Dnes - 11. februára - je Svetový deň chorých

„Slávenie 29. svetového dňa chorých, ktorý pripadá na 11. februára 2021 na liturgickú spomienku Panny Márie Lurdskej, je najvhodnejšou príležitosťou, aby sme osobitnú pozornosť venovali chorým a tým, ktorí sa o nich starajú, či už v zdravotníckych zariadeniach, rodinách alebo v komunitách. Myslím predovšetkým na tých, ktorí v celom svete trpia v dôsledku pandémie koronavírusu. Všetkým im, no zvlášť tým najchudobnejším a vylúčeným, chcem vyjadriť svoju duchovnú blízkosť a uistiť ich o milujúcom záujme Cirkvi,“ prihovára sa v posolstve Svätý Otec František.

Katolícka cirkev si pripomína tento deň na liturgickú spomienku Panny Márie Lurdskej. Svetový deň chorých ustanovil svätý Ján Pavol II. Veľký v roku 1992. Ako napísal v ustanovujúcom apoštolskom liste, tento deň je „osobitným časom modlitby a delenia sa, obetovania utrpenia pre dobro Cirkvi a pripomína každému, aby videl vo svojom chorom bratovi či sestre tvár Krista, ktorý svojím utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním vykonal spásu ľudstva“.

Vladyka Cyril Vasiľ povzbudil chorých a tých, ktorí sa o nich starajú: 

Košice 10. februára (TK KBS) Pri príležitosti 29. svetového dňa chorých, ktorý budeme sláviť vo štvrtok 11. februára 2021, aj Katolícka cirkev na Slovensku venuje osobitnú pozornosť chorým a tým, ktorí sa o nich starajú. Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, predseda Rady pre pastoráciu v zdravotníctve, pripravil pri tejto príležitosti príhovor, ktorý vám ponúkam v plnom znení:

 

11. februára sa na celom svete slávi Medzinárodný deň chorých. Pápež František vydal k tomuto dňu – podobne ako aj po iné roky – svoje osobné posolstvo. Téma choroby, starostlivosti o chorých, ale aj pozornosť voči zdravotníckeho personálu je však na očiach celosvetovej verejnosti nielen v tento jeden spomienkový medzinárodný deň, ale prakticky dennodenne už takmer rok. Štatistiky, počty, predpovede, projekcie, celá séria čísel a údajov o chorých i o celosvetovej chorobe – to všetko zahlcuje prvé stránky novín a titulky televíznych správ. Vo chvíli, keď sa zdá, že pozornosť už upadá, že už bolo povedané takmer všetko, nastáva nová zmena, mutácia vírusu, objavenie vakcíny, jej testy, problémy, nádeje i sklamania. Naučili sme sa používať množstvo nových slov, ako antigénový, skríning, virológ, mutácia, projekcia, premorenosť a množstvo ďalších. 

Skutoční odborníci, lekári, infektológovia, virológovia, pomocný zdravotnícky personál, laboranti, dobrovoľníci pri testovaní a očkovaní – títo všetci sa v práci nemajú kedy nadýchnuť, a na druhej strane sa pritom internetoví rýchlokvasení experti mudrujúci pri klávesniciach počítačov a telefónov vyrojili do sveta ako včely z úľa a pichajú a pichajú, tak, že keby miesto jedu zlomyseľnosti a chaotického zavádzania vpichovali vakcínu, tak by už bol celý svet zaočkovaný. Výsledkom všetkého je, že sme sa stali už čiastočne imúnnymi na každodenné hoaxy a náš organizmus si už vytvára protilátky na internetové a iné mediálne rozoštvávanie a spochybňovanie všetkého a všetkých.

V reakcii na reálne i imaginárne nebezpečenstvo pandémie sme sa uzavreli sami do seba, ako jedinci, ako komunity, ako štáty, ako spoločenské systémy – a to všetko v snahe prežiť s čo najmenšími stratami. V niektorých krajinách už počet obetí pandémie presiahol počet obetí II. svetovej vojny – a to aj bez náletov šachovnicového bombardovania, bez nášľapných mín a bez celofrontových ofenzív.

Možno aj preto sa v posledných mesiacoch o pandémii vyjadrujeme priam vojenskou terminológiou, hovoríme o predpokladaných  stratách, o ofenzíve, o pracovníkoch-bojovníkoch v prvej línii, o frontálnom útoku. To so sebou ale prináša jedno nebezpečenstvo – meriame všetko vo veľkých číslach, akoby naozaj išlo o čísla a nie o ľudí, hľadíme na štatistiky celoplošne a pri tom všetkom nám môže tak trochu uniknúť, že za každým číslom je konkrétny človek, konkrétny životný osud.

