Pápež František na arabskom poloostrove

Homília pápeža Františka pri svätej omši v Abú Zabí

V plnom znení vám ponúkam homíliu Svätého Otca Františka zo svätej omše na štadióne Zayed Sports City, v Abú Zabí, v utorok 5. februára 2019.

Blahoslavení – to je slovo, ktorým Ježiš začína svoje kázanie v Evanjeliu podľa Matúša. Je to refrén, ktorý Ježiš opakuje aj dnes, akoby nám chcel pevne vložiť do nášho srdca predovšetkým toto základné posolstvo: ak zostávaš s Ježišom, ak ako vtedajší učeníci miluješ počúvať jeho slovo, ak sa ho snažíš každý deň žiť, si blahoslavený. Nie že budeš blahoslavený, ale že už si blahoslavený: je to prvá skutočnosť kresťanského života.

 

Nepredstavuje akýsi zoznam vonkajších predpisov, ktoré treba dodržiavať, nie je ani komplexným celkom nejakého učenia, ktoré treba poznať. Nie je niečím takýmto, ale je hlavne uvedomovaním si, že sme v Ježišovi milované deti Otca. Znamená to prežívať radosť z tohto blahoslavenstva, znamená to chápať život ako príbeh lásky, príbeh vernej lásky Boha, ktorý nás nikdy neopustí a chce s nami stále vytvárať spoločenstvo. Práve toto je motívom našej radosti, tej radosti, ktorú nám nijaká osoba na svete a nijaká životná situácia nemôžu vziať. Je to radosť, ktorá prináša pokoj aj v bolesti; ktorá nám už teraz dáva predchuť toho šťastia, ktoré na nás čaká vo večnosti. Drahí bratia a sestry, v radosti zo stretnutia s vami som vám prišiel povedať toto slovo: blahoslavení!

Keď Ježiš hovorí o svojich učeníkoch ako o blahoslavených, v každom prípade ohromujú dôvody jednotlivých blahoslavenstiev. Vidíme, že je v nich totálne prevrátenie bežného myslenia, podľa ktorého sú blahoslavení bohatí, mocní, úspešní a tí, ktorých velebia davy. Pre Ježiša sú však blahoslavení chudobní, tichí, tí, čo zostávajú spravodlivými aj za cenu toho, že sa iným znepáčia, a prenasledovaní. Kto má pravdu, Ježiš alebo svet? Aby sme to pochopili, pozrime sa na to, ako Ježiš žil: chudobný na materiálne veci a bohatý na lásku, zachránil mnoho životov, no neušetril svoj vlastný. Prišiel, aby slúžil, a nie aby ho obsluhovali; učí nás, že nie ten je veľký, kto má, ale ten, kto dáva. Ako spravodlivý a tichý, nevzpieral sa a nechal sa nespravodlivo odsúdiť. Týmto spôsobom Ježiš priniesol do sveta Božiu lásku. Len takto porazil smrť, hriech, strach a samotnú svetáckosť: iba silou Božskej lásky. Poprosme tu dnes spoločne o milosť znovu objaviť čaro nasledovania Ježiša, milosť napodobňovať ho, a nehľadať iného ako jeho a jeho pokornú lásku. Lebo tu, v spoločenstve s ním a v láske k iným, je zmysel života na zemi. Veríte tomu?

Prišiel som tiež preto, aby som sa vám poďakoval za to, ako žijete Evanjelium, ktoré sme počúvali. Hovorí sa, že medzi napísaným Evanjeliom a tým žitým je ten istý rozdiel ako je medzi hudbou napísanou a hudbou hranou. Vy, ktorí ste tu, poznáte melódiu Evanjelia a žijete entuziazmom jeho rytmu. Ste zborom, ktorý je zložený z rozmanitých národov, jazykov a rítov; je to rôznorodosť, ktorú Duch Svätý miluje a chce je čoraz väčšmi harmonizovať, vytvoriť z nej symfóniu. Tento radostný viachlas viery je svedectvom, ktoré vydávate všetkým a ktoré buduje Cirkev. Veľmi na mňa zapôsobilo, čo raz povedal Mons. Hinder – že nielen on sa cíti byť vaším Pastierom, ale že i vy, vaším príkladom ste často pastiermi pre neho. Za to vám ďakujem!

Žiť ako blahoslavení a nasledovať Ježišovu cestu však neznamená byť stále veselí. Ten, kto trpí, kto zažíva nespravodlivosť, kto plne pracuje na vytváraní mieru vie, čo znamená trpieť. Pre vás iste nie je ľahké žiť vzdialení od domova a azda aj pociťovať, okrem nedostatku tých najdrahších citových prejavov, aj neistotu z budúcnosti. Ale Pán je verný a neopúšťa svojich. Jeden príbeh zo života sv. Antona opáta, veľkého zakladateľa púštneho mníšstva, nám môže pomôcť. Kvôli Pánovi opustil všetko a odišiel do púšte. Tam istý čas prežíval trpký duchovný zápas, ktorý mu bral pokoj, zachvátili ho pochybnosti a temnota, ako aj pokušenie podľahnúť nostalgii a smútku za predošlým životom. Potom ho ale Pán po dlhom súžení utešil, a sv. Anton sa ho spýtal: „Kde si bol? Prečo si sa mi nezjavil skôr, aby si ma vyslobodil z trápenia? Kde si bol?“ Vzápätí zreteľne zachytil Ježišovu odpoveď: „Ja som bol tu, Anton“ (Sv. Atanáz, Vita Antonii, 10). Pán je nablízku. Môže sa stať, že aj po dlhom čase s Pánom si budeme v čase skúšky alebo počas ťažkého obdobia myslieť, že sme sami.Ale v takých chvíľach, hoci nezasiahne hneď, Ježiš predsa len kráča po našom boku a ak my neprestaneme kráčať ďalej, otvorí pred nami novú cestu. Lebo Pán je odborníkom na vytváranie nových vecí, on vie vytvoriť cesty aj na púšti (porov. Iz 43,19).

