Svätý Otec František slávnostne otvoril biskupskú synodu o mladých
Vatikán 3. októbra (RV) Svätý Otec František dnes, v stredu 3. októbra, svätou omšou na Námestí sv. Petra slávnostne otvoril 15. riadne generálne zhromaždenie Synody biskupov s témou: „Mladí, viera a rozlišovanie povolania“. Je to už tretia biskupská synoda za jeho pontifikátu. Na vatikánskom námestí sa spolu s pápežom Františkom a 267 synodálnymi otcami a 49 audítormi modlili za zdarný priebeh viac ako trojtýždňového stretnutia tisíce veriacich. Na svätej omši boli prítomní aj traja účastníci synodálneho zasadnutia zo Slovenska.
„Nech nám Duch Svätý dá milosť byť synodálnymi otcami „pomazanými“ darom snov a nádeje, aby sme mohli z našej strany, „pomazávať“ našich mladých darom proroctva a vízie,“ vyprosoval pápež Frantšiek v homílii. Okrem iného uviedol: „Pomazaní nádejou začíname nové cirkevné stretnutie, schopné zväčšiť horizonty, rozšíriť srdce a premeniť tie štruktúry, ktoré nás dnes paralyzujú, oddeľujú nás a vzďaľujú od mladých, nechávajúc ich vystavených nepohode a osirotených o spoločenstvo viery, ktoré by ich prijímalo, o horizont zmyslu a života.“
V plnom znení prinášam homíliu Svätého Otca Františka pri otváracej svätej omši Biskupskej synody o mladých, ktorú slávil za účasti synodálnych otcov a veriaceho ľudu na Námestí sv. Petra v stredu 3. októbra 2018.
«Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.» (Jn 14,26)
Týmto spôsobom, tak jednoducho, Ježiš ponúka svojim nasledovníkom istotu, že bude sprevádzať celé ich misionárske dielo, ktoré im bude zverené. Duch Svätý bude ako prvý chrániť a udržiavať vždy živú a aktuálnu spomienku na Majstra v srdciach nasledovníkov. Je to on, kto učiní, že bohatstvo a krása Evanjelia bude zdrojom neustálej radosti a novosti.
Na začiatku tohto momentu milosti pre celú Cirkev, v zhode s Božím slovom, prosme s vytrvalosťou Tešiteľa, aby nám pomohol pamätať si a oživiť v sebe Pánove slová, pri ktorých nám horelo srdce (por. Lk 24,32). Zápal a evanjeliové nadšenie, ktoré spôsobujú zápal a nadšenie pre Krista. Pamäť, ktorá môže prebudiť a obnoviť v nás schopnosť snívať a dúfať. Pretože vieme, že naši mladí budú schopní prorokovať a mať vízie do takej miery, v akej my, teraz už dospelí či starí, sme schopní snívať, a tak infikovať a deliť sa so snami a nádejami, ktoré nosíme v srdci. (por. Joel 3,1).
Nech nám Duch Svätý dá milosť byť synodálnymi otcami „pomazanými“ darom snov a nádeje, aby sme mohli z našej strany, „pomazávať“ našich mladých darom proroctva a vízie. Nech nám dá milosť byť pamäťou činorodou, živou, účinnou, ktorá sa z generácie na generáciu nenechá priškrtiť či gniaviť prorokmi pohrôm a nešťastí, ani našimi obmedzeniami, chybami a hriechmi, ale je schopná nachádzať priestory na rozpálenie srdca a rozpoznanie ciest Ducha. A s týmto postojom poddajného načúvania hlasu Ducha sme prišli zo všetkých končín sveta. Dnes po prvý krát sú tu s nami aj dvaja spolubratia biskupi z kontinentálnej Číny. Srdečne ich privítajme: jednota celého biskupského zboru s nástupcom Petra je ešte viac viditeľná vďaka ich prítomnosti.
„Pomazaní v nádeji“ začíname nové cirkevné stretnutie, schopné zväčšiť horizonty, rozšíriť srdce a premeniť tie štruktúry, ktoré nás dnes paralyzujú, oddeľujú nás a vzďaľujú od mladých, nechávajúc ich vystavených nepohode a osirotených o spoločenstvo viery, ktoré by ich prijímalo, o horizont zmyslu a života. (porov. Evangelii gaudium, 49).
Nádej na nás kladie výzvy, núti nás do pohybu a láme konformizmus typu „vždy sa to robilo takto“, a žiada nás vstať, aby sme priamo pozerali do tváre mladých a na situácie, v ktorých sa nachádzajú. Tá istá nádej nás žida pracovať na prevrátení situácií neistoty, vylúčenia a násilia, ktorým sú vystavení naši mladí.
