Detské sväté omše 2022/23 – svätý Martin

MÁM PRIATEĽOV V NEBI

Detská sv. omša

Piatok 11. novembra 2022

Rudinská 18,00 hod.

Robme len dobré skutky. Pripravujeme si tak Nebo.

 

Pred mnohými stáročiami na prelome rokov 316/317 žil v meste Sabária v Panónii (dnešné mesto Szombately v Maďarsku) vojenský dôstojník so svojou manželkou, ktorí si uctievali rímskych bohov, najmä boha vojny Marsa. Im sa narodil syn. Dôstojník mu dal meno Martinus, podľa boha vojny Marsa.

Chlapec Martin rástol a otec mu bol skutočným vzorom odvážneho rímskeho vojaka. Aj Martin sa túžil stať vojakom. Raz pri prechádzke po tábore začul niečo o akýchsi kresťanoch. Bol zvedavý a spýtal sa mamy: „Mama, čo sú to tí kresťania?“ Potom sa s jedným stretol. Martin mu povedal: Ty nie si dobrý kresťan!" Sluha sa zahanbil: „Máš pravdu. Ak chceš vedieť viac o našej viere, príď k nám do kostola.“

Kedy som dobrý kresťan?

 

Martinov záujem o kresťanstvo rástol a v jednu nedeľu prišiel do kresťanského kostola. Nemohol byť pokrstený proti vôli svojich rodičov, ale biskup ho prijal ako čakateľa na krst, teda katechumena. Daroval mu krížik, ktorý Martin nosil pod tunikou zavesený na krku. Rodičia si všimli, že Martin je akýsi poslušnejší. Raz chcel Martinov otec, aby obetoval rímskym bohom. Martin vybral krížik a povedal otcovi: „Otec, ja nemôžem obetovať týmto figúrkam, verím skutočnému Bohu a čoskoro budem kresťanom." Otec sa veľmi rozčúlil a nahnevane kričal: „Bude z teba vojak, žiadny kresťan. Pôjdeš do vojska a tam ťa prejdú tie detské výmysly!" Martin nemal ešte ani 15 rokov, keď musel prejsť náročným vojenským výcvikom. Dostal silného koňa, ostrý meč, nablýskanú prilbicu, brnenie a sluhu.  

Po troch rokoch vo vojsku šiel Martin aj s celou posádkou chrániť mesto Amiens v provincii Gália v dnešnom Francúzsku. Vojaci sa práve vracali do mesta, keď tu pri bráne sedel a žobral polonahý muž: „Prosím, pomôžte mi." Ostatní vojaci prešli bez povšimnutia ďalej, ale Martin sa pri ňom zastavil. V ten deň už rozdal všetko, ale stále mu zostalo dobré srdce. Zoskočil z koňa, rozťal svoj drahý vojenský plášť na dve polovice a jednu daroval žobrákovi. Niektorí sa mu posmievali, že ako teraz vyzerá s polovicou plášťa, ale druhí sa zahanbili, lebo mohli aj oni pomôcť. Unavený Martin potom v noci zaspal a mal zvláštny sen. Videl žobráka vo svojom plášti, vyzeral celkom inak a hovoril: „Pozrite moji anjeli a svätí, Martin ešte nie je pokrstený, je len katechumenom a aké veľké skutky lásky dokáže." Martin sa prebudil a pochopil, že vo sne videl Ježiša Krista, ktorý hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste to urobili. Keď som bol nahý, zaodeli ste ma...“

Kto sa zjavil Martinovi vo sne?

Martin chcel slúžiť už len Bohu, a preto dlhšie premýšľal o odchode z vojska. Znovu sa však rozpútala vojna s Germánmi a tak sa zdalo, že bude musieť zostať vo vojsku ešte dlhé roky. No Martin bol rozhodnutý, že práve teraz oznámi cisárovi svoj odchod. Predstúpil pred vladára a odvážne povedal: „Verne som ti slúžil, ale od dnes budem bojovať za Kráľa kráľov - Ježiša Krista. Dovoľ mi odísť." „Ty zbabelec," zvolal nahnevane cisár. Martin sa však bránil: „Nebojím sa boja a aj ti to dokážem. Zajtra pôjdem v prvom rade vojska, nie však s mečom, ale iba s krížom.“ Na druhý deň mala začať rozhodujúca bitka, ale všetko bolo nakoniec inak. Germáni prišli na prekvapenie všetkých s bielou vlajkou a prosili o podmienky prímeria. Potom cisár Martina prepustil z vojska.

Prečo chcel odísť z vojska?

Po odchode z vojska nastal pre Martina čas skutočnej slobody. V meste vyhľadal kresťanský kostol a požiadal miestneho biskupa: „Prosím, pokrstite ma, chcem sa stať kresťanom." Tento raz tomu už nič nebránilo. Biskup usporiadal slávnostnú svätú omšu, pri ktorej mu nalial vodu na hlavu hovoriac: „Martin, ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." Šťastný Martin žil prvé roky po krste ako pustovník. V noci študoval a veľa sa modlil a cez deň usilovne pracoval.

Vieš, ako sa krstí?

