Spoznávame pátra Vendelína Javorku

"Buď misionárom tam, kde si" 

5  1934 - 1941

Koncom roka 1933 si Generálny predstavený jezuitov W. Lechodowski zavolal pátra Javorku. Ich rozhovor bol pomerne jednoduchý. Jeho zmysel sa sústredil do dvoch viet pátra generála. „Ako dobrý otec mi povie krátko: Svätá stolica vás chce poslať do Charbina. Ste ochotný?“ Na odpoveď stačilo jedno slovo pátra Javorku: Ochotný. „O štyri týždne som už cestoval. Moja túžba ísť na vonkajšie misie sa uskutočnila 6. januára 1934.“

Klikni sem a pozri stránku o Vendelínovi Javorkovi

„Svätý Otec ma prijal 6. januára 1934 na sviatok Zjavenia Pána na osobitnej audiencii. Svätý Otec Pius XI. mi dal svoje požehnanie, cítil som vtedy uňho, že ho posledný raz vidím živého. Jeho posledné slová boli:

Synu modli sa i za mňa a dúfaj v nádeji proti nádeji, buď odvážny vo všetkých ťažkostiach.“

Pastiersky list k Roku pátra Vendelína Javorku

Páter Javorka toto zachytil v svojich Misijných rozpomienkach: audiencia trvala tridsať minút. Keď Javorka odchádzal, pápež ho ešte vrátil od dverí, aby mu udelil zvláštne požehnanie. Po návrate z gulagu si páter Javorka každý rok doma pri obede 6. januára pripomínal túto audienciu. 

„Bolestná to bola strata, hlavne pre nás Slovákov, keď nám odišiel páter Javorka. Veď bol našim druhým otcom. No teraz tým horlivejšie sa modlievame, aby jeho práce a obety ľúbili sa Všemohúcemu Otcovi,“ písalo sa v Ríme po odchode pátra Vendelína v Apoštoláte Cyrila a Metoda vo februári 1934.

 

V roku 1934 mu Svätá stolica zverila vedenie exarchátu v Charbine v Mandžusku, kde zastupoval ruského gréckokatolíckeho biskupa.

Mesto Charbin sa nachádza na severovýchode Činy uprostred Mandžuskej nížiny.  (susedia Mongolsko, Rusko a KĽDR)

V Charbine žila silná ruská menšina.  Uchýlili sa tam mnohí emigranti, ktorí utekali pred revolúciou.

Cesta do Charbina loďou a vlakom trvala 25 dní.

„Došli sme do Charbina. Prevzal som svoj úrad. Okrem vedenia celej misie som vyučoval na všetkých našich školách náboženstvo, latinčinu a cirkevné dejiny. Kázal som každú nedeľu, vysvetľoval katechizmus, konal konferencie a exercície, navštevoval svojich veriacich a pravoslávnych.“

Páter Javorka bol v Charbine od začiatku februára do 20. septembra 1934. Ťažko tam ochorel na brušný týfus. Bola to vážna a zákerná choroba. Páter našťastie prežil napriek tomu, že sa na to umieralo.

Jezuita Milan Hudaček hovorí o pátrovi Javorkovi ako o človeku, ktorý sa dal do služieb pápežovi na celý život. „V jeho dobe to znamenalo slúžiť ruským emigrantom všade, kam ich nepriazeň doby rozohnala po svete. Emigranti po boľševickej revolúcii (1917) utekali pred prenasledovaním doma na všetky strany. Javorka slúžil ruským utečencom najprv v Ríme, potom v Číne (1934 -  39), neskôr v Rumunsku (1941 - 45) a ako väzeň priamo v Rusku (1945 - 55).“

Z Charbinu sa páter Javorka posúva do čínskeho veľkomesta a medzinárodného významného prístavu Šanghaj. Tam pôsobí takmer 5 rokov: od 20. 9. 1934 do 13. 6. 1939.  Šanghaj bol cca 2 000 kilometrov južne od Charbina.

Zmena však nebola len geografická: v júli 1921 práve v Šanghaji vznikla Komunistická strana Číny, ktorá napokon ovládla celú krajinu.

(Práve v piatok 8. mája 2026 boli zverejnené informácie o tom, že oficiálne katolícke vzdelávanie v Číne sa zameriava na Si Ťin-pchinga a

vylučuje pápežské magistérium.

Štátom kontrolovaná Katolícka Cirkev v Číne usporiadala v apríli národné školenie bez jediného odkazu na vatikánske dokumenty alebo dokumenty pápeža Leva XIV.)

Spočiatku svoju pastoračnú a misijnú činnosť vykonával medzi Poliakmi, neskôr hlavne v čínskom Šanghaji medzi tamojšími Rusmi a Ukrajincami. Tu pôsobil až do roku 1939.

