Listy otcov biskupov k Vianociam
Arcibiskup Bernard Bober na Nový rok: Stávajme sa viac podobní Ježišovi
Košice 2. januára. V plnom znení vám ponúkam homíliu košického arcibiskupa metropolitu Mons. Bernarda Bobera, ktorá zaznela počas novoročnej Slávnosti Panny Márie Bohorodičky (1. januára 2019) v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach:
Milí spolubratia v kňazskej službe, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!
Pred pár dňami som si prezeral fotoalbum, ktorý mi pripravili moji spolupracovníci k Vianociam. Sú v ňom pekné fotografie, ktoré oživujú spomienky na uplynulý rok, bohatý na rôzne stretnutia a udalosti. Keď som tie fotky uvidel, hneď som si tak klasicky povzdychol: Ako ten čas rýchlo letí! Zachytené momentky sa stali pre mňa nostalgickým dôkazom, že čas sa zastaviť nedá. Vystihol to aj výrok v latinčine, napísaný na prvej strane toho albumu: Tempus fugit!
Čas uteká! Túto skúsenosť všetkých ľudí vystihuje veľa obrazov zo Svätého Písma. Pominuteľnosť času, sveta i ľudského života veľmi pekne opisuje výrok žalmistu: Ako tráva sú dni človeka, odkvitá sťa poľný kvet (Ž 103, 15).
V dnešný deň, keď máme za sebou ďalší skončený rok a stojíme na prahu toho nového, vynára sa v nás otázka, ako môžeme zmysluplne využiť čas, ktorý dostaneme ako dar od Boha!? Ako tie ďalšie dni jednoducho nepremárniť!?
To, čo zostáva natrvalo a navždy nás ovplyvňuje, sú predovšetkým vzťahy – vzťahy k Bohu, k ľuďom a k sebe samým. Keď naplníme čas nového roka dobrými vzťahmi, nemusíme sa báť, že sa budeme hnať za zbytočnosťami a zmeškáme niečo podstatné.
O dôležitosti dobrých celoživotných vzťahov ma prednedávnom znovu raz presvedčil jeden starší manželský pár na letisku. Obaja kráčali pomaly po schodoch. Muž podopieral svoju ženu, aby sa nejako s veľkou biedou mohla dostať hore. Vtedy mu ona povedala: Vidíš, kvôli mne nám teraz uletí lietadlo. A viete, čo jej na to odpovedal manžel? – Keď sme spolu, nič nám neuletí!
Bratia a sestry! Vzťahy majú charakter večnosti. Sám Boh, ako Trojica osôb – Otec, Syn a Duch Svätý - vložil do nás túto vzťahovú podstatu! Podstatou Boha je láska, a my, keďže sme stvorení na Boží obraz, tiež potrebujeme cítiť blízkosť a lásku inej osoby.
Vianočné obdobie, ktoré prežívane, je veľkým sviatkom Božej blízkosti a lásky. Boh cez svojho Syna Ježiša Krista chce s nami žiť a vytvárať živé vzťahy. To si vyžaduje našu dôveru a odovzdanosť. Presne takú, akú mala Panna Mária – Bohorodička, ktorá nosila Božieho Syna pod srdcom. Preto ju máme pred očami v prvý deň roka ako náš vzor vo viere.
Ona nám pripomína, že bez Božej lásky sa tá naša, ľudská, rýchlo vyčerpá a vychladne. A naozaj, keď si vieme nájsť čas a načerpať silu z Boha, ktorý je láska, potom sa dokážeme doslova rozdávať pri stretnutiach s inými ľuďmi.
Od našich konkrétnych medzi-osobných vzťahov bude veľmi závisieť, aký bude ten nastávajúci rok – či bude dobrý, alebo zlý; či bude požehnaný, radostný, alebo nedajbože smutný. Sú veci, ktoré ovplyvniť nemôžeme, no sila modlitby a Eucharistie, pravdivosť našich slov, dobrota nášho srdca, dobré slovo, solidarita, slušnosť, nezištnosť a obetavosť pre iných – to všetko sa môže stať svetlom pre ľudí, ktorí si sami nevedia pomôcť, alebo sa trápia v živote.
Verme, že na nijaký dobrý skutok sa nezabudne. Vráti sa zúročený naspäť a stáva sa, že dokáže otvoriť nielen srdce, ale aj nebo. A hoci čas plynie a všetko raz pominie, vzťahy a dobré skutky zostanú naveky.
Veľmi silno to zachytil ten fotoalbum, ktorý som si na Vianoce prezeral. Áno, na jeho prvej strane bolo síce napísané: Tempus fugit! - Čas uteká! Ale na jeho poslednej strane stálo: Amor manet! – láska zostáva! A toto bude podstatné aj pre ďalší nový rok i celý náš život. Amor manet – láska zostáva – je večná!
Preto všetok čas, ktorý nám Pán ešte dopraje, investujme predovšetkým do vzťahov. Stávajme sa viac podobní Ježišovi. Postavme ďalší rok na tom, čo pretrvá večnosť. Postavme svoj život na láske! Verme a dôverujme Bohu, odovzdajme mu celý život, lebo on ľudský život dobre pozná, žil a žije ho s nami, medzi nami a v nás.
Všetkým vám vyprosujem požehnaný nový rok! Prajem vám, aby boli vaše vzťahy a celé rodiny upevnené v Božej láske. Nech vás Pán zachová v potrebnom zdraví a pri sile, aby ste tento rok s jeho pomocou začali, a s jeho milosťou aj šťastne zavŕšili. Amen.
Arcibiskup Stanislav Zvolenský: V novom roku skúsme byť opravdivo ľuďmi
Bratislava 1. januára. V novom roku sa pre nás otvárajú nové možnosti. Čo si do doň máme predsavzať? Skúsme byť opravdivo ľuďmi. To znamená milovať človeka a používať veci - a nikdy nie naopak: veď veci sú určené na vlastnenie, a človek na lásku. Skúsme porozmýšľať nad vlastným egom - a dostať ho viac pod kontrolu. A skúsme nerozčuľovať sa nad vecami, ktoré nie sú životne dôležité. Na novoročnej svätej omši to povedal predseda KBS Mons. Stanislav Zvolenský. Homíliu bratislavského arcibiskupa metropolitu vám ponúkam v plnom znení.
Drahí bratia a sestry!
Nový rok si tradične spájame s perspektívou nového začiatku. Je to akoby nepopísaný list, čistá stránka - šanca začať odznova, z iného konca. Túžime napraviť, čo sa nám v minulom roku nepodarilo a vravíme si: v tom dvetisícdevätnástom už to spravím ako treba, nenechám sa stiahnuť do starých koľají! Prvý január vzbudzuje nádej. A mnohí si preto dávajú rôzne predsavzatia.
Čítal som o škole, ktorej riaditeľ od učiteľov zhromažďoval podnety na novoročné predsavzatia, a potom ich zverejňoval v školskej ročenke. Po návrate z vianočných prázdnin však zistil, že jeden z kolegov je rozhnevaný a cíti sa dotknutý, lebo jeho predsavzatie sa do ročenky nedostalo. Keď riaditeľ prehľadal kanceláriu, ukázalo sa, že na jeden lístok skutočne zabudol: nedopatrením ho prikryl inými vecami. Potom si však kolegovo predsavzatie prečítal, a nedokázal sa ubrániť úsmevu. Bolo tam napísané: "Nebudem sa v novom roku rozčuľovať nad vecami, ktoré nie sú životne dôležité". Nuž, zostáva dúfať, že v praxi tak nedopadnú aj naše novoročné predsavzatia. V každom prípade je dobré, aby sme sa o zmeny k lepšiemu pokúsili. Aby ten nový rok bol naozaj radostný a požehnaný - v duchu dnešného Božieho Slova. Kde teda začať?
Krátko pred sviatkami mi mladý žurnalista položil otázku, čo môžu Vianoce povedať neveriacemu človeku. Pokúsil som sa mu opísať svoje premýšľanie nad obnovou ľudskosti. Totiž, narodenie Ježiša Krista, z ktorého pramení aj dnešný sviatok Bohorodičky, Panny Márie, je pre kresťanov, no nielen pre nich, podnetom na rozmýšľanie o tom, kto je človek. Kto som, aké je moje poslanie na svete a čo mám robiť, aby som žil opravdivo ľudsky? Ľudskosť máme spoločnú všetci, so všetkými mužmi a ženami pod slnkom - veriacimi či neveriacimi. A vnímanie ľudskosti z pohľadu kresťanskej viery, nádejám sa, môže byť zaujímavým podnetom na premýšľanie pre každého. Čo nám teda o človeku hovoria tieto sviatočné dni? Počuli sme v čítaní od svätého Pavla: "Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy." Vianoce pre nás kresťanov znamenajú narodenie Spasiteľa, Ježiša Krista.
Keď v piatom storočí biskupi na Efezskom koncile debatovali, či je správne oslavovať Pannu Máriu ako Bohorodičku, v centre pozornosti stála otázka o Božstve samého Krista. Koncil vtedy uzavrel, a my dodnes vyznávame, že Svätá Panna skutočne porodila druhú Božskú osobu, Syna Večného Otca, ako človeka. Hoci je jednou z nás, ľudí, uctievame si ju ako Bohorodičku.
A práve táto skutočnosť nám môže veľa povedať o tom, kto vlastne sme my: aký je autentický obraz a hodnota našej ľudskosti. Ak sa nás kresťanov spýtajú na podstatu človeka, môžeme ukázať presne týmto smerom: k Ježišovi Kristovi, k Bohu, ktorý sa narodil z Márie Panny a stal sa človekom. Lebo v ňom vidíme obnovenú našu ľudskosť: v plnosti, v maximálnej miere, a bez akéhoľvek pokrivenia. Podobne, v Bohorodičke, ktorá bola od prvého okamihu svojho jestvovania uchránená od akejkoľvek poškvrny hriechu, nachádzame poukaz na obnovenie našej ľudskosti.
V liturgickom slávení je teda Kristus narodený z Panny Márie pred nami ako nový začiatok. Avšak nielen ako nový človek, ako ďalšie novonarodené dieťa, ale aj ako úplne nový Adam, teda taký človek, akého Boh na začiatku vo svojej múdrosti a láske stvoril - podľa vlastného obrazu a podoby.
