Milí čitatelia, ktorí držíte v rukách tento časopis Rodiny Nepoškvrnenej, už ste sa stretli s Bartolomejom Longom. Naše sestričky už viackrát priniesli informácie o Pompejskej novéne, vydali životopis Bartola Longa a teraz znova sa môžeme trochu zahľadieť do života tohto bývalého satanovho kňaza, ktorý po obrátení sa stáva horlivým apoštolom Márie a jej ruženca.

Prichádzajú mi na myseľ slová Pána Ježiša, ktoré povedal Petrovi:  „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ (Lk 22, 31 – 32) A veru, aj Bartolomej sa obrátil a posilňuje nás vo viere.

Ja vám chcem napísať trochu o vzťahu Bartolomeja Longa k Márii a ružencu, ale najskôr niekoľko slov k jeho životu. Čo je veľmi dôležité uviesť - je fakt, že malý Bartolomej bol vychovávaný vo veriacej katolíckej rodine. To je vždy veľmi dôležité, aby dieťa dostalo doma základ kresťanstva. Ak aj začne neskôr strečkovať a opustí Pána Boha i Cirkev, môže sa opäť vrátiť k hodnotám, ktoré dostalo v detstve...

Bartolomej prišiel na svet v roku 1841. Od malého chlapca bol veľmi živé a nadané dieťa. Ako dieťa bol zbožný a mal dôveru k Matke Božej. Už v čase Prvého svätého prijímania mal obľúbenú modlitbu svätého ruženca. Mal 10 rokov, keď mu zomrela mama.

Na štúdiách  nemal dobrých kamarátov. Tí ho zviedli na zlé cesty. A tie išli smerom od Kristovej Cirkvi.

Keď prišiel študovať na univerzitu, tam sa úplne odvrátil od Pána Boha. V roku 1858 po absolvovaní strednej školy nastúpil na právnickou fakultu univerzity v Neapole. „Neapol je Neapol, tu diabol tancuje svoj pekelný tanec a naša doba prinesie  katastrofu!“ – tvrdil rodinný priateľ a ako sa ukázalo, mal pravdu.

Taliansko  v tej dobe prežívalo  bujaré obdobie. Katolícka cirkev sa dostala do protikladu so silnejúcim nacionalistickým hnutím. Bolo potrebné sa vyrovnávať s rastúcou popularitou špiritizmu a okultizmu. Vysoké školy boli napadnuté vlnou ateizmu, materializmu a liberalizmu. Na univerzitách prevládalo proticirkevné zmýšľanie, verejne sa prezentovala nenávisť proti viere. Katolíckou teológiou sa otvorene  pohŕdalo.

Pod vplyvom ateistického prostredia sa viera Bartola Longa zrútila. Náboženstvo, ktoré si priniesol z domova, sa akoby stratilo. Začal pochybovať o existencii Boha. Zapojil sa do protináboženského hnutia a postupne sa stal agitátorom antiklerikalizmu. Barolomejovi  „učaril“ diabol. Začal navštevovať seansy, experimentovať s drogami a zapájal sa aj do orgií. Lákal ľudí preč z Katolíckej cirkvi a Cirkev verejne zosmiešňoval. Skončil školu, stal sa právnikom a v tom čase  šialene pracoval pre satana.

V priebehu jedného rúhavého rituálu Bartolo upísal svoju dušu diablovi. Stále viac sa prepadal do  priepasti. V satanskom blúdení zotrval  rok a pol.

V čase, keď bol  Bartolo ponorený do satanovej služby a akoby sa nedalo s ním rozprávať o normálnych veciach, jeho rodina sa za neho modlila. Tu je ten základ, priatelia, k návratu k hodnotám Boha. Koľko ľudí poblúdilo, stratilo sa na nejaký čas, ale vrátili sa. Spomeňme si za všetkých napr. len na Augustína.  Koľko sa za neho modlila mama Monika!

Veľmi bolo zvláštne napomenutie jeho vtedy už mŕtveho otca, keď povedal synovi: „Vráť sa k Bohu!“ Syn počul veľmi zreteľne hlas svojho otca. Zostal z toho prekvapený.

