Otec arcibiskup Ján a otec biskup Viliam napísali listy
Otec arcibiskup Ján Orosch napísal Pastiersky list k Nedeli Dobrého pastiera
Trnava 2. mája. K Nedeli Dobrého pastiera napísal trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch Pastiersky list, ktorý kňazi čítajú pri online svätých omšiach z kostolov Trnavskej arcidiecézy. Pastiersky list vám ponúkam v plnom znení.
Drahí bratia a sestry,
mnohí z nás poznáme, aké to je, keď sme pod psychickým tlakom, keď sme fyzicky vyčerpaní a nedokážeme sa, ako sa vraví, postaviť na vlastné nohy. A čo, ak je práve vtedy potrebné niekomu pomôcť? Sme ochotní skôr ratovať seba alebo iných?
Perzský kráľ Xerxes I., ktorý začal panovať v roku 486 pred Kristom, zaútočil na Grékov, avšak bitku prehral. Z Európy sa snažil loďou preplaviť po Stredozemnom mori do svojej vlasti, ale počas plavby ich na mori prekvapila veľká búrka a hrozilo, že sa loď potopí. Vtedy kráľ vydal rozkaz vyhodiť do mora celý náklad. To ale nestačilo, a tak pobočníci kráľa podľa jeho ďalšieho rozkazu začali hádzať do mora postupne aj vojakov, len aby sa kráľ Xerxes zachránil.
Úplne iným kráľom je Ježiš Kristus. On je náš kráľ a správa sa ako opravdivý Dobrý pastier. Preto sa narodil a preto prišiel na svet, aby sa za nás obetoval, a tak nás zachránil od večnej smrti. Jeho výrok, že Dobrý pastier dá aj život za svoje ovečky nielen vyslovil, ale aj uskutočnil. Obetoval seba, aby nás oslobodil. Preto Cirkev počas celého veľkonočného obdobia ďakuje svojmu Kráľovi za dar záchrany pred večnou záhubou.
Dnes, na štvrtú veľkonočnú nedeľu, slávime Ježiša Krista - Dobrého pastiera. Osobitne prosíme Pána, aby nám dal dostatok svojich nasledovníkov. Boh nám duchovných pastierov neposiela bez nášho angažovania sa. Sú jeho odpoveďou na naše prosby, túžby a najmä kresťanskú výchovu detí v našich rodinách. Pán vyžaduje našu spoluúčasť a až potom zošle dar povolania. Chce, aby sme mali dobrých, horlivých a obetavých duchovných pastierov, kňazov a rehoľníkov, takých, ktorí sú ochotní obetovať sa za svojich veriacich. Darovať svoj život však neznamená len mučenícku smrť. Žiť pre veriacich, obetavo ich sprevádzať s plným nasadením po ceste spásy, s úmyslom slúžiť im - to od nás, kňazov, Pán očakáva. Avšak je potrebné dodať k tomu, že čosi podobné očakávame aj my, duchovní pastieri od našich veriacich, bratov a sestier. Tak, ako náš Dobrý pastier - Ježiš Kristus, i my očakávame prijatie našej lásky a obetavosti od veriacich. Denne totiž dostávame od našich veriacich okrem množstva ďakovných listov aj listy plné výčitiek, prejavov nespokojnosti a deštruktívnej kritiky.
Blízkosť nového koronavírusu vyplavuje z ľudského vnútra všeličo - dobré i zlé. A práve tento problém prišiel vhod nesympatizantom Cirkvi a zneužívajú ho. Nie je to však nič nové v histórii kresťanstva. Veď aj rímsky cisár Nero obvinil kresťanov z podpálenia Ríma. Ugandskí mučeníci boli zasa upálení, lebo sa vraj bohovia hnevali na kresťanov, keďže zemetrasenie zničilo krajinu. V skutočnosti problém bol v tom, že mladí kresťania nechceli zdieľať praktizovanie homosexuálnej orientácie s ich kráľom. Keď sa deje v spoločnosti niečo zlé, žiaľ, často sa hľadá vinník, na ktorého možno zvaliť vinu. Boh a Cirkev bývajú vhodným terčom. I keď neveria v Boha, majú až výborne naštudované, že kresťania majú krivdu trpezlivo znášať a neodpovedať zlým za zlé. Sú si istí, že zo strany kresťanov sa netreba obávať takého nebezpečenstva ako to bolo napr. v prípade satirického časopisu Charlie Hebdo. A preto pokračujú vo svojom ťažení. Niekomu vadí náš nesúhlas s liberálnymi názormi dnešných mocipánov, alebo štýl kresťanského života, ktorý je v súlade s evanjeliom a kresťanskou morálkou, teda sme iní, čo ich provokuje. Aj Ježiš už svojim príchodom na tento svet provokoval Herodesa, neskôr svojim verejným účinkovaním, učením a zázrakmi, keď ho vlastní rodáci chceli zhodiť z nazaretského vrchu. A napokon kruté odsúdenie, keď im vrah a zbojník Barabáš bol prijateľnejší než Kristus.