Žiaľ, vieme zo Svätého Písma, že prví ľudia, Adam a Eva sa nechali pomýliť a zatúžili byť ako Boh; chceli sa dokonca postaviť na jeho miesto. Vianočná odpoveď Boha na tento pokus o sfalšovanie identity človeka je však celkom nečakaná. Ba priam ohromujúca. Boh... sa stane človekom.
Skúsme to, drahí bratia a sestry, spoločne trochu domyslieť. Boh, namiesto toho - čo by sa dalo akosi v našej ľudskej mentalite prirodzene očakávať, teda namiesto toho, aby človeka poriadne ponížil za to, že sa s pýchou natláčal na Božie miesto - s pokorou zaujíma miesto človeka. Boh sa stáva jedným z nás. A my sa pýtame: S akým zámerom? Aby človeka zraneného hriechom uzdravil - a obnovil: aby v ňom zreštauroval vzácny obraz svojej podoby: dielo tak jedinečné v celom vesmíre!
Avšak nielen to. Veď Stvoriteľ sa stal stvorením aj preto, aby človeka nielen zreštauroval, obnovil, ale aby ho ešte viac povýšil... Totiž práve vďaka Kristovi, Božiemu Synovi, ktorý sa stal jedným z nás, sme my, ľudia, dostali možnosť stať Božími deťmi: teda ešte omnoho viac, než jedinečnými stvoreniami na Boží obraz. Voláme sa Božími deťmi a nimi sme! Je to priam strhujúce uvedomiť si, čo Boh skrze Krista koná pre človeka. Ja sa vďaka Kristovi môžem stať Božím Synom - ty sa môžeš stať Božou dcérou! Tak sme dnes počuli: "Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“
Hoci je to nedokonalé prirovnanie, ale môžeme si predstaviť, ako sa chudobný človek vo svojej nerozumnosti začal vyhlasovať za kráľa: chcel sa vystatovať kráľovskou hodnosťou a právomocami. A samotný kráľ, namiesto toho, aby mu "zrazil hrebienok", pozval ho do kráľovskej rodiny. Už byť služobníkom Všemohúceho Boha, kráľa celého stvorenia, by bola veľká česť. Tu však prichádza ponuka presahujúca všetky očakávania: možnosť patriť priamo do kráľovskej, Božej rodiny.
Toto máme ako kresťania povinnosť povedať všetkým: toto je jadro radostnej zvesti, ktorú chceme komunikovať: Boh sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi! To je vynikajúca správa pre nás všetkých! Bohu na tebe záleží. Nie si mu ľahostajný. Nie si mu ľahostajná.
Ak máš pocit, že ľuďom musíš niečo dokazovať alebo sa na niečo hrať, aby si ťa všimli alebo vážili, s Bohom to tak nie je. Má ťa rád takého aký si, a dokonca ti chce ponúknuť viac, než čokoľvek, čo by ti mohlo prísť na um. Pozýva ťa vyššie, pozýva ťa rozmýšľať von z rámca pozemského uvažovania. Otvára pre teba úplne novú perspektívu, dáva ti lepšiu, vyššiu nádej. Nemusíš niekoho poraziť a už vôbec nie podraziť, aby si to dosiahol. Boh má pre teba miesto priamo vo svojej rodine. Také vysoké, že sa naň nedá ľudsky vypracovať, také mimoriadne, že sa s ničím nedá porovnať. Je to Boží dar. A je to všetko vďaka veľkodušnosti Krista, ktorý sa stal človekom.
Samozrejme, to pôvodné pokušenie, ktorým nás diabol zviedol na počiatku, zostáva aktuálne aj dnes. Namiesto toho, aby som sa zaradoval z Božej dobroty a z odpustenia hriechov, môžem sa chytiť do starej pasce. Zlý duch to skúša aj dnes - stále novými prostriedkami.
Chce mi nahovoriť, že mám nárok určovať, čo je pravda, a čo lož, čo je dobro a čo zlo, že v skutočnosti Boh nado mnou nie je a že ja nepotrebujem žiadne milosrdenstvo, ani odpustenie: že on mi len bráni vziať si to, čo mi patrí. Lenže, je to práve naopak: zlý duch, hnaný závisťou, usiluje sa zabrániť mi, aby som objavil, čo mi ako človeku z Božej štedrosti patrí.
No ak som aj dnes ochotnejší uveriť v pravosť mince, ktorú som na podnet diabla sfalšoval, než prijať skutočný poklad, ktorý mi Boh dáva, tak v presvedčení o svojej výnimočnosti zas zopakujem starú frašku, vypustím spod kontroly svoje ego - a idem ašpirovať na miesto Boha.
Žiaľ, odpútanie vlastného ja vždy vedie k strate oveľa vzácnejšej slobody, ktorej sa tešíme, kým si to ja vieme udržať na uzde. Totiž, vydobiť si slobodu od seba samého je to najťažšie. Oveľa ľahšie je oslobodiť sa ... od Boha. A diabol to vie: preto sa z neho stal majster - osloboditeľ, prezentátor nových a nových foriem "oslobodenia" - nenápadne spojených s chlácholením vlastného ľudského ega. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba. Od čoho všetkého sme sa už oslobodili? A od čoho všetkého sa ešte musíme oslobodiť? V tejto línii, javí sa, že jedného dňa príde na rad oslobodenie aj od zdravého rozumu.
No nič nové pod slnkom. Veď tradične to začína - naoko racionálne - popretím Boha, ktorý je neviditeľný, aby sa na koniec - podľa toho istého "rácia" - poprelo aj to, čo je dobre viditeľné. Trebárs, ak my to dovolíte, tak povedať trebárs - aj nos medzi očami. Nuž ale povedzme to: ak naozaj si môžem dovoliť malú iróniu - má to dnes človek ešte vôbec za potreby - pozerať sa ďalej od nosa?
Aby som sa vrátil k téme ľudskosti a nového života, ktorý privádza na svet Panna Mária, Bohorodička, dovoľte mi pripomenúť známy výrok, že vyzdvihnutie Boha vedie k vyzdvihnutiu človeka, a naopak, popretie Boha, zasa k popretiu človeka. Ak totiž odmietneme identitu človeka ako Božieho obrazu, z ktorého vyplýva jeho dôstojnosť, má to za následok našu vlastnú desakralizáciu - teda zosvetštenie, presunutie na úroveň ostatných stvorení, s ktorými možno nakladať ľubovoľne.
Kým je nado mnou Boh, ktorého nezmazateľnú pečať v sebe nosím, neslobodno na mňa ako na človeka siahnuť. Ak som však poslednou inštanciou ja sám a vyššej inštancie už niet - ak teda nemám večnú hodnotu a som tu len na obdobie časného života - prečo by nebolo možné použiť ma na dosiahnutie časného cieľa?
Keď si uzurpujeme miesto Boha, napokon dospejeme k dehumanizácii, teda k zníženiu našej vlastnej hodnoty, k tomu, že s človekom nakladáme tak ako s inými prostriedkami. S tým potom súvisí anestetizovanie svedomia, ktoré tak často spomína pápež František: naučíme sa ospravedlniť si aj také konanie, ktoré je evidentne zlé, a príkro nespravodlivé - napríklad zabíjanie nenarodených detí.
Keď som cez Vianoce počul z rádia spev Andrea Bocelliho, spomenul som si na to, ako raz rozprával, že jeho mamu v nemocnici prehovárali, nech si ho dá vziať - kvôli veľkému riziku spojenému s tehotenstvom. Ona to vtedy odmietla, a Andrea dostal šancu prísť na svet. A hoci neskôr stratil zrak, nikdy nestratil vďačnosť za matkino odvážne rozhodnutie. Bocelliho matka bola teda ženou nádeje, ukotvenou vyššie než v okolnostiach viditeľného sveta. A tento taliansky spevák, hoci on sám náš svet nevidí, iste dokáže svojím spevom otvárať druhým oči pre svet, ktorý ich presahuje.
Drahí bratia a sestry! V novom roku sa pre nás otvárajú nové možnosti. Čo si do doň máme predsavzať? Skúsme byť opravdivo ľuďmi. To znamená milovať človeka a používať veci - a nikdy nie naopak: veď veci sú určené na vlastnenie, a človek na lásku. Skúsme porozmýšľať nad vlastným egom - a dostať ho viac pod kontrolu. A skúsme nerozčuľovať sa nad vecami, ktoré nie sú životne dôležité. Aby naše predsavzatia nedopadli ako u toho pána učiteľa.
Naopak, všimnime si, čo dôležité je: pohliadnime na Krista a na Máriu - a zachyťme posolstvo, ktoré nám v nich Boh posiela. Udržme v novom roku pohľad upriamený na nich! Nech sú našimi opornými bodmi i vedúcimi líniami. A pohľad na Ježia Krista, na Máriu a zároveň tento pohľad môžeme veľmi vhodným spôsobom prežívať pri Eucharistickej adorácii a pri modlitbe ruženca.
Nech teda v novom roku Stvoriteľ uzdraví a obnoví našu ľudskosť. Nech naplno zaplesá naše srdce, srdce každého z nás, v duši povedzme smerom k Bohu: "Abba, Otče!"
Zo srdca vám prajem, nech vás Pán požehná, a nech vás chráni! Nech rozžiari nad vami svoju tvár a nech je vám milostivý! Nech obráti k vám svoju tvár a nech vám daruje svoj pokoj! Amen.
Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ: Nazaretská rodina je školou i vzorom
Vatikán 30. decembra. Prinášam vám príhovor arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ pre Vatikánsky rozhlas v Nedeľu Svätej rodiny 30. decembra 2018. Sekretár vatikánskej Kongregácie pre východné cirkvi v ňom hovorí na tému výchovy v rodine a vzoru, ktorý poskytuje svätá nazaretská rodina.