Navštívil priateľa, ktorý žil vedľa, profesora Vincenza Pepeho. Keď ten zistil, čo sa z Bartola stalo, skríkol naňho: „Chceš zomrieť v stave pomätenia a byť navždy zatratený?“

Bartolo súhlasil, že sa stretne s dominikánskym kňazom, pátrom Albertom Radentem. Páter Alberto svojou trpezlivosťou chcel priviesť mladého odpadlíka ku dobrej svätej spovedi. A vtedy nastal zvrat v jeho živote!

Začal slúžiť chudobným. Po šiestich rokoch takéhoto pôsobenia zložil sľuby ako laický dominikán na sviatok Panny Márie Ružencovej.  Rehoľné meno si zvolil „Rosario“ („Brat ruženec“).

Potom očistený a posvätený Bartolo navštívil poslednýkrát seansu. Vstúpil dnu, pozdvihol ruženec a prehlásil: „Zriekam sa špiritizmu, pretože nie je ničím iným, než chaotickým zmätkom, plným omylov a falošnosti.“

V roku 1872 prišiel do Pompejí, aby spravoval majetky bohatej vdovy grófky Marianny De Fusco. Tam ho hlboko zasiahla ľudská a náboženská bieda roľníkov tejto oblasti.

Pri prechádzke sa  mladý absolvent práva dostal do stavu rezignácie  a zúfalstva. Bol presvedčený, že kňazstvo v službe satana je podobne ako kňazstvo v službe Boha, večné. Prišiel k záveru, že  je navždy zatratený. Neskôr napísal: Navzdory pokániu som bol neustále prenasledovaný myšlienkou, že patrím satanovi a stále som jeho otrokom a že na mňa čaká v pekle. Keď som na to myslel, dostal som sa do stavu  zúfalstva a bol som blízko samovraždy.  Vtedy som v duši a srdci  počul ozvenu  slov otca Alberta, ktoré opakoval po Panne Márii. ´Ten, kto rozširuje môj ruženec, bude spasený.´ Tieto slová osvietili moju dušu. Padol som na kolená a zvolal som: ´Ak sú tieto slová pravdivé, budem zachránený, pretože neopustím tento spustošený kraj, pokiaľ tu nerozšírim tvoj ruženec.´ Vtedy sa ozval zvon farského kostola, ktorý ľuďom ohlasoval čas modlitby Anjel Pána. Bola to akoby pečať môjho rozhodnutia.

Venoval sa katechizácii a šíreniu ruženca. Snažil sa ľudí zhromažďovať k modlitbe ruženca. V roku 1875 Bartolo Longo začal prehľadávať obchody Neapola, kde objavil a zreštauroval zaujímavú maľbu – poškodený obraz Božej Matky Kráľovnej ruženca. Táto maľba dnes visí nad hlavným oltárom baziliky a zobrazuje Pannu Máriu s Dieťaťom Ježiškom na kolenách, ako podávajú ruženec sv. Dominikovi a sv. Kataríne Sienskej.

Bartolomej a Mariana sa poradili o svojom vzťahu s pápežom a následne uzavreli 1. 4. 1885 manželstvo. Avšak si sľúbili, že ich život bude pokračovať tak, že budú žiť ako brat a sestra. Pomáhali si, jeden druhého obdivovali, rešpektovali a vzájomne sa dvíhali v duchovnom živote...

Bartolomej bol zanieteným šíriteľom mariánskej úcty. Publikoval. Brožúrku  "Pätnásť sobôt" vydal 15. augusta 1877.  Rozoberal tému kristologického a kontemplatívneho ducha ruženca. V roku 1883 vydal "Supliku k Najsvätejšej Panne Márii". Od roku 1884, keď sa mu podarilo založiť tlačiareň, vydával časopis "Ruženec a Nové Pompeje" a publikoval mnoho ďalších kníh na podporu života modlitby.

