Farnosť Rudinská

Panama SDM 2019 - nové info

Pápež František sa vrátil úspešne do Ríma

Dnes (28. 1. 2019) o 11,15 hod. pristálo lietadlo s pápežom Františkom na palube na rímskom letisku. Prvá cesta pápeža viedla do baziliky Santa Maria Maggiore, aby Matke poďakoval....

Pápež František zakončil cestu do Panamy

Vatikán. Letoun kolumbijského vlajkového dopravce Avianca vzlétl z panamského letiště Tocumen krátce po půlnoci středoevropského času a po jedenácté hodině dopoledne přistál v Římě. Odletu předcházelo oficiální rozloučení s panamským prezidentským párem a rovněž s půldruhým tisícem poutníků, kterým byl umožněn vstup na letištní plochu. Poté, co armádní dechový soubor provedl vatikánskou a panamskou hymnu, mladí lidé pozdravili Petrova nástupce, který nastupoval do letadla jako poslední, oficiální mariánskou hymnou mládežnického setkání („Kéž se stane podle slova tvého“, Hágase en mí, según tu palabra). Na palubě letounu proběhla obvyklá tisková konference, během které papež odpovídal na dotazy novinářského doprovodu. Při zpáteční cestě z římského letiště Ciampino do Vatikánu se Petrův nástupce zastavil v bazilice Panny Marie Větší, kde před ikonou Salus Populi Romani poděkoval za průběh cesty.

Tisková konference s papežem Františkem  během zpáteční cesty z Panamy do Říma

Česká sekce RV

Papež František cestou do Říma odpovídal na palubě letadla asi 50 minut na otázky novinářů, kteří ho doprovázeli. Zajímalo je papežovo mínění o sexuální výchově na školách, únorové setkání s předsedy biskupských konferencí o ochraně nezletilých, celibát, situace ve Venezuele, imigrační politika v Itálii a dramatická situace žen trpících výčitkami kvůli podstoupené interrupci.

Jakou odezvu svého poslání jste pocítil v Panamě?

Papež: „Moje poslání na Dnu mládeže, je petrovské poslání utvrzovat ve víře a to nikoli „studenými“ pokyny či poučkami, nýbrž tím, že se nechám pohnout v srdci tím, co se stane, a zareaguji. Já to prožívám takto. Těžko si dovedu představit poslání vykonávané pouze hlavou. Má-li se poslání plnit, je třeba vnímat, a pocítit, když jsi zasažen. Tvůj život je pohnut, vnímáš problémy. Na letišti jsem se zdravil s prezidentem, a přivedli tam černošské, sympatické, malé dítě. Řekli mi: »To dítě přešlo hranici s Kolumbií, ale maminka zemřela. Je mu pět let. Pochází z Afriky, ale ještě nevíme, z jaké je země, protože nemluví anglicky, ani portugalsky, ani francouzsky. Mluví jen kmenovým dialektem. Trochu jsme jej zatím adoptovali my.“ Dítě za dramatických okolností osiřelo a policista ho odevzdal příslušným institucím, aby se o něho postaraly. To je něco, co tě zasáhne. Poslání tak začíná dostávat barvu. Nutí tě něco říci, pohladit. Poslání vždycky strhuje. Mne alespoň strhuje. Mladým stále říkám: v životě si musíte počínat jako na cestě a užívat trojí jazyk: jazyk hlavy, jazyk srdce a jazyk rukou. Tyto tři jazyky spolu musí ladit, takže myslíte na to, co cítíte a co děláte; cítíte to, co myslíte a co děláte; děláte to, co cítíte a co myslíte.. Neumím bilancovat poslání. S tímto vším přicházím před Pána se modlit, někdy přitom usnu, ale nesu si všechno to, co jsem během tohoto poslání prožil a prosím Pána, aby skrze mne utvrzoval ve víře. Takto se snažím žít a žiju poslání papeže.“

Splnil Světový den mládeže v Panamě vaše očekávání?

Papež: „Ano. Teploměrem je únava, a já jsem zničen.“

Ve Střední Americe, včetně Panamy a velké části Latinské Ameriky, jsou problémem předčasná těhotentství. Jenom v Panamě jich za minulý rok bylo 10 tisíc. Někteří očerňují katolickou církev a kladou jí to za vinu, protože se staví proti sexuální výchově na školách. Jaký názor na to má papež?

Papež: „Myslím, že ve školách má být sexuální výchova. Sex je Boží dar, není to netvor. Je to Boží dar daný k lásce. Pokud jej někdo používá, aby na druhém vydělal nebo jej vydíral, je to jiný problém. Je potřeba nabízet objektivní vzdělání ohledně sexuality tak, jak je, bez ideologických kolonizací. Pokud se totiž ve školách učí sexuální výchova poplatná ideologickým kolonizacím, ničí se člověk. Sex jako Boží dar musí být vzdělán bez rigidity. Vychován od slova educere [vyvést, vytáhnout], to znamená umožnit člověku, aby ze sebe vydal to nejlepší, a doprovodit ho na této cestě. Problém spočívá v těch, kdo jsou za tuto výchovu zodpovědní ať už na úrovní státní či lokální, jakož i v každé jednotlivé škole, aby k tomu existovali učitelé i učebnice. Viděl jsem různé jejich typy. Jsou takové, které umožňují dospět, i takové, které působí škodu. To říkám, aniž bych zacházel do politických problémů Panamy. Sexuální výchova pro děti je potřeba. Ideálem je, aby začínala doma, s rodiči. Ne vždycky je to možné, buď vzhledem k různým rodinným situacím anebo proto, že rodiče nevědí, jak na to. Škola tedy supluje a měla by tak činit. Pokud se tak nestane, zůstane prázdno, které vyplňují různé ideologie.“

V těchto dnech jste mluvil s mnoha lidmi a s mládeží. I s těmi, kteří jsou od církve daleko. Jaké  motivace je vedou k tomuto oddálení?

Papež: „Jsou mnohé, některé jsou osobní. Avšak obecně vzato je to nedostatečné svědectví křesťanů, kněží, biskupů. Neříkám papežů, protože to bych řekl příliš, ... ale také. Pokud nějaký pastýř dělá podnikatele nebo organizátora pastoračního plánu, není nablízku lidu, nevydává svědectví pastýře... Pastýř musí být s lidmi. Pastýř musí stát před stádcem, aby ukazoval cestu. Uprostřed stádce, aby vnímal jeho pach a chápal, co lidé cítí a co potřebují. A musí být za stádcem, aby jej opatroval a střežil. Pokud však nějaký pastýř neprožívá toto nadchnutí, lidé si připadají opuštění nebo cítí jakési opovržení. Připadají si jako sirotci. Mluvil jsem o pastýřích, ale existují také křesťané, katolíci. Existují pokrytečtí katolíci, kteří chodí na mši každou neděli a neplatí svým zaměstnancům třináctý plat, platí jim načerno a odírají lidi. Pokud si tak počínáš, dáváš antisvědectví. Toto je podle mého mínění to, co nejvíc vzdaluje lidi od církve. Laikům bych radil: neříkej, že jsi katolík, pokud nevydáváš svědectví. Spíše můžeš říci: »Jsem katolicky vychován, ale jsem vlažný, zesvětštělý, promiňte, ale na mne se nedívejta jako na vzor.« To je třeba říci. Mám strach z katolíků, kteří se považují za dokonalé. Dějiny se opakují, totéž se stalo Ježíšovi s učiteli Zákona, kteří v modlitbě říkali: »Děkuji ti, Pane, protože nejsem jako tamti hříšníci«.“

Čtyři dny jsme pozorovali intenzivně se modlící mladé lidi. Lze se domnívat, že mnozí mají povolání. Někdo z nich možná váhá, protože se chce oženit. Existuje možnost, že byste dovolil ženatým mužům, aby se stali kněžími v katolické církvi latinského ritu, podobně jako je tomu ve východních ritech?

Papež: „V katolické církvi východního ritu mohou. Volí celibát nebo manželství ještě před jáhenským  svěcením. Pokud jde o latinský ritus, vybavuje se mi věta svatého Pavla VI.: »Raději položím život než bych změnil zákon o celibátu«. To mne napadlo a chci to říci, protože je to odvážná věta, kterou řekl v letech 1968-1970 ve chvíli mnohem obtížnější než je ta nynější. Osobně si myslím, že celibát je darem pro církev a jsem proti dovolení volitelného celibátu. Ne. Určitá možnost by byla na velice vzdálených místech, na Tichomořských ostrovech, možná v Amazonii, a dalších místech. Pastýř musí myslet na věřící. Existuje jedna zajímavá kniha od otce Lobingera, která je mezi teology diskutovaná, ale není to moje stanovisko. Moje stanovisko zní: odmítám volitelnost celibátu před diakonátem. Jsem uzavřený? Možná, ale necítím se na to postavit se před Boha s takovýmto  rozhodnutím.  Otec Lobinger říká: církev dělá eucharistii a eucharistie dělá církev.  Kde však není eucharistie, tam není komunita – pomyslema na Tichomořské ostrovy – Lobinger se ptá: Kdo koná eucharistii? Představitelé a organizátoři  oněch komunit, jimiž jsou jáhni nebo sestry či laici. Lobinger říká: bylo by možné vysvětit staršího ženatého muže – taková je jeho teze. Vykonával by však pouze munus sanctificandi, tedy slavil eucharistii, vysluhoval svátost smíření a pomazání nemocných. Kněžské svěcení dává trojí poslání (munus): munus regendi (správa), munus docendi (vyučování) a munus sanctificandi (posvěcování). Biskup by mu tak měl udělit pouze munus sanctificandi. Tak zní tato teze. Zajímavá kniha, která snad může pomoci k objasnění problému. Myslím, že v tomto smyslu by se toto téma mohlo otevřít vzhledem k místům, kde existuje pastorační problém nedostatku kněží. Neříkám, že se tak stane, ještě jsem nad tím neuvažoval, ani se nemodlil dostatečně. Teologové o tom však diskutují, mají diskutovat. Mluvil jsem s jedním biskupem ze státního sekretariátu, který musel pracovat v jisté komunistické zemi, když přišla revoluce v 50. letech. Tehdy biskupové vysvětili tajně dobré a zbožné rolníky. Když po třiceti letech krize přešla, věc se vyřešila. A on mi svěřil své dojetí, které zakusil, když při jedné koncelebraci spatřil tyto venkovany s rolnickými dlaněmi, jak si oblékají kněžské alby, aby koncelebrovali s biskupy. K tomu v dějinách církve docházelo. Je to námět k přemýšlení a modlitbě. A zapomněl jsem nakonec citovat Anglicanorum coetibus Benedikta XVI. pro anglikánské kněze, kteří se stali katolíky a žijí dál svůj život podobně jako by byli východního ritu. Vzpomínám si na jednu středeční audienci, kdy jsem jich několik s jejich ženami a dětmi viděl.“

Během křížové cesty jeden mladý člověk pronesl velice silná slova o potratu: „Existuje donebevolající hrob, který obžalovává lidstvo ze strašlivé krutosti, a tento hrob se otevírá v mateřském lůně...Kéž nám Bůh udělí, abychom rozhodně hájili život a zasadili se o trvalé vymazání zákonů, které život zabíjejí“. Je to velmi radikální postoj. Chtěl bych se zeptat, zda takový postoj respektuje utrpení žen v této situaci a zda je v souladu s vaším poselstvím o milosrdenství.

Papež: „Poselství o milosrdenství platí pro všechny, včetně těhotných žen. Po selhání nastupuje milosrdenství, které se zde potýká s obtížemi, protože problém nespočívá v rozhřešení, nýbrž v doprovázení ženy, která si uvědomí, že potratila. Když pomyslí na to, co učinila, prožívá děsivá dramata...Je třeba dodat jí útěchu ve zpovědnici, a proto jsem všem kněžím udělil pravomoc, aby z milosrdenství rozhřešovali potraty. Častokrát či pokaždé mají tyto ženy potřebu „setkat se“ s nenarozeným dítětem. Když pláčí a tíží je tato úzkost, radím jim, aby rozmlouvaly s jejich dítětem, které je v nebi, a zpívaly mu ukolébavku, kterou mu nikdy nemohly zpívat. Tady najdou určité východisko ke smíření matky s dítětem. S Bohem se již smířily, protože Bůh odpouští stále. Ovšem také žena musí zpracovat to, co se přihodilo. Chceme-li dobře pochopit, nakolik je potrat dramatický, je třeba sedět ve zpovědnici. Je to strašlivé.“

V Panamě jste prohlásil, že jste nablízku Venezuelanům, a požadoval jste spravedlivé a mírové řešení, za respektování lidských práv pro všechny zúčastněné. Venezuelané by rádi věděli, co to znamená? Spočívá řešení v uznání Juana Guaida, kterého mnohé země podpořily? Jiní se zase v krátké době dožadují svobodných voleb...Lidé by rádi vnímali vaši podporu, pomoc a radu.

Papež: „V tuto chvíli podporuji celý venezuelský národ, protože trpí, a to jak na jedné, tak na druhé straně. Kdybych zdůrazňoval to, co tvrdí jedna či druhá země, vyjadřoval bych se k něčemu, co neznám, a bylo by to z mé strany pastoračně neobezřetné. Slova, která jsem použili, jsem opakovaně promýšlel a myslím, že jsem jimi vyjádřil svou blízkost a cítění. Trpím tím, co se nyní ve Venezuele děje, a proto jsem požadoval spravedlivé a mírové řešení. Děsí mne krveprolévání a žádám velkorysou pomoc ze strany těch, kteří mohou napomoci k vyřešení problému. Násilí mi nahání hrůzu – pomyslete na atentát v kolumbijské policejní akademii, něco strašlivého po dlouhodobém tamním mírovém procesu. Z toho důvodu bych měl být vyvážený, i když se mi tento pojem nelíbí, či spíše být pastýřem. Pokud by strany potřebovaly pomoci, ať o to ve shodě požádají.“

Jedna americká dívka sdělila, že jste během obědu s mladými lidmi mluvil o bolesti nad krizí, vyvolanou sexuálním zneužíváním v církvi. Mnozí američtí katolíci po zprávách o zneužívání a jeho krytí ze strany některých biskupů mají pocit, že je někdo zradil, a jsou skleslí. Co očekáváte od únorového setkání a jaké do něj vkládáte naděje, aby si církev opětovně vybudovala důvěryhodnost?

Papež: „Nápad na toto setkání vznikl v Radě kardinálů, protože jsme si všimli, že někteří biskupové dobře nepochopili situaci, nevěděli, co dělat, anebo udělali něco dobrého a vzápětí zas něco pomýleného. Uvědomili jsme si, že na nás leží odpovědnost za „katechezi“ o tomto problému, určenou biskupským konferencím, a proto jsem povolal jejich předsedy. Za prvé je třeba si uvědomit, o jaké se jedná drama, co je to zneužité dítě. Pravidelně přijímám zneužité lidi a vzpomínám si na jednoho z nich, který se čtyřicet let nedokázal modlit. Je to děsivé utrpení. Za druhé je nutná obeznámenost s postupem v takovýchto případech, protože mohdy biskupové nevědí, jak s nimi nakládat. Jde o jev, který značně zesílil, nikoli ale všude. Je tudíž zapotřebí vytvořit všeobecné pokyny, které by se měly dostat ke všem biskupským konferencím a které jasně protokolárně definují to, co přísluší biskupovi, arcibiskupovi a předsedovi biskupské konference. To je tedy hlavní cíl, ovšem ještě před tím musíme nabýt povědomí o tomto jevu, k čemuž napomohou modlitba, několik svědectví a kajícná liturgie žádající odpuštění za celou církev. Přípravy na setkání zdárně pokračují, ale dovoluji si říci, že vnímám poněkud přehnané očekávání. V tom je třeba polevit a soustředit se na body, které jsem vyjmenoval, protože zneužívání bude pokračovat, je to lidský problém, a to všude. Před pár dny jsem četl statistiku na toto téma, podle které se podává trestní oznámení v padesáti procentech případů a pouze v pěti procentech se dospívá k odsouzení. To je strašné. Jde tedy o lidské drama, které si musíme uvědomit. Také my, jestliže tento problém vyřešíme v církvi, pomůžeme k jeho řešení v rodinách a společnosti, kde vše halí stud. Nejprve si ho nicméně musíme uvědomit a zaznamenat“.

Řekl jste, že je absurdní a nezodpovědné považovat migranty za nositele sociálního zla. V Itálii přivedla nová politická opatření o migrantech k uzavření střediska v Castelnuovo di Porto, které dobře znáte. Byly tam patrné známky integrace, děti chodily do školy, a nyní jim opět hrozí vykořenění.

Papež: „Slyšel jsem hlasy o tom, co se děje v Itálii, ale byl jsem ponořen do této cesty. Okolnosti přesně neznám, ačkoli se je dokážu představit. Pravdou je, že se jedná o složitý problém. Chce to paměť a je nutné se ptát, zda mou vlast stvořili přistěhovalci. My Argentinci jsme všichni imigranti, ve Spojených státech totéž. Jeden biskup napsal krásný článek o nedostatku paměti. Dále slova, která užívám: přijímat, srdce otevřené k přijetí. Doprovázet, přispívat k růstu, integrovat. Vládce musí být obezřetný, protože prozíravost je ctností vládnoucího. Je to složitá rovnice. Přichází mi na mysl Švédsko, které v sedmdesátých letech v souvislosti s latinskoamerickými diktaturami přijalo množství migrantů, ale všichni se tam integrovali. Totéž vidím u komunity Sant´Egidio, která dokáže ihned integrovat. Švédové ale v loňském roce pozastavili příliv migrantů, protože se jim nedařilo dokončit integrační procesy. V tom spočívá rozvaha vládnoucího. Jde o otázku milosrdenství, lásky a solidarity. Opětovně zdůrazňuji, že nejvelkorysejší země, které přijaly migranty, byly Itálie, Řecko a trochu také Turecko. Nejvelkorysejší bylo Řecko a Itálie spolu s ním. Pravdou je, že je třeba uvažovat realisticky. Kromě toho se migrace vyřeší tím, když budeme pomáhat zemím, odkud migranti odcházejí, a to kvůli hladu anebo válce. Musíme investovat tam, kde je hlad. Evropa je toho schopná, čímž oněm zemím pomůže k růstu. V podvědomí se nám ale zahnízdila ona kolektivní smyšlenka, že Afriku je třeba vytěžit! Něco takového patří do minulosti a ubližuje! Migranti na Blízkém východě našli jiná východiska. Libanon je zázračně velkorysý a hostí více než milion Syřanů, Jordánsko podobně. Snaží se, jak mohou, doufají v reintegraci. Také Turecko a my v Itálii jsme nějakého Syřana přijali. Je to tedy složitý problém, o němž je třeba mluvit bez předsudků.“

„Děkuji vám za vaši práci“, uzavřel papež František a dodal: „Chtěl bych ještě říci něco o Panamě. Vnímal jsem tam nový pocit, který označím slovem ušlechtilost. Panama je ušlechtilá země, našel jsem tam ušlechtilost. Chtěl bych ještě říci něco jiného, co v Evropě nevídáme a co jsem v Panamě zaznamenal. Rodiče pozdvihovali své děti a říkali: To je mé vítězství, má pýcha, má budoucnost. V demografické zimě, kterou v Evropě prožíváme a která v Itálii sahá pod bod mrazu, by nás to mělo přimět k zamyšlení. Co je mou pýchou? Cestování, dovolené, vila, pejskek? Anebo dítě?“

Přeložil Milan Glaser a Jana Gruberová

Pápež sa rozlúčil s Panamou: Choďte a svedčte o tom, čo ste videli a počuli

Záverečnou svätou omšou v nedeľu 27. januára dopoludnia sa uzavrel program panamských Svetových dní mládeže. Pápež František hneď po svätej omši navštívil charitatívne centrum Domov Dobrého Samaritána, ktoré už 15 rokov slúži pre chorých na aids. Popoludní poďakoval dobrovoľníkom SDM zhromaždeným na športovom štadióne, ktorí si pre neho pripravili duchovný a zároveň zábavný program a svedectvá.

„Choďte a svedčte o tom, čo ste videli a počuli, nie mnohými slovami, ale jednoduchými a každodennými skutkami. Neviem, či budem na budúcom SDM, ale Peter tam určite bude a posilní vás vo viere.“ Týmto tvítom sa rozlúčil Svätý Otec František ešte pred odletom do Ríma. Boeing 787 spoločnosti Avianca sa vydal na cestu cez Atlantik 23 minút po polnoci. Zakrátko po odlete sa objavili na Twitteri ďalšie  pápežove odkazy so slovami poďakovania:

„Ďakujem celému panamskému národu, že nám otvoril dvere do domu a prijal toľkých mladých pochádzajúcich zo všetkých častí sveta. Nech Svätá Mária La Antigua žehná a ochraňuje Panamu!“

„Ďakujem Bohu, že nám dal túto možnosť znovu spoločne prežívať SDM. Ďakujem všetkým, ktorí ich podporovali svojou modlitbou a ktorí spolupracovali osobným úsilím a prácou.“

Počas spiatočného letu, odhadovaného na 11 a pol hodiny, sa ako zvyčajne koná tlačová konferencia pre novinárov, ktorí sprevádzali pápeža po celý čas apoštolskej cesty. Návrat Svätého Otca z jeho 26. apoštolskej cesty sa očakáva o 11.50 na letisku Ciampino.

Homília pápeža Františka na záver SDM: Nie ste „len zatiaľ“, ste „Božie teraz“ /SK

V plnom znení vám ponúkam homíliu a záverečný pozdrav Svätého Otca Františka pri koncelebrovanej svätej omši v Areáli sv. Jána Pavla II. v Metro Parku v Panama City, ktorou v nedeľu 27. januára 2019 vyvrcholili 34. svetových dni mládeže.

«Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“» (Lk 4,20-21). 

Takto nám evanjelium predstavuje začiatok Ježišovho verejného účinkovania. Ukazuje ho v synagóge, medzi ľuďmi, ktorí ho poznali od malého dieťaťa; sú tam známi a susedia, a ktovie, možno aj nejaký „katechéta“, ktorý ho učil zákonu. Je to dôležitý okamih v živote Majstra - okamih, keď sa dieťa, ktoré rástlo a formovalo sa v lone tohto spoločenstva, stavia na nohy a berie si slovo, aby ohlásilo a uskutočnilo Boží sen. Slovo, ktoré bolo doteraz hlásané iba ako prísľub do budúcna, a len v Ježišových ústach môže zaznieť do prítomnej chvíle, stať sa skutočnosťou: «Dnes sa splnilo».

Ježiš zjavuje Božie teraz, ktoré nám vychádza v ústrety, aby aj nás povolalo mať účasť na jeho teraz, keď sa má hlásať «evanjelium chudobným», «oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť», «utláčaných prepustiť na slobodu» a «ohlásiť Pánov milostivý rok» (por. Lk 4,18-19). Je to Božie teraz, ktoré sa sprítomňuje s Ježišom, stáva sa tvárou, telom, milosrdnou láskou, ktorá nečaká na ideálne alebo dokonalé situácie, aby sa mohla ukázať, ani neprijíma výhovorky, prečo by sa ešte nemala uskutočniť. On je Boží čas, ktorý robí správnymi a vhodnými všetky situácie a všetky priestory. V Ježišovi sa začína a ožíva prisľúbená budúcnosť.

Kedy? Teraz. No nie všetci, čo ho tam počúvali, sa cítili pozvaní či povolaní. Nie všetci susedia z Nazareta boli pripravení uveriť v niekoho, koho poznali a videli rásť, a naraz ich pozýval uskutočniť tak dlho očakávaný sen. Dokonca «hovorili: Vari to nie je Jozefov syn?» (Lk 4,22).

Aj nám sa môže stať tá istá vec. Nie vždy veríme tomu, že Boh môže byť tak konkrétny a každodenný, tak blízky a reálny, a ešte menej tomu, že sa tak sprítomní a koná prostredníctvom tak známej osoby ako môže byť náš sused, priateľ, či príbuzný. Nie vždy veríme, že Pán nás môže pozvať, aby sme pracovali a zašpinili si ruky spolu s ním v jeho Kráľovstve - tak jednoduchým, ale výrazným spôsobom. Je pre nás náročné prijať, že «Božia láska sa robí konkrétnou a takmer hmatateľnou v dejinách, so všetkými ich bolestnými aj slávnymi udalosťami» (Benedikt XVI., Katechéza, 28. septembra 2005).

Nezriedka sa správame ako susedia z Nazareta, keď uprednostňujeme vzdialeného Boha: krásneho, dobrého, štedrého, ale vzdialeného a predovšetkým takého, čo neobťažuje, akéhosi „ochočeného“ Boha. Pretože blízky a každodenný Boh, Boh priateľ a brat od nás vyžaduje, aby sme sa naučili blízkosti, každodennosti, a predovšetkým bratstvu. Nechcel sa zjaviť anjelským alebo veľkolepým spôsobom, ale chcel nám darovať bratskú a priateľskú, konkrétnu, rodinnú tvár. Boh je skutočný, pretože láska je skutočná, Boh je konkrétny, pretože láska je konkrétna. A je to práve táto «konkrétnosť lásky, ktorá predstavuje jeden z najdôležitejších elementov v živote kresťanov» (porov. Benedikt XVI., Homília, 1. marca 2006).

Aj my čelíme tým istým rizikám ako ľudia z Nazareta, keď v našich spoločenstvách chce evanjelium ožiť konkrétnym spôsobom, a my začíname vravieť: „Ale títo mladí, nie sú to deti Márie a Jozefa, a nie sú to súrodenci toho a toho... či rodičia? Nie sú to mládežníci, ktorým sme pomáhali rásť? ... Nech sú len ticho. Ako by sme tomu mohli uveriť? Tamten, nie je to ten, čo stále rozbíjal okná s loptou?“ A ten, ktorý sa narodil, aby bol proroctvom a ohlásením Božieho kráľovstva, je naraz ochočený a ochudobnený. Chcieť si ochočiť Božie slovo je každodenným pokušením.

A aj vám, drahí mladí, sa môže stať to isté vždy, keď si myslíte, že vaša misia, vaše povolanie, ba aj váš život je prísľub, ktorý platí len do budúcna, a nemá nič spoločné s prítomnosťou. Akoby „byť mladými“ bolo synonymom „čakárne“ - pre toho, kto očakáva, kým príde jeho hodina. A „len zatiaľ“ - kým príde tá hodina - pre vás vymyslíme, alebo aj vy sami vymyslíte pre seba akúsi hygienickú, pekne zabalenú budúcnosť bez dôsledkov, dobre postavenú a zaručenú, so všetkým „dobre zabezpečeným“. Nechceme vám ponúknuť budúcnosť z laboratória, to je fingovaná radosť. Nie je to radosť dneška v konkrétnosti lásky. A tak vás s touto fingovanou radosťou „chlácholíme“ a uspávame vás, aby ste nerobili hluk, aby ste nevyrušovali, aby ste sa nepýtali samých seba a ani druhých, aby ste seba, ani druhých nespochybňovali; a v tomto „len zatiaľ“ vaše sny strácajú na sile, začínajú driemať, strácajú sa na ceste a stávajú sa prízemnými „ilúziami“, malými a smutnými (porov. Homília na Kvetnú nedeľu, 25. marca 2018), len preto, že sa domnievame - alebo vy sa domnievate - že ešte neprišlo vaše teraz; že ste príliš mladí na to, aby ste sa zapojili do snívania a budovania zajtrajška. A tak začíname otáľať... A viete čo? Mnohým mladým sa toto páči. Prosím vás, pomôžme im, aby sa im to nepáčilo, aby dokázali žiť Božie teraz.

Jedným z plodov nedávnej synody bolo bohatstvo tej skutočnosti, že sme sa mohli stretnúť, a predovšetkým navzájom počúvať. Bohatstvo vzájomného načúvania medzi jednotlivými generáciami, bohatstvo vzájomnej výmeny a hodnota poznania toho, že jedni druhých potrebujeme, že sa musíme snažiť, aby sme podporovali cesty a priestory, v ktorých sa môžeme spolu zapájať do snívania a budovania zajtrajška už od dnes. Nie však izolovane, ale spojení: vytvárajúc spoločný priestor. Priestor, ktorý nám nik nedaruje, ani ho nemôžeme vyhrať v lotérii, ale priestor, za ktorý aj vy musíte bojovať. Vy mladí musíte bojovať o váš priestor dnes, pretože život je teraz. Nikto ti nemôže sľúbiť ani jeden deň budúcnosti, tvoj život je životom dnes. Musíš sa vložiť do hry dnes, tvoj priestor je dnes. Ako odpovedáš na toto?

Vy, drahí mladí, nie ste „budúcnosťou“ – všetci radi hovoria: „Vy ste budúcnosťou“ – nie, vy ste prítomnosťou; nie ste Božou budúcnosťou, vy mladí ste Božím teraz! On vás zvoláva a volá vás vo vašich komunitách a mestách, aby ste šli hľadať starých rodičov, dospelých; aby ste sa postavili na nohy a spoločne s nimi sa chopili slova a uskutočnili sen, ktorý si o vás vysníval Pán.

