Pastiersky list žilinského biskupa Tomáša Galisa na sviatok Svätej rodiny

Žilina 28. decembra (TK KBS) Prinášame plné znenie pastierskeho listu žilinského biskupa Tomáša Galisa na sviatok Svätej rodiny.

Milí bratia a sestry,

dnes v Žilinskej katedrále otvárame Jubilejný rok 2025 v našej diecéze – ako nám to určil pápež František. Začína sa rok nádeje, ktorá nesklame. Nádeje, ktorá nás, pútnikov, povedie po ceste. A privedie až do neba!

Svätý Otec v úvode do jednej knihy o Jubileu 2025 spomína princeznú Turandot z legendárnej opery Giacoma Pucciniho. Táto čínska princezná dávala svojim nápadníkom ťažké hádanky. Keď ich nevedeli rozlúštiť, prišli o hlavu. Bola nesmierne krutá. Nechcela sa vydať. Nechcela vkladať nádej do lásky. Bola presvedčená, že nádej sklame. Že je nemožné, aby našla šťastie. Až na konci príbehu sa všetko mení. Ak túto operu poznáte, možno viete, že Giacomo Puccini ju vlastne nedokončil. Zomrel predčasne. Jej poslednú časť zložil dirigent Arturo Toscanini, a ten jej dal šťastný záver. Prichádza neznámy princ, hádanky rozlúšti a Turandot sa doňho zamiluje. Zrodí sa medzi nimi láska. A láska nakoniec zvíťazí.

V čase vianočných sviatkov, v čase narodenia Lásky, Božieho Syna, konkrétne na sviatok Svätej rodiny – Ježiša, Márie a Jozefa – otvárame Jubilejný rok 2025 v diecéze. Tento rok nesie motto „Pútnici nádeje“. Aby sme zdôraznili, že nádej – vkladaná do Lásky – nikdy nesklame (porov. Rim 5, 5). Chceme, aj napriek starostiam a problémom, zdvihnúť zrak. Povzbudzujem vás k tomu! Zdvihnite zrak! Potešte sa z toho, že Boh sa v Ježišovi stal človekom – a dal nám novú nádej na život v nebi. Vďaka Ježišovi sa každé dieťa narodené na tejto zemi môže stať Božím dieťaťom. Každá mama a každý otec viete, že vaša dcéra, váš syn, ktorých ste priviedli na svet, nadobúdajú prostredníctvom krstu dedičstvo v nebeskom kráľovstve! Áno, milí rodičia, drahí manželia: vďaka Božiemu Synovi sú vaše deti aj Božími deťmi. Ďakujem vám, že im o tom hovoríte aj vy, že im pripomínate ich nesmiernu dôstojnosť!

V dnešnom evanjeliu dvanásťročný Ježiš – akoby trochu úsmevne – pripomína svojim rodičom, že on má byť tam, kde ide o jeho Otca. V chráme. Iste, pozemské skutočnosti sú dôležité. Ale je tu čosi viac. Čosi oveľa väčšie. Ježiš nie je len výnimočné dieťa. V ňom sa nebo stretáva so zemou. Boh s človekom. On nám, tak ako Márii a Jozefovi, pomáha zdvihnúť oči, aby sme zbadali zázračné Božie veci. Milí rodičia! Istým spôsobom to robí každé dieťa. Odkiaľ sa vzalo? Ako je to možné, že váš synček, vaša dcérka, prišli na tento svet? Sú vaši, pravdaže. Ale každý z nich je dar. Každý z nich je malý zázrak. Malé tajomstvo, ktoré nás presahuje.

Prežívanie jubilejného roku nás pozýva, aby sme sa zastavili a uvedomili si, že existujú skutočnosti, ktoré nás presahujú. Že existuje oveľa väčší horizont, než tento svet. Že žijeme nielen pre seba, ale pre Boha, pre jeho kráľovstvo! Kto vkladá nádej do sveta, skôr či neskôr bude sklamaný. Kto ju vkladá do Pána, nikdy sa nesklame! V tomto duchu snívam. Snívam o zdvihnutí očí nás všetkých, obyvateľov Žilinskej diecézy, k Bohu. Snívam o obnovení viery. O obnovení nádeje vloženej do Lásky. Snívam o tom, že ľudia bližšie spoznajú Pána a prijmú za vlastné – za samozrejmé – poslanie ohlasovať jeho evanjelium. Že na tom budeme spolupracovať. My kňazi a vy veriaci. Že v jubilejnom roku odpustíme. Že napravíme krivdy. Ak sme niekoho urazili alebo niekomu ublížili, ospravedlníme sa. Ak nás o ospravedlnenie poprosia, odpustíme. Ak sme niečo nespravodlivo nadobudli, v jubilejnom roku to vrátime alebo primerane nahradíme. Očistíme si srdcia. Zmierime sa. Aj s Bohom, aj s ľuďmi. Môžeme to urobiť viditeľnými skutkami, aj nenápadným pokáním. Vyznaním hriechov, svätou spoveďou. Vykonaním odpustkových úkonov. Putovaním do jubilejných chrámov.

