Pastiersky list žilinského biskupa na Veľkú noc 2022

Milovaní bratia a sestry, v dnešnú nedeľu a každú nedeľu prichádzame do chrámu, lebo Kristus vstal z mŕtvych! Po prežitých dňoch pôstu, po týždňoch, poznačených strachom z vojny, po mesiacoch izolácie a neistoty vás pozdravujem slovami, oznamujúcimi najväčšiu a najdôležitejšiu udalosť v dejinách: Kristus žije! Prežívame radosť z víťazstva Ježiša Krista nad smrťou a to nám dáva novú nádej.

Verš dnešnej sekvencie pred evanjeliom hovorí: „Vstal Pán, Kristus, nádej moja!“ Ježiš nám dáva všetkým nový začiatok. Už netriumfuje smútok, temnota, smrť a hriech, ale radosť, svetlo, život, nádej a istota víťazstva.

Milovaní bratia sestry, Ježiš vstal z mŕtvych, žije a je s nami. Skrze tento nový život pretvára a obnovuje celý svet, ktorý bol rozvrátený následkom hriechu. Ježiš pretvára a obnovuje aj nás samých. Ten, ktorý priviedol k jestvovaniu celý vesmír, teraz privádza k uzdraveniu a dokonalosti aj náš život. Nedáva nám len nejakú novú fasádu, dáva nám šancu znova začať. Pretože Ježiš žije, prežívame nádej, ale aj radosť. V evanjeliu sme počuli svedectvo tých, ktorí uverili, že Ježiš žije.

Aj my sme pozvaní, aby sme boli nositeľmi tejto novej reality žiť s Kristom. „Vstal Pán, Kristus, nádej moja!“ Táto novosť preniká aj do nášho života. Napriek všetkým ťažkým okolnostiam sa môžeme na svet dívať novými očami. Pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike o nádeji (porov. Spe salvi, 26-28) sa s nami delí o túto novosť, o novú kvalitu, nosiť v sebe Kristov nový život. Človek je vykúpený prostredníctvom lásky. To platí aj v čisto pozemskom živote. Keď niekto vo svojom živote zakúsi zážitok veľkej lásky, je to okamih „vykúpenia“, ktorý dáva nový zmysel jeho životu. No čoskoro si uvedomí, že láska, ktorej sa mu dostalo, sama osebe nerieši problém života. Je to láska, ktorá zostáva krehkou. Môže ju zničiť smrť.

Ľudské bytie potrebuje pre naplnenie svojho života nepodmienenú lásku. Potrebuje istotu, ktorá mu hovorí: „Ani smrť, ani nič na tomto svete nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi” (porov. Rim 8, 38 - 39).

Ak existuje absolútna láska s jej absolútnou istotou, vtedy – a len vtedy – je človek „vykúpený“, čokoľvek by sa mu prihodilo. Na toto myslíme, keď hovoríme: Ježiš Kristus nás „vykúpil“. Ten, kto nepozná Boha, môže mať rôzne malé či väčšie nádeje. Ale ozajstnou nádejou človeka, ktorá pretrvá napriek všetkým sklamaniam, môže byť jedine Boh – Boh, ktorý nás miloval, ktorý nás miluje „až do konca“, „až do krajnosti“.

Koho sa dotkne takáto láska, začína tušiť, čo vlastne znamená „život“. Začína tušiť, čo znamenajú aj slová nádeje, ktoré zaznievajú pri obrade krstu: od viery očakávam „večný život“ – život, ktorý je celý a bez ohrozenia. Ježiš nám vysvetlil, čo znamená „život“: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3). V ňom je naša nádej!

Stále potrebujeme nádeje – menšie či väčšie, ktoré nás zo dňa na deň udržiavajú na ceste. No bez veľkej nádeje, ktorá musí presahovať všetko ostatné, aj tak nestačia. Touto veľkou nádejou môže byť iba Boh, ktorý objíma vesmír a ktorý nám môže ponúknuť a darovať to, čo sami nemôžeme dosiahnuť. Práve to, že sme obdarení, je súčasťou nádeje. Boh je základ nádeje – nie hocijaký boh, ale Boh, ktorý má ľudskú tvár a ktorý nás miloval až do krajnosti: každého jednotlivca a ľudstvo ako celok.

Vzkriesený Kristus mení kvalitu vecí. Ponúka novú nádej ľuďom, ktorí žijú v tme beznádeje. Svetlo tým, ktorí žijú v tme. Zmysel tým, ktorí žijú v nezmyselnosti. Život tým, ktorí žijú v smrti. Aj ten najťažší údel je možné naplniť kvalitou, ak sa obrátime na správny zdroj. Aj púšť môže zakvitnúť, keď ju začneme zavlažovať. A takouto vlahou do púšte nášho života je Kristus. Ak ho prijmeme do svojho života, je možné, že navonok sa v našom živote nič nezmení, ale zmení sa čosi v nás, v našom vnútri. V našom vnútri sa smrť premení na život. A my zrazu zistíme, že žijeme, aj keby sa nám niekedy zdalo, že sme všetko stratili.

V románe A. J. Cronina Kľúče od kráľovstva, je jednou z hlavných postáv misionár, ktorý pracoval takmer celý svoj život v Číne, otec Francis Chisholm. Na jednom mieste misionár dáva kľúč od svojej výnimočnej odvahy a nádeje. Rozpráva sa so svojim zarmúteným priateľom, domorodým roľníkom, ktorý zalamuje rukami a horko sa sťažuje, pretože záhrada bola úplne zaplavená sezónnou záplavou. „Moje sadenice sú zničené!“ bedáka. „Budeme musieť začať všetko opäť odznova.“ Otec Chisholm ticho odpovedá: „Priateľu, ale to je život, začať znova, keď je všetko stratené.“

Drahí bratia a sestry, v našej Žilinskej diecéze sme pred pár rokmi podnikli niekoľko krokov, aby sme začali proces obnovy života a vzťahov v rodinách a farnostiach. Podujali sme sa na túto cestu v nádeji, že vzkriesený Kristus prenikne nielen naše liturgické zhromaždenia, ale naše farnosti, naše rodiny, naše spoločenstvá. Vybrali sme sa na túto cestu v nádeji, že tak, ako Boh Otec vzkriesil Syna Krista, vzkriesi aj nás, že nás nielen inšpiruje k novým aktivitám, ale dá nám odvahu inak myslieť: aby sme boli Cirkvou, ktorá má v centre svedectvo, a nie len náboženské zvyky; že sa budeme stávať Cirkvou, ktorá túži vyjsť v ústrety všetkým s horiacou lampou evanjelia, a nie byť uzavretým kruhom. Nebojme sa podujímať aj na nové, azda i riskantné cesty evanjelizácie a ohlasovania, ktoré sa dotýkajú života, pretože radosťou Cirkvi je evanjelizovať. Evanjelizovať znamená stretávať človeka a kráčať s ním, ako kráčal vzkriesený Kristus s emauzskými učeníkmi (porov. Lk 24,13-35). Evanjelizovať znamená spolu s inými odhaľovať tajomstvá Života. Ďakujem vám za toto spoločné synodálne kráčanie. Štedro saďme a sejme v nádeji, že z toho bude bohatá úroda nového Slovenska.