Nie zajtra, ale teraz, pretože tam, kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce (por. Mt 6,21); a to, do čoho sa zamilujete, si získa nielen vašu predstavivosť, ale dotkne sa všetkého. Bude to dôvod, pre ktorý ráno vstanete a ktorý vás vzpruží v okamihoch únavy, ktorý vám rozorve srdce a naplní vás úžasom, radosťou a vďačnosťou. Cítite, že máte poslanie a zaľúbite sa doň a od toho bude závisieť všetko (porov. Pedro Arrupe SJ, Nada es más práctico). Mohli by sme mať všetko: ale ak chýba pasia lásky, bude chýbať všetko. Pasia lásky dnes! Dovoľme Pánovi, nech v nás vzbudí lásku a vedie nás k nášmu zajtrajšku!

Pre Ježiša neexistuje nejaké „len zatiaľ“, ale láska milosrdenstva, ktorá chce preniknúť srdce a získať si ho. On chce byť naším pokladom, pretože nie je žiadnym životným „len zatiaľ“, či prechodnou módou: je darujúcou sa láskou, ktorá pozýva k sebadarovaniu.

Je konkrétnou, blízkou, reálnou láskou dnes; je sviatočnou radosťou, ktorá sa rodí z rozhodnutia mať účasť na zázračnom rybolove nádeje a dobročinnosti, solidarity a bratstva, oproti mnohým paralyzovaným či paralyzujúcim pohľadom - kvôli strachu, vylúčeniu, špekulácii a manipulácii.

Bratia a sestry, Pán a jeho misia nie sú v našom živote žiadnym „len zatiaľ“, čímsi prechodným, nie sú len jedným Svetovým dňom mladých, sú naším životom dnes i v priebehu cesty!“

Počas všetkých týchto dní nás osobitným spôsobom - ako hudba v pozadí - sprevádzalo Máriino „fiat“. Ona nielen uverila v Boha a v jeho prisľúbenia ako v niečo možné: ona uverila v Boha a mala odvahu povedať „áno“, aby mala účasť na tomto Pánovom teraz. Cítila, že má poslanie, zaľúbila sa - a to rozhodlo o všetkom. Musíte cítiť, že máte poslanie, nechať sa zamilovať a Pán rozhodne o všetkom.

Tak ako to bolo v nazaretskej synagóge, Pán, uprostred nás, svojich priateľov a známych, znovu vstáva, berie knihu a vraví: «Dnes sa splnila táto stať Písma, ktorú ste práve počuli» (porov. Lk 4,21).

Drahí mladí, chcete žiť konkrétnosťou jeho lásky? Vaše „áno“ nech je naďalej vstupnou bránou, aby nám Duch Svätý dával nové Turíce, Cirkvi i svetu. Nech sa tak stane.

Pozdrav Svätého Otca na záver slávenia

Na záver tejto slávnosti ďakujem Bohu za to, že nám dal možnosť zdieľať tieto dni a nanovo prežiť Svetové dni mládeže. Osobitným spôsobom chcem poďakovať za prítomnosť na tejto slávnosti prezidentovi Panamy, Juanovi Carlosovi Varela Rodríguezovi, ako aj prezidentom ďalších krajín a predstaviteľom občianskeho a politického života. Ďakujem Mons. Josému Domingovi Ulloa Mendietovi, arcibiskupovi Panamy, za jeho ochotu a jeho spolupracovníkom za prijatie Svetových dní vo svojej diecéze, ako aj ostatným biskupom tejto krajiny a okolitých krajín za všetko, čo vo svojich spoločenstvách urobili pre poskytnutie ubytovania a pomoci toľkým mladým. Ďakujem všetkým, ktorí nás podporovali modlitbou a spolupracovali svojím úsilím a prácou na tom, aby sa sen o SDM v tejto krajine stal skutočnosťou.

A vám, drahí mladí, jedno veľké «ďakujem». Vaša viera a vaša radosť rozochveli Panamu, Ameriku a celý svet. Ako sme už toľkokrát počas týchto dní počuli v hymne Svetových dní mládeže: „Sme pútnici, ktorí sem dnes prichádzajú z kontinentov a miest“. Sme na ceste: pokračujte v napredovaní, pokračujte v prežívaní viery a v jej zdieľaní. Nezabudnite, že nie ste zajtrajšok, nie ste „len zatiaľ“, ale ste Božím teraz.

Už bolo ohlásené budúce miesto konania Svetových dní mládeže. Prosím vás, aby ste nenechali vychladnúť to, čo ste tu počas týchto dní zažili. Vráťte sa do vašich farností a spoločenstiev, do vašich rodín a k vašim priateľom, a odovzdajte túto skúsenosť, aby sa aj ostatní mohli zachvieť silou a radosťou, ktorú máte v sebe. S Máriou hovorte naďalej „áno“ tomu snu, ktorý Boh do vás zasadil.

A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť.

Církev je schopná prorokovat a vytvářet společenství/CZ

Papež před mariánskou modlitbou 27. ledna 2019, Charitní dům v Panamě, Česká sekce RV

Drazí mladí,

vážení rodiče, spolupracovníci a pastorační asistenti, přátelé!

Díky, otče Domingo, za vaše slova na uvítanou. Moc jsem si přál navštívit vás tady v rodinném domě Milosrdného Samaritána i další mladé z centra Jana Pavla II., rodinného domu Svatého Josefa a sester Milosrdné lásky a charitního domu kongregace Ježíšových bratří Kkottonngae. Být s vámi je pro mne důvodem k nové naději. Děkuji, že jste mi to umožnili!

Během přípravy na toto setkání jsem si mohl přečíst svědectví jednoho z obyvatel zdejšího domu, které mne velice oslovilo, protože říká: „Tady jsem se znovu narodil“. Tento dům a všechna podobná centra, která reprezentujete, jsou znamením nového života, který nám dává Pán. Je snadné potvrdit víru bratří, kteří poskytují pomázání ranám, hojí naději a povzbuzují k víře. Tady se neobrozují jenom ti, které bychom mohli nazvat „primárními dobrodinci“ vašich domů; tady se prostřednictvím milosrdné lásky rodí a obnovuje církev a víra.

Začínáme se rodit znovu, když nám Duch svatý dá oči, abychom viděli druhé, jak řekl otec Domingo, nejenom naše sousedy – i to již znamená mnoho – nýbrž naše bližní.

Evangelium podává, že se jednou někdo zeptal Ježíše: »Kdo je můj bližní« (Lk 10,29). Ten neodpověděl teoriemi, ani nepronesl brilantní a vzletnou řeč, ale použil podobenství o milosrdném Samaritánovi, konkrétní příklad z reálného života, který vy znáte a velmi dobře prožíváte. Bližní je především tvář, kterou potkáváme na cestě a kterou se necháváme pohnout a dojmout. Pohnout ze svých schémat a priorit a dojmout ve svém nitru tím, co prožívá dotyčný, abychom mu dali místo a prostor ve svém počínání. Tak to pochopil milosrdný Samaritán, když se ocitl před polomrtvým člověkem, kterého ponechali u cesty nejenom lupiči, ale také lhostejnost kněze a levity, nemajících odvahu mu pomoci. Lhostejnost totiž také zraňuje a zabíjí. Jedni pro pár ubohých mincí, druzí ze strachu, že se ušpiní, nebo z opovržení či sociálního znechucení nechali bez problémů onoho člověka ležet na zemi u cesty. Tento Milosrdný Samaritán, stejně jako všechny vaše domy, nám ukazují, že bližní je především člověk, někdo s konkrétní a skutečnou tváří a nikoli něco, co je v jakékoli situaci zanedbatelné a opominutelné. Tvář zjevuje naše často trpící a opomíjené lidství.

Tvář blahodárně obtěžuje náš život, protože nám připomíná a klade do cesty to, co je opravdu důležité, oprošťuje nás od banalizování a povrchnosti v našem následování Pána.

Být tady znamená dotknout se tiché a mateřské tváře církve, která je s to prorokovat a vytvářet domov, vytvářet společenství. Tato tvář církve se normálně nevidí a zůstává bez povšimnutí. Představuje však znamení konkrétního Božího milosrdenství a laskavosti, živé znamení dobré zprávy vzkříšení, jež působí v našem životě dnes.

Vytvářet „domov“ znamená vytvářet rodinu; znamená to učit se cítit vzájemnou jednotu přesahující utilitaristické či funkční svazky a vnímat život trochu lidštěji. Vytvářet domov znamená dovolit, aby se proroctví ztělesnilo a učinilo náš čas a naše dny méně nehostinné, méně lhostejné a méně anonymní. Znamená to vytvářet svazky prostými všedními gesty, jež mohou prokazovat všichni. Domov, jak všichni dobře víme, potřebuje spolupráci všech. Nikdo nemůže být lhostejný nebo cizí, protože každý představuje kámen nezbytný k jeho stavbě. To znamená prosit Pána, aby nám dal milost naučit se mít trpělivost, odpouštět si a denně se učit začínat znovu. A kolikrát odpustit a začínat znovu? Sedmdesát sedmkrát, kolikrát je třeba. Vytváření pevných vztahů si žádá důvěru, která se živí každý den trpělivostí a promíjením.

Takto se uskutečňuje zázrak prožitku, že je možné se zde znovu narodit. Tady se všichni rodíme znovu, protože cítíme účinnost Božího pohlazení, které nám umožňuje přát si lidštější a tedy  božštější svět.

Díky vám všem za příklad a velkodušnost, díky vašim institucím, dobrovolníkům a dobrodincům. Díky těm, kdo umožňují, aby Boží láska byla konkrétnější a skutečnější, a hledí do očí těm, kteří jsou kolem nás a rozpoznávají v nás bližní.

Nyní se pomodlíme Anděl Páně. Svěřuji vás naší panenské Matce. Prosme tuto dobrou Matku, která je znalkyní laskavosti a vlídnosti, ať nás učí být pozornými, abychom denně objevovali, kdo je náš bližní, pohotově mu vycházeli vstříc, nabízeli mu dům a objetí, kde se mu dostane péče a bratrské lásky. Do tohoto poslání jsme zapojeni všichni.

Svěřte do Její ochrany všechna svoje očekávání a potřeby, bolesti, jež v sobě nosíte, rány, jimiž trpíte, aby jako dobrá Samaritánka přišla k nám a asistovala nám svým mateřstvím, laskavostí a úsměvem Matky.

V Ježišovi začíná a ožívá prisľúbená budúcnosť/CZ

Homilie papeže při mši na Světový den mládeže 27. ledna 2019, Panama

»Všichni v synagóze na něho upřeně hleděli. Začal k nim mluvit: Dnes se naplnilo toto Písmo, které jste právě slyšeli“« (Lk 4,20-21).

Takto nám evangelium podává začátek Ježíšova veřejného působení. Prezentuje Ježíše v synagoze, v níž vyrůstal, obklopen známými a sousedy a - kdo ví - možná včetně „katechety“ z dětství, který ho učil Zákonu. Významný moment v životě Mistra, ve kterém dítě, jež rostlo a formovalo se v lůně oné komunity, povstalo a vzalo si slovo, aby oznámilo a uskutečnilo Boží přání. Slovo, které bylo doposud pronášené jen jako příslib budoucnosti, mohlo být jen Ježíšovými ústy řečeno v přítomném čase a stát se tak skutečností: »Dnes se naplnilo«.

„Ježíš zjevuje teď Boha, který nám jde vstříc, povolává nás podílet se na Božím teď a »přinést chudým radostnou zvěst«, »vyhlásit zajatým propuštění a slepým navrácení zraku«, »propustit zdeptané na svobodu« a »vyhlásit milostivé léto Páně« (srov. Lk 4,18-19). Teď Boha se zpřítomňuje Ježíšem, stává se tváří, tělem, miluje milosrdenství, které neočekává ideální či dokonalé situace, aby se projevilo, ani nepřijímá omluvy za svoje uskutečnění. Ježíš je časem Boha, který každou situaci a každý prostor ospravedlňuje a činí příhodným. V Ježíši začíná a ožívá přislíbená budoucnost.

Kdy? Teď. Avšak ne všichni, kteří ho tam slyšeli, cítili, že jsou povoláváni a svoláváni. Ne všichni nazaretští sousedé byli připraveni uvěřit v někoho, koho znali, viděli vyrůstat a který je vybízel k uskutečnění tolik očekávaného přání. Dokonce »říkali: „Není to syn Josefův?“« (Lk 4,22).

Totéž se může stát i nám. Ne vždycky věříme, že Bůh může být tak konkrétní a všední, tak blízký a skutečný, a tím méně, že se zpřítomňuje a jedná prostřednictvím nějakého známého člověka, kterým může být soused, přítel, příbuzný. Ne vždycky věříme, že nás Pán může vyzvat, abychom společně s Ním pracovali a špinili si ruce v Jeho království tak prostým, ale pronikavým způsobem. Stěží přijímáme:, že „boží láska se stává konkrétní a dá se téměř zakoušet v dějinách se všemi jejich tragickými a slavnými zvraty“ (Benedikt XVI., Katecheze, 28. září 2005).

Nezřídka si počínáme jako tito nazaretští sousedé a preferujeme Boha na dálku: krásného, dobrého, velkodušného, leč vzdáleného, aby neobtěžoval; „domestikovaného“ Boha. Blízký a každodenní Bůh, přítel a bratr, nás totiž žádá, abychom se učili blízkosti, všednosti a především bratrství. Nechtěl se zjevit andělsky nebo okázale, ale chtěl nám ukázat bratrskou, přátelskou, konkrétní a familiérní tvář. Bůh je reálný, protože láska je reálná, Bůh je konkrétní, protože láska je konkrétní. A je to právě „konkrétnost lásky, jež zakládá jeden z podstatných elementů života křesťanů“ (Benedikt XVI., Generální audience,1. březen 2006).

Také my můžeme být vystaveni stejným rizikům jako lidé z Nazareta, když se evangelium v našich komunitách chce konkretizovat a začneme říkat: „nejsou tihle mladíci synové Marie a Josefa, a nejsou to příbuzní toho a toho? Nejsou to ti kluci, které od malička známe?... Copak tamto není ten, který svým míčem neustále vytloukal okna?“ A ten, kdo se narodil, aby prorokoval a hlásal Boží království, je ochočen a ochuzen. Snaha ochočit si Boží Slovo je záležitostí každého dne.

Také vám, drazí mladí, se může stát totéž, pokaždé když se domníváte, že vaše poslání, vaše povolání, dokonce i váš život je příslib, který platí jen pro budoucnost a nemá co do činění s vaší přítomností. Jako by mládí bylo jenom synonymem „čekárny“, kde se čeká, až se přijde na řadu. A „mezitím“ pro vás vymýšlíme nebo si sami vymýšlíte nějakou budoucnost v hygienickém balení a bez konsekvencí, dobře stavěnou, zaručenou a zcela zajištěnou. Nechceme vám nabízet laboratorní budoucnost, která je radostí fiktivní a nikoli radostí konkrétní lásky dneška. Touto fiktivní radostí vás „uklidňujeme“ a uspáváme, abyste nedělali rámus, nekladli otázky sobě, ani druhým, a nevyvolávali nejistotu v sobě i v druhých; a „mezitím“ vaše přání ztratí výšku, začínají podřimovat a stanou se  přízemními, průměrnými a posmutnělými „vidinami“ (srov. Homilie na Květnou neděli, 25. března 2018) jenom proto, že si myslíme nebo myslíte, že ještě nenadešlo vaše teď a že jste příliš mladí, abyste se zapojili do přání a budování zítřka. A tak to odsouváme. Jenže víte co? Mnohým mladým se to zamlouvá. Prosím vás, pomozme jim, aby se jim to nezamlouvalo a raději žili toto Boží teď.

Jeden z plodů nedávné synody byla bohatost možností se setkat a zejména naslouchat. Bohatost mezigeneračního naslouchání, výměna a uznání, že se vzájemně potřebujeme a musíme se snažit vytvářet kanály a prostory a zapojit se do nich už dnes přáním i budováním zítřka. Nikoli však izolovaně, nýbrž jednotně, vytvořením společného prostoru. Prostoru, který není dárek ani výhra v loterii, nýbrž prostor, o který musíte také zápasit. Vy mladí musíte o svůj prostor zápasit, protože život je dnes. Nikdo ti nemůže slíbit ani jediný zítřejší den, tvůj život je dnes. Musíš se dát v sázku, tvým prostorem je dnešek. Jak na to dovedeš odpovědět?

Vy, drazí mladí, nejste budoucnost – všem se líbí říkat, že jste budoucností – vy však jste přítomnost; nejste budoucnost Boha, jste Boží teď. On vás svolává a volá ve vašich komunitách a obcích, abyste šli a vyhledali prarodiče, dospělé, postavili se na nohy, chopili se společně s nimi slova a uskutečňovali přání, které měl Pán ve vztahu k vám.

Ne zítra, nýbrž teď, protože tam, kde je váš poklad, bude i vaše srdce (srov. Mt 6,); to, co roznítí vaši lásku, uchvátí nejen vaši představivost, ale zapojí všechno. Bude tím, co vám umožní ráno vstát a pobídne ve chvílích únavy, zlomí vám srdce a naplní vás úžasem, radostí a vděčností. Vnímejte, že máte poslání, a zamilujte si je; na tom všechno závisí (srov. Pedro Arrupe SI, Nada es más práctico). Můžeme mít všechno, ale chybí-li nadchnutí lásky, chybí všechno. Dovolme Pánu, aby nám umožnil se zamilovat!

Pro Ježíše neexistuje žádné „mezitím“, nýbrž láska k milosrdenství, která chce proniknout do srdce a získat jej. Chce být naším pokladem, protože není „prozatímností“ nebo přechodnou módou, je obdarovávající láskou, která zve k rozdávání.

Je to láska konkrétní, blízká, skutečná; je to sváteční radost, rodící se z rozhodnutí účastnit se zázračného rybolovu naděje a lásky, solidarity a bratrství před množství pohledů, jež jsou ochromeny a ochromují kvůli strachu a exkluzi, spekulaci a manipulaci.

Bratři, Pán a Jeho poslání není v našem životě něčím „prozatimním“, přechodným, není to jen Světový den mládeže, nýbrž náš, dnešní život na cestě!

Po všechny tyto dny nás zvláštním způsobem provázelo jako hudební pozadí Mariino fiat. Ona nejen uvěřila v Boha a v uskutečnitelnost Jeho příslibů, uvěřila Bohu a měla odvahu přisvědčit účasti na tomto Pánovu teď. Pocítila, že má poslání, zamilovala se, a to rozhodlo o všem. Musíte pocítit poslání, nechte se zamilovat, a Pán všechno rozhodne.

Pán jako v nazaretské synagoze - mezi námi, našimi přáteli a známými - znovu povstává a promlouvá k nám: »Dnes se naplnilo toto Písmo, které jste právě slyšeli“« (Lk 4,20-21).

Chcete žít konkrétnost Jeho lásky? Vaše svolení ať je vstupní branou Duchu svatému, aby dal světu a církvi nové Letnice.

Na konci bohoslužby oznámil prefekt Úřadu pro laiky, kardinál Farell, že příštím dějištěm Světového dne mládeže bude opět Evropský kontinent, tentokrát - a vůbec poprvé v dějinách SDM - Lisabon v roce 2022.

Záverečnou svätou omšou vyvrcholilo SDM v Paname, v roku 2022 je na rade Portugalsko

Budúce Svetové dni mládeže v roku 2022 budú v Portugalsku. Oznámili to dnes pri svätej omši, ktorou vyvrcholilo 34. SDM v Paname. 700-tisíc prítomným pápež František prízvukoval, že sú nielen budúcnosťou, ale sú „Božou súčasnosťou.“ Vyzval ich byť už teraz protagonistami Božieho sna o bratskom svete.

Na pódiu zdobenom vyobrazením Krista s roztvoreným náručím a sochou Panny Márie, patrónky Panamy, pápež František predsedal Eucharistii v zelenom rúchu. Liturgiu sprevádzal obrovský mládežnícky zbor.

Na záverečnej svätej omši v Campo San Juan Pablo II. v Metro Parku boli spolu s panamským prezidentom prítomné hlavy okolitých štátov: Kostariky, Kolumbie, Guatemaly, Hondurasu, Salvádoru, ale aj prezident Portugalska.

Homília: Mladí sú Božím „teraz“

Vychádzajúc z úryvku z Evanjelia podľa Lukáša (1,1-4;4,14-21) Svätý Otec mladým predstavil Ježiša, ktorý „zjavuje Božie teraz“ a chce aj nás zapojiť do svojej misie: «oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok» (Lk 4,18,19).

„Je Božie teraz, ktoré sa s Ježišom stáva prítomným, nadobúda tvár, telo, lásku milosrdenstva, ktoré nečaká na ideálne či dokonalé situácie pre svoje zjavenie, ani neprijíma výhovorky pre svoje uskutočnenie. On je časom Boha, ktorý robí každú situáciu a každý priestor správnym a vhodným. V Ježišovi sa začína a prichádza k  životu prisľúbená budúcnosť.“

Uskutočňovať Boží sen o nás

Svätý Otec spomenul aj nedávnu októbrovú synodu o mladých a dôležitosť aktívnej spolupráce na budovaní budúcnosti a vzájomného bratstva. Mladých vyzval uskutočňovať sen, ktorý si o nich vysníval Pán – nie však až zajtra, ale už teraz:

„Vy, drahí mladí, nie ste budúcnosťou – všetci radi hovoria: „Vy ste budúcnosťou“ – nie, vy ste prítomnosťou; nie ste Božou budúcnosťou, vy mladí ste Božím teraz! On vás zvoláva a volávás vo vašich komunitách a mestách, aby ste šli hľadať starých rodičov, dospelých; aby ste sa postavili na nohy a spoločne s nimi sa chopili slova a uskutočnili sen, ktorý si o vás vysníval Pán.

Záverečná svätá omša SDM v Paname

Nie zajtra, ale teraz, pretože tam, kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce (porov. Mt 6,21). A to, do čoho sa zamilujete, si získa nielen vašu predstavivosť, ale dotkne sa všetkého. Bude to dôvod, pre ktorý ráno vstanete a ktorý vás vzpruží v okamihoch únavy, ktorý vám rozorve srdce a naplní vás úžasom, radosťou a vďačnosťou. Cítite, že máte poslanie a zaľúbite sa doň a od toho bude závisieť všetko (porov. Pedro Arrupe SJ, Nada es más práctico). Mohli by sme mať všetko: ale ak chýba vášeň lásky, bude chýbať všetko. Entuziazmus lásky dnes! Dovoľme Pánovi, aby spôsobil, že sa zamilujeme a aby nás viedol k nášmu zajtrajšku!“

Tak ako Mária povedať „áno“ teraz

Ježiš chce so svojou milosrdnou láskou vstúpiť do sŕdc a získať si ich. Jeho láska „je konkrétna, blízka a reálna“, pozýva k sebadarovaniu, skonštatoval pápež a dodal:

„Bratia, Pán a jeho misia nie je v našom živote žiadnym „zatiaľ“, čímsi prechodným, nie je len Svetovými dňami mladých, je naším životom – dnes a aj v priebehu cesty!“

Svätý Otec spomenul aj motto tohtoročného SDM - Máriino „fiat“ a opäť ju uviedol ako model v nasledovaní Pána:

„Ona nielen uverila v Boha a v jeho prisľúbenia ako v niečo možné: ona uverila v Boha a mala odvahu povedať „áno“ tak, aby mala účasť na tomto Pánovom teraz. Cítila, že má poslanie, zaľúbila sa - a to rozhodlo o všetkom. Musíte cítiť, že máte misiu, nechať sa zamilovať a Pán rozhodne o všetkom.“

Pápež mladým položil otázku:

„Drahí mladí, chcete zažiť konkrétnosť jeho lásky? Vaše „áno“ nech je naďalej vstupnou bránou, aby Duch Svätý mohol darovať Cirkvi i svetu nové Turíce“.

V závere svätej omše prefekt Dikastéria per laikov, rodinu a život kardinál Kevin Farrell oznámil, že dejiskom budúcich SDM bude Portugalsko. Rovnako ako arcibiskup Panamy Mons. Ulloa Mendieta sa Svätému Otcovi poďakoval za tohtoročné SDM.

Pápež osobitnou modlitbou pred sochou patrónky Panamy zasvätil všetkých mladých Panne Márii a vyslal ich ako misionárov medzi svojich rovesníkov.

Záver pápežovej návštevy v Paname

V popoludňajších hodinách záverečného dňa apoštolskej cesty pápež navštívi charitatívne stredisko pre chorých na AIDS „Domov dobrého Samaritána“ a na štadióne v Panama City sa stretne s dobrovoľníkmi SDM. Na spiatočný leto do Ríma sa vydá o 18.15 miestneho času, čiže krátko po polnoci nášho času. Prílet na rímskom letisku Ciampino sa očakáva v pondelok o 11.50 predpoludním.

Príhovor Svätého Otca mladým pri vigílii v Paname: Mária je Boží influencer

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka mladým zhromaždeným na vigílii modlitby a svedectiev spojenej s eucharistickou poklonou a požehnaním v sobotu 26. januára 2019 v Areáli sv. Jána Pavla II. v Metro Parku, v rámci 34. svetových dní mládeže v Paname.

Drahí mladí, dobrý večer!

Videli sme toto krásne divadlo o Strome života, ktoré nám ukazuje, že život, ktorý nám Ježiš dáva, je príbehom lásky; príbehom života, ktorý sa túži zmiešať s tým naším a zapustiť korene do zeme každého z nás. Ten život ale nie je spása „zavesená na oblaku“ (cloud) v očakávaní, že si ju stiahneme (download), ani nejaká nová „aplikácia“, ktorú treba objaviť, či nejaké mentálne cvičenie, ktoré je ovocím techniky osobnostného rastu. Boh nám neponúka ani žiaden „návod“ (tutorial) na vyhľadávanie najnovších správ. Spása, ktorú nám dáva do daru, je pozvaním aktívne sa zúčastniť na jednom príbehu lásky, ktorý sa pretína s našimi príbehmi, ktorý žije a chce sa zrodiť medzi nami, aby sme mohli prinášať ovocie tam, kde sme, takí, akí sme a s kým sme. Tam prichádza Pán sadiť a usadiť sa; on prvý vraví „áno“ nášmu životu, on je vždy prvý. On je prvým, kto hovorí „áno“ nášmu príbehu a praje si, aby sme aj my povedali „áno“ spolu s ním. On nás vždy predchádza, je prvý.

A takto prekvapil Máriu a pozval ju podieľať sa na tomto príbehu lásky. Bezpochyby sa mladá deva z Nazareta neobjavovala na „sociálnych sieťach“ tej doby, ona nebola niekým „vplyvným“ (influencerom), no bez toho, že by sa o to snažila alebo to vyhľadávala, sa stala ženou, ktorá najviac ovplyvnila dejiny. A môžeme jej povedať so synovskou dôverou: Mária, Boží influencer. Pár slovami sa odhodlala povedať „áno“ a dôverovať v lásku, dôverovať v Božie prísľuby, čo je tou jedinou silou schopnou obnovovať, robiť novými všetky veci. A my všetci dnes musíme urobiť niečo nové vo vnútri, dnes musíme dovoliť, aby Boh niečo obnovil v našom srdci. Premýšľajme trochu: čo chcem, aby Pán obnovil v mojom srdci.

Vždy priťahuje pozornosť sila toho „áno“ dievčaťa Márie. Sila toho „nech sa mi stane“, ktorým odpovedala anjelovi. Bolo to čosi iné ako nejaké pasívne či rezignované prijatie. Bolo to niečo iné ako keď sa povie: Dobre, môžeme to skúsiť a uvidíme. Mária nepoznala ten výraz: uvidíme, ako to pôjde. Bola rozhodná, pochopila o čo ide a povedala „áno“. Bez vytáčok. Bolo v tom niečo viac, išlo o čosi iné. Bolo to „áno“ toho, kto sa chce vložiť do veci a riskovať, kto chce vsadiť všetko, s jedinou bezpečnou istotou v tom, že je nositeľkou prisľúbenia.

A ja sa vás pýtam, každého jedného z vás: Cítite sa nositeľmi prísľubu? Aký prísľub si nesiem v srdci, aby som kráčal vpred? Mária si bola bezpochyby vedomá, že ide o ťažké poslanie, no ťažkosti neboli dôvodom, aby povedala nie. Určite očakávala komplikácie, no nie sú to také komplikácie, aké sa objavujú, keď nás paralyzuje zbabelosť, lebo nie všetkému rozumieme a nemáme všetko vopred zabezpečené. Mária si nekúpila životnú poistku. Ona sa pustila do toho, a preto je mocná, preto je influencerom. Je Božím influencerom. Jej „áno“ a ochota slúžiť boli silnejšie než pochybnosti a ťažkosti.

Dnes večer tiež počúvame ozvenu Máriinho „áno“, ktoré sa z generácie na generáciu mnohonásobne opakuje. Mnohí mladí podľa Máriinho príkladu prijímajú riziko a nasadzujú sa, vedení prisľúbením. Vďaka, Erika a Rogelio, za vaše svedectvo, ktorým ste nás obdarili. - Boli odvážni, zasluhujú si aplauz! - Vďaka! Podelili ste sa o svoje obavy, ťažkosti, celé to riziko, ktoré ste zažívali pred narodením dcérky Inés. V jednom momente ste povedali: „Ako rodičov nás to z viacerých dôvodov čosi stojí, prijať príchod dieťaťa, ktoré je choré alebo s nejakým postihnutím“. To je pravda a je to pochopiteľné. Prekvapujúce však bolo, keď ste dodali: „Pri narodení našej dcéry sme sa ju rozhodli milovať z celého nášho srdca“. Pred jej príchodom, zoči-voči všetkým tým správam a ťažkostiam, ktoré sa ukazovali, urobili ste rozhodnutie a povedali ste ako Mária „nech sa stane“, rozhodli ste sa ju milovať. Voči životu vašej krehkej a bezbrannej a na pomoc odkázanej dcéry, vašou odpoveďou, Erika a Rogelio, bolo „áno“, a tak tu máme Inés. Vy ste sa odvážili uveriť, že svet nie je len pre silných. Vďaka!