Rodina je miesto, kde sa rodí a formuje ľudstvo. A napriek štatistikám, ktoré hovoria o náraste počtu tzv. neúplných, či rozšírených, či netradičných rodín, ešte stále najväčšia časť ľudstva sa rodí a formuje v rodine, ktorá je zložená z rodičov, otca a matky, z detí, a do ktorej sa zahŕňajú istým spôsobom aj starí rodičia. Aj v týchto kompletných rodinách je jednou z často preberaných otázok schopnosť nájsť pravú rovnováhu medzi hierarchiou prirodzenej autority rodičov a výchovou k zodpovednej slobode, ku ktorej majú byť vedené deti.
Starozákonný Sirachovec hovorí, že „Pán dal otcovi vážnosť, ktorá je vysoko nad deťmi, a upevnil právo matky nad synmi“. Jeho slová o úcte k rodičom, ale aj o vážnosti, ktorú rodičia vyžarujú a ktorá je zdrojom tejto úcty sú nadčasové a platné vo všetkých kultúrach a vo všetkých časoch. Vychádzajú pritom z prirodzeného poriadku ale súčasne sú posilnené odkazom na Boží poriadok.
Psychológovia a pedagógovia môžu jasne analyzovať jednotlivé psychologické a pedagogické postupy, ktoré zabezpečujú – z čisto prirodzeného hľadiska – správnu rovnováhu medzi prirodzenou úctou a z nej vyplývajúcou poslušnosťou a vyžadovaním poslušnosti nesprávnym spôsobom, ktorý skôr či neskôr vedie k vzbure alebo depresii.
Svätý Pavol v liste Kolosanom hovorí: „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi! Otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli!“ (Kol 3,21).
Cirkev od stáročí kladie pred zrak svojich veriacich model tzv. Svätej rodiny, teda toho rodinného spoločenstva Márie a Jozefa, ktoré má v svojom strede Božieho syna Ježiša. Tých niekoľko málo biblických údajov nestačí na dôkladné dokumentárne zmapovanie života tejto rodiny – môžeme pritom vychádzať len z niekoľkých správ, ktoré nám zanechali evanjeliá, ale už aj takéto útržkovité správy nám veľa napovedajú priamo a veľa dovolia oprávnene predpokladať, či dedukovať.
V centre pozornosti, zvlášť v tomto vianočnom období je samozrejme Ježiš, betlehemské dieťa, nazaretský mládenec, Boží Syn, v dobovej spoločnosti považovaný za syna Jozefa a Márie. Z jeho detstva vieme len to, že „chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“. Konkrétne máme jedinú správu o drobnom dobrodružstve, ktoré sa prihodilo počas púte do jeruzalemského chrámu, keď sa na niekoľko dní stratil svojim rodičom, ktorí ho úzkostlivo hľadali – po opise tejto príhody ale už potom nasleduje len jednoduché konštatovania evanjelistu: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný“ a po návrate do Nazaretu o ňom vieme len to, že „sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“.
Poslušnosť i úctu prejavil svojej matke aj ako dospelý, počas svadby v Káne Galilejskej, kde na jej naliehanie vychádza istým spôsobom z anonymity, či inkognita keď koná svoj prvý verejný zázrak. Pán Ježiš svoj osobitne citlivý vzťah k matke prejavuje až do konca svojho života – na kríži jej porúča ako jej nového syna svojho obľúbeného učeníka a tomuto ju aj zveruje do jeho opatery a starostlivosti. „Hľa tvoja matka – hľa tvoj syn“ – to sú jedny z jeho posledných slov.
O úcte syna k matke by sa dalo veľa hovoriť. Pri práci s mladými, keď príde reč na partnerské vzťahy, neraz si dovolím citovať a zvlášť dievčatám pripomenúť skúsenosť či odporúčanie jedného skúseného psychológa. Dievčatá, aj keď ste akokoľvek zamilované, majte otvorené oči a všímajte si, ako sa váš mládenec správa doma ku svojej matke, ako s ňou hovorí, ako jej odpovedá, ako si ju váži, ako je ochotný jej pomôcť, ako ju chráni, ako sa snaží jej porozumieť. Pamätajte, že toto jeho správanie sa s najväčšou pravdepodobnosťou prenesie aj do vášho budúceho vzťahu. Ak vidíte, že je k vlastnej matke hrubý, že sa s ňou hlúpo háda, ba že ju dokonca uráža – radím vám, radšej sa s ním rozíďte, neriskujte, ... dajte mu kopačky hneď, ... pokiaľ nechcete byť nešťastné, ponižované a urážané aj vo vašom budúcom vzťahu. Veď kto si neváži matku, kto je k nej grobiánsky, ako by sa mohol inak správať ku svojej partnerke? Na to sa ma potom chlapci pýtajú – a platí to aj obrátene, o vzťahu môjho dievčaťa k otcovi? Odpovedám zvyčajne – samozrejme, veď pre dievča je otec prvým vzorom muža je prvým mužom ku ktorému si buduje vzťah a tento vzťah sa pravdepodobne bude premietať aj do ďalšieho vzťahu, toho s vlastným mužom, manželským partnerom.
Aj vzťah dospelých detí k starnúcim, či inak slabnúcim rodičom, je skúšobným kameňom charakteru človeka. Nie nadarmo hovorí Sirachovec: „Syn môj, buď oporou svojmu otcovi v starobe a nezarmucuj ho, kým je nažive. Ak slabne na mysli, buď trpezlivý a nepohŕdaj ním, kým ty si pri plnej sile. Nezabudne sa ti, že si mal súcit s otcom, odráta sa ti z hriechov, ktoré si napáchal.“ (Sir 3,14-16)
Vo Svätej rodine má osobitné miesto Panna Mária. Od chvíle Vtelenia až po posledné kroky krížovej cesty je spájaná s jej božským Synom. Uvedomuje si, že tento vzťah je jedinečný, ťažko definovateľný a vymykajúci sa všetkým ľudským kritériám. Napĺňa ju to bázňou i radosťou a je zdrojom nekonečných úvah. Aj preto evanjelista Lukáš všetko toto zhŕňa do jednoduchej vety: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2,52). Od prvých chvíľ hľadí na svoje dieťa s láskou a nehou, ovíja ho do plienok, stará sa o jeho potreby. Vie ho ale aj rozhorčene napomenúť: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ Ale v dospelosti rešpektuje aj to, že jej syn musí kráčať vlastnou cestou. Sprevádza ho na nej z úzadia a do popredia scény vystupuje len v najdramatickejšej chvíli, keď pri svojom Synovi stojí do jeho posledného dychu – on na kríži a ona pod ním.
Zdanlivo v tieni týchto dvoch dominujúcich postáv – Ježiša a Márie – zostáva sv. Jozef. Jozef – muž spravodlivý, muž mála slov a osobitnej citlivosti a starostlivosti. Jeho jediná charakteristika, ktorú nám zanechali evanjelisti je: človek spravodlivý – anér dikaios. Aj keď je ľudsky sklamaný z nevysvetliteľného Máriinho tehotenstva, predsa nad všetkým rozvážne uvažuje a hľadá také riešenie, pri ktorom by svoju snúbenicu Máriu nevystavil žiadnej potupe a nebezpečenstvu. Po pochopení Božieho plánu sa stáva najlepším a najvýrečnejším kazateľom. Ako to myslím, keď nepoznáme ani jedno jeho slovo? Jozef káže životom: tým, že načúva Božiemu hlasu a uskutočňuje ho bez váhania: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta ... on vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku .... Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, a choď do izraelskej krajiny ... on vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny.“ Prijíma na seba úlohu „otca“ – u Lukáša (3,23) čítame: „mysleli si, že je synom Jozefa“. Trpezlivo ochraňuje Ježiša a jeho matku, stará sa o nich. Máriu „nepoznal“ – je muž citlivý k Máriinmu tajomstvu, k tajomstvu jej materstva i panenstva. Bol k nej citlivý a ohľaduplný ako k snúbenici a iste si túto citlivosť k nej zachoval aj ako k manželke, s úctou a rešpektom tak k jej telu, ako aj k tajomstvám jej ducha. V nazaretskej rodine je vzorom výchovy k praktickej nábožnosti – spoločná púť do jeruzalemského chrámu je toho dôkazom. Môžeme si len predstaviť, ako privádzal Ježiša di nazaretskej synagógy – tak ako to vtedy robili židovskí otcovia, pre ktorých chvíľa, keď ich syn prvýkrát predčítaval z téry v synagóge patrila k mimoriadne dôležitým okamihom ich života.
Ježiš, Mária, Jozef – toto nábožné zvolanie, či povzdychnutie nám v dnešný deň Svätej rodiny pripomína dôležitosť vzorov – prijímaných i odovzdávaných aj v našich rodinách. Nazaretská rodina je pre nás školou i vzorom a nasledovanie jej príkladu najlepšou garanciou harmónie našich rodín.
Pastiersky list na záver Jubilejného roka Prešovskej archieparchie 2018
Prešov 30. decembra. Prešovský arcibiskup metropolita Mons. Ján Babjak napísal pastiersky list na záver Jubilejného roka Prešovskej archieparchie. Pri všetkých dnešných svätých liturgiách čítajú kňazi v chrámoch Prešovskej archieparchie namiesto homílie pastiersky list arcibiskupa Babjaka. Prinášame ho v plnom znení.
Drahí bratia kňazi, diakoni, rehoľníci, rehoľné sestry, drahí naši veriaci!
Pred rokom som pastierskym listom otváral jubilejný rok našej Gréckokatolíckej cirkvi, ktorý sa niesol v duchu liturgickej modlitby: „Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko“ a teraz ho týmto pastierskym listom uzatváram.
Slávime ešte sviatky Narodenia Pána. V apoštoli z dnešnej nedele sme počuli Pavlovo vyznanie: „Veľmi som prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju... Ale Bohu sa zapáčilo zjaviť vo mne Božieho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi.“ Možno je to aj prípad niekoho z nás, že sa ho Pán dotkol a ukázal mu pravdivú cestu života v jednote s Ježišom Kristom a s jeho presvätou Matkou.