V našej diecéze sme vybrali päť jubilejných chrámov: Katedrálny chrám Najsvätejšej Trojice v Žiline, Bazilika Narodenia Panny Márie v Rajeckej Lesnej, pútnický Kostol Sedembolestnej Panny Márie v Oščadnici na Kalvárii, pútnický Kostol svätého apoštola Jakuba Staršieho v Dubnici nad Váhom a farský Kostol sv. Martina v Martine. Vo svätom roku chystáme v našej diecéze viacero aktivít: jubileá rôznych povolaní a služieb, prvopiatkové adorácie a prvonedeľné katechézy. Stretnutia biskupa, kňazov a veriacich v Rajeckej Lesnej na prvé soboty – s katechézami o vyznaní viery. Spoločné modlitby a adorácie kňazov. Púte mladých, rodín, pracujúcich, škôl a podobne, aby sme našu nádej upriamili vyššie, nielen do tohto sveta, aby sme ju mali ukotvenú v Bohu.

A priznám sa vám, hoci už mám veľa rokov, uvažujem, snívam aj o niečom ďalšom. Že v našej evanjelizačnej a pastoračnej činnosti raz budeme schopní stáť celkom na vlastných nohách. Že jedného dňa nebudeme závisieť od podpory štátu. V roku 2019 som začal iniciatívu na obnovu života a vzťahov v rodine, vo farnosti a v diecéze. Následne som založil pastoračný fond Žilinskej diecézy. Volá sa Krok. Vložil som do tejto myšlienky už veľa a podporím Krok aj v jubilejnom roku, aby ponúkol ďalšiu grantovú výzvu, zameranú na rozprúdenie živej viery v našich farnostiach. Prosím vás, prečítajte si o tom na farských nástenkách a na webovej stránke diecézy. A zvážte možnosť pravidelnej, čo aj maličkej podpory tohto fondu.

V starobylom vianočnom hymne počas liturgie hodín sa modlíme k Ježišovi: Ty „z trónu Otca prichádzaš na cestu spásy viesť náš krok.“ Veľmi mi záleží na tom, aby naša diecéza žila a dobre fungovala, aby sme spoločne – kňazi, rehoľníci, veriaci – kráčali po ceste nádeje, za Kristom. Aby sme chápali, že ohlasovanie tomuto svetu je naša spoločná – moja, aj tvoja úloha. Napriek tomu, že mojím, ani tvojím cieľom nie je tento svet. Cieľom je nebo. Tam je naša vlasť! Tu len prechádzame, túto planétu nevlastníme, a nič si z nej neodnesieme. Nie sme majitelia, iba správcovia. Mám víziu, že náš Krok bude krokom práve k tomu, aby sme sa učili byť dobrými správcami vecí, ktoré sú nám na zemi zverené. Aby sme sa na veci neupínali, ale používali ich primerane, rozvážne. Pre dobro blížnych a pre úsilia, ktoré vedú k pozdvihnutiu ľudí k Bohu. Zapojte sa, prosím, v jubilejnom roku do výziev, ktoré bude pastoračný fond Krok ponúkať!

Všetky tieto moje uvažovania sú stále vedené nádejou. Uvedomujem si svoj vek a moje roky na mňa doliehajú. Moja nádej však neprestajne spočíva v Ježišovi Kristovi. On je ten, ktorý naše snaženia dokončí. On ich zlepší, zdokonalí. Ak budete mať chvíľu, vypočujte si, prosím, v týchto dňoch áriu „Nessun dorma“ – „Nech nik nespí“, z opery Turandot, ktorú som spomenul na začiatku. Je to určite jedna z najznámejších a tvrdia, že aj najkrajších árií na svete. Preslávil ju spevák Luciano Pavarotti. Má len pár minút, ale vždy, keď ju počúvam, prebúdza vo mne nádej. Nessun dorma! Nech nik nespí! A keď sa rozplynie noc, keď zapadnú hviezdy, keď príde ráno – zvíťazíš! Sme pútnikmi nádeje. A táto nádej nesklame! Veď našou skutočnou nádejou je Kristus. Láska, ktorá zostúpila na pominuteľný svet, aby nám dala večnosť. Láska, ktorá sa narodila vo Svätej rodine. Nech táto Láska posvätí aj naše rodiny a v jubilejnom roku nám prinesie pokoj, odpustenie a skutočné šťastie! S láskou vám žehnám a modlím sa za vás. Prosím vás, modlite sa i vy za mňa.                

+ biskup Tomáš

Biskup Trstenský na otvorení jubilea: Putovať spolu znamená pestovať blízkosť

Poprad 30. decembra (TK KBS) Prinášame plné znenie homílie spišského biskupa Mons. Františka Trstenského, predsedu Komisie pre prípravu Jubilea 2025, ktorá zaznela v nedeľu 29. decembra 2025 počas otvorenia jubilejného roka v Spišskej diecéze v Konkatedrále Sedembolestnej Panny Márie v Poprade.

Homília pri otvorení Jubilejného roka 2025 v Spišskej diecéze

Poprad 29. decembra 2024

Milí spolubratia v biskupskej, kňazskej a diakonskej službe, zasvätené osoby, drahý Boží ľud Spišskej diecézy prítomný v tejto Konkatedrále Sedembolestnej Panny Márie ako aj vy všetci, ktorí ste s nami duchovne spojení prostredníctvom vysielania katolíckej Televízie Lux.