Často počúvame aj z úst veriacich: „Biskupi nám pozatvárali kostoly!“ Ak by to biskupi z vlastného rozhodnutia nariadili, tak by to mohli aj zrušiť, lenže v tomto je nedorozumenie. Tu išlo o štátne a nie cirkevné nariadenie. Biskupi to nenariadili, len informovali o tom, čo nariadil predseda vlády a hlavný hygienik. Naši veriaci, z ktorých niektorí bez škrupúľ zdieľajú názory liberálov, zabúdajú pritom na možnosť návštevy kostolov, ktoré sú v určenom čase otvorené pre súkromnú modlitbu veriacich, adoráciu a prijatie sviatosti pokánia a Eucharistie za predpísaných hygienických podmienok. Biskupi sa od začiatku pandémie usilovali o kompromisné riešenie, napr. sväté omše za prítomnosti malého počtu veriacich, používanie rúšok a hygienických prostriedkov, rešpektovanie dostatočných vzdialeností jeden od druhého, celebrovanie mimo kostolov na voľnom priestranstve… Odpoveď bola jednoznačná. Za nedodržanie štátnych nariadení a predpisov hrozia sankcie 1.659 € pre jednotlivcov a 20.000 € pre farnosti. Okrem toho Slovenská republika si mohla uplatniť aj výnimku z pravidla nedotknuteľnosti posvätných miest podľa článku 5 Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou. Cirkev sa v takýchto prípadoch nemôže postaviť proti štátnemu aparátu, tak ako sa ani Pán Ježiš nepostavil na stranu Zelótov.
Pandémia nového koronavírusu nie je prvým morom, ktorým prešla Cirkev. Vieme, aké opatrenia boli zavedené v minulosti. Napr. zo 14. storočia, keď počas moru zomreli dve tretiny obyvateľov Európy, nachádzame maľby, ako kňazi rozdávali sväté prijímanie pri domoch, v ktorých bola karanténa tak, že používali dlhé lyžice. Alebo si môžeme spomenúť na sv. Karola Boromejského, ktorému zavreli všetky kostoly, a preto dal vybudovať morové stĺpy, pri ktorých sa slávili sväté omše.
Cirkev na Slovensku však neprestala žiť ani v takýchto mimoriadne ťažkých podmienkach. V novodobých dejinách, aj keď náboženská sloboda bola za komunizmu obmedzovaná a Cirkev prenasledovaná, boli to najmä hrdinskí kňazi, opravdiví dobrí pastieri, rehoľníci a rehoľnice, ale i laici, ktorí ukrutne trpeli v komunistických väzniciach, koncentrákoch a gulagoch. Pri najväčšej úcte voči tým lekárom, zdravotníkom, hygienikom i politikom, ktorí sa v súčasnosti snažia úprimne bojovať proti novému koronavírusu, je potrebné spomenúť aj tých, ktorí by boli radi, keby sa náboženský život za pomoci ochorenia COVID-19 na Slovensku paralyzoval.