Mal zaujímavé skúsenosti

s poverami, lúpežami, zlými duchmi a mnohoženstvom.

Príbeh s dievčinou, ktorá chcela ísť do rehole, ale rodičia ju chceli vydať za bohatého chlapca.

Páter Javorka prežil ťažkú čínsko-japonskú vojnu (1937 – 1945). Vojna mnohé veci zmenila. Čínsky kňazi sa zachovali hrdinsky. Cirkevné školy premenili na ošetrovne. To vyvolalo sympatie voči Katolíckej Cirkvi. Keď sa páter Javorka vracal v roku 1939 do Ríma, šanghajský biskup mu prízvukoval, že nikdy predtým sa toľko inteligencie nezaujímalo o prípravu na krst a o prijatie do Cirkvi. 

Páter Javorka píše v čase vojny v liste predstavenému:

„Čo sme tu pretrpeli a videli, nedá sa opísať. Žiadne z európskych miest nie je také hriešne, ako Šanghaj. Pri tej veľkej hrôze, biede a vojne, ľud nečiní pokánie. Keď hrmeli delá, boli otvorené všetky dancingy (tančiarne) a kabarety a sporo oblečené ženštiny tancovali uprostred dymu – boli to Európanky.“

Zrazu prišlo rozhodnutie, že sa má vrátiť do Ríma.

Potom sa znova vrátil do Ríma a v rokoch 1939 –  1941 bol opäť rektorom ruského kolégia.

 

A keďže dnes máme hodovú slávnosť 

a slávime sviatok Panny Márie Fatimskej,

ponúkam vám slová pátra Vendelína na oslavu Matky Márie:

„Za veľkého a slávneho muža považuje sa ten človek, ktorému láska a úcta prívržencov postavila pomník. No najväčší je ten, ktorému nie hŕstka ľudí, nie statisíce svoju úctu preukazujú, ale koho si ctí a v blahej pamäti nosí tak malý, ako i veľký (človek) istého národa. Tak si ctí Uhor (Uhorsko - Maďar) sv. Štefana, Nemec sv. Bonifáca, Francúz sv. Ľudovíta.

Najväčší človek ale je ten, ktorého meno,

ktorého pamiatka sa nevmestí do hraníc jednej krajiny,

ktoré sa povznáša ponad hory a doly, ktoré nežnou zbožnosťou na jazyk berú všetky národy. Blažený je tu na zemi človek čistého srdca, blaženejší, ktorého duša oslobodená od slabosti tela, v nebies kráľovstve už spočíva, najblaženejší, ktorý s telom a dušou Pána, z tvare do tvare vidiac, v nesmiernej slasti a radosti si prežíva.

Najmilší, netreba si nám dlho hlavu lámať na tom, aby sme uhádli, kto je to, koho ctia všetky národy, kto je to, koho telo nespočíva v lone matky zeme.

Vie každý z nás, že Mária, naša Pani a Kráľovná,

je ten blahoslavený a šťastný tvor,

ktorému sa tejto veľkosti dostalo.

Ach, koľké tisíce a milióny ľudí sa chystalo alebo chystá, aby si veľkosť a nesmrteľnosť nadobudli a vo svojich snahách nie blaženosť, nie spokojnosť, lež bolesť a žiaľ nadobudli. Ako sa to mohlo stať, že Mária všetkých prevýšila, a oni nešťastnici tak ďaleko zaostali. Lucifer, tento kedysi vznešený a prekrásny duch, a jeho prívrženci tiež dychtili po veľkosti, po veľkosti nekonečnej, a obsiahli ju, áno, no nie v sláve a radosti, lež v bôľoch a mizernosti.

Naši prví rodičia tiež chceli byť veľkí, chybili pýchou, chcejúc podobnými byť všemohúcemu Bohu. Táto ich bezočivosť vyžadovala zadosťučinenie, a to tak veľké, jak veľká bola urážka. Ježiš Kristus, náš milý Spasiteľ, vo svojej nekonečnej láske k nám zadosťučinil, a jeho Apoštol hovorí: „Humiliavit semetipsum factus oboediens usque ad mortem, mortem autem crucis. - Ponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ (Flp 2, 8) Tu, hľa, vidíme cestu k sláve, tu máme príklad lákavý.

Kto ide za Kristom, dožije sa slávy.

„Ego sum via, veritas et vita.

- Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14, 6)

Kto sa najviac uponíži, kto najbližšie pristúpi k nemu tu na zemi, ten môže očakávať, že ho Kristus tým skvostnejšie ozdobí hodnosťami a nebeskými klenotmi.

Viete už, prečo je Mária vyvýšená nad všetky tvory?