Drahí bratia a sestry, zo srdca vám všetkým vyslovujem veľkonočné prianie slovami sv. Augustína: „Pánovo zmŕtvychvstanie je našou nádejou” (Augustín, Sermo 261, 1). Týmito slovami vysvetľoval veľký biskup svojim veriacim, že Ježiš vstal z mŕtvych, aby sme my, hoci odsúdení na smrť, nestrácali nádej a nemysleli si, že smrťou sa život úplne končí. Viera nás neinfikuje naivitou, ale posilňuje nás nádejou a dôverou. Prežívaním svojej veľkonočnej viery stmeľujme našu spoločnosť, naše obce a mestá, naše farnosti, naše rodiny. Dôverujeme ti, Pane, lebo ty dôveruješ nám.

Milovaní, všetkým vám žičím Veľkonočné sviatky preniknuté nádejou a zo srdca vám žehnám v mene + Otca i + Syna i + Duch Svätého!

+ Tomáš Galis, žilinský biskup

Pastiersky list arcibiskupa Cyrila Vasiľa,  SJ pri príležitosti sviatkov Paschy

Košice 19. apríla (TK KBS) Prinášam vám pastiersky list vladyku Cyrila Vasiľa, SJ, arcibiskupa - košického eparchiálneho biskupa, pri príležitosti sviatkov Paschy 2022, ktorý sa na Svetlý pondelok čítal vo všetkých chrámoch Košickej eparchie:

Ctihodní otcovia, drahí bratia a sestry,

Každoročný cyklus liturgického roku nás znovu privádza k svojmu zavŕšeniu i novému začiatku. Nedeľa je prvým, ale v niektorých kalendároch i posledným dňom týždňa. Podobne aj Nedeľa Paschy je zavŕšením jednej etapy Zjavenia a súčasne i začiatkom nových dejín spásy, dejín celého stvorenstva i osobných dejín každého človeka.       

Vtelenie, teda príchod Božieho syna v ľudskom tele, v ktorom nám bol podobný vo všetkom okrem hriechu, je najnepredstaviteľnejším priblížením sa Boha k človeku, je Božím sklonením sa k človeku. A toto Vtelenie, toto “Božie zníženie sa”, vo chvíli Kristovo vzkriesenia prechádza do pozdvihnutia, do ”povýšenia” ľudského tela v jeho oslávenej podobe, v Kristovom vzkriesenom tele. Ľudstvo je vo vzkriesenom Kristovi zjednotené s Bohom.

Pre Ježišových súčasníkov, pre jeho učeníkov, ktorí ho sprevádzali na jeho cestách, ktorí počúvali jeho ohlasovanie, ktorí boli svedkami jeho znamení a divov,  bolo Kristovo vzkriesenie definitívnym potvrdením  platnosti jeho učenia i jeho prísľubov. Splnilo sa všetko čo predpovedal o svojom osude - jeho umučenie i zmŕtvychvstanie. A tu  je dôvod aj nášho presvedčenia, že tak ako sa splnili tieto jeho predpovede, môžeme plne veriť aj v splnenie ostatných jeho predpovedí a prísľubov týkajúcich sa i nášho večného života. Preto vo Vyznaní viery radostne vyznávame:

“Verím vo vzkriesenie tela…”

Kristus smrťou premohol smrť. Vo svetle jeho vzkriesenia už ľudstvu nikdy nebude definitívne vládnuť strach zo smrti. Strach tu síce stále v istej miere ostane prítomný. Veď strach o vlastný život je vlastný každému človeku.  Ale tento prirodzený strach už nebude nevyhnutne definitívnym pocitom, a to ani zoči-voči našej fyzickej smrti. Popri ňom a ponad neho tu bude stále silnejšie znieť aj hlas nádeje, ba presvedčenia, vlastne istoty, že fyzickou smrťou končí len jedna fáza nášho života, ale nekončí naša existencia. A toto pokračovanie a definitívne, večné zavŕšenie nášho bytia, už nie je len nejakou hypotézou s veľmi nejasným kontúrami.

“Verím vo vzkriesenie tela…”

Žiadna nirvána, žiadna temnota neexistencie, žiaden zánik a žiadne tiene podsvetia - tieto pohanské, neurčité predstavy, už nemajú miesto vo svetle Kristovo vzkriesenia. Kto prijal zvesť o Kristovom vzkriesení, kto jej uveril, ten už nemusí žiť v existenciálnom prázdne, ktoré dolieha na človeka, vnímaného len ako vylepšený druh zvieraťa. Takto vnímaný človek, by zakončenie svojho pozemského života totiž nutne mohol vidieť len ako zavŕšenie prírodnej recyklácie biologického materiálu z ktorého sme zložení.

My ale vieme, že náš život nekončí v jame vykopaného hrobu ani v plameňoch krematória. Toto vedomie nám dáva silu radostne, hodnotne, dôstojne a najmä zodpovedne žiť… a to dokonca aj vtedy, ba práve vtedy ak k nám bolestne doliehajú ozveny ľudskej smrti v jej najrôznejšej, ba aj tej najdesivejšej podobe. Aj vtedy totiž môžeme opakovať:

“Verím vo vzkriesenie tela…”

Počas predchádzajúcich dvoch rokov celosvetovej pandémie sme sa úzkostlivo sústreďovali na boj s chorobou, na minimalizovanie strát na životoch. Napriek najrozličnejším formám úsilia však v mnohých prípadoch tento boj nebol úspešný. Pohľad na zbytočne a predčasne vyhasnuté ľudské životy u tých, ktorí prežili, neústupčivo, znovu a znovu predkladal otázku o zmysle života i o zmysle smrti, o jej nevyhnutnosti o jej dramatickosti. Boj s chorobou je boj s prírodou. Boj v ktorom nakoniec vždy príroda vyhrá. Príroda nie je ani dobrá, ani zlá, nepozná priateľa, ale ani nezrádza … Nasleduje len svoje zákonitosti, nemá vôľu, nemá vinu, ani zásluhy.

V posledných týždňoch sme však konfrontovaní so scénami násilnej smrti, ktorú nezapríčiňujú sily prírody, ale ľudské rozhodnutie, ľudská zloba. Vojna, ktorá zúri za našimi východnými hranicami na Ukrajine a ktorá do našej vlasti doviedla státisíce utečencov, je pre nás novou výzvou k hľadaniu odpovede na pôvod a príčiny zla, na uvažovanie o jeho  duchovných i fyzických dôsledkoch.

Človek opäť, aj v týchto dňoch, znovu a znovu, v masovom merítku, jeden druhému spôsobuje násilnú smrť. Zaiste, po morálnej stránke môžeme hovoriť o odlišnej kvalifikácii usmrtenia ktoré spôsobí nespravodlivo útočiaci agresor a smrti, ktorú v sebaobrane spôsobí agresorovi napadnutý. V oboch prípadoch je výsledkom mŕtve ľudské telo, ktoré pred našim zrakom leží ako bezduchý  pomník smrti. Tento nový poryv materializovaného zla oprávnene vyvoláva otázku … dokedy ešte ? … dokedy ešte bude človek spôsobovať jeden druhému smrť? Čo nakoniec zastaví špirálu násilia a zloby?

