Fatimská slávnosť v decembri 2024
Začali sme krásnou mariánskou piesňou, ktorú nám zaspievali sestry z Púchova: Nelka a Veronika. Dnes je krásny sviatok Panny Márie Guadalupskej. Pán dekan povedal základnú charakteristiku a venoval sa téme: 4. prosba z modlitby Otče náš. Táto téma krásne zapadla do témy Rorátov o sv. Vincentovi. Jeho rehoľa robí dobro, kŕmi hladných, pocestných, chudobných...
Pán dekan opäť vychádzal zo Svätého Písma. Ak chceme pochopiť 4. prosbu, musíme ísť do Starého Zákona, do knihy Exodus - 16. kapitola. Zaujímavo sa k tejto záležitosti vyjadrujú pápež Benedikt XVI, otec biskup František Trstenský, Romano Guardini, Enzo Bianchi, či kardinál bl. Stefan Wyszyński.
Ex - 16. kapitola: 2 Celá izraelská pospolitosť reptala proti Mojžišovi a Áronovi na púšti. 3 Izraeliti im vraveli: „Bár by sme boli pomreli Pánovou rukou v Egypte, keď sme sedávali nad hrncami mäsa a mohli sa najesť chleba dosýta! Veď vy ste nás vyviedli na túto púšť, aby ste zahubili celú túto spoločnosť hladom!“ 4 Vtedy Pán hovoril Mojžišovi: „Hľa, ja vám dám padať chlieb z neba! Ľud nech potom vychádza a nech si zbiera, koľko bude potrebovať na deň! Týmto ho chcem podrobiť skúške, či bude kráčať podľa môjho zákona, alebo nie. 5 V šiesty deň však nech odložia z toho, čo donesú: bude toho dvakrát toľko, ako zbierajú každý deň.“ 8 Mojžiš povedal: „V tom, že vám Pán dá večer jesť mäso a ráno chlieb na nasýtenie, (spoznáte), že Pán počul vaše reptanie, ktorým ste sa ozvali proti nemu. Lebo čože sme my? Nie proti nám ste reptali, ale proti Pánovi!“ 13 A naozaj, večer prileteli prepelice a pokryli táborište. Ráno zasa bola okolo tábora napadaná rosa, 14 a keď sa napadaná rosa vyparila, na povrchu púšte bolo čosi jemné, zrnité, jemné sťa srieň na zemi. 15 Keď to Izraeliti zočili, vzájomne si vraveli: „Čo je to!“ Nevedeli totiž, čo by to mohlo byť. Vtedy im Mojžiš povedal: „To je chlieb, ktorý vám dáva Pán jesť. 16 Toto je to, z čoho vám Pán prikazuje nazbierať podľa toho, koľko každý zje, gomer na každú hlavu; podľa počtu vašich duší si naberte, každý pre príslušníkov svojho stanu!“ 21 Tak zbierali ráno čo ráno, každý podľa toho, koľko zjedol. 22 V šiesty deň však nazbierali dvakrát toľko jedla, dva gomery na osobu. Tu prišli všetky kniežatá pospolitosti a hlásili to Mojžišovi. 23 A on im povedal: „To je to, čo prikázal Pán: Zajtra je deň odpočinku, svätá sobota Pánova. Čo máte upiecť, upečte, a čo mienite uvariť, uvarte! Ostatné, čo zostane, odložte a uschovajte na zajtra.“ 24 Odložili si teda na zajtra, ako prikázal Mojžiš, a nezosmrdelo sa to, ani červy v tom neboli. 25 A Mojžiš povedal: „Dnes jedzte to, lebo dnes je Pánova sobota, dnes nenájdete vonku nič. 26 Šesť dní to môžete zbierať, v siedmy deň však je sobota, v ten deň toho nebude.“ 27 Keď potom v siedmy deň poniektorí vyšli zbierať, nenašli nič.
Na púšti mali Izraeliti zbierať mannu každý deň okrem soboty. Vždy však len toľko, koľko im stačilo na daný deň. Ak nazbierali viac, skazilo sa im to.
Koľkokrát sa v našom živote správame ako židovský národ na púšti. Chceme sa zaistiť a urobiť si zásoby, chceme mať viac, než skutočne potrebujeme.
Jedine deň pred sobotou mohol izraelský národ nazbierať dvakrát toľko, aby im zostalo aj na siedmy deň, ktorý bol posvätný deň, keď nemali pracovať. Ale stalo sa, že aj v tento deň odpočinku vyšli zbierať, ale nič nenašli (Ex 16,27).
Nevzťahuje sa aj na nás správanie niektorých Izraelitov?
Znesväcujeme Pánov deň, túžime po zásobách aj toho, čo vôbec nepotrebujeme,
ale predovšetkým nedôverujeme Bohu.
Pri porušovaní Pánovho dňa argumentujeme, ako sa nám zníži životná úroveň. Skôr si povieme: „Je síce pekné, čo Boh hovorí, ale to je príliš duchovné, spirituálne, z toho sa nenajem." Je to nedostatok našej dôvery v Boha.