Preto v tento osobitný deň by som chcel pripomenúť potrebu, aby sme aj my "nesplošneli", aby sme sa akosi duchovne nesploštili, ale aby sme vnímali každého človeka vo všetkých jeho rozmeroch, aby sme ho vnímali osobitne, ako osobu. Každého – každého chorého i každého zdravotníckeho pracovníka, ktorý sa oň stará. Pán Boh pozná každého z nás po mene, pozná každého z nás už od lona našej matky. Ako hovorí žalmista (Ž 139) Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe. ... Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky.

Dnes v tento medzinárodný deň chorých chceme osobitne zveriť Božej milosrdnej láske osobitne všetkých chorých. Pán pozná obavy, úzkosť, strach každého z vás, drahí nemocní. Je pri vás v horúčke i triaške, v bolesti i v apatii spôsobnej chorobou. Ten, ktorý vdýchol do nozdier človeka svoj dych života, je prítomný v každom ľudskom vdychu i výdychu ... v tom prvom, ktorým sme prišli na svet, v tom ťažko vybojovanom a dýchavičnom pri našej chorobe, rovnako ako aj v tom poslednom. Náš prvý nádych na tomto svete sprevádzal náš plač, akoby nám bolo ľúto opustiť známe bezpečie materinského lona na ktoré sme si zvykli za prvých 9 mesiacov nášho života a pritom išlo o prechod do nového, síce ešte neznámeho ale iste plnšieho života. Náš boj o každý nový, hoc aj chorobou sťažený nádych, hoc aj so slzami bolesti, je prejavom našej túžby po živote, po jeho plnosti. Náš posledný nádych i výdych neraz tiež sprevádza plač, zväčša našich blízkych, pretože aj oni si na život s nami zvykli, a naraz ostávajú zbavení našej prítomnosti, ale pre nás pritom ide v skutočnosti tiež len o prechod k novému ešte neznámemu a neopísateľnému životu.

Každému nebezpečenstvu, každej forme strachu z prechodu do jednej či druhej fázy života, sa dá ľahšie čeliť, pokiaľ sa človek necíti osamotený, pokiaľ v takejto rozhodujúcej chvíli nie je sám. Práve pri chorobe vyžadujúcej nevyhnutnú zvýšenú izoláciu je dôležité, urobiť kreatívne a obetavo všetko, aby sa nemocní neocitli v osamotení, skutočnom i v tom vnútornom, ktoré dolieha na chorého aj napriek neustálemu ruchu personálu v nemocničnej izbe, a to najmä ak by sa cítil vnímaný viac ako pacient a menej ako človek, so svojim menom, so svojimi pocitmi, so svojou osobitosťou i so svojou dôstojnosťou.

V tejto súvislosti je potrebné vysloviť vďaku každému členovi zdravotníckeho personálu, lekárovi, sestre, sanitárke, každému, až po posledného pracovníka, kto akýmkoľvek spôsobom vstupuje do kontaktu s chorými za to, že aj v ruchu oddelenia, v spleti prístrojov, hadičiek, displejov a ukazovateľov, dokáže vnímať nemocného ako osobu, ako človeka, ako brata, či sestru, ako niekoho, kto môže byť jeho skutočným bratom, otcom, matkou, sestrou. Takýto prístup prispieva k procesu uzdravovania nie menej ako samotná liečba.

Môžem s vďačnosťou potvrdiť a dosvedčiť, že za posledné mesiace, pri mnohých testovaniach, ktorých som sa zúčastnil, či pri návšteve iných chorých v nemocnici, som musel s obdivom konštatovať nielen profesionalitu, ale aj trpezlivú ľudskosť zdravotníckeho personálu. A to všetko napriek únave, problémom, niekedy aj netrpezlivosti zo strany chorých či ich rodinných príslušníkov.