Pri príležitosti končiaceho sa jubilejného roka, ktorý sa skončí zajtra, sa vám všetkým chcem zo srdca poďakovať za vaše modlitby, obety a práce, ktoré ste obetovali, aby sa jubilejný rok vydaril. Môžem potvrdiť, že Pán Boh prijal naše modlitby, lebo jubilejný rok sa nám vydaril nad očakávanie dobre. Všetky oslavy, púte, duchovné a kultúrne podujatia boli požehnané a priniesli veľké duchovné ovocie. Odmerať všetko duchovné ovocie môže iba Pán Boh, ale aj zo svojho pohľadu môžem potvrdiť, že mnohí z vás z tohto jubilejného roka veľa získali. Bol to predovšetkým rok vďaky Pánu Bohu za to, že dvesto rokov štedro žehnal našej Gréckokatolíckej cirkvi a žehná jej naďalej. Všetko, čo ju v dejinách postretlo, jej slúžilo a slúži na osoh, tak úspechy, ako aj utrpenie a kríže.
V Božom svetle sa nám pred zrakom vynorili výnimočné udalosti z našej histórie, veľké požehnania, ktoré naša cirkev prijala od Pána. Spomeniem aspoň niektoré, novodobé:
– vernosť našich biskupov, kňazov, seminaristov, rehoľníkov a veriacich v čase veľkej skúšky,
– vzkriesenie Gréckokatolíckej cirkvi po osemnástich rokoch od jej likvidácie,
– vyhlásenie za blahoslavených mučeníkov, dvoch biskupov a rehoľného kňaza,
– povýšenie ľutinského Chrámu Narodenia Presvätej Bohorodičky na baziliku minor,
– afiliovanie (čiže duchovné príbuzenstvo) našich pútnických miest Litmanovej a Ľutiny s bazilikou Santa Maria Maggiore a Bukovej hôrky s Bazilikou sv. Petra v Ríme,
– obnovenie teologických štúdií a vznik Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity,
– uznanie teologickej fakulty Rímom,
– obnovenie pôsobenia kňazského seminára v Prešove,
– obnovenie cirkevnej tlače,
– obnovenie činnosti gréckokatolíckej charity,
– povýšenie Prešovského biskupstva na arcibiskupstvo a vznik Gréckokatolíckej metropolie sui iuris,
– v metropolii začala pôsobiť Rada hierarchov,
– konalo sa prvé metropolitné zhromaždenie Gréckokatolíckej cirkvi,
– vzniklo nové mariánske pútnické miesto v Litmanovej,
– bola rozšírenia bazilika minor o dve bočné lode a bol upravený areál baziliky,
– boli postavené stovky chrámov a farských budov,
– Pán Boh nám štedro požehnáva bohatý počet kňazských a rehoľných povolaní,
– vznikli cirkevné školy rôznych stupňov,
– vznikli formačné centrá pre mládež, rodiny a Rómov
– a Gréckokatolícka cirkev obsiahla mnoho, mnoho ďalších viditeľných i neviditeľných Božích darov.
Zatiaľ tlačou vyšlo päť z desiatich plánovaných dielov knižnej edície Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, pracovne nazvanej Historický schematizmus. Na ďalších sa pracuje a budú vytlačené v nasledujúcich rokoch.
Tohto roka sa uskutočnila historicky prvá audiencia Gréckokatolíckej cirkvi zo Slovenska u Svätého Otca, na ktorej sa zúčastnilo viac ako 1 300 pútnikov. Ďakovali sme v dvoch rímskych bazilikách za Božiu štedrosť a jeho lásku ku Gréckokatolíckej cirkvi. V bazilike Santa Maria Maggiore sme slávili archijerejskú svätú liturgiu pri hlavnom oltári, kde bola schválená staroslovienska svätá liturgia. V Bazilike sv. Petra sme slúžili archijerejskú svätú liturgiu pri oltári Katedry sv. Petra, aby sme znova veľmi jasne potvrdili našu jednotu s rímskym pápežom.
Drahí naši veriaci! V závere tohto pastierskeho listu vám ešte raz ďakujem za vaše modlitby, obety a za všetky spoločné či súkromné púte na naše mariánske pútnické miesta, ale aj do desiatich chrámov v našej archieparchii, v ktorých ste mohli získavať jubilejné odpustky. Ďakujem všetkým pútnikom vo Svätej zemi a v Ríme. Dokázali sme, že milujeme svoju Gréckokatolícku cirkev a že sme na ňu právom hrdí.
Jubilejný rok sa končí, ale naša vďaka a láska k Pánu Bohu a k Presvätej Bohorodičke sa nekončí. Zostaňme horlivými kresťanmi aj naďalej a snažme sa prehlbovať svoj duchovný život a svoj vzťah k Bohu i k blížnym. Verím, že nám tento rok výročí – s mnohými jubilejnými sláveniami a podujatiami, s možnosťou získavať plnomocné odpustky i vďaka modlitbe jubilejného roka ku krásnobrodskej Bohorodičke – pomohol znova si zamilovať našu Gréckokatolícku cirkev, pretože iba v nej – v Kristovej Cirkvi – môžeme kráčať po ceste spásy.
K nastávajúcemu novému roku 2019 vám žičím pevné zdravie tela, ale aj duše a otvorené srdce na Boží hlas. Denne ho zachytávajme pri čítaní Svätého písma a pravidelne sa sýťme chlebom života – Eucharistiou. Žime v jednote s Pánom Ježišom a pamätajme na to, že sme chrámom živého Boha.
Zo srdca vám udeľujem archijerejské požehnanie.
Váš arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ
Pastiersky list Mons. Štefana Sečku na sviatok Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa
Drahí bratia a sestry,
predstava Vianoc sa v nás najčastejšie spája s obrazom pokojného príbytku, v ktorom sedí rodina okolo slávnostného stola. Kvôli tejto túžbe možno niektorí z vás ste precestovali tisícky kilometrov, aby ste boli doma so svojimi najbližšími. Dnes chcem ako otec diecézy aspoň nachvíľu pomyselne si prisadnúť k Vám a zamyslieť sa nad významom Vianoc a hodnotou rodiny.
Keď sme si sadli za štedrovečerný stôl, lámali oblátky a dali medom krížik na čelo tým, ktorých máme radi, cítili sme, že cez tieto symboly sa chceme priblížiť k tajomstvu Vianoc, v ktorom nebeský Boh Otec nám dáva ten najväčší dar – vlastného Syna. Spomedzi všetkých sviatkov majú Vianoce neprekonateľnú šírku ľudskosti, rodinných väzieb, ľudových zvykov a piesní. Áno, čelíme skutočnosti, že Vianoce sa dostali do zajatia reklám a obchodných ponúk. Zároveň rastie počet nielen kresťanov, ale vôbec ľudí dobrej vôle, ktorí túžia vianočné sviatky prežiť v ich čistej kráse pôvodného posolstva, ktorým je skutočnosť, že Boh sa stal človekom. Buďme v tomto svete ohlasovateľmi pravdy: Ježiš je pravým dôvodom Vianoc!
Dnešný evanjeliový úryvok začína konštatovaním: „Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky“ (Lk 2,41). Evanjelista Lukáš nám predstavuje Máriu a Jozefa ako zbožných ľudí, ktorí sa usilujú žiť podľa Božej vôle a v súlade s Božími prikázaniami. Milí otcovia a matky, milí synovia a dcéry, pestujme spiritualitu rodinnej lásky a zbožnosti podľa vzoru Svätej rodiny. Uprostred dnešnej spoločnosti žime ako skutoční Ježišovi učeníci. Pán chce mať svoj príbytok v našich konkrétnych a reálnych rodinách so všetkými ich trápeniami, zápasmi a každodennými povinnosťami. Dovoľme Kristovi, aby náš životný priestor premenil na domácu cirkev, kde On bude mať vždy svoju „stoličku“ pri našom stole. Praktizujme jednoduchú a pritom pravdivú zásadu: „Rodina, ktorá sa modlí spolu, zostáva spolu.“
Evanjeliový úryvok nám kladie za vzor Božiu matku Máriu, ktorá „zachovávala všetky slová vo svojom srdci“ (Lk 2,51). Rodina je prvou školou viery. Povzbudzujem vás, rodičia, zachovávajte a rozvíjajte vieru vo vašich rodinách, učte vaše deti prvé modlitby, prvé prejavy nábožnosti, zapájajte ich do života vo farnosti, spolupracujte s kňazmi pri príprave na prijatie sviatostí, ale predovšetkým ich trpezlivo učte praktizovať kresťanský štýl života. Buďte im pritom všetkým vzorom. Nenechajte v tomto kňazov a katechétov osamotených!
Rodina je aj prvou školou medziľudských vzťahov, školou pravej ľudskosti, úcty, obetavosti a pracovitosti. Dieťa Ježiš vyrastal v atmosfére svätých a nábožných manželov Jozefa a Márie. Zo srdca vám želám, aby sa na vašich deťoch v bohatej miere napĺňalo to, čo uvádza evanjelista Lukáš o Božom Synovi: „Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2,52). Ako iste viete, v našej diecéze som inicioval založenie tzv. Diecéznej školy viery. Ide o mesačné stretnutia, ktorých obsahom v tomto prvom ročníku sú sviatosti Cirkvi. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste sa do tejto duchovnej aktivity zapojili a povzbudzujem vás aj naďalej k vytrvalosti.
Som si vedomý, že slovo evanjelia sa z kostola nedostane k tým, ktorí nie sú praktizujúcimi veriacimi. Milí bratia a sestry, pestujte misionárske poslanie voči rodinám neveriacich, ale aj voči tým kresťanom, ktorí nežijú dôsledne podľa viery. Rozprávajte sa pri vašich stretnutiach o viere. Ukážte svedectvom svojho života sviežosť a mladosť kresťanského posolstva.
Je známe, že terajší Svätý otec František s obľubou používa výstižné prirovnania. O rodine hovorí, že vždy bola „najbližšou nemocnicou“ (Amoris laetitia, 321). Bratia a sestry, podporujme sa navzájom v konaní dobra, v odpustení, v dobrom slove, vo vzájomnom počúvaní. Naše Slovensko je charakteristické tým, že vianočné obdobie je časom návštev v rodinách a priateľských stretnutí. Viac ako televízii a internetu venujme čas jeden druhému, aby sme budovali vzájomné vzťahy.