Povedať Pánovi „áno“ znamená s odvahou prijať život tak, ako prichádza, so všetkou jeho krehkosťou a nepatrnosťou a veľa ráz aj s jeho protirečeniami a bezvýznamnosťami, s takou istou láskou, o akej nám rozprávali Erika a Rogelio. Prijať život tak, ako prichádza. Znamená to objať našu vlasť, naše rodiny, našich priateľov, takých, akí sú, aj s ich slabosťami a malosťou. Prijatie života sa ukazuje aj tým, keď prijímame všetko to nedokonalé, čo nie je čisté ani vyberané, no zato nie menej hodné lásky. Je vari niekto menej hodný lásky, pretože je postihnutý či slabý? Pýtam sa vás: Je hendikepovaná osoba, niekto so znevýhodnením, niekto zraniteľný, hodný lásky? – (Mladí odpovedajú: Áno!) – Nepočuť dobre. – (Opakujú: Áno!) – Správne ste pochopili. Ešte jedna otázka. Aby sme videli, ako odpoviete: Aj keď je niekto cudzinec, alebo že v živote pochybil, alebo preto, že je chorý či vo väzení, je hodný lásky? – (Áno!) – A tak to robil Ježiš: objal malomocného, slepého a ochrnutého, objal farizeja i hriešnika. Objal zločinca na kríži a dokonca objal a odpustil tým, čo ho križovali.

Prečo? Pretože len to, čo milujeme, môže byť zachránené. Nemôžete zachrániť nejakú osobu. Môžete to, len ak ju milujete. Len to, čo milujeme, môže byť zachránené. Zopakujme to: (Spoločne: Len to, čo milujeme, môže byť zachránené.) – Ešte raz: (Len to, čo milujeme, môže byť zachránené.) Nezabudnime na to. Pretože takto sme my zachránení Ježišom, pretože nás miluje a od toho neustúpi. Môžeme mu vyviesť tisíc vecí, ale on nás miluje. A zachraňuje nás. Pretože len to, čo milujeme, môže byť zachránené.

Iba to, čo objímeme, môže byť premenené. Pánova láska je väčšia než všetky naše protirečenia, všetky naše slabosti a všetky naše malosti, no práve cez naše protirečenia, slabosti a malosti chce písať tento príbeh lásky. Objal márnotratného syna, objal Petra po tom, čo ho zaprel, a aj nás objíma vždy a zakaždým, keď padneme, a pomáha nám vstať. Pretože tým ozajstným pádom, a na toto pozor, tým ozajstným pádom, ktorý je schopný nám zničiť život, je to, že zostaneme ležať a odmietneme pomoc. Je jedna pekná horolezecká pieseň, ktorú spievajú, keď vystupujú na horu. V umení vystupovať, víťazstvo nie je nepadnúť, ale nezostať ležať. Nezostaň ležať. Natiahni ruku, aby ti pomohli vstať. Nezostať ležať. 

Prvý krok je nebáť sa prijať život tak, ako prichádza, nebáť sa objať život taký, aký je. Toto je ten strom života, ktorý sme dnes videli.

Vďaka, Alfredo, za tvoje svedectvo a za odvahu podeliť sa oň s nami všetkými. Veľmi ma oslovilo, keď si povedal: „Začal som pracovať na stavbe, až sa jedného dňa ten projekt skončil. Bez práce bolo zrazu všetko inak: bez školy, bez zamestnania, bez práce.“ Zhrniem to do štyroch „bez“, ktoré náš život zbavujú koreňov a dávajú mu usychať: bez práce, bez vzdelávania sa, bez spoločenstva, bez rodiny. Inými slovami, život bez koreňov. Bez práce, bez vzdelávania sa, bez spoločenstva a bez rodiny. Tieto štyri „bez“ zabíjajú.

Človek nemôže rásť, ak nemá pevné korene, ktoré by mu pomáhali udržať a uchytiť sa v zemi. Človeka ľahko odfúkne, keď sa nemá čoho chytiť, nemá sa kde uchytiť. Toto je otázka, ktorú si my, starší, musíme položiť, my starší, ktorí sme tu; ba čo viac, je to otázka, ktorú by ste vy mladí mali položiť nám starším a našou povinnosťou je odpovedať vám na ňu: Aké korene vám dávame, aké základy vám poskytujeme na to, aby ste mohli osobnostne rásť? To je otázka pre nás starších.

Aké ľahké sa ukazuje kritizovať mladých a šomrať na nich, ak ich pritom oberáme o pracovné príležitosti, o možnosť vzdelávať sa, byť v spoločenstve a snívať o budúcnosti. Bez vzdelania je ťažké snívať o budúcnosti, bez práce je veľmi ťažké snívať o budúcnosti, bez rodiny a spoločenstva je takmer nemožné snívať o budúcnosti. Snívať o budúcnosti totiž znamená naučiť sa odpovedať nielen na otázku, prečo žijem, ale aj pre koho žijem, pre koho sa oplatí obetovať život. A tomuto musíme napomáhať my starší, keď im dáme prácu, vzdelávanie, spoločenstvo. Príležitosti.

Ako nám povedal Alfredo, keď niekto ocitne mimo a zostane bez práce, bez vzdelania, bez spoločenstva a rodiny, po celom dni sa cíti prázdny a napokon je ochotný tú prázdnotu vyplniť čímkoľvek, akoukoľvek vecou. Už totiž nevie, pre koho má žiť, bojovať a milovať. A starších, ktorí sú tu a sledujú nás, sa pýtam: čo robíš pre vytváranie budúcnosti? Záleží ti na budúcnosti dnešných mladých? Si schopný bojovať, aby mali prácu, aby mali rodinu, aby mali spoločenstvo? Každý z nás veľkých, odpovedzme si v srdci.

Spomínam si, že raz, keď som sa rozprával s mladými, jeden z nich sa ma opýtal: „Otče, prečo si dnes mnohí mladí nekladú otázku, či existuje Boh? Je pre nich také ťažké uveriť v neho, alebo sa len vyhýbajú určitému životnému záväzku?“ A ja som odvetil: „Čo si myslíte vy?“ Medzi odpoveďami si spomínam na jednu, ktorá sa ma dotkla, pretože súvisí so skúsenosťou, o ktorú sa s nami podelil Alfredo: „Otče,  je to tak preto, lebo mnohí mladí cítia, že kúsok po kúsku prestali žiť pre druhých, cítia sa neraz ako neviditeľní.“ Mnohí mladí cítia, že kúsok po kúsku prestali existovať pre druhých, pre rodinu, pre spoločnosť, pre komunitu, a tak sa neraz cítia, akoby boli neviditeľní.“ Toto je kultúra ponechávania napospas a nedostatku záujmu o druhých. Nehovorím, že všetci, no mnohí cítia, že majú málo alebo vôbec nič, čo by iným mohli dať, pretože nemajú reálny priestor, v ktorom by pocítili výzvu, že sa s nimi počíta. Ako môžu uvažovať nad tým, že Boh existuje, ak oni sami, títo mladí, už dávno prestali existovať pre svojich bratov a pre spoločnosť? Takto ich tlačíme k tomu, aby nepozerali do budúcnosti. A aby sa stávali obeťou hocakej drogy, niečoho, čo ich zničí. Môžeme si položiť otázku, čo robím ja voči tým mladým, ktorých vidím. Kritizujem ich, alebo ma nezaujímajú? Pomáham im, alebo ma nezaujímajú? Je to pravda, že pre mňa už dávno prestali existovať?

Dobre vieme, že nestačí byť celý deň pripojeným v sieti, aby sa človek cítil uznaným a milovaným. Cítiť sa uznaným a pozvaným je niečo oveľa väčšie ako byť „online“. Znamená to nachádzať priestor, kde sa môže svojimi rukami, srdcom a hlavou cítiť súčasťou väčšieho spoločenstva, ktoré ho potrebuje a ktoré aj vy, mladí, potrebujete.

A tomuto veľmi dobre rozumeli svätí. Myslím napríklad na dona Bosca, ktorý nešiel hľadať mladých niekam ďaleko. (Aplauz) Vidím, že sú tu takí, čo majú radi dona Bosca, potlesk! Don Bosco nešiel hľadať mladých niekam ďaleko alebo na zvláštne miesto, jednoducho sa naučil hľadieť na všetko, čo sa dialo v meste Božími očami, a tak sa k nemu nahrnuli stovky detí a mladých, opustených bez vzdelania, bez práce a bez pomocnej ruky spoločenstva. Mnohí žili v tom istom meste a týchto mladých kritizovali, no nevedeli sa na nich pozerať Božími očami. A na mladých treba hľadieť Božími očami. A don Bosco to dokázal a odvážil sa urobiť prvý krok: prijal život tak, ako prichádza. A vychádzajúc z toho, nebál sa ani druhého kroku: vytvoriť s nimi spoločenstvo, rodinu, kde by sa cez prácu a štúdium cítili byť milovaní. Dať im korene, ktorých sa mohli držať, aby mohli prísť do neba. Aby mohli byť v spoločnosti niekým. Dať im korene, aby sa zachytili a nezrazil ich prvý vietor, ktorý príde. Takto konal don Bosco, takto konali svätí, takto konajú spoločenstvá, ktoré vedia hľadieť na mladých Božími očami. Odvážite sa, vy starší, hľadieť na mladých Božími očami?

Myslím na mnohé miesta našej Latinskej Ameriky, kde sa venujú tomu čo sa nazýva Veľká rodina - Kristov domov (Familia grande Hogar de Cristo), ktorá sa v rovnakom duchu ako iné strediská snaží prijímať život tak, ako prichádza, v jeho celistvosti a zložitosti, s vedomím, že „aj ten strom dáva nádej, hoc bol sťatý, znovu vyrazí, jeho ratolesti neprestanú pučať“ (Jób 14,7).

A vždy je možné „obnoviť sa a vyháňať výhonky“, vždy sa dá znova začať, ak má človek spoločenstvo, teplo domova, kde môže zapustiť korene; domova, ktorý poskytuje nevyhnutnú dôveru a pripraví srdce na objavenie nového obzoru: obzoru milovaného syna či dcéry, toho, ktorého hľadali a našiel sa, a ktorý má určité poslanie. Prostredníctvom konkrétnych ľudských tvárí je Pán medzi nami prítomný. Povedať „áno“ tak ako Mária tomuto príbehu lásky znamená dať svoje „áno“ tomu, že budeme v našich štvrtiach nástrojmi na budovanie cirkevných spoločenstiev, schopných prechádzať ulicami, prijímať a nadväzovať nové vzťahy. Byť „influencerom“ v 21. storočí znamená chrániť korene, chrániť všetko to, čo nášmu životu bráni, aby sa stal prchavým oparom, aby sa rozplynul v ničote. Vy starší, buďte ochrancami toho všetkého, čo nám umožňuje cítiť sa súčasťou jeden druhého. Ochrancami všetkého, čo nám dáva cítiť spolupatričnosť.

Toto prežila Nirmeen na SDM v Krakove. Stretla sa so živým, radostným spoločenstvom, ktoré jej vyšlo v ústrety, dalo jej pocítiť že je jeho súčasťou, že má svoju identitu, a umožnilo jej zažiť radosť zo stretnutia s Ježišom Kristom. Nirmeen sa vyhýbala Ježišovi. Vyhýbala sa mu, držala si odstup, až kým jej niekto neumožnil vidieť korene. Dal jej spolupatričnosť a toto spoločenstvo ju oduševnilo dať sa na tú cestu, o ktorej nám porozprávala.   

Jeden latinskoamerický svätý sa raz spýtal: „Pokrok spoločnosti spočíva len v tom, aby sme vlastnili najmodernejšie auto alebo najnovšiu technickú vymoženosť? V tomto spočíva celá veľkosť človeka? Iba kvôli tomuto žijeme?“ (porov. Sv. Alberto Hurtado, Rozjímania Veľkého týždna pre mladých, 1946). Ja sa pýtam vás mladých: Túžite po takejto veľkosti? Alebo nie? (Odpovedajú: Nie!) - Ste neistí... Dobre tu nepočuť, čo sa deje? -  (Nie!) – Veľkosť nie je iba mať najnovší model auta alebo si kúpiť najmodernejšiu techniku čo je na trhu. Vy ste stvorení pre niečo väčšie!

Mária to pochopila a povedala: Nech sa stane! Erika a Rogelio to pochopili a povedali: Staň sa! Alfredo to pochopil a povedal: Nech sa stane! Nirmeen to pochopila a povedala: Nech sa stane! Počuli sme to tu. Priatelia, pýtam sa vás: ste pripravení povedať „áno“? Evanjelium nás učí, že svet nebude lepší tým, že tu bude menej chorých, slabých, krehkých či starých, o ktorých sa treba starať, dokonca ani tým, že tu bude menej hriešnikov. Svet bude lepší vtedy, keď tu bude viac ľudí, ako títo priatelia, čo sa nám prihovorili, takých, ktorí budú ochotní a odvážia sa priviesť na svet zajtrajšok a veriť v premieňajúcu silu Božej lásky. Chcete byť influencermi ako Mária, ktorá mala odvahu povedať „Staň sa?“ Iba láska nás robí ľudskejšími, nie ruvačky, nie šikanovanie, len láska nás robí plnšími. Všetko ostatné sú dobré, no prázdne placebá.

O chvíľu sa stretneme so živým Ježišom v Eucharistii. Určite mu budete mať veľa čo povedať, porozprávať mu o rôznych situáciách svojho života, svojich rodín a krajín.

Keď budete pred Ježišom stáť tvárou v tvár, nebojte sa mu otvoriť svoje srdce, aby sa nanovo rozhorelo ohňom jeho lásky, ktorá vás povzbudí objať život so všetkou jeho krehkosťou a nedostatkami, ale aj v celej jeho veľkosti a nádhere. Nech vám Ježiš pomáha objavovať krásu toho, že žijete a ste bdelí. Živí a bdelí.

Nebojte sa povedať mu, že aj vy chcete mať účasť na jeho dejinách lásky vo svete, že ste stvorení pre čosi „viac“!

Priatelia, prosím vás tiež o to, aby ste sa tvárou v tvár Ježišovi modlili aj za mňa, aby som ani ja nemal strach objať život, aby som bol schopný chrániť korene, a aby som povedal ako Mária: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova!“

Na vigílii v Paname sa modlilo pred Eucharistiou 600 tisíc mladých - tri svedectvá

Na sobotňajšej vigílii SDM v Areáli sv. Jána Pavla II. v Panama City so svedectvami, umeleckými vystúpeniami, eucharistickou adoráciou a vystavením sochy Fatimskej Panny Márie sa spolu so Svätým Otcom Františkom modlilo okolo 600 tisíc mladých. So svedectvom sa podelil manželský pár so štyrmi deťmi, mladý muž, ktorý sa dostal zo zajatia drog a zločinnosti, a mladá Palestínčanka, ktorá na SDM v Krakove prežila vnútorené obrátenie.

V priebehu vigílie zazneli tri svedectvá, ktoré boli sprevádzané scénickými tancami. V prvom svedectve na pódium vystúpila šesťčlenná rodina z Panamy.  Rodičia Erika a Rogelio sa podelili o svoj rodinný príbeh.  Erika vyrozprávala, ako z jej piatich tehotenstiev prišli na svet len štyri deti. V priebehu posledného, vysoko rizikového tehotenstva lekári zistili, že dieťa sa narodí s Downovým syndrómom. To bola pre manželov veľká výzva, avšak rozhodli sa úplne zveriť do Božích rúk a s láskou prijať jeho vôľu. Najmladšiu dcérku Ines s láskou prijali nielen rodičia, ale aj jej traja starší súrodenci.

V ďalšom svedectve sa 20-ročný Alfredo zveril s tým, ako v dôsledku chudoby vo svojich 16 rokoch musel zanechať školu a začať s otcom pracovať na stavbe ciest. Ich deväťčlenná rodina častokrát nemala čo jesť. Situácia sa ešte viac zhoršila, keď sa ich pracovná príležitosť skončila a zostali bez príjmu. Alfredo vtedy prepadol drogám a dostal sa kvôli nim aj do väzenia, kde strávil jeden rok. Zmena u neho nastala vďaka podpore Nadácie sv. Jána Pavla II., ktorá mu dala zázemie, posilnila jeho vieru a pomáha mu s resocializáciou. Alfredo sa na prítomných obrátil týmito slovami: „Chcem povedať vám, mladí sveta, že Boh nás miluje a nikdy nás neopúšťa. Sme zodpovední za naše činy, no ak sme s Bohom, všetko dobre dopadne.“

Tretí príbeh bol svedectvom o tom, ako môžu Svetové dni mládeže zmeniť život mladého človeka. 26-ročná Palestínčanka Nirmeen sa podelila o príbeh svojho osobného obrátenia. Aj kvôli diskrimináciám a nespravodlivostiam odohrávajúcim sa v jej krajne sa nikdy nezaujímala o svoju vieru. Na SDM 2016 v Krakove sa však všetko zmenilo, pristúpila tu k spovedi a s vierou prijala Krista v Eucharistii. To bol začiatok jej novej viery, ktorá sa rozvíjala aj vďaka knihám, ako napr. Vyznania od sv. Augustína. Nirmeen z pódia vyzvala všetkých prítomných: „Priatelia, mladí sveta! Táto udalosť môže byť zmenou aj vášho života. Dnes nechoďte preč bez toho, aby ste dovolili, aby Ježiš vo vás niečo zmenil. Dôverujte mu a nechajte ho vstúpiť, nebudete sklamaní.“

Na vigílii v Paname sa modlilo pred Eucharistiou 600 tisíc mladých

Na sobotňajšej vigílii SDM v Areáli sv. Jána Pavla II. v Panama City so svedectvami, umeleckými vystúpeniami, eucharistickou adoráciou a vystavením sochy Fatimskej Panny Márie sa spolu so Svätým Otcom Františkom modlilo okolo 600 tisíc mladých.

Homília pápeža Františka v panamskej katedrále: Daj sa mi napiť!

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka, v ktorej sa prihovoril osobitne kňazom, rehoľníkom, rehoľným sestrám a zasväteným laikom pri svätej omši spojenej s posviackou oltára v Katedrálnej bazilike „Santa María La Antigua“ v Panama City v sobotu 26. januára 2019.

Na prvom mieste chcem zablahoželať pánu arcibiskupovi, ktorý sa po prvý raz po takmer siedmich rokoch môže stretnúť so svojou manželkou, s týmto kostolom. Bola provizórnou vdovou po celý tento čas. A zablahoželať vdove, že prestáva byť vdovou pri dnešnom stretnutí so svojím manželom. Tiež chcem poďakovať všetkým, ktorí to umožnili zrealizovať: autoritám a celému Božiemu ľudu. Všetkým, ktorí umožnili, aby sa pán arcibiskup mohol stretnúť so svojím spoločenstvom nie v dome zapožičanom, ale vo svojom: Vďaka!

Program bol zamýšľaný tak, aby táto slávnosť – pre krátkosť času – mala dva významy: posvätenie oltára a stretnutie s kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a zasvätenými laikmi. Takže to, čo idem povedať, chce byť tak trochu v tejto línii, mysliac na kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, na zasvätených laikov. Predovšetkým tých, čo pracujú v tejto partikulárnej cirkvi.

„Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: ‘Daj sa mi napiť!’“ (Jn 4,6-7).

Evanjelium, ktoré sme počuli, nemá problém predstaviť Ježiša ako unaveného z cesty. Na poludnie, keď slnko dáva najviac pocítiť svoju silu, vidíme Ježiša ako sedí pri studni. Potreboval utíšiť a zahnať smäd, nabrať silu do nôh, obnoviť sily, aby mohol pokračovať v poslaní.

Učeníci ako prví zažívali to, čo znamená Pánova odovzdanosť a ochota prinášať Dobrú zvesť chudobným, obväzovať zranené srdcia, ohlasovať väzňom vyslobodenie, potešovať tých, čo trpia a ohlasovať všetkým milostivý rok (porov. Iz 61,1-3). Sú to všetko situácie, ktoré ti odoberajú život a odoberajú ti energiu; učeníci ale „neobišli“ tieto situácie, aby nám tak dopriali mnohé dôležité momenty zo života Učiteľa, v ktorých aj naše ľudstvo môže stretnúť Slovo života.

Unavený z cesty

Je relatívne ľahké pre našu predstavivosť posadnutú podávaním výkonov kontemplovať a zjednotiť sa s Pánom v jeho aktivite; nie vždy ale vieme alebo dokážeme kontemplovať a sprevádzať Pána v jeho vyčerpanosti, akoby by to bolo niečo, čo nenáleží Bohu. Pán Ježiš sa ale unavil a v Jeho vyčerpanosti nachádza svoje miesto únava našich národov a našich ľudí, našich spoločenstiev a všetkých tých, ktorí sa namáhajú a sú preťažení (porov. Mt 11,28).

Príčin a motívov, ktoré môžu viesť k vyčerpanosti z cesty v nás kňazoch, zasvätených mužoch a ženách a v členoch laických hnutí je mnoho: od dlhých hodín v práci, ktoré dávajú len málo času na jedlo, oddych, modlitbu a čas s rodinou, až po „toxické“ podmienky v práci a v citovom živote, ktoré vedú k vyčerpanosti a opotrebovanosti srdca; od jednoduchého a každodenného nadšenia až po ťarchu rutiny u toho, kto nenachádza chuť, uznanie alebo podporu k tomu, aby čelil výzvam všedných dní; od pravidelných a predvídateľných komplikovaných situácií až po stresujúce a sužujúce hodiny plné napätia. Celá škála bremien, ktoré treba niesť.

Bolo by nemožné snažiť sa objať všetky situácie, ktoré doliehajú na život zasvätených ľudí, ale vo všetkých týchto situáciách pociťujeme naliehavú potrebu nájsť studňu, ktorá by mohla zahnať a utíšiť smäd a únavu z cesty. Všetky tieto situácie, ako tichý výkrik, volajú po studni, od ktorej možno ísť opäť ďalej.

V tejto súvislosti sa zdá, že sa od istého času a v nie málo prípadoch v našich spoločenstvách objavuje nenápadný druh únavy, ktorý ale nemá nič dočinenia s Pánovou únavou. A tu musíme byť pozorní. Ide o pokušenie, ktoré tiež môžeme nazvať únava nádeje. Táto únava, ktorá sa rodí vtedy, keď ako v Evanjeliu lúče slnka dopadajú na človeka ako olovo a robia deň neznesiteľným až natoľko, že to človeku nedovoľuje ísť ďalej alebo sa pozerať dopredu. Akoby nič nebolo zreteľné. Nemám tu na mysli tú „zvláštnu námahu srdca“ (Sv. Ján Pavol II., Encyklika Redemptoris Mater, 17; porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 287) toho, kto je „na kúsky“ kvôli práci no na konci dňa sa dokáže radostne a vďačne usmiať; myslím tu na druh únavy, ktorá sa rodí vo vzťahu k budúcnosti, keď realita „dáva človeku facky“ a vyvoláva pochybnosti o sile, zdrojoch a uskutočniteľnosti poslania v tomto svete, ktorý všetko mení a spochybňuje.

Je to paralyzujúci druh únavy. Rodí sa z toho, že sa človek pozerá dopredu, no nevie ako reagovať na silu a neistotu zmien, ktorými ako spoločnosť prechádzame. Zdá sa, že tieto zmeny nielen že spochybňujú naše spôsoby vyjadrovania a nasadenia sa, naše zvyky a postoje voči skutočnosti, ale že tiež v mnohých prípadoch spochybňujú i samotnú uskutočniteľnosť náboženského života v súčasnom svete. A aj rýchlosť týchto zmien môže dospieť k tomu, že imobilizuje každú voľbu a názor, a to, čo mohlo byť významným a dôležitým v iných časoch, sa bude zdať, že tu už nemá miesto.

Bratia a sestry, únava nádeje sa rodí z konštatovania, že Cirkev je zranená svojím hriechom a že veľakrát nevedela vypočuť početné výkriky ľudí, v ktorých sa ukrýval výkrik Učiteľa: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46).

Týmto spôsobom si môžeme zvyknúť na to, že budeme žiť v nádeji poznačenej únavou vo vzťahu k neistej a neznámej budúcnosti, čím sa do sŕdc našich spoločenstiev dostaví sivý pragmatizmus. Všetko sa navonok zdá ísť normálne, ale v skutočnosti dochádza k tomu, že sa viera opotrebúva a degeneruje. Komunity a kňazi, rozčarovaní z reality, ktorú nechápeme alebo o ktorej sme presvedčení, že v nej nebude miesta pre naše návrhy, môžeme udeliť „občianstvo“ jednej z tých najhorších možných heréz našej doby: myslieť si, že Pán a naše spoločenstvá nemajú už čo povedať ani dať tomuto novému pripravovanému svetu (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 83). Dochádza teda k tomu, že čo sa raz zrodilo, aby bolo soľou a svetlom sveta, skončí tak, že ponúka tú najhoršiu verziu seba samého.

Daj sa mi napiť!

Únava z cesty prichádza a dáva sa pocítiť. Či sa to človeku páči alebo nie, táto únava existuje a je dobré mať tú istú odvahu, akú mal Učiteľ, a povedať: „Daj sa mi napiť!“ Ako sa to udialo Samaritánke a môže sa tiež udiať každému z nás, nechceme uhášať smäd hocijakou vodou, ale „prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4,14). Vieme, ako vedela aj Samaritánka, ktorá roky prinášala prázdne nádoby nevydarených lások, že nie hocijaké slovo môže pomôcť opäť nabrať sily a proroctvo  v poslaní. Nie hocijaká novosť, akokoľvek lákavá by sa mohla zdať, môže zmierniť smäd. Vieme, ako vedela i samaritánska žena, že ani poznanie náboženstva, zdôvodnenie si prijatých rozhodnutí a tradícií z minulosti či súčasných novostí z nás neurobia vždy tých, čo budú prinášať svoje ovocie a zanietene sa budú klaňať v Duchu a pravde (porov. Jn 4,23).

„Daj sa mi napiť“ je to, čo žiada Pán, a to, čo žiada od nás, aby sme to vyslovili my. Tým, že to povieme, otvoríme mu dvere k našej unavenej nádeji, aby sme sa bez strachu vrátili k studni, k miestu kde sa položili základy prvej lásky, keď Ježiš išiel našou cestou, milosrdne sa na nás pozrel, vyvolil si nás a požiadal nás ísť za ním; keď to povieme, obnovíme si v pamäti ten moment, keď sa jeho pohľad stretol s tým naším, moment, keď nám dal pocítiť, že nás miluje, že ma miluje. A nielen ako jednotlivcov, aj ako spoločenstvo (porov. Homília na Veľkonočnú vigíliu, 19. apríla 2014).

Môcť povedať „Daj sa mi napiť“ znamená opätovný návrat na cestu a počúvanie s kreatívnou vernosťou, ako Duch Svätý nestvoril jedno osobitné dielo, jeden pastoračný plán či organizačnú štruktúru, ale ako skrze mnohých „svätcov od vedľa“ – medzi ktorými nachádzame zakladateľov a zakladateľky sekulárnych inštitútov, biskupov a farárov, ktorí vedeli položiť solídne základy svojim spoločenstvám –, skrze týchto „svätcov od vedľa“ dodal život a kyslík konkrétnemu historickému kontextu, ktorý udúšal a potláčal každú nádej a dôstojnosť.

„Daj sa mi napiť“ znamená mať odvahu nechať sa očistiť a opäť získať tú najpravejšiu časť našich pôvodných chariziem – ktoré sa neobmedzujú len na rehoľný život, ale dotýkajú sa celej Cirkvi – a dokázať vidieť, akým spôsobom je ich možné vyjadrovať dnes. Nejde iba o pozeranie sa s vďakou do minulosti, ale o hľadanie koreňov inšpirácie a o to, aby mohli nanovo v plnej sile zaznieť medzi nami (porov. Pápež František – Fernando Prado, Sila povolania, Bologna 2018, 42-43).

„Daj sa mi napiť“ znamená priznať si, že potrebujeme Ducha Svätého, aby nás premenil na ženy a  mužov, ktorí si stále držia v pamäti isté stretnutie a istý krok,  Boží spásonosný krok. A s dôverou, že tak ako to urobil včera, urobí tak aj zajtra: „Ísť ku koreňom nám bez pochyby pomôže žiť súčasnosť adekvátnym spôsobom, bez strachu. Je potrebné žiť bez strachu, odpovedajúc na život so zápalom, že sme zaangažovaní v dejinách, že sme ponorení do diania. S pasiou zamilovaných“  (Tamtiež, 44).

Unavená nádej sa uzdraví a bude sa tešiť zo „zvláštnej námahy srdca“, keď sa nebude báť vrátiť na miesto prvej lásky a keď sa jej podarí, na perifériách a vo výzvach, s ktorými sa každý deň stretávame, stretnúť tú pieseň a ten pohľad, ktorý vyvolal pieseň a pohľad v našich zakladateľoch. Tak sa vyhneme riziku, že sa budeme odkazovať sami na seba, a zanecháme unavujúcu sebaľútosť, aby sme sa mohli stretnúť s pohľadom, ktorým nás Kristus i dnes naďalej hľadá, naďalej na nás hľadí, naďalej nás volá a pozýva k misii, tak ako to urobil pri tom prvom stretnutí, stretnutí prvej lásky.