Viete, prečo hovorí sama o sebe „fecit mihi magna qui potens est - veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“? (Lk 1, 49) Pre nič inšie ako preto, lebo „respexit humilitatem ancillae suae — zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 48),

lebo sa uponížila,

lebo sa priblížila ku Kristovi

natoľko ako žiaden smrteľník.

Táto poníženosť a z nej pochádzajúca sláva nech je predmetom nášho dnešného uvažovania.

Myslite si, že jej meno bolo známe, že jej živobytie bolo ružové?

Je pravda, že pochádzala z rodu kráľovského, že si mohla nároky robiť na titul nejakej princeznej. V našich časoch barón, gróf, keď už všetko stratil, už či je tomu sám, alebo jeho predkovia vina, svojho titulu kŕčovite sa pridŕža. Ďaleko nie tak Mária.

Žije v samote bez všetkej nádhery a úcty, svätý evanjelista Lukáš ani len neponúkne jej rod. Anjel Gabriel - tak hovorí - bol poslaný do istého galilejského mestečka, menom Nazaret, k jednej panne, ktorej meno je Mária.

Ktože vycíti z týchto slov, že Mária pochádza z rodu kráľovského. Nik si ju nevšimol, bo veď dosť ďaleko bývala od kráľovského mesta. Jej skromný, iným obyvateľom úplne podobný príbytok bol v mestečku u Židov opovrhnutom, v Nazarete. Však vieme, čo povedal Natanael, keď mu povedali, že Mesiáš je z Nazareta: „Či môže čo dobrého pochádzať z Nazareta?“ Keď už nevynikala rodom, bude si dakto myslieť, dozaista poznal svet jej krásu telesnú - duševnu, jej múdrosť, jej slová, jej skutky. Ach, kdežeby, milí kresťania! Je pravda, že dejiny všetky i tie najmenšie okolnosti slávnych mužov zachovali, že štetec a dláto sa pretekali, aby nám čo najdokonalejšie ich podobizeň zachovali. No my nadarmo hľadáme podobné veci zo života Márie.

Za mlada žila skrytá v chráme, ďaleko od hluku všedného.

Neskoršie žila skromne, ticho. Nevieme, koľko hovorila, len to vieme, čo o nej evanjelista zaznačil, že skryla všetky slová do svojho srdca a o nich rozjímala.

Táto duša hovorila mnoho s Bohom

a málo s ľuďmi.

Hľa, ona sa nepýšila.

O, jak ďaleko stoja od nej dietky našich časov,

ktoré navešajú na seba všelijaké ozdoby,

len aby svet mámili a vábili.

Čo máme ďalej povedať o duševných čnostiach Márie? Bez výnimky každý potomok prarodičov bol počatý v hriechu — Mária nie. Myslíte, že sa ponáhľala poučiť ľudí o omyle?

Jej skromnosť tak zabalila túto priazeň božskú do mlčanlivosti,

ešte väčšiu milosť ako iní, keď ju pozdravil posol božsky, Gabriel, a jej oznámil, že porodí syna a stane sa Matkou Božou. Nikomu na svete, ani len jej svätému ženíchovi Jozefovi sa nevyzradila; a keď konečne Boh zázračným spôsobom Jozefa upovedomil o svojich plánoch, nik sa nedozvedel, že je čistá Panna a spolu Matka — natoľko, že bola od ľudí ako iné matky za jednoduchú ženu považovaná. Vy by ste iste nezniesli túto poníženosť, tento omyl. Nie tak Mária. Ba ešte posilnila ľudí v ich presvedčení, podrobila sa očisťujúcemu obradu, po 40 dňoch po Kristovom narodení dostavila sa v chráme a syna Bohu obetovala.

Kde je Mária tvoja česť? Kde je tvoja sláva?! Prečože žiješ ty v poníženosti, ktorá si mohla žiť v sláve, a prečo my túžime len po sláve a hodnosti, keď sme si ju nezaslúžili? My si žiadame, aby si nás ľudia ctili, aby nás chválili. Ty dychtíš len po tom, aby si skrytá zostala, miesto rúcha slávy nosíš odev poníženosti a skromnosti.

Mária z Fatimy nás povzbudzuje:

modlite sa, robte pokánie. Počúvajme Boha, zachovávajme Jeho slovo.

              (Hodová slávnosť Fatimskej Panny Márie, 10. mája 2026)

 

 

4  Eucharistická adorácia na tému Zmŕtvychvstanie. Myšlienky pátra Vendelína Javorku na záver svätej omše pri rekolekciách dekanátu Kysucké Nové Mesto, Rudinská 7. mája 2026. Klikni sem.