Napĺňa ma veľká radosť a vďačnosť, lebo dobrý Pán nám daruje tento jubilejný rok, ktorý otvárame v našej Spišskej diecéze. Napĺňajú sa slová apoštola Pavla z Druhého liste Korinťanom: „Teraz je čas milosti, teraz je deň spásy.“ Svätý rok, ktorý začíname sláviť, je čas Pánovej dobroty, je to príležitosť obnoviť a prehĺbiť náš vzťah s Bohom nielen ako jednotlivci, ale predovšetkým ako putujúce spoločenstvo bratov a sestier. Svätý Otec František vybral pre jubilejný rok motto „Pútnici nádeje“.  Viera je vždy cesta. Skutky apoštolov uvádzajú, že prvých kresťanov označovali ako prívržencov „Cesty“. Áno, sme prívrženci cesty, tzn. Ježiša, ktorý o sebe povedal: „Ja som Cesta, Pravda a Život.“ Jubilejný kríž, má na svojej zadnej strane vyobrazenie Pána Ježiša ako pútnika. Ježiš Kristus už 2 000 rokov kráča s Cirkvou. Je Emanuel – Boh s nami. Je verný tomu, čo prisľúbil: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“  Boží Syn dnes pozýva každého z nás, aby sme sa k nemu pridali a kráčali po ceste pravdy a života spolu s ním.

Milí bratia a sestry, nie sme ani tuláci, ani turisti. Tulák nevie kam ide. Turista na chvíľu túži vypadnúť niekde inde zo svojej každodennosti, aby sa znova do nej vrátil. My sme pútnici. Pútnik vie, že jeho cesta ma smer a cieľ. Nechodíme do kruhu, ani nie sme vystavený náhode. Pre naše spoločné putovanie v tomto jubilejnom roku ponúkam tri charakteristiky pútnika našej Spišskej diecézy. 

Prvá charakteristika pútnika je nádej. Nádej, že dôjde do cieľa. Nádej je to, čo nás na ceste udržiava, aby sme nestratili odvahu vstať a pokračovať, keď padneme. Nádej je to, čo nám bráni otočiť sa, keď mraky a tma našich pádov, bolestných skúseností zatienia slnka a svetlo. Najjednoduchší spôsob na ovládanie druhých je rozsievať nedostatok nádeje a neustále vyvolávať nedôveru. Nedajme sa do tejto manipulácie vlákať. Na čele našej dnešnej procesie sme niesli kríž. Tu v konkatedrále a vo všetkých ostatných jubilejných chrámoch bude mať svoje osobitné čestné miesto. Buď pozdravený kríž, naša jediná nádej. Nemám na mysli drevo, ale toho, ktorý sa pre nás obetoval na dreve kríža. Ježiš Kristus. On je jediná nádej. Naša Cirkev, naše rodiny, naša spoločnosť potrebuje túto nádej. Potrebujeme Ježiša Krista. On je nádej, ktorá nesklame, ktorá nezahanbuje. Kráčajme vždy s očami upretými na Ježiša Krista, ktorý putuje s nami. Bratia a sestry, s očami upretý na Ježiša vykročme do tohto jubilejného roka!

Druhá charakteristika pútnika je, že putovať znamená kráčať spolu. Nikdy nekráčame sami. Bratia a sestry, nikdy nekráčajme sami! Jubilejný rok je milostivým časom spoločenstva. Je to čas, keď v Cirkvi ako v spoločenstve a so spoločenstvom bratov a sestier putujeme spolu, dokonca s celým ľudstvom. Bratia a sestry, v našej Spišskej diecéze nechceme ísť každý svojou cestou. Boh nás pozýva do spoločenstva – k tomu, aby sme si navzájom pomáhali a povzbudzovali sa. Myslime na príklad starozákonného izraelského národa na púšti, kde nikto neputoval sám. Keď slabší klesol, alebo zaostal, iní mu pomáhali. Tak aj my si dnes uvedomujeme dôležitosť solidarity, bratskej lásky, spoločného kráčania. Nedovoľme sa uzavrieť do bubliny vlastných záujmov. To nie je cesta nádeje, ale izolácie a smútku. Putovať spolu znamená pestovať blízkosť. Nádej je odvážna v tom, že dokáže pozerať na druhého ponad vlastné pohodlie. Spoločenstvo nás podporí, spoločenstvo nám pomôže hľadieť dopredu.

Prvým takýmto spoločenstvom je rodina. Je to prvé miesto odovzdávania lásky a vzájomnej pozornosti ale aj prvým miestom odovzdávania viery. S dôverou a prosbou sa osobitne obraciam na vás, moji spolubratia kňazi. Budujte vaše farnosti ako spoločenstvá Kristovho tajomného tela. Keď trpí jeden člen, ostatní sú pri ňom a snažia sa mu pomôcť, keď sa raduje jeden, iní nezávidia, ale radujú sa s ním. Láska k druhému hľadá vždy to najlepšie pre jeho život. Apoštol Pavol nás povzbudzuje: „Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon.“ Toto je poslanie jubilejného roka. Bratia a sestry, pestujme srdce otvorené pre druhého. Srdce otvorené pre všetkých!