*  *  *

A nezdá sa mi to byť niečím málo významným, že táto katedrála po dlhom čase reštaurovania opäť otvorí svoje brány. Zakúsila plynutie rokov, ako verný svedok dejín tohto ľudu, a za pomoci a práce mnohých ľudí chcela opäť darovať svoju krásu. Viac ako len formálna rekonštrukcia, ktorá sa vždy snaží vrátiť objekt do pôvodnej podoby z minulosti, sa táto obnova snažila znovuobjaviť krásu rokov otvorením sa všetkým novinkám, ktoré jej súčasnosť mohla dať. Katedrála španielska, indická, afroamerická sa tak stáva katedrálou panamskou, teda katedrálou tých z minulosti, ale aj tých z dneška, ktorí umožnili toto dielo. Nepatrí už viac iba do minulosti, ale je krásou súčasnosti.

Dnes je opäť tým lonom, ktoré podnecuje k obnove a pestovaniu nádeje, k objavovaniu toho, ako sa krása včerajška stáva základom pre budovanie krásy zajtrajška.

A takto koná Pán. Žiadna „únava nádeje“, ale tá „zvláštna námahu srdca“, ktoré každodenne nesie vpred to, čo mu bolo zverené v tom pohľade prvej lásky.

Bratia a sestry, nenechajme si ukradnúť krásu, ktorú sme zdedili, tú krásu, ktorú sme zdedili od našich otcov! Nech je živým koreňom, úrodným koreňom, ktorý nám bude pomáhať naďalej robiť dejiny spásy v týchto končinách krásnymi a prorockými.

Odložiť úmornú sebaľútosť a stretnúť sa s prvou Kristovou láskou

Homilie papeže při eucharistii s panamským duchovenstvem, katedrála v Panama City, Česká sekce RV

»Ježíš unavený chůzí, se posadil – tak jak byl – u studny. Bylo kolem poledne. Tu přišla jedna samařská žena navážit vodu. Ježíš jí řekl: „Dej mi napít.“« (Jan 4,6-7).

Evangelium, které jsme slyšeli, nám neváhá prezentovat Ježíše unaveného chůzí. V poledne, kdy slunce dává cítit veškerou svoji sílu a moc, Jej nacházíme u studny. Měl žízeň, kterou chtěl utišit, občerstvit se a nabrat sil, aby pokračoval ve svém poslání.

Učedníci osobně prožili, čím je oddanost a disponibilita u Pána, který zvěstuje radostnou zprávu, obvazuje ty, jimž puká srdce, oznamuje zajatým propuštění, svobodu  uvězněným a hlásá milostivé léto všem (srov. Iz 61,1-3). Všechny tyto situace ubírají život a energii, a nebyl jich v mnoha významných momentech „ušetřen“ k našemu prospěchu Mistrův život, ve kterém se také naše lidství může setkat se slovem Života.

Unaven chůzí

Ve svojí představivosti, křečovitě lpící na výkonnosti, poměrně snadno nazíráme a máme účast na Pánových činech, avšak ne vždy dokážeme nebo můžeme nahlédnout a sledovat „Pánovu únavu“, jako by to bylo něco, co nepatří k Bohu. Pán se unavil, a v této únavě má místo veškerá únava našich národů a našeho lidu, našich komunit a všech, kteří se lopotí a jsou obtíženi (srov. Mt 11,28).

Příčiny a motivy, jež mohou vyvolat únavu z cesty u nás kněží, zasvěcených osob a členů laických sdružení jsou rozmanité: od dlouhé práce, která nám ponechává málo času na jídlo, odpočinek a komunitní život až po „otravné“ pracovní a citové situace, jež vedou k vyčerpání a vyprazdňují srdce; od prosté všední oddanosti až k tíživé rutině, jež postrádá chuť, uznání či podporu ve vyrovnávání se s každodenními nároky; od zvykových i předvídatelně komplikovaných situací až ke stresujícím a skličujícím chvílím napětí. Je to celá škála břemen, které je třeba nést.

Nebylo by možné obsáhnout všechny situace, které rozmělňují život zasvěcených osob, ale ve všech cítíme naléhavou potřebu najít studnu, která by utišila a zahnala žízeň a únavu z cesty. Všechny tiše volají po zastávce u této studny.

Již nějaký čas - a nezřídka - se v našich komunitách objevuje subtilní druh únavy, která nemá co do činění s tou Pánovou. Jde o pokušení, které bychom mohli nazvat únavou z naděje. Únava zmíněná v evangeliu se rodí na sklonku dne a je neúnosná tak intenzivně, že znemožňuje pokračování či pohled vpřed. Jako by se všechno stalo nejasné. Nemám na mysli onu „zvláštní trýzeň srdce“ (Sv. Jan Pavel II., Redemptoris Mater, 17; srov. František, Evangelii gaudium, 287), které se na konci dne, zdrceno prací, ještě umí vděčně a zářivě usmát, nýbrž tu jinou únavu, která vzniká ve vztahu k budoucnosti, kdy realita „pohlavkuje“ a zpochybňuje síly, zdroje i uskutečnitelnost poslání v tak proměnlivém a kolísavém světě.

Je to ochromující únava. Rodí se z pohledu vpřed a z bezradnosti nad tím, jak reagovat na intenzitu a neurčitost změn, jimiž jako společnost procházíme. Zdálo by se, že tyto změny nejenom znejisťují způsoby našeho vyjadřování a nasazení, naše zvyky a postoje ke skutečnosti, ale v mnoha případech zpochybňují samu uskutečnitelnost řeholního života v dnešním světě. Rychlost těchto změn může navozovat také nepohyblivost v přijímání různých rozhodnutí a mínění; zdá se, že to, co bylo kdysi významné a důležité, není již namístě.

Únava z naděje se rodí z konstatování, že církev, raněná hříchem, častokrát neuměla slyšet křik, do něhož se halí Mistrovo zvolání: »Bože můj, Bože můj, proč jsi mě opustil?« (Mt 27,46).

Takto je možné si zvyknout na život s unavenou nadějí vzhledem k nejisté a neznámé budoucnosti, což způsobuje, že se v srdci našich komunit usazuje šedý pragmatismus. Zdá se, že všechno pokračuje normálně, ale ve skutečnosti je podrývána a boří se víra. Zklamáni realitou, které nerozumíme nebo o níž se domníváme, že už nedává prostor naší nabídce, poskytujeme útočiště jedné z nejhorších možných herezí naší doby, totiž myšlence, že v tomto vyvíjejícím se světě nemají už naše komunity co říct, ani co dát (Evangelii gaudium, 83). Pak se stane, že to, co se kdysi zrodilo, aby bylo solí a světlem světa, vyústí nabídkou nějaké vlastní, té nejhorší verze.

Dej mi napít

Únava z cesty přichází a je cítit. Ať už vhod či nevhod je dobré si troufnout a stejně jako Mistr říci: »Dej mi napít«.  Stejně jako v případě Samaritánky chce i každý z nás hasit žízeň vodou nikoli ledajakou, nýbrž »tryskající do života věčného« (Jan 4,14). Jako Samaritánka, která v sobě léta nosila děravé nádoby ztroskotané lásky, víme, že našemu poslání nedodá prorockou sílu jen tak ledajaké slovo. Ne jakákoli novinka, byť hodně lákavá, může utišit tuto žízeň. Jako Samaritánka víme, že ani náboženské znalosti, ani správnost určitých minulých či nynějších rozhodnutí a tradic z nás nečiní vždycky nadšené a plodné ctitele »v duchu a v pravdě« (Jan 4,23).

„Dej mi napít“ – tuto prosbu vyslovil Pán, který od nás chce, abychom ji vyslovili my. Jejím vyslovením otevíráme dveře naší unavené naději, abychom se bez obav vrátili ke studni, jež je základem první lásky, kdy Ježíš přešel přes naši cestu, milosrdně na nás pohlédl a požádal, abychom jej následovali; upamatovali se na onu chvíli, ve které se Jeho oči zkřížily s našima očima, chvíli, v níž nám dal pocítit, že nás má rád osobně, ale i jako komunitu (srov. Homilie na Velikonoční vigilii, 19. dubna 2014). Znamená to vrátit se po vlastních stopách a v kreativní věrnosti naslouchat, jak Duch jednotlivé dílo, pastorační plán či organizační strukturu nevytváří přímo, nýbrž prostřednictvím mnoha „svatých odvedle“ - mezi nimiž nacházíme otce i matky, zakladatele vašich institutů, biskupy a faráře, kteří svým komunitám položili solidní základy – obdařuje životem a kyslíkem určitý dějinný kontext, který působí dojmem, že udusí a zdrtí veškerou naději a důstojnost.

„Dej mi napít“ znamená mít odvahu nechat očistit a obnovit nejautentičtější část našich původních charismat, jež se netýkají jenom řeholního života, nýbrž jsou určena celé církvi, a nahlédnout, jakými způsoby by se mohla vyjádřit dnes. Nejde jenom o to pohlédnout s vděčností do minulosti, nýbrž vydat se ke kořenům naší inspirace a nechat je mezi námi znovu mocně zaznít (srov. Papa Francesco – Fernando Prado, La forza della vocazione, Bologna 2018, 42-43).

„Dej mi napít“ znamená uznat, že jsme v nouzi, aby nás Duch proměnil v muže a ženy pamatující na přejití, spásonosné přejití Boha. A naplněni důvěrou, že stejně jako včera, učiní tak i zítra: „Jít ke kořenům nám nepochybně pomůže žít způsobem odpovídajícím přítomnosti beze strachu. Je nezbytné žít beze strachu, odpovědět životu zaujetím, že jsme zapojeni do dějin, pohrouženi do věci. Je to nadchnutí zamilovaného“ (tamt. 44).

Unavená naděje se uzdraví a bude prožívat onu „zvláštní trýzeň srdce“, když nebude mít strach vrátit se k první lásce, a dokáže se na periferiích a ve výzvách, jež nám dnešek prezentuje, potkat s tímtéž zpěvem a tímtéž pohledem, který vzbudil zpěv a pohled u našich otců. Tak se vyhneme riziku, že budeme začínat od sebe, a odložíme úmornou sebelítost, abychom se setkali s očima, jimiž nás Kristus nadále hledá, volá a posílá, jako to učinil při onom prvním setkání, prvně potkané lásky.

-----

Nepovažuji za nevýznamný fakt, že se po dlouhé rekonstrukci znovu otevírá tato katedrála. Zakusila plynutí času jako věrný svědek dějin tohoto lidu a s pomocí a prací mnohých znovu obdarovává svojí krásou. Spíše než formální rekonstrukce, která se vždycky snaží hledat původní originál, hledala se krása otevřená veškeré novosti, kterou může poskytnout přítomnost. Španělská, indo a afroamerická katedrála se tak stává panamskou katedrálou včerejška, ale i dneška, který ji umožnil. Nepatří už jenom k minulosti, nýbrž je krásou přítomnou.

Dnes je opět lůnem podněcujícím k obnově a oživení naděje, aby vyšlo najevo, že včerejší krása je základem pro budování té zítřejší.

Tak jedná Pán. Žádná únava z naděje, nýbrž zvláštní trýzeň srdce, které dál po všechny dny nese to, co si vyžádal pohled první lásky.

Bratři a sestry, nenechme si ukrást naději, kterou jsme zdědili, krásu, kterou nám odkázali naši otcové! Ať je živým a plodným kořenem, který nám v těchto krajích nadále pomáhá činit dějiny spásy krásnými a prorockými.

Přeložil Milan Glaser

Desiati mladí v Paname obedovali s pápežom Františkom

Pápež František je známy tým, že počas apoštolských ciest dáva priestor aj súkromným stretnutiam s jednotlivcami či skupinami. Na stretnutia mimo programu si našiel čas aj počas Svetových dní mládeže v Paname. Stihol už prijať niekoľko skupín mladých pútnikov sprevádzaných biskupmi. Nechýbal ani tradičný obed s vybranými dobrovoľníkmi SDM.

V sobotu 26. januára Svätý Otec obedoval v priestoroch Seminára sv. Jozefa v Panama City s desiatimi vybranými zástupcami z radov účastníkov SDM a miestnym arcibiskupom. V kaplnke seminára sa po obede stretol so skupinou 50 domácich seminaristov, ktorí sa s ním mali možnosť aj spoločne vyfotografovať.

V ten istý deň v ranných hodinách prijal 40 mladých Poliakov, ktorí sa do Panamy priplavili na plachetnici nazvanej „Dar mládeže“ pri príležitosti stého výročia získania nezávislosti ich vlasti. Neskôr počas dopoludnia, ešte pred vstupom do Baziliky v Panama City, kde slávil svätú omšu, Svätý Otec pozdravil 200-člennú skupinu francúzskych mladých v sprievode vikára Parížskej arcidiecézy Mons. Benoista de Sinetyho.

Ďalšou skupinou, ktorú pápež prijal v Paname, boli  mladí, ktorí sa zapojili do aktivít pápežskej kultúrno-vzdelávacej nadácie Scholas Occurentes v Haiti, Paname a Hondurase. Svätý Otec im venoval chvíľu svojho času v piatok v priestoroch apoštolskej nunciatúry. V piatok ráno pred cestou do väznice pre mladistvých pápež osobne pozdravil aj skupinu 450 mladých Kubáncov sprevádzaných dvoma ich biskupmi. Stretol sa s nimi v kolégiu, kde sú ubytovaní, neďaleko apoštolskej nunciatúry.

Pri svojich apoštolských cestách Svätý Otec už tradične venuje čas i svojim spolubratom jezuitom z miestnych komunít. Stretnutie s nimi sa očakáva počas záverečných dní pápežovej návštevy Panamy.

Krížová cesta na SDM: Naučiť sa od Márie stáť pod krížom

Piatkový večer 25. januára na Svetových dňoch mládeže v Paname patril pobožnosti krížovej cesty so Svätým Otcom v Campo Santa María La Antigua, so začiatkom o 23.30 nášho času. Pápež František spolu so 400-tisíc pútnikmi z celého sveta prosil Boha Otca o schopnosť stáť spolu s Máriou pod krížom a učiť sa od nej odvahe sprevádzať našich trpiacich bratov a sestry na ich krížovej ceste, dodávať druhým nádej a prijímať ich s otvoreným srdcom.

Štrnásť zastavení krížovej cesty na pódiu viedli mladí z krajín amerického kontinentu – Hondurasu, Kuby, Salvádoru, Guatemaly, Kostariky, Venezuely, Haiti, Brazílie, Dominikánskej republiky, Kolumbie, Portorika, USA, Mexika, Nikaraguy. Záverečné zastavenie mala na starosti hostiteľská Panama. Každý úsek modlitby sa týkal niektorého z problémov súčasnosti z pohľadu mladých ľudí.

Ježišovo utrpenie pokračuje v našich trpiacich bratoch

Svätý Otec vo svojej modlitbe k nebeskému Otcovi zameral pozornosť na rozličné formy utrpenia našich bratov, ktoré sú pokračovaním utrpenia Ježiša Krista v súčasnom svete. Spomenul formy šikanovania, utrpenie detí, zneužívanie žien, ďalej osudy mladých ľudí bez práce a budúcnosti, ulapených do sietí kriminality, zneužívania, drogy a iných závislostí, prostitúcie a obchodovania s ľuďmi.

Nevynechal ani skartovanie starých ľudí a domorodého obyvateľstva, ako i drancovanie Matky-zeme. Naša spoločnosť stratila schopnosť plakať nad utrpením ľudí, svet sa stal ľahostajným, konštatoval pápež a poukázal na príklad Ježiša, ktorý sa naopak na kríži identifikuje s každým druhom utrpenia, so všetkými, ktorí sa cítia byť zabudnutí.

Kráčať s Ježišom bude vždy milosťou i rizikom

V úvode krížovej cesty sa Svätý Otec prihovoril týmito slovami:

„Drahí mladí sveta! Kráčať s Ježišom bude vždy milosťou i rizikom. Milosťou – pretože nás zaväzuje žiť vo viere a poznávať ho, prenikajúc do tých najväčších hĺbok jeho srdca, rozumejúc sile jeho slova. Rizikom – pretože Ježišove slová, jeho gestá a jeho činy sú v protiklade s duchom sveta, s ľudskou ambíciou, s ponukami kultúry skartovania a nedostatku lásky.

Je tu jedna istota, ktorá napĺňa nádejou túto krížovú cestu: Ježiš ju prešiel s láskou. A prežívala ju aj Preslávna Panna, tá, ktorá už od počiatku Cirkvi chcela svojou nežnosťou podporovať cestu evanjelizácie.“

Od Márie sa učíme stáť pod krížom

Vo svojej modlitbe nasmerovanej k Nebeskému Otcovi pápež ponúkol mladým ako vzor Pannu Máriu, „silnú ženu“, ktorá neochvejne a odvážne zotrváva pod krížom a v každej situácii dokáže povedať svoje „áno“ Bohu i trpiacim bratom:

„Chceme sa od nej naučiť stáť pod krížom, avšak nie s obrneným a uzavretým srdcom, ale so srdcom, ktoré bude s druhými súcitiť, ktoré pozná nežnosť a oddanosť, ktoré vie, čo je to zľutovanie a ako k druhým pristupovať s úctou, citlivosťou a porozumením.“

„Nauč nás, Pane, stáť pod krížom, pod krížmi, prebuď v tento večer naše oči, naše srdce, vysloboď nás z našej neschopnosti a zmätku, zo strachu a zúfalstva. Otče, nauč nás povedať: Tu som, spolu s tvojím Synom, spolu s Máriou a spolu toľkými milovanými učeníkmi, ktorí chcú, aby v ich srdci prebývalo tvoje kráľovstvo.“

Modlitba pápeža Františka pri krížovej ceste s mladými v Paname

Pri spoločnom duchovnom programe SDM v Paname v piatok 25. januára sa pápež František spolu s mladými modlil krížovú cestu, do ktorej sa zapojili zástupcovia rozličných krajín. Svätý Otec predniesol modlitbu, ktorú prinášam  v plnom znení:

Pane, Otče milosrdenstva, na tomto priestranstve Cinta Costera sme spolu s mnohými mladými z celého sveta, sprevádzali tvojho Syna na jeho krížovej ceste. Na ceste, ktorú sa rozhodol prejsť pre nás, aby nám ukázal, ako nás miluješ a aký máš záujem o náš život.

Ježišova cesta na Kalváriu je cestou utrpenia a samoty a táto cesta má svoje pokračovanie aj dnes. Ježiš je na nej prítomný a znáša ju v osobe mnohých tých, čo trpia chladnou  a necitlivou ľahostajnosťou našej spoločnosti, ktorá je konzumná a sama upadá, je nevšímavá a nevšíma si ani samu seba, lebo nevníma bolesť svojich bratov.

My, tvoji priatelia, Pane, tiež upadáme do apatie a nečinnosti. Mnohokrát nás už premohol a paralyzoval konformizmus. Nedokázali sme ťa vidieť v trpiacom bratovi: Odvrátili sme zrak, aby sme nevideli, unikli sme do hluku, aby sme nepočuli, zakryli sme si ústa, aby sme nekričali.

Vždy je tu to isté pokušenie. Je ľahšie a výhodnejšie byť priateľmi vo víťazstvách, v sláve, v úspechu a uznaní. Je ľahšie byť s tým, kto je obľúbený a považovaný za víťaza.

Ako ľahko sa dá prepadnúť kultúre šikanovania, prenasledovania, zastrašovania, zúrivosti voči tomu, kto je slabý!

Ty takto nekonáš, Pane. Ty si sa na kríži stotožnil s každým utrpením, s každým, kto sa cíti byť zabudnutý.

Ty takto nekonáš, Pane. Ty si objal všetkých tých, ktorých my často ani nepokladáme za hodných objatia, pohladenia, požehnania, alebo, čo je ešte horšie, ani si neuvedomujeme, že ho potrebujú, ignorujeme ich.

Ty takto nekonáš, Pane. Na kríži vstupuješ do krížovej cesty každého mladého, do každej situácie, aby si ju premenil na cestu vzkriesenia.

Otče, dnes krížová cesta tvojho Syna pokračuje:

pokračuje v tlmenom kriku detí, ktorým sa zabránilo, aby sa narodili; a mnohých ďalších, ktorým je upreté právo na detstvo, rodinu, vzdelanie; detí, ktoré sa nemôžu hrať, spievať, snívať...;

pokračuje v týraných zneužívaných a opustených ženách, ktorými sa pohŕda a sú pozbavené dôstojnosti;

v smutných očiach mladých, ktorí stratili nádej na budúcnosť, pretože im chýba vzdelanie a dôstojná práca;

pokračuje v strachu na mladých tvárach našich priateľov, ktorí sú zapletení do osídiel ľudí bez chrbtovej kosti – pričom sú medzi nimi aj takí, čo hovoria, že slúžia Pánovi – do osídiel vykorisťovania, zločinnosti, zneužívania, ktorými sa na nich priživujú.

Krížová cesta tvojho Syna pokračuje v životoch mnohých mladých a rodín, pohltených vírom smrti spôsobenej drogami, alkoholom, prostitúciou a obchodovaním s ľuďmi, a tak prichádzajú nie len o budúcnosť, ale aj o prítomnosť. Tak ako ti roztrhali šaty, Pane, tak je roztrhaná a pošliapaná ich dôstojnosť.

Krížová cesta tvojho Syna pokračuje v životoch mladých so zamračenou tvárou, ktorí stratili schopnosť snívať, tvoriť a plánovať zajtrajšok a so smútkom z rezignácie a konformizmu, čo je jedna z najčastejších drog súčasnosti, odchádzajú do dôchodku.

Pokračuje v skrytej a poburujúcej bolesti tých, ktorí sa namiesto spolupatričnosti zo strany spoločnosti oplývajúcej hojnosťou, stretávajú s neprijatím, bolesťou a núdzou, a navyše sú označovaní a zaobchádza sa s nimi, akoby mali na svedomí všetko zlo v spoločnosti.

Utrpenie tvojho Syna pokračuje v rezignovanej samote starých ľudí, ktorých nechávame opustených a skartovaných.

Krížová cesta pokračuje aj v životoch pôvodného obyvateľstva, ktoré je pozbavované svojich území, svojich koreňov a svojej kultúry a je umlčaná a prehlušená všetka múdrosť, ktorú vlastnia a ktorú nám môžu poskytnúť.

Otče, krížová cesta tvojho Syna pokračuje vo volaní našej matky zeme, vo vnútri zranenej pre zamorenie jej ovzdušia, neplodnosť zeme, znečistenie vody, a tiež potupou opovrhnutia a ľahkovážneho a nerozumného konzumu.

Pokračuje v spoločnosti, ktorá stratila schopnosť plakať byť dojatá bolesťou.

Áno, Otče, Ježiš ďalej kráča, všetko toto znáša a trpí v tele týchto všetkých, zatiaľ čo sa svet ľahostajne a s pohodlným cynizmom oddáva tragédii svojho morálneho úpadku.

A čo robíme my, Pane?

Aká je naša odpoveď Ježišovi, ktorý trpí, kráča a odchádza, ktorého môžeme vidieť v tvárach toľkých našich priateľov a toľkých neznámych, ktorých sme si zvykli  nevšímať, akoby tu neboli?

A my, Otče milosrdenstva, potešujeme a sprevádzame osamelého a trpiaceho Pána, prítomného v tých najmenších a opustených?

Pomáhame mu niesť ťažký kríž, ako Šimon z Cyrény, tým, že šírime pokoj, snažíme sa o spoluprácu, upevňujeme bratstvo?

Máme odvahu zotrvať pod krížom tak, ako Mária?

Uvažujeme nad Máriou, nad touto silnou ženou. Chceme sa od nej naučiť stáť pod krížom. S rovnakou rozhodnosťou a odvahou, bez úteku  či ilúzií. Ona dokázala sprevádzať svojho a tvojho Syna v bolesti. Podopierala ho svojím pohľadom a chránila ho svojím srdcom. Trpela, no nevzdávala sa. Bola to silná žena, ktorá povedala svoje „áno“, ktorá nás podopiera a sprevádza, chráni a objíma. Ona je mocnou strážkyňou nádeje.

Aj my, Otče, chceme byť Cirkvou, ktorá iných podopiera a sprevádza, ktorá vie povedať „Tu som!“ v živote a krížoch mnohých kristov, ktorí vedľa nás kráčajú.

Učme sa od Márie hovoriť áno na ustavičnú horlivú vytrvalosť mnohých matiek, otcov, starých rodičov, ktorí neprestávajú podporovať a sprevádzať svoje deti a vnúčatá, keď majú ťažkosti.

Učme sa od nej hovoriť áno na neoblomnú trpezlivosť a vynaliezavosť tých, čo nestrácajú nádej a začínajú odznova v situáciách, kde sa zdá, že je všetko stratené, snažia sa vytvoriť priestor, rodinné zázemie, centrá pomoci, ktoré by podali  pomocnú ruku v ťažkostiach.

Od Márie sa naučme byť silní a povedať áno tým, ktorí nezostali ticho a reagovali na kultúru týrania a zneužívania, znevažovania a agresie, a ktorí vytvárajú príležitosti a podmienky na bezpečie a ochranu.

Od Márie sa naučme prijímať všetkých, ktorí trpia, lebo zostali sami, ktorí museli opustiť svoju krajinu, svoje korene, svoje rodiny a prácu.

Otče, tak ako Mária, aj my chceme byť Cirkvou – Cirkvou, ktorá bude podporovať kultúru prijatia, ochrany a integrácie, ktorá nebude absurdne a nezodpovedne škatuľkovať alebo dokonca zovšeobecňovať pri vynášaní rozsudkov a označení každého prisťahovalca za pôvodcu zla v spoločnosti.

Chceme sa od nej naučiť stáť pod krížom, avšak nie s obrneným a uzavretým srdcom, ale so srdcom, ktoré bude s druhými súcitiť, ktoré pozná nežnosť a oddanosť, ktoré vie, čo je to zľutovanie a ako k druhým pristupovať s úctou, citlivosťou a porozumením. Chceme byť Cirkvou, ktorá pamätá, ctí a váži si starých ľudí, a vyhradí im miesto, ktoré im patrí, ako strážcom našich koreňov.

Otče, chceme sa naučiť stáť, tak ako Mária.

Nauč nás, Pane, stáť pod krížom, pod krížmi, prebuď v tento večer naše oči, naše srdce, vysloboď nás z našej neschopnosti a zmätku, zo strachu a zúfalstva. Otče, nauč nás povedať: Tu som, spolu s tvojím Synom, spolu s Máriou a spolu s toľkými milovanými učeníkmi, ktorí chcú, aby v ich srdci prebývalo tvoje kráľovstvo. Amen.

Pápež slávil kajúcu liturgiu vo väzení pre mladistvých: Nie kultúre nálepkovania

Pápež František sa i v Paname vybral na ľudské periférie, aby priniesol povzbudenie, nádej a útechu tým mladým, ktorí sa nemôžu zúčastniť na Svetových dňoch mládeže, pretože sú vo väzení. Pri stretnutí s mladistvými trestancami v Pacore, ktoré nebolo prenášané médiami, Svätý Otec odsúdil „kultúru prívlastkov“, ktorá nálepkovaním rozdeľuje ľudí na dobrých a zlých bez šance na obrátenie.

V piatok 25. januára, o 10.30 panamského času (16.30 nášho času) Svätý Otec zavítal do nápravno-výchovného zariadenia pre mladistvých Las Garzas v Pacore, kde slávil kajúcu liturgiu a vyspovedal niekoľko mladých. Takéto gesto vykonal pápež vôbec po prvýkrát v histórii SDM.

Svätý Otec sa do zhruba 50 kilometrov vzdialenej Pacory vydal po rannej súkromnej svätej omši na apoštolskej nunciatúre v Panama City. Ešte predtým sa však krátko stretol so 450 mladými pútnikmi v sprievode dvoch biskupov, ktorí pricestovali na SDM z Kuby a bývajú v kolégiu neďaleko nunciatúry. Potom už pokračoval v ceste do väznice v Pacore.

Nápravno-výchovné zariadenie pre mladistvých

Nápravno-výchovné zariadenie s kapacitou 192 trestancov, ktoré funguje od roku 2012, slúži pre mladých vo veku 14-25 rokov. Žiaľ, niektorí – odsúdení za závažné trestné činy – dosiahli plnoletosť vo väzení, trest môže totiž dosiahnuť dĺžku až 12 rokov.

Mladí trestanci z Pacory pochádzajú väčšinou z tých najchudobnejších zón krajiny, častokrát sú členmi domorodého obyvateľstva, bez vzdelania. V centre sa okrem iného zaúčajú tesárstvu, čalúnnictvu i kuchárstvu. Svätému Otcovi vlastnoručne vyrobili niekoľko darov: chlieb, biskupskú palicu a obraz.

Centrum Las Garzas, (v preklade „volavky“), je modelovým výchovno-nápravným zariadením, ktoré ponúka integrálny program resocializácie na úrovni vzdelávania, rodiny a zdravia. Mladí trestanci tu navštevujú semináre zamerané na profesionálnu formáciu a ľudský rozvoj, ktoré im poskytuje tím sociálnych asistentov, psychológov a pedagógov. Rehabilitačné metódy zariadenia boli ocenené UNICEF-om a finančnú podporu zariadeniu poskytla i Európska únia.