 

 

3  1925 - 1934

Pápež Pius XI., nazývaný aj misijný pápež, v tom čase už organizoval materiálnu i duchovnu pomoc pre Rusko spustošené boľševickou revolúciou v roku 1917, pričom najviac utrpela cirkevná organizácia. Pred touto revolúciou bolo na území vtedajšieho Ruska niekoľko katolíckych biskupstiev so seminármi a v Petrohrade prosperovala katolícka akadémia s teológiou na vysokej úrovni. Po revolúcii všetky katolícke cirkevné inštitúcie zrušili, kňazov a biskupov uväznili alebo deportovali na nútené prace. Koncom roka 1929 sa v sovietskych táboroch nútených prac nachádzalo 114 katolíckych duchovných.

Významným spolupracovníkom pápeža Pia XI. sa stal francúzsky jezuita Michel Bourguignon d’Herbigny (1880 - 1957), ktorého v roku 1922 vymenoval za rektora Pápežského východného inštitútu (Orientale). 

V roku 1933 z Ríma odišiel, aby cestoval po francúzsky hovoriacich krajinách, kde prednášal o náboženskej situácii v Sovietskom zväze. Jeho kritika ateistického režimu vyvolala ostré reakcie ateistických predstaviteľov. Zakázali mu akúkoľvek verejnú činnosť. Po príchode Vendelína Javorku do Ríma v roku 1925 si Michel d’Herbigny aj generál jezuitov Włodzimierz Ledochowski predstavovali, že slovensky jezuita by mohol pracovať ako misionár medzi gréckokatolíkmi na Podkarpatskej Rusi, kde bolo veľké napätie medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi. Pre každý prípad sa bolo treba naučiť východný obrad a cirkevnoslovanskú reč. Páter Vendelín mal už 43 rokov, ale horlivo sa pustil do učenia spolu s mladými bohoslovcami. Predstavení to kvitovali s uznaním a mladých to povzbudilo, najmä keď sa dozvedeli, že ich zreteľne starší „spolužiak“ bol pred príchodom do Ríma rektorom kolégia a superiorom rezidencie vo svojej provincii.

Po jednoročnom zacvičovaní v Ríme poslali predstavení pátra Vendelína na živú prax do terénu, a to do gréckokatolíckej Prešovskej eparchie na Slovensku. Dával ľudové misie na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi.

V oblasti Prešova a Mukačeva sa páter Javorka dobre oboznámil s byzantsko- slovanským obradom.

Ešte v roku 1926 sa páter Javorka vrátil do Ríma. Býval v Pápežskom východnom inštitúte. Predstavení ho poverili funkciou ministra - hospodára, ktorý sa v jezuitských domoch stará o prevádzku domu a podľa potreby zastupuje predstaveného domu.

Jednou z vážnych otázok kresťanského Východu v tom období bolo postavenie kresťanov a osobitne katolíkov v Rusku po boľševickej revolúcii. Po likvidácii katolíckych seminárov a petrohradskej katolíckej akadémie sa najvyšší cirkevní predstavitelia v Ríme usilovali o otvorenie aspoň jedného seminára na sovietskom území. Za možné sídlo seminára pokladali mesta Odesa, Moskva alebo Leningrad (do roku 1924 nazývaný Petrohrad/ Peterburg).

Otvorenie katolíckeho seminára pripravovali dvaja jezuiti: Rakušan P. Joseph Schweigl (1894 - 1964) a Američan francúzskeho pôvodu P. Joseph Ledit (1898 - 1986). Po krátkom jednomesačnom úsilí však 23. novembra 1926 sovietske úrady obidvoch vypovedali z krajiny. To viedlo pápeža Pia XI. k rozhodnutiu založiť v Ríme osobitné kolégium, kde by sa vychovávali kňazi tak pre Rusko, ako aj pre pastoráciu medzi ruskými emigrantmi v rozličných častiach sveta. V Ríme už jestvovali viaceré národné kolégia, ale tie vznikali a boli udržiavane vždy v spolupráci s biskupmi príslušného národa. V prípade Pápežského ruského kolégia sa s ničím takým rátať nedalo.

Jednou z prvých požiadaviek bolo finančne zabezpečiť stavbu a materiálne vybavenie kolégia. V tomto prípade bol pápež celkom bez hmotných prostriedkov. Mimoriadna pomoc prišla prostredníctvom rehoľných sestier karmelitánok z Lisieux. Ich spolusestra Terézia bola v roku 1923 vyhlásená za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú. Na svätorečenie do Ríma prišla spolu s inými tiež rodná sestra svätice, ktorá bola kedysi aj jej predstavenou, a priniesla výťažok zo zbierky francúzskych katolíkov v hodnote 20 miliónov talianskych lír. Bola to suma, ktorá umožnila stavbu plánovaného kolégia. Okrem iného aj tento dôvod prispel k tomu, že Pius XI. vymenoval svätú Teréziu z Lisieux za patrónku nového kolégia.

Pápež Pius XI. zveril pátrovi Vendelínovi stavbu Ruského kolégia, ktorého základný kameň posvätili 11. februára 1928. Páter Javorka dokončil stavbu a 15. augusta 1929 sa stal prvým rektorom kolégia.

