.

To miesto je v poznávaní Božej vôle. Keď sa spoločne modlíme, tak človek je vyzvaný k tomu, aby vedel prijať predovšetkým Božiu vôľu. Niekedy človeku položím otázku: „Veríš tomu, že ťa Ježiš môže uzdraviť a oslobodiť?“ Ak povie úprimne: „Áno“, viem, že môžem položiť ďalšiu otázku: „Chceš to?“ „Áno“. Je tam zahrnutá dôvera v Božiu moc a slobodné otvorenie sa pre Jeho uzdravenie.

Potom ale nasleduje otázka: „Prijmeš aj Božiu vôľu slobodne, teda či ťa teraz uzdraví tak, ako On chce?“ Tam sa môžu začať lámať veci, pretože človek musí nechať „podvoliť“ svoju vlastnú vôľu a vložiť sa do Božej vôle. Nechať Jeho konať ako a kedy chce. Je to práve Ježišove posolstvo o pôsobení Ducha Svätého v živote tých, ktorí sa Mu otvorili: „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (Jn 3, 8.)  

Dalo by sa opísať, ako možno prijímať Božiu vôľu?

Keď prijímame Božiu vôľu, nejde o nič pasívne či apatické, takzvaný „kvietizmus“, teda pasívne odovzdanie sa do Božej vôle a „ničnerobenia“. Cestu nám ukázal Ježiš na kríži, keď sa úplne odovzdal do Otcovej vôle so slovami: „Otče do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Odovzdanosť nie je bezbolestnosť, ale ani jej cieľom nie je vyhľadávanie utrpenia za každú cenu.

Ďalší moment pri vnútornom uzdravovaní je teda prijatie. Keď človek vnútorne prijme to, že ho niečo bolí, teda že prijme utrpenie.

Touto skúsenosťou som bol obdarovaný v nemocnici, keď som tam pôsobil ako kaplán. Človek, ktorý prijal svoju chorobu, a mohla to byť aj smrteľná, napríklad onkologická choroba, tak sa jednak lepšie a rýchlejšie liečil, alebo s väčším vnútorným pokojom vedel prijímať údel svojej choroby. Nehovorím, že sa stal apatickým voči chorobe, to nie, ale človek sa stal pokojnejším, pokornejším a viac načúvajúcim Bohu a životu, pretože prijal utrpenie ako súčasť svojho života.

A tiež to je moment uzdravovania.

Áno. Aj vo vnútornom zranení to takým spôsobom funguje. Vedieť prijať Božiu vôľu, vedieť prijať, že aj toto zranenie, ktorým človek prešiel, môže pomôcť nielen jemu, ale mnohým. Je to poklad, z ktorého sa dá vždy vyberať pre tých, ktorí prechádzajú zranením. Kto môže pomôcť v manželskej kríze? Často sú to tí, ktorí sami prešli manželskou krízou, či rozpadom manželstva a po úplnom uzdravení sa stávajú v tejto oblasti odborníci. Kto najviac pomáha ľuďom, ktorí boli závislí na drogách? Samotní tí, ktorí prešli závislosťou na drogách. Tak isto alkoholizmus.

„Služba oslobodenia od posadnutia cez modlitbu exorcizmu je hlbokým skutkom milosrdenstva pre sužovaného človeka, a nie senzácia, divadlo, či pútavá téma na knihu alebo film.“

Sú to ľudia, ktorí zažili svoje morálne i ľudské dno. Po uzdravení sú povolaní pomáhať druhým. Aj Ježiš hovorí žene obvinenej z cudzoložstva: „Choď a už viac nehreš.“ To poslanie „Choď“, znamená rozprávaj o tom.

Veľmi krásne vnútorné uzdravenie je v stretnutí Ježiša a Samaritánky: ona sama bežala a hovorila ľuďom, koho stretla. Hovorila, že on vedel o jej živote, že má piatich mužov a prosto sama o tom svedčila, a tým mala možnosť priviesť druhých k uzdraveniu.

Jedno uzdravenie teda uzdravuje ďalších?

Presne tak. Ako som povedal vyššie o svojej skúsenosti, že cez jedného zraneného človeka vstupujú ďalšie zranenia do tohto sveta, tak platí, že cez jedno uzdravené ľudské srdce, Boh uzdravuje ďalších, dokonca mnohých. Tak ako cez jednu zranenú dušu môže vstúpiť prekliatie, tak cez jediné uzdravené ľudské srdce vstupuje nové požehnanie pre tento svet. Je to síce mravenčia práca, ktorá sa môže zdať bezvýznamná, ale nie je to tak. Každé ľudské srdce je povolané byť oporným bodom pre tento svet, a preto sme zodpovední rovnako za naše vlastné srdce, ale aj za všetky srdcia na tomto svete.