Na kajúcej liturgii so Svätým Otcom, ktorá nebola prenášaná médiami v priamom prenose, sa zúčastnilo približne 150 mladých, 80 z nich sa nachádza v Pacore, zvyšok bol z ďalších panamských nápravno-výchovných zariadení.

Svedectvo 21-ročného Luisa, ktorého vyspovedal pápež

V úvode stretnutia zaznelo svedectvo jedného z mladých trestancov zariadenia, 21- ročného Luisa Óscara. Svätému Otcovi sa zveril, že keď mal jeden rok, otec opustil jeho matku, ktorá sa následne musela sama starať o tri deti. „Kým som rástol, cítil som, že mi niečo chýba, že je vo mne isté prázdno. Dnes viem, že to, čo mi chýbalo, bol hlas otca, ktorý by ma s láskou viedol“. Avšak neskôr, keď sa Luis obrátil k Bohu, opäť našiel otca – toho nebeského. Krátko po obrátení však Luis vykonal zločin, ktorý ho priviedol do väzenia, k strate časti rodiny i štúdií.

„Keď ma uväznili, v roku 2016, myslel som, že je všetkému koniec“, priznal Luis. Neskôr pri meditácii však pochopil, že Boh, jeho nebeský Otec, stále stojí po jeho boku. To mu dodalo nádej v budúcnosť. Vo väzenskom centre Las Garzas Luisovi pomohli dokončiť školu a zmeniť život. Svätému Otcovi napokon prezradil aj svoj sen stať sa medzinárodným šéfkuchárom a zmieriť sa s rodinou.

Ježiš sa nestráni hriešnikov

Pápež František v homílii vychádzal z podobenstva o stratenej ovci (Lk 15, 1-7), ktoré zaznelo pri kajúcej liturgii.

„Ježiš nemá strach priblížiť sa k tým, ktorí pre tisícoraké dôvody znášali ťarchu spoločenskej nenávisti – ako to bolo v prípade mýtnikov (...), ktorých nazývali hriešnikmi. Ježiš tak koná, lebo vie, že «v nebi je väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými» (Lk 15,7), ktorí sa dobre držia.“ 

Pápež vychádzajúc z evanjeliového úryvku poukázal na kontrast medzi pohľadom Ježiša  a farizejov:

„Zatiaľ čo títo sa obmedzovali len na šomranie či rozhorčovanie sa nad tým, že Ježiš sa stýkal s ľuďmi poznačenými nejakým spoločenským pochybením, nejakým hriechom, a zatvárali dvere konverzii, dialógu s Ježišom, Ježiš sa približuje, kompromituje sa, vkladá do hry svoju reputáciu a pozýva vždy hľadieť na obzor, ktorý je schopný obnoviť život a obnoviť dejiny. (...) Sú to dva poriadne odlišné pohľady, ktoré si protirečia (...). Jeden sterilný a neplodný – pohľad šomrania a klebetenia, ktorý vždy o druhých hovorí zle a cíti sa spravodlivým – a iný pohľad, ktorý volá k premene a ku konverzii – pohľad Pána“.

Pozor na „kultúru nálepkovania“

Svätý Otec hovoril o nebezpečenstve škatuľkovania a nálepkovania, ktoré „zmrazuje a poznačuje škvrnou nielen minulosť, ale aj prítomnosť a budúcnosť ľudí. Dávame ľuďom nálepky: tento je taký, tento spravil to a to, a musí to niesť do konca života. (...) A nálepky v konečnom dôsledku nevytvárajú nič iné, než rozdelenia: tu sú tí dobrí a tam sú tí zlí; tu sú spravodliví, tam sú hriešnici. A toto Ježiš neakceptuje, toto je tá kultúra adjektív.

Nám sa páči dávať ľuďom prívlastky, páči sa nám to. Ty, sa ako voláš, ja sa volám dobrý. Nuž, toto je prívlastok: ako sa voláš.  Ísť k menu človeka, kto si, čo robíš, aké máš ilúzie, ako sa cíti tvoje srdce - toto nálepkovačov nezaujíma, tí hľadajú rýchlo nejakú etiketu, aby mali navrch. Je to kultúra adjektív, ktorá diskvalifikuje osoby. Myslite na to, aby ste neupadli do tohto, čo sa nám v spoločnosti tak ľahko ponúka.“

Tento postoj vztyčuje neviditeľný múr, ktorý budí dojem, že vyraďujúc na okraj, separujúc a izolujúc, sa čarovne vyriešia všetky problémy, povedal pápež a dodal:

„Aké bolestné je vidieť to, keď spoločnosť sústreďuje svoje energie viac na šomranie a na rozhorčovanie sa, než aby bojovala za vytváranie príležitostí a premeny!“

Ježišov pohľad je však iný, zdôraznil Svätý Otec:

„Pán chce oslavovať, keď vidí svoje deti, ktoré sa vracajú domov (porov. Lk 15,11-32). Takto o tom svedčil Ježiš, zjavujúc až do extrému milosrdnú lásku Otca. (...) Lásku, ktorá nemá čas na šomranie, ale snaží sa prelomiť kruh zbytočnej a ľahostajnej, neutrálnej a sterilnej kritiky. (...) Ježiš akceptuje zložitosť života a každej situácie; Ježišova láska (...) otvára dynamiku schopnú vynachádzať cesty, ponúkať príležitosti pre integráciu a premenu, príležitosti pre uzdravenie a odpustenie, pre spásu. A jediac s mýtnikmi a hriešnikmi, Ježiš láme logiku, ktorá separuje, ktorá vylučuje, ktorá izoluje, ktorá falošne rozdeľuje medzi „dobrých a zlých“.“

Boh nevidí štítky, vidí synov

Ježiš tak koná prostredníctvom vytvárania pút schopných umožniť nové procesy, povedal pápež a mladých trestancov vyzval: „Priatelia, každý z nás je oveľa viac než len naše štítky“. Vrátiac sa ku svedectvu Luisa pripomenul, že Boh Otec je skutočne pri každom jednom z nás a neopustí nás ani v tých najťažších chvíľach. Naopak, darúva nám ľudí, ktorí nám pomáhajú kráčať vpred k novým cieľom.

Ako povedal Svätý Otec, spoločnosť, ktorá nie je schopná oslavovať premenu svojich synov, ktorá žije šomraním a odsudzuje, je chorou spoločnosťou. Naopak, „spoločnosť je plodná, keď vie plodiť dynamizmy schopné začleňovania a integrovania, keď vie veci na seba prevziať a bojovať pre vytváranie príležitostí a alternatív, ktoré by dali nové možnosti jej synom, keď sa angažuje vo vytváraní budúcnosti prostredníctvom komunity, vzdelania a práce. A aj keď môže zakúšať nemohúcnosť v tom, že nevie, ako na to, nevzdáva sa a pokúša sa znova. Všetci si musíme pomáhať, aby sme sa komunitne naučili nachádzať tieto cesty.“

Pán nevidí štítky, prívlastky, ani odsúdenie. Pozerá do očí, hľadí na srdce. On „vidí synov“, povedal na záver pápež František.

Následne mali mladí trestanci možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia. Sám pápež vyspovedal niekoľkých z nich.

Po modlitbe Otčenáš a požehnaní sa Svätému Otcovi poďakovala riaditeľka zariadenia a nasledovala výmena darov. Svätý Otec mladým podaroval kovový umelecký kríž s Kristom, ktorého obopínajú olivové vetvičky.

Pakistanským pútnikom nedovolili odletieť na SDM do Panamy

Zatiaľ čo Svetové dni mládeže v Paname sú už v plnom prúde za účasti pápeža Františka, nie všetkým registrovaným pútnikom sa podarilo pricestovať do panamskej metropoly. Z Pakistanu prišli správy, že tamojšej skupine mladých pútnikov štátne orgány nedovolili vycestovať.

Úrad oddelenia imigrácie na letisku v Lahore opakovane zadržal mladých katolíkov, ktorí mali 23. a následne 24. januára odletieť do Panamy na SDM. Ako uviedla misijná agentúra Fides, pakistanská katolícka delegácia bola zablokovaná a 14 mladým, ktorí mali platné víza, bolo znemožnené odcestovať. Jediným členom skupiny, ktorému dali povolenie k odletu, bol jezuitský seminarista.

Paul Mohan, koordinátor Katolíckej komisie pre mládež pakistanskej diecézy Hyderabad, pre agentúru Fides upresnil:

„Ráno 23. januára sme prešli bezpečnostnými kontrolami na letisku a s letenkami sme šli na imigračný úrad. Držali nás tam v očakávaní viac než hodinu a potom nám odmietli dať povolenie k odletu.“ „Pre celú skupinu to bola veľmi smutná skutočnosť. Snažili sme sa všetkými možnými spôsobmi nájsť východisko vedením dialógu s členmi oddelenia i funkcionármi aerolínií. Presunuli sme lístok na nasledujúci deň aj so zaplatením penalizácie, v nádeji, že všetko sa objasní. Avšak v nasledujúci deň nás úrad opäť zadržal, aj keď sme mali všetci platné víza a sprievodné listy od biskupov“. Letenka Pakistancov stála približne 1800 eur.

Príhovor pápeža Františka mladým na privítacej ceremónii SDM v Paname

Ponúkam vám celý príhovor Svätého Otca Františka mladým účastníkom SDM pri uvítacej slávnosti v areáli Santa Maria la Antigua na nábreží Cinta Costera v Panama City vo štvrtok 24. januára 2019 o 17.30 miestneho času (23.30 nášho času).

Drahí mladí, pekné popoludnie!

Aké je krásne znova sa stretnúť a naviac práve v tejto krajine, ktorá nás víta s toľkou farebnosťou a srdečnosťou! Sme tu spolu v Paname, Svetové dni mládeže sa opätovne stávajú sviatkom, sviatkom radosti a nádeje pre celú Cirkev a pre celý svet, je to veľké svedectvo viery.

Pamätám sa, že v Krakove ste sa ma viacerí pýtali, či pôjdem do Panamy, a ja som odpovedal: „Ja neviem, ale Peter tam bude určite prítomný. Peter tam bude.“ Dnes som rád, že  vám môžem povedať: Peter je s vami, aby oslavoval a obnovoval vieru a nádej. Peter a Cirkev kráčajú s vami a chceme vám povedať, aby ste nemali strach, aby ste kráčali vpred s touto obnovujúcou energiou a s touto neutíchajúcou túžbou, ktorá nám pomáha a povzbudzuje nás, aby sme boli radostnejší a ochotnejší byť svedkami evanjelia. Aby ste kráčali vpred nie preto, aby ste vytvorili paralelnú Cirkev, ktorá bude tak trocha zábavnejšia, alebo „cool“ na akcii pre mladých, s trochou viac dekorácie, ako keby vás toto malo uspokojiť. Takto rozmýšľať by znamenalo nemať rešpekt voči vám a voči všetkému, čo nám Duch Svätý prostredníctvom vás hovorí.

Naopak! Chceme spoločne s vami stretnúť a prebudiť neustálu novosť a mladosť Cirkvi, otvárajúc sa neustále tejto milosti Ducha Svätého, ktorý mnoho ráz koná nové Turíce (por. Synoda o mladých, Záverečný dokument, 60). A toto je možné jedine tak, ako sme to prežili pred pár mesiacmi počas synody, že sa odhodláme kráčať počúvajúc sa navzájom a v počúvaní sa budeme navzájom dopĺňať. Ak sa odhodláme svedčiť ohlasujúc Pána v službe našim bratom. A je to vždy konkrétna služba, nie len čosi naoko, ale ozajstná služba.

Ak ideme kráčať, mladí, vždy mladí tak ako v histórii Ameriky - myslím na vás, ktorí ste prví odštartovali tieto Svetový dni, na domorodú mládež. Boli v Amerike ako prví a tiež ako prví rozbehli toto stretnutie. Veľký potlesk, silne! A tiež mladí, ktorí sú potomkami Afričanov, tí mali tiež svoje stretnutie a predbehli nás. Ďalší potlesk!     

Nuž, viem, že prísť sem nebolo vôbec jednoduché. Poznám námahu a obety, ktoré ste museli priniesť, aby ste sa mohli zúčastniť na tomto stretnutí. Veľa dní práce a námahy. Prípravné stretnutia a modlitby vás pripravili, takže cesta, samotná cesta je odmenou. Učeníkom je nielen ten, kto príde na určené miesto, ale aj ten, kto začne  s rozhodnosťou, kto nemá strach riskovať a vydať sa na cestu. Ak niekto začne kráčať, už je učeníkom; ak zostaneš nehybným, prehral si. Pustiť sa kráčať, to je najväčšou radosťou učeníka, byť na ceste. Vy ste nemali strach riskovať a vydať sa na cestu. A dnes môžeme oslavovať, pretože tento sviatok sa začal už dávno a v každej komunite.

Počuli sme pred chvíľou pri predstavení zástav, že prichádzame z rozličných kultúr a národov, hovoríme rozdielnymi jazykmi, rozlične sa obliekame. Každý z našich národov prežil iné dejiny a okolnosti. V koľkých veciach sa môžeme odlišovať! Ale nič z toho nebránilo tomu, aby sme sa mohli stretnúť. Toľké rozdiely neboli prekážkou toho, aby sme sa stretli a boli spolu, zabávali sa spoločne, spoločne oslavovali, spolu vyznávali Ježiša Krista. Nijaké rozdiely nás nezastavili.

A toto je možné vďaka tomu, že vieme, že je tu niekto, kto nás zjednocuje, kto z nás robí bratov. Vy, drahí priatelia, ste veľa obetovali, aby ste sa tu mohli stretnúť, a takto sa premieňate na skutočných učiteľov a majstrov kultúry stretnutia. Týmto sa premieňate na učiteľov a majstrov kultúry stretnutia, ktorá nie je: „Ahoj, ako sa máš, čau, dovidenia!“ Nie, kultúra stretnutia je tá, ktorá nám dáva kráčať pospolu uprostred našej rozdielnosti, ale s láskou, spoločne všetci tou istou cestou.

Vy s vašimi gestami a vašimi postojmi, s vašimi pohľadmi, túžbami a predovšetkým s vašou citlivosťou, akú máte, vyvraciate všetky tie rétoriky, ktoré sa sústreďujú na zasievanie rozdelenia, na odmietnutie a vylúčenie tých, ktorí nie sú ako my. Ako to vo viacerých krajinách Ameriky zvykneme povedať. Nie sú to ľudia navlas podobní (špan. výraz: „GCU – Gente como uno“). Vy to vyvraciate, všetci ľudia sme ako jeden, všetci s našou rozdielnosťou. A to všetko vďaka tomu, že máte čuch, ktorý vie vycítiť, že «pravá láska nezmazáva legitímne rozdiely, ale ich harmonizuje do vyššej jednoty» (Benedikt XVI., Homília, 25. januára 2006).

Zopakujem to: «pravá láska nezmazáva legitímne rozdiely, ale ich harmonizuje do vyššej jednoty». Viete, kto to povedal? Viete? Pápež Benedikt XVI., ktorý nás sleduje a ideme mu zatlieskať, pošleme mu pozdrav z tohto miesta. On nás sleduje cez televíziu. Pozdravme, všetci rukami pozdravme pápeža Benedikta. 

Naopak vieme, že otec lži, diabol, vždy dáva prednosť rozdelenému a hašteriacemu sa ľudu – je majstrom v rozdeľovaní a má strach pred ľudom, ktorý sa učí pracovať spoločne. A toto je kritérium podľa ktorého sa ľudia delia: budovatelia mostov a budovatelia múrov, tí budovatelia múrov, ktorí sa zasievaním strachov snažia rozdeliť a blokovať ľudí. Vy chcete byť budovateľmi mostov? Kým chcete byť? – (Mladí odpovedajú: „Budovateľmi mostov!“). – Dobre ste sa naučili, páči sa mi to. 

Vy nás učíte, že stretávať sa neznamená napodobňovať sa navzájom, že by mali všetci premýšľať rovnako alebo žiť vo všetkom rovnakí, konať a opakovať tie isté veci, toto robia papagáje. Stretávať sa znamená oduševniť sa pre niečo iné, znamená to vstúpiť do kultúry stretnutia, je to apelom a pozvaním mať odvahu spolu udržiavať živým spoločný sen. Máme mnohé rozdiely, hovoríme odlišnými jazykmi, všetci sa obliekame rozlične, ale, prosím, usilujme sa mať spoločný sen, a to naozaj dokážeme. A toto nás neanuluje, obohacuje nás to.  

Sen, ktorý je veľký a ktorý je schopný zapojiť všetkých. Sen, pre ktorý Ježiš obetoval svoj život na kríži a Duch Svätý sa vylial na Turíce a ohňom vpísal znamenie do srdca každého muža a každej ženy, do každého jedného srdca, do tvojho, tvojho, tvojho, do môjho. Aj do tvojho, vpísal ho doň a čaká, že nájde priestor, aby rástol a rozvíjal sa. Sen. Sen menom Ježiš, zasiaty Otcom, Boh tak ako On, tak ako Otec, poslaný Otcom s dôverou, že bude rásť a žiť v každom srdci. Sen konkrétny, ktorý je osobou, ktorý prúdi v našich žilách, spôsobuje chvenie srdca a jeho poskočenie vždy, keď počujeme: «Milujte sa navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú, že ste moji učeníci» (porov. Jn 13,34-35). Ako sa volá náš sen? – (Mladí odpovedajú: „Ježiš!“) – Nepočujem! (Opakujú: „Ježiš!“) – Nepočuť! (Opakujú: „Ježiš!“).

Jeden svätec, ktorý pochádzal z týchto končín, – toto si vypočujte, je to svätec z týchto krajov – rád hovoril: «Kresťanstvo nie je súbor právd, ktoré treba veriť, zákonov, ktoré máme dodržiavať, alebo zákazov. Takto by z kresťanstva bolo niečo veľmi odpudivé. Kresťanstvo, to je jedna osoba, ktorá ma veľmi milovala, ktorá túži a žiada moju lásku. Kresťanstvo je Kristus» (Sv. Oscar Romero, Homília, 6. novembra 1977). Povieme to všetci spoločne? – (Mladí odpovedajú: „Kresťanstvo je Kristus!“) – Ešte raz! – („Kresťanstvo je Kristus!“) – Ešte raz! – („Kresťanstvo je Kristus!“).

[Kresťanstvo] je Kristus, znamená to ďalej rozvíjať ten sen, pre ktorý dal život: milovať tou istou láskou, akou nás On miloval. Nemiloval nás len na polovicu, nemiloval nás len trochu, miloval nás úplne, zahrnul nás nehou, láskou, daroval svoj život.

Pýtame sa: čo nás drží zjednotených? Prečo sme zjednotení? Čo nás vedie k tomu, že sa stretávame?  Viete čo to je? Čo nás drží v jednote? Je to vedomie istoty, že sme boli milovaní hlbokou láskou, že nechceme a nemôžeme mlčať, láskou, ktorá nás provokuje, aby sme odpovedali rovnakým spôsobom, láskou. A to je tá Kristova láska, ktorá nás ženie (porov. 2 Kor 5,14).

Všimnite si, že tá láska, ktorá nás spája, je láskou, ktorá sa nenanucuje, ktorá neubíja, láskou, ktorá nevytláča na okraj a neumlčiava, láskou, ktorá neponižuje a neujarmuje. Je to Pánova láska, každodenná láska, diskrétna a rešpektujúca, láska slobody a pre slobodu, láska, ktorá lieči a pozdvihuje. Je to Pánova láska, ktorá vie viac o vstávaní než o pádoch, viac o zmierovaní než o zakazovaní, viac o darovaní novej šance než o odsúdení, viac o budúcnosti než o minulosti. Je to tichá láska ruky pripravenej slúžiť a darovať sa, je to láska bez vystavovania sa na obdiv.

Pýtam sa ťa: Veríš v túto lásku? – (Mladí odpovedajú: „Áno!“) – Opýtam sa ďalšiu vec: Veríš, že táto láska stojí za to? – („Áno!“) – Ježiš raz zakončil svoju odpoveď tomu, ktorý mu položil otázku, týmito slovami: „Dobre, ak veríš, choď a rob podobne.“ Ja vám v Ježišovom mene hovorím: „Choďte a robte podobne.“ Nemajte strach milovať, nemajte strach z tejto konkrétnej lásky, z tejto lásky, ktorá je ohľaduplná, z tejto lásky, ktorá je službou, z tejto lásky, ktorá znamená dať život.

A je to rovnaká otázka a pozvanie, ako dostala Mária. Anjel sa jej opýtal, či chce niesť tento sen vo svojom lone, či mu chce mu dať život, dať mu telo. Mária mala vek mnohých z vás, vek toľkých dievčat ako vy. A Mária odpovedala: «Hľa služobnica Pána. Nech sa mi stane podľa tvojho slova» (Lk 1,38). Všetci zatvorme oči a myslime na Máriu, nebola hlúpa, vedela, čo cíti jej srdce, vedela, čo je láska, a odvetila: «Hľa služobnica Pána. Nech sa mi stane podľa tvojho slova». V tojto chvíľke ticha nech vám Ježiš povie, každému jednému z vás, tebe, tebe, tebe: „Máš odvahu? Chceš?“ Pomysli na Máriu a odpovedz: „Chcem slúžiť Pánovi, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Mária sa odhodlala povedať „áno“. Odvážila sa dať život Božiemu snu. A na toto sa nás dnes pýta: Chceš dať telo Božiemu snu svojimi rukami, svojimi nohami, svojím pohľadom, svojím srdcom? Chceš, aby ti Otcova láska otvorila nové horizonty a viedla ťa cestami, o ktorých si ani len nesníval, ani len na ne nepomyslel ani ich nečakal, a ktoré robia srdce radostným, že až spieva a tancuje?

Odvážime sa povedať anjelovi tak ako Mária: „Hľa tu sme, služobníci Pána, nech sa tak stane“? Neodpovedajte teraz, každý nech odpovie vo svojom srdci. Sú otázky, na ktoré sa odpovedá iba v tichu.

Drahí mladí, to, v čom je najväčšia nádej týchto Svetových dní mládeže netreba vidieť v nejakom záverečnom dokumente, v nejakom dohodnutom liste či programe, ktorý máme vykonať. Nie, v tomto to nebude. To naviac nádejné na tomto stretnutí budú vaše tváre a jedna modlitba. Toto vzbudí nádej. S tvárou, s akou sa vrátite domov, s modlitbou, ktorú sa naučíte vysloviť s týmto premeneným srdcom.

To najnádejnejšie na tomto stretnutí budú vaše tváre, vaša modlitba, a každý z vás sa vráti domov s novou silou, ktorá sa rodí vždy, keď sa stretávame s druhými a s Pánom, plní Ducha Svätého, aby sme pamätali a udržiavali živým ten sen, ktorý nás robí bratmi, a že sme povolaní nenechať ho zamrznúť uprostred sveta. Kdekoľvek sa budeme nachádzať, čokoľvek budeme robiť, budeme môcť vždy pozerať vysoko a povedať: „Pane nauč ma milovať tak, ako si ty miloval“. Zopakujete to spolu so mnou? (Mladí opakujú súčasne s pápežom:) „Pane nauč ma milovať tak, ako si nás ty miloval“. – Ešte raz: „Pane nauč ma milovať tak, ako si nás ty miloval“. – Silnejšie! – „Pane nauč ma milovať tak, ako si nás ty miloval“.

Výborne. A keďže chceme byť dobrí a vychovaní, nemôžeme ukončiť toto stretnutie bez poďakovania. Vďaka všetkým, ktorí s veľkým nadšením pripravili tieto Svetové dni mládeže, všetko toto. Veľká vďaka. Ďakujem, že ste mali odvahu budovať a dať pohostinnosť, za to, že ste povedali „áno“ Božiemu snu, ktorý chcel vidieť svoje deti zhromaždené. Ďakujem Mons. Ulloovi a všetkým jeho spolupracovníkom, ktorí napomohli tomu, že Panama je dnes nielen kanálom, ktorý spája moria, ale aj kanálom, v ktorom Boží sen nachádza ďalšie kanáliky, aby rástol, znásoboval sa a rozšíril do všetkých kútov zeme.

Priatelia – amigos y amigas – nech vás Ježiš požehnáva, po tom túžim z celého srdca. Nech vás Panna Mária „La Antigua“ sprevádza a opatruje, aby sme dokázali bez strachu povedať, tak ako ona: „Hľa tu som. Nech sa stane“. Ďakujem.

Preklad: Vatikánsky rozhlas sk redakcia

Pápež František sa zvítal s mladými v Paname: Spoločný sen má meno Ježiš

Prvé stretnutie Svätého Otca s mladými v Paname sa nieslo v atmosfére jasajúcej radosti, pestrosti kultúr a v duchu jednoty, ktorá nie je uniformitou, a ktorej základom je samotný Ježiš a jeho láska. „Pane, nauč nás milovať tak ako si nás ty miloval,“ spoločne volali mladí na výzvu pápeža Františka.

Okolo 250 tisíc tínedžerov a mladých dospelých zo 156 krajín sveta privítalo pápeža Františka v areáli Cinta Costera pri pobreží Tichého oceánu vo štvrtok 24. januára o 23. hodine nášho času (17.00 v Paname). Miestny arcibiskup Ulloa Mendieta predstavil mladých Svätému Otcovi známym sloganom SDM: „Esta es la juventud de Cristo!“ – Toto je Kristova mládež! Spolu s ním prehovorili piati mladí zástupcovia kontinentov.

Vlajkový sprievod, v ktorom nechýbala ani slovenská trikolóra, tanečné choreografie, prezentácie svätých a blahoslavených patrónov SDM pochádzajúcich zo Salvádoru, Peru, Haiti a Mexika, modlitby vo viacerých jazykoch a vystavenie symbolov SDM – kríža sv. Jána Pavla II. a ikony Salus Populi Romani –, požehnanie a hymna SDM. Centrom tohto programu odohrávajúceho sa na stupňovitom pódiu bolo evanjeliové čítanie o Ježišovom prvom znamení na svadbe v Káne. Keď sa ujal slova Svätý Otec, ako zvyčajne nadviazal silný dialogický kontakt s prítomnými.

Pápež František vyzval mladých, aby svojím odhodlaním udržali pri živote spoločný sen, za ktorý Ježiš položil svoj život a ktorý Duch Svätý vlieva do srdca každého muža a ženy. „Ako sa volá tento sen? Nepočujem!“ – „Ježiš!“ S mladými, medzi ktorými sú najsilnejšie zastúpené národy Strednej Ameriky s ich typickými domorodými a miešaneckými črtami,  pápež hovoril v rodnej španielčine.

V treťom z celkovo 11 plánovaných verejných príhovorov počas návštevy Panamy pápež František povzbudil mladých v odhodlaní budovať mosty a nie múry a byť majstrami vo vytváraní „kultúry stretnutia“. Tak ako sa Boh obrátil na Pannu Máriu otázkou, na ktorú ona odpovedala „áno“, rovnako je pozvaný k aktívnej odpovedi aj každý mladý človek dneška. Svätý Otec s touto výzvou citoval Máriine slová, ktoré sú mottom 34. svetových dní mládeže: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38).

Pozdĺžny priestor nábrežia zakončený vysokým stupňovitým pódiom bude dejiskom celého ústredného programu SDM. Ten bude v piatok pokračovať krížovou cestou, v sobotu modlitbovou vigíliou a vyvrcholí nedeľnou svätou omšou. Areál SDM je pomenovaný podľa Patrónky Panamy „Campo Santa María La Antigua“.

Príhovor pápeža Františka ku biskupom Strednej Ameriky 24. januára 2019, Panama, Česká sekce RV

Drazí bratři!

Děkuji mons. Josému Luisovi Escobar Alasovi, arcibiskupovi ze San Salvadoru za slova na uvítanou, pronesená jménem všech. Těší mne, že se s vámi mohu setkat a sdílet familiárněji a bezprostředněji touhy, plány a sny vás Pastýřů, kterým Pán svěřil péči o svůj svatý lid. Děkuji za bratrské přijetí.

Možnost setkat s vámi znamená pro mne také „darovat si“ příležitost obejmout a pocítit blíže váš lid, osvojit si jeho tužby i neútěchy, ale zejména onu odvážnou víru, která dovede oživovat naději a podněcovat lásku. Díky, že jste mi umožnili přiblížit se ke zkoušené, ale prosté víře s chudou tváří vašeho lidu, který ví, že „Bůh je přítomen, nespí, jedná, vidí a pomáhá“ (Sv. Oskar Romero, Homilie, 16. prosince 1979).

Toto setkání nám připomíná církevní událost velkého významu. Pastýři tohoto regionu byli prvními, kdo v Americe vytvořili organismus, založený na společenství a účasti, který přinesl a nadále přináší bohaté plody. Mám na mysli Sekretariát episkopátů Střední Ameriky (SEDAC). Společný prostor rozlišování a snah, který živí, revitalizuje a obohacuje vaše církve. Pastýři, kteří uměli činit kroky vpřed a vysílat signály, jež nebyly zdaleka jenom programové, ukázali, že budoucnost Střední Ameriky – i jakéhokoli jiného regionu světa – vede nezbytně skrze jasnozřivost, schopnost rozšiřovat vize a sjednocovat snahy v trpělivém a velkodušném naslouchání, porozumění, oddanosti a nasazení, což umožňuje rozlišovat nové horizonty, k nimž nás přivádí Duch (srov. Evangelii gaudium, 235). [Chtěl bych zde připomenout památku pastýřů, kteří hnáni pastorační horlivostí a láskou k církvi uvedli do života tento církevní organismus, mimo jiné např. mons. Luise Cháveze y Gonzáles, arcibiskupa San Salvadoru, a mons. Victora Sanabriu, arcibiskupa ze San José z Kostariky.]