V dobe Pána Ježiša bol chlieb všeobecným označením potravy, ktorú človek potrebuje pre život. Chlieb je symbolom materiálnych potrieb, ktoré sú nevyhnutné pre dôstojný život, a dobre robíme, že prosíme o ne Boha. Niekto môže namietať: „Ak je Boh všemohúci a dobrotivý Otec, prečo ho máme prosiť? On sám by predsa mal vedieť, čo potrebujeme!" Iste, náš nebeský Otec vie, čo potrebujeme, ako nás o tom uisťuje Kristus: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: "Čo budeme jesť?" alebo: “Čo budeme piť?” alebo: “Čo si oblečieme?”! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete.“ (Mt 6,31-32) Prosba je vyjadrením dôvery, že s Bohom počítame v našom viditeľnom svete a zároveň ponúkame našu spoluprácu. Nejde o život v rozprávke, kde sa nám Boh postará o živobytie. Kresťan sa usiluje z miesta, na ktorom práve stojí, počas dňa, ktorý práve plynie, a prostredníctvom vecí, ktoré ho práve obklopujú, vytvárať jednotu s Bohom v starostlivosti o tento svet.
Možno nás prekvapí, že v tejto prosbe akoby sme Bohu rozkazovali „daj nám!".
Ale nie!
To je prosba detí, ktoré môžu Otca prosiť, lebo sú jeho deťmi, nie otrokmi. Božie slovo nás povzbudzuje ústami Pána Ježiša: „Proste a dostane, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám" (Mt 7,7) Môžeme Boha takto prosiť, keď sme presvedčení, že Boh je dobrý, že nám dá všetko, čo potrebujeme. Ak Boha neprosíme, znamená to, že mu nedôverujeme a že sme presvedčení, že sa musíme spoľahnúť len na vlastné sily, na vlastný rozum. Pamätajme však ďakovať aj za pokrm, nezabúdajme na modlitbu pred a po jedle, lebo je Božím darom.
Biblistom robí problém grécke slovo „epiúsios", ktoré po slovensky prekladáme „každodenný". V celom Novom zákone sa nachádza iba v tejto štvrtej prosbe Otčenáša, tak u Matúša, ako aj u Lukáša.
Pápež Bendikt tak píše citujúc Origenesa. On uvádza, že toto slovo vytvorili evanjelisti.
Jestvujú dvá základné spôsoby jeho vysvetlenia.
Prvý spôsob prekladá slovo „epiúsios” ako „potreba, nevyhnutnosť". Prosíme teda o to, aby nám nechýbalo to, čo potrebujeme k životu, tzn. dôraz kladieme na to, čo je dostačujúce, potrebné, aby sme netrpeli nedostatkom.
Druhý spôsob prekladá slovo „epiúsios” ako „prichádzať, nastávať". V takom prípade výraz má význam „deň, ktorý prichádza". Táto prosba učí Ježišových učeníkov vkladať dôveru v Boha, neplánovať si budúcnosť bez Boha.
Otec biskup Trstenský píše, že nám to pripomína podobenstvo o boháčovi, ktorému pole prinieslo veľkú úrodu. Rozhodol sa preto postaviť väčšie sýpky. Boh mu ale povedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12,20) Podobenstvo nevyčíta pracovitosť a rozvahu človeka. Kritika smeruje na naviazanosť na majetok. Je to vkladanie viery namiesto Boha do materiálnych vecí. To je ateizmus a modloslužba v praxi, keď sa človek správa a žije, akoby Boha nebolo. Prosba Otčenáša o každodenný chlieb je vlastne prosbou o dar, „aby sme správne užívali pozemské dary a stále rástli v túžbe po nebeských dobrách“.
V tej istej kapitole Ježišovej reči na vrchu, kde sa nachádza Otčenáš, sú zachytené aj tieto Ježišove slová: „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: “Čo budeme jesť?” alebo: “Čo budeme piť?” alebo: “Čo si oblečieme?”! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko do-stanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.” (Mt 6,26-34)
Na púšti mali nazbierať len toľko,
čo zjedli na jeden deň, ostatné sa im pokazilo.
Bohatstvo sa kazí samo a kazí aj nás.
Dajme pozor: kresťan nie je odtrhnutý od života, ktorý nič nerobí, však Pán Boh sa o všetko postará. To je výzva nielen dôverovať Bohu, ale od nás sa očakáva solidarita s bratmi a sestrami, aby ľuďom nikdy nechýbalo jedlo na stole. Jeden z komentárov hovorí, že prosba znie „chlieb náš" a nie „chlieb môj". Prosíme teda o chlieb pre všetkých, nielen pre seba. Na mysli máme osud celej ľudskej rodiny. Ak chlieb na našom stole je výsledkom nepoctivej práce, nikdy nebude Bohom požehnaný. Pamätajme aj na širšie súvislosti tejto prosby. Ak zamestnávatelia a bohaté krajiny získavajú výrobky na základe lacnej pracovnej sily, ide o vážne previnenie voči Bohu. Ak niekto trpí nedostatkom, kým my plytváme potravinami, napĺňajú sa nás Kristove slová: „Bol som hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť...“ (Mt 25,42)
Pán nám dá v príhodnom čase to, čo potrebujeme
Boh sa neustále stará o človeka, ktorý mu dôveruje.