Bratia a sestry, v evanjeliu sa spomína žena, ktorá 12 rokov trpela na krvotok. Až potom, keď celý svoj majetok minula na lekárov, hľadala Ježiša. Keď sa ho dotkla, bola uzdravená. História sa nám špirálovito opakuje. Pri „morových ranách“ svetské zriadenia sa obyčajne spoliehajú iba na ľudské riešenia, samozrejme väčšina z nich s dobrým úmyslom vyliečiť nemocných. Až potom, keď tieto riešenia zlyhávajú a niet sa čoho chytiť, hľadá sa Božia pomoc. Poučný je príklad talianskeho lekára, ateistu, ktorého práve súčasná náročná situácia priviedla k viere. Každý deň sa teraz spolu s kolegami lekármi a zdravotníkmi obracajú k Bohu o pomoc. Čo si myslíte, kto v Trnave žiadal pred 300 rokmi procesiu s milostivým obrazom a s Eucharistiou počas morovej rany? Spočiatku predstavitelia mesta nepočúvali cirkevnú vrchnosť, ale neskôr sami žiadali o Božiu pomoc prostredníctvom Panny Márie. Každý kňaz našej arcidiecézy dostal inštrukcie, čo má robiť, ako individuálne vysluhovať sviatosti alebo sväteniny.
Veríme tak, ako aj naši predkovia, že aj keď Pán Boh dopustí, neopustí. S pokorou zisťujeme, že zákazom slúžiť verejné sväté omše sa naplnili slová Pána Ježiša: „No prídu dni, keď im ženícha vezmú: potom sa budú postiť“ (Mt 9,15). Tento pôst nás očisťuje od formalizmu. Ježiš si čistí svoj chrám, svoju Cirkev. Lieči tých, čo boli naplnení konzumom a zbavuje nás svätokrádeží nehodných svätých prijímaní. Dostali sme milosť opravdivého pokánia. Môžeme začať žiť z Božieho slova osobne, aj pomocou internetu či iných médií. Objavujeme silu duchovného svätého prijímania, ak je nám bránené dotknúť sa Eucharistie. Môžeme byť uzdravení ako stotníkov sluha či dcéra Sýrofeničanky. Božiu milosť nemožno zastaviť ľudskými bariérami. A napokon Boh nám dal príležitosť, aby sme objavili, čo je domáca cirkev (Lumen Gentium, 11).
Zároveň vás, bratia kňazi i vás bratia a sestry našej Trnavskej arcidiecézy povzbudzujem k odvahe spojiť svoj hlas za práva veriacich, keď je evidentné, že sa v sofistikovanej forme pokračuje v ateizácii nášho ľudu. Keď biskupi, ako dobrí pastieri, žiadajú rešpektovanie náboženskej slobody, žiaľ, ich hlas sa často nedostane do komerčných médií. Ich slová šikovne prekrútia, a potom sa im dostáva často aj od vlastných veriacich kopec výčitiek za to, že nič alebo málo urobili pre Cirkev. Preto je dôležité, aby sa aj veriaci laici zomkli a organizovali na obranu učenia Katolíckej cirkvi.
Viete o tom, že sa v Piešťanoch už niekoľko krát uskutočnil tzv. „Krampuslauf - pochod čertov“? Niesli tam aj transparent s nápisom: „Nech peklo vládne tomuto mestu! Spolu to dokážeme. Satan.“ Osobne som intervenoval u predstaviteľov mesta a na Mestskom úrade spolu s piešťanským pánom dekanom, gréckokatolíckym pánom farárom, s pravoslávnym kňazom, ako aj spolubratom farárom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, a napísali sme spoločné odmietavé stanovisko. Keby to vtedy malo väčšiu podporu zo strany veriacich, mohla byť ešte táto akcia zrušená. Jednota veriacich laikov totiž vzbudzuje aj zo strany liberálnych médií a politikov väčší rešpekt. Žiaľ, mnohí kresťanskí laici to odbili slovami: „...šak je to pekné, také smíšné...!“ Pozor! Božie mlyny melú pomaly, ale isto!
Drahí bratia kňazi, milí veriaci, dajme sa k dispozícii veľkonočnej zvesti o Kristovom zmŕtvychvstaní, aby nás naplnila pokojom, obnovenou vierou, nádejou a láskou. Otvorme si srdcia s úprimnou dôverou k zmŕtvychvstalému Kristovi. Ježiš Kristus je s nami. Keď v to uveríme s vierou a radosťou apoštolov, tak sa naše svedectvo pred svetom stane dôveryhodným. Lebo my, veriaci v Krista, nehľadáme svetskú slávu, nepovažujeme za dôležité rôzne štatistické údaje o popularite jednotlivých kňazov a biskupov, nemôžeme a ani nechceme ohlasovať to, čo sa páči dnešnému svetu, ale chceme ohlasovať Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého. Takto budeme svedkami Božieho Syna, ktorý jediný si dokáže povolávať do radov svojich nasledovníkov, tých pravých apoštolov a učeníkov, skutočných dobrých pastierov, ktorí nezutekajú, keď sa vlci vrhajú na ovečky.