Během těchto sedmdesáti pěti let od svého založení se SEDAC snažil sdílet radosti i smutky, zápasy a naděje národů Střední Ameriky, jejíž dějiny jsou protkány a utvářeny dějinami vašeho lidu. Mnozí muži a ženy, kněží, zasvěcené osoby a laici nabídli svůj život až k prolití vlastní krve, aby zachovali naživu prorocký hlas církve tváří v tvář nespravedlnosti, zbídačování lidí a zneužívání moci. Oni nám připomínají, že „kdo vpravdě touží vzdávat Bohu slávu svým vlastním životem, kdo se chce skutečně posvěcovat, aby jeho existence oslavila Boha, Svatého, ten je povolán k tomu, aby se s plným zanícením vydal a až do únavy se namáhal prokazovat v životě skutky milosrdenství“ (Gaudete et exsultate, 107). A to nikoliv jako almužnu, nýbrž z povolání.

Mezi prorockými plody církve ve Střední Americe mohu s potěšením poukázat na postavu svatého Oskara Romera, kterého jsem měl tu čest nedávno kanonizovat během biskupské synody o mládeži. Jeho život a jeho učení jsou zdrojem stálé inspirace pro naše církve a zejména pro nás biskupy.

Motto, které si vybral do svého biskupského znaku a které je vytesáno na jeho náhrobku, jasně vyjadřuje inspirativní princip jeho pastýřského života: „smýšlet s církví“, buzolu, kterou řídil svůj život ve věrnosti i uprostřed těch největších bouří.

Toto je odkaz, který se může stát aktivním a oživujícím svědectvím pro nás, kteří jsme povoláni k mučednické odevzdanosti v každodenní službě našemu lidu; a tento odkaz bych rád učinil základem této reflexe, o kterou se s vámi chci podělit. Vím, že mezi námi jsou někteří, kteří jej osobně znali – jako kardinál Rosa Chávez – a proto, Eminence, pokud budete mít dojem, že se v něčem mýlím, můžete mne opravit. Odvolávat se k postavě Romera znamená odvolávat se ke svatosti a prorockému charakteru, který tkví v DNA vašich místních církví.

Smýšlet s církví

1. Uznání a vděčnost

Když svatý Ignác podává pravidla o smýšlení s církví, snaží se pomoci exercitantovi překonat jakýkoli typ falešných dichotomií či antagonismů, jež mohou redukovat duchovní život na obvyklé pokušení přizpůsobovat Boží Slovo vlastním zájmům. Umožňuje tak exercitantovi zakusit milost pocítit a vědět, že je součástí apoštolského těla většího než on, a zároveň si uvědomit reálnost svých sil a svých možností bez ochabování, ale také bez selekce či obav. Cítit se součástí celku, který bude vždycky víc než součtem částí (srov. Evangelii gaudium, 235) a bude doprovázen Přítomností, která jej neustále přesahuje (srov. Gaudete et exsultate, 8).

Chtěl bych tedy toto první „smýšlení s církví“, obdržené od svatého Oskara, zaměřit na poděkování a vděčnost za tolik přijatého a nezaslouženého dobra. Romero se mohl s životem církve sladit a osvojit si jej, protože niterně miloval ty, kteří jej zrodili ve víře. Bez této niterné lásky bude velmi obtížné porozumět jeho příběhu a jeho konverzi, poněvadž tato láska jej přivedla k sebedarování v mučednictví. Tato láska se rodí z přijetí zcela nezištného daru, který nám nepatří a osvobozuje nás od každého nároku a pokušení myslet si, že jsme jeho vlastníky či jedinými interprety. Nevynalezli jsme církev, nezrodila se s námi a bude pokračovat bez nás. Tento postoj, který je dalek upadnutí do apatie, vzbuzuje bezednou a nepředstavitelnou vděčnost, která všemu dává pokrm. Mučednictví není synonymem ustrašenosti či postoje někoho, kdo nemiluje život a nedovede uznat jeho hodnotu. Naopak, mučedník je ten, který umí toto díkůvzdání ztělesnit a tlumočit životem.

Romero smýšlel s církví především proto, že miloval církev jako matku, která jej zrodila ve víře, a cítil se být její součástí.

2. Láska, která ví o lidu

Tato láska, tvořená přilnutím a vděčností, jej vedla k nadšenému přijetí - také oddaným studiem – celého přínosu a obnovy magisteria, jež nabídl druhý vatikánský koncil. Tam nalézal pevnou ruku k následování Krista. Nebyl ideolog, ani nebyl ideologický; jeho působení plynulo z hlubokého souznění s koncilními dokumenty. Smýšlet s církví znamená pro Romera, osvíceného tímto jejím horizontem, rozjímat o církvi jako o Božím lidu. Poněvadž Pán nás nechtěl spasit jednotlivě a s vyloučením vzájemných vztahů, nýbrž chtěl vytvořit lid, který by ho vpravdě uznával a svatě mu sloužil (srov. Lumen gentium, 9). Celý tento lid má, opatruje a slaví „pomazání od Svatého“ (tamt. 12) a Romero mu naslouchal, aby se nepřipravil o inspiraci (srov. Sv. Oskar Romero, Homilie, 16. července 1978). Tak nám ukazuje, že Pastýř, aby našel a potkal Pána, si musí osvojit srdeční tep svého lidu a naslouchat mu, cítit „pach“ dnešních mužů i žen, být proniknut jejich radostmi a nadějemi, smutkem a úzkostmi (srov. Gaudium et spes, 1) a takto v hloubi chápat Boží Slovo (srov. Dei Verbum, 13). Naslouchat lidu, který mu byl svěřen, a jeho prostřednictvím dýchat a objevovat vůli Boha, který nás volá (srov. Promluva na vigilii před biskupskou synodou o rodině, 4. října 2014). Bez dichotomií nebo falešných antagonismů, protože pouze Boží láska je schopna sladit všechny naše lásky v jediném cítění a pohledu.

Smýšlet s církví pro něho vlastně znamená účastnit se slávy církve, tedy nést všechnu Kristovu kenozi (sebezřeknutí) ve svém nitru. V církvi žije Kristus mezi námi, a proto musí být pokorná a chudá, protože arogantní církev, domýšlivá církev, soběstačná církev není církví kenoze (srov. Sv. Oskar Romero, Homilie, 1. října 1978).

3. Nosit v sobě Kristovu kenozi

To není jenom sláva církve, ale také povolání a pobídka, aby byla naší osobní slávou a cestou svatosti. Kristova kenoze není věcí minulosti, nýbrž aktuální garancí, abychom pocítili a objevili Jeho činorodou přítomnost v dějinách. Přítomnost, o níž nemůžeme a nechceme mlčet, protože víme a zakusili jsme, že pouze On je „cesta, pravda a život“. Kristova kenoze nám připomíná, že Bůh zachraňuje v dějinách, v životě každého člověka a že tyto dějiny jsou také Jeho dějinami a že nám jde vstříc (srov. Homilie, 7. prosinec 1978). Je důležité, bratři, abychom neměli strach přistoupit a dotknout se ran našeho lidu, které jsou také našimi ranami, a činit tak v Pánově stylu. Pastýř nemůže být vzdálen od utrpení svého lidu; ba dokonce bychom mohli říci, že srdce pastýře se měří podle schopnosti dojmout se tváří v tvář raněným a ohroženým životům. Činit tak v Pánově stylu znamená dovolit, aby toto utrpení zasáhlo a poznamenalo naše priority a naše gusta, využití času a peněz a také způsob modlitby, abychom mohli všechno a všechny pomazávat útěchou Ježíšova přátelství ve společenství víry, která obsahuje a otevírá stále nový horizont, dávající životu smysl a naději (srov. Evangelii gaudium, 49). Kristova kenoze vyžaduje rozchod s virtuálností života i proslovů, abychom naslouchali ustavičnému lomozu a volání reálných lidí, kteří vybízejí k navazování vztahů. A dovolte mi říci, že sítě slouží k vytváření kontaktů, ale nikoli kořenů; nejsou s to nám dát přináležitost a umožnit nám cítit, že jsme součástí téhož lidu. Bez tohoto cítění bude veškeré naše mluvení, shromažďování, setkávání a psaní znamením víry, která nedovedla provázet Pánovu kenozi, polovičaté víry.

Kristova kenoze je mladá

Tento Světový den mládeže je jedinečnou příležitostí vyjít v ústrety a ještě více se přiblížit realitě naší mládeže, plné nadějí a tužeb, ale poznamenané také mnoha hlubokými ranami. S mladými budeme moci nově vykládat svoji dobu a rozpoznat znamení doby, protože jak prohlásili synodní otcové, mladí jsou „teologickým polem“, kde nám Pán dává poznat některá svoje očekávání a výzvy k vytváření zítřka (srov. Synoda o mládeži, Závěrečný dokument, 64). S nimi lépe nahlédneme, jak učinit evangelium přístupnějším a věrohodnějším ve světě, kde žijeme; jsou jako teploměr pro rozpoznání toho, v jakém bodě se nacházíme jako společenství a jako společnost.

Nosí v sobě neklid, který je třeba ocenit, respektovat a provázet. A nám všem to prospívá, protože nás to podněcuje a připomíná nám, že Pastýř nikdy nepřestává být učedníkem a je neustále na cestě. Tento svatý neklid nás uvádí do pohybu a předchází. Připomněli to synodální otcové, když řekli: „V určitých směrech mohou být více vpředu než pastýři“ (tamt. 66). Musí nás naplňovat radostí konstatace, že setba nepřišla vniveč. Mnoho z oněch očekávání a intuic se rozvinulo v rodině, živeno babičkou nebo katechetou, nebo ve farnosti, ve vzdělávací či mládežnické pastoraci. Tyto touhy vyrostly z naslouchání evangeliu a ve společenství živé a horlivé víry a nacházejí tam půdu, aby vzklíčily. Jak neděkovat, že máme mladé lidi, kteří touží po evangeliu! Tato skutečnost nás podněcuje k většímu nasazení, abychom jim pomohli růst a poskytli jim větší a lepší prostory, které je obrodí k Božímu snu. Církev je ze své povahy Matkou a jako taková rodí život, chová ho ve svém lůně a chrání jej před vším, co může ohrozit jeho vývoj. Je to „těhotenství“ ve svobodě a pro svobodu. Prosazujte proto výchovné programy a centra, jež dokáží mládež provázet, podporovat a svěřovat jí odpovědnost; „ukradněte“ je z ulice dřív než jejich představivost dokáže uvěznit a zotročit kultura smrti, jež klamou a nabízejí a magická řešení. A čiňte tak nikoli paternalisticky, shora dolů, protože to od nás Pán nechce, nýbrž jako otcové, jako bratři k bratřím. Oni jsou Kristovou tváří pro nás a ke Kristu nelze jít shora dolů, nýbrž zdola nahoru (srov. Sv. Oskar Romero, Homilie, 2. září 1979).

Mnozí mladí byli bohužel svedeni bezprostředními odpověďmi, které zadlužují život. Synodální otcové řekli: z donucení či nedostatku alternativ se mladí ocitli ve značně konfliktních situacích bez okamžitého řešení: domácí násilí, vraždy žen páchané muži (femminicidio) – to je metla našeho kontinentu – ozbrojené a zločinecké bandy, obchod s drogami, sexuální zneužívání nezletilých i zletilých, a tak dále. Bolí zjištění, že základem mnoha těchto situací je osiření, způsobené kulturou a společností, jež „zbořila zábrany“. Rodiny jsou velice často sdírané ekonomickýmm systémem, který neklade na první místo lidi a obecné dobro, nýbrž vytvořil ze spekulací „ráj“, kde se neustále tyje bez ohledu na to, kdo to hradí. Naši mladí bez tepla domova, bez rodiny, bez společenství a bez přináležitosti jsou ponechání napospas prvnímu podvodníkovi.

Nezapomeňme, že „opravdová bolest člověka patří především Bohu“ (G. Bernanos, Diario di un curato di campagna, Milano 1998, 72). Neseparujme to, co On ve svém Synu sjednocuje!

Budoucnost vyžaduje, aby byla respektována přítomnost, uznána důstojnost kultur vašich národů ve snaze o jejich docenění. Také tady jde o důstojnost: o kulturní sebeúctu. Váš lid není „druhořadou“ společností. Má svoje bohaté dějiny, které je třeba akceptovat, ocenit a povzbudit. Semena Království byla na této půdě zaseta. Máme povinnost je uznat, opatrovat a chránit, aby nic z toho, co Bůh dobrého zasel, vyprahlo v důsledku falešných zájmů, které šíří především korupci a bují ze zbídačování těch nejchudších. Pečovat o kořeny znamená chránit bohatý historický, kulturní a duchovní odkaz, který tato země po staletí stmeluje. Snažte se a pozvedejte hlas proti kulturní desertifikaci, která ve vašich národech produkuje radikální nouzi, protože je obírá o nezbytnou životodárnou imunitu, uchovávající důstojnost i v těch největších těžkostech.

V posledním pastoračním listu píšete: „Poslední dobou je náš region zasažen migrací, probíhající nově, masově a organizovaně, čímž vyšly najevo motivy, které působí nucenou migraci i rizika ohrožující důstojnost člověka“ (SEDAC, Poselství Božímu lidu a všem lidem dobré vůle, 30. listopadu 2018). Mnozí migranti mají mladé tváře, hledají něco lepšího pro své rodiny, nebojí se riskovat a nechat všeho, jen když se jim dostane minimálních záruk lepší budoucnosti. Tady nestačí jenom denuncovat, nýbrž konkrétně hlásat „dobrou zprávu“. Církev díky své všeobecnosti může nabízet bratrskou a pohostinnou přívětivost tak, aby spolu původní a příchozí komunity vedly dialog, přispívaly k překonání strachu a lhostejnosti a posilovaly svazky, jimž hrozí, že budou v kolektivním povědomí zpřetrhány migracemi. „Přijmout, chránit, podporovat a integrovat“ – jsou čtyři slovesa, jimiž církev v této migrační situaci tlumočí svoje mateřství v dnešních dějinách (srov. Synoda o mládeži, Závěrečný dokument, 147).

Veškeré snahy, které budete moci vyvinout stavěním mostů mezi církevními, farními a diecézními komunitami, jakož i mezi biskupskými konferencemi, budou prorockým gestem církve, která je v Kristu „znamením a nástrojem vnitřního spojení s Bohem a jednoty celého lidstva“ (Lumen gentium, 1). Takto bude pokušení omezovat se na pouhou denunciaci slábnout, a bude se hlásat nový Život, který nám dává Pán.

Připomeňme si povzbuzení svatého Jana: „Jestliže má někdo majetek a vidí, že jeho bratr je v nouzi, ale zavře před ním svoje srdce – jak v něm může zůstávat Boží láska? Děti, nemilujme jen slovem a jazykem, ale činem doopravdy!“ (1 Jan 3,17-18).

Všechny tyto situace kladou otázky, jsou to situace, které nás volají ke konverzi, solidaritě a pronikavě výchovnému působení v našich komunitách. Nemůžeme zůstat lhostejní (srov. Synoda o mládeži, Závěrečný dokument, 41-44). Svět skartuje, to víme a trpíme tím; Kristova kenoze nikoli. Zakusili jsme to na svém vlastním těle a nadále zakoušíme skrze odpuštění a obrácení. Toto napětí nás nutí, abychom se neustále ptali: na čí straně chceme stát?

Kristova kenoze je kněžská

Je dobře známo přátelství mons. Romera a otce Rutilia Grandeho i dopad, který měla vražda druhého jmenovaného na Romerův život. Byla to událost, která se vpálila do jeho srdce muže, kněze a pastýře. Romero nebyl správcem lidských zdrojů, neřídil lidi či organizace, projevoval otcovskou, přátelskou a bratrskou lásku. Měřítko poněkud vysoké, avšak jediné, které se hodí ke zhodnocení našeho biskupského srdce, měřítko, podle něhož si můžeme položit otázku: nakolik se mne dotýká život mých kněží? Nakolik se dám zasáhnout tím, co prožívají, pláču nad jejich bolestmi, raduji se nad jejich radostmi a slavím s nimi? Církevní funkcionářství a - tak smutně rozšířený – klerikalismus, který je karikaturou a perverzí služebného kněžství, se začíná poměřovat těmito otázkami. Není to záležitost stylů, způsobů či slovníku, ač je to všechno také důležité, ale především je to záležitost dopadu a toho, nakolik jsou naše biskupské plány schopny dát prostor pro přijetí, doprovázení a podporování našich kněží; „reálný prostor“, abychom se o ně postarali. To z nás činí skutečně plodné otce.

Na kněžích obvykle zvláštním způsobem spočívá odpovědnost za to, aby tento lid byl Božím lidem. Jsou v první linii. Nesou na ramenou tíži dne a horko (srov. Mt 20,12), jsou vystaveni řadě všedních situací, které je mohou činit zranitelnými a proto potřebují naši blízkost, naše porozumění a povzbuzení, naše otcovství. Výsledek pastorační práce, evangelizace v církvi a misijní poslání nestojí na bohatství prostředků a materiálních zdrojů nebo na kvantitě událostí a aktivit, které realizujeme, nýbrž na ústředním postavení soucitu: jedné z velkých charakteristik, kterou můžeme jako církev nabízet svým bratřím. Kristova kenoze je výrazem maximálního soucitu Otce. Kristova církev je církví soucitu, který začíná doma. Vždycky je dobré se jako pastýři tázat: jak se mne dotýká život mých kněží? Jsem schopen být otcem nebo mi stačí být pouhým vykonavatelem? Nechám se obtěžovat? Připomínám slova Benedikta XVI. na počátku jeho pontifikátu, když mluvil ke svým krajanům: „Kristus nám neslíbil pohodlný život. Kdo s Ním hledá pohodlí, spletl si cestu. On nám ukazuje cestu k velkým věcem, k dobru, k autentickému lidskému životu“ (Promluva k německým poutníkům, 25. dubna 2005).

Víme, že naše práce, návštěvy a setkání zejména ve farnostech mají administrativní dimenzi, složku, jež je nezbytná. Je třeba se ujistit o jejím plnění, ale to neznamená, že máme využít tu trochu času, který máme, na administrativní úkony. Při návštěvách je naslouchání tou zásadní věcí, kterou nemůžeme delegovat. Je tolik věcí, které děláme denně a měli bychom je svěřit druhým. Avšak to, co delegovat nemůžeme, je schopnost naslouchat, sledovat zdraví a život svých kněží. Nemůžeme na druhé delegovat dveře otevřené pro ně. Otevřené dveře pro vytvoření podmínek, jež umožní důvěru spíše než strach, upřímnost spíš než pokrytectví, otevřenou a uctivou výměnu spíše než disciplinární monolog.

Připomínám Rosminiho slova: „Jistě pouze velikáni mohou formovat velikány [...] V prvních staletích byl dům biskupa seminářem kněží a jáhnů; přítomnost biskupa a duchovní konverzace s ním byla vřelou, ustavičnou a velkolepou přednáškou, z níž chápali teorii na základě jeho učených slov praktikovaných jeho usilovnou pastorací. A tak vedle Alexandrů krásně vyrůstali mladí Atanášové“ (Delle cinque piaghe della santa Chiesa, Brescia 1966, 40).

Je důležité, aby kněz našel otce, pastýře, ve kterém se může „shlížet“, a ne správce, kterému jde jen o  „slavnostní defilé“. Hlavní je, aby přes všechny naše odlišnosti, včetně našich nesouhlasů, a diskusí, ke kterým může docházet (a je normální a žádoucí, aby k nim docházelo), viděli kněží v biskupovi muže schopného se pro ně nasadit a exponovat, posouvat je dál a podávat jim pomocnou ruku, když jsou v nesnázích. Muže rozlišujícího, který umí orientovat a nacházet na nejrůznějších křižovatkách osobních příběhů konkrétní a schůdné stezky.

Slovo autorita pochází etymologicky z latinského kořene augere, což znamená zvětšovat, podporovat a dávat růst. Pastýř má svojí autoritou především pomáhat růst, podporovat svoje kněze a nikoli sebe, což by z něj udělalo starého mládence. Radostí otce/pastýře je vidět, jak jeho synové rostou a přinášejí plody. Toto, bratři, ať je naše autorita i znamení naší fertility.

Kristova kenoze je chudá

Bratři, smýšlet s církví znamená smýšlet s věřícím lidem, Božím lidem, který trpí a doufá. Znamená vědět, že naše služebná totožnost se rodí a chápe ve světle této jedinečné a konstitutivní přináležitosti našeho bytí. V tomto smyslu bych si spolu s vámi rád připomněl to, co napsal svatý Ignác nám jezuitům: „chudoba je matkou a zdí“, rodí a nese. Je matkou, protože nás volá k plodnosti a životodárnosti, ke schopnosti dávat, což nedokáže lakomé a hrabivé srdce. Je zdí, protože nás chrání před jedním z nejsubtilnějších pokušení, jemuž musíme my, zasvěcené osoby, čelit: před duchovním zesvětštěním, což je pokus, kdy se do náboženských a „zbožných“ hodnot halí žízeň po moci a protagonismu, marnivost, ba dokonce domýšlivost a pýcha. Zeď a matka nám pomáhají být stále svobodnější církví soustředěnou v kenozi svého Pána. Církví, která nechce, aby její síla – jak říkal mons. Romero – byla oporou mocných a politiky, nýbrž kráčí s ušlechtilou nestranností, nesena jedině pažemi Ukřižovaného, který je její pravou silou. A to se projevuje konkrétními a zřetelnými gesty, interpeluje nás to a pobízí, abychom ve svědomí zpytovali svoje rozhodnutí a priority v užívání zdrojů, vlivů a postavení. Chudoba je matkou a zdí, protože opatruje naše srdce, aby nesklouzlo do ústupků a kompromisů, jež oslabují svobodu a parrésii (odhodlání), ke kterým  nás volá Pán.

Bratři, na závěr vstupme pod ochranu Panny Marie, modleme se společně, aby opatrovala naše srdce Pastýřů a pomáhala nám lépe sloužit Tělu svého Syna, svatému věřícímu Božímu lidu, který putuje, žije a modlí se ve Střední Americe.

Ježíš ať vám žehná a Panna Maria chrání.

A, prosím, nezapomeňte se za mne modlit!. Děkuji!

Přeložil Milan Glaser

Svätý Otec verejným predstaviteľom Panamy: Zem stretávania a snov

Panama 24. januára.  V plnom znení prinášame prvý verejný príhovor pápeža Františka pri návšteve Panamy. Predniesol ho pri stretnutí s verejnými predstaviteľmi, zástupcami občianskej spoločnosti a diplomatickým zborom na pôde Ministerstva zahraničných vecí v historickej budove Palacio de la Cancillería vo štvrtok 24. januára 2019 v Panama City.

Vážený pán prezident, pani viceprezidentka, veľactené autority, dámy a páni!

Ďakujem Vám, pán prezident, za Vaše privítanie a Vaše zdvorilé pozvanie na návštevu tejto krajiny. Vo Vašej osobe by som chcel pozdraviť a poďakovať všetkým ľuďom Panamy, ktorí od Dariénu až po Chiriquí a Bocas del Toro vyvinuli neoceniteľné úsilie pre prijatie toľkých mladých ľudí pochádzajúcich z každej časti sveta. Ďakujem za otvorenie dverí do domu.

Začínam svoju púť v tomto historickom mieste, kde sa Simón Bolívar vyjadril – ako to pred chvíľou pripomenul pán prezident –, že „ak by si svet mal vybrať svoje hlavné mesto,

Panamská šija by bola predurčená na tento vznešený údel“, zvolal vodcov tej doby, aby vytvorili sen o zjednotení Veľkej domoviny - Patria Grande. Táto výzva zhromaždiť sa nám pomáha chápať, že naše národy sú schopné vytvárať, formovať a predovšetkým vysnívať si veľkú domovinu, ktorá vie a môže prijať, rešpektovať a objať multikultúrne bohatstvo každého národa a kultúry. Nasledujúc túto inšpiráciu môžeme vnímať Panamu ako zem schádzania sa a ako zem snov.

1. Panama je zem schádzania sa.

Takto to demonštroval Panamský kongres (Congreso Anfictiónico) a takto to demonštruje aj dnes príchod tisícov mladých ľudí, ktorí si so sebou prinášajú túžbu a vôľu stretnúť sa a oslavovať.

Vaša krajina vďaka svojej privilegovanej pozícii predstavuje strategické miesto nielen pre región, ale pre celý svet. Most medzi oceánmi a prirodzená pôda stretnutí, Panama, najužšia krajina na celom americkom kontinente, je symbolom udržateľnosti, ktorá sa rodí zo schopnosti vytvárať väzby a zmluvy. Táto schopnosť charakterizuje srdce panamského ľudu.

Každý z vás zaujíma osobitné miesto pri budovaní krajiny a je povolaný konať tak, aby táto zem mohla plniť svoje povolanie byť zemou zhromažďovania sa a stretnutí; to predpokladá rozhodnosť, odhodlanie a každodennú prácu, aby všetci obyvatelia tohto územia mali príležitosť cítiť sa aktérmi svojho vlastného osudu, osudu ich rodín a celého národa.

Je nemožné uvažovať o budúcnosti spoločnosti bez aktívnej účasti každého z jej členov – a nielen formálnej –, takým spôsobom, aby bola dôstojnosť uznaná a zaručená cez prístup ku kvalitnému vzdelávaniu a k dôstojnému pracovnému rozvoju. V oboch týchto skutočnostiach spočíva sila pomáhajúca uznať a doceniť dômysel a tvorivý dynamizmus tohto ľudu a zároveň sú najlepším protiliekom proti akémukoľvek druhu opatrení, ktoré by sa snažili obmedzovať slobodu a potláčali by alebo zanedbávali dôstojnosť občanov, najmä tých najchudobnejších.

Dômysel typický pre tieto kraje sa vyznačuje bohatstvom ich pôvodných obyvateľov: Bribri, Buglé, Emberá, Kuna, Nasoteribe, Ngäbe a Waunana, ktoré majú veľa čo povedať a pripomenúť zo svojej kultúry a pohľadu na svet: im patrí môj pozdrav a moje uznanie. A nádejným znamením zostáva aj skutočnosť, že tieto Svetové dni mládeže sa už týždeň vopred začali Dňami domorodej mládeže a Dňami mladých afrického pôvodu. Zdravím ich z tohto miesta a ďakujem im, že týmto prvým krokom rozbehli tieto Svetové dni mládeže.

Byť zemou na zvolávanie stretnutí predpokladá oslavovať, rozpoznávať a počúvať špecifickosť každého z týchto národov a všetkých mužov a žien, ktorí tvoria tvár Panamy a vedieť utkávať nádejnú budúcnosť, pretože brániť spoločné dobro pred úzko skupinovými záujmami zopár ľudí je možné len vtedy, keď existuje pevné rozhodnutie spravodlivo sa deliť o vlastné dobrá.

Nové generácie, so svojou radosťou a nadšením, so svojou slobodou, citlivosťou a kritickou schopnosťou, vyžadujú zo strany dospelých, ale zvlášť od všetkých tých, ktorí majú vedúcu úlohu vo verejnom živote, aby sa správali v zhode s postavením a autoritou, ktoré požívajú a ktoré im boli zverené. Je to pozvanie žiť s prísnosťou a transparentnosťou, v konkrétnej zodpovednosti za ostatných a za svet. Je to pozvanie dokazovať svojím správaním, že verejná služba je synonymom čestnosti a spravodlivosti a opakom každej formy korupcie.

Toto si vyžaduje úsilie, v ktorom všetci – počnúc tými, ktorí si hovoríme kresťania – máme odvahu vytvárať „politiku autenticky ľudskú“ (Pastorálna konštitúcia II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, 73), ktorá stavia človeka do stredu ako srdce všetkého; a toto núti vytvárať kultúru väčšej transparentnosti medzi vládami, súkromným sektorom a celým obyvateľstvom, ako to vyslovuje tá vaša krásna modlitba za vlasť: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes: aby sme ho mohli jesť v našom vlastnom dome a v zdraví hodnom ľudských bytostí“.

2. Okrem zeme schádzania sa, je Panama zemou snov.

V týchto dňoch sa Panama nebude spomínať iba ako regionálne centrum alebo strategický bod obchodu a tranzitu ľudí. Premení sa na uzlový bod („hub“) nádeje. Miesto stretnutia, kde mladí ľudia pochádzajúci z piatich kontinentov, plní snov a nádejí, budú oslavovať, prežívať stretnutia, modliť sa a oživovať v sebe túžbu a odhodlanie vytvoriť ľudskejší svet. Týmto spôsobom sa kriticky postavia ku krátkozrakým chvíľkovo uspokojujúcim pohľadom, ktoré podliehajú zvodom rezignácie, chamtivosti alebo uväzneniu v technokratickej paradigme v domnienke, že jediná možná cesta vedie cez „hru založenú na súťaživosti, [špekulácii] a zákone silnejšieho, pričom v tejto hre mocnejší požiera slabšieho“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 53), zatvárajúc tak dvere budúcnosti s novou predstavivosťou ľudstva.