Mladí, ovocie mnohých rozhodnutí urobených v minulosti, nás volajú ujať sa spolu s nimi prítomnosti s väčším nasadením a bojovať proti tomu, čo akýmkoľvek spôsobom bráni ich životu rozvíjať sa s dôstojnosťou. Oni nás prosia a žiadajú od nás kreatívne zaangažovanie, inteligentný dynamizmus, v ktorom je zápal a napĺňa ho nádej, a aby sme ich neponechali samých na seba v rukách toľkých obchodníkov so smrťou, ktorí utláčajú ich život a zatemňujú ich víziu.
Táto schopnosť spoločného snívania, ktorú nám Pán dnes dáva do daru ako Cirkvi, si vyžaduje – podľa toho, čo nám povedal svätý Pavol v prvom čítaní –, aby sme medzi nami prehĺbili postoj, ktorý je veľmi jasný: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“ (Fil 2,4). A zároveň mieri ešte vyššie, keď žiada, aby sme s pokorou považovali druhých za vyšších od nás samých (prov. v. 3). V takomto duchu sa budeme usilovať načúvať jedni druhým, aby sme spoločne rozlíšili to, čo Pán žiada od svojej Cirkvi. A toto si od nás vyžaduje, aby sme boli pozorní a dobre bdeli, aby neprevládla logika sebaudržiavania a sebastrednosti (autoreferenčnosti), ktorá vedie k tomu, že sa robí dôležitým niečo, čo je druhoradé, a druhoradým to, čo je dôležité.
Láska k Evanjeliu a k ľudu, ktorý nám bol zverený si vyžaduje, aby sme rozšírili pohľad a nestratili zo zraku misiu, ku ktorej nás volá, aby sme cielili k tomu väčšiemu dobru, ktoré osoží nám všetkým. Bez tohto postoja bude všetko naše úsilie márne.
Dar úprimného načúvania, premodleného a čo možno najviac pozbaveného predsudkov a podmieňovania, nám dovolí vstúpiť do kontaktu s rozličnými situáciami, ktoré prežíva Boží ľud. Načúvať Bohu, aby sme spolu s ním načúvali volaniu ľudí; načúvať ľuďom, aby sme spolu s nimi vdychovali Božiu vôľu, ku ktorej nás volá (porov. Príhovor pri modlitebnej vigílii ako prípravy na Synodu o rodine, 4. okt. 2014).
Tento postoj nás chráni pred pokušením upadnúť do etikárskych či elitárskych pozícií, ako aj pred sklonom k abstraktným ideológiám, ktoré nijako nekorešpondujú s realitou nášho ľudu (porov. J. M. Bergoglio, Meditácie pre rehoľníčky, 45-46).
Bratia a sestry, vložme tento čas do materskej ochrany Panny Márie. Nech nás ona, žena načúvania a pamäte, sprevádza pri rozpoznávaní stôp Ducha Svätého, aby sme s naliehavosťou (porov. Lk 1,39), uprostred snov a nádejí, sprevádzali a stimulovali našich mladých, aby neprestali prorokovať.
Synodálni otcovia, mnohí z nás sme boli mladí, alebo sme vykonávali prvé kroky v náboženskom živote v období záveru Druhého vatikánskeho koncilu. Vtedajším mladým bolo adresované posledné posolstvo koncilových otcov. K tomu, čo sme počuli ako mladí, nám prospeje znovu sa v srdci vrátiť, pamätajúc na básnikove slová: „Človek nech dodrží to, čo sľúbil ako dieťa“ (F. Hölderlin).
Takto k nám hovoria konciloví otcovia: «Cirkev počas štyroch rokov pracovala na omladení svojej tváre, aby lepšie zodpovedala plánu svojho Zakladateľa, veľkého Žijúceho, večne mladého Krista. A na záver tejto veľkolepej „revízie života“ sa obracia na vás: je to pre vás mladých, predovšetkým pre vás svojím koncilom rozsvietila svetlo, ktoré osvetľuje budúcnosť, vašu budúcnosť. Cirkev túži po tom, aby spoločnosť, ktorú sa podujímate budovať, rešpektovala dôstojnosť, slobodu, právo ľudských osôb: a týmito osobami ste vy. [...] Ona má dôveru, [...] že budete vedieť dosvedčovať vašu vieru v život a v to, čo dáva životu zmysel: istota o existencii spravodlivého a dobrého Boha.