A čo nasleduje za hranicou smrti, nech už prišla akýmkoľvek spôsobom?

Áno vyznávame: “Verím vo vzkriesenie tela…”, ale čo nás čaká po ňom? Kto to vie povedať? Jedine Kristus, ten, ktorý “smrťou smrť premohol”.

Dnes slávime sviatok víťazstva života nad fyzickou smrťou. V Kristovi, a cez neho, v sebe potvrdzujeme nádej, že naša existencia nikdy neskončí. Nezabúdajme ale aj pri oslave tohto najväčšieho sviatku nielen  na Kristove slová o vzkriesení, ktoré bude chvíľou víťazstva života nad smrťou, víťazstva pravdy nad lžou, lásky nad nenávisťou, dobra nad zlom, ale aj na jeho slová o definitívnom novom začiatku večnosti, ktorá bude nekonečne predĺženým výsledkom nášho terajšieho života.

Pred nami sa otvárajú dve cesty večnosti. Večnosť života s Bohom v jeho radosti, láske a všetkej  plnosti, alebo večnosť odlúčenia sa od Boha v zlobe, horkosti, nenávisti a zúfalstve.

A apoštol sv. Ján to v prorockom videní opisuje dramaticky:

„Potom som videl veľký biely trón a toho, čo na ňom sedel. Pred jeho pohľadom utiekla zem i nebo a už pre ne nebolo miesta. Videl som mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom a otvorili sa knihy. Otvorila sa aj iná kniha, kniha života. A mŕtvi boli súdení z toho; čo bolo zapísané v knihách podľa ich skutkov. More vydalo mŕtvych, čo boli v ňom, aj smrť aj podsvetie vydali mŕtvych, čo boli v nich, a každý bol súdený podľa svojich skutkov. Potom boli smrť a podsvetie zvrhnuté do ohnivého jazera. Toto je druhá smrť: ohnivé jazero. A koho nenašli zapísaného v knihe života, bol zvrhnutý do ohnivého jazera.“ (Zjv 20, 11-15)

Keby sme tieto skutočnosti mali na mysli v našom terajšom živote, keby ich mali na mysli všetci tí, ktorí rozhodujú o životoch nielen svojich ale aj iných, bolo by na svete iste menej zla. Bolo by menej strachu o život, menej strachu zo života i menej strachu z toho, čomu kráčame v ústrety vo chvíli našej smrti, nech by nás už zastihla v akomkoľvek čase, veku a akýmkoľvek spôsobom.

Smrťou nič nekončí, smrťou sa len začína nová kapitola.

“Verím vo vzkriesenie tela…” teda nebojím sa smrti, lebo “Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch , život daroval.” Osvietení radostným svetlom Kristovho vzkriesenia sa nemusíme báť smrti, ale aj toto svetlo nás pozýva k tomu, aby sme sa ako synovia svetla  “s bázňou a chvením” už tu a teraz pracovali každý deň na našom večnom živote.

Christos Voskrese!

                                                                                                                                                       +Cyril Vasiľ SJ

Pastiersky list nitrianskych biskupov

Drahí bratia kňazi, zasvätení, milí bratia a sestry!

Každoročne v tomto období zažívame veľký zázrak jari, v podobe nového života. Ak sme čo i len trocha vnímaví pre tento jav, zažívame nádheru nového života v jeho najrozličnejších podobách. Každoročná zima – dlhšia, či kratšia – ukazujúc nám znaky prírody navonok bez života, sa nás snaží presvedčiť, že tento rok jar nepríde. Je síce pravda, že niekedy to môže trvať dlhšie, kým sa puky nového života opäť otvoria, v každom prípade sme nakoniec vždy svedkami toho, ako jarné slnko oživí svojím teplom ako čarovným prútom prírodu a ako z tmy a neživota vytvára vždy odznova plnosť a dokonalosť života.

V prírode je naozaj vpísaná Veľkonočná idea. Je to „idea veľkého protikladu života: mystérium utrpenia a smrti, mystérium plaču a smútku na jednej strane, a mystérium vzkriesenia a svetla na druhej strane“ (P. Strauss). Áno, zázrak nového života v prírode je pre vnímavé oči a srdcia znamením iného zázraku: víťazstva nad smrťou a hriechom, prostredníctvom smrti a vzkriesenia Ježiša Krista – Božieho milovaného Syna.

Dnes toto hlboké tajomstvo s radosťou slávime. Dnes je „nedeľa nedieľ“. Z tohto tajomstva Cirkev neustále žije, pretože „Kristus, vzkriesený z mŕtvych už neumiera“ (Rim 6, 9). On je zárukou novej duchovnej jari, a teda i našej nádeje, ako to povedal najvyšší pastier Cirkvi Svätý Otec František na Veľkonočnú vigíliu (11. 4. 2020): „Hrob je miesto, odkiaľ ten, kto tam vstúpil, nevyjde. Ježiš však kvôli nám vyšiel, vstal pre nás, aby priniesol život tam, kde bola smrť, a aby zahájil nové dejiny tam, kde sa uzavreli. On, ktorý odvalil kameň od vchodu do hrobu, môže odstrániť balvany, ktorými je zapečatené srdce. Nepodliehajme preto rezignácii, neskoncujme s nádejou. Môžeme a máme dúfať, pretože Boh je verný.... On, Zmŕtvychvstalý, dvíha nás. Si na ceste slabý, krehký a padáš? Neboj sa, Boh ťa drží za ruku a hovorí: „Buď dobrej mysle!“. Mohol by si však povedať: „Odvahu si sám človek nedá“. Nemôžeš si ju dať, ale môžeš ju prijať ako dar. Stačí otvoriť srdce v modlitbe, stačí trochu pozdvihnúť kameň privalený na srdci a nechať vstúpiť Ježišovo svetlo. Stačí pozvanie: „Príď, Ježišu, do mojich obáv a povedz mi tiež: „S tebou, Pane, budeme skúšaní, ale nie znepokojení. A keď už v nás bude akýkoľvek smútok akýkoľvek zármutok, budeme vnímať potrebu nádeje, pretože s tebou kríž vedie ku vzkrieseniu, pretože si s nami v temnote našej noci. Si istotou v našich neistotách, Slovom v našom mlčaní, a nič nebude nám môcť nikdy odcudziť lásku, ktorú máš k nám...“

V duchu týchto slov sa obraciame chrbtom k smrti a otvárame srdce tomu, ktorý je Život. Ako veľmi potrebujeme, ale aj svet okolo nás, počuť túto zvesť! Nikdy nezabúdajme, že Kristus sa hlása najmä svedectvom našich životov vďaka radosti z evanjelia. Ako vidíme z dejín Cirkvi, živá viera v Ježiša je miazga, ktorá neustále prináša nové ovocie a môže zmeniť svet. Príklad svätých nám ukazuje, že nasledovať Ježiša Krista „je nielen dobré a správne, ale aj krásne; schopné naplniť život novým jasom a hlbokou radosťou, a to aj uprostred skúšok” (Ap. exhortácia Evangelii gaudium, 167).