Čo ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste to urobili. Pripútaný na lôžko choroby sa každý cíti zraniteľný, nikto tam nie je veľký, nech by v reálnom živote bol kýmkoľvek, alebo nech by sa akokoľvek oprávnene mohol hrdiť akýmkoľvek postavením, vzdelaním, bohatstvom. Človek, ktorý je donútený vložiť svoj život do rúk iných, neznámych ľudí je „ten najmenší“, je to Kristus v každodennom stretnutí. Zveruje sa do ľudských rúk, do vašich rúk zdravotnícki pracovníci – podobne ako sa všetkým veriacim v týchto mesiacoch zveruje do rúk v Eucharistii. Vyžaduje si, aby sme sa ho dotýkali, aby sme ho prijímali s podobnou úctou.

Toto každodenné stretanie sa s Kristom v Eucharistii i v tých najmenších, teda aj chorých, bude najlepšou investíciou, najlepším zhodnotením talentov, ktoré ste dostali, ktoré ste nezakopali, ale ktoré ste zveľadili a denne zveľaďujete. Aj vy teda môžete s dôverou a nádejou očakávať, že pri jeho príchode, pri stretnutí s ním sa k vám obráti s pozvaním „Vstúp do radosti svojho Pána!“

V očakávaní tohto nášho stretnutia, v ktorejkoľvek životnej situácii, v postavení chorého, či v pozícii ošetrujúceho, sa chceme s dôverou zveriť do láskavej opatery Preblahoslavenej Panny Márie Bohorodičky, ktorá svojou materinskou láskou sprevádzala svojho Syna a nášho Pána a to od jeho prvého nádychu v Betleheme až po posledný výdych, ktorým ju z kríža na Golgote odovzdal a to aj do našej opatery, aj aby bola aj našou starostlivou matkou sprevádzajúcou nás na našej životnej púti, od nášho prvého nádychu, až po posledný výdych.

 

 

Biskup Judák píše otvorený list lekárom k 29. svetovému dňu chorých

Nitra 10. februára (TK KBS) Pri príležitosti 29. svetového dňa chorých napísal nitriansky diecézny biskup otvorený list pre lekárov a zdravotníkov pôsobiacich na území Nitrianskej diecézy v službe chorým. List vám ponúkam v úplnom znení:

Otvorený list diecézneho biskupa lekárom a zdravotníkom k 29. svetovému dňu chorých

Ctené lekárky a lekári, zdravotné sestry, sanitári, záchranári, sociálni pracovníci, zamestnanci i dobrovoľníci, všetci, ktorí – ste v pokračujúcej pandemickej dobe – angažovaní v službe iným nielen v našej Nitrianskej diecéze.

11. februára slávime spomienku Panny Márie Lurdskej a v tento deň už po 29-krát Svetový deň chorých. Jeho mottom je v tomto roku: „Základom starostlivosti o chorých je vzťah dôvery.“ Rád by som sa Vám, z tejto príležitosti, v tomto pre všetkých, neľahkom čase, prihovoril, aby som Vám vyjadril svoju vďaku i obdiv za Vašu obetavú službu a uistil Vás o svojich modlitbách a o svojej duchovnej blízkosti, nestrácajúc pritom nádej, že aj táto „búrka sa utíši“ (Mk 4, 35-41) a nestrácajúc ani nádej, že ani jeden z Vás, nepríde o svoju odmenu v zmysle slov: „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili“ (Mt 25, 40 ).

Poznáme Ježišove slová: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Mk 2, 17). Nikto z nás si nevie predstaviť, koľkokrát ste s týmito pocitom zodpovednosti vždy znova a znova opúšťali svojich najbližších, aby ste slúžili iným verní slovám známej Hippokratovej prísahy: „Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých.“ Aj preto chcem poďakovať nielen Vám, ale aj Vašim rodinám. Táto obeta Vašich najbližších je pred svetom ukrytá, no bez nej by ani Vaša obetavá služba nebola možná.

V súvislosti s pretrvávajúcou nepriaznivou pandemickou situáciou s bolesťou pozorujem, ako vo Vašich radoch rastie únava a mnohí ste touto chorobou boli aj zasiahnutí. Prijmite, prosím, aj Vy pozvanie Ježiša Krista: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Mt 11, 28).