V mene tohto Boha a jeho Syna Ježiša vás povzbudzujeme, aby ste rozšírili svoje srdcia podľa dimenzií sveta, aby ste rozumeli, po čom volajú vaši bratia a smelo vložili vaše mladé energie do ich služby. Bojujte proti každému egoizmu. Odmietajte dať voľný priebeh popudom násilia a nenávisti, ktoré plodia vojny a ich smútočný pochod biedy. Buďte veľkodušní, čistí, úctiví a úprimní. A budujte s nadšením lepší svet, než je ten súčasný!» (Pavol VI., Posolstvo mladým na záver II. vatikánskeho koncilu, 8. dec. 1965). Synodálni otcovia, Cirkev na vás hľadí s dôverou a láskou.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Medzi zástupcami východných katolíckych cirkví, ktorí sa zúčastňujú synody z titulu svojho úradu, je hlava Slovenskej gréckokatolíckej cirkvi sui iuris, prešovský arcibiskup metropolita Mons. Ján Babjak SJ. Medzi volenými zástupcami biskupských konferencií celého sveta je za Konferenciu biskupov Slovenska jej predseda, bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. Medzi audítormi sa na synode zúčastňuje Viktória Žolnová, mládežnícka animátorka, ktorá sa v rámci Prešovskej gréckokatolíckej archieparchie už desať rokov venuje dobrovoľníctvu a v marci 2018 sa zúčastnila v Ríme na Predsynodnom stretnutí. Zo Slovenska pochádza aj reykjavícky biskup Mons. Dávid Tencer OFMCap, zastupujúci na synode škandinávske krajiny.
Svojich zástupcov má na synode po prvýkrát aj kontinentálna Čína. Sú nimi 54-ročný Mons. Ján Krstiteľ Yang Xiaoting, biskup diecézy Yan´an ležiacej v provincii Shaanxi a 50-ročný Mons. Jozef Guo Jincai, biskup diecézy Chengde v provincii Hebei. Pápež František ich počas svätej omše osobitne privítal. Ešte pred začiatkom svätej omše pápež František pozdravil aj skupinu tridsiatich čínskych a vietnamských pútnikov, ktorí dnes žijú na Filipínach a v Severnej Amerike. Títo veriaci prišli do Ríma pri príležitosti osláv 90 rokov pôsobenia Kongregácie sv. Jána Krstiteľa, založenej belgickým misionárom Vincentom Labbem medzi čínskym ľudom.
Popoludní sa synodálni otcovia a ostatní členovia zasadnutia vrátane ôsmich bratských delegátov z iných kresťanských cirkví stretli v Novej synodálnej aule na otvorení pracovného programu. Prvé zasadanie viedol predsedajúci delegát kardinál Louis Raphaël Sako, chaldejský patriarcha irackej Babylonie. O 16.30 členovia Synody spoločne zaspievali hymnus k Duchu Svätému Veni Sanctae Spiritus a pomodlili sa modlitbu Liturgie hodín. Ešte predtým, ako predniesli rozsiahle príhovory generálny sekretár synody, taliansky kardinál Lorenzo Baldisseri a generálny relátor synody, brazílsky kardinál Sérgio da Rocha, prihovoril sa prítomným Svätý Otec František. V prvom rade poďakoval všetkým účastníkom synody, ako i mladým, ktorí sa zapojili do jej príprav:
„Ďakujem im za to, že boli ochotní staviť na to, že stojí za to cítiť sa súčasťou Cirkvi alebo vstúpiť s ňou do dialógu; že stojí za to mať Cirkev ako matku, ako učiteľku, ako domov, ako rodinu, schopnú napriek ľudským slabostiam a ťažkostiam žiariť a odovzdávať nadčasový odkaz Krista; že stojí za to zachytiť sa loďky Cirkvi, ktorá aj napriek neľútostným búrkam sveta neprestáva ponúkať všetkým útočisko a pohostinnosť; stojí za to zaujať postoj vzájomného načúvania; stojí za to plávať proti prúdu a zamerať sa na vznešené hodnoty: rodinu, vernosť, lásku, vieru, obetu, službu, večný život. Naša zodpovednosť tu na synode je nepoprieť ich, ale naopak, ukázať, že stavili správne: naozaj, stojí to za to, naozaj, nie je to stratený čas!“
Pápež František zdôraznil, že Synoda je momentom vzájomného zdieľania sa, kde majú všetci hovoriť s odvahou a paréziou, čiže so slobodou, pravdou a láskou k blížnemu. Odvaha hovoriť však má byť spojená s pokorou načúvať, povedal Svätý Otec, pričom zdôraznil, že „Synoda musí byť uskutočňovaním dialógu, ktorého súčasťou je aj otvorenosť každého jednotlivca pre novosť: „Cíťme sa slobodnými prijať a pochopiť druhých a tak meniť naše presvedčenia a postoje: je to znak veľkej ľudskej i duchovnej zrelosti.“ Ako povedal pápež, „Synoda je Cirkevným uskutočňovaním rozlišovania“, ktorého predpokladom je odvaha prehovoriť a otvorenosť v načúvaní.