Tretia charakteristika pútnika je, že putovanie má svoj cieľ. Týmto cieľom je stretnutie s Bohom. Pútnik nikdy nekráča bez cieľa. Celý jubilejný rok nás má viesť k obnovenému stretnutiu so živým Pánom, ktorý nás pozýva prísť k nemu, aby sme našli odpočinok a naplnenie. V tomto jubilejnom roku možno mnohí z nás si vykonáme rôzne púte – do Ríma, alebo do jubilejných chrámov v našej Spišskej diecéze, alebo na Slovensku. Ale pamätajme na púte vo vlastnom srdci. Každý náš krok k modlitbe, k svätej omši, zmiereniu, nezištným skutkom lásky voči druhému, to všetko sú malé, ale veľmi dôležité kroky na našej ceste k Bohu. Svätý Otec František nám pripomína: „Tí, ktorí majú v srdci Boha, dostali dar polárnej hviezdy.“ Polárka už po stáročia slúži ako dôležité svetlo pre navigátorov. Drahí bratia a sestry, Boh je náš cieľ. Dostali sme do sŕdc Boha, ktorý je láskou. Musíme ju ponúknuť ľuďom. Ponúkajme tomuto svetu Boha.

Začíname našu diecéznu púť Jubilejným rokom 2025. Je to pozvanie vrátiť sa k Bohu – prameňu a cieľu, je to pozvanie k obnove autentickej viery, ktorá bude svetlom pre iných. Napĺňajme výzvu Božieho Syna: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“

V tejto chvíli zverujem toto naše spoločné putovanie jubilejným rokom najsvätejšej Bohorodičke: „Mária, Božia Matka, hviezda morská putujúcich, tu pod Tatrami sa obraciame k tebe s dôverou a prosíme o tvoju ochranu a pomoc pre nás a celé Slovensko. Amen.“

Biskup Trstenský: Jubilejný rok je príležitosťou zbaviť sa bremena neodpustenia

Bratislava 29. decembra (TK KBS) Jubilejný rok je príležitosťou zbaviť sa bremena neodpustenia, rôznych podlžností a zranení, ktoré zaťažujú naše srdce a napĺňajú nás smútkom a beznádejou. Tlačovej kancelárii KBS to pred jeho začiatkom na Slovensku povedal spišský biskup Mons. František Trstenský, predseda Komisie pre prípravu Jubilea 2025.

V slovenských diecézach a eparchiách otvoria v nedeľu 29. decembra 2024 Jubilejný rok 2025. Čo jubilejný rok môže priniesť do života veriacich?

Pán Ježiš prišiel na tento svet, aby sme mali život a aby sme ho mali v plnosti. To však vôbec neznamená naplnenú peňaženku alebo chladničku, ale naplnený zmysel života. Aj na Slovensku máme materiálne zabezpečených ľudí, ale majú rozbité vzťahy.  Máme mladých, ktorí používajú najmodernejšie technológie, ale trpia osamelosťou a nevidia nádej pre svoj život. Jubilejný rok je príležitosťou zbaviť sa bremena neodpustenia, rôznych podlžností a zranení, ktoré zaťažujú naše srdce a napĺňajú nás smútkom a beznádejou. Pán z nás nechce Božích otrokov, ale aby sme boli tým, čím naozaj sme – Boží synovia a dcéry a aby sme žili v radosti a pokoji toto svoje povolanie.

V čom vidíte hlavný význam a posolstvo jubilejného roka?

Svätý Augustín vyriekol slová: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Bože.“ Hlavný význam jubilea je obrátiť naše srdcia k Pánovi a vrátiť sa k pôvodným nastaveniam evanjelia, od ktorých sme sa neraz vzdialili. Robíme to nielen ako jednotlivci, ale ako spoločenstvo bratov a sestier. Nemôžeme ísť každý svojou cestou. Sme pútnici nádeje, ako znie heslo tohto jubilejného roka. Cestou života a viery nejdeme a nemôžeme ísť sami. Spoločenstvo nás podporí, spoločenstvo nás zdvihne, keď padneme alebo zaostávame a pomôže nám hľadieť a kráčať dopredu.

Ako nepodľahnúť predstave, že toto jubileum je príležitosťou iba na akúsi prezentáciu viery skrze púte a rôzne náboženské akcie?

Turista prichádza, aby si odfotil miesta a kúpil suveníry. Je potrebné zachovať si vlastnosti pútnika, ktorý prichádza, aby si obnovil vzťah s Pánom a s blížnymi. V Starom zákone sa pre návštevu jeruzalemského chrámu používal výraz „postaviť sa pred Pána“. Toto je jediný správny postoj, ako mýtnik v chráme, ktorý prosí „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“. V pokore a pravde sa postaviť pred Pána a prosiť o milosti. Všetko ostatné bude prázdne pozlátko. Pán hľadí na srdce.

Pastiersky list biskupov veriacim Nitrianskej diecézy na sviatok Svätej rodiny

Nitra 28. decembra (TK KBS) Prinášame pastiersky list nitrianskych biskupov Mons. Viliama Judáka a Mons. Petra Beňa veriacim Nitrianskej diecézy, ktorý budú čítať kňazi v kostoloch na sviatok Svätej rodiny.

Na Štedrý večer sme boli prostredníctvom médií svedkami otvorenia Svätej brány v Bazilike sv. Petra. Týmto starobylým gestom Svätý Otec František otvoril Jubilejný rok 2025, ktorý bude trvať do slávnosti Zjavenia Pána 6. januára 2026. V dnešnú nedeľu, ktorú slávime vo vianočnej oktáve ako sviatok Svätej rodiny, najvyšší pastier Cirkvi otvorí Svätú bránu v Bazilike sv. Jána v Lateráne; 1. januára v Bazilike Santa Maria Maggiore a napokon 5. januára v Bazilike sv. Pavla. Na sviatok sv. Štefana, tak učinil symbolicky aj v rímskej väznici Rebibbia.

