FaraTour 2020 - Deti Božie

 

 

5. deň – 21. augusta 2020: svätá Filoména   

Poctivo splňme sľub, ktorý sme dali

Má kráľovskú krv. Pretože jej rodičia nemali žiadne deti a boli ešte pohania, neprestajne prinášali obety svojim falošným modlám, aby počali bábätko. Lekár z Ríma - Publius, ktorý bol v službách jej otca, bol kresťan. Sľúbil im, že akonáhle príjmu kresťanstvo, narodí sa im potomok. Prijali katolícku vieru a skutočne sa im narodila dcérka. Po narodení jej dali meno Lumena, pretože sa narodila vo „svetle viery“.

V deň krstu ju nazvali Filoména, to znamená “Milujúca svetlo“. Rodičia chceli mať dieťa stále pri sebe. To bol dôvod, prečo ju vzali so sebou aj do Ríma, kde otec musel odcestovať, pretože sa mu tyranský cisár Dioklecián vyhrážal vojnou. Mala vtedy 13 rokov.

Keď otec dohovoril, cisár mu odpovedal, že sa už nemusí znepokojovať. Dodal: „Dám ti k dispozícii celú moc svojej ríše a nežiadam za to nič iné ako ruku tvojej dcéry.“ Otec to sľúbil. Vtedy Filoména povedala: „Vy by ste chceli, aby som porušila prísahu, ktorú som dala pred dvomi rokmi Ježišovi Kristovi, len preto, aby som sa zapáčila nejakému človekovi? Moje panenstvo je zasvätené Bohu. Svoje panenstvo som zasľúbila Bohu – sľub má prednosť pred všetkým ostatným. Moja ríša je v nebi.“

Cisár sa hrozne rozhneval a dal ju uvrhnúť do väzenia, kde ju prikovali do reťazí. Avšak modlitba ju držala vzpriamenú. Panna Mária jej pomohla aj vo väzení. Dioklecián sa rozhodol, že ju dá verejne mučiť. Začal tým, že ju rozkázal zbičovať.  Zbičovali ju tak, že jej telo bolo zaliate krvou ako jediná krvavá rana. Anjeli v žalári naliali balzam do jej rán. Cisár vydal rozkaz, aby ju pochovali v prúdoch rieky Tiber s kotvou na krku. Jeho príkaz bol vykonaný, ale Pán Boh, aby zabránil jeho smrteľným následkom, vyslal dvoch anjelov, ktorí jej, keď bola hodená do rieky, uvoľnili kotvu, takže tá spadla na dno. Bola opäť zachránená. Tento zázrak mal na veľa ľudí šťastný účinok, pretože sa obrátili na katolícku vieru. Cisár nariadil do nej strieľať šípy. Lukostrelci napínali svoje luky a vynaložili všetky svoje sily. Ale šípy im vypovedali poslušnosť. Šípy naberali opačný smer a obracali sa proti tým, ktorí ich vystreľovali. Šesť lukostrelcov zomrelo na mieste, ale celý rad z nich sa zriekol pohanstva. Tyran zdesený reptaním a pokrikom ľudu sa ponáhľal, aby ukončil život Filomény dal jej zoťať hlavu. Bol piatok 10. augusta 302, tretia hodina popoludní.

Dajme sľub po dôkladnom premyslení. Ale potom ho poctivo splňme.

 

 

4. deň – 20. augusta 2020: svätá Terezka   

Svedomitosť v maličkostiach 

Svätá Terezka pochádzala z deviatich detí, ona bola najmladšia. Štyria bratia zomreli ako deti. Všetkých päť sestier vstúpilo do kláštora. Celá rodina žila veľmi zbožným životom. Matka Zélia zomrela už roku 1877. Otec Ľudovít sa potom vzorne staral o svoje dcérky. Terezkinu výchovu zveril najstaršej dcére Paulíne, ktorá bola od nej o dvanásť rokov staršia. Vôbec sestru nerozmaznávala, hoci ju mala veľmi rada. Veľmi zbožne sa pripravovala na prvé sv. prijímanie. Počas troch mesiacov si poznačila do svojho denníka 818 obetí a 2773 dobrých skutkov. Na jej modlitby sa obrátil jeden na smrť odsúdený zločinec. Hoci mala iba štrnásť a pol roka, chcela ísť do karmelitánskeho kláštora. O povolenie žiadala aj pápeža Leva XIII. Dostala povolenie.

Život v kláštore nebol ľahký. Posteľ sa skladala z troch dosák a slamníka. Mäso mohli jesť iba chorí. Predpísané boli pôsty a mlčanie. Aj keď mala iba pätnásť rokov, v kláštore ju nemaznali, naopak, predstavení akoby skúšali jej vieru.