Bartolomej sále chodil s ružencom a spovedal sa dvakrát do týždňa. Jeho modlitba bola tak intenzívna, že jeden človek, ktorý ho videl, ho opísal takto: „Videl som ho často s otvorenou náručou a s očami upretými na Nebo alebo k obrazu našej Božej Matky. Mal som dojem akoby nevedel, čo sa deje okolo neho. Na otázku, či videl Božiu Matku, Bartolo odpovedal: „Áno, ale nie tak, ako je v Nebi.“

Na príklade života dvoch priateľov upozorňoval,  ako nás môže ruženec meniť. Je potrebné, aby sme v meditácii pri jednotlivých ružencových tajomstvách dôverne hovorili  s Pánom Ježišom a Pannou Máriou. Ak pri tom prijímame eucharistického Krista, učíme sa žiť podľa ich pokorného, trpezlivého a dokonalého vzoru. Je to ako v živote dvoch blízkych priateľov, ktorí tým, že sú často spolu, pripodobňujú sa v návykoch.

Vytrvalá modlitba k Matke Božej je založená na dôvere, že jej materský príhovor môže od Srdca jej Syna získať všetko.“ 

A vyslyšané prosby potvrdzuje fakt, že od roku 1885 bolo tam  ohlásených viac ako 940 zázračných uzdravení.

V ružencovej šnúre Bartolo videl "puto" zväzujúce nás  s Bohom, puto láskyplné, puto synovské. Zdôrazňoval jeho význam na ceste k svätosti. Podľa slov Svätého Otca Bartolomejova svätosť bola založená na vnuknutí, ktoré počul v hĺbke srdca, že kto rozširuje modlitbu ruženca, je spasený.

Vďaka jeho iniciatíve pápež Lev XIII. v roku 1883 ustanovil mesiac október  ako mesiac modlitby ruženca.

Bazilika Ružencovej Panny Márie z Pompejí v celej svojej nádhere fresiek a mramoru bola posvätená roku 1891. Stavali ju 15 rokov. Toľko, koľko bolo vtedy desiatkov ruženca. Každoročne  navštevujú túto svätyňu milióny pútnikov. Všemohúci Boh na príhovor  Márie – Kráľovnej svätého ruženca  urobil množstvo zázrakov. Každý rok 8. mája ( v tom období to bol sviatok svätého Michala, ktorého si Bartolo veľmi ctil) a na prvú októbrovú nedeľu sa v svätyni zhromažďujú tisíce pútnikov, aby si vyprosili dobrá a poďakovali za dary, ktoré dostali.

Na konci svojho života prežíval Bartolo Longo krásne priateľstvo s doktorom Moscatim, ktorý bol i jeho lekárom. Jozef Moscati videl Bartola naposledy ráno 5. októbra 1926. Ešte v ten deň sa vrátil do Neapola a hoci ešte nevedel, že Bartolo zomrel, povedal svojej rodine: „Bartolomej odišiel do neba.“ Posledné hodiny svojho života prežil tento bývalý satanov kňaz pri modlitbe svätého ruženca obklopený svojimi milovanými sirotami. Jeho posledné slová boli: „Mojou jedinou túžbou je vidieť Máriu, ktorá ma zachránila a vytrhla ma z pazúrov diabla.“ Zomrel 5. októbra 1926 vo veku 85 rokov a jeho sviatok sa slávi 6. októbra. Dnes už svätý pápež Ján Pavol Veľký vyhlásil Bartola Longa za blahoslaveného 26. októbra 1980.

Diabol sa ho nikdy nezriekol. Bojoval o neho, ale Bartolo bol silný vo svojich predsavzatiach. Musel si vypočuť všeličo neprajné, diabol mu stále hádzal mnohé prekážky pod nohy, ale Bartolomej bol spolu s Máriou a jej ružencom nesmierne silný.

Bez Boha a bez Márie bol málo mocný, ale s Máriou a s Bohom bol silný v boji proti každému diabolstvu!

Brat Ruženec, blahoslavený Bartolomej, oroduj za mňa v Nebi. Vyprosuj mi vernosť Pánovi i Márii.

                                                                                                                                                                            Pripravil  dp. Jozef Bagin

Článok uverejnený v časopise Rodina Nepoškvrnenej 4/2022, s. 9 – 14.

• Predch.
• Nasl.