V dnešný sviatočný deň diecézni biskupi v katedrálach slávia svätú Eucharistiu na slávnostné otvorenie jubilejného roka.
Svätá brána, ktorá stojí v každej zo štyroch rímskych bazilík, znázorňuje Božiu dobrotu a milosrdenstvo, ktoré sa otvára, aby pozývalo k prechodu z hriechu do milosti. Obraz brány, dverí či prechodu môžeme objaviť aj v niektorých dnešných liturgických textoch.

Posvätnou bránou chrámu prichádza Samuel, aby sa celkom zasvätil Božej službe a stal sa tak nositeľom nádeje pre celý Izrael (por. 1Sam 1, 20 – 28). Slová žalmistu, „tvoja manželka je ako plodonosný vinič vnútri tvojho domu. Tvoji synovia sú ako mládniky olivy okolo tvojho stola“ (Ž 128) naznačujú, že prejdenie svätou bránou je akoby prechodom dverami domu – rodiny, v ktorom vládne Božie požehnanie a harmónia. Aj svätý Pavol implicitne hovorí o bráne, veď ak si máme obliecť „hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“, je nutné otvoriť dvere do nového úseku života (por. Kol 3, 12 – 21). Tému prechodu chrámovou bránou korunuje udalosť z Lukášovho evanjelia, kde dvanásťročný Ježiš vstupuje do chrámu, v ktorom ostáva tri dni, aby bol tam, „kde ide o jeho Otca“ (por. Lk 2, 49), v čom prejavuje svoje mesiášske poslanie a svoju identitu.

Duchovná náplň jubilejného roka spojená s prechodom Svätej brány teda – jednoducho povedané – spočíva v obnovení našej viery a v uzdravení našich vzťahov: v odpustení, vzájomnej pomoci, ochote prijať iných...

Máme totiž historickú i osobnú skúsenosť, že kedykoľvek sa jednotlivec alebo celá spoločnosť začali odkláňať od kresťanskej viery, dochádzalo nutne k devalvácii duchovných hodnôt a k príklonu ku konzumu, hedonizmu, agresivite, narcizmu, povere či k rôznym formám zvrátenosti. Takýto svet síce nejako funguje, ale nikto sa radšej nepýta, kam smeruje. Len niektorí jednotlivci dokážu vidieť, že jeden z následkov konzumného spôsobu života, ktorý znamená mať všetko a okamžite, je strata akýchkoľvek očakávaní, vyhasínanie túžob, smrť nádeje. Avšak aj dnes chce byť Cirkev nositeľkou nádeje. To je dôvod, pre ktorý Svätý Otec František vydal v súvislosti s jubilejným rokom list (bulu) s názvom Nádej nezahanbuje. Nádej je hlavným posolstvom jubilea. Len nádej – ako učí pápež – umožňuje žiť život naplnený entuziazmom, ktorý sa dokáže šíriť; len nádej dokáže vyviesť ľudí zo stavu živorenia, konformizmu, smútku, zatrpknutosti a netrpezlivosti; len nádej dokáže dať impulz k ochote v prostrediach s nízkou pôrodnosťou priviesť na svet nový ľudský život; len nádej v srdciach učeníkov dokáže cez radostnú angažovanosť kresťanov – zvlášť mladých – meniť neľudské sociálne podmienky v prospech chorých, chudobných, osamelých, či starých ľudí (por. Nádej nezahanbuje, 8 – 11).

Je zrejmé, že táto nádej nebude doménou veľkého počtu ľudí. Skôr naopak. Starozákonní proroci poznajú kategóriu „svätého zvyšku“, či „maličkého stáda“. Prorok Sofoniáš hovorí: „Nechám však v tvojom strede ľud chudobný a biedny... Zvyšky Izraela nebudú páchať neprávosť a nebudú hovoriť lož; v ich ústach sa nenájde podvodný jazyk“ (Sof 3, 12 – 13). Malý zvyšok, ako dobre vieme, je zárukou prežitia židovského ľudu v babylonskom exile, v extrémne ťažkom období, keď nebolo ani kráľa ani chrámu, keď Boží ľud stráca svoje oporné body, svoje tradície, keď je obkolesený pohanskými a nepriateľskými národmi. Malý zvyšok – na rozdiel od väčšiny – neprijíma cudzorodú kultúru a nenecháva si svoju špecifickú národnú identitu rozriediť pohanskou kultúrou. Teológia „malého zvyšku“ ukazuje dnes aj nám, že je možné byť menšinou a napriek tomu byť nositeľmi „veľkej nádeje“ (porov. Benedikt XVI., Spe Salvi, 39). Je potrebné, aby táto pravda zaznela aj nám, kresťanom, ktorí žijeme reálnu formu exilu uprostred západnej spoločnosti, napriek tomu, že percentuálne sme stále ešte väčšinou. Veď kto je dnes ochotný počúvať Cirkev?! Avšak všimnime si, že cieľom exilu – ako o ňom hovoria proroci – nie je zotrvanie v nepriateľskej krajine a rozpustenie sa, či prispôsobenie sa väčšinovej pohanskej kultúre. Cieľom exilu je návrat, kde ako noví ľudia, podobne ako Ježišova matka, ktorá je bránou, ktorou prišiel Boží Syn z nebies, budú „zachovávať všetky Božie slová vo svojom srdci“ a vďaka skúsenosti s Božím milosrdenstvom sa budú „vzmáhať v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (porov. Lk 2, 24).