„Rozlišovanie nie je iba reklamným sloganom, nie je organizačnou technikou, a nie je ani módou tohto pontifikátu, ale je vnútorným postojom, ktorý je zakorenený v úkone viery. Rozlišovanie je metódou a súčasne cieľom, ktorý si pred seba kladieme: zakladá sa na presvedčení, že Boh koná v dejinách sveta, v udalostiach života, v osobách, ktoré stretávam, a ktoré sa mi prihovárajú. Preto sme povolaní zaujať postoj počúvania toho, čo nám vnuká Duch, spôsobom a v smeroch často nepredvídateľných.
Rozlišovanie si vyžaduje priestor a čas. Preto stanovujem, aby sa počas prác, na pléne i v skupinách, po každých piatich príspevkoch zachovala chvíľa ticha – asi tri minúty – aby sa každému umožnilo venovať pozornosť odozvám, ktoré počuté skutočnosti vyvolávajú v srdci, aby sa šlo do hĺbky a zachytilo sa to, čo zasahuje najviac. Táto pozornosť vnútru je kľúčom k uskutočneniu cesty rozpoznávania, interpretovania a rozhodovania.“ Ako ďalej zdôraznil Svätý Otec, „Synoda má príležitosť, úlohu a povinnosť byť znamením Cirkvi, ktorá načúva mladým ľuďom“, ktorí sa častokrát cítia byť nepochopení a neprijatí takí, akí sú.
Je treba vyjsť z predsudkov a stereotypov, ktoré blokujú dialóg medzi generáciami uviedol Petrov nástupca, pričom venoval pozornosť negatívnym postojom u každej z generácií:
„Mladí majú pokušenie považovať dospelých za prekonaných; dospelí majú pokušenie považovať mladých za neschopných, myslieť si, akí sú a predovšetkým akými by mali byť a ako sa správať. (...) Dospelí by mali prekonať pokušenie podceňovať schopnosti mladých a súdiť ich negatívne. (…) Mladí by naopak mali prekonať pokušenie nepočúvať dospelých a považovať seniorov za „starú, prekonanú a nudnú skutočnosť“, zabúdajúc pritom, že je hlúpe chcieť začínať vždy od nuly akoby život začínal iba s každým z nich. V skutočnosti, seniori, napriek svojej fyzickej krehkosti, zostávajú vždy pamäťou nášho ľudstva, koreňmi našej spoločnosti, „pulzom“ našej civilizácie. Opovrhovať nimi, odhadzovať ich, uzatvárať ich do izolovaných rezervácií alebo ignorovať ich je ukazovateľom úpadku mentality sveta, ktorá požiera naše domovy zvnútra. Zanedbávať poklad skúseností, ktoré každá generácia dedí a odovzdáva ďalšej, je skutkom sebazničenia.“
Ďalším negatívnym postojom, na ktorý si počas Synody treba dávať pozor a ktorý treba prekonať, je podľa pápeža klerikalizmus: „Klerikalizmus je zvrátenosťou a koreňom mnohých ziel v Cirkvi”.
U mnohých mladých treba liečiť takzvaný vírus sebestačnosti a urýchlených uzáverov: „Jedno egyptské príslovie hovorí: „Ak nie je v tvojom dome starec, kúp si ho, lebo ti bude užitočný“. Odmietnuť a odhodiť všetko, čo bolo odovzdané počas storočí, privádza len k nebezpečnému strateniu sa, ktoré žiaľ ohrozuje naše ľudstvo; privádza k stavu rozčarovanosti, ktorá naplnila srdcia celých generácií. Nahromadenie ľudských skúseností počas dejín je najvzácnejším a najdôveryhodnejším pokladom, ktorý dedia generácie jedna od druhej. Bez toho, aby sme zabúdali na Božie zjavenie, ktoré osvetľuje a dáva zmysel dejinám i našej existencii.“
„Nech Synoda prebudí naše srdcia“, vyslovil prianie Svätý Otec a zdôraznil, že potrebujeme znovuobjaviť dôvody k nádeji a odovzdať ich mladým: „Prítomnosť, aj tá, ktorú prežíva Cirkev, sa javí zaťažená námahou, problémami a ťarchou. No viera nám hovorí, že je to i kairos, v ktorom k nám Pán prichádza v ústrety, aby nás miloval a povolával k plnosti života. Budúcnosť nie je hrozbou, ktorej sa treba báť, ale časom, ktorý nám Pán prisľubuje, aby sme mohli mať skúsenosť spoločenstva s Ním, s bratmi a s celým stvorením. Potrebujeme objaviť znovu dôvody našej nádeje a predovšetkým odovzdať ich mladým, ktorí po nádeji dychtia; ako sa vyjadril II. vatikánsky koncil: „Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, ktorí sú schopní odovzdávať budúcim generáciám dôvody na život a nádej“ (Past. konšt. Gaudium et spes, 31).