Prajem vám i naďalej milostiplné veľkonočné obdobie a s otcovskou láskou vás žehnám.
Ján Orosch, trnavský arcibiskup
List nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka kňazom na Štvrtú veľkonočnú nedeľu
Nitra 2. mája. V plnom znení pVám ponúkam aj list nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka kňazom na Štvrtú veľkonočnú nedeľu:
Drahí bratia, žijeme neustále z tajomstva Veľkej noci. Naše veľkonočné putovanie nás privádza k Štvrtej veľkonočnej nedeli, ktorá má prívlastok „Nedeľa Dobrého pastiera“.
Obraz pastiera s ovečkou na ramenách – z čias Etruskov – prebrali kresťania, na základe evanjelia, do svojho umenia a je to najčastejší motív, ktorý nachádzame v kresťanských katakombách, neskoršie zobrazenia na náhrobných kameňoch, na kalichoch a iných sakrálnych predmetoch.
Ježišovým súčasníkom bol obraz pastiera dôverne známy. Vyjadroval starostlivosť pastiera o zverené spoločenstvo a to v každom smere. Niekedy s položením vlastného života. Ak išlo samozrejme o zodpovedného pastiera.
Aj nám ľuďom pretechnizovaného storočia by nemusel byť tento obraz Boha vzdialený. Hoci tento, na prvý pohľad idylický obraz, je dnes pre nás skôr vzácnosťou, na horských úbočiach spájaný viac s romantikou, ako s realitou každodenného života.
Predstava tohto typu je však zdanlivá, pretože pastier i stádo často musia znášať nepriazeň počasia a bývajú aj zafúľaní a nie vždy pokojní.
Okrem toho si všimnime, že Ježiš sa označil týmto titulom následne, keď mal ostrý dialóg s farizejmi, ktorí ho obvinili z uzdravenia slepého. Tu sa predstavuje „dobrý pastier“, ktorý „aj život položí za svoje ovce“ (porov. Jn 10, 1-15).
Áno, Boh je ten, ktorý napriek všetkému, čoho je človek schopný, hľadá stratenú ovcu; Boh je žena, ktorá hľadá stratený šperk; Boh je otec, ktorý túžobne očakáva svoje deti, beží im oproti. Boh je ten, ku ktorému nikto z nás nemá ďaleko. „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28).
V Ježišovi Kristovi sa nám Boh stal blízky. Obraz Dobrého pastiera je dobrou zvesťou o milujúcom Bohu, ktorý cíti s človekom.
Toto biblické označenie bolo postupne aplikované na duchovných pastierov Cirkvi. Preto zvlášť v dnešný deň, prosíme za nové duchovné povolania a vyprosujeme kňazom potrebné milosti, aby vo svojej službe pri záchrane duší mali vlastnosti – jediného Veľkňaza – Dobrého pastiera – Ježiša Krista.
Aj človek našich dní, v hĺbke svojho srdca má iba jedno veľké očakávanie: smädí po vyšších hodnotách. Vo všetkom ostatnom – o tom, čo potrebuje ekonomicky, spoločensky, politicky – môže sa obrátiť na druhých. Od kňaza žiada Krista! A má právo očakávať to, predovšetkým prostredníctvom hlásania slova. „Prvou povinnosťou kňazov“, učí koncil, „je zvestovať všetkým Božiu blahozvesť“ (Presbyterorum ord. 4).
Pre nás duchovných pastierov je aj dnešná nedeľa príležitosťou, aby sme si položili otázky typu: „Do akej miery poznáme svoje ovečky? Ich potreby? Nakoľko im vychádzame v ústrety aj v týchto neľahkých časoch, keď nemajú možnosť zúčastňovať sa verejných bohoslužieb…?“
Boj našej doby je boj o dušu človeka, na to nemožno zabúdať a treba urobiť všetko, aby patrila Bohu.