Nech je pre Vás povzbudením aj skutočnosť, že mnohí s dôverou, úctou a vďačnosťou pozerajú na Vašu činnosť. Za všetkých svedčí vyznanie jednej rehoľnej sestry, ktorá sa ocitla práve v takejto situácii – pripútaná na nemocničnom lôžku: „Bola to pre mňa veľmi silná skúsenosť – ani nie tak moje ochorenie, ako to, že som „zblízka“ mohla vidieť ten zápas zdravotníkov. Ja som si povedala: som tu len preto, aby som sa za nich modlila. Skutočne v tých ochranných odevoch od rána do večera, spotení a bez možnosti si odpočinúť. Viacerí lekári ťahali aj 24 hodín. Ja som im hovorila: „Ľudia, vy tu vykupujete svet.“ Sú tam na Covid oddelenia nasadzovaní z rôznych oddelení. Pritom doma majú rodiny, o ktoré sa boja, aby im nepriniesli infekciu … Videla som ako mnoho dobra títo ľudia odovzdávajú v tomto zápase so zlom.“

Spolu s mnohými, Vám ďakujem, že vo svete, v ktorom tak často vidíme, ako sa „človek človeku stáva vlkom“ – Vy svojou obetavou službou ukazujete, že človek môže a dokáže byť druhému záchranou – aj v zmysle slov nemeckej spisovateľky Gertrudy von Le Fort: „Ľudská láska je jediným dôkazom Boha, ktorý je dnešný svet ochotný prijať.“

Uisťujem Vás, že mnohí na Vás i Vaše rodiny myslíme vo svojich modlitbách a ustavične vzdávame vďaky Bohu za Vás (porov. Flp 1, 3). Na Svetový deň chorých (vo štvrtok – 11.2.2021) obetujem za Vás všetkých sv. omšu, ako som to urobil už viackrát predtým.

Prosím Vás, aby ste tento môj pozdrav odovzdali všetkým zamestnancom bez rozdielu vierovyznania, aj tým, ktorí vzácny dar viery ešte nenašli, či nespoznali.

Na záver, dovoľte, aby uviedol myšlienku Vášho kolegu lekára – spisovateľa MUDr. Pavla Straussa (†1994), ktorý sa vyznáva: „Lekár je ústrednou postavou v živote. Je vzácnou záštitou všetkých.“ V tejto svojej úvahe prináša prosbu za lekárov, ktorá môže byť samozrejme aplikovaná na všetkých Vás, ktorí slúžite v tejto oblasti: „ Prosíme ťa, Pane, daj nám lekárov dobrých, ktorí by sa nad nami skláňali súcitne, (s tvojím otcovským gestom) …ktorých sa úprimne dotkne osud trpiacich“ (P. Strauss, Za lekárov, zv. I., 297-298).

S prejavom úcty a vďaky

Viliam Judák, nitriansky diecézny biskup

 

 

K Svetovému dňu chorých povzbudil kňazov v službe arcibiskup Bober

Košice 10. februára (TK KBS) Košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober sa aj tento rok prihovára kňazom, ktorí slúžia v nemocniciach. Robí tak každoročne pri príležitosti liturgickej spomienky na Pannu Máriu Lurdskú, počas ktorej Cirkev slávi Svetový deň chorých. Tento rok pripadá na štvrtok 11. februára 2021. Arcibiskup Bober v liste ďakuje kňazom za všetky prejavy ich pomoci a služby chorým i zomierajúcim počas tejto pandémie. Zároveň ho adresuje všetkým, ktorí vo väčšej alebo menšej miere vykonávajú túto nenahraditeľnú službu. List vám ponúkam v plnom znení:

Milí bratia v kňazskej službe trpiacim a chorým,

Svätý Otec František sa v posolstve k 29. Svetovému dňu chorých zamýšľa nad tým, že jedine vzťah dôvery je základom starostlivosti o chorých. Pri výbere témy sa inšpiroval evanjeliovým úryvkom, kde Ježiš kritizuje pokrytectvo tých, ktorí hovoria, ale nekonajú (Mt 23,1-12). Naproti tomu práve v milosrdnom Samaritánovi vidí perfektný model správania aj pre nás: zastaviť sa pri zranenom a chorom človeku, načúvať, nadviazať osobný vzťah, vcítiť sa do človeka a starostlivo sa ho ujať (Lk 10, 30-35). Svätý Otec si práve teraz v období pandémie všíma a vyzdvihuje obetavosť a veľkodušnosť zdravotníkov, dobrovoľníkov, kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí so zodpovednosťou a láskou pomáhajú, starajú sa, utešujú a slúžia mnohým chorým a ich rodinám.