Keď Panama ponúka pohostinnosť snom týchto mladých ľudí, stáva sa dnes zemou snov, ktorá sa stavia kriticky k mnohým istotám našej doby a vytvára životaschopné horizonty, ktoré signalizujú nový seriózny prístup ako kráčať s pohľadom rešpektujúcim a súcitným voči ostatným. Počas tejto doby budeme svedkami otvorenia nových kanálov komunikácie a porozumenia, solidarity, tvorivosti a vzájomnej pomoci. Ľudsky primeraných kanálov, ktoré budú podnecovať k odhodlaniu a prelomia anonymitu a izoláciu s výhľadom na nový spôsob budovania histórie.

Iný svet je možný, vieme to a mladí ľudia nás pozývajú zapojiť sa do jeho vytvárania, aby sny nezostali niečím chvíľkovým a prchavým, aby dali podnet pre spoločenskú zmluvu, v ktorej budú môcť všetci mať príležitosť snívať o zajtrajšku: aj právo na budúcnosť je ľudským právom.

Na tomto horizonte, ako sa zdá, prichádzajú k naplneniu slová Ricarda Miróa, ktorý svojej tak milovanej vlasti spieval týmito slovami: „Lebo pri pohľade na teba, domovina, povie sa, že ťa sformovala božia vôľa, aby pod slnkom, ktoré ťa osvecuje, spojilo sa v tebe celé ľudstvo“ (Patria de mis amores).

Znovu vám ďakujem za všetko, čo ste urobili, osobitne Vy, pán prezident, pre umožnenie tohto stretnutia a vyjadrujem opäť Vám, pán prezident, aj všetkým prítomným a tým, ktorí nás sledujú cez komunikačné prostriedky, moje najlepšie žičenia obnovenej nádeje a radosti v službe spoločnému dobru.

Nech Panna Mária La Antigua žehná a ochraňuje Panamu!

Pápež František na Svetových dňoch mládeže v Paname (prvý deň)

Panama 24. Januára.  Svätý Otec František v stredu 23. januára vo večerných hodinách začal svoju päťdňovú návštevu Panamy. O 16.30 miestneho času (22.30 nášho času) ho na panamskom medzinárodnom letisku Tocumen privítal prezident Juan Carlos Varela Rodríguez s manželkou a miestni biskupi v bielo-purpurových reverendách, pred zrakmi asi dvoch tisícok jasajúcich a mávajúcich Panamčanov.

Deti v tradičných odevoch Svätému Otcovi odovzdali kytice kvetov. Po zvítaní a odznení hymien na privítanie hlavy štátu v podaní vojenskej hudby sa Svätý Otec so sprievodom odobrali do nového sídla Apoštolskej nunciatúry v Panama City, otvoreného v roku 2016, ktoré bude pápežovou rezidenciou počas piatich dní až do nedele 27. januára.

Pápež František na svojej 26. apoštolskej ceste navštevuje Panamu ako druhý pápež v poradí. Sv. Ján Pavol II. krajinu navštívil v marci 1983, počas svojej 17. apoštolskej cesty so zastávkami v Portugalsku, Kostarike, Nikarague, Paname, Salvádore, Guatemale, Hondurase, Belize a Haiti. Hlavným cieľom Františkovej cesty do Panamy sú 34. svetové dni mládeže. Bude to pre neho už tretie SDM, ktorým bude predsedať pápež, po Riu de Janeiro v roku 2013 a Krakove v roku 2016.

Prílet Svätého Otca do Panamy

Panama je v časovom pásme so 6 hodinovým posunom. Pre pápeža a jeho sprievod sa oficiálny program začína dnes, vo štvrtok 24. januára. O 7.45 (13.45 nášho času) Svätý Otec celebroval súkromne svätú omšu na nunciatúre, potom ho čakala oficiálna privítacia ceremónia v prezidentskom paláci a súkromné stretnutie s prezidentom Varelom a jeho rodinou, spojené s výmenou zdvorilostných darov.

O 10.30 (16.30 nášho času) pápeža Františka privítali v neďalekom sídle Ministerstva zahraničných vecí v historickej budove Bolívarovho paláca na stretnutí s osobnosťami verejného, kultúrneho a ekonomického života, s diplomatickým zborom a predstaviteľmi občianskej spoločnosti, celkovo 700 osôb. Svätý Otec predniesol prvý verejný príhovor v rámci svojej návštevy.

Počas návštevy Panamy pápež prehovorí celkovo 11 krát. Druhý príhovor prednesie v Kostole sv. Františka Assiského pri stretnutí s biskupským zborom Strednej Ameriky. Okrem 15 panamských biskupov budú prítomní biskupi Salvádoru, Kostariky, Guatemaly, Hondurasu a Nikaraguy. Po obede a popoludňajšom odpočinku na nunciatúre príde Svätý Otec o 17:00 (pre nás 23.00) do dejiska Svetových dní mládeže Cinta Costera.

Nábrežné priestranstvo s pódiom je symbolicky pomenované podľa Patrónky Panamy „Campo Santa María La Antigua“. Pápež František pozdraví mladých z papamobilu a potom sa zapojí do ich duchovno-umeleckého programu, naplánovaného na 17.30 (23.30), v ktorom zaznie päť svedectiev. V rámci večera mladí predstavia aj osobnosti ôsmich svätých a blahoslavených, ktorí sú patrónmi SDM. Po čítaní z evanjelia sa mladým prihovorí Svätý Otec.

Dějiny SDM ve zkratce: Tři setkání mládeže a tři papežové

Od prvního Světového dne mládeže, který slavil Jan Pavel II. v Římě v roce 1986, se změnil geopolitický obraz světa, změnil se každodenní život i zájmy mladých a zakladatel těchto setkání se stal dokonce jejich svatým patronem. Motivace těch, kdo putují z různých koutů světa, aby poznali život svých vrstevníků, s nimiž sdílejí navzdory všem podmíněnostem a rozdílům stejnou víru a stejnou touhu, zůstávají stejné. Za zrnko naděje můžeme považovat i to, že jich stále přibývá.

Jan Pavel II. a přes milion mladých v Rio de Janeiru (1987)

Připomeňme si nyní krátce tři z těchto Světových dní mládeže, které v stoupily do dějin. Po Římě se hned druhé konaly mimo Evropu. Jan Pavel II. za jejich dějiště zvolil hlavní město Argentiny.  Na květnou něděli v dubnu 1987 se do Buenos Aires sjelo více než milion mladých lidí, aby se setkali s papežem, který tam uzavíral svou apoštolskou cestu do Uruguaye, Chile a Argentiny. Setkání zahájila mše v bazilice Naší Paní z Luján. Modlitební bdění před závěrečnou mší mělo trojdílonou skladbu, tvořenou argentinským, latinskoamerickým a světovým blokem. Ke každému z nich měl Petrův nástupce zvláštní poselství. Hlavní eucharistie se slavila před Obeliskem v Buenos Aires. Bylo to poprvé v novodobých dějinách, co papež slavil květnou neděli mimo Řím. Přes milion mladých lidí zpívalo společně na prostranství Avenida 9 de Julio hymnu složenou k této příležitosti „Země, která nemá hranice, nýbrž ruce, které společně vytvoří řetěz silnější než válka a smrt. Vždyť víme, že cestou je láska.“ O jakou lásku jde, ujišťovalo motto setkání: „Poznali jsme a uvěřili jsme v lásku, kterou má Bůh k nám.“

Benedikt XVI. a dva miliony mladých v Madridu (2011)

O dvacet čtyři let později se Světové dny mládeže konaly v Madridu. Na setkání s Benediktem XVI. se sjelo dva miliony mladých. Byl srpen 2011 a 26. setkání mládeže se neslo v duchu motto: „V Kristu zapusťte kořeny, na něm postavte základy, pevně se držete víry“ (Kol. 2,7). Papež povzbuzoval mladé ke statečnému vyznání vlastní víry. Připomněl také, že Ježíš Petra ujišťuje, že na skále jeho víry postaví svou církev. Svatý otec vysvětloval, církev není jen jednou z řady institucí, ale je s Bohem těsně spojená. „Sám Kristus se k ní vztahuje jako ke „své“ církvi. Není možné odtrhávat Krista od církve, jako není možné oddělovat hlavu od těla (srov. 1 Kor 12,12). Církev nežije sebou, nýbrž Pánem. On je přítomen uprostřed ní, dává jí život, pokrm a sílu.“ Kázal v Madridu Benedikt XVI.

František a tři miliony mladých v Riu de Janeiru (2013)

Setkání mládeže v Riu de Janeiru v roce 2013 se mělo stát první zahraniční cestou papeže Františka. První latinskoamerický papež předsedal festivalu mladých v Brazílii, v největší zemi Jižní Ameriky. Motto tehdy znělo „Jděte a zíkejte učedníky ze všech národů“. Závěrečná mše v neděli 28. července se zapsala do dějin jako patrně největší eucharistie vůbec. Na pláži Copacabana se jí zúčastnilo tři miliony lidí. František si získal mladé také gestem mimo program, když zamířil za mladými Argentinci, kteří nocovali v okolí katedrály sv. Sebastiána. Vyzval je, aby se nebáli opustit světskost, karierismus a klerikalismu, aby nebyli uzavřeni do sebe. Pokud církev nevyjde ze sebe, stává se neziskovou organizací. A církev není neziskovka!  - zdůrazňoval papež v Riu de Janeiru.

Arcibiskup Ulloa Mendieta: Svatost není mýtus

34. Světové dny mládeže zahájila včera v podvečer mše svatá na Cinta Costera. Hlavní celebrant, arcibiskup panamského hlavního města José Domingo Ulloa Mendieta, poděkoval papeži, že svolal toto setkání mladých z existenciálních a geografických periferií.

Inaugurační liturgie se podle pořadatelů zúčastnilo asi 75 tisíc lidí. Nechyběl ani prezident Panamy Juan Carlos Varela s manželkou a představitelé vlády. Stovky vlajek nad hlavami mladých z pěti kontinentů svědčily o pestrobarevné skladbě přítomných. Arcibiskup Ulloa Mendieta mladé poutníky přivítal:

“Vy, drazí poutníci, kteří jste přijeli z více než 140 zemí, abyste se navzájem setkali a spolu snili. Nový svět a nová církev jsou možné. Děkuji vám, milí mladí, protože jste navzdory obtížím dokázali překonat překážky, abyste se setkali v tomto malém národě a v této malé místní církvi, která se ode dneška stává hlavním městem mladých. A když mluvíme o mládeži, mluvíme o naději, protože změny na světě a v církvi přijdou jedině od vás, drazí mladí.”

“Dnes můžeme všichni společně říci: Děkujeme, papeži Františku, že jsi nám dal důvěru a možnost zorganizovat setkání pro mladé z existenciálních a geografických periferií.”

Arcibiskup Ulloa Mendieta obrátil zvláštní pozornost k situaci domorodé mládeže a k mladým afrického původu, kteří jsou odsouváni na okraj společnosti. Na závěr vybídl mladé, aby se nebáli svatosti a řídili příkladem Marie, která učí jak přitakávat Bohu a sloužit bližnímu.

“Být svatým, drazí mladí, to není mýtus, to je skutečnost. Proto jsme sem přišli na pouť – abychom byli svatí, abychom byli svědky života, tak jako svatí Martín de Porres, Růžena z Limy, Juan Diego, José Sánchez del Río, Jan Bosko, bl. sestra Maria Romero Menses, sv. Jan Pavel II. a především Oscar Arnulfo Romero.”

Podle organizátorů se na Světové dny mládeže v Pnamě zapsalo přes 100 tisíc lidí ze 156 zemí. Spolu s nimi přijede téměř 500 biskupů a 380 z nich povede katecheze v 25 jazycích.

23. ledna 2019, 11:56

Panama čeká na Papeže. Pohostinství mladým nabídli i židé a muslimové

Světové dny mládeže zahájí dnes v Panamě mše svatá na Cinta Costera, výstavné promenádě na tichomořském pobřeží. Rozlehlá prostranství mohou pojmout až 400 tisíc lidí a budou dějištěm hlavních setkání. Situaci ve městě den před papežovým příletem pro nás zmapoval P. Marek Raczkiewicz CSsR.

Autobusy s poutníky přijížděly do hlavního města postupně, aby neochromily dopravu. Přijely také skupiny, které strávily minulé dny v sousední Kostarice. Mezinárodní letiště Tocumen v Panamě otevřelo včera nový terminál, na kterém přistála první letadla s poutníky. Mimořádnou poutnicí se stala P. Maria Fatimská, jejíž socha byla vypravena z portugalského poutního místa na setkání mladých. Arcibiskup Ulloa očekával delegaci na letišti, doprovodil sochu do farnosti P. Marie Lurdské a odsoužil tam slavnostnímši na úmysl Světových dní. Do Panamy připutovaly také relikvie José Sáncheze del Río. Čtrnáctiletý Joselito zemřel mučednickou smrtí za pronásledování v Mexiku a je jedním z patronů panamského setkání.

Synagoga nabídla místa k ubytování, mešita vodu

Mladí poutníci se setkali s přijetím nejen ve farnostech a katolických rodinách. Synagoga Kol Shearith v Panamě přijala 50 poutníků. Hovoří rabín Gustavo Kraselnik:

“Idea se zrodila před několika měsíci během neformáního rozhovoru s našimi přáteli z farnosti sv. Lukáše v Costa del Este. Když mluvili o odpovědnosti za přijetí mladých během tohoto setkání, spotánně jsme jim vyšli vstříc.”

Rabín Kraselnik je přítelem papeže Františka a hrdě ukazuje společné fotografie. U katolíků obdivuje především misijní zápal. Pozadu nechtějí zůstat ani muslimové. V nejstarší mešitě  Střední Ameriky nabídne muslimská komunita mladým vodu. Odhaduje se, že kolem ní přejde až 20 tisíc lidí.

“Pouť je jedním z pěti pilířů islámu, hajj, jak říkáme v arabštině. Čím je tato událost v Panamě, ne-li poutí mladých, kteří přicházejí za konkrétním cílem. Toto je naše malá cihlička…” - říká Yanus Makda.

Arcibiskup Ulloa: SDM jako slavnost pro každého

Panamská média zdůrazňují, že Světové setkání mládeže je historickou událostí a věnují mu velký prostor. Všeobecný ráz setkání mladých katolíků vyzdvihl na tiskové konferenci také místní ordinář, arcibiskup José Domingo Ulloa Mendieta:

“Na Světové dny mládeže můžeme pohlížet z pozice dospělých, kteří vidí zejména problémy, ale také z pozice mladých, kteří jsou snílci a problémy pro ně nejsou překážkami, nýbrž výzvou. Já na ně hledím z pozice víry a také z pozice mladých. Tato slavnost je pro všechny, nikdo z ní není vyloučený. Pro mne, jako pastýře této církve, je to velmi významná věc. Musíme si uvědomit, že je to velký dar, jaký papež František dal této středoamerické oblasti a naší malé zemi. Neustále opakuji, že Bůh chce konat věci skrze malé. Jsem přesvědčen o tom, že změny dnes nepřijdou od těch, kdo jsou velcí a mají moc, nýbrž od malých a pokorných. Až papež přistane, stane se on tím, kdo vede setkání. My jsme pouze připravili místa a struktury, abychom mu je okamžitě předali,” řekl arcibiskup José Domingo Ulloa Mendieta.

Mladé Nikaraguice blokuje politická situace

Někteří mladí lidé, kteří chtěli na setkání s papežem přijet, nakonec do Panamy nedorazí. Platí to zejména o poutnících z Nikaragui. Během protivládních protestů bylo mnoho mladých uvězněno nebo dokonce přišli o život. Tamní biskupská konference v obavách o bezpečnost musela také zrušit plány na přijímání mládeže ve svých diecézích.

“Když jsem se dozvěděl, že papež bude v Panamě, začal jsem šetřit peníze. Ale vypuknutí sociálních protestů v Nikaragui radikálně změnilo můj život,” říká čtyřiadvacetiletý Dexter obviněný, podobně jako mnoho jiných, z terorismu kvůli účasti na manifestacích proti režimu Daniela Ortegy. Ušetřené peníze nakonec věnoval potřebným. Sám žije v utajení.  Podle odhadů nikaraguiských biskupů se do Panamy vydá asi 2 tisíce jejich krajanů. “Mladí lidé si museli mnoho věcí odříct, aby se setkání zúčastnili. Mnozí prodali svůj telefon nebo jiné osobní věci,” říká koordinátor pastorace mládeže z diecéze Managua. “Chtěl jsem se vydat na světové dny mládže, ale nečekal jsem jaká sociálně-politická situace nastane,” říká Rafael. Přišel o práci a za nastřádané peníze nakoupil potraviny pro své přátele, s nimiž se chtěl vydat na cestu. Dnes jsou ve vězení. Jeho mladí krajané doufají, že jim papež dodá naději. “Potřebujeme, aby papež František jasně a rozhodně promluvil na téma nikaraguiského národa, aby denuncoval zločiny proti lidskosti spáchané Ortegovou diktaturou a zaujal stanovisko k situaci v Nikaragui,” žádají mladí z této stejně krásné jako zbědované země.

Od počátku protivládních protestů v Nikaragui zahynulo nejméně 325 lidí, 600 bylo uvězněno a mnozí utekli do sousedních zemí. Politická krize způsobila milionové ztráty a uzavření mnoha podniků.

22. ledna 2019, 12:58

Panama v číslach: História a súčasnosť Cirkvi v hostiteľskej krajine SDM

Panama 23. Januára. Panama spája ľudí i oceány. Dva a pol roka od posledných SDM v Krakove sa tu Svätý Otec František opäť stretne s mladými z celého sveta. Pozrime sa bližšie na stredoamerickú krajinu ležiacu medzi Kostarikou a Kolumbiou, do ktorej už po druhý raz vkročí noha pápeža.

Pre Európanov netypický januárový termín týchto 34. svetových dní mládeže je daný tým, že v Paname i vo väčšine juhoamerických štátov sú práve teraz letné prázdniny a je to aj obdobie s menším výskytom dažďov. Štvormiliónová krajina má rozlohu takmer o polovicu väčšiu než Slovensko.

Svetoznáma je vďaka strategickému Panamskému prieplavu, ktorý spája Tichý a Atlantický oceán. Ako pevninská šija je zase spojnicou medzi Strednou a Južnou Amerikou. Panama je v morskom kontakte aj s ostrovným pásmom Antíl.

Územie krajiny má veľmi rôznorodý charakter – nájdeme tu viac než tisíc ostrovov ležiacich v oblasti Karibiku a Tichého oceánu, tropické dažďové pralesy, hory i náhorné plošiny. Takmer 60% územia pokrývajú lesy, z toho 34% tvoria národné parky.

Zo štvormiliónového obyvateľstva 65% tvoria takzvaní mestici, čiže miešanci medzi pôvodnými obyvateľmi a Európanmi. Domorodci tvoria 12,3 % obyvateľstva, černosi 9,2%, mulati takmer 6,8 % a belosi 6,7%. V krajine je úradným jazykom španielčina, existuje tu však viacero domorodých jazykov. Osobitný charakter má hlavné mesto Panama City, v ktorom žije viac než jeden milión 700 tisíc ľudí, čo je takmer polovica obyvateľov krajiny. Mesto sa nachádza na strategickom bode pri tichomorskom pobreží, neďaleko vstupu do Panamského prieplavu.

História posledných piatich storočí

Dejiny mesta Panama City spadajú do 16. storočia, konkrétne do roku 1519, kedy bolo založené španielskym dobyvateľom Pedrom Ariasom Dávilom. Mesto slúžilo ako základňa na tichomorskom pobreží pre španielske dobyvateľské expedície do Ríše Inkov, čiže dnešného územia Peru. Cez panamský prístav prúdilo do Španielska zlato a striebro z Južnej Ameriky. V 17. storočí (1671) však bolo mesto vyrabované a vypálené pirátmi.

Dôležitým rokom v dejinách Panamy je rok 1821, kedy národ získal nezávislosť od Španielska a pripojil sa k Republike Veľkej Kolumbie. Ďalším medzníkom bol dátum 3. november 1903, keď Panama vyhlásila svoju nezávislosť od Kolumbie a mesto Panama sa stalo hlavným mestom novej krajiny. V tom istom roku Panama a USA podpísali dohodu, ktorá dovoľovala Spojeným štátom vybudovať kanál pre lode plaviace sa medzi Tichým a Atlantickým oceánom. Budovanie Panamského prieplavu, ktorý je dlhý 81 km, trvalo štyri roky, otvorený bol v roku 1914. Po vyše storočí, v roku 2016, bol otvorený nový kanál, čím sa plavebná kapacita zvýšila na trojnásobok.

Mnoho tvárí Panamy

Panama City má mnoho tvárí – okrem moderných mrakodrapov tu možno obdivovať najmä historické centrum s architektúrou koloniálneho štýlu. Stará časť mesta Panama Viejo a Casco Antiguo sú zapísané v kultúrnom dedičstve UNESCO. Znakom ekonomickej expanzie mesta bolo aj vybudovanie metra. Bohaté štvrte veľkomesta sú však len jednou z tvárí Panamy, ktorej obyvateľstvo sa musí vyrovnávať aj s chudobou a sociálnymi problémami.

Peňažnou menou v Paname je balboa. Krajina sa môže pochváliť najnižšou nezamestnanosťou obyvateľstva v Amerike, predstavuje len 2%. Ekonomika je tu založená najmä na prieplave, ktorý má z hľadiska svojej pozície veľmi strategický význam v lodnom obchodovaní. Panama má síce štatisticky najväčšiu obchodnú flotilu na svete, no v skutočnosti väčšinou pozostáva zo zahraničných lodí, ktoré vystupujú pod panamskou vlajkou kvôli nízkym nákladom a flexibilnej legislatíve. Ekonomicky významné je aj prístavné pásmo v meste Colón na severnej, karibskej strane Panamskej šije.

Panamská cirkev v číslach

Kresťania tvoria až 93% obyvateľov Panamy, katolíkov je viac než 88%. Cirkev v Paname má celkovo osem cirkevných oblastí: metropolitnú arcidiecézu Panama, päť sufragánnych diecéz, teritoriálnu prelatúru Bocas del Toro a apoštolský vikariát Darién. Predsedom Konferencie biskupov Panamy je v súčasnosti arcibiskup Panamy Mons. José Domingo Ulloa Mendieta. Apoštolským nunciom je Mons. Miroslaw Adamczyk, pôvodom z Poľska.

Cirkev v Paname má 15 biskupov, 420 kňazov, 81 trvalých diakonov, 450 rehoľníčok a 200 seminaristov. Okrem toho tu pôsobí 4200 laických misionárov a takmer 2000 katechétov. Cirkev spravuje 132 vzdelávacích centier rôzneho stupňa. Farností je v Paname 196, ďalšie pastoračné centrá sú v počte 164.

Vzťahy so Svätou stolicou

Dohoda medzi Svätou stolicou a štátom bola podpísaná v roku 1904, už rok po tom ako sa Panama odčlenila od Kolumbie. Cirkev však v mladej krajine prežívala obdobie napätí s liberálnymi vládami a musela čeliť laicistickej elite, ktorá propagovala zákony v protiklade s katolíckou náukou. Nunciatúra bola vybudovaná až v roku 1923 a neskôr v roku 1925 bola vytvorená samostatná cirkevná provincia Panamy.

Pôvodne nunciatúra sídlila na mieste dnešnej známej obchodnej štvrte Balboa. Pápež František však bude počas svojej apoštolskej cesty ubytovaný už na novom mieste, kam sa nunciatúra presunula v roku 2016. Je to v niekdajšej americkej vojenskej zóne Clayton v blízkosti Panamského prieplavu, ktorá sa teraz nazýva Ciudad del Saber (Mesto poznania). Pre Panamu mala apoštolská nunciatúra dôležitý význam – a to osobitne pre ľudí hľadajúcich azyl v období poslednej diktatúry, ale aj pri vyjednávaní o vydaní diktátora Manuela Noriegu (1934-2017).

Dejiny Cirkvi v Paname

Evanjelizácia krajiny sa začala v 16. storočí. Ako prví misionári tu pôsobili františkáni, nasledovali mercedári, dominikáni, ďalej jezuiti, kapucíni a augustiniáni. V roku 1513 pápež Lev X. zriadil diecézu Santa Maria la Antigua, ktorá bola prvou diecézou na pevninskej zemi v rámci celej Ameriky.

Ešte v roku 1970 bolo v Paname až 75% katolíckych misionárov zahraničného pôvodu, osobitne zo Španielska, Talianska, USA a latinskoamerických krajín. Dôležitým bodom histórie Cirkvi v Paname je nepochybne návšteva pápeža sv. Jána Pavla II. 5. marca 1983, ako vôbec prvá návšteva pápeža v krajine.

Patrónkou Panamy je Panna Mária s titulom „Santa Maria la Antigua“. Za patrónku celej krajiny ju vyhlásila miestna biskupská konferencia v roku 2000 na konci národného eucharistického kongresu. Významnou udalosťou panamskej Cirkvi bolo i veľké jubileum – 500 rokov existencie diecézy „Santa Maria La Antigua“, ktoré sa slávilo v jubilejnom roku 2012-2013.

Panamská Cirkev dnes

Čím žije panamská Cirkev v súčasnosti? Hlavnými problematikami, ktorým čelí je obrana života a rodiny založenej na manželstve muža a ženy, ochrana maloletých pred zneužívaním , vykorisťovaním, zotročovaním, prostitúciou a nútenými migráciami. Sú tu aj problémy so vzdelávaním, náboženskými sektami, spoločenskými nespravodlivosťami, s násilím a rozšírenou korupciou.

V roku 2012 Cirkev asistovala členom domorodého kmeňa Ngäbe Bugle vo vyjednávaní s vládou v kauze ťažby minerálov na teritóriu spojenom s pamiatkou ich predkov. Biskupi krajiny vydali aj svoje stanovisko k pliage hazardných hier, ktorá gniavi najmä tých najchudobnejších obyvateľov. A v roku 2016 sa panamská charita intenzívne zamerala na pomoc kubánskym utečencom smerujúcim do USA. V rokoch 2017 a 2018 sa Konferencia biskupov Panamy vyjadrovala najmä v diskusii k návrhom právneho uznania manželstva osôb rovnakého pohlavia a jasne sa vyjadrila proti „ideológii gender“, ktorú v krajine propagujú niektoré medzinárodné organizácie. V Paname sa každoročne v júni slávi mesiac rodiny.

Pápež František letí ponad Atlantik do Panamy na Svetové dni mládeže

Dnes ráno (23. 1. 2019) sa pápež František vydal na apoštolskú cestu pri príležitosti 34. svetových dní mládeže v Paname. Bude druhým pápežom, ktorý navštívi túto krajinu po sv. Jánovi Pavlovi II. v roku 1983.

Z Medzinárodného letiska Leonarda da Vinciho vzlietol Airbus 330 spoločnosti Alitalia o 9.51 ráno, prílet v Paname sa očakáva o 16.30 miestneho času (23.30 nášho času).

Tesne pred odletom Svätý Otec zanechal na Twitteri tento odkaz: „Odchádzam na Svetové dni mládeže v Paname. Prosím vás o modlitbu za toto podujatie, ktoré je veľmi pekné a užitočné na ceste Cirkvi.“

Ako informovalo vatikánske Tlačové stredisko, ráno ešte pred odchodom z Domu sv. Marty vo Vatikáne sa Svätý Otec stretol so skupinou ôsmich mladých ľudí, migrantov z rozličných krajín, ktorých prichýlilo Centrum Pedra Arrupeho v Ríme.

Ako zvyčajne pápež vystúpil do lietadla s aktovkou v ruke.

Počas letu postupne zdraví telegramom hlavy štáty počas letu nad jednotlivými krajinami. Po prelete Talianska, Španielska a Portugalska povedie trasa krížom cez Atlantik, najprv ponad portugalské Azorské ostrovy (Santa Maria) a potom v Karibiku ponad ostrovné územie USA Oceanic, Portoriko, Dominikánsku republiku, Holandské Antily a Kolumbiu.

Cestu do Panamy zveril pápež František pred odletom Matke Božej

Pred šesťdňovou apoštolskou cestou do Panamy naplánovanou na 23. – 28. januára sa pápež František podľa svojho zvyku prišiel pomodliť do Hlavnej baziliky Panny Márie – Santa Maria Maggiore. V utorok ráno 22. januára tu zotrval v tichej modlitbe pred milostivým obrazom Salus Populi Romani a na oltár položil kyticu kvetov.

V Paname sa v rovnaký deň už začali 34. svetové dni mládeže, ku ktorým sa Svätý Otec pripojí vo štvrtok večer. Ústrednú tému podujatia s 200-tisícovou účasťou tvoria slová Panny Márie: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38).

Pre pápeža Františka bude návšteva Panamy v poradí 26. cestou mimo hraníc Talianska. Spolu s oficiálnym sprievodom a niekoľkými desiatkami novinárov sa vydá na takmer 13-hodinový let o 9.35 ráno z rímskeho medzinárodného letiska Fiumicino. Airbus 330 spoločnosti Alitalia prekoná 9500 km a jeho pristátie na panamskom medzinárodnom letisku Tocumen je naplánované na 16.30 miestneho času, čiže 22.30 nášho času.