Svätý Otec Benedikt XVI. nádherne píše v encyklike Spe Salvi o takejto spolupatričnosti: „Naše životy sú medzi sebou v hlbokom spoločenstve a prostredníctvom mnohotvárnych vplyvov sú jeden s druhým spojené. Nikto nežije sám. Nikto nehreší sám. Nikto nie je spasený sám. Do môjho života neustále vstupuje život tých druhých, v dobrom i v zlom. Preto môj príhovor za druhého nie je mu cudzí, nie je niečím vonkajším, a to ani po smrti. V tejto prepojenosti bytia môže moje poďakovanie alebo modlitba za niekoho znamenať malú etapu jeho očistenia“.

Existujú nejaké úskalia uzdravovania?

Niekedy sa môže človek príliš zamerať na seba. Alebo ľudia uzdravenie spájajú s telesným uzdravením, psychologickým pokojom, s poriešením problémov vo vzťahoch, v práci, v podnikaní, a nemusia uchopiť podstatu uzdravenia. Tá spočíva vo vzťahu s Bohom, láskou. Alebo presnejšie: podstatou vnútorného uzdravenia je uvoľnenie bolestnej skúsenosti spojenej so zranením, ktoré nám môžu brániť v plnohodnotných vzťahoch: s Bohom, s ľuďmi a sebou samými.

Ako teda správne vnímať uzdravenie?

Podľa jednej špecifikácie sa dá rozdeliť na niekoľko typov. Na prvom mieste je naša spása. Toto prvé uzdravenie spočíva v tom, že viem v láske a slobode rozvíjať svoj život, dokážem spolupracovať s Božou milosťou na vlastnej spáse a zároveň žijem vo vedomí a v nádeji, že budem spasený. Ježiš hovorí o prítomnosti Božieho kráľovstva, ktoré netreba hľadať niekde ďaleko od nás, ale Božie kráľovstvo objaviť medzi nami. Toto je prvé uzdravenie, ku ktorému sme povolaní.

Aké sú ďalšie typy?

Ďalším uzdravením je uzdravenie zranených spomienok. To znamená, že nesiem vo svojom živote určité zranené spomienky či udalosti, ktoré ovplyvňujú moje myslenie, rozhodnutia, postoje, reakcie. Ak zranenia z minulosti určujú môj prítomný a budúci priebeh života, tak to je veľmi dramatický, a často aj tragický život. Čo znamená, že ide nielen o premenu srdca, ale i premenu akéhokoľvek zraneného zmýšľania.

Nasleduje fyzické uzdravenie, ktoré je vždy tajomstvom, prečo a ako Boh koná. On jediný má moc uzdraviť. Často nastáva práve po vnútornom uzdravení.

Napokon je to oslobodenie od zlého ducha. Napríklad trvalý ťažký hriech, nekonanie pokánia, účasť na modloslužbe, okultizme, a podobne sú vstupnou bránou zlého, takže prežívame nadmerné pokušenia, útoky a útlaky zlého, vyrušovanie, zamorenie, až po posadnutie vôle, tela, citov. Človek môže prežívať vnútorné, ale i vonkajšie útoky zlého, a tak sa môže stať sužovaným.

To je už zrejme priestor pre exorcistov, nie?

Treba jasne rozlíšiť, či ide o zviazanosť alebo posadnutosť, a podľa toho voliť, či pôjde oslobodenie cez modlitbu oslobodenia, obnovou krstných sľubov a vyznania viery alebo o modlitbu slávnostného exorcizmu.

Toto sú typy uzdravenia a oslobodenia. Znova podčiarknem múdrosť rozlišovania a to, že je dobré, chvályhodné a spásonosné, keď si ich človek, ktorý vchádza do niektorého z týchto uzdravení, pomenuje, zadefinuje a vie, čo hľadá. Ak v tom sám nevníma jasnosť, nech požiada skúseného človeka o rozlíšenie a riadi sa jeho radami.

Tieto štyri kroky sú hierarchicky usporiadané alebo sú rovnocenné?

Podľa mňa sú hierarchicky usporiadané od toho najdôležitejšieho – spásy. Ak žijem vo vedomí, že som vykúpený a rastiem vo svätosti na ceste ku spáse, tak uchopím v podstate môj časný, ale i večný život. Ostatné sú tiež dôležité a viac-či menej môže ísť do popredia alebo úzadia v našom živote, ale nie sú najdôležitejšie. Tou je spása každého z nás.

A posadnutosť zlým duchom človeku nebráni v spáse?