Drahí bratia a sestry, chcem vám tiež povedať, že žiť blahoslavenstvá si nevyžaduje robiť senzačné gestá. Pozrime sa na Ježiša: nezanechal nijakú knihu, neskonštruoval nič impozantné. Keď nám hovorí, ako žiť, nežiada budovať obrovské diela alebo sa vyznačiť konaním výnimočných činov. Žiada nás zrealizovať iba jedno jediné umelecké dielo, možné pre všetkých: dielo nášho života. Blahoslavenstvá sú teda cestovnou mapou života: nevyžadujú si nadľudské činy, ale napodobňovanie Ježiša v každodennom živote. Pozývajú nás udržiavať si naše srdce čisté, praktizovať miernosť a spravodlivosť napriek všetkému, byť milosrdnými ku všetkým, prežívať trápenia v zjednotení s Bohom. Je to svätosť každodenného života, ktorá nepotrebuje zázraky a neobyčajné znamenia. Blahoslavenstvá nie sú pre nadľudí, ale pre tých, ktorí v každodennom živote musia čeliť výzvam a skúškam. Kto ich žije, ako žiada Ježiš, robí svet čistým. Je ako strom, ktorý aj vo vyprahnutej pôde každý deň do seba nasáva zamorený vzduch a vypúšťa kyslík. Prajem vám, aby ste boli takíto, pevne zakorenení v Kristovi, v Ježišovi a pripravení robiť dobro každému okolo vás. Vaše spoločenstvá nech sú oázami pokoja.

Nakoniec sa chcem krátko zastaviť pri dvoch blahoslavenstvách. Prvé je: „Blahoslavení tichí“ (Mt 5,5). Blahoslavený nie je ten, kto útočí alebo zdoláva iných, ale ten, kto si uchováva spôsob konania Ježiša, ktorý nás spasil: je tichý aj pred svojimi žalobcami. Rád citujem sv. Františka, keď dával spolubratom pokyny pred cestou k Sarecénom a nekresťanom. Napísal im: „Nech sa nehašteria a nehádajú, ale nech sú každému človeku ako poddaní kvôli Božej láske a nech vyznávajú, že sú kresťanmi“ (Regola non bollata, XVI). Ani hašterenie, ani hádky – a toto platí aj pre kňazov – ani hašterenie, ani hádky: v tom čase, kým sa mnohí vydávali na cesty oblečení do ťažkých brnení, sv. František pripomínal, že kresťan sa má vydať na cestu vyzbrojený čisto svojou pokornou vierou a konkrétnou láskou. Miernosť je dôležitá: ak budeme žiť vo svete Božím spôsobom, staneme sa spojovacími kanálmi jeho prítomnosti; v opačnom prípade neprinesieme úrodu.

Druhým blahoslavenstvom je: „Blahoslavení, čo šíria pokoj“ (v. 9). Kresťan napomáha šíreniu pokoja, počnúc spoločenstvom, v ktorom žije. V Knihe Zjavenia je medzi cirkvami, na ktoré sa Ježiš obracia, aj jedna z nich, filadelfská cirkev, ktorá sa vám podľa mňa podobá. Je to jedna z tých cirkví, ktorej Pán na rozdiel od takmer všetkých ostatných nič nevyčíta. Táto cirkev totiž zachovala slovo Ježiša, nezaprela jeho meno a vytrvala, čiže napriek ťažkostiam kráčala ďalej. Je tu tiež jeden dôležitý aspekt: meno Filadelfia znamená láska medzi bratmi. Bratská láska. Hľa, tá Cirkev, ktorá zotrváva v Ježišovom slove a bratskej láske, je potešením pre Pána a prináša ovocie. Vyprosujem vám milosť uchovávať pokoj, jednotu, aby ste sa starali jedni o druhých s tou nádhernou bratskosťou, pre ktorú neexistujú kresťania prvej a druhej kategórie.

Ježiš, ktorý vás nazýva blahoslavenými, nech vám udelí milosť kráčať vpred, nenechať sa odradiť, rastúc v láske „navzájom i voči všetkým“ (1 Sol 3,12).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 

Plné znenie príhovoru pápeža na medzináboženskom stretnutí v Abú Zabí

Ponúkam vám plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka účastníkom medzináboženského stretnutia v areáli pamätníka Founders´ Memorial v Abú Zabí, zo 4. februára 2019.

Zo srdca ďakujem Jeho Výsosti šejkovi Mohammedovi bin Zayed Al Nahyanovi a doktorovi Ahmadovi Al-Tayyibovi, veľkému imámovi Al-Azharu, za ich slová. Ďakujem Rade starších za stretnutie, ktoré sme mali pred malou chvíľou v Mešite šejka Zayeda.

Srdečne pozdravujem aj pána al-Fattaha al-Sisiho, prezidenta Egyptskej arabskej republiky, zeme [univerzity] Al-Azhar. Srdečný pozdrav patrí aj autoritám občianskeho a náboženského života a diplomatickému zboru. Dovoľte sa mi tiež úprimne poďakovať všetkým za vrelé prijatie, ktoré sa dostalo mojej osobe a našej delegácii.

Rovnako ďakujem všetkým, ktorí prispeli k tomu, aby sa táto cesta uskutočnila a ktorí na tejto udalosti pracovali s nasadením, entuziazmom a profesionálne: organizátorom, personálu protokolárneho i bezpečnostného úseku a všetkým tým, ktorí k tejto udalosti prispeli rozličnými spôsobmi „v zákulisí“.

Z vašej domoviny sa obraciam aj na všetky ostatné krajiny tohto polostrova, ktorým chcem adresovať môj najsrdečnejší pozdrav v priateľstve a úcte.

V duchu vďačný Pánovi som prijal možnosť, pri príležitosti osemstého výročia stretnutia sv. Františka z Assisi a sultána al-Malika al-Kāmila, prísť sem ako veriaci smädný po pokoji, ako brat, ktorý sa usiluje o pokoj s bratmi. Chcieť pokoj, podporovať pokoj, byť nástrojmi pokoja: pre toto sme tu.