Viete, prečo sa Martin znázorňuje s bielou húskou pri nohách a na jeseň bývajú svätomartinské husacie hody? Vo veľkom meste Tours zomrel biskup. Ľudia navrhovali: „Nech sa stane naším biskupom Martin." Iní ale nesúhlasili: „Ako by mohol byť biskupom? Veď má neupravené vlasy, otrhané šaty a spáva na zemi." Napriek tomu stále viac ľudí volalo: „Nech sa stane naším biskupom Martin." Martin sa však bránil prijať túto zodpovednú úlohu. Jeho túžbou bolo žiť ako mních a pustovník. Preto sa pred ľuďmi skryl do malého husieho domčeka a myslel si, že ho tam nikto nenájde. Všetci sa pýtali: „Kde len môže Martin byt?" Ale za Martina rozhodli húsky, ktoré jeho úkryt svojím gagotaním prezradili. Martin sa ani po zvolení za biskupa nevzdal svojho prísneho spôsobu života. Nešiel bývať do biskupského paláca, ale zostal v kláštore. V jeho katedrále nesedával na drahom kresle ale na obyčajnej trojnožke.

Kde sa Martin schoval?

 

 

Martinovi sa opäť raz v noci vo sne prihovoril Pán Ježiš: „Choď za svojimi rodičmi a rozprávaj im o mne." Vydal sa teda na dlhú cestu. Prechádzal pustými lesmi, v ktorých hrozilo veľké nebezpečie. Ako tak šiel a pospevoval si, zrazu spoza stromov vyskočili zbojníci so strašným krikom a prepadli ho. No nenašli u neho nič cenné, čo by mu mohli zobrať. Najviac ich však prekvapil jeho pokoj. Jeden z nich sa ho spýtal: „Sme predsa nebezpeční zbojníci. Ako to že sa nebojíš o svoj život?" Martin odpovedal: „Som v Božích rukách a nie vo vašich. Nebojím sa o tento pozemský život. Ale vy by ste sa mali báť o váš večný život, veď  ak robíte takéto zlé veci hrozí vám večné zatratenie v pekle." Zbojníci sa preľakli jeho slov a prepustili ho. Jeden z nich sa dokonca stal pustovníkom.

Prečo sa nebál Martin zbojníkov?

Martin prišiel k rodičom, aby im zvestoval Spasiteľa Ježiša Krista. Otec zostal naďalej verný rímskym bohom, ale matkino srdce zohrial lúč Kristovej lásky a Martin ju pokrstil. Je veľkou radosťou, keď rodičia privedú deti k viere. Ale oveľa väčšou je, keď deti privedú k viere svojich rodičov.

Pán Ježiš, pravý Boh a Spasiteľ sveta, chce aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu. Preto posiela svojich služobníkov, aby ohlasovali Jeho evanjelium každému stvoreniu. Tak aj biskup Martin ako nástupca apoštolov namáhal sa vydať svedectvo pravde aj za cenu ohrozenia vlastného života. Raz v akejsi dedine dovolil, aby ho pohania spútali a položili na miesto kam mala spadnúť naklonená borovica. Dedinčania verili, že takto sa ich bohovia pomstia biskupovi a oni budú môcť naďalej chodiť „čerpať energiu" z posvätných stromov, kameňov a obetíšť, ktoré Martin v ich kraji tak horlivo ničil. Martinovi priatelia zbledli strachom a boli veľmi prestrašení z hroziaceho nebezpečenstva smrti, ktorému sa vystavil.  V duchu už videli jeho smrť. Najsilnejší dedinčania sa striedali pri stínaní posvätného stromu. Borovica posledný raz zapraskala a rútila sa na Martina. V tej chvíli Martin vystrel ruku so znakom spásy a obrovský strom padol na opačnú stranu. To bolo radosti a mohutnej chvály k nebesiam. Pohania žasli nad zázrakom. Martinovi priatelia so slzami radosti ďakovali Bohu, že takýmto názorným spôsobom potvrdil pravdivosť ohlasovaného evanjelia a že drží svoju ochrannú ruku nad svojimi služobníkmi, ktorí sa riadia Jeho pri kázaniami. V ten deň na zármutok diabla, ale na veľkú radosť svätých anjelov by ste ťažko hľadali v zástupe pohanov niekoho, kto by nezatúžil stať sa kresťanom, tak ako ním bol biskup Martin a jeho spoločníci.

My kresťania sa klaniame jedine pravému Bohu! Prečo?

 

Poslednú cestu po svojej diecéze biskup Martin podnikol, keď šiel do jednej farnosti uzmieriť rozhádaných kňazov. Mal už 80 rokov a cítil, že jeho pozemský život sa končí, preto v tejto farnosti zostal. Keď to ľudia videli, nariekali: „Neodchádzaj od nás. Čo si bez teba počneme, keď zomrieš?" On však s pokojom odpovedal: „Ak Pán chce, aby som medzi vami ešte pracoval a nechá ma tu, budem ochotne pokračovať vo svojej práci. Ale ak prišiel môj čas na odchod do večnosti, s radosťou k nemu dvíham ruky." Vo svojom hrubom habite si ľahol na tvrdú zem, na ktorej bol nasypaný popol. Bratia mu vraveli, aby si ľahol na posteľ, alebo aby sa aspoň pretočil na bok, žeby sa mu uľavilo. No Martin odmietol so slovami: „Chcem hľadieť rovno do neba a nie na zem, z ktorej odchádzam." Po týchto slovách Martin zomrel a počas jeho pohrebu boli mnohí ľudia uzdravení. Hovorili si medzi sebou: „Martin je teraz pri Bohu a jeho príhovor je mocný."

 

A preto často volali: „Svätý Martin, oroduj za nás!"

 

Zdroj obr.: internet