Nestálo na zelenej lúke: vzniklo prestavaním budovy, postavenej ešte v roku 1529, ktorá slúžila ako nemocnica špecializovaná na fuoco di san Antonio (oheň svätého Antona). Hlavným architektom prestavby bol taliansky architekt a historik umenia španielskeho pôvodu Antonio Muńoz (1884 - 1960). Taliani majú v stavebníctve dobre meno doložené stavebnými pamiatkami v rozličných častiach sveta. Je však známa aj ich nedôslednosť a náladovosť, ktorá môže výsledné dielo nežiaduco ovplyvniť. Preto je dôležité, aby niekto ich prácu sledoval a podľa potreby usmerňoval. Touto úlohou poverili predstavení práve pátra Vendelína Javorku, ministra Pápežského východného inštitútu. Nové kolégium sa stavalo v jeho susedstve a svedomitý správca mu venoval veľa pozornosti.

Generálny predstavený jezuitov P. Ledochowski rátal s možnosťou, že spravovaním nového kolégia budú poverení jezuiti a že jeho predstaveným bude páter Javorka. Nemýlil sa. Listom z 30. apríla 1929 mu Pápežská komisia Pro Russia oznámila, že Pius XI. zveril vedenie Pápežského ruského kolégia, označovaného aj Russicum, Spoločnosti Ježišovej a želá si, aby bol P. Vendelín Javorka vymenovaný za jeho rektora. V tomto kolégiu bol v rokoch 1929 - 1934 prvým rektorom.

Pápežské ruské kolégium založil Svätý Otec Pius XI. 15. augusta 1929 apoštolskou konštitúciou Quam curam. Vendelína Javorku vymenoval za jeho prvého rektora 24. októbra 1929. Jednou z jeho prednosti bola znalosť viacerých jazykov: okrem slovenčiny ovládal latinčinu, maďarčinu, nemčinu, ruštinu, francúzštinu a taliančinu. Životopisci mu priznávajú organizačné schopnosti a dôslednosť, s ktorou uskutočňoval svoje plány. Jeho predstavy sa však neraz líšili od hľadísk kolegov, ktorí s ním spolupracovali na tom istom diele.

Páter Javorka udržiaval listové styky so Slovenskom a želal si, aby do Pápežského ruského kolégia vstupovali aj slovenskí záujemcovia o pôsobenie v Rusku a v ruských misiách. Svoje želania formuloval takto:

„Rusku sú potrební horliví misionári, Cyrilovia a Metodovia. Náš malý slovensky národ je povolaný, aby dal ruskému národu dobrých kňazov, kým si ich on sám zo seba nevychová. Prosím Nebeského Otca, aby vzkriesil mnoho povolaní, aby vyvolil mladíkov, čo by šli do tejto vinice nám tak blízkej a doteraz tak zanedbanej a zavretej.“

V Sovietskom zväze sa umelo udržiaval chýr, že do krajiny sa dostali mnohí absolventi Russica a že tam horlivo šírili „katolícky jed“ medzi lopotiacim sa proletariátom. Samozrejme, tento názor nemal nijaký reálny základ a sledoval čisto propagandisticky cieľ.

Slovák, absolvent Russica:

„Spočiatku nebolo na Russicu ľahké zosúladiť zvyčajnú formáciu kandidátov na kňazstvo so špeciálnymi požiadavkami východného obradu a zavádzať zvyky, ktoré by nám priblížili našu budúcu prácu medzi Rusmi, a to najmä preto, lebo väčšina z nás bola latinského obradu a nebola ruského pôvodu. Nadovšetko sme však vďační za domácku atmosféru, ktorú rektor Javorka vytváral počas svojho tunajšieho pobytu a ktorá ešte stále trvá."

 

Atmosféru vládnucu v Russicu zachytil list jeho odchovanca, neskoršieho bieloruského biskupa Czesława Sipowicza:

„Žijem v kolégiu, kde Rusi, Nemci, Francúz, Bulhar, Litovec, Slováci, Estónci a iní tvoria harmonickú skupinu, ktorej cieľom je pracovať pre Rusko dnes v zahraničí a pripraviť sa pre budúcnosť po páde boľševikov.“

 

Dnes Pán Ježiš hovorí o sebe:

Ja som Cesta, Pravda a Život.

Nik nepríde k Otcovi,

iba cezo mňa. 

 

Za mňa nezomrel Mohamed, za mňa nezomrel Budha, za mňa nezomrel nijaký Guru, za mňa nezomrel Marx, ani Lenin!!!

 

Za mňa zomrel Ježiš Kristus, Pán pánov a Kráľ kráľov. Boží Syn. Jediný Vykupiteľ, Spasiteľ sveta.