Cirkev však slávi veľkonočné tajomstvo nielen na Veľkú noc. Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, v každý siedmy deň, ktorý sa právom volá „Deň Pána“ (Dominica) – ako sa nazývala nedeľa už od apoštolských čias. Tento deň, mal v dejinách Cirkvi vždy privilegovanú vážnosť pre svoju úzku súvislosť so samým jadrom kresťanského tajomstva. Je to „Veľká noc“ týždňa, v ktorej sa slávi Kristovo víťazstvo nad hriechom a nad smrťou, zavŕšenie prvého stvorenia a začiatok „nového stvorenia“ (porov. 2Kor 5,17).

Stredobodom tohto dňa je slávenie Eucharistie, lebo práve tu sa celé spoločenstvo veriacich stretáva so Vzkrieseným Pánom, ktorý nás pozýva na svoju hostinu.

Kresťania od začiatku radostne oslavovali Veľkú noc ako skutočnosť Ježišovho zmŕtvychvstania, ktorú si nemali nechať len pre seba. Preto slávenie nedele je neodmysliteľné pre každého, kto sa nazýva kresťanom. Toto slávenie nedeľnej omše je pre kresťanov nielen povinnosťou, ale je oveľa viac vnútornou potrebou zakusovať spoločenstvo s Kristom a medzi sebou navzájom, a tak je aj otázkou kresťanskej identity.

„Bez Pána a bez jeho dňa nemôžeme žiť!“ – takto to odvážne vyznali kresťania z Abiteny v dnešnom Tunise v roku 304, keď boli prepadnutí vojakmi počas nedeľného slávenia Eucharistie, ktorá bola zakázaná cisárom Diokleciánom. Pevne sa pridŕžali slávenia nedeľnej svätej omše, hoci vedeli, že im za to hrozil trest smrti. Pre týchto kresťanov nebolo slávenie nedele iba príkazom, ale naozaj vnútornou túžbou po spoločenstve so Zmŕtvychvstalým Pánom a po veriacom spoločenstve. Takto ste to dosvedčili aj mnohí z Vás. Hľadali ste spôsoby zúčastniť sa na svätej omši, alebo prijímať Eucharistiu, v čase pandémie, keď sa objavovali mnohokrát aj chaotické opatrenia, keď sme ani my, kňazi nevedeli vždy aktuálne na ne reagovať a neboli sme Vám vždy k dispozícii vo väčšej miere. Za Vaše mnohokrát hrdinské svedectvo viery Vám patrí náš obdiv a vďaka! Tiež Vám ďakujeme za Vaše svedectvo viery, keď ste sa prihlásili pri sčítaní ku Katolíckej cirkvi.

Preto je slávenie nedele aj dnes – a ešte viac v budúcnosti – bude rozhodujúcim znakom toho, čo znamená byť kresťanom. Preto by sme si mali tento rozmer nedele nanovo uvedomovať a chrániť ho, aj keď sú iné podmienky. Uvedomme si, že viera kresťanov zmenila prostredie, aj v prospech nedele, nie prostredie vieru kresťanov.

Pozrite! Kňaz Valter Čižek bol obvinený a uväznený sovietskymi úradmi na 23 rokov ťažkej práce ako vatikánsky špión, ktoré prežil prevažne na Sibíri. Utrpenie každého druhu opísal po prepustení v knihe Ty si ma viedol. Jeden z najdojímavejších okamihov sa vzťahuje na obete a odriekania, ktoré väzni podstúpili, aby sa mohli posilniť Kristovým Telom (vtedy ešte platil predpis, že od polnoci až do doby svätého prijímania sa nesmelo nič ani jesť ani piť). „Videl som“, hovorí kňaz, „väzňov, ako sa zriekajú potrebného oddychu i spánku, aby vstali pred ostatnými a zúčastnili sa svätej omše, ktorú som slúžil v tajnosti. Mnohí nemohli byť prítomní na svätej omši. Niektorí sa postili celý deň, neokúsiac ani jedla ani nápoja, len aby mohli ísť na sv. prijímanie.

Môžete si predstaviť, čo znamená vykonávať ťažké väzenské práce, a nevziať do úst nič celý deň?! Ako sa to prieči našej pohodlnosti, či ľahostajnosti, keď nedeľu často vymeníme za niečo iné,  menejcenné. Ak sa totiž k sláveniu nedele pristupuje len z vonkajšej povinnosti, potom sa ľahko  zanedbá a žiaľ nahradí sa inými aktivitami. Neuspokojme sa ani tým, že sledujeme bohoslužby v médiách. Táto forma nenahrádza plnú účasť. To ponechajme tým, ktorí nemajú inú možnosť. Tento spôsob svätenia nedele – účasť na celej sv. omši – sa nedá ničím nahradiť, pokiaľ nám v tom nebráni žiadna fyzická alebo morálna nemožnosť.

Áno, aj my, kresťania tretieho tisícročia, nemôžeme žiť bez nedele! Potrebujeme všetci tento láskavý pohľad Boha, ktorý plynie z nedeľného slávenia svätej omše. Preto nedeľa je oveľa viac než len strohý príkaz! Veď zo živého stretávania sa s Bohom vyplýva nová ochota k stretávaniu sa medzi sebou. Nedeľa daruje často rozídeným členom rodiny nenahraditeľný čas vzájomnej spolupatričnosti. Ponúka tiež človeku, často osamotenému, možnosť medziľudskej skúsenosti a vytvára priestor k duchovnému konaniu a činorodému odpočinku.

Áno, to je veľkonočná viera, keď sa nielen ospevuje v náboženských piesňach týchto dní, alebo vyznáva v Kréde, ale sa žije po celý rok. Aj to je naše rozhodnutie pre vieru, ktorá nás robí kresťanmi. „Veľká noc rastie, keď rastú tí, čo ju slávia“ – pripomína sv. Gregor Veľký, pretože veľkonočná viera, ktorú slávime každú nedeľu, dáva zmysel nášmu životu a všetkým naším ľudským úsiliam. To je nová jar. Lebo „Ty si vstal z mŕtvych, Kriste náš a v sláve Otca slávu máš; a že nás vzkriesiš všetkých raz, to pevne verí každý z nás“ (Veľkonočný hymnus).

Želáme Vám a vyprosujeme, milí bratia a sestry, aby veľkonočná milosť, ktorá vychádza z Kristovho víťazstva, bola neustále súčasťou nášho života, aj cez nedeľné slávenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.

   +  Mons. Peter Beňo, pomocný biskup              +  Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

        Prečítajte na Veľkonočnú nedeľu (17.4.2022) namiesto homílie

Mons. Cyril  Vasiľ, SJ: Ďakujem kňazom za obetavú, ochotnú a radostnú službu, za dar kňazstva

Košice 14. apríla 2022.  Prinášam vám homíliu otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, ktorú predniesol počas liturgie slávenej na Veľký štvrtok v spoločenstve kňazov Košickej eparchie v katedrále Narodenia presvätej Bohorodičky v Košiciach:

Drahí bratia kňazi.

Po dvoch rokoch od môjho príchodu na Slovensko sa prvýkrát stretávame fyzicky na spoločnom slávení v deň ustanovenia kňazstva a Eucharistie, vo Veľký štvrtok.

Od Veľkoštvrtkových stretnutí sa tak trochu už tradične očakáva, že biskup prednesie nejaký  zásadný príhovor ku svojim kňazom, že sa pokúsi navrhnúť nejaké nové vízie, že vykreslí evanjelizačné výzvy, že podnieti k horlivosti a pastoračnej aktivite. Áno, dnes by pre toto všetko  bolo miesto a príležitosť. 

A hoci by na to práve dnes bola príležitosť, ja si myslím, že s Božou pomocou sa k takejto hodnotiacej, programovej a plánovacej reči dostaneme ešte niekedy inokedy v budúcnosti, ale že nie je nevyhnutné prednášať ju práve dnes.

Keďže ide o prvé spoločné stretnutie od môjho príchodu, prvé stretnutie po období izolácie spôsobenej pandémiou,  myslím si, že skôr ako zásadné programové príhovory je potrebné stíšiť sa, pozrieť sa jeden druhému do očí, spoznať v sebe navzájom toho, ktorý je mojim bratom, spoločníkom a spolupracovníkom a pokorne poďakovať za dar života i kňazstva, uvedomujúc si, že ho navzájom  zdieľame, že spoločne tvoríme presbytérium tejto miestnej cirkvi, košickej eparchie, že sa všetci navzájom v dobrom i v menej dobrom ovplyvňujeme a že spoločne budujeme Boží dom, ktorým je cirkev, pričom túto stavbu, za ktorú sme spoločne zodpovední, nestaviame z kameňa ale zo živých kameňov, ktorými sme my sami a tí, ku ktorým sme poslaní.

Dnes prvýkrát budeme môcť spoločne liturgickým spôsobom prežiť scénu umývania nôh apoštolom. Pri tomto obrade budeme predstavovať Krista a Apoštolov vo večeradle.

A nemyslím si, že ide o lacný pátos, keď sebe i vám pripomeniem, že  táto chvíľa sa môže stať pre nás všetkých silným pripomenutím nášho kňazstva, uvedomením si toho, že v každej životnej situácii, liturgickej i neliturgickej, vždy reprezentujeme Krista – jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, že súčasne reprezentujeme aj zbor apoštolov, ktorých poslal ohlasovať evanjelium uzdravovať chorých, liečiť neduhy duše, bojovať s nepriateľom ľudskej spásy, privádzať ovce do jeho nebeského ovčinca.

Chvíle ako táto nám vytvárajú priestor, aby sme si pripomenuli, oživili, čo pre nás znamená to, že sme kňazmi.

Môžeme tak urobiť aj cez  pripomenutie jednotlivých fáz nášho života: teda zrodu, začiatku viery i povolania, jeho postupného uskutočňovania a dnešného vnímania.

Slávime  spoločne Eucharistiu a ako tomu napovedá už samotné slovo, Eucharistia je v prvom rade poďakovaním, je vďakyvzdaním. Začo chceme ďakovať? Za život, za vieru, za kňazstvo – a za všetkých tých, ktorí nám každý tento dar sprostredkovali.

Prvá fáza: Povolanie k životu a ku viere.

Vďačnosť za život sa spája s vďačnosťou rodičom. Aký bol a aký je dnes môj vzťah k mojim rodičom, k mojim súrodencom s ktorými som vyrastal? Ako sa zrodila moja viera? Kto ma naučil prvé modlitby? Otec, matka, starí rodičia? Kto ma prvýkrát zobral do chrámu? Chodili sme do chrámu spoločne, ako rodina, lebo len s niekým z rodiny, alebo s niekým iným? Kto mi prvýkrát hovoril o Bohu?  Kto mi prvýkrát dal príklad žitej viery? V čom spočíval? Viem si spomenúť na konkrétnu situáciu?

Za každú osobu, ktorá prispela k mojej osobnej viere chcem poďakovať.

Osobitne, po mene, privolávajúc si v pamäti jednotlivé konkrétne situácie.

Viera, do ktorej som postupne vrastal však musela prejsť istým dozrievaním.  V jednej chvíli, alebo postupne, vedomým  rozhodnutím, alebo bez toho, aby som vedel presne povedať čas a okolnosti, sa moja  zdedená a tradične odovzdávaná viera stala mojou osobnou vierou. Uvedomujem si tento dôležitý  kvalitatívny skok? Ďakujem zaň? Mám z neho naozaj radosť?

Čo pre mňa znamená moja viera? Je naozaj  pocitom  radosti z osobného stretnutia, z precítenia Božej veleby i z jeho prítomnosti v mojom najhlbšom vnútri? Zažil som už ten pocit? Dokážem si ho aj teraz pripomenúť a znovu vychutnať?

Druhá fáza. Moje povolanie ku kňazstvu.

Ako som vnímal kňazstvo, akú som mal o ňom predstavu vo chvíli, keď som začal uvažovať o svojom povolaní, keď som sa rozhodoval prihlásiť do seminára? Ako sa rodilo, akými fázami prebiehalo moje rozhodovanie? Išlo o dramatické, jasne zadefinované povolanie silne precítené v jednej chvíli, alebo o postupné narastanie pocitu a túžby byť kňazom?

Pokúsim sa teda zaradom, postupne, po poriadku  pripomenúť si ako sa v mojom živote zrodilo kňazské povolanie. Čo naň vplývalo? Možno príklad môjho otca kňaza, alebo kňaza-principála vo farnosti, ktorému som miništroval. Kedy a akým spôsobom som si po prvýkrát sám pred sebou  začal uvedomovať, že chcem byť kňazom? Kedy, v akej situácii, s akým pocitom som prvýkrát definitívne vedome povedal: „Pane, chcem byť tvojim služobníkom, nech sa mi stane podľa tvojho slova?

Aký pocit vtedy vo mne prevládol? Pocit obavy, bázne, strachu – alebo radosti, odhodlania, dôvery?  A ako teraz, s odstupom času hodnotím toto  moje rozhodovanie? Som za svoje povolanie vďačný, ďakoval som zaň? Ďakujem zaň aj dnes?

Potom prišli roky seminárnej formácie – ako som ich prežil? Čo vo mne zanechali? Zmenili môj pohľad na kňazstvo? Dozrel, očistil sa tento pohľad od mladíckej romantiky, alebo od nedokonalých predstáv, stal sa zrelým a vyváženým s pocitom zodpovednosti a bázne? Alebo, čím viac som nazeral do tzv. cirkevnej kuchyne, tým viac som si možno musel skorigovať predchádzajúci idealizujúci pohľad na kňazstvo? Čo to vo mne vyvolalo? Túžbu po väčšej dokonalosti, alebo nebodaj vnútornú rezignáciu a pokračovanie v príprave, ale možno teraz už s pragmatickým aspektom, keď som začal čas strávený v seminári vnímať stále viac a viac, ako prípravu na zamestnanie, ktoré som si zvolil a ku ktorému je potrebné mať kvalifikáciu a kvôli tomu treba strpieť pri jej získavaní aj isté nepohody seminárskeho života a obmedzovania osobnej slobody? Ako spomínam na seminár, na formátov, na spolubratov?

Tretím momentom našej úvahy je pripomenutie si momentu našej kňazskej vysviacky a dnešného prežívania daru kňazstva.

Ako som k nej pristupoval? S nedočkavosťou? S bázňou a chvením? S pokorou? Zaiste, že s pokorou, zaiste že s bázňou. Zaiste, že s chvením. Ale ako sa moje kňazstvo vyvíjalo ďalej? Čo z tejto pokory, bázne a chvenia je prítomné v mojom kňazskom živote dnes? V akej forme?

Čo sa v pohľade naň zmenilo pri konfrontácii ideálu s realitou každodenného života? Ako som dokázal spájať svoj rodinný osobný život s kňazskou službou? Najsmutnejšie slová, ktoré som počul od jedného môjho spolužiaka zo seminára, už pár rokov po vysviacke boli: „Ľutujem, že som sa stal kňazom, že som sa nechal vysvätiť“. A naopak, najkrajšie slová boli zasa slová jedného starého kňaza: „Ja som tak šťastný, že som kňazom. Nemenil by som svoj život za nič.“ Iste, roky služby z nás zotreli čerstvý a voňavý, ale ľahko sa odlupujúci náter novokňazskej horlivosti, a súčasne preverili pritom, či máme pevný základ, robustnú konštrukciu, schopnú  znášať aj dlhodobé vyťaženie. Chrám, spovednica, škola, katechéza – a popritom rodina, sťahovania, opravy, stavby, projekty- a potom zasa, zaopatrovanie, prvé piatky, ... a kdesi popri tom  únava,  nepochopenie, možno aj od blízkych,  napätia s farníkmi, drobné roztržky so spolubratmi, pokušenia k lenivosti, závisti, k povrchnosti – tým všetkým si každý z nás prešiel. A predsa sme dnes tu, pred Pánovým oltárom, pri jeho stole, vo Večeradle – a on sa k nám skláňa aby nám umyl nohy a my by sme mu radi povedali: Pane, hlavne mi umy srdce, očisti moje city, hlavne mi umy hlavu, očisti a osviež môj um, aby som  chápal, čo odo mňa očakávaš, aby som to prijal a pochopil. Viem, že nás

A Pán sa nám aj dnes prihovára ako apoštolom a hovorí nám ústami svätopisca: keďže sme obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu.  Myslite na toho, ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu. -  V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi. (Hebr 12, 1-4)

Hovoríme o kňazskom spoločenstve, schádzame sa dnes v tomto spoločenstve, ale nezabúdajme pritom, že najdôležitejším rozmerom spoločenstva, ktoré má každý z nás vytvárať je osobné spoločenstvo s Bohom. V ňom prežívame  ducha našej služby, len toto živé spoločenstvo je garanciou i zmyslom nášho kňazstva. Zdanlivo ide o vzťah, ktorý je najmenej „viditeľný“  keďže sa odohráva v skrytej komôrke srdca každého z nás. Je našim osobným tajomstvom i najcennejším pokladom. Tento poklad máme chrániť a zveľaďovať a z neho čerpať a rozdávať aj ostatným. Tento vzťah si chceme aj dnes obnoviť a občerstviť. Keď budeme dnes pristupovať k oltáru, spomeňme si na našu prvú liturgiu, na chvíľu, keď  na nás spočinuli ruky biskupa, nástupcu apoštolov a keď, kľačiac pred oltárom, sa naša hlava oň opierala ako hlava apoštola Ján o Pánovu hruď pri Poslednej večeri. Spomeňme si na našu prísahu, na náš úmysel ktorý sme si vtedy vzbudili, na našu ochotu  prijať a žiť horlivo naše kňazstvo. Tento úmysel si pri dnešnej liturgii obnovme s tou istou tajomnou vrúcnosťou, ktorá napĺňala prvé chvíle nášho kňazstva. Pri tomto nás posilňujú slová Apoštola Pavla: Napokon  upevňujte  sa v Pánovi a v sile jeho moci. 11 Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. 12 Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach. 13 Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť! 14 Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti 15 a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! 16 Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! 17 A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo! 18 Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých! 19 Aj za mňa, aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia.  Ef 6,10-19

Prosme Pána a Darcu všetkých dobier, aby  v nás roznietil ešte väčšiu lásku, aby nás urobil schopnými naozaj byť mužmi obety, služby a spoločenstva, teda skutočne Kristovými kňazmi. Toto kňazstvo chceme prežívať vo všetkých úrovniach, v ktorých ho uskutočňujeme:

V týchto požehnaných dňoch nám Boh dovolil dotknúť sa jeho kríža, lebo vo svojej veľkej štedrosti, rôznymi spôsobmi nám preukazuje svoju nesmiernu dobrotu a lásku.

Nám kňazom, svojim služobníkom, dovolil mať účasť na jeho svätých tajomstvách a prostredníctvom slávenia Eucharistie, ktorú pred svojou Paschou ustanovil, nás pritiahol bližšie k sebe. Prostredníctvom sviatosti kňazstva, nám ponúka prístup ku Kristovi, „ktorý nám svojou krvou vydobyl Božie milosrdenstvo.“  Nech je z to oslávený v našich životoch.

Pri príležitosti veľkonočných sviatkov chcem sa Vám poďakovať za Vašu obetavú, ochotnú a radostnú službu, za dar Vášho sviatostného kňazstva, za obety, kríže a modlitby. Z celého srdca Vám za to ďakujem!

Nasledujúc Krista a kráčajúc po ceste spásy prajem Vám, aby ho Vaša duša nikdy nestratila z očí, aby vo Vás Kristus našiel milosrdnú lásku, v ktorej „spozná obraz svojej vlastnej dobroty.“ Kráčajme spolu s ním cestou odpustenia a pokánia, aby sme mohli byť svedkami jeho slávneho vzkriesenia.

Homília Svätého Otca pri Omši svätenia olejov

Štvrtok Svätého týždňa, 14. apríla 2022

V čítaní z proroka Izaiáša, ktoré sme si vypočuli, dáva Pán prísľub plný nádeje, ktorý sa nás bezprostredne týka: „Vy sa budete volať kňazmi Pána, služobníkmi nášho Boha vás budú nazývať. Ja im dám spravodlivú odmenu a uzavriem s nimi večnú zmluvu“ (61,6.8). Byť kňazmi je, drahí bratia, milosť, veľmi veľká milosť, ktorá nie je v prvom rade milosťou pre nás, ale pre ľud[1] a pre náš ľud je veľkým darom skutočnosť, že Pán si vyberá uprostred svojho stáda niektorých, aby sa starali o jeho ovečky výlučným spôsobom, ako otcovia a pastieri. A sám Pán vypláca kňazskú odmenu: „Ja im dám spravodlivú odmenu“ (Iz 61,8), hovorí. A on, to vieme, je dobrým platcom, hoci má svoje zvláštnosti, akou je tá, že vypláca najprv tých posledných a potom prvých, ale to je jeho štýl.

Čítanie z knihy Zjavenia nám hovorí, aká je Pánova odmena. Je to jeho láska a bezpodmienečné odpustenie našich hriechov za cenu jeho krvi vyliatej na kríži. „On, ktorý nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov a urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi“ (1,5-6). Niet väčšej odmeny než Ježišovo priateľstvo, nezabudnime na to. Niet väčšieho pokoja ako jeho odpustenie, a to vieme všetci. Niet drahšej ceny ako jeho vzácna krv, u ktorej nesmieme dovoliť, aby bola znevážená nehodným správaním.

Ak čítame srdcom, drahí bratia kňazi, toto sú Pánove pozvania byť mu verní, byť verní jeho zmluve, nechať sa milovať, nechať si odpustiť. Tie pozvania nie sú iba pre nás samých, ale aby sme takto mohli s čistým svedomím slúžiť svätému a vernému Božiemu ľudu. Ľudia si to zaslúžia a aj to potrebujú. Lukášovo evanjelium nám hovorí, že po tom, čo Ježiš prečítal pred svojím ľudom úryvok z proroka Izaiáša a sadol si, „oči všetkých sa upreli naňho“ (4,20). Aj Zjavenie nám dnes hovorí o očiach upretých na Ježiša, o neodolateľnej príťažlivosti ukrižovaného a vzkrieseného Pána, ktorá nás vedie k adorácii a poznaniu: „Hľa, prichádza s oblakmi a uvidí ho každé oko, aj tí, čo ho prebodli, a budú nad ním nariekať všetky kmene zeme. Tak je. Amen“ (1,7). Konečnou milosťou, keď sa zmŕtvychvstalý Pán vráti, bude bezprostredné poznanie – uvidíme ho prebodnutého a spoznáme, kto je on a kto sme my, hriešnici; nič viac.

„Uprieť zrak na Ježiša“ - to je milosť, ktorú máme ako kňazi pestovať. Uprieť zrak na Ježiša. Na konci dňa je dobre hľadieť na Pána, a nech on hľadí do nášho srdca, ako aj do srdca ľudí, ktorých sme stretli. Nejde o robenie účtovníctva s hriechmi, nie, ale o láskyplnú kontempláciu, v ktorej hľadíme na náš deň Ježišovým pohľadom a vidíme tak milosti dňa, dary a všetko, čo pre nás urobil, aby sme poďakovali. A ukážeme mu aj naše pokušenia, aby sme si ich uznali a zamietli ich. Ako vidíme, ide tu o chápanie toho, čo je milé Pánovi a čo chce od nás tu a teraz, v našom terajšom živote.

A možno, ak sa oprieme o jeho pohľad plný dobroty, bude tu z jeho strany aj náznak, aby sme mu ukázali našich bôžikov. Tých bôžikov, ktorých sme ako Ráchel schovali pod záhyby nášho plášťa (porov. Gn 31,34-35). Dovoliť Pánovi, aby sa pozrel na našich skrytých bôžikov - všetci ich máme, všetci! – a nechať Pána pozrieť sa na týchto skrytých bôžikov nás robí voči nim silnými a oberá ich o moc.

Pánov pohľad nám ukazuje, že v skutočnosti v nich oslavujeme sami seba,[2] pretože tam, do toho priestoru, v ktorom žijeme, akoby bol výlučný, sa vtiera diabol a pridáva veľmi zlý prvok: spôsobuje, že nielen „lahodíme“ sami sebe popúšťaním uzdy určitej vášni alebo pestovaním ďalšej, ale vedie nás aj k tomu, aby sme nimi, tými skrytými modlami, nahradili prítomnosť Božských osôb, prítomnosť Otca, Syna a Ducha, ktorí v nás prebývajú. To sa skutočne stáva. Napriek tomu, že si niekto hovorí, že dokáže dokonale rozlíšiť, čo je modla a kto je Boh, v praxi uberáme priestor Trojici a dávame ho diablovi, v istom druhu nepriamej adorácie: takej, pri ktorej to človek skrýva, ale neustále počúva jeho reči a konzumuje jeho produkty, takže nakoniec nezostane ani len kútik pre Boha. Lebo on je takýto, postupuje pomaly.

A potom, už som inokedy hovoril o „kultivovaných“ démonoch, tých, o ktorých Ježiš hovorí, že sú horší než ten, ktorého vyhnal. Sú totiž „zdvorilí“, zazvonia pri dverách, vstúpia a krok za krokom ovládnu celý dom. Musíme sa mať na pozore, toto sú tí naši bôžikovia. 

Ide o to, že modly majú niečo - istý prvok - osobného. Keď ich neodhalíme, keď nedovolíme Ježišovi, aby nám ukázal, že v nich chybne hľadáme samých seba a že nechávame priestor, do ktorého sa Zlý votrie. Musíme si uvedomiť, že diabol od nás vyžaduje, aby sme plnili jeho vôľu a slúžili mu, ale nie vždy žiada, aby sme mu slúžili a zbožňovali ho neustále. Nie, on je chytrý, je veľký diplomat. Stačí mu, keď z času na čas prijme adoráciu, aby ukázal, že je naším skutočným pánom a že sa dokonca cíti bohom v našom živote a v našom srdci.

Keď som to spomenul, chcel by som sa pri tejto Omši svätenia olejov s vami podeliť ohľadom troch priestorov skrytej modloslužby, v ktorých Zlý používa svoje modly, aby v nás oslabil naše povolanie pastierov a postupne nás oddelil od blahodarnej a láskyplnej prítomnosti Ježiša, od Ducha a od Otca.

Prvý priestor pre skryté modlárstvo sa otvára tam, kde je duchovná svetáckosť, ktorá je „ponukou života, je to kultúra, kultúra chvíľkového, kultúra zdania, kultúra make-upu“.[3] Jej kritériom je triumfalizmus, triumfalizmus bez kríža. A Ježiš sa modlí, aby nás Otec ochránil pred touto kultúrou svetáckosti. Toto pokušenie slávy bez kríža ide proti osobe Pána, ide proti Ježišovi, ktorý sa ponižuje vo Vtelení a ktorý je - ako znak protirečenia - jediným liekom proti každej modle. Byť chudobný s chudobným Kristom a „pretože Kristus si vybral chudobu“ je logika Lásky, a žiadna iná. V dnešnom úryvku evanjelia vidíme, ako Pán prichádza do svojej skromnej kaplnky, vo svojej malej dedinke, kam chodil celý život, aby urobil rovnaké Ohlásenie, aké urobí na konci dejín, keď príde vo svojej sláve obklopený anjelmi. A my, naše oči musia byť upreté na Krista, tu a teraz, v Ježišovej histórii so mnou, tak ako budú aj vtedy. Svetáckosť hľadania vlastnej slávy nás okráda o prítomnosť pokorného a poníženého Ježiša, Pána, ktorý je všetkým nablízku, Krista, ktorý súcití so všetkými trpiacimi, ktorého adoruje náš ľud, ktorý vie, kto sú jeho skutoční priatelia. Svetácky kňaz nie je nič iné ako klerikalizovaný pohan. Svetácky kňaz nie je nič iné než klerikalizovaný pohan.