Chcem preto aj ja povzbudiť všetkých vás, ktorí akýmkoľvek spôsobom slúžite chorým práve v tomto ťažkom roku pandémie. Pozdravujem a žehnám všetkým lekárom a zdravotníkom, ktorí v uplynulom roku veľkej skúšky s trpezlivosťou a často aj s nadľudským výkonom ošetrovali chorých v sťažených podmienkach. Veľkú vďaku vyjadrujem vám, naši nemocniční kapláni a duchovní otcovia, ktorí ste boli v prvej línii boja s ochorením Covid-19 už počas prvej vlny pandémie. Nezabúdam na vás, a vnímam vás ako našich skrytých, ale statočných a verných duchovných bojovníkov. Ďakujem Pánu Bohu aj za našich obetavých sedemdesiatich siedmich kňazov, ktorí sa po Novom roku ponúkli ako dobrovoľníci k bezodplatnej službe v deviatich nemocniciach na rôznych miestach a oddeleniach, dokonca aj na covidových oddeleniach, kde okrem fyzickej pomoci ponúkajú aj duchovnú útechu pacientom i zamestnancom.

Milí naši bratia kňazi, stali ste sa svetlom nádeje v našich preťažených nemocniciach, pretože ste zobrali vážne znamenia čias a nebáli ste sa vyjsť na perifériu, do reality ľudského utrpenia a bolesti. Hoci je vaša služba ťažká a únavná, je to istá cesta posväcovania. Sami ste potvrdili, že sa nestretávate iba s krížom a ťažkosťami, ale i s povzbudivými obráteniami a príkladnou vierou. Toto vás veľakrát posilňuje a uisťuje v presvedčení, že vaša služba je potrebná a užitočná.

Ďakujem vám v mene trpiacich a chorých za vašu službu a vyprosujem vám na príhovor Lurdskej Panny Márie, patrónky chorých, radosť zo služby, ktorá vychádza priamo z Ježišovho milosrdného Srdca. Zahŕňam vás do svojich modlitieb a vyprosujem vám Božie požehnanie!

Trnavský arcibiskup Orosch ďakuje kňazom obetujúcim sa v prvej línii

Trnava 10. februára (TK KBS) Trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch prijíma nespočetné množstvo pozitívnych vyjadrení na adresu kňazov, ktorí v súčasnosti slúžia chorým v prvej línii alebo sa inak obetujú pre dobro Covidom-19 skúšanej spoločnosti v Trnavskej arcidiecéze či na celom Slovensku. Preto týmto kňazom adresuje slová poďakovania, ktoré vám ponúkam v plnom znení.

Milovaní oltárni bratia,

ktorí pomáhate v nemocniciach, zariadeniach sociálnych služieb, Trnavskej arcidiecéznej charite, ale aj vo svojich farnostiach chorým na Covid-19, či už duchovným alebo fyzickým, zdraviu napomáhajúcim spôsobom, chcel by som sa Vám zo srdca poďakovať za túto službu a ubezpečiť Vás o mojich modlitbách a eucharistických požehnaniach. Práve včera to bolo po dvestýkrát, ako udeľujem polnočné požehnanie a generálnu absolúciu so zachovaním všetkých predpísaných podmienok.

Otcovsky Vás žehná vďačný + Ján

  

Svetový deň chorých ustanovil svätý Ján Pavol II. v roku 1992. Katolícka cirkev si ho tento rok pripomína po 29-krát. 

 

Posolstvo Svätého Otca Františka na 29. svetový deň chorých 2021

„Len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia“ (Mt 23,8).

Základom starostlivosti o chorých je vzťah dôvery

Drahí bratia a sestry!

        Slávenie 29. svetového dňa chorých, ktorý pripadá na 11. februára 2021 na liturgickú spomienku Panny Márie Lurdskej, je najvhodnejšou príležitosťou, aby sme osobitnú pozornosť venovali chorým a tým, ktorí sa o nich starajú, či už v zdravotníckych zariadeniach, rodinách alebo v komunitách. Myslím predovšetkým na tých, ktorí v celom svete trpia v dôsledku pandémie koronavírusu. Všetkým im, no zvlášť tým najchudobnejším a vylúčeným, chcem vyjadriť svoju duchovnú blízkosť a uistiť ich o milujúcom záujme Cirkvi.

1. Téma tohoročného Svetového dňa chorých je inšpirovaná evanjeliovou staťou, v ktorej Ježiš kritizuje pokrytectvo tých, čo hovoria, ale nekonajú (porov. Mt 23, 1 – 12). Keď sa viera zredukuje na prázdne slová a nezaujíma sa o životný príbeh a potreby druhých, vtedy dochádza k nesúladu medzi vyznávaným krédom a reálne prežívanou vierou. Je to veľké riziko; preto Ježiš používa silné vyjadrenie, aby varoval pred nebezpečenstvom sebazbožšťovania. Hovorí: „Len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia“ (v. 8).