Logo tejto cesty predstavuje holubica s olivovou ratolesťou. Je to obraz, ktorý nám pripomína rozprávanie o potope sveta, rozprávanie prítomné v rôznych náboženských tradíciách. Podľa biblického príbehu, aby bolo ľudstvo zachránené pred zničením, Boh žiada Noeho, aby so svojou rodinou nastúpil do archy. I my dnes, aby sme v mene Božom zachránili mier, potrebujeme spoločne ako jedna rodina nastúpiť do takej archy, ktorá dokáže brázdiť moria v búrke sveta: do archy bratstva.

Východiskovým bodom je uznanie, že Boh stojí na počiatku jednotnej rodiny ľudstva. On, ktorý je Stvoriteľom všetkých a všetkého, chce, aby sme žili ako bratia a sestry a prebývali v spoločnom domove stvorenstva, ktoré nám on sám daroval. Tu, pri samotných koreňoch nášho spoločného človečenstva má svoje základy bratstvo ako „povolanie obsiahnuté v stvoriteľskom pláne Boha“ (Benedikt XVI., Príhovor k novým veľvyslancom pri Svätej stolici, 16. dec. 2010). Podľa neho máme všetci rovnakú dôstojnosť a nikto nemôže byť pánom alebo otrokom ostatných.

Nemožno si uctievať Stvoriteľa bez zachovávania posvätnosti každého jedného človeka a každého ľudského života: každý je v Božích očiach rovnako vzácny. Lebo Boh nepozerá na ľudskú rodinu s pohľadom uprednostňovania, ktorý vylučuje, ale s pohľadom prajnosti, ktorá začleňuje. Preto priznávať každému ľudskému bytiu rovnaké práva znamená zvelebovať Božie meno na zemi. V mene Boha Stvoriteľa teda musí byť bez váhania odsúdená každá forma násilia, pretože je hrubým znesvätením Božieho mena používať ho na ospravedlnenie nenávisti a násilia voči bratovi. Neexistuje násilie, ktoré by mohlo byť nábožensky ospravedlniteľné. Nikto nesmie použiť náboženstvá na podnecovanie nenávisti, násilia, extrémizmu a slepého fanatizmu či použiť meno Boha na ospravedlnenie vražedných činov, vyhostenia, terorizmu a utláčania.

Nepriateľom bratstva je individualizmus, ktorý sa prejavuje v úsilí presadiť seba samých a svoju vlastnú skupinku nad ostatných. Je to nástraha, ktorá ohrozuje všetky aspekty života, ba až tú najvyššiu a vrodenú výsadu človeka, čiže jeho otvorenosť voči nadprirodzenu a nábožnosť. Pravé náboženstvo spočíva v milovaní Boha celým srdcom a blížneho ako seba samého. Náboženské správanie teda potrebuje byť neustále očisťované od opakujúceho sa pokušenia posudzovať ostatných ako nepriateľov a protivníkov. Každé vierovyznanie je povolané prekonať priepasť medzi priateľmi a nepriateľmi, aby si osvojilo perspektívu Neba, ktorá objíma všetkých ľudí bez privilégií a diskriminácií.

Chcem preto vyjadriť uznanie voči úsiliu tejto krajiny tolerovať a garantovať slobodu náboženstva, čeliac extrémizmu a nenávisti. Týmto spôsobom, zatiaľ čo sa podporuje základná sloboda vyznávania vlastného náboženstva, čo je vnútorná nevyhnutnosť pre samotnú sebarealizáciu človeka, zároveň sa bdie nad tým, aby náboženstvo nebolo zneužité a nehrozilo mu, že by pripustilo násilie a terorizmus, čím by poprelo seba samé.

Bratstvo dozaista „tiež vyjadruje mnohorakosť a rozdielnosť, ktoré existujú medzi bratmi, no predsa sú spojení narodením a majú rovnakú podstatu a dôstojnosť“ (Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 1. januára 2015, 2). Náboženská pluralita je toho vyjadrením. V tomto kontexte správnym prístupom nie je ani násilná uniformita, ani zmierlivý synkretizmus: to, k čomu sme ako veriaci povolaní, je zasadzovať sa za rovnakú dôstojnosť všetkých, v mene Milosrdného, ktorý nás stvoril a v mene ktorého sa máme usilovať o zosúladenie kontrastov a o bratstvo v rôznorodosti. Chcel by som tu zdôrazniť presvedčenie Katolíckej cirkvi: „Nemôžeme vzývať Boha, Otca všetkých ľudí, ak sa nechceme bratsky správať voči niektorým ľuďom, stvoreným na Boží obraz“ (Deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, 5).

Natískajú sa však rôzne otázky: Ako sa vzájomne ochraňovať v jednotnej ľudskej rodine? Ako udržiavať bratskosť, ktorá nebude teoretická a pretaví sa do autentického bratstva? Ako dať prevážiť začleneniu iných nad ich vylúčením v mene vlastnej spolupatričnosti? Skrátka, ako môžu náboženstvá byť kanálmi bratstva, a nie bariérami oddelenia?

Ľudská rodina a odvaha k rôznosti

Ak veríme v existenciu ľudskej rodiny, vyplýva z toho, že samotnú rodinu treba ochraňovať. Ako v každej rodine, dochádza k tomu predovšetkým cez každodenný a účinný dialóg. Ten predpokladá vlastnú identitu, ktorej sa netreba vzdávať, aby sme sa azda druhému zapáčili. Zároveň si však vyžaduje odvahu k rôznosti (porov. Príhovor k účastníkom Medzinárodnej konferencie za mier, Konferenčné centrum Al-Azhar, Káhira, 28. apr. 2017), ktorá v sebe nesie plné uznanie toho druhého a jeho slobody, a následné zasadenie sa o to, aby základné práva toho druhého boli uznané vždy, kdekoľvek a kýmkoľvek. Pretože bez slobody už viac nemožno hovoriť o deťoch ľudskej rodiny, ale len o otrokoch. Spomedzi slobôd chcem zdôrazniť najmä tú náboženskú. Tá sa neobmedzuje iba na slobodu kultu, ale skutočne vidí v druhom svojho brata, syna toho istého nášho ľudstva, ktorého Boh necháva slobodným a ktorého preto nijaká ľudská inštitúcia nemôže do niečoho nútiť, ani len vo svojom mene. Sloboda je právom každej osoby: každý sa teší zo slobody viery, myslenia, prejavu a konania. Pluralizmus a rozličnosť náboženstva, farby, pohlavia, rasy a jazyka, sú múdrou Božou vôľou, s ktorou Boh stvoril ľudí. Táto Božia múdrosť je pôvodom, z ktorého pochádza právo na slobodu viery a na slobodu byť odlišnými.