Stretnutie medzi generáciami môže byť mimoriadne plodné s cieľom zrodenia nádeje.“
Petrov nástupca zároveň prítomných vyzval, aby sa nenechali pokúšať nešťastnými proroctvami, ale pevne zamerali pohľad na existujúce skryté dobro: „Nenechať sa teda pokúšať „proroctvami nešťastia“, nemíňať energie na „účtovanie zlyhaní a vyčítanie horkostí“, mať zrak upriamený na dobro, ktoré „často nerobí hluk, nie je témou blogov ani sa nedostáva na prvé stránky“, a neľakať sa „pred ranami Kristovho tela, vždy spôsobovanými hriechom a nezriedka synmi Cirkvi“.
Na záver pápež prítomných povzbudil k úsiliu o vytvorenie konkrétnych pastoračných predsavzatí, ktoré pomôžu mladým získať pohľad na budúcnosť plný nádeje a evanjeliovej radosti: „Pousilujme sa teda „navštevovať budúcnosť“, a umožniť, aby z tejto synody nevzišiel len nejaký dokument – ktorý vo všeobecnosti čítajú len niekoľkí a kritizujú mnohí –, no najmä konkrétne pastoračné návrhy, ktoré by dokázali uskutočniť úlohu samotnej synody, čiže dať vypučať snom, vzbudiť proroctvá a videnia, dať rozkvitnúť nádejam, podnietiť dôveru, obviazať rany, previazať vzťahy, vzbudiť úsvit nádeje, učiť sa jeden od druhého, a vytvoriť pozitívne vnímanie, ktoré osvieti mysle, zahreje srdcia, navráti silu rukám, a vnukne mladým – všetkým mladým, nikoho nevynímajúc – víziu budúcnosti naplnenej radosťou Evanjelia.“
Príhovor Svätého Otca pri otvorení práce 15. riadneho valného zhromaždenia Biskupskej synody venovaného téme „Mladí, viera a rozlišovanie povolania“ dňa 3. októbra 2018 o 16.30 v Synodálnej aule vo Vatikáne.
Drahé Blaženosti, Eminencie, Excelencie, drahí bratia a sestry, milovaní mladí!
Pri vstupe do tejto auly, kde sa má rozprávať o mladých, sa už cíti sila ich prítomnosti, ktorá vyžaruje pozitivitu a entuziazmus, (sú) schopní zaujať a potešiť nielen túto aulu, ale celú Cirkev a celý svet.
Preto nemôžem začať bez toho, aby som vám povedal „vďaka“! Vďaka vám tu prítomným, vďaka mnohým osobám, ktoré počas dvojročnej cesty prípravy – tu v Cirkvi Ríma i vo všetkých cirkvách sveta – pracovali s nasadením a nadšením, aby nám umožnili dospieť k tejto chvíli. Srdečná vďaka kardinálovi Lorenzovi Baldisserimu, generálnemu sekretárovi synody, predsedajúcim delegátom, kardinálovi Sérgiovi da Rocha ako generálnemu relátorovi; podsekretárovi Mons. Fabiovi Fabenemu, oficiálom Generálneho sekretariátu a asistentom; vďaka všetkým vám, synodálni otcovia, audítorom a audítorkám, odborníkom a poradcom; bratským delegátom; prekladateľom, spevákom, novinárom. Srdečná vďaka všetkým za vašu aktívnu a plodnú účasť.
Zvláštnu vďaku si zaslúžia dvaja špeciálni sekretári, páter Giacomo Costa, jezuita, a don Rossano Sala, salezián, ktorí veľkodušne pracovali s odhodlaním a obetavosťou. Pri príprave sa nasadili do práce aj s vlastnou kožou.
Rád by som úprimne poďakoval mladým, ktorí sú s nami spojení v tejto chvíli, a všetkým mladým, ktorí sa v toľkých častiach sveta nechali počuť. Ďakujem im za to, že boli ochotní staviť na to, že stojí za to cítiť sa súčasťou Cirkvi alebo vstúpiť s ňou do dialógu; že stojí za to mať Cirkev ako matku, ako učiteľku, ako domov, ako rodinu, schopnú napriek ľudským slabostiam a ťažkostiam žiariť a odovzdávať nadčasový odkaz Krista; že stojí za to zachytiť sa loďky Cirkvi, ktorá aj napriek neľútostným búrkam sveta neprestáva ponúkať všetkým útočisko a pohostinnosť; stojí za to zaujať postoj vzájomného načúvania; stojí za to plávať proti prúdu a zamerať sa na vznešené hodnoty: rodinu, vernosť, lásku, vieru, obetu, službu, večný život. Naša zodpovednosť tu na synode je nepoprieť ich, ale naopak, ukázať, že stavili správne: naozaj, stojí to za to, naozaj, nie je to stratený čas!