Kardinál Farrell pred SDM: Mladí ľudia majú schopnosti, sily a odvahu

Rím 22. januára. Počas synody sme si vypočuli mladých, vypočuli sme si biskupov, a teraz to musíme pretaviť do praxe. Nie je to len otázka stretnutia Svetových dní mládeže (SDM) Paname, ale veľa bude záležať aj na mladých, ktorí sa odtiaľ budú vracať do svojich domovov s odkazom: majte odvahu, našli ste milosť u Boha, Boh je s vami: choďte a meňte svet, hovorí kardinál Kevin Farrell, prefekt Dikastéria pre laikov, rodiny a život v rozhovore o nadchádzajúcich SDM.

– Čoskoro sa začnú SDM v Paname. Aké sú vaše očakávania otec kardinál v súvislosti s týmto stretnutím pápeža s mládežou všetkých kontinentov?

SDM slávime už 34 rokov. Samozrejme, ak sa pozeráme na dejiny Cirkvi posledných 40 rokov, pre mládež sú jednou z najdôležitejších udalostí. SDM zmenili životy ľudí, zhromaždili ľudí zo všetkých svetových strán, pričom si títo ľudia počas stretnutí navzájom odovzdávali odvahu a silu.

Vždy mi prídu na um slová proroka Joela:  «vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia». Myslím, že práve mladí ľudia sú riešiteľmi mnohých súčasných kríz na svete. A viem, že pápež im dodá odvahy a prebudí ich veľké túžby angažovať sa vo svete a iniciovať zmeny. Téma tohtoročných SDM hovorí o Márii, tak veľmi dôležitej postavy pre Strednú i celú Latinskú Ameriku.

Mária bola mladou ženou v Palestíne, ktorá mala odvahu zmeniť svet. A svet už neostal aký bol, pretože povedala: hľa tu som, urob so mnou čo len chceš. A myslím, že toto je odkaz, ktorý prinesie pápež František. Pripomenie, že tie slová, ktoré anjel povedal v samotnom Božom mene tej mladej žene hovorí každý deň mladým ľuďom na celom svete. To oni sú riešením, oni majú odpovede a vízie, ako urobiť svet lepším.

A teda, ja vidím tieto SDM ako pokračovanie toho, čo sme urobili v rámci Synody biskupov. Už skôr sme mali predsynodálne stretnutie,kde sa zhromaždilo viac ako 300 mladých ľudí, aby počúvali, hovorili, navrhovali mnoho rôznych otázok. A dokument, ktorý vytvorili bol odovzdaný Synode biskupov.

Navyše, tí z nás, ktorí mali to privilégium zúčastniť sa na synode, mohli vidieť, keď niekto niečo povedal, s čím sa mládež tam prítomná nie úplne stotožňovala, že v aule zavládlo ticho. A keď ktorýsi z biskupov povedal voľačo, s čím súhlasili, dali to mladí tiež najavo. Aj samotná mládež mala možnosť hovoriť.

Taktiež pre mňa, tieto SDM sú počiatkom premeny Cirkvi. Niektorí vravia, že tieto stretnutia starnú, ale nie je tomu tak. Vždy budú aktuálne, aj keď možno niektoré aspekty budú podliehať zmene. Je to nový začiatok. A dúfam, že mnohí mladí sa budú môcť zúčastniť. Je to prvýkrát od roku 1983, keď pápež prichádza do Strednej Ameriky. A očakávame, že sa budú diať veľké veci. SDM priniesli v Cirkvi veľké zmeny a tie budú trvácne.

Ako som povedal: počas synody sme si vypočuli mladých, vypočuli sme si biskupov, a teraz to musíme pretaviť do praxe. Nie je to len otázka stretnutia Svetových dní mládeže (SDM) Paname, ale veľa bude záležať aj na mladých, ktorí sa odtiaľ budú vracať do svojich domovov s odkazom: majte odvahu, našli ste milosť u Boha, Boh je s vami: choďte a meňte svet.

– Môžu byť SDM inšpiráciou nielen pre mladých, ale aj pre celú Cirkev?

Samozrejme. Nielenže môžu byť inšpiráciou, oni inšpiráciou pre Cirkev sú. Pretože všetci starší, ako aj ja, môžu nadobudnúť veľkú skúsenosť a poznanie, avšak odvaha, entuziazmus a pripravenosť pohnúť sa z miesta a niečo robiť, to je časť prirodzenosti mladého človeka. Mladí zbožňujú výzvy. My na druhej strane, kým sa rozhodneme urobiť krok, zbožňujeme rozanalyzovať všetky možnosti. Mladí naopak: majú odvahu a vedia, že Boh je s nimi.

Pozrite sa koľko mladých sa angažuje v dobrovoľníctve. Nikdy predtým v histórii, nielen tu v Európe, Afrike, Amerike, ale na celom svete mladí neboli takým motorom, ktorý hýbe spoločnosťou. A to je to, čo dúfame bude aj prostredníctvom SDM pokračovať.

– Podľa Vás otec kardinál, je heslo SDM “Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho slova!” skôr zhrnutím putovania z  Krakova do Panamy, alebo skôr nasmerovaním do budúcnosti?

Určite sú to slová, ktoré musia byť nanovo odkryté. Mária je dokonalým príkladom apoštola. Počula Božie slovo vďaka anjelovi, ktorý jej povedal, aby bola odvážnou.  Mária nevedela, čo prinesie budúcnosť. Ale pohla sa vpred a urobila to, čo považovala za najlepšiu odpoveď, ktorú dáva na Božiu víziu.

Mladí ľudia majú schopnosti, sily a odvahu na to, aby postupovali tak isto. Musíme počúvať slová anjela, musíme pamätať na ťažkosti, ktoré sa zdali byť v jej prípade neprekonateľné. No aj tak nepodľahla strachu, lebo vedela, že našla milosť u Boha. Každého z nás stretajú v živote mnohé ťažkosti, avšak musíme pamätať na to, že Boh je s nami, že sme u Neho našli milosť. Musíme len rozlišovať ako máme napredovať.

Pre mňa je najdôležitejšou otázkou uznanie mladých, že to oni sú tí, ktorí majú energiu, túžby a vôľu zmeniť svet. Pozrime sa okolo seba: žijeme v unavenom svete, prestali sme sa zhovárať. Avšak, mladí ľudia sa neustále rozprávajú a vymieňajú si nové nápady. A to sa vlastne deje počas SDM.

– Každé SDM sú aj svedectvom, ktoré dáva celému svetu lokálna cirkev, ktorá organizuje toto stretnutie. Aké môže byť posolstvo, ktoré odovzdá setu Panama a stredná Amerika?

Myslím, že obyvatelia strednej Ameriky teraz prežívajú neobyčajne ťažký čas. Pasujú sa s mnohými ideológiami a mladí túžia po lepšom svete. Už Nechcú trpieť kvôli následkom násilia, nenávisti, nedostatku lásky, starostlivosti a porozumenia. V tejto súvislosti usudzujem, že odkaz sa môže dotýkať dvoch otázok.

Po prvé, obyvatelia strednej Ameriky sú ľudia odvahy. Myslím tu napr. na aktuálnu imigráciu. Títo ľudia sa nezhodujú s tým, aby naďalej žili v násilí a nenávisti. Preto hľadajú lepšie miesto pre život. A keď ho už nájdu, chcú sa tam naučiť postupne meniť svoj život i svoje spoločenstvo. Je to veľká lekcia, ktorú nám môže dať mládež strednej Ameriky. Verím, že tí mladí majú odvahu všetko zanechať ako Mária a Jozef a vybrať sa do ďalekého kraja, a potom sa vrátiť do svojich domovov a k svojim rodinám.

Navyše dúfam, že tomu sa od mládeže strednej Ameriky naučíme: byť pripravení a mať hlbokú vieru. Oni vidia, že bez Boha nemajú nič a nie sú nikým. Možno inde na svete nie je takáto skúsenosť. Verím, že stretnutie SDM nám všetkým pomôže, nielen mladým, aby počúvali Božie slovo a uvažovali o ňom, čo v konkrétnom momente a aspekte života chce človeku povedať. A predovšetkým, že nás stretnutie SDM pozýva k tomu, aby sme sa  milovali a zaujímali sa o seba navzájom.

Veľkými hriechmi sveta sú individualizmus, izolovanie sa , materializmus - tieto vedú k nedostatku záujmu o tých, ktorých máme vedľa seba. A dnes vo svete potrebujeme veľkú úctu, lásku a úctu. Či sa nám to páči, alebo nie, žijeme tu spoločne. Vidím, že mladí majú túto víziu a sú pripravení dať svoj život a urobiť niečo pre to, aby sa svet premieňal.

– Je táto vízia, ktorú majú mladí ľudia inšpiráciou pre Apoštolský stolec a mládežnické strediská na celom svete?

Samozrejme. Preto pápež František zmenil celý snodálny proces a chcel vypočuť mladých ľudí. Čo urobil je, že na predsynodálne stretnutie prišiel o 9:30 a strávil tu celý deň. S mladými aj obedoval, prechádzal sa, zhováral, žartoval a počúval. A napokon prijal nimi vytvorený dokument. 

A presne si pamätám, že na ďalší deň, na obrad Synody biskupov uvažoval nad tým, že mladí prítomní ľudia v aule sú prítomní v nezvyčajnej tichosti. Pozval ich k tomu, aby niečo povedali aj oni. Pozval ich, aby popoludní, keď boli naplánované diskusie biskupov, hovorili a zapojili sa do dialógu. Opakoval im: Čo si o tom, či onom myslíte vy? A oni odpovedali. Vniesli svoje názory do našich aj počas prestávok na kávu. A takto celý mesiac.

Toto je zmena. To je načúvanie skutočnosti. Nie tej, ktorú mám v hlave ja, ale tej, ktorú žijú mladí ľudia každý deň, pasujúc sa so svojimi životmi. Musíme mladých počúvať. Nemusíme im neustále predkladať náš štýl života. Musíme im dať určité usmernenia, napríklad pokiaľ ide o morálku, či usmernenia týkajúce sa každej ľudskej bytosti. Oni sami majú nápady a vedia, ktoré z nich sa splnia, a ktoré nie. Čo je atraktívne i to, čo nie je populárne.

A teda, áno: musíme počúvať, musíme sa učiť a musíme napredovať.

Kardinál Parolin: Mladí na SDM v Paname budú pokračovať v duchu synody

V Cirkvi rezonujú zo synody biskupov dve slová záväzku voči mladým: počúvať ich a sprevádzať, hovorí kardinál Pietro Parolin v rozhovore pre vatikánske médiá pred apoštolskou cestou Svätého Otca Františka na SDM do Panamy. Vatikánsky štátny sekretár odpovedal na otázky redaktora Vatikánskeho rozhlasu Massimiliana Menichettiho. Rozhovor prinášame v plnom znení.

Toto sú tretie Svetové dni mládeže pápeža Františka: v akom duchu sa Svätý Otec pripravuje na odchod, a to tiež v súvislosti októbrovou synodou o mladých, na ktorej sa prízvukovala potreba kráčať spoločne a dať veľký impulz pre mladých ľudí?

Tieto Svetové dni mládeže, ktoré sa uskutočnia v Paname, prichádzajú bezprostredne po slávení Synody biskupov o mladých v októbri. Myslím, že duch, ktorý ich bude animovať, a ktorý bude animovať aj Svätého Otca v okamihu, keď sa pridá svojou účasťou a bude im predsedať aspoň v záverečných dňoch, to bude to ten istý duch, ktorý animoval Synodu: duch veľkej radosti. V tých dňoch sme žili s naozaj veľkým oduševnením, aj za pomoci prítomných mladých ľudí, a tak sa tento duch nespočetne znásobí počtom účastníkov na SDM v Paname. Verím, že tento duch sa potom skonkretizuje v niektorých jasných smeroch: predovšetkým tá skutočnosť, že mladí ľudia sú súčasťou Cirkvi. Toto bolo jedno zo základných tvrdení Synody: nie sú len vonkajšími spoluúčastníkmi, ale sú plnoprávnymi členmi Cirkvi, ktorí žijú jej život a zúčastňujú sa na jej poslaní.

Čo sa týka Cirkvi a všetkých ostatných cirkevných skutočností, musí existovať dvojaký záväzok: počúvanie a sprevádzanie. Tieto dve slová charakterizujú záverečný dokument, veľmi dlhý a veľmi komplexný, avšak dá sa zhrnúť do týchto dvoch slov: počúvanie a sprevádzanie. Povedal by som, že ide o vzájomné počúvanie: Cirkev, alebo rozličné zložky Cirkvi, počúvajú mladých ľudí o ich túžbach, ich ideáloch, a na druhej strane mladí ľudia sú povolaní počúvať Cirkev, ktorá ich súčasne sprevádza. Počúvanie a sprevádzanie, ktoré sa potom – myslím si – sústreďujú do základnej ponuky Cirkvi, ktorá znamená stretnúť sa s Pánom Ježišom a byť ním premenení.

Vo videoposolstve pre SDM v Paname, pápež František pripomína Máriino „áno“ -  čo je napokon téma SDM - a vyzýva mladých ľudí, aby si uvedomili svoju silu, ktorá môže zmeniť svet...

Verím, že všetci chceme zmeniť svet: nie je nikto, kto by nechcel urobiť svet lepším, ako je, aspoň tak dúfame. Ide tu však o to, aby sme videli „ako“ zmeniť svet. Odkaz na Pannu Máriu, Matku Božiu, predovšetkým odkaz na jej „áno“, na jej „hľa, tu som“, na ponuku Pána, sa stáva konkrétnym ukázaním metódy. A tá metóda spočíva v zásade v tomto: Pustiť sa do načúvania, do hlbokého načúvania Božej vôli. To je to, čo urobila Mária. Dať sa k dispozícii tejto vôli, to znamená uvedomovať si, že ​​nie silou, mocou, násilím či teatrálnosťou sa zmení svet, ale svet sa zmení uskutočňovaním deň čo deň toho plánu, aký má Boh s dejinami a s ľuďmi, čo je vždy plán a zámer šťastia a spásy. Takže hľadieť na Pannu Máriu znamená stotožniť sa s tým, že budeme konať tak ako ona a budeme meniť svet tak, ako ho ona zmenila, pretože ho zmenila tým, že nám dala Ježiša.

Na veľkej panamskej oslave viery bude aj tisícka mladých ľudí prítomných na prvom Svetovom stretnutí domorodej mládeže. Počas svojej cesty do Mexika pápež František prosil pôvodné domorodé obyvateľstvo o odpustenie; tých, na ktorých tzv. „vyraďovacia kultúra“ hľadí s ľahostajnosťou alebo pohŕdaním. Čo povie pápež týmto mladým ľuďom vo svete?

Je to skutočne tak, že domorodé kultúry si v priebehu dejín čosi vytrpeli pre tento pocit opovrhnutia tými, ktorí sa považovali za členov nadradenej kultúry, a dnes práve trpia pre túto „vyraďovaciu kultúru“, na ktorú pápež neustále poukazuje ako na jedno z veľkých ziel našej doby. Myslím si, že to posolstvo spočíva v docenení týchto kultúr: tieto kultúry môžu určite prijímať, ale môžu tiež dávať a podstatným spôsobom prispievať. Mladí ľudia z týchto domorodých kultúr môžu podstatne prispieť práve k rozvoju a pokroku nášho sveta.

Keďže som mal možnosť počas rokov mojej služby v zahraničí niečo zakúsiť v krajinách, kde sú aj tieto kultúry prítomné, chcel by som povedať mladým ľuďom, aby sa predovšetkým nehanbili  za to, kým sú, ale aby boli hrdí. Majú byť hrdí, pretože naozaj môžu byť veľkým prínosom, a to najmä v tom zmysle, že život stavajú viac na vzťahoch, snažia sa nie natoľko „mať“, ako skôr „byť“, vytvárať vzťahy, mať silné väzby s vlastnými koreňmi, začleniť sa do modernej doby, avšak s vlastnými hodnotami a vlastnými kvalitami.

Geograficky sa toto SDM nachádza na mieste, kde sú prítomné aj vážne sociálne, ekonomické, politické problémy, nútená migrácia, násilie, obchodovanie s drogami. Mladí ľudia hľadia na Petrovho nástupcu s nádejou: aký odkaz môže Cirkev odovzdať týmto mladým, aby sa v nich obnovila dôvera?

Áno, myslím, že dnes potrebujeme dôveru a nádej: veľmi potrebujeme, odhliadnuc od  konkrétnych riešení, práve nájsť túto schopnosť výhľadu do budúcnosti, premýšľať o inom svete, lepšom svete, kde sa ctia a doceňujú dôstojnosť a práva všetkých. Takže verím, že pápež predovšetkým – tak ako to vždy robí na svojich stretnutiach s mladými ľuďmi – zanechá toto posolstvo: „Nedajte sa odradiť, choďte vpred; vedzte, že môžete čosi urobiť, ovplyvniť tieto dejiny a tieto udalosti“. Aj tvárou v tvár mnohým zlám, ktoré zakusujú.

A potom, sám by som chcel povedať – a odvolám sa aj na posolstvo k Svetovému dňu pokoja: „Vedzte, že politika, tak ako aj dobrovoľníctvo - dnes je tu množstvo mladých ľudí, ktorí sa venujú dobrovoľníctvu -, toto je pole, kde sa môžete nasadiť za premenu sveta“. Samozrejme, politika chápaná tak ako ju prezentuje Svätý Otec vo svojom posolstve, teda politika, ktorá je službou pre verejnosť, pre spoločnosť, a ktorej záleží na spoločnom dobre, teda na dobre všetkých a na dobre každého jedného. Nuž pozrite, nasaďte sa aj v tejto oblasti, pretože to môže byť skutočne dôležitá oblasť, vzácna pre prácu na zlepšení sveta.

A myslím si, že ešte iný spôsob ako sa zaangažovať a zasadiť sa za zmenu sveta, a to dokonca spôsob, ktorý je pre mladých ľudí tým najdôležitejším, je stať sa evanjelizátormi svojich rovesníkov. Chcel by som, aby si každý účastník tohtoročného SDM v Paname, ktoré sa mimochodom koná v regióne, kde je veľa mladých ľudí – Latinská Amerika, Stredná Amerika –, aby si každý účastník naozaj so sebou priniesol domov tento záväzok ohlasovať Evanjelium slovami, ale predovšetkým svojím životom a svedectvom pre druhých. Pretože oni majú príležitosť nadviazať kontakt s mnohými rovesníkmi, s ktorými sa možno nedá inými spôsobmi skontaktovať, a môžu zanechať rozhodujúcu stopu práve tým, že sú rovnakého veku a vzájomne zdieľajú kultúru, túžby a všetko, čo ich charakterizuje.

V Panama City sa začína centrálny program SDM, Slovákov sprevádza biskup Galis

Dnes 22. januára sa oficiálne začínajú Svetové dni mládeže 2019 v Paname, ktoré vyvrcholia 27. januára. Svätý Otec František, ktorý pricestuje do Panamy zajtra, sa k mladým pripojí na privítacej slávnosti vo štvrtok večer o 17.30 miestneho času, pre nás to bude už pol hodinu pred polnocou.

Skupiny mladých z celého sveta vrátane Slovákov doteraz absolvovali niekoľkodňový predprogram v jednotlivých hostiteľských diecézach krajiny. Panama ich prekvapila svojou veľkou pohostinnosťou, svoje domy pre pútnikov otvorili dokonca aj iné náboženské komunity, ako napríklad židia či moslimovia.

Úvodná svätá omša s arcibiskupom Panamy

V utorok sa konajú takzvané malé národné otváracie ceremoniály. Slovenskí pútnici majú tiež svoj špeciálny slovenský otvárací ceremoniál dnes podvečer. Prvou spoločnou aktivitou programu SDM bude úvodná svätá omša s arcibiskupom Panamy Mons. Ulloom Mendietom v nábrežnom priestore Cinta Costera dnes večer o 17.00 miestneho času (23.00 slovenského času).

Slovenskí pútnici sú v Panama City ubytovaní v Kolégiu sv. Vincenta de Paul, kam sa v pondelok presunuli po päťdňovom predprograme v diecéze Santiago de Veraguas. Po príchode slávili v kolégiu svätú omšu, ktorej predsedal biskup Tomáš Galis, predseda Rady pre mládež a univerzity KBS.

Ružence pripravili kresťanské rodiny z Betlehema

Každý účastník SDM dostal takzvaný „kit“ – balík pútnika, v ktorom je okrem stravných lístkov, SIM karty či karty na dopravu aj ruženec. Ružence z olivového dreva vyrobilo v priebehu uplynulých mesiacov 200 kresťanských rodín z Betlehemu. Celkovo pripravili pre SDM v Paname jeden milión ružencov.

Na výrobu ružencov prispela pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi čiastkou 100 tisíc eur, čo pre spomínané kresťanské rodiny predstavuje podporu na jeden celý rok. „Táto iniciatíva je dôležitá, pretože na jednej strane podporuje modlitbu, na druhej strane prispieva k podpore našich bratov vo Svätej zemi“, uviedol pre ACN arcibiskup Panamy Mons. José Domingo Ulloa Mendieta.

„Ide o dar, ktorý je vzácny už sám o sebe a ktorý je ešte o to osobitnejší, že ružence vyrobili kresťanskí remeselníci z Betlehemu, ktorí vďaka tomuto projektu prijali rozhodujúcu pomoc na podporu kresťanskej prítomnosti v meste, v ktorom sa narodil Ježiš,“ dodáva riaditeľ ACN Taliansko Alessandro Monteduro. Po vzniku Izraelského štátu v roku 1948 opustilo oblasť Betlehemu viac než 350-tisíc kresťanov. Súvisí to aj s ekonomickými problémami a vysokou mierou nezamestnanosti medzi kresťanmi, ktorí trpia poklesom cestovného ruchu.

Patróni SDM a priateľský futbalový zápas

V Panama City je pre SDM vytvorených sedem hlavných pódií pomenovaných po siedmich z ôsmich hlavných patrónov podujatia. Sú nimi: svätý José Sánches del Rio, svätý Juan Diego, blahoslavená Sor María Romero Meneses, svätý Ján Bosco, blahoslavený Oscar Arnulfo Romero, svätý Martin de Porres a svätá Ružena Limská. Ôsmym patrónom je sv. Ján Pavol II.

Okrem hlavných pódií sú k dispozícii aj takzvané satelitné pódiá nachádzajúce sa v obchodných centrách, mnohé prezentácie a podujatia budú prebiehať aj v divadlách, múzeách a početné kostoly budú miestami adorácie.

Zajtra 23. januára sa okrem dopoludňajších katechéz uskutoční v rámci programu aj priateľský futbalový zápas, takzvaný „SDM 2019 Cup“ v mestskom centre Costa del Este. Jeho cieľom je zjednotiť pútnikov z celého sveta prostredníctvom športovej aktivity a budovať u nich cnosti ako sú: tímová práca, húževnatosť, úcta, čestnosť či spolupráca.

Arcibiskup Panamy tesne pred začiatkom SDM hovorí o prípravách a očakávaniach

Do Panamy už prichádzajú mladí pútnici z celého sveta na Svetové dni mládeže. O tom, ako sa cirkev v Paname pripravila na veľkú celosvetovú udalosť, porozprával pre Vatikánsky rozhlas panamský arcibiskup José Domingo Ulloa Mendieta.

Do farnosti Balboa v Panamskej arcidiecéze už dorazil slovenský  organizačný tím a v dvoch fázach pricestujú celkovo dve stovky Slovákov. Od 16. januára sa pre nich začne diecézny predprogram v diecéze Santiago de Varaguas a v dňoch 23. – 27. januára sa stretnú so Svätým Otcom Františkom.

O príprave Panamčanov na prijatie mladých z celého sveta hovorí panamský arcibiskup José Domingo Ulloa Mendieta:

„Naša príprava bola najprv podporená modlitbou a tento projekt sme vložili do Pánových rúk. Stanovili sme deň modlitby za SDM, a to dátum 22. v každom mesiaci po dobu asi dvoch rokov. Vybrali sme deň sviatku sv. Jána Pavla II., ktorý tieto Svetové dni mládeže vytvoril.“

Mons. Ulloa spomenul aj metodickú podporu pri logistike zo strany istej prestížnej spoločnosti, čo umožnilo systematické kroky miestneho organizačného výboru SDM. Na otázku, akú Cirkev nájde pápež František v Paname, domáci arcibiskup odpovedá:

Cirkev mladá a radostná, autentická, mnohoetnická a mnohokultúrna

„Nájde Cirkev mladú a radostnú, autentickú, mnohoetnickú a mnohokultúrnu, s živou vierou a s nasadením pre hlásanie Evanjelia. Cirkev, ktorá nesklame dôveru, ktorú pápež vložil do tohto malého kúska zeme na zorganizovanie jedinečnej a historickej udalosti, akou je SDM. Cirkev, ktorá opätovne potvrdzuje učenie pápeža Františka, aby Cirkev vychádzala von a vyhľadávala ľudí, ktorí sa nachádzajú na perifériách. Cirkev, ktorá vedie dialóg s tými, ktorí sú „odlišní, ale nie vzdialení“, a ktorá dokáže udržiavať ekumenický a medzináboženský dialóg. Cirkev, ktorá je v službe všetkých a nikoho nevylučuje.“

V Strednej Amerike je významná aj otázka domorodých etník a migrácie. Arcibiskup Panamy o dôležitosti týchto tém v rámci SDM hovorí takto:

„Svetové dni mládeže sú príležitosťou na zviditeľnenie života mladých ľudí, medzi ktorými sú i migranti, pôvodní obyvatelia  a spoločenstvá afrického pôvodu. Nemôžeme ignorovať tieto skutočnosti a ani nemôžeme zostať bez toho, aby sme niečo urobili. Verím, že scenár SDM umožní dať priestor týmto skutočnostiam i tomu, ako sa im Cirkev Strednej Ameriky venuje.“

Čo želá účastníkom SDM domáci arcibiskup?

Na otázku o očakávaniach od Svetových dní mládeže, ktoré sa už pomaly rozbiehajú, arcibiskup Ulloa odpovedá:

„Dúfame, že ich bude môcť využiť hodný počet mladých stredoamerického regiónu a amerického kontinentu. A pre tých, ktorí nemôžu byť fyzicky prítomní, sme sa pousilovali zabezpečiť, aby ich mohli sledovať na rôznych komunikačných platformách. Ale v konečnom dôsledku sa nádejame, že mladých to urobí viac vyburcovanými a angažovanými v hľadaní odpovedí na svoje existenciálne otázky a sformulujú si svoj životný projekt.“

Na záver rozhovoru pre Vatikánsky rozhlas arcibiskup Panamy zaželal účastníkom SDM nasledovné:

„Nech sa nechajú pohladiť milosrdnou láskou Otca, nech čo najlepšie využijú katechézy, ako aj slová Svätého Otca, ktorý nás príde upevniť vo viere, ale aj povedať, že Cirkev a spoločnosť ich potrebuje..., aby mali odvahu odpovedať na Božie volanie. S našimi modlitbami.“

Harmonogram návštevy pápeža Františka v Paname 23.-28. jan. 2019

Ponúkam vám časový harmonogram apoštolskej cesty Svätého Otca Františka do Panamy v dňoch 23. až 28. januára 2019 pri príležitosti 34. svetových dní mládeže.

Keďže časový posun oproti Slovensku je 6 hodín, prvý údaj je náš čas, v zátvorke sú miestne časy v Paname.

Streda 23. januára 2019

9:35 odlet z Rímskeho letiska Fiumicino

22:30 (16:30) prílet na medzinárodné letisko Tocumen v Paname, oficiálne privítanie

22:50 (16:50) presun na Apoštolskú nunciatúru

Štvrtok 24. januára

15:45 (9:45) privítací ceremoniál pred Prezidentským palácom, zdvorilostná návšteva prezidenta Panamy

16:40 (10:40) stretnutie s predstaviteľmi verejného života a diplomatickým zborom na pôde Ministerstva zahraničných vecí – príhovor Svätého Otca

17:15 (11:15) stretnutie s stredoamerickými biskupmi v Kostole sv. Františka Assiského - príhovor

23:30 (17:30) uvítací ceremoniál a otvorenie SDM na Priestranstve Santa Maria la Antigua na nábreží Cinta Costera - príhovor

Piatok 25. januára

16:30 (10:30) kajúca pobožnosť s mladými vo výkone trestu v nápravnovýchovnom zariadení pre mladistvých v Pacore – homília

17:50 (11:50) presun helikoptérou na Apoštolskú nunciatúru

23:30 (17:30) krížová cesta s mladými na Priestranstve Santa Maria la Antigua na nábreží Cinta Costera – príhovor

Sobota 26. januára

15:15 (9:15) svätá omša s posviackou oltára v Bazilike Santa Maria la Antigua za účasti kňazov, zasvätených a členov laických hnutí – homília

18:15 (12:15) obed s mladými v Kňazskom seminári sv. Jozefa

00:30 (18:30) vigília s mladými na Priestranstve sv. Jána Pavla II., Metro Park – príhovor

Nedeľa 27. januára

14:00 (8:00) svätá omša Svetových dní mládeže na priestranstve sv. Jána Pavla II., Metro Park – homília

16:45 (10:45) návšteva Domu dobrého Samaritána – príhovor, Anjel Pána

22:30 (16:30) stretnutie s dobrovoľníkmi SDM na Štadióne Rommela Fernandeza – príhovor

00:00 (18:00) rozlúčkový ceremoniál na medzinárodnom letisku v Paname

00:15 (18:15) odlet do Ríma

Pondelok 28. januára

11:50 prílet na rímskeho letisko Ciampino

• Predch.
• Nasl.