Žijeme v kultúre, ktorá mladých tlačí, aby si nezakladali manželstvo, sme svedkami názorov, ktoré znehodnocujú rodinu a ponúkajú rôzne alternatívy. Pozývam nielen veriacich, ale všetkých ľudí, aby sme sa nevzdali úlohy vyjadrovať sa v prospech manželstva a rodiny (Amoris laetitia, 44). Chcem vyjadriť poďakovanie všetkým inštitúciám a združeniam, ktoré sa venujú rodinám v núdzi, sprevádzajú manželstvá v kríze, alebo sú blízko tým, ktorých opustil manžel či manželka a zostali sami pri výchove detí. Apelujem na zvolených zástupcov v samosprávach a verejné autority, aby venovali pozornosť podpore rodín v právnej, ekonomickej, sociálnej a duchovnej oblasti. „Rodina je dobro, ktorého sa spoločnosť nemôže vzdať, ale je potrebné ho chrániť“ (Amortis laetitia, 44).
Drahí bratia a sestry, stojíme na prahu nového kalendárneho roka. Ako otec diecézy do ďalších dní vyprosujem manželom a rodinám pokoj a svornosť, mladým ľuďom čistotu srdca a odvahu pri výbere životného povolania, starším ľuďom radosť z vašich blízkych a všetkým Božie požehnanie.
Váš o. biskup + Štefan
Pastiersky list Mons. Stanislava Stolárika na Sviatok Svätej Rodiny, 30.12.2018
Milovaní bratia a sestry, milí chorí, mladí a deti!
V životnom príbehu Svätej Rodiny sa môžete nájsť takmer všetci, ktorí žijete v rodinách. Viem, že hneď na začiatku môžete oponovať, že taký pokoj a súlad, aký bol vo Svätej Rodine, by ste si síce priali, ale u vás doma nie je. Aj keď sa veľakrát o to usilujete, nie vždy sa to darí. Ktovie, či často všetko úsilie neskončí rezignovaným konštatovaním, že ten „druhý“ má takú povahu, s ktorou sa nedá nič robiť, a tak už ani nemá zmysel nejako viac sa usilovať a znova sa zmierovať. Keď sa k všetkým starostiam pridajú ešte aj existenčné problémy, potom je to ešte ťažšie.
Skúsme sa preto zastaviť pri opise dnešného evanjelia. Svätá Rodina je najskôr prinútená k úteku do Egypta. Má zanechať rodnú krajinu, určitú istotu práce, rodinných a spoločenských vzťahov a vykročiť do úplnej neistoty. Čo mali v tejto chvíli robiť Mária i Jozef? Mali šomrať, zlostiť sa, alebo dôverovať Bohu, ktorý má so Svätou Rodinou svoj plán?
Po Herodesovej smrti prichádza znova Pán a vyzýva Máriu a Jozefa,vrátiť sa s Ježišom späť do rodnej krajiny. Nevieme, ako už boli v Egypte usadení, či sa už dopracovali k nejakým životným istotám, ktoré im umožňovalipokojný rodinný život. Možno boli i radi, že sa konečne môžu vrátiť domov. Ale znova išlo o zmenu a náročnú cestu do Nazareta. Ako reagovali na túto Pánovu výzvu: nepokojom alebo dôverou?
Obom presunom predchádzala cesta do Betlehema. Bola to náročná cesta, Mária bola v požehnanom stave a spolu s Jozefom boli úplne odkázaní na dobrotu a prijatie iných, cudzích ľudí. V Betleheme ich však nečakali nijaké ovácie, nijaká slavobrána, práve naopak, ostalo im len miesto v páchnucej maštali za mestečkom. Zvlášť v tejto chvíli sa Mária i Jozef mohli oprávnene rozhnevať na Boha i ľudí: predsa plnia Božiu vôľu, všetko robia preto, aby sa Boží Syn narodil v dôstojných podmienkach, ale nikto spomedzi ľudí, okrem jednoduchých pastierov im nepodá pomocnú ruku. Avšak zo srdca i z úst Márie a Jozefa nevyšla nijaká výčitka ani smerom k nebu, ani voči ľuďom. Svoju ťažkú situáciu prijali ako súčasť Božieho plánu.
V tejto chvíli nechceme obhajovať tých, ktorí sa Márii a Jozefovi otočili chrbtom. Skôr chceme poukázať na dôveru, ktorú siMária i Jozef zachovali napriek náročnej skúške odmietnutia a poníženia. Chceme tiež vyzdvihnúť, že Mária s Jozefom nepodľahli falošným ponukám, ktoré by nakrátko riešili ich situáciu.
Dnes už človek nie veľmi pozná a verí, že „keď je chvíľa najťažšia, je pomoc Božia najbližšia!“ Dnes sa na človeka v ťažkých životných situáciách valia z každej strany šarlatánske ponuky, ktorým pokúšaný človek začína veriť viacako Bohu. Dnes človek ľahko podľahne niektorým symbolom alebo praktikám, ktoré vyzerajú nevinne, a sľubujú okamžitú „pomoc“. Aj tu sa zabúda na skúsenosť predkov: „Kde cez dvere odišla viera, tamsa cez okno vtlačila povera.“ Človek, ktorý si tak často lichotí aký je moderný, a preto už neverí, alebo keď, tak len navonok – je stále viac poverčivý, a stále viac závislý na poverách!
Často to začína „nevinne“ a cez „maličkosti“. Predsa prečo by mala byť zlá nejaká červená stužka na ruke; tetovanie na tele, čítanie horoskopov, popíjanie v malom, sledovanie pornografie, vyskúšanie drog; koketovanie pred a mimo manželstva; vyskúšanie hracích automatov, vysedávanie pri počítači, televízore, pri internete; závislosť na fajčení, klamstvách, nenávisti, manipulácii inými, plné oddávanie sa koníčkom...?!Mohli by sme spomenúť aj iné veci, ktoré v konečnom dôsledku vytvárajú silné závislosti na všetkom, čo nie je Božie. Niekedy sa všetko ospravedlňuje „nevinným záujmom“, inokedy odreagovaním sa vo chvíľach napätia. V konečnom dôsledku ani jedna ani druhá výhovorka problém života nevyriešia. Práve naopak, prehĺbia ho a zväčšia.
Príklad Svätej rodiny v náročných životných skúškach nie je útekom a spoliehaním sa na nepomáhajúce prostriedky, ktoré často podstrčí ten, ktorý je Zlý.Jozef a Mária vždy naplno dôverujú Bohu! A to je obrovský rozdiel v prístupe k životným skúškam. Netreba prijímaťa nechať v sebe zakoreniť a živiť nezmyselné a ničiace závislosti, ale využívať všetky prostriedky na posilnenie viery a dôvery v Božiu starostlivosť.
Aj z toho dôvodu sa už od septembra 2018 v diecézemodlímeza oslobodenie od každého druhu závislosti, lebo ony ničia nás i naše rodiny. Tento úmysel ponecháme na celý kalendárny rok 2019. Aj v budúcnosti budeme dávať úmysel modlitby na kalendárny rok. Nech je tento úmysel zreteľne vypísaný i na výveskách.
Prečo máme pamätať na takto trpiacich bratov a sestry? Jednak preto, lebo iným zvyknú byť na ťarchu, ale hlavne preto, lebo stále majú svoju ľudskú dôstojnosť, ktorú máme všetci rovnakú – a je darom od Boha. Ani po tom najťažšom upadnutí nebola ich ľudská dôstojnosť zničená. Bola ponížená a znetvorená, ale dôstojnosťou zostala.
Známy rečník začal svoju prednášku tak, že prítomným ukázal 500 eurovú bankovku. V miestnosti, v ktorej bolo 200 ľudí, sa opýtal: „ Kto by z vás chcel túto bankovku?“ Všetci zdvihli ruky. Potom povedal: „Dám ju jednému z vás, ale najprv mi dovoľte, aby som s ňou niečo urobil.“ Začal bankovku krčiť a opýtal sa: „Chce ju ešte niekto?“ Ruky sa znova zdvihli. „Dobre, a čo ak urobím toto?“ Hodil bankovku na zem a šliapal po nej topánkou. Pokrčenú a pošliapanú bankovku zdvihol a opýtal sa: „A teraz, chce ju ešte niekto?“ Znova boli všetky ruky hore.Bez ohľadu na to, čo všetko bolo urobené s touto bankovkou, ona si zachovala svoju hodnotu!
O to viac hodnota ľudskej dôstojnosti zostáva, po akomkoľvek pošliapaní, alebo seba-pošliapaní! Tak aj Ježišovo narodenie v ponižujúcej realite páchnucej maštale na periférii spoločenskej dôležitostineznížilo, a už vôbec nezničilo ani jeho božskú ani ľudskú dôstojnosť. Tým bol vyslaný jasný signál všetkým ľuďom, aby si boli vedomí dôstojnosti vlastnej i iných, aj v tom najväčšom ponížení. Nie každý je schopný si to uvedomiť a pomôcť si, preto potrebuje iných.
Kvôli tomu sa narodil Ježiš, aby chránený a vedený Máriou a Jozefom, pomohol každému človekovi, nech by bol hocijako ponížený, aby si znova uvedomil, očistil a prežíval plnú dôstojnosť človeka. Zverme seba, všetkých svojich drahých, i všetkých ubitých v ich dôstojnosti, do rodinného tepla Svätej Rodiny a prosme: Svätá Rodina, ochraňuj nás! Nech teplo lásky Svätej Rodiny naplní srdcia i domovy všetkých nás teraz i v roku 2019. Aj preto bol rozposlaný obraz Rožňavskej Panny Márie do každej farnosti našej diecézy, aby sme skrze Máriinu prítomnosť zacítili nádherné teplo Svätej Rodiny, lebo: „Tam, kde je Mária, tam je nádej“, a „tam, kde je Mama-Mária, tam je život, tam je Ježiš Kristus!“
Všetkým vám vyprosujem ešte radostné slávenie Kristovho narodenia, radosť a pokoj v rodinách, dôveru v Božiu pomoc a ochranu Panny Márie pri vstupe do nového občianskeho roka a stále otvorené srdce pre Božie vnuknutia a výzvy. Často opakujme v novom roku, aj keď je ťažko, i keď je dobre: Svätá Rodina, ochraňuj nás!