A ďakujem zvlášť vám, drahí mladí tu prítomní! Cesta prípravy na synodu nás naučila, že svet mladých je tak rôznorodý, že nemôže byť zastúpený úplne, no vy ste určite jeho dôležitým znamením. Vaša účasť nás napĺňa radosťou a nádejou.
Synoda, ktorú prežívame, je momentom delenia sa. Túžim teda, na začiatku priebehu synodálneho zhromaždenia, pozvať všetkých, aby hovorili s odvahou a parresiou, čiže spojac dohromady slobodu, pravdu a lásku. Iba dialóg nám môže pomôcť rásť. Čestná a transparentná kritika je konštruktívna a pomáha, kým zbytočné klebetenie, povrávanie, obvinenia alebo predsudky to nerobia.
Odvahe rozprávať musí zodpovedať pokora počúvať. Mladým na predsynodnom stretnutím som hovoril: „Ak rozpráva ten, kto sa mi nepáči, musím ho počúvať ešte viac, pretože každý má právo na to, aby bol vypočutý, tak ako má každý právo rozprávať“.
Toto otvorené načúvanie si vyžaduje odvahu ujať sa slova a hovoriť v mene toľkých mladých sveta, ktorí tu nie sú prítomní. Toto je počúvanie, ktoré otvára priestor pre dialóg. Synoda sa musí stať uskutočňovaním dialógu predovšetkým medzi tými, ktorí sa na nej zúčastňujú. A prvým ovocím tohto dialógu je, že každý sa otvorí novosti, aby pozmenil vlastný názor vďaka tomu, čo počuje od iných. Toto je dôležité pre synodu. Mnohí z vás si už pripravili svoj príspevok pred tým, ako sem prišli – a ďakujem vám za túto prácu –, no pozývam vás, aby ste sa cítili slobodní premyslieť to, čo ste si pripravili ako prvotný náčrt otvorený na prípadné doplnky a úpravy, ktoré synodálna cesta môže vnuknúť každému. Cíťme sa slobodnými prijať a pochopiť druhých a tak meniť naše presvedčenia a postoje: je to znak veľkej ľudskej i duchovnej zrelosti.
Synoda je cirkevným uskutočnením rozlišovania. Priamosť v hovorení a otvorenosť v načúvaní sú zásadne dôležité, aby synoda bola procesom rozlišovania. Rozlišovanie nie je iba reklamným sloganom, nie je organizačnou technikou, a nie je ani módou tohto pontifikátu, ale je vnútorným postojom, ktorý je zakorenený v úkone viery. Rozlišovanie je metódou a súčasne cieľom, ktorý si pred seba kladieme: zakladá sa na presvedčení, že Boh koná v dejinách sveta, v udalostiach života, v osobách, ktoré stretávam, a ktoré sa mi prihovárajú. Preto sme povolaní zaujať postoj počúvania toho, čo nám vnuká Duch, spôsobom a v smeroch často nepredvídateľných. Rozlišovanie si vyžaduje priestor a čas. Preto stanovujem, aby sa počas prác, na pléne i v skupinách, po každých piatich príspevkoch zachovala chvíľa ticha – asi tri minúty – aby sa každému umožnilo venovať pozornosť odozvám, ktoré počuté skutočnosti vyvolávajú v srdci, aby sa šlo do hĺbky a zachytilo sa to, čo zasahuje najviac. Táto pozornosť vnútru je kľúčom k uskutočneniu cesty rozpoznávania, interpretovania a rozhodovania.
Sme znakom Cirkvi, ktorá počúva a je na ceste. Postoj načúvania sa nemôže obmedziť na slová, ktoré si vymeníme počas synodálnych prác. Cesta prípravy na túto chvíľu ukázala Cirkev „s podlžnosťou načúvať“ aj voči mladým, ktorí sa často zo strany Cirkvi cítia nepochopení vo svojej originalite a tým neprijatí kvôli tomu, čím naozaj sú, a občas dokonca odmietnutí. Táto synoda má možnosť, úlohu a povinnosť byť znamením Cirkvi, ktorá naozaj načúva, ktorá sa necháva osloviť záležitosťami tých, ktorých stretáva, ktorá nemá vždy predpripravenú a už hotovú odpoveď. Cirkev, ktorá nenačúva, sa ukazuje uzatvorenou voči novosti, uzatvorenou na Božie prekvapenia, a nebude môcť byť dôveryhodnou, zvlášť pre mladých, ktorí sa jej budú nevyhnutne skôr vzďaľovať než približovať.