Na príkaz predstavenej začala písať svoj životopis, ktorý nazvala "Dejiny duše". Tam napísala pamätné slová: „Mojím povolaním je láska.“ Svojej sestre napísala: „Ak sa chceš stať svätou, nemaj iný cieľ, ako robiť Ježišovi radosť v maličkostiach!“ Mnoho si vytrpela. Nikdy sa však nesťažovala, iba na smrteľnej posteli o tom povedala predstavenej.  Zomrela ako dvadsaťštyri ročná. 

Každý deň buďme svedomití v maličkostiach.

 

3. deň – 19. augusta 2020: Boží sluha Carlo Acutis  

Carlo mal Pána Boha na prvom mieste v živote  

Patrón internetovej generácie. Carlo Acutis by mal dnes ešte len 29 rokov a svojim priateľom by zrejme stále opakoval duchaplnú myšlienku, ktorá ho preslávila: „Všetci sa rodia ako originály, ale mnohí zomierajú ako fotokópie.“ Narodil sa 3. mája 1991 v Londýne, kde v tom čase pracovali jeho rodičia Andrea a Antonia. Niekoľko mesiacov po Carlovom narodení sa rodičia presťahovali do rodného Milána. Prvé sväté prijímanie prijal ako sedemročný, každý deň chodieval na svätú omšu a modlieval sa ruženec. „Eucharistia je moja diaľnica do neba,“ hovorieval. A jeho mama sebakriticky priznáva, že hoci prvými svedkami viery by mali byť rodičia, bol to skôr Carlo, kto ich ťahal do kostola.

Postulátor procesu blahorečenia zdôraznil, že tým, čo Carla odlišovalo od iných detí, bolo bytostné uvedomovanie si, že Ježiš Kristus je živou osobou, ktorá stojí vedľa neho. „Byť vždy spojený s Ježišom, to je môj životný program,“ vyhlásil chlapec pri jednej príležitosti. Carla bavili počítače, vynikal v programovaní, vytváral internetové stránky, strihal videá, ale zároveň si dával pozor, aby neprepadol závislosti. Na videohry si stanovil čas hodinu týždenne.

Jeho najvýznamnejším počinom – a dôkazom eucharistickej úcty – je vytvorenie výstavy o eucharistických zázrakoch, ktorá precestovala všetkých päť kontinentov. V knižnej podobe je pod názvom Eucharistické zázraky vo svete (Studio Lux 2017) dostupná aj v slovenčine. Jeho mama sa vyjadrila: „Carlo pomáhal a pomáha druhým pochopiť, že šťastie spočíva v postavení Boha na prvé miesto, či už ide o veľké, alebo malé veci, akou je partička futbalu.“ V októbri 2006 Carlovi diagnostikovali pokročilé štádium leukémie – zomrel len tri dni nato vo veku 15 rokov. 

Carlo Acutis bude za blahoslaveného vyhlásený 10. októbra 2020 o 16. hodine v Pápežskej bazilike sv. Františka v Assisi. Slová, ktorá vyslovil v posledných dňoch, sú udivujúce. Povedal: ,Chcem obetovať všetky svoje bolesti Pánovi, za pápeža a za cirkev. Nechcem ísť do očistca, ale priamo do raja.‘ Toto povedal 15-ročný chlapec! Jeho slová nás zasahujú a myslím, že nás všetkých aj motivujú k tomu, aby sme sa s vierou nezahrávali, ale brali ju vážne.“ 

Postavme aj my Pána Boha vždy na prvé miesto vo svojom živote.

 

 

2. deň – 18. augusta 2020: svätý Tarzícius

Tarzícius –  nesie Pána Ježiša na hrudi i v srdci

 

Kto to bol svätý Tarzícius? Žil v treťom storočí. Hovorí sa, že to bol mladík, ktorý navštevoval katakomby svätého Kalixta a bol mimoriadnym spôsobom verný svojim kresťanským povinnostiam. Miloval nadovšetko Eucharistiu a z viacerých skutočností usudzujeme, že bol pravdepodobne akolytom, teda aj miništrantom. Boli to roky, v ktorých cisár Valerián tvrdo prenasledoval kresťanov: títo sa museli stretávať tajne v súkromných domoch a niekedy aj v katakombách, kde počúvali Božie slovo, modlili sa a slávili svätú omšu. Aj zvyk nosiť Eucharistiu väzňom a chorým sa stal vtedy veľmi nebezpečným.