Dialóg a modlitba

Odvaha k rôznosti je dušou dialógu, ktorý sa zakladá na úprimnosti úmyslov. Dialóg je totiž ohrozený predstieraním, ktoré zväčšuje vzdialenosti a podozrievavosť: nie je možné hlásať bratstvo a potom konať opačne. Podľa istého moderného spisovateľa, „kto klame sám sebe a počúva svoje vlastné lži, dôjde až do bodu, kedy už nebude môcť rozlíšiť pravdu, ani v sebe, ani okolo seba; a takto už viac nemá úctu ani voči sebe samému, ani k ostatným“ (F. M. Dostojevskij, Bratia Karamazovovci, II, 2, Miláno 2012, 60).

V tomto celom je nevyhnutnou modlitba: zatiaľ čo stelesňuje odvahu k rôznosti vzhľadom na Boha, v úprimnosti úmyslov očisťuje srdce od zamerania sa na samého seba. Modlitba vychádzajúca zo srdca je posilou bratstva. Preto, „čo sa týka budúcnosti medzináboženského dialógu, prvou vecou, ktorú musíme urobiť, je modliť sa. Modliť sa za seba navzájom: sme predsa bratia! Bez Pána nie je možné nič urobiť; s ním sa dá všetko! Kiež naša modlitba ­– každý podľa svojej tradície – bude plne v súlade s vôľou Boha, ktorý túži, aby sa všetci ľudia uznávali za bratov a žili podľa toho, aby vytvárali jednu veľkú ľudskú rodinu v harmónii rozdielností“ (Medzináboženská generálna audiencia, 28. okt. 2015).

Niet inej alternatívy: alebo budeme budovať budúcnosť spoločne, alebo budúcnosti nebude. Zvlášť náboženstvá sa nemôžu zrieknuť naliehavej úlohy stavať mosty medzi národmi a kultúrami. Nadišiel čas, kedy sa majú náboženstvá aktívnejšie zasadzovať, odvážne, smelo a bez predstierania, aby pomohli rodine ľudstva dozrievať v schopnosti zmierenia, v pozeraní sa dopredu s nádejou a vo vytváraní konkrétnych krokov k mieru.

Výchova a spravodlivosť

Vraciame sa teda k počiatočnému obrazu holubice mieru. Aj pokoj, aby mal vzlet, potrebuje krídla, ktoré ho budú nadnášať: sú to krídla výchovy a spravodlivosti.

Výchova ­– latinský výraz (educere) značí vyťahovať, vyberať von – znamená prinášať na svetlo vzácne zdroje ducha. Je potešujúce konštatovať, že sa v tejto krajine neinvestuje iba do vydobývania zdrojov zeme, ale aj zdrojov srdca, do vzdelávania mladých ľudí. Je to úsilie, ktorému žičím, aby pokračovalo a rozširovalo sa ďalej. Aj vzdelávanie sa odohráva vo vzťahoch, v reciprocite. K slávnemu starovekému pravidlu „poznaj sám seba“ musíme pripojiť „poznaj svojho brata“: jeho príbeh, jeho kultúru a jeho vieru, lebo niet opravdivého poznania seba bez toho druhého. Ako ľudia, a ešte viac ako bratia, pripomínajme si vzájomne, že nič z toho, čo je ľudské, nám nemôže zostať cudzie (porov. Terentius, Heautontimorumenos I, 1, 25). Je dôležité do budúcnosti formovať identity, ktoré budú otvorené a schopné prekonať pokušenie zamerať sa len na seba a ustrnúť.

Investovanie do kultúry napomáha ústupu nenávisti a nárastu civilizovanosti a prosperity. Výchova a násilie sú si nepriamo úmerné. Katolícke školy – tešiace sa úcte aj v tejto krajine a regióne – napomáhajú takémuto vzdelávaniu k mieru a vzájomnému poznaniu sa, na predchádzanie násiliu.

Mladí ľudia, častokrát obklopení negatívnymi a falošnými správami (fake news), sa potrebujú naučiť nepodľahnúť lákadlám materializmu, nenávisti a predsudkov; naučiť sa  správne reagovať na nespravodlivosť a aj na bolestivé zážitky z minulosti; naučiť sa obraňovať práva ostatných s tým istým oduševnením, s akým obraňujú vlastné práva. Jedného dňa to budú oni, čo nás budú súdiť: pozitívne, ak sme im dali solídne základy pre vytváranie nových stretnutí civilizácie; alebo negatívne, ak sme im nechali len fatamorgány a bezútešnú perspektívu neslávnych konfliktov necivilizovanosti.

Druhým krídlom mieru je spravodlivosť, ktorá často nie je ohrozovaná jednotlivými udalosťami, ale pomaly ju požiera rakovina nespravodlivosti. Spravodlivosť založená na milosrdenstve je cestou na dosiahnutie dôstojného života, na ktorý má právo každý človek.

Nemožno teda veriť v Boha a  nesnažiť sa zároveň žiť v spravodlivosti so všetkými podľa zlatého pravidla: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci“ (Mt 7,12).

Mier a spravodlivosť sú neoddeliteľné! Prorok Izaiáš hovorí: „účinkom spravodlivosti bude mier“ (32,17). Mier hynie, keď je oddelený od spravodlivosti, a spravodlivosť je zasa falošná, ak nie je univerzálna. Spravodlivosť určená len pre známych, pre spolurodákov, pre veriacich rovnakého náboženstva je krívajúcou spravodlivosťou, je to zamaskovaná nespravodlivosť!