A kde čerpať nádej? Určite z nenápadných prejavov autentického kresťanského života. Veď nádej je ako najmenšia z troch sestier – ako to vyjadril veľký katolícky básnik Charles Péguy (1873 – 1914). Podľa neho viera, nádej a láska sú ako tri sestry. Dve sú staršie a jedna je maličká. Kráčajú po ulici držiac sa za ruky: po bokoch sú dve staršie – Viera a Láska – a malé dievčatko menom Nádej kráča uprostred nich. Každý, kto ich vidí, si myslí, že tie dve vedú tú malú uprostred. Ale mýlia sa! Je to ona, ktorá obe podopiera. Pretože ak chýba nádej, všetko sa skončí. Viďme tieto maličké znamenia nádeje, tak ako maličkým znamením veľkej nádeje je Dieťa v jasliach, ktorého narodením sa začal nový čas, nový rok Pánovej milosti, nikdy nekončiaci jubilejný rok.

Pozývame vás vidieť semienka nádeje aj v deťoch, ktoré sa dokázali spojiť v modlitbe svätého ruženca za pokoj vo svete; či sa zúčastňujú vianočnej Dobrej noviny v rámci Hnutia eRko; v mladých, ktorí sú ochotní obetovať svoj voľný víkend stretnutiu s ostatnými mladými v srdci diecézy; v mnohých mladých i starších, ktorí sa zapájajú do života farnosti a vedia prísť aj v týždni na svätú omšu alebo adoráciu Najsvätejšej sviatosti, pričom mnohí sa venujú aj službe animátorov v rámci prípravy na sviatosti; tiež v mladých snúbeneckých pároch, ktorí sa zodpovedne pripravujú na sviatostné manželstvo; v rodinách, ktoré napriek ekonomickým ťažkostiam prijímajú deti ako dar Boží. Túto nádej vidíme aj v múdrych starenkách a starcoch, ktorí neochvejne, ale zároveň láskavo ukazujú na pevnosť, ktorú ich životu, ale tiež životu celej spoločnosti, dáva sviatostný život, liturgický rok s jednotlivými tajomstvami spásy, mariánska úcta, osobná i spoločná modlitba v rodine, v modlitbových spoločenstvách, prejavy ľudovej zbožnosti...

Áno, tieto znamenia nádeje jestvujú aj v našej diecéze. Do takéhoto spoločenstva „svätého zvyšku“, ktorý je povolaný prinavrátiť „zrúcaninám Jeruzalema“ nový život, sa môže zaradiť každý jeden z nás v tomto čase milostí a spásy, ktoré nám Cirkev predkladá zo svojej duchovnej pokladnice. Aj takúto perspektívu nám ponúka vianočné tajomstvo, ktoré je naskrz preniknuté nádejou, ako aj celý nasledujúci Jubilejný rok. V tomto duchu vám žičíme a vyprosujeme požehnaný vianočný čas i celé obdobie jubilejného – svätého roka!

Viliam Judák, nitriansky biskup
Peter Beňo, pomocný biskup

Povzbudenie poľských biskupov: Jubilejný rok ako čas milosti a odpustenia

Poľsko 28. decembra (TK KBS) Poľskí biskupi v pastierskom liste k sviatku Svätej rodiny, ktorý sa tento rok slávi 29. decembra, povzbudzujú veriacich, aby Jubilejný rok 2025 využili ako príležitosť na intenzívne prežívanie milosti, nádeje a odpustenia. Pripomínajú, že otvorenie svätého roka sa uskutoční vo všetkých katedrálach a konkatedrálach na svete v tento deň.

Biskupi zdôrazňujú, že nádej, ktorá prevyšuje všetky ostatné, musí byť zakotvená v Bohu, a vyzývajú rodiny, aby boli miestami, kde sa táto nádej pestuje a odovzdáva. List je adresovaný všetkým členom rodín. Mladých povzbudzujú, aby sa nenechali pripraviť o svoje sny a nadšenie, pričom oceňujú ich spoločenské zapojenie. Rodičov vyzývajú, aby budovali svoju vieru na základe slov, že „nádej nikdy nesklame“, a manželov oslovujú ako svedkov lásky a sily sviatosti manželstva. Seniorom pripomínajú ich nenahraditeľné miesto v Cirkvi a rodinách, pričom im prajú, aby mohli vidieť krásne ovocie svojho života, podporovaní vďačnosťou detí a láskou vnúčat.  Biskupi zdôrazňujú, že modlitba je pravou školou nádeje a vyzývajú na jej každodennú praktiku v osobnom, manželskom i rodinnom živote. Povzbudzujú rodičov, aby denne kľakali k modlitbe so svojimi deťmi, pričom ich nechajú modliť sa vlastnými slovami. Na záver pripomínajú, že Cirkev je spoločenstvo, v ktorom nikto nie je sám, a všetkým prajú dôveru a nádej, akú mala Svätá rodina, keď stála na prahu novej budúcnosti. 