Je potrebné si uvedomiť, ako radil populárny Boží služobník, arcibiskup Fulton Sheen už v r. 1947, a jeho slová sú aktuálne aj dnes: „Kresťania si musia byť vedomí, že kríza nie je dôvodom k zúfalstvu, ale šanca. Bolo to v kríze, keď stratený syn urobil rozhodnutie vrátiť sa k otcovi. Bolo to na kríži, keď lotor po pravej strane dospel k Bohu. Kresťania musia v časoch veľkého pesimizmu nájsť svoj optimizmus v tom, že iba tri dni po Veľkom piatku nasleduje Veľkonočná nedeľa.“
Len zmŕtvychvstalý Pán mohol dať zranenú skupinu apoštolov opäť do jedného spoločenstva. Ježiš vkladá do nich novú nádej, hoci ho sklamali. On prichádza aj k nám, hoci sme sa od neho často vzdialili.
Opäť nás zhromažďuje vo veľkonočnej nádeji, aby sme boli s ním a aby sme v jeho mene išli „do Galiley“ a zvestovali túto novú nádej všetkým (porov. Mt 28,7-20).
Pre kňaza je veľmi dôležitou úlohou pokračovať v tomto misijnom poslaní a dávať Cirkvi tvár vzbudzujúcu dôveru a urobiť ju príťažlivou skúsenosťou pre pýtajúceho sa človeka. Také názory majú bezprostredné konzekvencie pre kňazský úrad, ktorý treba vykonávať predovšetkým bratsky ako ponuku na spoločnú cestu vo viere. Základný postulát duchovnej služby je pozitívne stanovisko voči ľuďom, času a okoliu. Treba sa k nim pozitívne obracať, keď ich chceme osloviť, získať, eventuálne zmeniť. Iba podľa tohto predpokladu sa budú otvárať srdcia ľudí Bohu a jeho slovu. Podľa tohto stanoviska sa stáva kňazská služba spoločnou bratskou cestou, ktorá obsahuje vzájomné dávanie a prijímanie. Nepodobá sa tak veľmi jednostrannému poučovaniu a tútorstvu zhora, ale spoločnému hľadaniu a objavovaniu toho, čo Boh spôsobuje a chce. Kňazská služba, ktorá v takomto bratskom zmýšľaní pozná úctu pred druhým a jeho slobodou, môže si dovoliť stať sa kvôli druhému „všetkým“ a vystupovať ako „slabý“, lebo verí v silu väčšej lásky.
Človekovi sprostredkovať dar takej lásky nenútene, ale predsa presvedčivým a presvedčujúcim spôsobom, je aj dnes ťažiskom kňazskej činnosti. Viac ako inokedy sa musí dnes duchovný pastier usilovať zviditeľniť stopy Boha vo svojej každodennej existencii ako Boží muž tým, že žije z Boha a smerom k Bohu.
Sv. Anzelm hovorieval svojim veriacim: „Živím vás tým, z čoho sám žijem.“ Ani dnes to nemôže byť inak. Svätý pápež Ján Pavol II. v tomto duchu hovorí: „Kňaz je mužom modlitby. Prirodzene, nie je to jediná dimenzia kňazskej služby. Keďže je kňaz sprostredkovateľom medzi Bohom a ľuďmi, obracia sa na neho veľa ľudí s prosbou o modlitby. Modlitba teda „robí“ v istom zmysle z kňaza predovšetkým duchovného vodcu. A súčasne „tvorí“ každý kňaz cez modlitbu trvalo sám seba.“
Nakoniec sa stáva novozákonný kňaz Božím mužom, keď – ako svätý farár z Arsu – vo svojom každodennom živote nechá zasvietiť niečo z Božej dobroty a ľudomilnosti voči tým, ktorí sú mu zverení. Má dať zažiariť Božiu dobrotivosť a lásku k ľuďom. Nesmie sa stať rutinovaným kňazom Cirkvi. Najprv Boh, najskôr jeho meno, jeho kráľovstvo, jeho vôľa. Všetko ostatné sa potom pridá. Keď ale toto „najskôr“ chýba, stávame sa nájomníkmi a nie dobrými pastiermi.