 

ON JE JEDINÁ CESTA K OTCOVI

a NIKTO INÝ!!!

 

On mi podáva ruku, vedie ma, keď Ho počúvam. On ma vedie do Cieľa. S Ním nikdy nezablúdim.   

                                              (Piata veľkonočná nedeľa, 3. mája 2026)

 

 

2  1915 - 1925

30. júna 1915 bol deň „D“. V innsbruckom Kostole Najsvätejšej Trojice prijal kňazskú vysviacku. Medzi vysvätenými boli seminaristi diecéz Európy: Nitra, Brixen (IT), ale aj z Dánska i z Ameriky. Aj budúci nitriansky biskup Eduard Necsey. 

Primície boli v rodnej Černovej na sviatok sv. Cyrila a Metoda. 5. júla 1915. Boli do druhé miestne primície – prvé boli primície Andreja Hlinku.

Farská kronika uvádza, že manuduktorom (starší kňaz, ktorý primicianta sprevádza počas slávnosti) bol dôstojný pán Ján Vojtaššák, neskorší spišský biskup, kazateľom bol Andrej Hlinka. Po primíciách sa novokňaz ešte na rok vrátil k štúdiu teológie. Záverečné skúšky z teológie skladal v Innsbrucku v roku 1916.

Zaujímavosťou je, že z rokov 1905 – 1922 sa zachovali v Slovenskom národnom archíve vyše 2 desiatky listov a pohľadníc, ktoré Vendelín Javorka adresoval Andrejovi Hlinkovi. Javorka duchovne posilňoval Hlinku počas jeho väzenia v Segedíne v rokoch 1907 – 1910. Dnes je Nedeľa Dobrého Pastiera. V jednom z listov píše Vendelín svojmu ujovi do väzenia:  „Som chvála Bohu spokojný s mojim povolaním, moje snahy sú čím lepšie sa pripraviť do vinice Pána.“ Andrej Hlinka píše 11. apríla 1909 počas Veľkej noci z väzenia: „Vidíš, čo mám za veľký boj a ťažký, znáš, koľké prekážky kladú v cestu svet, diabol, telo. Mnoho musím bojovať, väzenie ma neťaží, ani necítim jeho biedy, nevidím v ňom trest a pokutu, ale cestu očisty, ktorú zoslal Pán, aby ma skúšal v jeho stálosti. Všetko jemu chcem venovať a obetovať, vo všetkom nech bude jeho svätá vôľa.“

Do Segedína do väzenia išiel aj ďalší Javorkov list koncom novembra 1909, keď píše ujčekovi Andrejovi, aby sa dedinčania (Černovčania) obrátili k Božskému Srdcu Ježišovmu ako k prameňu všetkého potešenia.

Po dosiahnutí kňazstva chcel páter Vendelín uskutočniť svoje misionárske túžby. Myslel hlavne na ázijské misie na ďalekom východe. Na to potreboval súhlas generálneho predstaveného rehole Wlodimierza Ledochowského. Páter mu poslal list. Ale predstavený vzhľadom na prebiehajúcu vojnu mu odpísal: „Na misie teraz nemožno. Ostaňte doma, aj tam máte dosť pohanov.“    

V roku 1916 musel nastúpiť ako vojenský kaplán (34. r) a vo vojne pomáhal raneným, zaopatroval zomierajúcich. Páter nebol ten, ktorý by sa bál. Zachádzal medzi bojujúcich a ranených vojakov až do prednej frontovej línie. Tam ho raz videl uhorský predseda vlády István Tisza, keď robil inšpekciu na uhorskom fronte. Dozvedel sa, že ten smelý vojak bez zbrane je katolícky kňaz, ktorý sa usiluje byť pri vojakoch v najťažších chvíľach, najmä keď sú ťažko ranení. István Tisza bol kalvínskeho vierovyznania, preto sa zaujímal, či sa o kalvínskych vojakov stará ich duchovný. Ten sa však nebezpečným situáciám vyhýbal. Keď mu to predseda vlády vyčítal s poukazom na príklad katolíckeho kňaza Javorku, kalvínsky duchovný sa odvolal na svoju rodinu: jezuita Javorka nemá rodinu, preto môže smelo riskovať. Predsedu vlády nemohli takéto výhovorky uspokojiť, ale pre každý prípad poprosil pátra Javorku, aby sa ujal aj kalvínskych vojakov. Ten to ochotne robil. Za jeho obetavosť a nebojácnosť  ho vyznamenali.

