Biblista približuje pašiové postavy: Pilát bol cynik, Barabáš židovský hrdina, Veroniku evanjeliá vôbec nespomínajú

Evanjelisti zachytávajú sedem Ježišových viet na kríži, no od evanjelia k evanjeliu sa líšia, hovorí biblista František Trstenský.

V Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok) sa každoročne čítajú Jánove pašie, kým na Palmovú (Kvetnú) nedeľu sa striedajú evanjeliá zvyšných troch evanjelistov. Prečo?

Ján ponúka jedinečný pohľad na utrpenie Ježiša Krista. Zvyšní traja evanjelisti približujú Ježiša ako muža bolesti a opustenosti. V Jánovom evanjeliu Kristus zomiera ako kráľ vo vedomí, že všetko je dokonané. To znamená, že je naplnené poslanie, pre ktoré ho Otec poslal.

Pre Jána kríž nie je nástrojom potupy, ale trón slávy a lásky, na ktorý Kristus – kráľ vedome a dobrovoľne vystupuje.

Kvetná nedeľa sa nazýva aj Nedeľou utrpenia Pána. Preto sa strieda opis Pánovho utrpenia troch evanjelistov Marka, Lukáša a Matúša, lebo zdôrazňujú rozmer bolesti. Na Veľký piatok sa koná poklona svätému krížu, ktorý je oslavou lásky, čo vyzdvihuje Ján.

Smrť Ježiša a zmŕtvychvstanie je základ a podstata kresťanstva. Keď si porovnáme všetky štyri evanjeliá, ani v tomto nám však neponúkajú zhodný príbeh. Ako by ste vysvetlili jednotlivé odlišnosti?

V prenesenom význame by som povedal, že evanjeliá nie sú fotografiou Ježiša Krista, ale jeho obrazom. Farby sú stále tie isté – osoba a posolstvo Ježiša Krista. Ale každý evanjelista tieto farby „namieša“ a „namaľuje“ jedinečným spôsobom vzhľadom na pramene, vlastné schopnosti, ale aj odkaz pre komunitu, ktorej je konkrétne evanjelium adresované.

Opis Ježišovho umučenia sa zakladá na historických udalostiach, ktoré sa stali, avšak ich hlavným cieľom bola kerygma, čiže ohlásenie a odovzdanie duchovného posolstva. Ich úmyslom teda nebolo vypovedať všetko, uviesť každý detail, ale uviesť všetko podstatné o Ježišovej smrti, čo je nevyhnutné pre vieru.

Aká dejová línia je rovnaká vo všetkých evanjeliách?

V rámci celkovej štruktúry jednotlivých evanjelií je pašiový príbeh najväčším literárnym blokom vo všetkých evanjeliách a vykazuje aj najväčšie známky zhody medzi nimi.

Po Ježišovom nanebovstúpení sa v 30.-40. rokoch prvého storočia sformovala najskôr ústna a potom aj písomná podoba Ježišovho umučenia, ktorá slúžila ako prameň pre dnešný evanjeliový príbeh umučenia Pána.

Postupne sa vyformovalo sedem tematických celkov, ktoré nachádzame vo všetkých evanjeliách – pomazanie v Betánii, ustanovenie Eucharistie, Getsemanská záhrada, proces pred židovskou veľradou, proces pred Pilátom, ukrižovanie a Ježišov hrob.

Skúsme si cez jednotlivé postavy pašiového príbehu vysvetliť, ako teda jednotliví evanjelisti „namiešali“ opis Ježišovho umučenia. Na čo sa zameriava Lukáš?

Lukáš necháva aj na kríži vyznieť Ježišovmu milosrdenstvu, ako to robí v celom svojom spise. „Zmierňuje“ negatívne postoje okolia: zbožné ženy, ktoré Ježiša sprevádzajú, nad ním plačú, zástup sa bije do pŕs a jeden z lotrov na kríži sa kajá a napomína druhého lotra.

Lukáš zobrazuje Ježišovu smrť ako mučeníctvo spravodlivého, ktorý pred smrťou všetkým odpúšťa a zomiera s modlitbou na perách.

Neskôr podobným štýlom opíše v Skutkoch apoštolov Štefanovu smrť. Kristova smrť je modelom pre učeníkov, ktorým Lukáš adresuje svoj spis.

Matúš adresoval svoje evanjelium kresťanom pochádzajúcim zo židovstva. Ako sa to prejavilo v jeho pašiovom príbehu?

Matúš sa zameral na starozákonné odkazy a predpovede prorokov. Všetko, čo sa s Ježišom deje, deje sa preto, „aby sa splnilo Písmo“.

Ako jediný hovorí o tom, že pri Ježišovej smrti sa otvárali hroby a z nich vstávali telá svätých. Ide zjavne o eschatologický a apokalyptický rozmer. Ježišova smrť je definitívnym naplnením dejín spásy.

Taktiež ako jediný hovorí o Pilátovej žene, ktorá vo sne spoznáva Ježišovu vinu, kým židovskí vodcovia pracujú na prepustení Barabáša. Táto pohanská žena hovorí o Ježišovej spravodlivosti, čiže nevine, čo je v kontraste so znalcami Písma. Tí v predpovediach Starého zákona nespoznávajú v Kristovi Mesiáša ako Pánovho trpiaceho služobníka, o ktorom hovorí Izaiáš.

Neprijali ho pri narodení v Betleheme, neprijímajú ho ani teraz pri umučení.

Čo zdôrazňuje evanjelista Marek?

Markovo evanjelium sa niekedy nazýva evanjelium utrpenia s dlhším predhovorom. Až jednu tretinu celého spisu evanjelista venuje posledným dňom Ježiša Krista. Zvýrazňuje Ježišovu opustenosť, ktorá sa ešte stupňuje. Ježišovi sa posmievajú predstavení národa, zástupy aj zločinci na kríži.

Tragickosť je asi najhlbšie vyjadrená zmienkou o mladíkovi, ktorý radšej uteká nahý, akoby ho mali chytiť s Ježišom. Nahý učeník je symbolom utekajúceho učeníka, ktorý necháva Ježiša samotného. Prví učeníci boli povolaní, aby zanechali všetko a šli za Ježišom. Tento učeník však necháva všetko, aby od neho utiekol.

„Pašiový príbeh je najväčším literárnym blokom vo všetkých evanjeliách a vykazuje aj najväčšie známky zhody medzi nimi.“

Pravý učeník môže pochopiť skutočnú identitu Ježiša Krista až v pohľade na jeho kríž. Preto z úst rímskeho stotníka pri Ježišovej smrti zaznieva: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“

Istým spôsobom akoby celé Markovo evanjelium bolo vložené medzi dve zvolania, pretože Markovo evanjelium sa začína slovami: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna“ a medzi posledné slová tohto evanjelia patrí práve uvedené vyznanie stotníka o zomierajúcom ako o Božom Synovi.

Už ste spomínali, že Jánov pohľad je jedinečný. V čom?

Ján sa svojím teologickým zameraním výrazne odlišuje od ostatných troch evanjelistov. Ježišova smrť je oslávením, je naplnením Ježišovej hodiny, ktorú evanjelista ohlásil pri prvom zázraku v Káne Galilejskej („ešte neprišla moja hodina“).

V umučení sa dostáva tak Synovi, ako aj Otcovi najväčšej slávy. Už na začiatku Ján Krstiteľ povie o Kristovi: „Hľa, Baránok Boží.“ Tento Baránok zomrie v čase, keď v jeruzalemskom chráme zabíjajú baránkov na veľkonočnú večeru.

Kým v ostatných evanjeliových textoch Ježiš je pred židovskou veľradou a Pilátom málo zhovorčivý, v Jánovom evanjeliu Ježiš vystupuje v dialógu s Pilátom ako skutočný kráľ, ktorého kráľovstvo nie je z tohto sveta. Pri pozornom počúvaní tohto rozhovoru vidíme, že nie Pilát vynáša súd, ale Ježiš je skutočným Sudcom.

Napokon bol Ježiš aj pochovaný ako kráľ. Nikodém na pomazanie tela použil 100 libier vzácnej myrhy s aloou, čo je približne 32 kilogramov. Množstvo je obrovské a vyjadruje kráľovský pohreb. 

Akú úlohu zohráva v Jánovom evanjeliu osoba milovaného učeníka?

Táto osoba sa nespomína počas Ježišovho verejného účinkovania, ale v textoch Ježišovho utrpenia. Je prítomný v tých najdôležitejších scénach, v ktorých žiadny iný učeník už nebol prítomný – pri procese pred veľradou, pri ukrižovaní, pri prázdnom hrobe, pri zjavení sa zmŕtvychvstalého Ježiša.

Takto dáva autor štvrtého evanjelia svojim čitateľom vedieť, že má za sebou dôveryhodného a výnimočného svedka pre všetko, čo zachytil vo svojom spise.

A ako sa máme pozerať na úlohu, ktorú zohral v príbehu Ježišovho umučenia Judáš? Čo je cez jeho postavu naznačené? 

V dejinách literatúry a tradície sa postava Judáša vždy nanovo analyzuje s množstvami rozdielnych pohľadov. Jestvujú tendencie ospravedlniť jeho čin. To je biblicky a teologicky nesprávne.

Judáš nebol bábka, ktorú by Boh použil krutým spôsobom. Musíme rešpektovať pohľad evanjelií, ktoré uznávajú slobodu človeka, aj Judáša, a to je aj sloboda vybrať si zlo a hriech.

Je veľmi pravdepodobné, že Judáš sníval o Ježišovi ako o politickom a národnom mesiášovi. Naznačuje to jeho meno „Iškariotský“, ktoré asi pochádza od slova „sikardi“, čo bola radikálna nacionalistická skupina v rámci židovstva, ktorá neváhala používať na dosiahnutie svojich cieľov násilie. Keď sa jeho očakávania nenaplnili, prišlo sklamanie, zrada, vytriezvenie zo zrady a samovražda.

Niektorí chcú vidieť Judáša v pekelnom ohni. To však nemôžeme povedať. Cirkev to nikdy o žiadnom človeku nevyhlásila. V absolútnom momente samoty, ktorý je rozhodujúcim okamihom smrti, keď sa človek nachádza medzi časom a večnosťou, stále existuje možnosť voľby.

Nikto z nás nemôžeme posúdiť, aká bola jeho voľba. V posledných hodinách jeho osobnej tragédie vidíme v geste odhodenia peňazí, ktoré dostal za zradu, náznak pokánia. Definitívnu odpoveď dostaneme až vo večnosti, a to každý o sebe samom.

Stále sa vedú polemiky o tom, kto vlastne zabil Ježiša. Sú interpretácie, ktoré poukazujú na zodpovednosť celého židovského národa. Aký je k tomu výklad evanjelií?

Niekedy sa zabúda na to, že Ježiš, jeho matka a pestún, apoštoli a prví učeníci mali židovský pôvod. Vzťah medzi evanjeliami a židovským svetom je veľmi úzky. Ak evanjeliá kritizujú židovské autority – farizejov a zákonníkov, ide o odsúdenie ich správania, ale nie o odsúdenie celého židovského národa.

Podobným spôsobom vystupovali starozákonní proroci. V Jánovom evanjeliu sa až 71-krát používa označenie „židia“. Označenie však nemá negatívny význam, lebo už vo štvrtej kapitole zaznievajú Ježišove slová Samaritánke: „Spása je zo Židov“ (Jn 4, 22).

Ako je to z historického hľadiska?

Z historického hľadiska môžeme s určitosťou povedať, že iba malá skupina Ježišových súčasníkov bola voči nemu naladená nepriateľsky a vydala ho rímskej moci. Je pravdou, že táto malá skupina dokázala vytvoriť atmosféru odmietnutia Ježiša a prepustenia Barabáša.

Avšak techniku manipulácie verejnou mienkou vidíme aj v dnešnom svete. Zvolanie ľudu „jeho smrť na nás a na naše deti“ (Mt 27,25) nie je vôbec možné interpretovať ako právnu vinu, ktorú si ponesie židovský národ. Ide o rozhodnutie úzkej skupiny jedincov o Ježišovej smrti, nie celého národa.

Zostaňme ešte pri postave Barabáša. Do akej miery je jeho postava historická?

Evanjeliá sa zhodujú v tom, že Barabáš bol zodpovedný za vzburu a vraždu. Rimania boli mimoriadne citliví na vzbury, ktoré tvrdo trestali. Preto zo strany domácich sa Barabáš mohol tešiť popularite ako ten, kto sa dokázal postaviť proti Rimanom, a preto žiadali jeho prepustenie.

Dodnes jestvuje medzi biblistami diskusia o historicite židovského zvyku takzvanej veľkonočnej amnestie. Z diel autorov tej doby, napríklad Jozefa Flávia či Plínia Mladšieho, vyplýva, že takáto prax jestvovala.

Oveľa dôležitejší je však teologický odkaz. Meno Barabáš totiž v aramejčine znamená syn otca. Pilát postavil pred zástup na výber dvoch „synov“. Na jednej strane pozemský syn a na druhej strane Ježiš, ktorý je Synom Boha.

Zástup si vybral pozemskú predstavu mesiáša, ktorá je postavená na násilnej zmene, a odmietol Ježišovu cestu Mesiáša, na ktorej sa zrieka seba samého a berie na seba úlohu sluhu. Dejinami prebieha zápas, ktorej „vízii“ mesiáša dá ľudstvo prednosť. Veľká noc nám ponúka Božiu víziu.

„Zvolanie ľudu ,jeho smrť na nás a na naše deti‘ nie je vôbec možné interpretovať ako právnu vinu, ktorú si ponesie židovský národ.“

Akú zodpovednosť mal za Ježišovu smrť Pilát? 

Žalobcovia vedeli, že za bohorúhačstvo by Rimania neodsúdili človeka na trest smrti, preto ich obžaloba bola postavená na buričstve, na tom, že sa Ježiš vydáva za kráľa. Je to falošné obvinenie, lebo Kristus odmietal mocenské chápanie Božieho kráľovstva, pred touto predstavou doslova utekal.

Zdá sa, že Pilát nebol naklonený Ježiša odsúdiť. Poslal ho k Herodesovi, aplikuje „veľkonočnú amnestiu“, ponúka menší trest („potrestám ho a prepustím“). Videl, že Ježiš nemá na svojej strane žiadne vojenské légie ani vplyvnú skupinu, a teda nepredstavuje žiadne ohrozenie.

Evanjeliá hodnotia Piláta ako zbabelého a alibistického predstaviteľa súdnej moci, ktorý podlieha vyhrážke a bojí sa ohrozenia vlastnej povesti. Benedikt XVI. výstižne hovorí, že v osobe Piláta sa ponúka pragmatizmus a moc silnejších, ktorá sa stáva náboženstvom tohto sveta.

Bol to však Pilát, ktorý nechal na Ježišov kríž vyhotoviť nápis: Ježiš Nazaretský, židovský kráľ.

Z historických prameňov vieme, že Pilát bol cynik, ktorý sa k Židom správal neobyčajne pohŕdavo a tvrdo. Výsmech z Ježiša nastáva už vtedy, keď ho zbičovaného a s tŕňovou korunou postaví pred zástup a zvolá: „Hľa, váš kráľ“. Úmyslom Piláta bolo vysmiať a ponížiť Židov ich „kráľom“. Výsmech zavŕšil nápisom na kríži, čo si židovské autority rýchlo uvedomili a žiadali ho opraviť.

Aký má význam, že nápis bol vyhotovený v troch jazykoch?  

Evanjelisti zmienku o nápise v troch jazykoch využívajú na teologický odkaz. V čase napísania evanjelií sa kresťanstvo šírilo po celej Rímskej ríši. Vo východnej časti sa hovorilo po grécky, v západnej časti po latinsky.

Prvé spoločenstvo kresťanov sa zrodilo uprostred židovstva. V multilingvistickom nápise sa odzrkadľuje univerzalizmus vykúpenia, ktoré Boží Syn priniesol pre všetkých. Členovia cirkvi sa vyznačujú svojou rozmanitosťou, Kristov kríž však nikoho nevylučuje. Boží Syn chce všetkých pritiahnuť k sebe.

Nádherne symbolicky to vyjadruje evanjelista Ján v zmienke o Ježišovom odeve, ktorý bol nezošívaný, ale utkaný vcelku. Je to symbol jednoty, ktorú je možné budovať iba v Kristovi.

V príbehu Ježišovho umučenia vystupujú aj postavy, ktorých mená nie sú až také známe, napríklad kajúci lotor Dismas či stotník Longinus. Sú to viac postavy opradené legendou alebo historické?

V prípade týchto postáv nie je dôvod pochybovať o ich historickosti. Už inou skutočnosťou sú ich mená a ďalší život. Je to spojené s neskoršou snahou „prerozprávať“ Ježišov príbeh v životoch konkrétnych ľudí, ktorí sa s ním stretli, ako to vidíme v takzvaných apokryfných textoch.

Neraz sa v nich zrkadlí náboženský a pedagogický odkaz, ktorý aktualizuje evanjeliový text a kladie dôraz na pokánie a konverziu. Prípadne poukazuje na ich smutný koniec.

Prirovnám to k pobožnosti krížovej cesty, ktorá má veľkú obľubu na Slovensku práve pre tú skutočnosť, že v nej dochádza k aktualizácii postojov jednotlivých postáv na našu situáciu. Pri tejto pobožnosti nie je v popredí jej historickosť, ale jej zdnešnenie. 

Nie je teda pre nás dôležité, či Šimon z Cyrény alebo Veronika skutočne existovali, ale to, či vieme aj my byť Šimonmi a Veronikami dneška?

Nie tak celkom. Prvým cieľom je vždy vernosť biblickému textu a správne určenie jeho literárneho zmyslu. Nestačí preložiť slovo po slove, aby sme ho objavili. Skúmame, čo mali svätopisci v úmysle vyjadriť, pričom sa do úvahy berú zaužívané literárne druhy a spôsoby vyjadrovania podľa vtedajšej doby a kultúry.

„Jestvujú tendencie ospravedlniť Judášov čin. To je biblicky a teologicky nesprávne. Judáš nebol bábka, ktorú by Boh použil krutým spôsobom.“

Veronika sa v biblickom texte nespomína. Je to postava z apokryfného spisu Nikodémovo evanjelium zo 4. storočia, v ktorom sa spomína, že šatkou utrela Ježišovi tvár.

Naproti tomu postava Šimona sa uvádza v evanjeliu. Dokonca Marek špecifikuje, že bol otcom Alexandra a Rúfa, čo predpokladá, že títo synovia boli známi spoločenstvu, ktorému je evanjelium určené. Text hovorí, že bol prinútený niesť Ježišov kríž. Toto je presné znenie biblického textu.

Našou úlohou je porozumieť biblickému textu tak, ako je napísaný. Už od staroveku sa v Biblii usilovali objaviť aj duchovný zmysel, ktorý má tri roviny: vzťah k zjavenej pravde (pravdy, ktoré treba veriť), vzťah ku konkrétnemu správaniu v živote (zásady, podľa ktorých sa treba riadiť) a vzťah k večnej spáse – k poslednému cieľu človeka.

Takže v tomto duchovnom zmysle sa napĺňa, či dokážeme byť Šimonmi dneška. Rozumieme však, že k „pobožnosti” nemôžeme zvoliť prístup odbornej biblickej analýzy. Jej cieľom je ponúknuť archetypy postáv a správania s odkazom pre veriace spoločenstvo.

A ako máme vnímať celý príbeh Ježišovho umučenia a smrti? Skôr v teologickom kontexte ako historickom?  

Je dôležité, aby sme sa vyvarovali dvoch extrémov. Prvým extrémom je, keď považujeme evanjeliá iba za akúsi zbierku nábožných zamyslení bez historického základu.

Opačným extrémom je zas čítať evanjeliá ako Ježišov „životopis“ a pristupovať k nemu podľa dnešných zásad písania memoárov.

V evanjeliách nachádzame historické a chronologické údaje, ktoré nie sú samoúčelné, ale sú v službe odovzdania posolstva spoločenstvu veriacich. Najlepšie vidieť ich teologický odkaz v Ježišových posledných slovách z kríža.

Lenže aj tie sú v každom evanjeliu odlišné. Nie je to trošku mätúce?

Každé evanjelium kladie dôraz na také scény spojené s Ježišovou smrťou, ktoré sú charakteristické pre zásadné teologické posolstvo toho-ktorého evanjelia. Evanjeliá nevznikli v našej ére sociálnych sietí. Ich autori nekomunikovali medzi sebou svoj literárny postup, ba dokonca o sebe asi navzájom ani nevedeli. Nie je preto prekvapivé, že uvádzajú odlišné slová, ktoré Kristus vypovedal na kríži. Výber Ježišových slov je spojený s kristológiou a perspektívou každého evanjelistu.

Evanjeliá podávajú sedem viet, v každom evanjeliu odlišných. Je to duchovný testament Ježiša Krista, avšak nie pre ľudí pod krížom, ale pre tých, ktorí čítajú a počúvajú evanjeliá.

Čo nám hovorí Ježiš cez svoje slová na kríži?

Marek a Matúš uvádzajú zhodne jedinú vetu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Je to nárek žalmu 22, ktorý postupne prechádza do chválospevu. V utrpení človek zakusuje, že Boh je Pánom diania od počiatku a že ho zachráni k novému životu. Je to noc viery, v ktorej sa Boží Syn pripodobnil nám.

Lukáš uvádza tri vety: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“; „Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji“ a „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Prvá je modlitbou za tých, ktorí ho pribíjali na kríž, druhá za zločinca na kríži a treťou sa obracia na Otca. Tu skutočne vidíme rozpracovanú teológiu kríža. Ježiš je Spasiteľ hriešnikov, ktorý upiera našu pozornosť na konečný cieľ, ktorým je Boh, Otec.

Ján má opäť tri odlišné vety: „Žena, hľa tvoj syn! Hľa, tvoja matka!“; „Žíznim“ a „Je dokonané“. Je to Ježišov závet z kríža.

„Ak evanjeliá kritizujú židovské autority – farizejov a zákonníkov, ide o odsúdenie ich správania, ale nie o odsúdenie celého židovského národa.“

Najskôr Máriu ustanovil za adoptívnu matku učeníka, ako aj všetkých tých, ktorých ako svojich miloval až do krajnosti. Jána však môžeme vnímať aj ako zástupcu celého ľudstva. 

Keď vojak nastrčil  špongiu s octom na yzop a podal ju k Ježišovým ústam, ide o odkaz na noc vyslobodenia z egyptského otroctva, keď Izraeliti mali namočiť yzop do krvi baránka a pokropiť dvere svojich príbytkov. Ježiš je pravým veľkonočným baránkom, ktorého krv zachraňuje ľudstvo. Ježišova noc smrti a pochovania je nocou vykúpenia.

„Je dokonané“ je posledná veta Ježiša na kríži v Evanjeliu podľa Jána. Od začiatku tohto evanjelia Ježiš kráča v ústrety hodine, ktorá je oslávením Otca a Syna a táto hodina sa teraz napĺňa.

Ktorá postava príbehu Ježišovho umučenia je pre vás najsilnejšia?

Sú to tri postavy, traja svedkovia Ježišovej smrti. Prvou postavou je jeho matka, ktorú Ján spomína pri kríži. Stáva sa nositeľkou testamentu svojho syna z kríža a duchovnou matkou všetkých Ježišových bratov a sestier.

Druhou postavou je milovaný učeník, ktorý je vzorom každého učeníka. Všetci túžime byť autentickými učeníkmi, v ktorých má Kristus svoje zaľúbenie. Spolu s Máriou tvoria jadro cirkvi, ktorá sa rodí pod krížom a na ktorú Boží Syn v okamihu smrti vylieva svojho ducha. Môžeme povedať, že pre Jána sa Turíce odohrávajú pod krížom.

Napokon je to Mária z Magdaly, žena, ktorá je prítomná tak v Ježišovom ohlasovaní, ako aj pod krížom a pri zmŕtvychvstaní. Je to žena čistej lásky, ktorá s túžbou hľadá a nachádza svojho Učiteľa.

Udalosti Ježišovho umučenia prinášajú emócie, keď sa hlbšie ponoríme do tohto príbehu. Má byť slávenie Veľkej noci aj o emóciách?

Veľkonočné obrady sú jedinečné svojho druhu spomedzi celého liturgického roka. Sú popretkávané nesmiernou hĺbkou symbolov, ktoré pramenia z evanjeliových textov a doslova sa stávajú hmatateľnými.

Napríklad obrad umývania nôh, ktorý vyjadruje Ježišovu lásku, prenesenie Sviatosti Oltárnej do bočného bohostánku, ktoré odzrkadľuje Kristovu agóniu v Getsemany, prázdny hlavný bohostánok a obnaženie oltárov, čo symbolizuje Kristovo úplné vyprázdnenie seba samého, poklona krížu, obrad svetla na veľkonočnú vigíliu a podobne.

Emócie majú v tom dôležité miesto, lebo viera nie je súhrnom poznatkov, ale skúsenosťou viery.

Smrť Božieho Syna a jeho zmŕtvychvstanie je pre kresťanov podstata, zároveň veľké tajomstvo. Môže stáť základ našej viery na tajomstve?

Vrcholným odkazom Ježišovej smrti je láska z kríža. Či nestojí každá láska v konečnom dôsledku na tajomstve?

Manželia majú vlastný príbeh lásky, ako sa spoznali. Iste, tento ich príbeh má v sebe vždy isté „racio“, zrozumiteľné okolnosti, ktoré viedli k tomu, že sa stretli. Vždy však stoja pred tajomstvom, že práve oni dvaja spomedzi toľkých možností sa v danej chvíli zoznámili. Práve toto tajomstvo je podstatou ich vzťahu, lebo si uvedomujú, že to nie je zásluha, ale dar.

Zoči-voči Ježišovmu krížu aj my zostávame stáť v hlbokej pokore, úžase a vďačnosti.

Rozhovor uverejnený na postoj.sk

• Predch.
• Nasl.