Úlohou náboženstiev je aj pripomínať, že dychtivosť po zisku robí srdce necitlivým, a že zákony súčasného obchodu s požadovaním všetkého a hneď nenapomáhajú stretávaniu sa, dialógu, rodine - podstatným dimenziám života, ktoré si vyžadujú čas a trpezlivosť. Nech sa náboženstvá stanú hlasom tých posledných, ktorí nie sú štatistickými číslami, ale bratmi, a nech stoja na strane chudobných; nech ako stráž bratstva bdejú v noci konfliktov, nech sú bdejúcimi hlasmi, ktoré nedovolia ľudstvu zatvárať oči pred nespravodlivosťou a nikdy mu nedovolia rezignovať pred tak premnohými drámami sveta.

Kvitnúca púšť

Po tom, ako sme hovorili o bratstve ako o arche pokoja, chcem sa teraz inšpirovať druhým obrazom, obrazom púšte, ktorou sme tu obklopení.

Pred pár rokmi tu bola púšť predvídavým a múdrym spôsobom zmenená na prosperujúce a pohostinné miesto; púšť sa tu zmenila z prekážky, z nepriechodného a nedostupného miesta, na miesto stretnutia kultúr a náboženstiev. Tu púšť zakvitla, nielen na niekoľko dní v roku, ale na mnoho nasledujúcich rokov. Nech je táto krajina, v ktorej sa snúbi piesok s mrakodrapmi, naďalej dôležitou križovatkou medzi Západom a Východom, medzi Severom a Juhom planéty, miestom rozvoja, kde kedysi nehostinné priestory budú ponúkať pracovné miesta ľuďom rôznych národností.

Aj rozvoj má však svojich protivníkov. A ak nepriateľom bratstva je individualizmus, ako na prekážku rozvoja chcem prstom ukázať na ľahostajnosť, ktorá končí tým, že mení kvitnúcu realitu na pustatinu. Vskutku rozvoj, ktorý je čisto utilitaristický, nevedie k reálnemu a trvalému pokroku. Iba integrálny a kohézny rozvoj povedie k budúcnosti, ktorá je hodná človeka. Ľahostajnosť bráni vidieť v ľudskom spoločenstve aj niečo iné ako zdroj príjmu a v bratovi a sestre aj niečo iné okrem práce, ktorú vykonáva. Ľahostajnosť v skutočnosti nepozerá na zajtrajšok; nestará sa o budúcnosť stvorenstva, nezaujíma ju dôstojnosť cudzinca ani budúci osud detí.

V tomto ohľade sa teším, že práve tu, v Abú Zabí sa vlani v novembri uskutočnilo medzinárodné medzináboženské stretnutie, ktorého výsledkom je Medzináboženská aliancia za bezpečnejšie spoločenstvá; za dôstojnosť dieťaťa v digitálnom svete. Táto udalosť nadviazala na posolstvo adresované z Ríma z Medzinárodného kongresu o dôstojnosti dieťaťa v digitálnom svete (v novembri 2017), ktorý dostal moju plnú podporu a povzbudenie. Ďakujem teda všetkým lídrom, ktorí sa angažujú na tomto poli, a uisťujem ich o podpore, solidárnosti a o podieľaní sa mňa osobne i Katolíckej cirkvi v tejto tak veľmi dôležitej záležitosti Ochrany maloletých vo všetkých jej formách.

Tu v púšti sa otvorila cesta plodného rozvoja, ktorá počnúc prácou ponúka nádej mnohým ľuďom z rôznych národov, kultúr a vierovyznania. Medzi nimi sú i mnohí kresťania, ktorých prítomnosť v regióne siaha do dávnejších storočí; kresťania tu našli príležitosti a významne prispeli k rastu a blahobytu krajiny. Okrem svojich odborných schopností si sem priniesli i svoju nefalšovanú vieru. Rešpekt a tolerancia, s ktorou sa tu stretávajú, ako aj nevyhnutné miesta na bohoslužbu, kde sa môžu modliť, im umožňujú duchovné dozrievanie, z ktorého má následne prospech celá spoločnosť. Povzbudzujem k tomu, aby sa pokračovalo v tejto ceste, aby všetci tí, čo tu žijú alebo tadiaľto prechádzajú, si v sebe uchovali nielen obraz o veľkých dielach vybudovaných v púšti, ale aj o krajine, ktorá prijíma a objíma všetkých.

Práve v tomto duchu žičím tomu, aby nielen tu, ale v celom milovanom a citlivom regióne Blízkeho východu vznikali konkrétne príležitosti na stretávanie sa: spoločnosti, v ktorých by ľudia z rôznych náboženstiev mali rovnaké právo na občianstvo, a kde by sa jedine samotnému násiliu v každej jeho forme takéto právo odňalo.

Bratské spolunažívanie, založené na výchove a na spravodlivosti; ľudský rozvoj budovaný na prijímajúcej inklúzii a na právach všetkých: toto sú semienka pokoja, ktorým sú náboženstvá povolané pomáhať klíčiť. Náboženstvám prináleží, azda ako možno ešte nikdy v minulosti, neodkladná úloha v tomto háklivom dejinnom vlnobití: aktívne prispievať k demilitarizácii srdca človeka. Preteky v zbrojení, rozširovanie vlastných zón vplyvu, agresívna politika na úkor ostatných nikdy neprinesú stabilitu. Vojna nedokáže priniesť nič iné ako biedu, zbrane nič iné ako smrť!

Bratstvo ľudí si od nás, náboženských predstaviteľov, vyžaduje povinnosť zakázať každý odtienok schvaľovania slova vojna. Vráťme tomu slovu jeho surovosť. Pred našimi očami máme jej neblahé dôsledky. Zvlášť myslím na Jemen, Sýriu, Irak a Líbyu. Spoločne, ako bratia v jednej rodine ľudstva podľa Božieho priania, zasaďme sa proti logike ozbrojenej sily, proti speňažovaniu vzťahov, vyzbrojovaniu hraníc, dvíhaniu múrov, nasadzovania náhubkov chudobným; proti tomu všetkému postavme lahodnú silu modlitby a každodenné úsilie o dialóg. To, že sme dnes spolu, nech je posolstvom dôvery, povzbudením pre všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa nepoddali potopám násilia a dezertifikácii altruizmu. Boh stojí pri človeku, ktorý sa usiluje o pokoj, a z neba požehnáva každý krok na tejto ceste, ktorý sa na zemi urobí. Ďakujem!

