Domov
Kázeň otca arcibiskupa vladyku Cyrila Vasiľa, SJ
"V MINULOSTI ELIMINOVALI ĽUDÍ PLYNOM, DNES JE NA TO TABLETKA ..."
Košice, 25. október (TSKE) Prinášame vám kázeň vladyku Cyrila Vasiľa, SJ arcibiskupa a košického eparchiálneho biskupa, ktorú predniesol v košickej katedrále v nedeľu 24. októbra počas slávenia starobylej liturgie sv. Jakuba:
Drahí bratia a sestry.
Slávime Liturgiu sv. apoštola Jakuba, starobylú predchodkyňu našej byzantskej liturgie sv. Jána Zlatoústeho, v túto dnešnú nedeľu, nasledujúcu po jeho včerajšom sviatku. Cez toto slávenie si pripomíname zrod a život kresťanskej komunity, jej jeruzalemské korene, jej postupný rast, problémy, ktorým čelila. Apoštol Jakub nám zanechal svoj list, a jeho slová zaznievajú k nám cez stáročia s neobvyklou aktuálnosťou.
Kto je medzi vami múdry a rozumný? Nech dobrým životom ukáže svoje skutky v múdrej skromnosti. Ale ak máte v srdci trpkú žiarlivosť a sváry, potom sa nevychvaľujte a neluhajte proti pravde. To nie je múdrosť, ktorá zostupuje zhora, ale pozemská, telesná, diabolská. (Jak 3, 13-15)
Jakubovu liturgiu sme slávili aj pred rokom. Môžeme tak s odstupom skúmať náš dnešný, súčasný život, a v jeho udalostiach, našich postojoch, v našich rozhodnutiach hľadať výzvy i znamenia Božej pravdy. Čo všetko sa udialo v našej spoločnosti za rok od posledného slávenia?
Aj Slovenskom sa prevalila druhá vlna pandémie, ktorá nás dramaticky prebudila z prvotnej ilúzie o našej výnimočnosti a nedotknuteľnosti chorobou, prežili sme Vianoce i Veľkú noc uzamknutí v našich domovoch v tzv. lockdowne a modlili sme sa pred obrazovkami prinášajúcimi prenosy z prázdnych chrámov, niečo čo sme si dovtedy nevedeli predstaviť. Do jari sme mali desaťtisíc mŕtvych na Covid a hovorili sme si, že by sme to už nikdy nechceli zopakovať ... a dnes sme tam, kde sme.
Čo sme sa v tejto situácii naučili? Uvedomili sme si, akou vzácnosťou môže byť aj taká samozrejmá a jednoduchá vec, ako spoločné liturgické zhromaždenie. Budeme si odteraz túto možnosť viac vážiť? Alebo práve naopak, bude to prvý krok k „odvyknutiu si“ od návštevy chrámu?!
Popri tom sme mali sčítanie ľudu s otázkou o náboženskej príslušnosti, priebežnú propagandu proti uvádzaniu náboženstva a výzvy za hlásenie sa za neveriacich.
Ako sme sa v tejto situácii zachovali? Bolo nám to jedno? A tak tu sú aj dnes na jednej strane obavy z toho, že bude výrazný pokles tých, ktorí sa hlásia k náboženstvu – ako keby počty boli jediným kritériom životaschopnosti nejakého spoločenstva, a na druhej strane už cítime tichú (alebo aj otvorenú) radosť niektorých – „tak im treba katolíkom nafúkaným, treba im siahnuť na peniažky, uvidíme či si tých svojich farárov budú chcieť platiť“.
Akú odpoveď budeme schopní dať týmto kuvičím hlasom?!
Prakticky sme tu mali celý rok zatvorené školy a obmedzené celé sektory práce a celý život, škola i práca – teda u koho to bolo možné - sa odohrával doma pred obrazovkou počítačov, a to až tak, že už mal toho každý dosť a teraz máme zasa otváranie škôl, testovanie, kloktanie, karantény, semafory a vyfarbujeme si okresy ako v maľovankách.