List pasterski Konferencji Episkopatu Polski na Niedzielę Świętej Rodziny: Rodzina miejscem uczenia się nadziei | 29 grudnia 2024

Drodzy Bracia i Siostry,

Zanim na całym świecie rozpocznie się wielkie odliczanie w sylwestrową noc, a zegary, wybijając północ, obwieszczą początek roku 2025, już dziś – decyzją papieża Franciszka – we wszystkich katedrach i konkatedrach na świecie – otwieramy Rok Święty. Papież pragnie, aby był to dla całego Kościoła czas intensywnego doświadczenia łaski, nadziei i przebaczenia. Dlaczego właśnie to za nimi mamy podążać w tym szczególnym czasie? Przebaczenie – jak pisze papież Franciszek – „nie zmienia przeszłości, nie może zmienić tego, co już się wydarzyło; a mimo to przebaczenie może umożliwić przemianę przyszłości i życie w odmienny sposób, bez urazy, rozgoryczenia i zemsty. Przyszłość oświecona przebaczeniem pozwala na odczytanie przeszłości innymi, bardziej pogodnymi oczami, choć wciąż wyżłobionymi łzami” (Bulla Spes non confundit, 23). Chcemy dziś całemu Kościołowi i światu przypomnieć, że „nadzieja zawieść nie może” (Rz 5, 5).

Wszyscy potrzebujemy małych i większych nadziei, które dzień po dniu podtrzymują nas w drodze. Jednak bez wielkiej nadziei, która musi przewyższać pozostałe, są one niewystarczające. Tą wielką nadzieją może być jedynie Bóg, który ogarnia wszechświat, i który może nam zaproponować i dać to, czego sami nie możemy osiągnąć (Benedykt XVI, Spe salvi, 31). Dlatego raz jeszcze chcemy Was, Bracia i Siostry, dziś – w święto Świętej Rodziny – zachęcić do nieco innego spojrzenia na żłóbek, do zatrzymania się nad codziennością Jezusa, Maryi i Józefa. Do odkrycia, że w Betlejem rodzi się prawdziwy Dawca nadziei.

Kochani młodzi. Nie chcemy traktować Waszych problemów jako błahe. Pragniemy dołożyć wszelkich starań, aby usłyszeć Wasze tęsknoty, pragnienia, dylematy i lęki. Przecież to na Was i na Waszym entuzjazmie opiera się przyszłość, to Wy jesteście teraźniejszością Kościoła. Wspaniale jest widzieć, jak wyzwalacie z siebie energię, na przykład gdy zakasujecie rękawy, angażując się w sytuacjach dramatycznych i trudnościach społecznych. Nie dajcie sobie odebrać nadziei, dotyczącej tego co tu i teraz oraz jutra. Uwierzcie, że nadzieja nie jest matką tchórzliwych, ale źródłem prawdziwej odwagi życia, podejmowania wyzwań, które pozwalają wyjść z poczucia bezradności i zupełnej klęski, która rodzi depresję (Jan Andrzej Kłoczowski OP, Odwaga dobrego życia).

Drodzy rodzice, nieraz niewyspani przez nocne pobudki najmłodszych, może załamani kłótniami z własnymi dziećmi albo odmawiający kolejny różaniec, prosząc o nawrócenie swoich pociech. Niejednokrotnie potrzebujecie usłyszeć i oprzeć Waszą wiarę na fundamencie słowa: „Nadzieja zawieść nie może, ponieważ miłość Boża rozlana jest w sercach naszych przez Ducha Świętego, który został nam dany” (Rz 5, 1-2.5). Wszyscy potrzebujemy na nowo odkryć, że nadzieja rodzi się w istocie z miłości i opiera się na miłości, która wypływa z Serca Jezusa przebitego na krzyżu: „Jeżeli bowiem, będąc nieprzyjaciółmi, zostaliśmy pojednani z Bogiem przez śmierć Jego Syna, to tym bardziej, będąc już pojednani, dostąpimy zbawienia przez Jego życie” (Rz 5, 10).

W sytuacjach przepracowania, lęków, doświadczenia własnej kruchości, problemów ze zdrowiem, troski o przyszłość, z wiarą i odwagą przypominamy, że przez ciemność przebija się światło: odkrywamy, jak ewangelizacja podtrzymywana jest przez moc płynącą z krzyża i zmartwychwstania Chrystusa (Bulla Spes non confundit, 4). Drodzy małżonkowie, czyż znakiem wielkiej nadziei dla świata nie będzie dziś moment odnawiania przez Was przyrzeczeń małżeńskich, gdy przypomnicie światu, że miłość jest większa niż śmierć?! Świat potrzebuje Waszego świadectwa miłości i nadziei, Waszej lekcji mocy sakramentu małżeństwa. W tym, czego doświadczacie, niech umocnieniem będą słowa św. Jana Pawła II: „Niech nasza nadzieja będzie większa od wszystkiego, co się nadziei może sprzeciwić”. W dzisiejszym drugim czytaniu św. Jan wydaje okrzyk zachwytu nad wielkością miłości, którą obdarzył nas Bóg (por. 1 J 3, 1-2). W Jezusie staliśmy się wszyscy synami i córkami Boga. Może za rzadko i zbyt słabo uświadamiamy sobie naszą godność bycia dziećmi Boga.