Božia Prozreteľnosť vie, čo potrebujeme.
Zaujímavá je modlitba v knihe Prísloví:
Prísl 30, 7 – 9
7 Dve veci prosím od teba, neodopri mi (ich), pokým nezomriem: 8 Nepravdivosť a lživú reč (ráč) vzdialiť odo mňa! Nedávaj mi ani chudobu, ani bohatstvo, udeľ mi (vždy iba toľko, koľko) potrebujem na živobytie, 9 aby som sa nenasýtil (var’) a nezaprel ťa a nepovedal: „Kto je Pán?“, alebo neschudobnel (vari), a (tak) nekradol a nepotupil meno svojho Boha.
Dôverujeme Bohu?
V 2 Kráľov 4, 42 – 44 sú aj tieto dôležité slová, ktoré nám povzbudzujú dôverovať:
42 Z Bál-Salisy prišiel akýsi človek a doniesol Božiemu mužovi chlieb z prvotín: dvadsať jačmenných chlebíkov a drvené zrno vo svojej kapse. I povedal: „Daj to ľuďom jesť!“ 43 Jeho sluha však vravel: „Ako mám toto predložiť sto chlapom?“ Ale on povedal: „Daj to ľuďom jesť, lebo toto hovorí Pán: Budú jesť a (ešte) zvýši.“ 44 I predložil im to a oni jedli a (ešte aj) zvýšilo, podľa Pánovho slova.
Pán dekan spomínal príbehy don Boska, anglického novinára z Hamburgu, či Dillí, Babičku Boženy Němcovej....
Veľmi pekne píše Enzo Bianchi: hovorí o veľmi silnom symbolizme štvrtej prosby Otčenáša:
„Človek chlieb je ústami,
človek ústami rozpráva
a človek ústami bozkáva.
Všimnime si, ako nám chlieb pripomína základné
a hlavné potreby človeka -
potravu, komunikáciu, lásku.“
Keď prosíme o dostatok chleba, neprosíme len o materiálne zabezpečenie, ale prosíme aj o to, aby nám zostal dostatok času na iné veci. Vráťme sa k Izraelitom, ktorí mali deň pred sviatočným dňom nazbierať mannu aj na sviatočný deň preto, aby sa mohli venovať duchovným, Božím veciam. Či nie sme niekedy v pokušení všetko premeniť na chlieb, tzn. zaoberať svoju myseľ, život iba materiálnym zabezpečením? Aj nám Ježiš odpovedá slovami, ktoré adresoval Pokušiteľovi: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ (Mt 4,4)
Potrebujeme sa sýtiť chlebom Božieho slova.
Keď sa modlíme Otčenáš,
prosíme, aby nám slová
Svätého Písma boli pokrmom každý deň.
Zaujímavý je aj pohľad na rozmnoženie chleba: je tam chlapec ochotný podeliť sa o svoje zásoby: päť chlebov a dve ryby. Ježiš rozmnožil toto veľkorysé gesto (por. Jn 6,9). To dieťa pochopilo lekciu Otčenáša: že jedlo nie je súkromný majetok – vložme si toto do hlavy: jedlo nie je súkromný majetok –, ale dar prozreteľnosti na podelenie sa, s Božou milosťou.
Ozajstný zázrak uskutočnený Ježišom v ten deň nie je iba rozmnoženie, ale podelenie sa: dajte to, čo máte, a ja urobím zázrak.
Daj a budeš mať – hovorieval sv. František.
A ako to v praxi realizuje svätý Vincent.
Teológovia vidia v tejto 4. prosbe aj prosbu o chlieb eucharistický.
Prosbu Otčenáša čítali pod vplyvom iných Ježišových slov, ktoré zachytil evanjelista Ján v 6. kapitole svojho evanjelia, kde Kristus hovorí o sebe, že on je pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie ako jedli otcovia na púšti a zomreli. Nezabúdajme na to, že sa potrebujeme živiť týmto nebeským chlebom, ktorým je Kristus prítomný vo Sviatosti oltárnej.
Čo robil sv. Klement Hofbauer, keď nemali v sirotinci chleba?
Prišiel k Bohostánku, zaklopal a povedal: Pane, nemáme chleba!
Potrebujeme chlieb z neba.
Ak budeme z neho žiť, budeme úplne inak žiť.
Tento chlieb z neba je Sila.
Cirkev žije z Eucharistie
– takú krásnu encykliku
napísal svätý Ján Pavol Veľký.
Krásne píše Origenes: „Tento chlieb veľmi podobný bežnému pokrmu prináša zdravie, blaho a silu duši a tomu, kto ho požíva, dáva z vlastnej nesmrteľnosti, pretože Božie slovo je nesmrteľné... Ten, kto prijíma tento nadprirodzený chlieb, posilňuje svoje srdce a stáva sa synom Božím.“
--------------------