 

Bratské spolužitie sa zakladá na výchove a spravodlivosti - CZ

Promluva papeže na mezinábožském setkání 4. února 2019, Abú Dhábí, Česká sekce RV

Salam alejkum! Pokoj vám! 

Ze srdce děkuji Jeho Výsosti, šejchovi Mohammedovi bin Zájidovi bin Sultán Ál Nahajánovi, a doktoru Ahmadovi Al Tajíbovi, vrchnímu imámovi Al Azhar, za jejich slova. Jsem vděčný Radě starších za právě skončené setkání v mešitě šejcha Zajda.

Srdečně zdravím také pana Abd Al Fatah Al Sisiho, prezidenta Egyptské arabské republiky, kde sídlí Al Azhar. Srdečně zdravím občanské a náboženské představitele a diplomatický sbor. Dovolte mi také upřímně poděkovat za vřelé přijetí, kterého se dostalo mně a naší delegaci.

Děkuji rovněž všem, kteří tuto cestu umožnili, zasadili se za ni a s nadšením a kompetencí  se přičinili o toto setkání: organizátorům, protokolárním a bezpečnostním činitelům i všem, kdo přispěli různými způsoby „v zákulisí“. Děkuji zvláště panu Mohammedovi Abdel Salaamovi, bývalému poradci vrchního imáma.

Z vaší vlasti se obracím ke všem zemím tohoto poloostrova, které chci co nejsrdečněji, přátelsky a uctivě pozdravit.

Na osmisté výročí setkání svatého Františka z Assisi a sultána al-Malik al-Kāmila jsem s vděčností Pánu přijal tuto příležitost přijít sem jako věřící, který touží po pokoji, jako bratr, který hledá pokoj s bratry. Vůle po pokoji, podpora pokoje a učinění se nástrojem pokoje – to je to, proč jsme tady.

Logo této cesty představuje holubici s olivovou ratolestí. Je to obraz, který odkazuje k příběhu o potopě, přítomnému v různých náboženských tradicích. Podle biblického příběhu Bůh, aby uchránil lidstvo před zničením, přiměl Noeho, aby se svou rodinou nastoupil do archy. Také dnes ve jménu Božím je zapotřebí, abychom kvůli uchování míru nastoupili společně jako jedna rodina do archy, která dokáže brázdit moře v bouřích světa: archy bratrství.

Východiskem je uznání, že Bůh je původcem jediné lidské rodiny. On je Stvořitelem všeho a všech a chce, abychom žili jako bratři a sestry, obývali společně stvořený domov, který jsme od Něho dostali. Tady v kořenech našeho společného lidství se zakládá bratrství jako „povolání obsažené ve stvořitelském Božím plánu“ (Benedikt XVI., Promluva k novým velvyslancům při Svatém stolci, 16. prosince 2010). Říká nám, že všichni máme stejnou důstojnost a že nikdo nemůže být pánem či otrokem druhých.

Nelze ctít Stvořitele, aniž bychom opatrovali posvátnost každého člověka a každého lidského života. Každý je v Božích očích stejně cenný. On totiž nepohlíží na lidskou rodinu s vybíravostí, která vylučuje, nýbrž s přejícností, která objímá. Přiznat proto každému člověku tatáž práva znamená oslavit na zemi Boží jméno. Ve jménu Boha Stvořitele je tedy třeba bez váhání odsoudit jakoukoli formu násilí, protože jde o závažnou profanaci Božího jména, užívá-li se k ospravedlňování nenávisti a násilí proti bratrovi. Neexistuje násilí, které by se dalo nábožensky ospravedlnit. „Nikdo nesmí účelově zacházet s náboženstvím s cílem podněcovat nenávist, násilí, extrémismus a slepý fanatismus... [anebo] používat Boží jméno k ospravedlnění vražedných skutků, vyhnanství, terorismu a útlaku“ (Dokument o Lidském bratrství).

Nepřítelem bratrství je individualismus, který se projevuje vůlí prosazovat sebe a svoji skupinu nad ty ostatní. Je to léčka, která ohrožuje všechny aspekty života, dokonce i tu  nejvznešenější a vrozenou lidskou výsadu, totiž otevřenost vůči transcendenci a religiozitu. Opravdová religiozita spočívá v lásce k Bohu z celého srdce a k bližnímu jako k sobě. Náboženské jednání se proto potřebuje neustálé očišťovat od opětovně se vynořujícího pokušení považovat druhé za nepřátele a protivníky. Každé krédo je povoláno překonávat rozpor mezi přáteli a nepřáteli, aby si osvojilo nebeskou perspektivu, jež lidi pojímá bez privilegování a diskriminací.

Rád bych proto ocenil nasazení této země za snášenlivost, zaručování svobody náboženského kultu a odmítání extremismu a nenávisti. Pokud se prosazuje základní svoboda vyznávání vlastního kréda, což je vnitřní požadavek k realizaci člověka, zároveň se tak bdí nad tím, aby náboženství nebylo používáno účelově a vyhnulo se riziku, že svolením k násilí a terorismu popře sebe samo.

Bratrství zajisté „také zahrnuje mnohotvárnost a různost, jaká se nachází mezi sourozenci, třebaže jsou spojeni svým zrozením a mají tutéž přirozenost a důstojnost“ (Poselství ke Světovému dni míru 2015, 2). Náboženská pluralita je toho výrazem. Správný postoj v tomto kontextu není násilná uniformita, ani smířlivý synkretismus. Jako věřící jsme povoláni usilovat o stejnou důstojnost pro všechny ve jménu Milosrdného, který nás stvořil a v jehož jménu je třeba hledat skladbu kontrastů a bratrství v různosti. Chtěl bych tady zdůraznit přesvědčení katolické církve: „Nemůžeme se však obracet v modlitbě k Bohu, Otci všech, jestliže odmítáme chovat se bratrsky k některým lidem, stvořeným podle Božího obrazu“ (Nostra aetate, 5).