Drodzy seniorzy, mający poczucie, że Wasza wiedza i doświadczenie mogłyby uratować najbliższych od popełnienia niejednego błędu. Chcemy w tym Roku Świętym przypomnieć, że jesteście skarbem Kościoła i świata. W sposób szczególny chcemy się zwrócić do dziadków i babć, którzy przekazujecie wiarę i mądrość życiową młodszym pokoleniom. Życzymy, abyście wsparci wdzięcznością dzieci oraz miłością wnuków, które znajdują w Was zakorzenienie, zrozumienie i otuchę, mogli oglądać piękne owoce swojego życia (Bulla Spes non confundit, 14).

Chcemy dziś razem z Wami, drodzy Bracia i Siostry, zawalczyć o teraźniejszość. Jeśli przeszłość jest historią, a przyszłość tajemnicą, to teraźniejszość jest darem. Jezus przychodzi więc do naszej teraźniejszości, do naszego dzisiaj, do tego świata, do naszych problemów i dylematów. Ale nie zapominamy, że On jest też Panem przyszłości. Dlatego lęk o to, co przed nami, chcemy zastąpić nadzieją i zaufaniem. Często brakuje nam takiej odwagi i nadziei. Jedną z konsekwencji tego jest dziś utrata pragnienia przekazywania życia, co ma wiele przyczyn: niepewność jutra, brak gwarancji zatrudnienia i odpowiedniej ochrony socjalnej oraz modele społeczne, w których program dyktuje pogoń za zyskiem, a nie pielęgnowanie relacji, które są fundamentem ludzkiego szczęścia. Misja dzielenia się życiem potrzebuje wsparcia od nas wszystkich, ponieważ pragnienie młodych ludzi rodzenia nowych synów i córek, jako owoc płodności ich małżeńskiej miłości, daje przyszłość każdemu społeczeństwu i jest kwestią nadziei: zależy od nadziei i rodzi nadzieję (Bulla Spes non confundit, 9).

Konieczne jest zatem zwrócenie uwagi na wiele dobra obecnego w świecie, aby nie ulec pokusie przekonania o byciu pokonanym przez zło i przemoc. Prawdziwą szkołą nadziei jest modlitwa (Benedykt XVI, Spe salvi, 32). Ona poszerza nasze serca, przestrzega przed koncentrowaniem na sobie samym, gdyż jest procesem oczyszczenia wewnętrznego, który czyni nas otwartymi na Boga, a przez to otwartymi na ludzi. W takim duchu zachęcamy do regularnej praktyki modlitwy osobistej, małżeńskiej i rodzinnej. W życiu duchowym także potrzeba konkretnych decyzji. Podejmijmy to wyzwanie;  niech to będzie codzienna modlitwa w ciszy przez kilka czy kilkanaście minut. Niech rodzice zadbają o to, by codziennie uklęknąć ze swoimi dziećmi, pozwalając im modlić się własnymi słowami. Niech modlitwa od dziś stanie się pobożnym i godnym pochwały zwyczajem, z którego nie będziemy rezygnować.

Niech ten Rok Jubileuszowy będzie czasem wybaczania sobie i innym, ale też proszenia o wybaczenie. Często najbardziej bezwzględni w ocenie jesteśmy wobec siebie i najbliższych. Niech Rok Święty przynagli nas do odkrycia Miłosierdzia Bożego, które nie ma granic. Boga, który niestrudzony czeka na każdego. Zachęcając do otwarcia się na nieskończone miłosierdzie, przypominamy, że odpust jubileuszowy jest przeznaczony w szczególny sposób dla tych, którzy odeszli przed nami, aby mogli otrzymać pełnię miłosierdzia (Bulla Spes non confundit, 22).

Dzisiaj, w święto Świętej Rodziny, jeszcze mocniej chcemy przypomnieć, że jako Kościół tworzymy wspólnotę, w której nikt nie jest sam. U progu nowego roku kalendarzowego, chcemy Wam, Bracia i Siostry, życzyć zaufania i nadziei, jakie miała Święta Rodzina. Idąc za słowami psalmu: „Powierz Panu swoją drogę i zaufaj Mu: On sam będzie działał” (Ps 37, 5), warto zwrócić uwagę, że zarówno Maryja jak i św. Józef, wyjścia z trudnych sytuacji nie szukali na własną rękę. Zaufać Bogu, oznacza także zrobić Mu miejsce, by mógł działać.

Podsumowując mijający czas, bądźmy dla siebie wyrozumiali i doceniajmy dobro, które było naszym udziałem. Witając rok 2025, pamiętajmy, że liczba ta jest odliczana od narodzin Jezusa Chrystusa, Pana ludzkich dziejów i historii świata. Dlatego nie lęk, ale zaufanie i nadzieja niech towarzyszą nam każdego dnia! Dobrej zabawy dla świętujących sylwestra, spokojnej nocy dla witających go w ciszy. Wielkich owoców Roku Jubileuszowego: łaski, nadziei, przebaczenia, a nade wszystko miłości.

Podpisali pasterze Kościoła katolickiego w Polsce

obecni na 399. Zebraniu Plenarnym Konferencji Episkopatu Polski

na Jasnej Górze, 19 listopada 2024 roku

List należy odczytać w niedzielę, 29 grudnia 2024 r.

• Predch.
• Nasl.