Vyjdime z predsudkov a stereotypov. Prvým krokom v smere načúvania je oslobodiť naše mysle a naše srdcia od predsudkov a stereotypov: keď si myslíme, že už vieme, kto je ten druhý a čo chce, vtedy skutočne s námahou načúvame naozaj. Vzťahy medzi generáciami sú pôdou, na ktorej sa predsudky a stereotypy zakoreňujú s príslovečnou ľahkosťou, takže často si to ani neuvedomujeme. Mladí majú pokušenie považovať dospelých za prekonaných; dospelí majú pokušenie považovať mladých za neschopných, myslieť si, akí sú a predovšetkým akými by mali byť a ako sa správať. Všetko to môže tvoriť silnú prekážku dialógu a stretnutiu medzi generáciami. Väčšina z tu prítomných nepatrí ku generácii mladých, preto je zrejmé, že si musíme dať pozor predovšetkým na riziko hovoriť o mladých vychádzajúc z kategórií a mentálnych schém, ktoré sú už prekonané. Ak sa budeme vedieť vyhnúť tomuto nebezpečenstvu, potom prispejeme k umožneniu zmluvy medzi generáciami. Dospelí by mali prekonať pokušenie podceňovať schopnosti mladých a súdiť ich negatívne.
Čítal som raz, že prvá zmienka o tom siaha do roku 3000 pr. Kr. a našla sa na hlinenej nádobe starovekého Babylonu, kde je napísané, že mládež je nemorálna a že mladí nie sú v stave zachrániť kultúru národa. Je to oddávna tradícia nás starých! Mladí by naopak mali prekonať pokušenie nepočúvať dospelých a považovať seniorov za „starú, prekonanú a nudnú skutočnosť“, zabúdajúc pritom, že je hlúpe chcieť začínať vždy od nuly akoby život začínal iba s každým z nich. V skutočnosti, seniori, napriek svojej fyzickej krehkosti, zostávajú vždy pamäťou nášho ľudstva, koreňmi našej spoločnosti, „pulzom“ našej civilizácie. Opovrhovať nimi, odhadzovať ich, uzatvárať ich do izolovaných rezervácií alebo ignorovať ich je ukazovateľom úpadku mentality sveta, ktorá požiera naše domovy zvnútra. Zanedbávať poklad skúseností, ktoré každá generácia dedí a odovzdáva ďalšej, je skutkom sebazničenia.
Stojí za to teda, na jednej strane, rozhodne prekonať ranu klerikalizmu. Vskutku, načúvanie a vyjdenie zo stereotypov sú tiež silným protiliekom proti riziku klerikalizmu, ktorému je zhromaždenie ako toto nevyhnutne vystavené, poza úmysly každého z nás. Toto sa rodí z elitárskej a vylučujúcej vízie povolania, ktorá vysvetľuje prijatú službu ako moc na vykonávanie, než ako veľkodušnú službu zdarma na ponúknutie; a to privádza k domnienke prináležania ku skupine, ktorá vlastní všetky odpovede a nepotrebuje viac počúvať a učiť sa nič, alebo sa len tvári, že počúva. Klerikalizmus je zvrátenosťou a koreňom mnohých ziel v Cirkvi: za ne potrebujeme pokorne prosiť odpustenie a predovšetkým vytvárať podmienky, aby sa neopakovali.
Stojí však za to, na druhej strane, uzdraviť vírus sebestačnosti a unáhlených uzáverov mnohých mladých. Jedno egyptské príslovie hovorí: „Ak nie je v tvojom dome starec, kúp si ho, lebo ti bude užitočný“. Odmietnuť a odhodiť všetko, čo bolo odovzdané počas storočí, privádza len k nebezpečnému strateniu sa, ktoré žiaľ ohrozuje naše ľudstvo; privádza k stavu rozčarovanosti, ktorá naplnila srdcia celých generácií. Nahromadenie ľudských skúseností počas dejín je najvzácnejším a najdôveryhodnejším pokladom, ktorý dedia generácie jedna od druhej. Bez toho, aby sme zabúdali na Božie zjavenie, ktoré osvetľuje a dáva zmysel dejinám i našej existencii.
Bratia a sestry, nech synoda prebudí naše srdcia! Prítomnosť, aj tá, ktorú prežíva Cirkev, sa javí zaťažená námahou, problémami a ťarchou. No viera nám hovorí, že je to i kairos, v ktorom k nám Pán prichádza v ústrety, aby nás miloval a povolával k plnosti života. Budúcnosť nie je hrozbou, ktorej sa treba báť, ale časom, ktorý nám Pán prisľubuje, aby sme mohli mať skúsenosť spoločenstva s Ním, s bratmi a s celým stvorením. Potrebujeme objaviť znovu dôvody našej nádeje a predovšetkým odovzdať ich mladým, ktorí po nádeji dychtia; ako sa vyjadril II. vatikánsky koncil: „Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, ktorí sú schopní odovzdávať budúcim generáciám dôvody na život a nádej“ (Past. konšt. Gaudium et spes, 31).