Žehnám vás v mene + Otca i + Syna i + Ducha Svätého
+ Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup
Pastiersky list vladyku Milana Chautura CSsR k sviatkom Roždestva
Košice 26. decembra. Prinášam vámj plné znenie pastierskeho listu košického eparchu, vladyku Milana Chautura CSsR k sviatkom Roždestva.
Drahí bratia v Kristovom kňazstve, milovaní veriaci - bratia a sestry!
Hneď po radostnej udalosti príchodu Boha na svet, nás východná cirkev evanjeliovou udalosťou upozorňuje na to, ako rýchlo sa človek v osobe Herodesa chce zbaviť narodeného Božieho dieťaťa a zabiť ho. Herodes žiada mudrcov, aby mu označili miesto Kristovho narodenia, lebo aj on sa mu vraj chce pokloniť, pričom myslel na čosi celkom iné. Je príznačné aj pre našu dobu, že "sofistikovaným" spôsobom zabíja Boha v ľudských srdciach a podstatné veci zamieňa za nepodstatné.
Tie isté slová v novom kontexte nadobúdajú celkom iný zmysel. Často sa hovorí o právach detí a ochrane detí pred násilím, no súčasne je zákonom dovolené zabiť dieťa už v materinskom lone. Nehovoriac o tom, že aj keď dieťa má právo na otca i mamu, no nám sa dnes i v oficiálnych dotazníkoch podsúvajú nové termíny „rodič1“ a „rodič2“. Boh nedal malému Ježiškovi rodiča "jeden" a rodiča "dva", ale dal mu mamu v osobe ženy, Márie a otca v osobe muža, Jozefa a tým potvrdil, že zákon o otcovstve a materstve je navždy platný a určený samotným Stvoriteľom. Dieťa je dnes naozaj v ohrození, ale na svoju ochranu potrebuje zákony nie ľudsky zdeformované, lež vyjadrené vrešpektovaní prirodzeného poriadku daného Božím zákonom.
Život narodeného Božieho Syna bol v ohrození kvôli sebectvu kráľa Herodesa, ktorý sa bál o svoje výhody. Čoho sa bojí dnešný človek, ktorý hľadá spôsoby zbaviť sa dieťaťa ako "rizika" pohodlného života, či abortívnou tabletou, či interrupciou alebo neprirodzenou náhradou rodiny? Bojí sa rovnako ako Herodes o svoje pohodlie, zo strachu, že ho dieťa pripraví o kariérny rast a zaťaží jeho finančný rozpočet. Ale otvorenosť pre nový život je príkazom z raja: "Ploďte sa a množte..." /Gn 1,28/ Avšak človek, ktorý sa cíti byť "ako Boh"/por. Gn 3,5/, nerešpektuje už žiadne príkazy. Vytvára si vlastné zákony a chváli sa tým, ako pomocou týchto zákonov dômyselne chráni deti, pritom ich oberá o to najprirodzenejšie prostredie rodiny, ktorá je dnes zaťažená mnohými nevýhodami a vytvára sa mu "umelé" prostredie bez lásky a citu.
Okolo Panny Márie sa zhŕklo celé zhromaždenie anjelov, spoločenstvo pastierov i ľudí, ktorí sa prišli Božiemu Dieťaťu pokloniť, čoho sviatok dnes slávime. A táto láskavá pozornosť voči dieťaťu je aj dnes žiadúca, ale nie taká, žeby z dieťaťa urobila nástroj "právnického" strachu. Z dieťaťa je treba sa tešiť a nie mať pred ním strach z akéhokoľvek dôvodu. Herodes sa malého Ježiška bál, lebo v ňom videl riziko pre seba, keďže mu bolo mudrcmi oznámené, že sa v ňom narodil "jeho protivník" - nový kráľ Izraela, ktorý by mohol ohroziť jeho kariéru. My sa nemusíme báť detí, lebo s nimi sa nám rodí aj nová nádej pre nás a je to zároveň radosť pre rodičov. Len je potrebné venovať deťom takú pozornosť, akú si oni zaslúžia pri výchove, aby z nich raz boli naozaj vzácni ľudia, ktorí sa dokážu postarať o rodičov a pracovitosťou zabezpečiť raz aj ich pokojný život na dôchodku. Len tak sa nebudeme musieť zaoberať otázkou zvyšovania aktívneho veku pracujúcich a budeme sa môcť s nádejou pozerať pred seba, a nie iba za seba. Deti majú byť predovšetkým vychovávané otcom a mamou, ktorí si na nich nachádzajú čas. Majú byť rodičmi chránené pred neblahými vplyvmi novej ideológie a nových tendencií. Otec a mama, ktorí trávia čas so svojimi deťmi, sú ich najlepší vychovávatelia. Lebo ak sa rodičia zbavia tejto povinnosti, zanedlho ich zaťaží život ich detí, ktoré sa nevydajú v živote dobrým smerom. Potom už nestačí iba nadávať, že rozbíjajú výklady obchodov, sú z nich alkoholici, či narkomani, ktorí nemajú žiaden vzťah k životu a zodpovednosti. Deti potrebujú otca a mamku, ktorí im prejavia svoju lásku a pozornosť, odovzdajú im vzory mužskosti a ženskosti okrem toho, že sa starajú o ich materiálne potreby. Ak však dochádza k rozbitiu manželstva a rodičia sa rozvádzajú, kto napraví krivdu, ktorá sa deťom často už v útlom veku spôsobí? Nehovoriac tu o ďalších vážnych traumách, ktorými sú dnešné detí zasiahnuté cez necitlivý prístup médií s priam "hororovými" rozprávkami pre deti, s hrdinami s okultným pozadím a rozličnými počítačovými hrami. Deti nepotrebujú upierať svoju pozornosť na virtuálny svet médií, ale na skutočný záujem zo strany svojich rodičov. Od toho všetkého a mnohého iného negatívneho pôsobenia tohto sveta by mali byť dietky rodičmi chránené, lebo to zabíja ich dušu. Svätý Jozef vzal za noci Pannu Máriu a Dieťa, aby ho chránil pred fyzickou smrťou, ktorú mu nastražil Herodes. Aj otec a mama musia tak povediac nocou i dňom žiť v ostražitosti, ku ktorej ich táto doba čím ďalej, tým viac núti. Aj keď nie je možné dieťa od všetkého zlého uchrániť, lebo aj ono má "svoju hlavu", predsa otec a mama vo svojom dobrom snažení dostali od Boha všetky práva a zákony, potrebné pre zodpovednú výchovu svojich dietok ako je napísané v knihe Deuteronomia: „Cti svojho otca a svoju matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby dni tvojho života dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“. /Dt 5,16/
Tajomstvo vtelenia prináša nový pohľad na malého človiečika v jasličkách, ktorý sa zrodil z Božej lásky kvôli nám, aby aj nás nasmeroval k vážnemu pohľadu na dietky, ktoré sa majú rodiť z lásky muža a ženy a byť vychovávané v milujúcej rodine. Tak sa stanú ozajstným Božím darom a požehnaním pre rodičov i nádejou pre tento svet, ktorý v Božom Dieťati má znova nachádzať istotu, že Boh naďalej tak miluje tento svet, že nám dáva svojho Syna, aby nik kto uverí v neho nezahynul, ale mal život večný. /por. Jn 3,16/
Prajem všetkým rodinám v tomto vianočnom čase veľa radosti, vnútornej súdržnosti, ozajstnej lásky rodičov k deťom a detskej miloty a rešpektu voči rodičom. Modlím sa za všetkých vás a s láskou udeľujem archijerejské požehnanie.
vladyka Milan Chautur CSsR, košický eparchiálny biskup
Pastiersky list žilinského biskupa na slávnosť Narodenia Pána 2018
Milovaní bratia a sestry v Kristovi!
Aj tento rok cítim nedostatočnosť ľudských slov, keď vám opätovne mám ohlásiť tú radostnú zvesť, ktorá patrí všetkým ľuďom, že „sa nám dnes narodil Kristus Pán" (Lk 2, 11).
Slovo „dnes" neznamená časový úsek, ale začiatok vzťahu človeka k svojmu Bohu. Liturgia Cirkvi preberá biblické výpovede o tom, čo sa „dnes" stalo a už viac ako dve tisícročia ich s pokorou, ale aj s nádejou a radosťou opakuje. Preto aj časový úsek vyše dvetisíc rokov, ktorý nás oddeľuje od historickej udalosti narodenia Krista v Betleheme sa tým premostí a je neustále aktuálny.
Ako môže „dnešok" zrodiť nejakú minulú udalosť? Ako sa „dnes" môže narodiť ten, ktorý je bez začiatku a bez konca? Dnešok, o ktorom sa tu hovorí, je Božie večné „dnes", ktoré nám bolo darované v Ježišovom živote. Jadrom tu nie je Ježišovo historické narodenie, ale zvesť, rozprávanie o ňom. Táto zvesť nám ho predstavuje a viera nás do nej uvádza. To je zvesť o určitej osobe, o Mesiášovi, o Božom vyslancovi, priamo o Bohu, ktorý sa stal človekom.
Vianoce sú pozvaním Boha, aby sme sa stali darom.
Vianoce a darovanie patria nerozlučne spolu. Lebo samotným a najväčším darom je Boží Syn. Je neodvolateľným darom Boha pre tento svet. Toto pozvanie otvára priestor pre dôveru. Tým priestorom sú akoby otvorené ruky Božie, do ktorých môže človek pribehnúť a ukryť sa. Všetci sme pozvaní vstúpiť do tohto priestoru darovania, lebo dnes sa nám narodil Kristus Pán.
Správne rozumieť Vianociam a správne ich sláviť znamená tento dar prijať, znamená to dať Bohu priestor vo vlastnom živote a tiež obdarovať iných. Usilujme sa prežívať radosť z darovania. Veď je to radosť nielen detí, ale i dospelých. Mnohí sme už prakticky v každodennom snažení spoznali pravdivosť „troch er" (3 - R): Radosť rozdávaním rastie!
Vianoce sa stávajú výzvou, aby sme vyšli von.
Von zo seba, zo svojich uzavretých ulít pri televízoroch a počítačoch, zo svojej samoty, ale aj z bytov, z našich domov, aby sme si povinšovali, aby sme znovu nabrali odvahu byť viac bližšími a láskavejšími k sebe navzájom. Prihovorme sa jeden druhému, darujme si úsmev aj dobré slovo.