Nabízejí se však různé otázky: jak se v jediné lidské rodině vzájemně opatrovat? Jak živit bratrství nikoli teoretické, nýbrž autentické? Jak si počínat, aby převážila inkluze druhého nad jeho exkluzí ve jménu vlastní přináležitosti? Zkrátka, jak mohou být různá náboženství přívodem bratrství a nikoli dělící přehradou?

Lidská rodina a odvaha vůči jinakosti

Pokud věříme v existenci lidské rodiny, plyne z toho, že je třeba ji opatrovat jako takovou. Jako v každé rodině se tak děje pomocí každodenního a účinného dialogu. Ten předpokládá vlastní identitu, které se netřeba zříkat ku libosti druhého. Současně však požaduje odvahu vůči jinakosti, což obnáší plné uznání  druhého a jeho svobody a následný závazek zasadit se o to, aby jeho základní práva byla vždycky, všude a kýmkoli dodržována. Bez svobody totiž nelze být dětmi lidské rodiny, nýbrž jen otroky. Zdůraznit chci náboženskou svobodu. Ta se neomezuje pouze na svobodu kultu, ale spatřuje v druhém opravdu bratra, syna téhož lidství, kterému Bůh dává svobodu, a proto ho žádná instituce nesmí k ničemu nutit, ani v Božím jménu. „Svoboda je právem každého člověka: každý požívá svobody vyznání, myšlení, vyjadřování a jednání. Pluralismus a rozdílnost náboženství, barvy pleti, pohlaví, rasy a jazyka jsou výrazem moudrosti božské vůle, s níž Bůh stvořil lidské bytosti. Tato božská Moudrost je původ, od něhož se odvozuje právo na svobodu vyznání a svobodu být odlišní“ (Dokument o Lidském bratrství).

Dialog a modlitba

Odvaha vůči jinakosti je duší dialogu, zakládajícího se na upřímnosti úmyslů. Dialogu totiž škodí přetvářka, skrze níž narůstá odstup a podezření. Nelze hlásat bratrství a pak mu jednáním protiřečit. Podle jednoho moderního spisovatele: „Kdo sám sobě lže a poslouchá vlastní lež, dochází k tomu, že už žádnou pravdu ani v sobě, ani kolem sebe nerozeznává, a tím upadá do neúcty k sobě i jiným“ (F. M. Dostojevskij, Bratři Karamazovi, II, 2, Academia, Praha 2004).

V tom všem je neodmyslitelná modlitba, která ztělesňuje odvahu vůči jinakosti ve vztahu k Bohu, a v upřímnosti svého úmyslu očišťuje srdce od uzavřenosti do sebe. Modlitba, vykonávaná srdcem, posiluje bratrství. Proto, „pokud jde o mezináboženský dialog, pak první, co musíme činit, je modlit se. Modlit se za sebe navzájem, jsme bratři! Bez Pána není možné nic; s Pánem je možné všechno! Kéž svojí modlitbou – každý podle vlastní tradice – můžeme plně přilnout k vůli Boha, který si přeje, aby všichni lidé poznali, že jsou bratři a jako takoví žili, a vytvářeli velkou lidskou rodinu v harmonii růzností“ (Katecheze na gen. audienci, 28. října 2015).

Není jiné alternativy: buď budeme vytvářet budoucnost společně anebo budoucnost nebude. Zejména náboženství se nemohou zřeknout naléhavého poslání budovat mosty mezi národy a kulturami. Nastal čas, aby se náboženská vyznání aktivněji, odvážně a bez předstírání stravovala v pomoci lidské rodině, aby uzrála její schopnost ke smíru, nadějeplným vyhlídkám a vykročení konkrétními mírovými stezkami.

Výchova a spravedlnost

Vraťme se nyní k úvodnímu obrazu holubice míru. Také mír potřebuje k rozletu křídla, která jej nesou. Křídla výchovy a spravedlnosti.

Výchova – latinsky vytáhnout, vyvést – znamená odkrýt cenné duševní zdroje. Je útěšné konstatovat, že se v této zemi investuje nejenom do těžby surovinových zdrojů, ale také zdrojů srdce, do výchovy mládeže. To je snaha, která, jak věřím, bude pokračovat a rozšiřovat se i jinde. Také výchova probíhá ve vztahu, ve vzájemnosti. Známou maximu „poznej sám sebe“ musíme doplnit o druhou, která praví: „poznej bratra“, jeho dějiny, kulturu a víru, protože neexistuje pravé poznání sebe bez poznání druhého. Jako lidé a tím spíše jako bratři si vzájemně připomínáme, že nic z toho, co je lidské, nám nemůže být cizí (Terencius, Heautontimorumenos I, 1, 25). Do budoucna je důležité formovat otevřené identity schopné přemáhat pokušení uzavřenosti do sebe a strnulosti.

Investice do kultury vedou k poklesu nenávisti a nárůstu civilizovanosti a prosperity. Výchova a násilí jsou v nepřímé úměře. Katolické instituty – ceněné také v této zemi a tomto regionu – prosazují takovouto výchovu k pokoji a vzájemnému poznání, aby se předcházelo násilí.

Mladí lidé, které často obklopují negativní poselství a fake news, se potřebují naučit nepodléhat svodům materialismu, nenávisti a předsudkům; naučit se hájit práva druhých se stejnou rozhodností, s jakou hájí svoje vlastní práva. Jednoho dne nás budou posuzovat, a to dobře, dáme-li jim solidní základy pro vytváření nových civilizovaných setkání, a špatně, pokud jim zanecháme jenom přeludy a bezútěšné vyhlídky neblahých a necivilizovaných střetů.

Spravedlnost je druhým křídlem míru, který není narušován jednotlivými epizodami, nýbrž postupně pohlcován rakovinou nespravedlnosti. Spravedlnost „založená na milosrdenství je cestou, kterou je třeba se ubírat, aby se dosáhlo důstojného života, na které má právo každá lidská bytost“ (Dokument o Lidském bratrství).