Kritika, s ktorou sa Ježiš obracia na tých, ktorí „hovoria, a nekonajú“ (v. 3) je vždy a pre všetkých užitočná, lebo nikto nie je imúnny voči veľmi vážnemu zlu pokrytectva, ktoré nám zabraňuje rozvíjať sa ako deti jediného Otca, povolané prežívať univerzálne bratstvo.

S ohľadom na núdzu bratov a sestier nám Ježiš ponúka vzor správania, ktorý je v protiklade k pokrytectvu. Navrhuje zastaviť sa, počúvať, nadviazať priamy a osobný vzťah s druhým človekom, cítiť voči nemu empatiu a súcit, nechať sa dotknúť jeho utrpením až natoľko, že sa mu rozhodneme poslúžiť (porov. Lk 10, 30 – 35).

2. Skúsenosť choroby nám umožňuje pocítiť našu vlastnú zraniteľnosť a zároveň našu prirodzenú potrebu druhého človeka. Umožňuje nám jasnejšie pocítiť, že sme stvorenia, ktoré sú závislé od Boha. Keď sme chorí, môže niekedy našu myseľ a srdce ovládnuť neistota a strach, ba aj zdesenie; cítime sa bezmocní, pretože naše zdravie nezávisí od našich schopností alebo našich neustálych životných „starostí“ (porov. Mt 6, 27).

Choroba prináša otázku zmyslu, s ktorou sa vo viere obraciame na Boha: otázku ohľadom nového zmyslu a nového smeru života, na ktorú niekedy nedokážeme hneď nájsť odpoveď. Ani naši priatelia a príbuzní nám nie vždy dokážu pri tomto namáhavom hľadaní pomôcť.

V tomto ohľade je typická biblická postava Jóba. Jeho žena a priatelia ho nedokážu sprevádzať v jeho nešťastí, ba obviňujú ho a tak zhoršujú jeho osamelosť a zmätok. Jób sa cíti opustený a nepochopený. No práve skrze túto radikálnu zraniteľnosť, v ktorej odmieta každé pokrytectvo a vyberie si cestu úprimnosti pred Bohom a druhými, prenikne jeho naliehavé volanie až k Bohu, ktorý mu napokon odpovie a otvorí mu nové perspektívy. Boh mu potvrdí, že jeho utrpenie nie je trestom ani napomenutím, nie je ani stavom odlúčenia od Boha či znakom jeho ľahostajnosti. Zo zraneného a uzdraveného Jóbovho srdca tak vytryskne živé a dojemné vyznanie Pánovi: „Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo“ (42, 5).

3. Choroba má vždy viac ako len jednu tvár: má tvár všetkých chorých aj tých, čo sa cítia prehliadaní, vylúčení; obetí sociálnych nespravodlivostí popierajúcich ich základné práva (porov. enc. Fratelli tutti, 22). Súčasná pandémia spôsobila, že sa ukázali mnohé nedostatky zdravotníckeho systému a neefektívnosť starostlivosti o chorých. Starým, slabým a zraniteľným osobám nie je vždy zaručený prístup k liečebnej starostlivosti, alebo nie v rovnakej miere. Závisí to od politických rozhodnutí, od spôsobu, akým sa nakladá so zdrojmi a od veľkosti úsilia tých, čo zastávajú zodpovedné funkcie. Investovanie zdrojov do liečby a starostlivosti o chorých je prioritou súvisiacou so základným princípom, podľa ktorého je zdravie primárnym spoločným dobrom. Pandémia však zároveň vyzdvihla aj obetavosť a veľkodušnosť zdravotníkov, dobrovoľníkov, pomocného personálu, kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí slúžili mnohým chorým a ich príbuzným. Pomáhali im, starali sa o nich a posilňovali ich s profesionalitou, obetavo, zodpovedne a s láskou k blížnemu. Ide o tichý zástup mužov a žien, ktorí sa rozhodli neodvrátiť zrak, ale postarali sa o rany pacientov, v ktorých videli svojich blížnych, lebo patria do našej ľudskej rodiny.