Nepotrebujeme viac nádeje pre túto záchrannú službu? Smieme tu byť pesimistickí, keď sám Boh ide za človekom? Stále platí to, čo sa modlíme v Štvrtej eucharistickej modlitbe: „Keď pre svoju neposlušnosť stratil tvoje priateľstvo, neponechal si ho v moci smrti, ale milosrdne si pomáhal všetkým, aby ťa hľadali a našli.“
Dnes sa to deje skrze nás! Môžeme byť teda pesimistickí? Je Boh niekedy človeku vzdialený? Keď patrí do nášho poslania byť „alter Christus“ môžeme ponechať celé skupiny alebo okruhy života bez varujúceho označenia, bez znaku spomenutia si na Boha? Sme poslaní len k tým, ktorí prichádzajú k nám? Nie aj k tým, ktorí od nás odišli?
Pravda, taká služba vyžaduje nezištnosť, ďaleko od seba zanechajúcu sebeckosť. Pšeničné zrno musí padnúť do zeme a zomrieť, ináč ostáva samo (porov. Jn 12, 24).
Srdce Pána bolo prebodnuté a je teraz pre všetkých otvorené. Panna Mária zvíťazila nie s mečom v ruke, ale v srdci. Nezabúdajme: Každé počítanie s úspechom, ktorý sa dá registrovať, stroskotá na slobode darujúceho Boha, ktorý sám určí spôsob a hodinu záchrany. Nejestvuje totiž spravodlivé nasadenie pre Boha, ktoré by bolo zbytočné. Lebo v ekonomike Boha sa nič nestratí. Tak ako nám to pripomenul v týchto dňoch Svätý Otec František (24.4.): „A toto je to, čo Ježiš hovorí dnes všetkým pastierom: „Vy im dajte jesť! Sú v úzkostiach? Dajte im útechu! Sú zblúdení? Vy im ukážte cestu ako sa z toho dostať! Pochybili? Pomôžte im vyriešiť tie problémy! Vy im dajte… A chudák apoštol sa cíti, že musí dávať, dávať, dávať, ale od koho bude prijímať? Ježiš nás učí: od toho istého, od ktorého prijímal on. Po tejto udalosti sa odoberá od apoštolov a ide sa modliť; ide za Otcom, k modlitbe. Táto dvojitá blízkosť pastiera je tým, čo sa Ježiš snaží dať apoštolom pochopiť, aby sa stali veľkými pastiermi…Moc pastiera je služba, nemá inú moc; a ak pochybí prijatím inej moci, zničí svoje povolanie a stáva sa, dajme tomu, správcom pastoračných záležitostí, ale nie pastierom. Nie štruktúra tvorí pastoráciu; srdce pastiera je tým, čo tvorí pastoráciu. Srdce pastiera je to, čomu nás Ježiš teraz učí.“
Najbližšie dni a týždne, nádejame sa a za to sa aj modlíme, že prinesú uvoľnenie a možnosti opäť začať, hoci postupne, konať nám vlastnú činnosť duchovných pastierov bez obmedzenia v každej oblasti. Vsaďme do toho všetky svoje sily a ochotu. Využime všetky dobré možnosti a prostriedky, aby sa duchovné dobrá, ktoré nám Boh cez Cirkev dal do rúk, dostali k tým, ktorí po nich túžia.
Určite Vám v najbližších dňoch zašleme pokyny, ktoré budú napomáhať usmerňovať našu pastoračnú starostlivosť, v týchto časoch obmedzenia. Zatiaľ využívajme možnosti, ktoré sú.
Preto Božia tvár, ktorá sa nám predstavuje prostredníctvom lásky a starostlivosti Dobrého pastiera, drahí bratia, nemôže byť a nech nám nie je vzdialená. Dovoľme Bohu, prosím, aby pôsobil v našom živote a cez nás v živote iných! Je to naša cesta k osobnému a večnému šťastiu. Zverme tieto svoje nádeje aj do rúk Božej Matky, ktorú si chceme zvlášť v mesiaci máji so synovskou dôverou uctievať.
S bratským pozdravom Váš biskup