Nútený čas strávený doma, v rodinách – čím pre nás bol a bude? Výzvou, stresom, alebo aj príležitosťou k prehĺbeniu našich vzťahov, aj k budovaniu väčšej ohľaduplnosti pre potreby najbližších?
Zažili sme túžený príchod vakcíny a predsa vedcom, výskumníkom i lekárom akosi málokto zatlieskal, lebo sme sa hádali, ktorá je lepšia, ktorá aké schválenie má, alebo nemá, zažili sme predbiehanie sa pri zaradení sa do očkovania a krátko nato zasa masové odmietanie očkovania, a potom núkanie, ba aj jeho priame i nepriame vymáhanie a v celej spoločnosti sa už z toho prejavuje chaos, únava a rezignácia. Niektorí neúspešní politici si konečne našli agendu a vyzývajú všetkých k odporu - idú tak vraj brániť naše ústavné slobody. Ešte, že ich máme. Teda tie slobody. A napriek jednoznačnému postoju cirkvi, od pápeža, cez kongregácie až po posledného slovenského biskupa sa nájdu i kňazi i nábožní veriaci, ktorí vedia všetko o vakcínach všetko a lepšie, lebo veď aj na internete čítali e lebo aj jedna pani povedala, že to nie je s kostolným poriadkom a že to dobre nebude. Nepomáha ani lotéria. Nuž áno, treba rešpektovať slobodu, ale dnes sme došli do situácie, že očkujúcich lekárov musia chrániť vojaci a policajti.
Jeremiáš by niečo také komentoval slovami:
Veď počúvam potupy mnohých (hrôza zôkol-vôkol): „Udávajte, nech ho oznámime!“
Aj každý, kto mi bol priateľom, striehne na môj pád. „Hádam sa dá zviesť, premôžeme ho a vypomstíme sa na ňom!“ (Jer 20,10)
Kňazov, ktorí počas vrcholenia pandémie vykonávali dobrovoľnícku činnosť v nemocnici každý aj mediálne pochválil, ale keď sa objavil návrh, aby kňazi pri konaní svojho primárneho poslania, boli považovaní za rovnocenných spolupracovníkov zdravotníkov, prípadne aby tak boli aj hodnotení, tak takýto návrh bol s výsmechom zmietnutý z rokovacieho parlamentného stola. Áno v nemocniciach ide aj o duchovné zdravie, ba ide tu o viac, ide o večný život. A práve toto dobre vie aj onen starý luhár a ľstivý nepriateľ ľudského pokolenia, ktorý bude robiť všetko preto, aby človeka oslabeného fyzickou chorobou zgniavil a strhol aj do záhuby zúfalstva, v ktorom je on sám naveky ponorený. A kto mu v tom najviac prekáža, ak nie sila Božej milosti, ktorou môže kňaz každú ľudskú dušu aj v tej najposlednejšej chvíli zachrániť?! Ako hodnotiť v tomto svetle skúsenosť kňaza, ktorému bol zabránený prístup na oddelenie, pretože primár sa obáva, že pohľad na kňaza vysluhujúceho sviatosti by mohol v pacientoch podporovať náboženské bludy?! Ako na takú skúsenosť reagovať? Nenechať sa ani znechutiť ani odbiť. Apoštol Jakub nám aj dnes radí: Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás. (Jak 4, 7)
Od poslednej Jakubovej liturgie sme zažili nielen viacnásobné politické krízy, ale prakticky by sme mohli hovoriť, že žijeme v atmosfére permanentnej krízy, živenej politikmi z celého politického spektra, ktorí nás s väčšou či menšou hystériou a presviedčajú, či strašia, že je všetko zle a keby tu neboli oni - všetko by bolo ešte horšie. Nuž, modlime sa za nich.
Hudobníci stihli zložiť chytľavú pesničku o Národnej kriminálnej agentúre, ktorá si vyslúžila viac zhliadnutí ako je dospelých občanov Slovenska, a médiá spestrujú náš každodenný život správami o zatýkaní predpokladaných zločincov i policajtov, prokurátorov a sudcov, ktorí miesto naháňania zločincov vraj s nimi paktovali. Potom eufória opadne a prichádzajú správy o prepúšťaní jedných i druhých, pretože to vraj nie sú to zločinci a s nikým sa nepaktovali a potom sme svedkami zatýkania tých policajtov, ktorí predtým zatýkali tých prvých i druhých predpokladaných zločincov, policajtov, prokurátorov i sudcov. Čakáme už, kedy niekto zatkne aj sám seba, aby sa potom prepustil. Celé je to samý Judáš, Mýtnik, kajúcnik a Očistec až si už tie biblické termíny pletieme a priemerný človek sa už vôbec v tom nevyzná. Má nás to prekvapovať? Ani veľmi nie. Apoštol Jakub si už pred 2000 rokmi kládol obdobnú otázku, ale si na ňu aj hneď odpovedal:
- Odkiaľ sú medzi vami boje a odkiaľ rozbroje? Či nie odtiaľ - z vašich žiadostivostí, ktoré broja vo vašich údoch? Žiadostiví ste, a nemáte. Vraždíte a závidíte, a nemôžete nič dosiahnuť. Hádate sa a bojujete. Nič nemáte, lebo neprosíte. Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte; chcete to využiť na svoje náruživosti. Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvom s Bohom? (Jak 4, 1-4)
Potom tu bolo leto, všetci sme sa tešili na dovolenky, prišiel čas na odpočinok, na more skutočné i na more registračných formulárov, na Covid pasy, green pasy a iné pasy.
Bolo pre nás toto obdobie naozaj obdobím oddýchnutia a načerpania aj duchovnej sily, alebo sme sa tešili len na seno, slnko a jahody?!
A potom prišla pápežova návšteva, jej príprava a nadšenie z nej plynúce, chvíľkový pocit jednoty, slušnosti, ústretovosti a rýchly návrat do starých koľají hádok, roztržiek a výčitiek.
A prišla jeseň a máme tu mediálne a politicky živené vareškové protesty proti jednému vraj strašnému, ale skutočne no že až strašnému návrhu, ktorý sa objavil v parlamente a ktorý je vraj medzinárodnou hanbou a uvrhuje nás rovno do stredoveku, alebo možno až do praveku, neolitu, mezolitu a možno aj paleolitu, lebo žiada, aby matka mala povinne ešte jeden deň na rozmyslenie, prv než pôjde na potrat. Slovenskom, ba celým liberálnym svetom sa ako strašidlo šíri strach zákazu potratov a teraz už všetci trúbia na poplach, pretože takýto deň na premyslenie navyše by mohol postupne celé Slovensko presunúť nielen do Texasu, ale až do Poľska. Experti na salámovú metódu v dosahovaní politických cieľov vetria nebezpečenstvo a uvažujú „banda jedna katolícka – keď jej dnes prejde deň odkladu potratu, zajtra ho bude chcieť zakázať celkom. No pasaran. Nikdy.“
Je vraj totiž strašným náboženským, konkrétne najmä katolíckym tmárstvom (aj keď furt neviem, čo má mať akýkoľvek pokus o ochranu ľudského života spoločného s náboženstvom) žiadať trojdňový odklad na rozmyslenie toho, či žena definitívne potvrdí, že naozaj chce aby bol z nej z nej vytrhnutý, vyškrabaný, vysatý a hodený do smetia tzv. výsledok počatia, veď – ó hrôza - čo keby si za ten deň navyše naozaj rozmyslela, že na potrat nepôjde!? Pre istotu hovorím „výsledok počatia“, lebo to čo žena počala a nosí vo svojom lone vraj netreba nazývať ľudským životom, pretože je to vraj výsostne politicky nekorektné, emotívne vydierajúce a náboženským fanatizmom podmienené. Komunistickí predchodcovia našich dnešných politikov sa predsa kedysi politicky dohodli, že „to“ čo bolo počaté sa stane ľudským životom hodným ochrany až v 12. týždni, teda keď „to“ bude zdravé, a keď nie, tak možno niekedy inokedy, alebo nikdy, podľa toho ako sa dohodneme. A v duchu týchto pravidiel máme už na svete krajiny, kde sa už nevyskytujú ľudia s nejakým typom postihnutia, lebo boli odstránení hneď pro prednatálnej diagnóze. Ani Hitler nechcel vo svojej dokonalej vysnívanej spoločnosti ľudí s postihnutím. Prečo teda poskytnúť matke osobitný príspevok pri narodení ťažko postihnutého dieťaťa? Vychádzajúca hviezda našej slobodnej a solidárnej politiky sa k tomu predsa vyjadrila jasne: Tento bod považujem vyslovene za chorý. Prečo chceme motivovať ženy, aby porodili ťažko zdravotne postihnuté dieťa? A čo s ním a jeho rodinou bude potom? ... Skutočným dôsledkom bude, že v detských domovoch začnú pribúdať ťažko zdravotne postihnuté deti.
Tým len nasleduje svojho šéfa, ktorý vie všetko hospodárne prepočítať a ktorý si to už pred časom spočítal takto: Alebo postihnuté deti. Skutočne skvelý argument, že aj postihnuté dieťa má právo na život. A kde je právo rodičov na normálny život? To teraz majú zvyšok života stráviť riešením bezbariérových vstupov a žobroniť na drahé operácie? Nie je právo rodičov na slobodné rozhodnutie vyššie ako hodnota niekoľko týždňového plodu?
https://blog.sme.sk/richardsulik/spolocnost/zivot-je-hodnotny-tym-co-z-neho-spravime
Aha, takže, ak sme správne rozumeli, je lepšie keď sa „to“ odstráni čím skôr, aby nepribúdali ťažko zdravotne postihnuté deti, lebo tie vyžadujú viac peňazí. Nepomôžme, motivujme radšej ich zabitie. Keďže ich nevieme vyliečiť, tak ich odstráňme ešte pred narodením, lebo po narodení by to už bolo také... no.. kontroverznejšie ... takže sa dohodnime, že lepšie predtým, keď to ešte tak nevidno. Úžasné. Tento princíp znie paradoxne práve v dňoch oceňovania našich vrcholových športovcov vracajúcich sa z paraolympiády, na ktorej sa zúčastnili stovky tých, ktorí by sa podľa takejto logiky nemali ani narodiť. A celý komplex týchto princípov spokojne hlása niekto dodnes ako nemennú dogmu a pilier našej slobody a civilizácie. Nevedecké smrtonosné bludy sú zákonom, bez ohľadu na výsledky vedy, aj keď sa o ľudskom živote vo všetkých učebniciach biológie píše ako o ľudskom živote od jeho počatia, teda v jeho celej prednatálnej fáze, aj keď už vieme niečo o jedinečnej DNA, o úžasnom a jedinečnom procese rozvoja ľudského života od prvej chvíle počatia. Dnes si už toho počatého človeka lekár môže pozrieť pomocou prístrojov a potom sa zvyčaje opýta potencionálnej mamičky, či si praje:
a) nechať ho žiť a ak áno, tak budeme robiť všetko preto aby sme ho chránili, pretože jej gratulujeme, že čaká dieťatko, alebo
b) či si praje, aby sme „to embryo“, teda ten tzv. zhluk buniek, ktorý síce môže mať aj ruky, aj nohy, aj bijúce srdce, jednoducho odstránili a viac to už nijako nepripomínali a netraumatizovali e nedelili spoločnosť. Nuž, a) alebo b) – i tak še da, i tak še da.
Nuž čo, všetko sa dá. Aj podľa zákona. Na všetko sa dá urobiť zákon. Ako hovorí slávna spagetti-westernová hláška: „Záleží na tom, jak se tá historka podá.“
Veď pred 80 rokmi sme si podobne zdôvodnili a uzákonili, že niekto nie je plnohodnotný človek nielen pred narodením, ale v prípade, že je žid tak dokonca ani po narodení a že si nezasluhuje ani ochranu, ani rovnoprávnosť, ani súcit. A nepomôže mu, ani keby sa dal pokrstiť. A detaily o tom, ako a kde skončí svoj život, po tom čo sme ho označili za škodcu a ako škodcu sme sa ho zbavili - to sme radšej veľmi nechceli vedieť. Správam o smrtonosných ukrutnostiach sme radšej nechceli veriť, ani sme nepodporovali ich šírenie, lebo takéto informácie by tiež mohli traumatizovať a rozdeľovať spoločnosť. Aj vtedy sa už niektoré správy označovali za politicky nekorektné. Dnes sa za také zmýšľanie hanbíme, spoločne si ho pripomíname aj pri pápežovej návšteve a nikdy si za to nebudeme dostatočne sypať popol na hlavu ... a dúfam, že sa hanbíme naozaj a všetci, bez kľučkovania a výhovoriek - aj keď, ba práve preto, že nedokážeme zmeniť minulosť. Paradoxom ale je, že túto hanbu pravidelne pripomínajú aj tí, ktorí dodnes označujú niekoho, teda počaté dieťa, za zhluk buniek, za akéhosi parazita, teda škodcu na tele všemocnej a všerozhodujúcej matky-živiteľky, neuvedomujúc si strašnú paralelu, že kedysi sme tiež mali predstaviteľov, teoretikov i praktických vykonávateľov, ktorí označovali jeden národ, či rasu, či jedno vyznanie za škodcu na tele národa, na tele našej rodnej matky zeme-živiteľky a ktorí tomuto národu a jeho predstaviteľom dali právo tohto škodcu odstraňovať. Aj chemicky, ako to dnes navrhujú niektorí naši zákonodarcovia. Aby sme boli moderní a aby s tým bolo menej mäsiarčiny. Vtedy vymysleli na to plyn, dnes je na to tabletka. https://www.teraz.sk/najnovsie/j-bitto-ciganikova-potratova-table/496407-clanok.html
Takže teraz tu máme mediálnu hystériu, aby náhodou neprešiel návrh zákona, ktorý, popri inom, žiada deň navyše na rozmýšľanie pred násilným ukončením tehotenstva. Výsledkom nenávistnej argumentácie odporcov tohto návrhu je to, že keby bolo možné jeho predkladateľku nielen na internete, či na námestí verejne a čo najoplzlejšie dehonestovať, ako sa to už deje, ale rovno, aj bez jednodňovej, či trojdňovej lehoty na premyslenie, upáliť, tak by sa našlo dostatok ľudí, ktorí by ochotne išli na to zbierať raždie až do najodľahlejších lesov.
A nemuseli by zbierať len raždie, pretože dreva je dosť, keďže naše lesy si veselo vyrubujeme tempom, ktoré tu nebolo ani za komunistických päťročníc. Pápeža Františka pochválime za jeho encykliku o ochrane stvorenstva, veď je v móde tváriť sa ekologicky keď ide o Amazóniu, ale keď sa nájdu ochranári a odborníci, ktorí hovoria, že aspoň štátu patriace lesy v našich národných parkoch by sa nemali drancovať tak ako teraz a že by bolo lepšie keby sa o ne starali ľudia zo životného prostredia a nie drevorubači, tak budú aj títo vedci, spolu s pápežom, označení za ekoteroristov. Vedome šírené nepravdy zo strany vplyvných záujmových skupín dopletú kopu neinformovaných ľudí a keďže ide o možných voličov tak sa nateraz dajú zdanlivo zastrašiť aj tí, ktorí majú moc tento stav zmeniť k lepšiemu – a ktorí si to predtým sami dali do vládneho programu.