Vianoce sú pre nás sviatkami, ktoré nás nerozdeľujú, ale spájajú.
Členovia rodiny sa opäť stretávajú spolu, aby sa pomodlili, zaspomínali, aby si popriali a zaspievali, aby si odpustili a znovu sa uistili o vzájomnej láske. Odkazom Vianoc totiž nie je strach a zúfalstvo, ale radosť a pokoj.
„Nebojte sa, zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán" (Lk 2, 10-11). Všetci vieme veľmi dobre, že táto radosť je iná, ako ostatné naše radosti, lebo aj ona je darom. Je to opravdivá, nefalšovaná radosť, ktorá aj nás oslobodzuje od strachu, dodáva nám nádeje i odvahu začať už dnes, začať ako prví. A začať preto, lebo vieme, že sme milovaní. Je to radosť, ktorá nás premieňa a otvára pre druhých.
Vianoce znamenajú stretnutie s láskou.
Nie s ľudskou láskou, ale s láskou Božou, ktorá v malom dieťati Ježišovi prišla na svet. Vianoce sú stretnutím s láskou, ktorá je v bezbrannom dieťati ponúknutá všetkým ľuďom. Sú stretnutím s láskou, ktorá otvára dvere viery, hoci nemá žiadne donucovacie prostriedky. Táto láska sa však žiadnemu človekovi nevnucuje. Môžeme ju ponúknuť, dokonca môžeme na ňu odpovedať, ale nemôžeme ju prikázať, ani nariadiť. Je jednoducho darom. Obohatí len tých, ktorí sa jej otvoria a príjmu ju.
V jednej starej legende sa pýta žiak svojho duchovného učiteľa: „Povedz mi prosím, ako je to, že predtým videli ľudia Boha, a prečo ho my dnes už nevidíme?" Starý muž sa zamyslí a po chvíli vážne odpovedá: „Lebo dnes sa už nikto nechce hlboko skloniť!"
Posolstvo Vianoc je aktuálne pre každého z nás, lebo vychádza z radostnej skutočnosti, že Boh má o človeka záujem, ba dnes vidíme a vieme, že Boh človeka miluje, skláňa sa k nemu, sám sa stáva jedným z nás. Ale aj my, ak chceme vidieť Dieťa, ležiace v jasliach alebo v Máriiných rukách, musíme sa hlboko skloniť. Blaise Pascal napísal, že človek dosahuje svoju najväčšiu veľkosť vtedy, keď kľaká na kolená pred Svätostánkom a pri modlitbe.
Pripomeňme si slová svätého pápeža Jána Pavla II.: „Sú Vianoce! Naše tápajúce ľudstvo čaká na teba betlehemské Dieťa, ktoré prichádzaš zjaviť Božiu lásku. Ty, Kráľ pokoja, práve v dnešný deň nás povzbudzuješ, aby sme sa nebáli a svoje srdcia otvorili dokorán k vyhliadkam nádeje."
Zárukou dobrej správy, ktorú vám aj v tento deň ohlasujem je osoba Ježiša Krista a jeho láska, ktorá sa odvtedy neprestajne šíri svetom a ktorá aj nás dnes priviedla do božích chrámov.
Povzbudzujem vás slovami našej známej vianočnej piesne: „Bratkovia, rýchle sa pozberajme, Ježiška navštíviť nemeškajme; k nemu sa dostavme, pekne ho vítajme, čo ktorý môžeme a čo máme, najlepšie dary mu odovzdáme" (JKS, 95. 4).
Drahí moji, všetkým prajem pravú vianočnú radosť z Ježiša, prítomného medzi nami a z jeho štedrých darov. Nech táto naša radosť vzájomným rozdávaním stále rastie. K tomu vám všetkým zo srdca žehná
váš biskup Tomáš
Vianočný vinš trnavského arcibiskupa Mons. Jána Oroscha
Trnava 24. decembra. Trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch prichádza v dnešný posvätný Štedrý deň do našich príbytkov s vianočným vinšom, ktorý vám prinášam v plnom znení.
Milovaní bratia a sestry,
slovo «Vianoce» vyvoláva u prevažnej väčšiny ľudí pocit radosti, až posvätnosti. Ešte aj u tých, ktorí nežijú s Cirkvou intenzívne. Predsa len atmosféra Vianoc, až na niektorých pesimistov, vytvára u ľudí pocit posvätnosti. Prečo používam tento výraz? Lebo vyjadruje všetky pekné pocity, pri ktorých sa roztápa zlo v srdciach a človek nadobúda istotu, že ešte je na svete aj dobro, že to dobro si treba chrániť, a že len ono robí človeka šťastným. Treba ho písať s veľkým «D». To Dobro je Láska, ktorá zostúpila z neba na zem. Boh je zdrojom všetkej lásky a dobra medzi ľuďmi.
Milí bratia a sestry, táto posvätnosť kiež sa dotkne srdca každého jedného z nás, či nás, ktorí sme sa Pánovi zasvätili v kňazskom stave alebo Vás, ktorí ste Pánovi povedali svoje áno v manželskom povolaní. «Tajomná noc, presvätá noc» a podobné výrazy nie sú básnickými výlevmi pod vplyvom nejakej eufórie, hoc aj náboženskej. Je to realita, veľmi blízka a hlboká. Dotýka sa nás všetkých. Naše povolania, či je to kňazstvo či naopak manželstvo, majú zmysel iba v tejto realite. Keďže v Dieťati v jasliach spoznávame Boha, ktorý prišiel k nám a kvôli nám, prestávame vnímať naše povolanie ako osobnú obetu, a berieme ho ako dar, ničím nezaslúžený. Nech je Pán našou posilou, aby sme dobre vplývali na tých, ktorí sú nám zverení vo farnostiach, spoločenstvách, v rodinách.
Pane, aj počas týchto Vianoc ťa chceme poprosiť o milosť vytrvalosti. Daj nám vnímajúceho ducha pre posvätnosť. My kňazi ňou chceme naplniť naše farnosti, Vy manželia ňou chcete naplniť zasa Vaše rodiny. Kiež z našich farností, spoločenstiev, rodín... zmizne každá arogancia, surovosť, neláska a neúcta. Daj nám všetkým presvedčenie, že len s tebou sme šťastní, silní a posvätní pre seba i celý svet.
Požehnané sviatky narodenia nášho Pána, hojnosť lásky a posvätného duchovného pokoja Vám vyprosuje a s láskou Vás žehná
Váš arcibiskup + Ján
Vianočný pozdrav slovenského kardinála Jozefa Tomka z Vatikánu
Drahí krajania, zo srdca vám prajem radostné sviatky Narodenia nášho milosrdného Boha. Nech milosrdná láska Božieho Dieťaťa prinesie radosť a pokoj všetkým ľuďom dobrej vôle. Požehnané Vianoce všetkým vám!
Drahí rodáci,
nikdy nezabudnem na „pole pastierov“ neďaleko mestečka Betlehema, ktoré som navštívil pred viacerými rokmi. Toto pole s priľahlým prirodzeným prístreším pre ovce prešlo do dejín ľudstva. Na tejto rovine sa odohrali udalosti, ktoré majú dosah pre všetkých ľudí a pre všetky časy, aj pre nás. Rozpráva nám o nich na spôsob kronikára vzdelaný spisovateľ, evanjelista Lukáš.
Išlo tu naozaj o mimoriadnu udalosť počas súpisu čiže sčítania ľudu, ktoré nariadil rímsky cisár August. Každý občan sa mal zapísať vo vlastnom meste, odkiaľ pochádzal. Boží Syn si zvolil túto príležitosť a toto miesto, aby sa stal človekom a narodil sa z mladučkej Panny menom Mária. Z nej a iba z nej si vzal malý Ježiš svoju ľudskú prirodzenosť. Tak sa uskutočnilo tajomstvo vtelenia, ktoré ohlásili tamojším pastierom a vyslovene aj „všetkým ľuďom“ nebeskí poslovia slovami: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“. Tajomstvo, ktoré evanjelista Ján opísal výrazom „Slovo (rozumie sa druhá božská osoba) sa telom stalo a prebývalo medzi nami“.
Betlehem prekvapuje. Boh prekvapuje, keď sa stáva človekom, lebo on si volí sám všetky okolnosti svojho vtelenia a narodenia. Všetko tu dýcha jednoduchou skromnosťou a dôstojnou chudobou. Jeho matka je čistá dievčina z Nazareta, miesto narodenia sú dokonca jasličky pre zvieratá, prvá spoločnosť sú pastieri oviec na poli, ktoré nevyzerá na zvlášť bohatú úrodu. Ako to pekne vyjadril Svätý Otec František: „On si vyvolil prebývať v našej histórii takej, aká je, s celou váhou jej obmedzení a jej skúšok. Tak ukázal jedinečným spôsobom svoju milosrdnú a láskyplnú náklonnosť k ľudským tvorom. On je Emanuel, Boh s nami; Ježiš je Boh s nami“.
Naše Vianoce si majú zachovať ducha Betlehema, ducha vzájomnej lásky a solidárnosti, ducha skromnosti a spolucítenia s chudobou a s núdznymi ľuďmi. Vy rodičia, buďte štedrí vo svojich daroch, ale nepreháňajte. Vy deti, netrápte rodičov vysokými nárokmi. Rozšírme však svoj pohľad aj okolo, mimo našej rodiny. Snažme sa „rozšíriť priestory lásky“ aj na takých, ktorí tú lásku azda najviac potrebujú a z hanby skrývajú svoju chudobu alebo biedu.
Betlehem nás učí správne hodnotiť náš život: každodenné i zvláštne potreby, vedieť rozlišovať duchovné a materiálne hodnoty, dávať prednosť vzrastu na duchu a na ľudskom cítení, nestavať na materiálnom bohatstve a nepohŕdať chudobnými. Betlehem nás učí milovať rodinu a vedieť sa pre ňu obetovať. Malý Ježiško nám predstavuje aj nesmiernu hodnotu každého dieťaťa.