Jedného dňa, keď sa kňaz ako zvyčajne spýtal, kto by bol ochotný zaniesť Eucharistiu bratom a sestrám, ktorí na ňu čakali, zdvihol sa mladý Tarzícius a povedal: „Mňa pošli.“ Tento chlapec sa však kňazovi zdal byť príliš mladý pre takúto náročnú službu! „Môj mladý vek“ – povedal Tarzícius – „bude najlepšou skrýšou pre Eucharistiu“. Počas cesty stretol na ulici niekoľko pohanských chlapcov, ktorí sa chceli k nemu pridať. Keď to odmietol, pretože boli pohania, začali naňho naliehať a byť podozrievaví; všimli si, že čosi zviera na hrudi a snaží sa to chrániť. Chceli mu to vytrhnúť, ale nedalo sa. Začali ho teda biť a bili ho ešte viac, keď sa dozvedeli, že je kresťan; kopali doňho, hádzali kamene, ale on neustúpil.

Dobitého na smrť ho našiel v poslednej chvíli vojak Quadratus, ktorý sa tiež tajne stal kresťanom. Ten ho zaniesol ku kňazovi. Kým tam prišli, chlapec už nežil, ale na hrudi zvieral kúsok plátna, v ktorom bola zabalená Eucharistia. Pochovali ho v katakombách svätého Kalixta.

Prichádzajme často k Pánu Ježišovi. Nosme Pána Ježiša vo svojom srdci.

 

 

1. deň  17. augusta 2020: svätý František a svätá Hyacinta 

Hyacinta  iná po stretnutí s Máriou

Ako spomína sesternica Lucia, Hyacinta bola nezbedná, hravá, vrtošivá, rozmarná, lakomá. Mala citlivú povahu. Pri najmenších  hádkach, ktoré často vznikajú medzi deťmi v čase hier, sedávala  trucujúc v kúte. Aby sa vrátila k hre, nestačili najnežnejšie slová, ale museli jej ustúpiť.

Je ťažké tomu uveriť, ale Lucia potvrdzuje, že obetovať sa bolo pre Hyacintu ťažké, pretože bola veľmi naviazaná na veci. V tomto ohľade si bola úplný opak Františka. Lucia opisuje takéto skutočnosti vo svojich Pamätiach: "Z tohto dôvodu som sa často dostávala do veľkých ťažkostí, pretože keď ma mamička volala k stolu, chýbali mi gombíky na šatách, lebo ich v hre  zvyčajne vyhrala Hyacinta. Bolo ich treba rýchlo poprišívať. Ale čo som mala robiť, aby mi ich rýchlo vrátila. Nielenže sa ľahko urazila, ale mala aj chybu, že bola lakomá.  Chcela si nechať gombíky až do nasledujúcej hry, aby nemusela odtrhnúť svoje vlastné. Až keď som jej pohrozila, že sa nebudem s ňou viac hrať, potom mi ich vrátila.

Akú veľkú zmena svojho správania prežila po zjaveniach! Po stretnutí s Pannou Máriou sa Hyacinta takmer radikálne zmenila k lepšiemu! Zanechala všetky svoje zlé vlastnosti.

 

František – smelý, odvážny

Bol tichej povahy, úprimný, pokorný. Lucia spomína: Vo väznici bol veľmi statočný a snažil sa dodávať odvahu Hyacinte, keď jej bolo najviac clivo. Keď sme sa vo väzení modlili ruženec, zbadal ako si jeden väzeň kľakol s čiapkou na hlave. Šiel k nemu a povedal: „Ak sa chcete modliť, tak si zložte čiapku.“ Muž si bez protestu čiapku zložil a František ju položil na lavicu. Zatiaľ, čo Hyacintu vypočúvali, povedal s úplným pokojom a radosťou: „Ak nás naozaj zabijú, ako hovoria, budeme onedlho v nebi. To je krásne! Na ničom inom mi nezáleží.“ A po chvíľke mlčania dodal: „Bože, daj, aby sa Hyacinta nezľakla Pomodlím sa za ňu Zdravas.“

Aj ja s odvahou napomeniem kamaráta, ak škaredo rozpráva, alebo robí niečo zlé.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Hymna FaraTour 2020

 

Oh, okej, oh, toto je FaraTour!

Neseď doma pri compe, poď na faru!

Poď hrať, tu, teraz,

Slnko svieti rovnako na nás,

O Božích deťoch to tu bude,

nedovolíme sem vkročiť nude!

 

Je to naše milované obdobie,

máš tu kamošov, si tu s nimi, že?!

Tak smej sa s nimi, poď na ihrisko,

vieš jak minule, presne tak isto.

František, Terezka, Tarzícius, Filom,

a spolu s nimi aj Hyacinta s Carlom,

tak toto sú tie deti Božie,

s nimi nie je nič nemožné!

 

:/FaraTour je zas, práve tu a práve teraz,

Božie deti vtedy žili,

hovoria k nám aj v tejto chvíli.

Zabudli na hriech, zabudli zlo vo svete robiť,

no nezabudli na Ježiša a sú vzorom pre všetkých ľudí!:/

 

FaraTour nás mega baví, korona nás nezastaví...