Nuž takto si tu žijeme.
A teraz si možno poviete... no dobre, vladyka, vďaka za tento prehľad udalostí posledného roka – ale či sa o tom patrí hovoriť v chráme? Veď väčšina toho sa zdá skôr ako politika. Čo to má spoločného s liturgiou, s evanjeliom?!
Nuž, všetko. Pretože toto všetko tu už bolo a nie raz. Už za čias Jeremiáša, za čias Ježiša i za čias Jakuba. Pretože polis to je obec, to sú ľudia, to sme aj my všetci, aj tí, ku ktorým sa prihovára Písmo, Evanjelia i liturgia.
Počuli sme slová proroka Jeremiáša: Kedykoľvek hovorím, len kričím: „Násilie a lúpež!“ volám. Veď Pánovo slovo mi slúži na hanbu a výsmech celý deň! (Jer 20,8)
Tiež som rozmýšľal či je dobré dnes večer hovoriť o tom o čom som hovoril. A tiež som bol v pokušení hovoriť o nejakých neškodných, od nášho života odtrhnutých témach, ktoré by nikoho nedráždili. Aj Jeremiáš čelil tomuto pokušeniu, takto hovorí o ňom, i o tom, ako mu odolal:
I myslel som: „Nespomeniem si naň a nebudem viac hovoriť v jeho mene, ale v srdci mi bol sťa horiaci oheň, zovretý v mojich kostiach; namáhal som sa, aby som to vydržal, no nevládal som.“ (Jer 20,9-10)
Apoštol Jakub pokračoval pri svojom ohlasovaní v tej prorockej úlohe, ktorú plnili starozákonní proroci. Pri dnešnej liturgii sme čítali slová jedného z nich, proroka Jeremiáša. Tento prorok, bol známy tým, že prorockým a teda provokatívnym spôsobom odhaľoval falošných prorokov, teda tých, ktorí hovorili len to čo ľudia chceli počuť a ktorý preto riskoval nenávisť a prenasledovanie, pretože jednoducho nemohol mlčať. Podľahol Božiemu volaniu: Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť, uchopil si ma a premohol. (Jer 20,7)
A obaja, Jeremiáš, tento starozákonný predchodca, i Jakub, novozákonný nasledovník, sú v spojení s centrálnou postavou dejín, s Ježišom Kristom, o ktorom síce jeho súčasníci hovorili, že ako „veľký prorok povstal medzi nami“ (Lk 7,16), ale ktorý na sebe doslovne zakúsil, že „proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti a v jeho dome.” (Mt 13, 58).
Prorok nemusí byť len ten, kto predpovedá budúcnosť, ale každý, kto dokáže aj v prítomných udalostiach a ich súvislostiach, rozoznať to, čo je v súlade alebo v protiklade s Božou vôľou, s Božou pravdou, s Božím zámerom pre človeka. Všetci sme krstom pomazaní za členov kráľovského kňazstva, stali sme sa členmi Božieho ľudu, ktorý má aj prorocké poslanie. Katechizmus pripomína, že: „Svätý Boží ľud má účasť aj na Kristovom prorockom úrade“ ... a stáva sa Kristovým svedkom uprostred tohto sveta. (KKC 785)
Preto si teda myslím, že aj dnes bolo oprávnené, ba aj správne pripomenúť si to, čím žijeme ako spoločenstvo, aby sme toto všetko v tejto osobitnej liturgii vložili dnes do našich modlitieb, s prosbou o pomoc, o odpustenie, o svetlo pri hľadaní riešení.