Ako vojenský duchovný počas prvej svetovej vojny Vendelín Javorka počas Vianoc napísal: „Jedna žiadosť sa tvorila ústami ubiedených, vyhladovaných vojakov: Bože, daruj nám pokoja. V tom istom čase doma: Otec, matka, sestra, žena slzili, túžili po pokoji. Bože, daruj nám pokoja. Ukradli nám ho. Najmilší, my sme stratili veľký poklad. Poklad drahý nad zlato, striebro; tento poklad sa volá, pokoj“. Zlodej, ktorý nám pokoj ukradol, si našiel miesto, na ktorom sa veľmi dobre utiahol, odkiaľ ho ťažko vyženú, ba naopak, býva tam, kde ho radi majú, kde mu všetko slúži. Toto miesto je ľudské srdce. Jak krásne nám tu hovorí Ježiš Kristus: miluj blížneho svojho ako seba samého, blahoslavení chudobní duchom, blahoslavení čistí... blahoslavení pokorní atď. a tu v jasliach, čo nás učí. Ajhľa, narodil sa On, ktorý stvoril zlato, striebro, ktorého bolo všetko, aby sme sa neulakomili za tým, čo je časné. Ježiš je kniežaťom pokoja, hlása nám v jasliach: pokoj medzi sebou. Pokoj na zemi ľudom dobrej vôle.“

Po návrate v 1919 ho menovali za rektora do Trnavy. Viedol časopis Posol Božského Srdca Ježišovho a venoval sa ľudovým misiám. 2. júla 1920 zložil v Trnave slávnostné sľuby:

Ja, Vendelín Javorka, sľubujem všemohúcemu Bohu, pred jeho Pannou Matkou a celým nebeským dvorom, a tebe, ctihodný páter Pavol Silvester, duchovný vikár a predstavený Spoločnosti Ježišovej, ktorý zastupuje Boha, ako aj tvojim nástupcom, večnú chudobu, čistotu a poslušnosti; a podľa toho aj osobitnú starostlivosti o výchovu mládeže, tak ako je to vyjadrene v apoštolských listoch a konštitúciách.“

Roku 1923 ho vymenovali do Bratislavy za predstaveného, kde pôsobil dva roky. V Bratislave čakala pátra Javorku náročná pastorácia v trojjazyčnom prostredí: slovenčina, maďarčina, nemčina.

Vendelín Javorka bol predstaveným bratislavského jezuitského kláštora niečo vyše roka: od 7. januára 1924 do 24. februára 1925. Jeho účinkovanie v meste náhle ukončil list generálneho predstaveného.

Pre jeho mimoriadne schopnosti ho v roku 1925 generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej povolal do Ríma, aby sa pripravoval na apoštolát medzi Slovanmi východného obradu.

Sám páter Javorka o ňom píše vo svojich Misijných rozpomienkach. „Prešlo 6 rokov, keď som to nečakal, prišiel list z Ríma, či som hotový na ruské misie v staroslovienskom obrade. O dva mesiace som už bol v Ríme, aby som sa tam naučil po rusky, po starosloviensky a obradu.“

Pokorne a poslušne študoval východný obrad, učil sa ruštinu, staroslovienčinu a stal sa kňazom východného obradu, ba aj priekopníkom hnutia za jednotu východných slovanských kresťanov.

                                                (Nedeľa Dobrého Pastiera, 26. apríla 2026)

 

 

1  1882 - 1915

Páter Vendelín Javorka sa narodil 15. októbra 1882 v Černovej pri Ružomberku rodičom Michalovi a Márii. Bol najstarší z jedenástich detí v zbožnej liptovskej rodine. Jeho mama bola sesternica Andreja Hlinku.

Najstarší zo žijúcich detí. Väčšinou sa uvádza, že ich bolo 10, ale genealóg Bohuš Kaliarik spresňuje, že rodina mala 11 detí. Žiaľ, je známe, že vek dožitia novorodených nebol v tej dobe vysoký. Prvé dve deti Terézia (1878) a Johana (1880) – ani jedna sa nedožila jedného roka. 

Mama mu zomrela v roku 1915, otec sa druhý raz oženil v roku 1917.

Otec zomrel v roku 1924. Najskôr pracoval ako roľník, neskôr nastúpil do práce na „štreke“. Kvôli práci železničiara musel viackrát i so svojou rodinou meniť bydlisko.

Otec železničiar bol poslaný na železničnú stanicu do Malej Lodiny v údolí Hornádu. Hoci rodičia žili tam, Vendelín začal navštevovať ľudovú školu v Černovej. Pravdepodobne žil u svojich starých rodičov – vtedy to bolo bežné. V Černovej bol jeho učiteľom Ján Holdoš, ten istý pedagóg, ktorý učil aj Andreja Hlinku. Vendelín už od detstva vyrastal v prostredí, kde sa kládol dôraz na vzdelanie a duchovnú formáciu.

Okrem školy v Černovej získal Vendelín základné vzdelanie aj v škole v Sučanoch pri Martine. Išlo o tzv. židovskú školu s nemeckým vyučovacím jazykom. Nešlo o konfesijnú školu, ale o verejnú školu s dobrou úrovňou.