Nelze tedy věřit v Boha a nesnažit se uplatňovat spravedlnost vůči všem, podle zlatého pravidla: »Co tedy chcete, aby lidé dělali vám, to všechno i vy dělejte jim, neboť v tom je celý Zákon a proroci« (Mt 7,12).

Mír a spravedlnost jsou neoddělitelné! Prorok Izaiáš říká: »Spravedlnost vytvoří pokoj« (Iz 32,17). Pokoj zmírá, odlučuje-li se od spravedlnosti, ale spravedlnost je falešná, pokud není všeobecná. Spravedlnost určená pouze příbuzným, krajanům a věřícím téže víry je kulhající spravedlnost, předstíraná spravedlnost.

Náboženství mají také úkol připomínat, že chtivost zisku činí srdce netečným a že nynější zákony trhu, požadující všechno a hned, nenapomáhají setkání, dialogu, rodině a podstatným dimenzím života, jež vyžadují čas a trpělivost. Kéž by náboženství byla hlasem těch posledních, kteří jsou bratři, nikoli statistiky; kéž by stála na straně chudých; bděla na stráži bratrství v temnotě konflitků a ostražitě upozorňovala lidstvo, aby nezavíralo oči před nespravedlnostmi a nikdy se nevzdávalo před četnými dramaty světa.

Vzkvétající poušť

Po pojednání o bratrství jakožto arše míru bych se ve druhém obrazu rád inspiroval pouští, která nás obklopuje.

Tady byla během několika let poušť prozíravě a moudře proměněna na prosperující a pohostinné místo; poušť se z neschůdné a nepřístupné překážky stala místem setkání mezi kulturami a náboženstvími. Tady poušť rozkvetla nejenom na několik dní v roce, ale na mnoho budoucích let. Tato země, v níž se střetávají písek a mrakodrapy, je nadále důležitou křižovatkou mezi Západem a Východem, mezi Severem a Jihem planety, místem rozvoje, kde kdysi nehostinné prostory nabízejí místo k práci lidem různých národů.

Také rozvoj má nicméně svoje protivníky. Nepřítelem bratrství je individualismus a překážkou rozvoje lhostejnost, která obrací kvetoucí louky v pusté pláně. Čistě utilitaristický rozvoj totiž neumožní skutečný a trvalý pokrok. Jedině integrální a soudržný rozvoj skýtá budoucnost hodnou člověka. Lhostejnost brání vidět za ziskem lidské společenství a bratra za prací, kterou koná. Lhostejnost totiž nehledí k zítřku; nestará se budoucnost stvoření, nepečuje o důstojnost cizince a budoucnost dětí.

V této souvislosti mne těší, že právě tady v Abú Dhábí se loni v listopadu konalo první Fórum mezináboženské úmluvy za bezpečnější komunity na téma důstojnosti dítěte v digitální éře. Tato konference reagovala na mezinárodní kongres, který se o rok dříve konal v Římě na totéž téma a který jsem plně podpořil a povzbudil. Děkuji tudíž lídrům, kteří se na tomto poli nasazují, a ujišťuji je podporou, solidaritou a účastí svou i katolické církve na tomto důležitém poli ochrany nezletilých v jejích nejrůznějších projevech.

Tady na poušti se otevřela plodná cesta rozvoje, která,  prací počínaje, skýtá naději mnoha lidem různých národů, kultur a náboženských vyznání. Jsou i mezi nimi mnozí křesťané, jejichž přítomnost v tomto regionu sahá celá staletí zpět a kteří našli pracovní příležitosti a značným způsobem přispívají k růstu a blahobytu této země. Kromě svých odborných kvalit přinášejí i ryzost svojí víry. Respekt a tolerance, s nimiž se setkávají, jakož i nezbytná místa náboženského kultu, kde se modlí, jim umožňují dosahovat duchovní zralosti, jež prospívá celé společnosti. Povzbuzuji k pokračování v této cestě, aby si ti, kdo zde žijí nebo pobývají přechodně, v paměti uchovali nejenom obraz o velkých dílech, která vyrostla v poušti, ale také o národu, který je všechny přijal a začlenil.

V tomto duchu bych si přál, aby nejenom tady, ale v celém milovaném a neuralgickém blízkovýchodním regionu nastaly konkrétní příležitosti k setkávání;ve společnostech, kde by lidé různých náboženství měli totéž právo na občanství a kde by právo na existenci bylo upíráno jedině násilí v každé jeho formě.

Bratrské soužití, založené na výchově a spravedlnosti; lidský rozvoj budovaný na přívětivé inkluzi a právech každého – to jsou semena pokoje, kterým jsou náboženství povolána dát vzrůst. Je na nich, jako snad nikdy dříve, aby v těchto delikátních dějinných okolnostech splnila úkol, který již nesnese odkladu, totiž aktivně přispět k demilitarizaci lidského srdce. Honba za zbrojením, rozšiřování sfér vlastního vlivu a agresivní politika na úkor druhých nikdy nepřinesou stabilitu. Válka neumí vytvořit nic jiného než bídu, zbraně nic jiného než smrt!

Lidské bratrství od nás, náboženských představitelů, vyžaduje povinnost zbavit slovo „válka“ jakéhokoli nádechu schvalování. Vraťme mu jeho ubohou krutost. Neblahé důsledky války máme před svýma očima. Myslím zejména na Jemen, Sýrii, Irák a Libyi. Postavme se, bratři, v jediné lidské rodině proti logice ozbrojené moci, proti zpeněžování vztahů, ozbrojování hranic, stavění zdí, umlčování chudých – tomu všemu odporujme jemnou silou modlitby a každodenní snahou o dialog. Ať je náš dnešní společný zdejší pobyt poselstvím důvěry a povzbuzením všem lidem dobré vůle, aby nepodléhali potopám násilí a desertifikaci altruismu. Bůh je s člověkem, který hledá pokoj. A z nebe žehná každému kroku, který se touto cestou na zemi ubírá.

Přeložil Milan Glaser