To, čo podľa Božej spravodlivosti najviac bráni spáse, je ťažký, smrteľný hriech. Božie milosrdenstvo je však nekonečné a pre nás ťažko pochopiteľné, zvlášť pre tých, ktorí ho zakúsili cez odpustenie hriechov. Ide o skutočnosť lásky bez hraníc. Svätý Otec František hovorí, že milosrdenstvo nie je iba čin milosrdného Otca, ale milosrdenstvo sa stáva kritériom tých, ktorí sa nazývajú Jeho pravými deťmi. Teda nechať prúdiť Božie milosrdenstvo je znakom tých, ktorí sú otvorení pre Boží život v slobode ducha, duše i tela.

Preto aj služba oslobodenia od posadnutia cez modlitbu exorcizmu je hlbokým skutkom milosrdenstva pre sužovaného človeka, a nie ako je dnes vnímaná ako senzácia, divadlo, či pútavá téma na knihu alebo film.  

Keď sa vrátim k stavu človeka, ktorý žije trvalo v ťažkom hriechu bez minimálnej snahy o pokánie a zmierenia sa s Bohom, tak potom tento je na tom závažnejšie ako posadnutý človek, ktorý žije sviatostným životom a snaží sa o život v posväcujúcej milosti.

To môže pre niekoho znieť veľmi zvláštne...

Rozdiel je v tom, že posadnutý v stave posväcujúcej milosti môže byť spasený a človek v stave ťažkého hriechu, ktorý sa už teraz úplne oddeľuje od Boha, ktorý je láska, si môže zvoliť tento stav aj ako stav definitívneho oddelenia od Boha i pre večnosť.

Práve cesta oslobodenia od posadnutosti či zviazanosti je cestou milosrdenstva Boha a pokánia človeka, cestou, keď nad celým svojím životom vyvýši Boha ako Jediného Pána, Vykupiteľa a Spasiteľa. Posadnutosť je jeden z najväčších útokov na slobodu človeka. Znova sa nadobúda cez Božie milosrdenstvo a moc Jeho lásky.

Z toho vyplýva, že dôležité sú sviatosti, hoci by bol človek posadnutý.

Áno, cirkev nás nádherne učí a vedie k dôležitosti dvoch sviatostí: sviatosti zmierenia a sviatosti Eucharistie. Najdôležitejšie uzdravenie nášho srdca sa deje vo sviatosti zmierenia. Prežiť a nanovo bytostne zažiť, že Božia milosť ma uzdravuje a oslobodzuje od hriechu. Nie je možné, aby sa človek sám zbavil hriechu. Môže ho vytesniť zo svojho života, prekryť čímkoľvek, ale vina ostáva. Jedine Boh ho môže oslobodiť od hriechu, uzdraviť koreň a uzdraviť aj všetko, čo je na tento hriech naviazané.

Preto je nevyhnutné, aby človek, ktorý žiada o modlitbu za vnútorné uzdravenie, bol v posväcujúcej milosti.

Potom je to neustály sviatostný život živený Eucharistiou, v ktorej je prítomné živé Božské srdce, z ktorého ako z prameňa milosrdenstva vyteká každé Božie uzdravenie. Vo Svätom písme čítame výrok: „Jeho rany vás uzdravili“. Či táto otvorená Ježišova rana nie je prameňom neustáleho uzdravenia nášho srdca?

Jedno z najkrajších vnútorných uzdravení a oslobodení som videl práve v osobnej modlitbe človeka pred Eucharistiou.

O čo išlo?

Človek, ktorý prišiel s hlbokým utrpením, žiadal odo mňa pomoc. Chcel, aby som mu v určitej oblasti sprostredkoval rýchlu úľavu a vyriešenie vnútornej bolesti. Vnímal som, že ho mám nechať osamote s Pánom a povzbudiť k odpusteniu. Nechal som ho v kaplnke, koľko bude potrebovať, a potom mi môže prezvoniť, keď bude chcieť, aby som prišiel. Keď ma po hodine a pol zavolal, tak som našiel, vďaka Pánovi, iného človeka.

Bol vnútorne slobodný, uzdravený, žiariaci a jasajúci. A to mi prišlo ako jedno z najkrajších a najhlbších svedectiev, že netreba hľadať výnimočné cesty na vnútorné uzdravenie. Nepotreboval ani našu službu, ako skôr usmernenie, že Pán, ktorý je prítomný v Eucharistii, je Pánom jeho srdca a nad jeho utrpením.

Niekedy môžeme byť pomocou pri uzdravení, ale najdôležitejším je Pán prítomný v Eucharistii, a k Nemu treba neustále prichádzať a nechať Ho konať. Či sa aj o teba nepostará?

Vyšlo na Postoji 18. 12. 2020

• Predch.
• Nasl.