Chlapec sa musel učiť v cudzom jazyku, ale štúdium  mu nerobilo problém. Preto bolo prirodzené, že mu rodičia umožnili vyššie vzdelanie na gymnáziu. Gymnaziálne štúdiá boli v Ružomberku. Zo všetkých 9 predmetov mal samé jednotky.

V poslednom roku na Gymnáziu v Ružomberku exceloval opäť samými jednotkami. Mestský podnotár odovzdal riaditeľstvu podporu 20 forintov. Tie boli dané dvom študentov – jedným z nich bol Vendelín.  

Keďže už v tom čase chudobný, ale pracovitý Vendelín prejavoval záujem o kňazské povolanie, v štúdiu pokračoval na benediktínskom katolíckom gymnáziu v Ostrihome, tzv. malom seminári, kde študovali gymnazisti pripravujúci sa na kňazskú dráhu.

V Ostrihome maturoval v roku 1903.

Písomné maturitné skúšky vykonal  13. mája 1903, všetky v maďarskom jazyku. 

Maturita preverila aj prekladateľské schopnosti  študentov.

Z latinčiny mali preložiť do maďarčiny 14. mája tému Cicero – o priateľstve.

15. mája mali preložiť z gréčtiny do maďarčiny určenú tému.

16. mája mali prekladať z nemčiny do maďarčiny pôsobenie Márie Terézie na bratislavskom sneme.

Z matematicky mal predviesť znalosti z kvadratických rovníc  a objemov telies.

Vendelín chcel bez prieťahov pokračovať na ceste kňazského povolania. Keďže mal aj misionársku túžbu, chcel vstúpiť do rehole, kde by mohol uplatniť svoje misionárske povolanie.

K jezuitom vstúpil dva mesiace po maturite 14. augusta 1903 v Trnave

S jeho rozhodnutím neboli spokojní rodičia. Ako diecézny kňaz by mal štúdiá kratšie a mohol by sa s rodičmi stretávať častejšie a ľahšie. Naopak, rehoľníci  a zvlášť jezuiti mali štúdiá dlhšie a svojich príbuzných mohli navštevovať iba veľmi zriedka.

Rodičia napokon súhlasili a dali mu do ďalšieho života rodičovské požehnanie.  

Jeho prvý predstavený v noviciáte bol p. Ladislav Molnár, bratislavský rodák, národnosťou Maďar.

Bolo to obdobie silnej maďarizácie. Avšak páter Molnár viedol svojich  novicov k tolerantnosti a národnej úcte.

Slovenským novicom prízvukoval, aby spoznali dejiny svojho národa a aby sa učili správnu slovenčinu, pretože vtedy sa učilo rôznymi nárečiami. Pripomínal im, že to raz medzi slovenským ľudom budú potrebovať.

Prvé rehoľné sľuby zložil 15. augusta 1905.

Zaviazal sa zachovávať čistotu, chudobu a poslušnosť.

Potom rok študoval rétoriku a klasické jazyky v rakúskom meste Sankt Andrä - hlavne latinčinu a gréčtinu. V rokoch 1906 - 1909 študoval filozofiu u jezuitov v Prešporku – v Bratislave. Po štúdiách filozofie bola zvyčajne študijná prestávka. Vendelín bol  tri roky vychovávateľom mládeže v Kaloči. V rokoch 1912 - 1916 absolvoval teológiu v Innsbrucku. Tam študoval aj mladší bohoslovec – Eduard Necsey, neskorší nitriansky biskup.

Prípravu na kňazskú vysviacku poznačila ťažká udalosť – Vendelínovi zomrela mama. Vendelín prišiel na pohreb, otec mu vyčítal: „Syn môj, to je už 12 rokov, čo sa učíš. Tvoji kamaráti sú už dávno na mieste. Mal si poslúchnuť.“ Syn pripomenul otcovi, že neodchádzal za rehoľným povolaním proti otcovej vôli.

„Drahý otče, keď ste vy boli mladý ako ja teraz, či ste mali úplnú slobodu vziať si za manželku nebohú mamu?“ – Akoby nie, mal som úplnú slobodu a vzal som si ju z lásky. – Tak prosím, dajte aj svojmu synovi úplnú slobodu, aby venoval svoj život tomuto povolaniu, kde ho Pán Boh chce.

Dňa 30. júna 1915 bol vysvätený na kňaza v Innsbrucku. Primície mal vo svojom rodisku na sviatok sv. Cyrila a Metoda.

                                                                           Biblická nedeľa, 19. apríla 2026

 

V dnešnú Biblickú nedeľu Ti ponúkam k Vendelínovi myšlienku svätého Matúša od Pána Ježiša: Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta....