Spoznávame pátra Vendelína Javorku
"Buď misionárom tam, kde si"
1915 - 1925
30. júna 1915 bol deň „D“. V innsbruckom Kostole Najsvätejšej Trojice prijal kňazskú vysviacku. Medzi vysvätenými boli seminaristi diecéz Európy: Nitra, Brixen (IT), ale aj z Dánska i z Ameriky. Aj budúci nitriansky biskup Eduard Necsey.
Klikni sem a pozri stránku o Vendelínovi Javorkovi
Primície boli v rodnej Černovej na sviatok sv. Cyrila a Metoda. 5. júla 1915. Boli do druhé miestne primície – prvé boli primície Andreja Hlinku.
Farská kronika uvádza, že manuduktorom (starší kňaz, ktorý primicianta sprevádza počas slávnosti) bol dôstojný pán Ján Vojtaššák, neskorší spišský biskup, kazateľom bol Andrej Hlinka. Po primíciách sa novokňaz ešte na rok vrátil k štúdiu teológie. Záverečné skúšky z teológie skladal v Innsbrucku v roku 1916.
Pastiersky list k Roku pátra Vendelína Javorku
Zaujímavosťou je, že z rokov 1905 – 1922 sa zachovali v Slovenskom národnom archíve vyše 2 desiatky listov a pohľadníc, ktoré Vendelín Javorka
adresoval Andrejovi Hlinkovi. Javorka duchovne posilňoval Hlinku počas jeho väzenia v Segedíne v rokoch 1907 – 1910. Dnes je Nedeľa Dobrého Pastiera. V jednom z listov píše Vendelín svojmu ujovi do väzenia: „Som chvála Bohu spokojný s mojim povolaním, moje snahy sú čím lepšie sa pripraviť do vinice Pána.“ Andrej Hlinka píše 11. apríla 1909 počas Veľkej noci z väzenia: „Vidíš, čo mám za veľký boj a ťažký, znáš, koľké prekážky kladú v cestu svet, diabol, telo. Mnoho musím bojovať, väzenie ma neťaží, ani necítim jeho biedy, nevidím v ňom trest a pokutu, ale cestu očisty, ktorú zoslal Pán, aby ma skúšal v jeho stálosti. Všetko jemu chcem venovať a obetovať, vo všetkom nech bude jeho svätá vôľa.“
Do Segedína do väzenia išiel aj ďalší Javorkov list koncom novembra 1909, keď píše ujčekovi Andrejovi, aby sa dedinčania (Černovčania) obrátili k Božskému Srdcu Ježišovmu ako k prameňu všetkého potešenia.
Po dosiahnutí kňazstva chcel páter Vendelín uskutočniť svoje misionárske túžby. Myslel hlavne na ázijské misie na ďalekom východe. Na to potreboval súhlas generálneho predstaveného rehole Wlodimierza Ledochowského. Páter mu poslal list. Ale predstavený vzhľadom na prebiehajúcu vojnu mu odpísal: „Na misie teraz nemožno. Ostaňte doma, aj tam máte dosť pohanov.“
V roku 1916 musel nastúpiť ako vojenský kaplán (34. r) a vo vojne pomáhal raneným, zaopatroval zomierajúcich. Páter nebol ten, ktorý by sa bál. Zachádzal medzi bojujúcich a ranených vojakov až do prednej frontovej línie. Tam ho raz videl uhorský predseda vlády István Tisza, keď robil inšpekciu na uhorskom fronte. Dozvedel sa, že ten smelý vojak bez zbrane je katolícky kňaz, ktorý sa usiluje byť pri vojakoch v najťažších chvíľach, najmä keď sú ťažko ranení. István Tisza bol kalvínskeho vierovyznania, preto sa zaujímal, či sa o kalvínskych vojakov stará ich duchovný. Ten sa však nebezpečným situáciám vyhýbal. Keď mu to predseda vlády vyčítal s poukazom na príklad katolíckeho kňaza Javorku, kalvínsky duchovný sa odvolal na svoju rodinu: jezuita Javorka nemá rodinu, preto môže smelo riskovať. Predsedu vlády nemohli takéto výhovorky uspokojiť, ale pre každý prípad poprosil pátra Javorku, aby sa ujal aj kalvínskych vojakov. Ten to ochotne robil. Za jeho obetavosť a nebojácnosť ho vyznamenali.