Ďalšia oblasť skrytého modlárstva sa zakoreňuje tam, kde sa dáva prvé miesto pragmatizmu čísel. Tých, ktorí majú túto skrytú modlu, možno rozpoznať podľa ich lásky k štatistikám, tým, ktoré sú schopné v diskusii vymazať akúkoľvek osobnú črtu a dať prioritu väčšine, ktorá sa nakoniec stáva kritériom rozlišovania. Je to niečo mrzké. Toto nesmie byť jediným spôsobom, ako postupovať, ani jediným kritériom v Kristovej Cirkvi. Ľudí nemožno „číslovať“ a Boh nedáva Ducha „s mierkou“ (porov. Jn 3,34). V tejto fascinácii číslami vlastne hľadáme samých seba a vytešujeme sa z kontroly, ktorú nám zabezpečuje táto logika, ktorá sa nezaujíma o tváre a nie je logikou lásky, miluje čísla. Charakteristickou črtou veľkých svätcov je, že sa vedia stiahnuť, aby nechali všetok priestor Bohu. Toto stiahnutie sa, toto zabudnutie na seba a snaha byť zabudnutý všetkými ostatnými je charakteristické pre Ducha, ktorý nemá svoj vlastný obraz – Duch Svätý nemá obraz (imidž), nemá svoj obraz jednoducho preto, že je kompletne Láskou, ktorá dáva zažiariť obrazu Syna a v ňom obrazu Otca. Nahradenie jeho Osoby, ktorá už zo svojej podstaty nemá záľubu v ukazovaní sa – pretože nemá obraz –, je to, o čo sa usiluje modla čísel, ktorá spôsobuje, že sa všetko „ukazuje“, hoci len abstraktným a výpočtovým spôsobom, bez stelesnenia.

Treťou oblasťou skrytého modlárstva, ktorá súvisí s predchádzajúcou, je tá, ktorá sa otvára s funkcionalizmom, zvodnou sférou, v ktorej sa mnohí „skôr než cestou nadchýnajú cestovným harmonogramom“. Funkcionalistická mentalita neznáša mystérium, jej cieľom je efektívnosť. Postupne táto modla nahrádza prítomnosť Otca v nás. Prvá modla nahrádza prítomnosť Syna, druhá modla prítomnosť Ducha Svätého, a táto prítomnosť Otca. Náš Otec je Stvoriteľ, ale nie len ako niekto, kto dáva veciam „fungovať“, ale ten, kto „tvorí“ ako Otec, s nehou, a stará sa o svoje stvorenia a koná tak, aby bol človek slobodnejší. Funkcionalista sa nevie radovať z milostí, ktoré Duch vylieva na svoj ľud a ktorými by sa mohol „živiť“ aj ako robotník, ktorý si zarába svoju mzdu. Funkčne zmýšľajúci kňaz má svoju vlastnú potravu, ktorou je jeho ego. Vo funkcionalizme nechávame bokom adoráciu Otca v malých i veľkých veciach nášho života a nachádzame si uspokojenie v účinnosti našich programov. Podobne ako to urobil Dávid, keď sa pokúšaný Satanom rozhodol vykonať sčítanie ľudu (porov. 1 Krn 21,1). Títo sú zamilovaní do plánu trasy, do plánu cesty, nie do kráčania.

V týchto dvoch posledných priestoroch skrytého modlárstva (pragmatizmus čísel a funkcionalizmus) nahrádzame nádej, ktorá je priestorom stretnutia s Bohom, empirickým potvrdením. Je to postoj márnomyseľnosti zo strany pastiera, postoj, ktorý rozkladá jednotu svojho ľudu s Bohom a formuje novú modlu založenú na číslach a programoch: modlu „moja moc, naša moc“,[4] náš program, naše čísla, naše pastoračné plány. Skrývanie týchto modiel (s Rácheliným postojom) a neschopnosť demaskovať ich v každodennom živote poškodzuje vernosť našej kňazskej zmluve a robí vlažným náš osobný vzťah s Pánom. – Ale o čo ide tomuto biskupovi, ktorý dnes miesto aby hovoril o Ježišovi, hovorí nám o modlách, - niekto si môže takto pomyslieť...

Drahí bratia, Ježiš je jediná cesta, ako sa nezmýliť v poznaní toho, čo cítime, k čomu nás vedie naše srdce... On je jediná cesta, ako dobre rozlišovať, konfrontovaním sa s ním každý deň, akoby aj dnes sedel v našom farskom kostole a vravel nám, že dnes sa splnilo všetko, čo sme počuli. Ježiš Kristus, ktorý je znamením protirečenia - čo nie je vždy niečo kruté alebo tvrdé, nakoľko aj milosrdenstvo je znamením protirečenia a oveľa viac je ním nežnosť - Ježiš Kristus, ako hovorím, spôsobuje, že sa tieto modly odhalia, že sa vidí ich prítomnosť, ich korene a to, ako fungujú, a takto ich Pán môže zničiť. O toto tu ide: dať priestor tomu, aby Pán mohol zničiť naše skryté modly. A my si ich musíme pripomínať, musíme byť pozorní, aby kúkoľ týchto modiel, ktoré sme dokázali ukryť v záhyboch našich sŕdc, znovu nevyrástol.

A na záver by som chcel poprosiť svätého Jozefa, najčistejšieho otca bez skrytých modiel, aby nás oslobodil od každej túžby po vlastníctve, pretože táto túžba po vlastníctve je úrodnou pôdou, na ktorej modly rastú. A nech nám tiež vyprosí milosť, aby sme sa nevzdávali v náročnej úlohe rozpoznávať tieto modly, ktoré tak často ukrývame alebo sa nám ukrývajú. A tiež prosme sv. Jozefa, aby tam, kde váhame, ako robiť veci lepšie, orodoval za nás, nech Duch osvieti náš úsudok, tak ako osvietil ten jeho, keď bol pokúšaný opustiť „potajomky“ (lathra) Máriu, aby sme so šľachetnosťou srdca vedeli podriadiť láske to, čo sme sa naučili zo zákona.[5]

---

[1] Pretože služobné kňazstvo je v službe všeobecného kňazstva. Pán si vyvolil niektorých, aby „v Kristovom mene úradne vykonávali kňazskú službu na dobro ľudí“ (II. vatikánsky koncil, Dekrét Presbyterorum ordinis, 2; porov. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 10). „Lebo služobníci, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom“ (Lumen gentium, 18).

[2] Porov. Katechéza pri generálnej audiencii, 1. augusta 2018.

[3] Homília pri svätej omši v Dome sv. Marty, 16. mája 2020.

[4] J. M. Bergoglio, Meditaciones para religiosos, Bilbao, Mensajero, 2014, 145.

[5] Porov. Apoštolský list Patris corde, 4, pozn. 18.

• Predch.
• Nasl.