Jedným slovom, Betlehem je škola opravdivej ľudskej lásky, ktorá robí šťastným človeka a buduje lepšiu spoločnosť ľudí. Taká láska nečaká na odplatu: pochádza z milého, štedrého srdca. V betlehemskom Dieťati sa nám narodil náš milosrdný a láskavý Boh, ktorý sa nám prihovára v ľudskej podobe.
Drahí krajania, zo srdca vám prajem radostné sviatky Narodenia nášho milosrdného Boha. Nech milosrdná láska Božieho Dieťaťa prinesie radosť a pokoj všetkým ľuďom dobrej vôle. Požehnané Vianoce všetkým vám!
Kardinál Jozef Tomko
V Nitrianskej diecéze čítajú kňazi v kostoloch pastiersky list biskupa Mons. Viliama Judáka
Nitra 22. decembra. V Nitrianskej diecéze čítajú kňazi v kostoloch pastiersky list nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka na Štvrtú adventnú nedeľu (23. decembra 2018). List vám ponúkam v plnom znení.
Drahí bratia a sestry,
cez scénu Navštívenia, ktorú sme počuli v dnešnom evanjeliu, postupne vstupujeme do okruhu vianočných sviatkov. Uvedomujeme si, že „spása prinesená Bohom, ktorý sa stal človekom – sa dotýka človeka v jeho konkrétnej realite, nech by bola akákoľvek“ (Pápež Benedikt XVI. - Audiencia 9. 1. 2013). Prvotiny vykúpenej existencie môžeme badať už v dome sv. Alžbety. Veď v Máriinej službe sa zjavuje tajomstvo Kristovho zrieknutia sa seba samého a prijatia prirodzenosti sluhu (porov. Flp 2, 7).
A v Alžbetinej otázke: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ – vyslovenej pod impulzom Ducha Svätého, sa zasa skrýva pokora celého Božieho ľudu, ktorý si uvedomuje, že príchod Pána a Mesiáša, si nie je možné ničím zaslúžiť (porov. Lk 1, 43). Scéna Navštívenia teda navodzuje pravú Vianočnú atmosféru v kruhu rodiny, ktorej hlavnými znakmi sú pokora, solidarita, srdečnosť a predovšetkým radosť Ducha Svätého.
Naozaj každoročne zakúšame, že nikdy počas roka ako práve teraz sa tak štedro neroztvára ľudská náruč a ľudské srdce. Je to preto, lebo Boh sa k nám ľuďom priblížil a dal nám svoju lásku, príklad a milosť, aby sme ako konali ako ON.
Skutočným dôvodom našej vianočnej radosti má byť hlboké vedomie, že môžeme napodobniť Boha. Veď vo Vtelení sa uskutočňuje nové stvorenie a v Ježišovi sa naplno zjavuje Boží plán s človekom: k čomu sme povolaní, pozdvihnutí a uschopnení Ježišom Kristom: byť na jeho spôsob Božím obrazom.
K vytvoreniu si tohto povedomia – samozrejme bez akejkoľvek domýšľavosti –nás pozýva sám Ježiš, keď hovorí: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6, 36).
Pred nami sú vianočné chvíle. Narodením Spasiteľa ľudstva nastal nový začiatok, historický zlom, o čom svedčí nielen nový letopočet ľudstva, ale oveľa viac: Boh navštívil svoj ľud! Boh – Emanuel je a zostáva navždy s nami! Táto požehnaná obnova začala na prvé Vianoce a my s vďačnou spomienkou stojíme opäť na začiatku týchto udalostí, ako by sa stali práve teraz. A preto nás tieto chvíle pozývajú, aby sme sa stali podobnými Bohu, ktorý nenechal nikoho osamelého, ale kade chodil, všade dobre robil (por. Sk 10,38).
Vianoce teda majú byť a nepochybne aj sú, časom obnovy krásy medziľudských vzťahov a hodnoty ľudského priateľstva, lebo sú dobou, kedy Boh Vtelením obnovil vzťah priateľstva s celým ľudským pokolením. Hlboko to vyjadril jeden náš duchovný spisovateľ: „Iba tu v Betleheme bolestný a ustarostený život opeknel. A jedine tu v Betleheme môže každý človek i celý svet nabrať sily radosti, aby sa mohol povzniesť ďalej“ (P. Strauss, Na Vianoce chorým).
Vianoce chceme naozaj chápať ako sviatok radosti! Pre mnohých je to tak. Ale kto sa pozerá nezastretým pohľadom, musí priznať, že pre mnohých sú to aj dni bolesti a tichého smútku. Možno preto, lebo je stále živá spomienka na nejakú blízku, či dávnu bolestnú udalosť. Možno preto, že v tieto dni viac ako inokedy na tisíce ľudí dolieha tiaž samoty a odlúčenia od svojich najbližších. Možno preto, že v uplynulom roku mnohí stratili milovaného človeka alebo zažili ťažké údery života, medzi ktoré patria rozpady manželstiev. Možno preto, že sú medzi nami deti, ktoré stratili rodičov; ľudia hlboko otrasení nečakaným lekárskym nálezom, či správou o tom, že sú nevyliečiteľne chorí; manželia, ktorí prežívajú krízu vzájomnej dôvery; mladí, túžiaci po láske a nenachádzajúci nikoho, kto by ich miloval; muži a ženy bez zamestnania, primeraného príjmu, prístrešia, základných životných potrieb, lekárskej starostlivosti; viacčlenné rodiny dlhodobo skúšané nezáujmom politických elít; živnostníci bez vyplatených miezd, či pod hrozbou exekúcie; ľudia zmietajúci sa v pekle závislostí a v ohrození života; ľudia, ktorí pochybujú a zúfajú nad zmyslom svojho života.
Napriek tomu, či práve kvôli tomu, musíme hovoriť o Vianociach a ich jedinečnom posolstve nového života! Hovorme: „V Betleheme nájde riešenie bolesť, veď Boh ju cez Golgotu prevlečie do neba; tu sa nájde riešenie sociálne: kráľ a pastier, učenec a stolár sú bratsky zjednotení, na kolenách pred spoločným Pánom; tu sa nájde riešenie spolunažívania národov: anjelské hlasy zvestujú pokoj ľuďom dobrej vôle; tu sa nájde riešenie všetkého, lebo betlehemská hviezda svieti nad večnou Láskou, ktorá prišla medzi nás“ (P. Strauss, Na Vianoce chorým, 91). Preto aj životné ťažkosti, neistota, môžu byť impulzom k objaveniu tepla jednoduchosti, priateľstva a solidarity, teda typických Vianočných hodnôt. Vianoce oslobodené od usadeniny konzumizmu a materializmu, sa môžu stať príležitosťou prijať ako osobný dar zvesť o nádeji, ktorá žiari z tajomstva Kristovho narodenia.
Preto Vás chcem v tomto duchu požiadať, aby ste nenechali nikoho vo svojej blízkosti opusteného, v smútku, či vylúčeného zo spoločenstva, osamelého, v bolesti, v nemoci, či chudobe. Túto lásku a štedrosť preukazujme predovšetkým svojim najbližším. Avšak v našom okolí je veľa ľudí, ktorí nemajú nikoho, alebo žijú neraz nezavinene na periférii našich miest, obcí a spoločenského života. Všimnime si ich, možno po mnohých rokoch po prvýkrát. Prisľúbený Mesiáš sa narodil pre každého a každému ponúka záchranu i riešenie aj pozemských ťažkostí. Možno ste to práve Vy, kto tým najchudobnejším z najchudobnejších - tým, čo stratili akúkoľvek nádej a prestali dôverovať v ľudí i Boha - máte sprostredkovať novú skúsenosť rešpektu a uznania božskej dôstojnosti ich ťažko skúšaného života.
Kristus sa narodil nie preto, aby bral, ale preto aby dával. On nás povzbudzuje, že „Blaženejšie je dávať ako prijímať“ (Sk 20, 35). Hoci nie je vždy možné, aby sme iných obdarovali nejakým veľkým hmotným darom, je vždy možné pristúpiť k nim s chápajúcim otvoreným srdcom. Lebo tým, ktorí sa snažia nahradiť srdce a úlohu darovať samých seba peniazmi, či materiálnymi vecami, evanjelium pripomína, že Boh nedaroval niečo, ale v jednorodenom Synovi daroval seba samého. Ak totiž nedokážeme darovať kúsok seba, darujeme príliš málo.
Našim vianočným darom nech sa stane pre nich najmä naša blízkosť, láskavosť, trpezlivosť, dobrota srdca, vernosť, obetavosť, odpustenie, milosrdenstvo. V tomto zmysle nezabúdajme na možnosť prejaviť pomoc aj vo forme sprostredkovania sviatostí pre nevládnych a chorých; odvozom na vianočné bohoslužby; prijatím koledníkov Dobrej noviny; prípravou spoločného vianočného posedenia pre osamelých a pod. V rozpoložení darovania samých seba môže aj naša materiálna pomoc nadobudnúť novú hodnotu. Tak ako bola vynaliezavá láska Boha, keď sa nás podujal vykúpiť tajomstvom Vtelenia a kríža, nech je vynaliezavá aj naša láska, zvlášť v tomto milostivom čase.
Boh sa k nám priblížil a túži byť s nami ako jeden z nás a to natrvalo nielen cez Vianoce, ale každodenne, a veriaci človek si uvedomuje, že i večne. Nebo sa otvorilo a ostáva navždy otvorené. Prúdi z neho žiariaca sila svetla. Buďme teda vianočnými ľuďmi a nositeľmi tohto svetla do šera všednosti a každodennosti. Ono dokáže očisťovať duše i srdcia zaťažené nedôverou a nedostatkom lásky. Oblečme sa do pokory pastierov a tichosti Bohorodičky. Majme stále živé presvedčenie, že „naša viera a láska sú plachtami, ktoré Dieťa Ježiš potrebuje najviac“ (Benedikt XVI.- Audiencia 17. 12. 2008).
Drahí bratia a sestry, v tomto duchu Vám všetkým prajem a vyprosujem požehnaný vianočný čas. Nech požehnanie rozjasnenej Božej Tváre ležiacej v jasliach preniká všetky dni nového občianskeho roka 2019, ktorý celý chceme zasvätiť Bohorodičke Panne Márii.
Váš biskup