Blízkosť je vzácny balzam, ktorý je oporou a útechou trpiacich v ich chorobe. Ako kresťania prežívame blízkosť ako prejav lásky Ježiša Krista, milosrdného Samaritána, ktorý sa so súcitom približuje ku každému človeku zranenému hriechom. Spojení s ním skrze pôsobenie Ducha Svätého máme byť milosrdní ako Otec a milovať zvlášť chorých, slabých a trpiacich bratov a sestry (porov. Jn 13, 34 – 35). Túto blízkosť neprežívame len ako jednotlivci, ale aj ako spoločenstvo: bratská láska v Kristovi totiž vytvára spoločenstvo schopné uzdravovať, ktoré nikoho neopúšťa, ale zahŕňa a prijíma predovšetkým tých najzraniteľnejších bratov.

V tejto súvislosti chcem pripomenúť dôležitosť bratskej solidarity, ktorá sa konkrétne prejavuje v službe a môže nadobúdať rôzne formy, všetky zamerané na pomoc našim blížnym. „Slúžiť znamená postarať sa o zraniteľných členov našich rodín, našej spoločnosti, nášho národa“ (Homília v Havane, 20. septembra 2015). V tomto úsilí môže každý, „pred konkrétnym pohľadom tých najzraniteľnejších, odložiť bokom svoje vlastné požiadavky a očakávania, svoje túžby byť všemocný. [...] Služba hľadí vždy bratovi do tváre, dotýka sa jeho tela, cíti jeho blízkosť a v niektorých prípadoch priam jeho „chorobu“ a usiluje sa mu pomôcť. Preto služba nikdy nie je ideologická, pretože neslúži ideám, ale slúži ľuďom“ (tamže).

4. Ak má byť terapia úspešná musí zahŕňať vzťah, ktorý umožňuje holistický prístup k chorému. Dôraz na túto stránku služby môže pomôcť aj lekárom, zdravotným sestrám, profesionálom i dobrovoľníkom, aby sa vďaka osobnému vzťahu dôvery cítili zodpovední za pacientov a sprevádzali ich na ceste uzdravovania (porov. Nová charta zdravotníckych pracovníkov [2016], 4). Vytvára to akúsi dohodu medzi tými, čo potrebujú liečbu a tými, čo ich liečia; dohodu založenú na dôvere a vzájomnom rešpekte, na otvorenosti a disponibilite. Tá pomôže prekonať obranné postoje, rešpektovať dôstojnosť chorého, ochrániť profesionalitu zdravotníkov a pestovať dobrý vzťah s rodinami pacientov.

Nevyčerpateľný zdroj motivácie a sily pre takýto vzťah s chorým možno nájsť v Kristovej láske, ako to potvrdzuje viac ako tisícročné svedectvo mužov a žien, ktorí cez službu chorým rástli vo svätosti. Z tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania totiž vyviera tá láska, ktorá dokáže dať plný zmysel jednak skúsenosti pacienta, jednak skúsenosti tých, čo sa o neho starajú. Často to potvrdzuje aj evanjelium, keď ukazuje, že Ježišove uzdravenia nikdy neboli akýmisi magickými úkonmi, ale vždy boli výsledkom stretnutia, osobného vzťahu, v ktorom na Boží dar ponúknutý Kristom odpovedá vierou ten, kto ho prijíma. Ježiš to opakovane zhŕňa v slovách: „Tvoja viera ťa uzdravila.“

5. Drahí bratia a sestry, prikázanie lásky, ktoré Ježiš zanechal svojim učeníkom, nachádza svoje konkrétne uskutočnenie aj vo vzťahu k chorým. Spoločnosť je tým humánnejšia, čím lepšie sa dokáže postarať o svojich zraniteľných a trpiacich bratov, o čo efektívnejšie to – oživovaná bratskou láskou – dokáže robiť. Usilujme sa o tento cieľ a robme to tak, aby sa nik necítil sám, vylúčený a opustený.

Všetkých chorých, všetkých zdravotníkov a tých, čo sa venujú trpiacim, zverujem Panne Márii, Matke milosrdenstva a Uzdraveniu chorých. Nech nám

z Lurdskej jaskyne a z nespočetných svätýň roztrúsených po celom svete Mária posilňuje našu vieru a nádej, a nech nám pomáha starať sa jedni o druhých s bratskou láskou. Všetkým i každému jednotlivo udeľujem zo srdca svoje požehnanie.

V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 20. decembra 2020, na Štvrtú adventnú nedeľu.

František