Ako vojenský duchovný počas prvej svetovej vojny Vendelín Javorka počas Vianoc napísal: „Jedna žiadosť sa tvorila ústami ubiedených, vyhladovaných vojakov: Bože, daruj nám pokoja. V tom istom čase doma: Otec, matka, sestra, žena slzili, túžili po pokoji. Bože, daruj nám pokoja. Ukradli nám ho. Najmilší, my sme stratili veľký poklad. Poklad drahý nad zlato, striebro; tento poklad sa volá, pokoj“. Zlodej, ktorý nám pokoj ukradol, si našiel miesto, na ktorom sa veľmi dobre utiahol, odkiaľ ho ťažko vyženú, ba naopak, býva tam, kde ho radi majú, kde mu všetko slúži. Toto miesto je ľudské srdce. Jak krásne nám tu hovorí Ježiš Kristus: miluj blížneho svojho ako seba samého, blahoslavení chudobní duchom, blahoslavení čistí... blahoslavení pokorní atď. a tu v jasliach, čo nás učí. Ajhľa, narodil sa On, ktorý stvoril zlato, striebro, ktorého bolo všetko, aby sme sa neulakomili za tým, čo je časné. Ježiš je kniežaťom pokoja, hlása nám v jasliach: pokoj medzi sebou. Pokoj na zemi ľudom dobrej vôle.“
Po návrate v 1919 ho menovali za rektora do Trnavy. Viedol časopis Posol Božského Srdca Ježišovho a venoval sa ľudovým misiám. 2. júla 1920 zložil v Trnave slávnostné sľuby:
Ja, Vendelín Javorka, sľubujem všemohúcemu Bohu, pred jeho Pannou Matkou a celým nebeským dvorom, a tebe, ctihodný páter Pavol Silvester, duchovný vikár a predstavený Spoločnosti Ježišovej, ktorý zastupuje Boha, ako aj tvojim nástupcom, večnú chudobu, čistotu a poslušnosti; a podľa toho aj osobitnú starostlivosti o výchovu mládeže, tak ako je to vyjadrene v apoštolských listoch a konštitúciách.“
Roku 1923 ho vymenovali do Bratislavy za predstaveného, kde pôsobil dva roky. V Bratislave čakala pátra Javorku náročná pastorácia v trojjazyčnom prostredí: slovenčina, maďarčina, nemčina.
Vendelín Javorka bol predstaveným bratislavského jezuitského kláštora niečo vyše roka: od 7. januára 1924 do 24. februára 1925. Jeho účinkovanie v meste náhle ukončil list generálneho predstaveného.
Pre jeho mimoriadne schopnosti ho v roku 1925 generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej povolal do Ríma, aby sa pripravoval na apoštolát medzi Slovanmi východného obradu.
Sám páter Javorka o ňom píše vo svojich Misijných rozpomienkach. „Prešlo 6 rokov, keď som to nečakal, prišiel list z Ríma, či som hotový na ruské misie v staroslovienskom obrade. O dva mesiace som už bol v Ríme, aby som sa tam naučil po rusky, po starosloviensky a obradu.“
Pokorne a poslušne študoval východný obrad, učil sa ruštinu, staroslovienčinu a stal sa kňazom východného obradu, ba aj priekopníkom hnutia za jednotu východných slovanských kresťanov.
(Nedeľa Dobrého Pastiera, 26. apríla 2026)
1882 - 1915
Páter Vendelín Javorka sa narodil 15. októbra 1882 v Černovej pri Ružomberku rodičom Michalovi a Márii. Bol najstarší z jedenástich detí v zbožnej liptovskej rodine. Jeho mama bola sesternica Andreja Hlinku.
Najstarší zo žijúcich detí. Väčšinou sa uvádza, že ich bolo 10, ale genealóg Bohuš Kaliarik spresňuje, že rodina mala 11 detí. Žiaľ, je známe, že vek dožitia novorodených nebol v tej dobe vysoký. Prvé dve deti Terézia (1878) a Johana (1880) – ani jedna sa nedožila jedného roka.
Mama mu zomrela v roku 1915, otec sa druhý raz oženil v roku 1917.
Otec zomrel v roku 1924. Najskôr pracoval ako roľník, neskôr nastúpil do práce na „štreke“. Kvôli práci železničiara musel viackrát i so svojou rodinou meniť bydlisko.
Otec železničiar bol poslaný na železničnú stanicu do Malej Lodiny v údolí Hornádu. Hoci rodičia žili tam, Vendelín začal navštevovať ľudovú školu v Černovej. Pravdepodobne žil u svojich starých rodičov – vtedy to bolo bežné. V Černovej bol jeho učiteľom Ján Holdoš, ten istý pedagóg, ktorý učil aj Andreja Hlinku. Vendelín už od detstva vyrastal v prostredí, kde sa kládol dôraz na vzdelanie a duchovnú formáciu.
Okrem školy v Černovej získal Vendelín základné vzdelanie aj v škole v Sučanoch pri Martine. Išlo o tzv. židovskú školu s nemeckým vyučovacím jazykom. Nešlo o konfesijnú školu, ale o verejnú školu s dobrou úrovňou.