Stretnutie medzi generáciami môže byť mimoriadne plodné s cieľom zrodenia nádeje. Učí nás to prorok Joel v tom, čo – pripomenul som to aj mladým na predsynodnom stretnutí – považujem za proroctvo našich čias: „Vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia“ (3,1) a budú prorokovať.
Nie sú potrebné sofistikované teologické argumentácie na preukázanie našej povinnosti pomáhať súčasnému svetu kráčať k Božiemu kráľovstvu, bez falošných nádejí a bez videnia len ruín a bied. Totiž, sv. Ján XXIII., keď hovoril o osobách, ktoré hodnotia skutočnosti bez dostatočnej objektivity a rozumného uváženia, sa vyjadril takto: „V súčasných podmienkach ľudskej spoločnosti títo nie sú schopní vidieť iné ako ruiny a biedy; kráčajú hovoriac, že naše časy, ak sa porovnajú s minulými vekmi, sú vo všetkom horšie; a idú až tak ďaleko, že sa správajú, akoby sa nič nenaučili z histórie, ktorá je učiteľkou života“ (Príhovor na slávnostnom otvorení II. vatikánskeho koncilu, 11. okt. 1962).
Nenechať sa teda pokúšať „proroctvami nešťastia“, nemíňať energie na „účtovanie zlyhaní a vyčítanie horkostí“, mať zrak upriamený na dobro, ktoré „často nerobí hluk, nie je témou blogov ani sa nedostáva na prvé stránky“, a neľakať sa „pred ranami Kristovho tela, vždy spôsobovanými hriechom a nezriedka synmi Cirkvi“ (porov. Príhovor nedávnom menovaným biskupom, účastníkom kurzu organizovaného Kongregáciou pre biskupov a pre východné Cirkvi, 13. sept. 2018).
Pousilujme sa teda „navštevovať budúcnosť“, a umožniť, aby z tejto synody nevzišiel len nejaký dokument – ktorý vo všeobecnosti čítajú len niekoľkí a kritizujú mnohí –, no najmä konkrétne pastoračné návrhy, ktoré by dokázali uskutočniť úlohu samotnej synody, čiže dať vypučať snom, vzbudiť proroctvá a videnia, dať rozkvitnúť nádejam, podnietiť dôveru, obviazať rany, previazať vzťahy, vzbudiť úsvit nádeje, učiť sa jeden od druhého, a vytvoriť pozitívne vnímanie, ktoré osvieti mysle, zahreje srdcia, navráti silu rukám, a vnukne mladým – všetkým mladým, nikoho nevynímajúc – víziu budúcnosti naplnenej radosťou Evanjelia.
Preložil: Marek Vaňuš SVD
Biskupská synoda na tému „Mladí, viera a rozlišovanie povolania“. bude prebiehať do 28. októbra. V rámci širšieho programu Synody, ktorá bude nielen o mladých, ale aj spolu s mladými, sa už v najbližšiu sobotu 6. októbra o 17:00 h pápež stretne v Aule Pavla VI. s tisíckami mladých. Na synode sa zúčastňuje 267 synodálnych otcov: 50 kardinálov, 6 patriarchov, 44 arcibiskupov, 101 miestnych biskupov, 37 pomocných biskupov, šesť apoštolských vikárov a jeden biskup prelát, 10 rehoľných osôb, ktoré predstavujú Úniu hlavých predstavených a 10 členov spomedzi diecéznych kňazov a rehoľníkmi, ktorí však nie sú biskupmi. Okrem toho bez práva hlasu synody sa zúčastní 23 odborníkov a 49 poslucháčov (spomedzi nich 36 mladých medzi 18. a 29. rokom života). Predstavujú rôzne kontinenty a kategórie (seminaristi, rehoľné rády, združenia, mládežnícka pastorácia). Ich úlohou je predovšetkým „počúvať príhovory synodálnych otcov“, avšak „aj oni sa budú môcť ujať slova iba raz a zúčastnia sa prác v skupinách, v ktorých budú spolupracovať na záverečnom dokumente.“ Práca synodálnych otcov bude postupovať v troch fázach podľa kapitol Pracovného dokumentu. Prvý týždeň bude venovaný spoznávaniu reality mladých ľudí, druhý jej interpretácii v duchu viery a tretí sa zameria na hľadanie pastoračných rozhodnutí. V záverečných dňoch budú synodálni otcovia hlasovať o znení Záverečného dokumentu a zvolia nové zloženie Generálneho sekretariátu synody na ďalšie funkčné obdobie.