Chlapec sa musel učiť v cudzom jazyku, ale štúdium mu nerobilo problém. Preto bolo prirodzené, že mu rodičia umožnili vyššie vzdelanie na gymnáziu. Gymnaziálne štúdiá boli v Ružomberku. Zo všetkých 9 predmetov mal samé jednotky.
V poslednom roku na Gymnáziu v Ružomberku exceloval opäť samými jednotkami. Mestský podnotár odovzdal riaditeľstvu podporu 20 forintov. Tie boli dané dvom študentov – jedným z nich bol Vendelín.
Keďže už v tom čase chudobný, ale pracovitý Vendelín prejavoval záujem o kňazské povolanie, v štúdiu pokračoval na benediktínskom katolíckom gymnáziu v Ostrihome, tzv. malom seminári, kde študovali gymnazisti pripravujúci sa na kňazskú dráhu.
V Ostrihome maturoval v roku 1903.
Písomné maturitné skúšky vykonal 13. mája 1903, všetky v maďarskom jazyku.
Maturita preverila aj prekladateľské schopnosti študentov.
Z latinčiny mali preložiť do maďarčiny 14. mája tému Cicero – o priateľstve.
15. mája mali preložiť z gréčtiny do maďarčiny určenú tému.
16. mája mali prekladať z nemčiny do maďarčiny pôsobenie Márie Terézie na bratislavskom sneme.
Z matematicky mal predviesť znalosti z kvadratických rovníc a objemov telies.
Vendelín chcel bez prieťahov pokračovať na ceste kňazského povolania. Keďže mal aj misionársku túžbu, chcel vstúpiť do rehole, kde by mohol uplatniť svoje misionárske povolanie.
K jezuitom vstúpil dva mesiace po maturite 14. augusta 1903 v Trnave
S jeho rozhodnutím neboli spokojní rodičia. Ako diecézny kňaz by mal štúdiá kratšie a mohol by sa s rodičmi stretávať častejšie a ľahšie. Naopak, rehoľníci a zvlášť jezuiti mali štúdiá dlhšie a svojich príbuzných mohli navštevovať iba veľmi zriedka.
Rodičia napokon súhlasili a dali mu do ďalšieho života rodičovské požehnanie.
Jeho prvý predstavený v noviciáte bol p. Ladislav Molnár, bratislavský rodák, národnosťou Maďar.
Bolo to obdobie silnej maďarizácie. Avšak páter Molnár viedol svojich novicov k tolerantnosti a národnej úcte.
Slovenským novicom prízvukoval, aby spoznali dejiny svojho národa a aby sa učili správnu slovenčinu, pretože vtedy sa učilo rôznymi nárečiami. Pripomínal im, že to raz medzi slovenským ľudom budú potrebovať.
Prvé rehoľné sľuby zložil 15. augusta 1905.
Zaviazal sa zachovávať čistotu, chudobu a poslušnosť.
Potom rok študoval rétoriku a klasické jazyky v rakúskom meste Sankt Andrä - hlavne latinčinu a gréčtinu. V rokoch 1906 - 1909 študoval filozofiu u jezuitov v Prešporku – v Bratislave. Po štúdiách filozofie bola zvyčajne študijná prestávka. Vendelín bol tri roky vychovávateľom mládeže v Kaloči. V rokoch 1912 - 1916 absolvoval teológiu v Innsbrucku. Tam študoval aj mladší bohoslovec – Eduard Necsey, neskorší nitriansky biskup.
Prípravu na kňazskú vysviacku poznačila ťažká udalosť – Vendelínovi zomrela mama. Vendelín prišiel na pohreb, otec mu vyčítal: „Syn môj, to je už 12 rokov, čo sa učíš. Tvoji kamaráti sú už dávno na mieste. Mal si poslúchnuť.“ Syn pripomenul otcovi, že neodchádzal za rehoľným povolaním proti otcovej vôli.
„Drahý otče, keď ste vy boli mladý ako ja teraz, či ste mali úplnú slobodu vziať si za manželku nebohú mamu?“ – Akoby nie, mal som úplnú slobodu a vzal som si ju z lásky. – Tak prosím, dajte aj svojmu synovi úplnú slobodu, aby venoval svoj život tomuto povolaniu, kde ho Pán Boh chce.
Dňa 30. júna 1915 bol vysvätený na kňaza v Innsbrucku. Primície mal vo svojom rodisku na sviatok sv. Cyrila a Metoda.
Biblická nedeľa, 19. apríla 2026
V dnešnú Biblickú nedeľu Ti ponúkam k Vendelínovi myšlienku svätého Matúša od Pána Ježiša: Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta....