Veľkonočný príhovor nitrianskeho diecézneho biskupa Mons. Viliama Judáka

Drahí bratia  a sestry!

Možno sa niekto z nás, cez zimný čas, pri pohľade na zdanlivo neživú prírodu zaoberal aj myšlienkou, či azda jar tohto roku vôbec  začne. V takýchto situáciách sme takto konfrontovaní so svojou netrpezlivosťou, napriek tomu, že zo skúsenosti vieme, že hoci zvonka nevidieť prejavy života, vo vnútri v najväčšej pomalosti a klamlivej nečinnosti sa deje vysokoproduktívna aktivita. Ak je to tak v prírode, ktorú v porovnaní s ľudským životom a s jeho hodnotou možno len čiastočne porovnávať, umožňuje nám to nový pohľad na náš život.

Možno to výrazne vidieť najmä v čase, keď prežívame obdobie zdanlivej zimy či chladu, už dlhé mesiace; keď nemôžeme žiť „normálne“ v každej oblasti, nevynímajúc náboženskú, ale aj keď zažívame určitý neúspech, chorobu, opustenosť… Niekedy to môže trvať síce dlhšie, kým sa „puky“ nového života opäť otvoria, ale určite ten čas nemôže byť pre nikoho z nás priďaleko či definitívne nemožný, aj keď chápem, že život človeka je oveľa-oveľa zložitejší ako zdanlivé jednoduché prejavy nového života v jarnej prírode, keď tu jednoducho možno len žasnúť a ďakovať za dotyk života i za to, že sme jeho súčasťou. To dáva nádej a vlieva silu.

Svätý Otec František pri návšteve Iraku v sýrsko-katolíckej katedrále v Bagdade (5. 3. t. r.) o. i. povedal: „Ako biskupi a kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a zodpovední laici, vy všetci zdieľate radosti i bolesti, nádeje i úzkosti veriacich v Krista. Potreby Božieho ľudu a neľahké pastoračné výzvy, ktorým dennodenne čelíte, sa stali ešte náročnejšími v tomto čase pandémie. Avšak to, čo nemá byť nikdy zablokované či obmedzené, je naša apoštolská horlivosť… Vieme, ako ľahko sa možno nakaziť vírusom malomyseľnosti, ktorý, ako sa zdá, sa občas šíri okolo nás. A predsa Pán nám dal účinnú vakcínu proti tomuto hroznému vírusu: je ňou nádej. Nádej, ktorá sa rodí z vytrvalej modlitby a každodennej vernosti nášmu apoštolátu. S touto vakcínou môžeme ísť ďalej s vždy novou energiou, zdieľať radosť z evanjelia.“

V tomto duchu hovoril najvyšší pastier Cirkvi aj pri minuloročnej veľkonočnej vigílii (11. 4. 2020): „Hrob je miesto, odkiaľ ten, kto tam vstúpil, nevyjde. Ježiš však kvôli nám vyšiel, vstal pre nás, aby priniesol život tam, kde bola smrť, a aby zahájil nové dejiny tam, kde sa uzavreli. On, ktorý odvalil kameň od vchodu do hrobu, môže odstrániť balvany, ktorými je zapečatené srdce. Nepodliehajme preto rezignácii, neskoncujme s nádejou. Môžeme a máme dúfať, pretože Boh je verný. Nenechal nás samotných, navštívil nás, vstúpil do každej našej situácie, bolesti, úzkosti a smrti. Jeho svetlo, ktoré osvietilo temnoty hrobu, dnes preniká do tých najtemnejších zákutí života. Sestra, brat, i keby si v srdci pochoval nádej, nevzdávaj sa, Boh je väčší. Temnota a smrť nemajú posledné slovo. Odvahu! Nič nie je stratené s Bohom! Odvaha je slovo, ktoré v evanjeliu Ježiš prináša neustále… Mohol by si však povedať: „Odvahu si sám človek nedá“. Nemôžeš si ju dať, ale môžeš ju prijať ako dar. Stačí otvoriť srdce v modlitbe, stačí trochu pozdvihnúť kameň privalený na srdci a nechať vstúpiť Ježišovo svetlo. Stačí pozvanie: „Príď, Ježišu, do mojich obáv a povedz mi tiež: Buď dobrej mysle! S tebou, Pane, budeme skúšaní, ale nie znepokojení. A keď už v nás bude akýkoľvek smútok, akýkoľvek zármutok, budeme vnímať potrebu nádeje, pretože s tebou kríž vedie ku vzkrieseniu, pretože si s nami v temnote našej noci. Si istotou v našich neistotách, Slovom v našom mlčaní, a nič nám nebude môcť nikdy odcudziť lásku, ktorú máš k nám…“

V zmysle tohto odkazu sa obraciame chrbtom k smrti a otvárame srdce k tomu, ktorý je Život. Ako veľmi potrebuje svet okolo nás počuť túto zvesť! Nikdy nezabúdajme, že Kristus sa hlása najmä svedectvom našich životov vďaka radosti z evanjelia. Ako vidíme z dejín Cirkvi, živá viera v Ježiša je miazga, ktorá neustále prináša nové ovocie a môže zmeniť svet. Príklad svätých nám ukazuje, že nasledovať Ježiša Krista „je nielen dobré a správne, ale aj krásne; schopné naplniť život novým jasom a hlbokou radosťou, a to aj uprostred skúšok” (Ap. exhortácia Evangelii gaudium, 167).

Túto nádej živí v nás nielen sila vložená múdrym Stvoriteľom do nerozumnej prírody, ale predovšetkým Zmŕtvychvstalý Ježiš, ktorý priniesol svojím vzkriesením novú nádej a budúcnosť: „Kristus, vzkriesený z mŕtvych, už neumiera“ (Rim 6, 9). On je zárukou novej duchovnej jari, a teda i našej nádeje. A to aj napriek tomu, že tohtoročné sviatky Veľkej noci sú a budú, ako aj pred rokom, iné. Avšak „Veľká noc rastie, keď rastú tí, čo ju slávia“ – pripomína sv. Gregor Veľký.

Drahí bratia a sestry želám Vám  a vyprosujme si, aby sme z tejto veľkonočnej nádeje, napriek všetkému, čerpali a zvestovali  ju – ako noví veľkonoční ľudia  – aj  iným.

Váš  biskup + Viliam Judák

Pastiersky list košických gréckokatolíckych biskupov na sviatky Paschy 2021

Košice 4. apríl (TSKE) Prinášame Vám v plnom znení pastiersky list košických gréckokatolíckych biskupov na sviatky Paschy 2021, ktorý sa čítal vo všetkých chrámoch Košickej eparchie na Svetlý pondelok, 5. apríla 2021:

Drahí duchovní otcovia, milí veriaci!

Vstúpili sme do sviatkov, ktoré sú spojené s radosťou, sú priamo jej symbolom. Okrem samotného duchovného rozmeru sa s témou radosti spájajú a na ňu nadväzujú aj mnohé naše náboženské tradície, ktorými ľudia svoju radosť prejavujú. Mnohé z nich sú v chápaní dnešného sveta už minulosťou a ľudia, túžiaci po potešení ich zamieňajú za rozličné iné veľkonočné rekreácie a aktivity nie náboženského charakteru. Otázkou je, či dá sa krása duchovného sviatku "zaplátať" len jeho materiálnym vyžitím sa v jedení, pití, či cestovaní resp. pohanským spôsobom prežívania...? 

Hoci radosť je soľou života, predsa treba  povedať, že dnešný svet aj popri mnohých ponukách, nám nedáva dosť dôvodov pre skutočnú radosť. Čím ďalej, tým viac nás totiž vzďaľuje od seba, a predsa človek pre svoju radosť potrebuje vzájomný vzťah, v ktorej ju môže zdieľať, lebo je "zoón politikon"- tvor spoločenský.

Človek dneška potrebuje vždy viac a viac bojovať so zložitosťou života, v ktorej sa ocitá, a predsa radosť i šťastie je skutočnosť  jednoduchá, lebo Boh ju určil pre všetkých. Keďže v hĺbke svojho srdca nosíme tie najpodstatnejšie túžby, nestačia nám povrchné radosti a preto pri povrchnom šťastí, nie sme uspokojení, lež sa zamotávame do stále ťažších smútkov a depresií.

Našu najpodstatnejšiu túžbu po stálom šťastí a radosti môže naplniť len Kristus, a  to svojim evanjeliovým príkladom života a svojím vzkriesením. V ňom nám ukazuje život vo vzťahu k Bohu, život, ktorý prekonáva smrť. Preto Pascha je "sviatkom sviatkov"- "prazdnik prazdnikov", keďže dáva dôkaz o naplnení našej túžby po trvalej radosti a šťastí v živote s Bohom, po živote, ktorý je večný.

Šťastnými sa teda nestávame cez "hmotné ovocie" stromu poznania dobra a zla, ale cez osobný vzťah s Bohom, ktorý aj keď od nás čosi vyžaduje, predsa nám dáva oveľa viac.

Pán Ježiš zostúpil až do hlbín ľudskej smrti, aby nás z nej vyviedol, a tiež aby nás vyviedol  z omylu nedostatočného chápania ľudského života. Tento omyl spočíva v klamlivom presvedčení, že aj bez Boha môžeme žiť a byť navždy šťastnými. Trvalé šťastie sa však nedá plne dosiahnuť vo svete pominuteľnosti všetkého.

Akákoľvek prirodzená ľudská radosť je vždy poznamenaná istým vnútorným smútkom, nemôže byť trvalou a večnou radosťou, lebo ju kalí už samotné pomyslenie na koniec života. No Ježišovo vzkriesenie nám svedčí o tom, že len on je skutočný Život, že len On je schopný dať nám život v plnosti radosti, lebo "ten, kto verí, má život večný"/Jn6,47/.

Táto skutočnosť viery je dôvodom radosti predovšetkým v tom, že vyplýva z nášho vzťahu s večným Bohom a vovádza nás aj do vzťahu s ľuďmi, s ktorými nemusíme ukončiť svoju blízkosť ani v smrti. Smrť bola porazená. Sv. Ján Zlatoústy nám vo svojom poučnom slove na Paschu pripomína: „Smrť, kde je tvoj osteň? Peklo, kde je tvoje víťazstvo? Kristus vstal z mŕtvych a ty si porazené. Kristus vstal z mŕtvych a padli démoni. Kristus vstal z mŕtvych a radujú sa anjeli. Kristus vstal z mŕtvych a vládne život. Kristus vstal z mŕtvych a nikto nezostal v hrobe.“

Dnes, v dôsledku rôznych "lockdownov", je nám každé stretnutie s blízkymi, aj to fyzické, vzácnosťou. Tu si ešte lepšie uvedomujeme, že ani svet, ani smrť nás nemôžu skutočne vzdialiť od lásky a od seba navzájom pokiaľ sa nevzdiali človek od človeka, ale najmä človek od Boha aj svojím srdcom. Božia moc, jeho odpustenie a nový život sa neobmedzuje na ľudské lockdowny. Boha nedokážeme zatvoriť, ani vypnúť, ani ho obmedziť v jeho láske k človeku. Pascha – Veľká noc je toho dôkazom. Boh zostupuje k človeku, ako to vidíme na ikone Zostúpenia do podsvetia – zatvorenému, spútanému, ustráchanému. Vstupuje do osamelosti človeka, aby tam priniesol olej odpustenia a uzdravenia. Nevyčíta, ale dáva možnosť chytiť sa jeho zachraňujúcej pravice a ponúka odpovede na najskrytejšie túžby srdca.

V každom z nás je totiž túžba po niečom hlbšom, než je iba to povrchné a fyzické. Je to túžba po duchovne. Kristus vstúpil do hĺbky toho najväčšieho problému ľudí, a svojou smrťou na kríži vstúpil aj do našej smrti, aby nás z nej vyviedol k životu. V tomto spočíva radosť Veľkej noci a táto radosť má vyvierať z hĺbky chápania vlastného života vo viere v zmŕtvychvstalého Krista a k vytváraniu hlbokých vzťahov s Bohom a ľuďmi.

Túto radosť sa Boží protivník – diabol – snaží zničiť cez rozličné neblahé zásahy do života jednotlivcov i celej ľudskej spoločnosti rozbíjaním ľudských vzťahov a vnášaním nepokoja, rozbrojov a vnútorného duchovného smútku. Diabol bol však Kristom definitívne porazený. Na ikone Zostúpenia do podsvetia ho vidíme ležiaceho a spútaného pod nohami Vzkrieseného Krista. Môžeme ešte vnímať jeho pokušenia, ale ako Božie deti sme boli zaštepení do Krista a vďaka tomu v nás prúdi Božia milosť, ktorá nám dáva silu pokušenia prekonávať (porov. Rim 11,24) A dáva nám silu oživovať naše vzťahy, zničené hriechom. Tak ako Boží Syn cez svoje vtelenie, smrť a predovšetkým vzkriesenie obnovuje svoj vzťah k ľuďom, tak aj my, ktorí sme si Krista obliekli, sme schopní vnášať Boží pokoj a radosť do ľudských vzťahov.

Je preto dôležité počuť a tiež prijať pozvanie k veľkonočnej radosti. Toto pozvanie naša Cirkev vyjadruje aj slovami z utierne: "Je vzkriesenia deň!  Všetci radostne jasajme, druh druha objímajme, bratmi sa nazývajme. Pre vzkriesenie odpusťme i nepriateľom, a takto zaspievajme: "Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým,  čo sú v hroboch život daroval".   

Aj my, vaši biskupi vám zo srdca prajeme život plný radosti, šťastia a vzájomnej lásky, ktorá nech spája všetky vaše rodiny. Nech v našich rodinách platí: "Svitol nám svätý deň vzkriesenia. Druh druha radostne pozdravme! A pre vzkriesenie odpusťme i nepriateľom...", aby Boh odpustil aj nám a tak nám otvoril perspektívu večného života s ním. O to sa chceme spolu s vami modliť a prosiť, aby sme aj napriek spoločenskej izolácii, vytvárali silné spoločenstvo vo viere a láske a tak sa vzájomne obohacovali hlbokou radosťou zo vzťahu lásky k Bohu a blížnym. Nech vám Boh udelí svoju milosť a svoje dary i cez naše archijerejské požehnanie, ktoré vám s radosťou udeľujeme

Vaši biskupi

+ Milan Chautur CSsR, košický eparchiálny biskup                                                                                                                                                                + Cyril Vasiľ SJ, arcibiskup, apoštolský administrátor Sede plena Košickej eparchie

Veľkonočné zamyslenie biskupa Tencera

Poď, je čas dokončiť to. Veď nato prišiel na svet...

Ale tu sa naraz niečo deje! Kameň sa s hrmotom odvalil od hrobu, ktorý hneď zalieva divné svetlo, a telo už zjavne nie je mŕtve!

Slovo rozjímanie môže znamenať napríklad jednoduché rozoberanie textu alebo predstavovanie si nejakého príbehu a podobne. My to urobme inak, zvoľme tú najúčinnejšiu metódu! Vžime sa do veľkonočných udalostí!

Túto činnosť – vžiť sa do nejakého deja – charakterizuje výkladový slovník  ako „... hlboko rozumovo alebo citovo preniknúť, vniknúť do niečoho, pochopiť niečo, vmyslieť sa“. Áno, nielen ako ten, čo niečo myslel, videl či počul, ale ako ten, čo to skutočne prežil.

Poďme teda a vstúpme s Ježišom do Večeradla. Áno, som jeden z tých, ktorí s ním jedia veľkonočného baránka. A tu Ježiš vstáva, zakladá si zásteru, berie džbán a umýva mi nohy. Nevládzem sa tomu vzoprieť, hoci viem, že to ja jemu mám pri nohách kľačať!

Ešte aj dnes cítim všetku tú hrôzu temnoty v Getsemanskej záhrade. Naraz je okolo nás kopa katanov, ktorých priviedol Judáš, a Ježiš je nenávratne stratený.

Ale aj keď nevieme Ježiša oslobodiť, nedali sme sa odohnať. S Petrom sa nám podarilo dostať až na Kamenné nádvorie. Ježiš pred Pilátom, zbičovaný a potupený. Moje zúfalé: „Zastavte to! Pre Boha vás prosím!“ zaniká v diabolskom reve luzy, ktorá ho ešte nedávno vítala jasavým: „Hossana!“

Udalosti naberajú rýchly spád. Kohorta vojakov ho ženie na Golgotu. Údery kladiva a ten des, keď sa jeho telo na kríži naplo k poslednému výkriku: „Eli, Eli,... lema sabakthani!“

Temno, zemetrasenie a blesky bičujúce oblohu zahnali všetkých naspäť do Jeruzalema. Zostal som pri kríži sám s vojakmi, ktorí sa dohadovali, kto si vezme jeho tuniku.

Naraz vidím prichádzať Jozefa a Nikodéma. Majú v rukách listinu, ktorá im dovoľuje sňať Ježišovo telo z kríža a pochovať ho. Odnášame jeho telo k novému hrobu, ktorý si Jozef chystal pre seba.

Nie, nevládzem odisť. „Zostanem tu s ním, privaľte kameň...“ Sedím v tme, na zemi vedľa jeho mŕtveho tela zavinutého do plachiet a položeného na kamennom výklenku. Je mi hrozne. Nie, takto sa to skončiť nemalo!

Ale tu sa naraz niečo deje! Kameň sa s hrmotom odvalil od hrobu, ktorý hneď zalieva divné svetlo, a telo už zjavne nie je mŕtve!

Ježiš pozerá na mňa vľúdne a pýta sa ma: „Bál si sa?“ „Veľmi!... Bál som sa, že to už takto zostane navždy!“ Jemný úsmev mu prebehne po tvári: „Ach, ty maloverný, či som ti nehovoril?...“

Objal ma okolo pliec a povedal: „Poď, je čas dokončiť to. Veď nato som prišiel na svet...“

A spolu sme vykročili z hrobu do slnkom zaliateho veľkonočného rána.   

Pastiersky list otca arcibiskupa Jana Graubnera k Veľkej Noci

Křesťané mají lék na uzdravení společnosti, mají vakcínu proti nesmyslnosti a krutosti života, jen ji musí dát k dispozici," stojí v pastýřském listu olomouckého arcibiskupa Jana Graubnera, předsedy ČBK, k velikonočním svátkům.

Milé sestry a drazí bratři,

celým světem letí očekávaná zpráva. Ne, není to zpráva, že končí pandemie, ale zpráva, že ukřižovaný Kristus žije. On vstal z mrtvých! Je tedy pravda všechno, co předpověděl, co učil. Mnoho lidí přišlo s krásnými myšlenkami a plány na lepší budoucnost lidstva. On jediný se však dal za svá slova ukřižovat a vstal z mrtvých, jak předpověděl. Můžeme tedy počítat s tím, že i my vstaneme z mrtvých, jak nám slíbil. On ukázal, že i utrpení lze dát smysl, že Bůh nikoho neopustí, i když to tak někdy může vypadat. Ani jemu Bůh neodpověděl, když k němu na kříži úpěnlivě křičel. On mu přesto odevzdal svého ducha. A Bůh ho vzkřísil.

Ti, kteří u toho tehdy byli, prožili zásadní změnu svých životů. Nenechali si to pro sebe, ale roznesli tu zprávu do celého světa. Nedbali těžkostí, ztrát a obětí. I život riskovali a mnozí byli krutě umučeni, ale dobrou zprávu nedokázal už nikdo zastavit.

I naše zkoušky a kříže, nemoci a trápení mohou mít smysl, když je přijmeme s láskou a spojíme s obětí Krista na kříži. I my máme před sebou slavné vzkříšení, když spojíme svůj život s Kristem, jak napsal sv. Pavel: Pro svoje spojení s Kristem všichni budou povoláni k životu. Už při křtu každý z nás dostal Boží život. Na nás je, abychom jej rozvíjeli a upevňovali osobním přátelstvím s Kristem, abychom toto přátelství s Kristem žili taky společně s ostatními, kteří patří do Boží rodiny.

Jestli jsme pochopili dnešní poselství, nemůžeme si nechat pro sebe tak zásadní informaci. Musíme ji předat, musíme ji šířit. To je prvním úkolem rodičů, kteří milují své děti, aby jim předali evangelium jako základ šťastného života. Nestačí je pokřtít a přivést k svatému přijímání. Je nutné je naučit žít jako Kristovi přátelé, jako noví lidé, kteří mají odvahu se lišit od světa. V posledních letech je vidět, že mnozí rodiče nepovažují za důležité vést děti k víře, k účasti na bohoslužbách, k zapojení do života farnosti a posílat je do náboženství. Jsou prý přetížené různými kroužky. Ptejme se však trochu vážně: který kroužek jim více prospěje v životě a jednou, až se budou dívat smrti do očí? Děti jsou pro rodiče prvními adresáty radostné zvěsti evangelia. Jestli je opravdu milují, snaží se jim předat tu nejdůležitější informaci pro budoucnost a naučit je největšímu umění života. K tomu je mimořádná příležitost zrovna dnes, kdy jsou školy zavřené a děti doma.

Podobné by to mělo být mezi manžely. S kým jiným mluvit o klíči k věčnému štěstí, než s manželským partnerem? S kým jiným mluvit o důvěrnostech, které prožíváme ve vztahu s Bohem? Nebojte se doma spolu mluvit o duchovních věcech, o své víře a o svých rozhovorech s Bohem, rozdělit se o zkušenost s jeho slovem, o radost z Boha. Prospěje to atmosféře celé rodiny. Odhalit druhým něco z duchovní důvěrnosti může být náročné, ale obohatí to vztahy, zvláště když budeme mluvit především o věcech pozitivních. Mějte odvahu ke společné modlitbě či četbě Písma svatého nebo jiné duchovní četby. Velikonoční člověk potřebuje vytvářet posvátné společenství. Pak nepropadá do duchovní chudoby a prázdnoty duše, kterou vyplní jen sdělovací prostředky často ubohou zábavou. Velikonoce nabízejí úžasný poklad pro každodenní život.

Vzpomeňte na zkušenosti apoštolů. Ten, který jim slíbil, že bude uprostřed nich, když budou v jeho jménu, se viditelně zjevil mezi nimi, když o něm hovořili. I vám nabízí svou blízkost. Ba ještě víc, jste pozváni být svatou církví a zviditelňovat tak Krista okolnímu světu, dávat lidem příležitost zakusit Boží blízkost ve vašem společenství. Pandemie sice omezuje naše kontakty, ale přesto žijte své společenství s jinými křesťanskými rodinami. Myslete na přátele, na sousedy, spolužáky a spolupracovníky. Kdo jim nabídne Velikonoční radost, když ne vy? Ten poklad jsme dostali proto, abychom mohli být užiteční.

Milí přátelé, kteří jste se díky pandemii dostali do samoty. Počítejte s tím, že Zmrtvýchvstalý je s vámi. Stačí ho oslovit. Nemusíte být sami. Mějte radost z toho, že se na vás Bůh s láskou a osobním zájmem dívá. Pozvěte ho častěji k sobě a povězte mu o všem, z čeho máte radost, co vás těší, ale svěřte mu i svá trápení a nezapomeňte děkovat za dnešek i za všechno, čím vás obdaroval a doprovázel v životě.

Svět je plný problémů, které vidíme, kritizujeme a často brbleme. Křesťané mají lék na uzdravení společnosti, mají vakcínu proti nesmyslnosti a krutosti života, jen ji musí dát k dispozici. Velikonoce přinášejí velkou naději pro všechny. Přijměme jejich poselství tak, abychom se sami stali nástrojem uzdravení a dárci naděje v naší rodině, v obci i v celém národě.

K tomu všem ze srdce žehná

+ arcibiskup Jan Graubner

Pastiersky list diecézneho biskupa Mons. Mariána Chovanca na Veľkonočnú nedeľu 2021

Drahí bratia a sestry, milá mládež, srdečne vás všetkých pozdravujem!

Viac ako rok prežívame epidemickú situáciu. Všetci sme z toho smutní a unavení. Predsa však, my veriaci, máme dnes dôvod na radosť. Pán Ježiš vstal z mŕtvych, zvíťazil nad zlom, hriechom a smrťou – a povoláva nás k účasti na jeho víťazstve.

Čo to pre nás znamená? V prvom rade ide o nádej na večný život. V Druhej knihe Machabejcov (napísaná bola v rokoch 130-125 pred Kristom) čítame, čo očakávali siedmi pokrvní bratia, ktorých pohanský kráľ Antiochus IV. Epifanes (vládol v rokoch 175-163 pred Kristom), odsúdil na smrť: „Ty zlostník, odstraňuješ nás síce z časného života, ale Pán všehomíra, pre ktorého zákony zomierame vzkriesi nás pre večný život“ (2 Mach 7, 9).

„Nádej na večný život“ bola vyjadrená aj v iných knihách Starého zákona. Napr. v Knihe žalmov čítame: „Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť“ (Ž 16, 11). V Knihe Jób ťažko skúšaný a veľmi chorý muž takto dúfa: „Oslobodený od tela budem vidieť Boha“ (Jób 19, 26).

Pravdaže, nádej na večný život nám najviac priblížil Pán Ježiš. On nám zjavil plné poznanie pravdy o živote po smrti. Toto poznanie je obsiahnuté v Evanjeliu: bude to blažené prebývanie spolu s ním, pretože Boh nás jedinečne vnútorne zmenil. Ten, kto ho nasleduje, ten sa stáva Božím dieťaťom. Víťaziaci Kristus Pán nás urobil svojimi dcérami a synmi – dedičmi neba.

Máme si azda myslieť, že ovocie vzkriesenia – teda večný život, budeme môcť užívať až po smrti? Že tu v pozemskom živote ešte nič z tejto veľkonočnej nádeje nemáme a nedostaneme?

Nie, tak to nie je. Veľkonočná nádej na večnosť nás začína obohacovať už tu, v pozemskej životnej skúške. Nádej automaticky preniká celú ľudskú bytosť.

Pavol apoštol v Liste Galaťanom učil: „Vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske! Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Ale ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili. Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete“ (Gal 5, 13-17).

Pavol dôrazne žiadal svojich súčasníkov – a teda aj nás, aby sa naše vykúpenie prejavovalo navonok pekným kresťanským životom.

Preto svätý pápež Lev Veľký (440 – 461) kázal: „Keď sa náš Pán Ježiš Kristus narodil ako pravý človek, pričom neprestal byť pravým Bohom, položil v sebe základ nového stvorenia a svojím príchodom dal ľudskému pokoleniu duchovný začiatok. Ktorá myseľ dokáže pochopiť toto tajomstvo, ktorý jazyk vysloviť túto milosť? Neprávosť sa mení na nevinnosť a starina na novosť“ (Sermo 7 in Nativitate Domini). Pápež formoval kresťanov tak, aby to „nové“ – teda Kristovo správanie a príklad – prejavovali aj v praktickom živote.

Určite, vzorný a obetavý Ježišov život, zavŕšený víťazným vzkriesením, je pokladnicou dobrých a krásnych čností. Smelší autori sa pokúsili niektoré z nich aj vymenovať: príklad hrdinstva; príklad chrabrého zápasu a dodržania slova; víťazstvo dobra a pravdy; víťazstvo života nad smrťou; vernosť slov a priateľstva.

V tej istej kázni pápež Lev ďalej burcuje: „Zobuď sa, človeče, a spoznaj vznešenosť svojej prirodzenosti. Spomeň si, že si bol stvorený na Boží obraz, lebo aj keď bol v Adamovi porušený, v Kristovi sa opäť obnovil. Užívaj viditeľné stvorenia, ako ich treba užívať, ako užívaš zem, more, nebo, vzduch, pramene i rieky. A všetko, čo je v nich krásne a obdivuhodné, zameraj na chválu a oslavu Stvoriteľa!“

A naozaj, dobrý kresťanský život mnohých veriacich za dvetisíc rokov je hmatateľným dôkazom Pánovho zmŕtvychvstania a stálej duchovnej moci tohto jeho víťazstva.

Významný francúzsky historik a pedagóg, Ernest Lavisse (1842-1922), vyhlásil: „Ja, ako historik, neviem, čo sa stalo v Jeruzaleme vo Veľkonočné ráno. Ale dobre viem, že v ten deň sa narodilo ľudstvo, ktoré nezomiera.“

Časopis Slovenské hlasy z Ríma (č. 8-9/1987) opísal nasledujúcu skutočnú udalosť. Nad morom havarovalo súkromné lietadlo, v ktorom boli len dve osoby, pilot a bohatý štyridsiatnik, podnikateľ Jacques Neuille. Pilot zahynul, Jacques sa zachránil na maličkom ostrove, ktorý však bol ostrovom malomocných. Úľava z toho, že prežil, sa zmenila na hrôzu. Okolo seba videl ľudské príšery, ich hnijúce telá, zúfalé tváre… a zachvel sa. Tých mrzákov bolo čoraz viac. Jednému chýbala pravá ruka, iný mal nohu na mnohých miestach rozožratú strašnou chorobou. Ďalší mal na mieste nosa len strašný čierny otvor…

Až potom prišiel muž v habite so zarastenou tvárou a s dobráckym úsmevom. Bol to katolícky kňaz – misionár, ošetrovateľ. Jacques Neuille nechápal, čo tohto kňaza drží na mieste smrti? Kňaz mu povedal: „Drží ma tu nádej na blaženú večnosť. Preto slúžim a milujem týchto chudákov.“

Jacquesa to mimoriadne oslovilo. On, ako podnikateľ veril peniazom, veci duchovné mu boli vzdialené. Roky nechodil do kostola a Boha „neevidoval“. Teraz sa však rozhodol, že sa tomuto obetavému kňazovi po dlhých rokoch úprimne vyspovedá.

Jacquesa najviac trápilo to, že chcel zabiť svojho rodného brata. Mal vtedy 19 rokov a umrela im matka. Neplakal však za ňou. Už mal srdce zatvrdnuté, skazené a celý horel túžbou po bohatstve. Hlavou mu prebehla krutá myšlienka: „Zabijem brata a celý rodinný majetok pripadne mne.“ V noci s kuchynským nožom v ruke sa priblížil ku spiacemu 11 ročnému bratovi. Mal vypité a tak sa stalo, že miesto srdca prebodol bratovi celú dlaň pravej ruky. Brat od strachu ušiel z domu a odvtedy nebolo po ňom ani chýru.

Teraz by rád napravil svoj hriech. Rád by rozširoval na zemi lásku… Ale nie tu, na tomto strašnom ostrove, chcel by sa vrátiť medzi ľudí. Misionár ho rozhrešil a potešil ho. Povedal mu, že o dva týždne príde loď, ktorá dováža lieky a obväzy. Môže odísť s ňou…

Jacques  sa veľmi potešil. Mal zachránené nielen telo, ale aj dušu. Zásobovacia loď prišla načas. Čln odvážal Jacquesa na loď. Vtedy kňaz – misionár stojac na brehu vysoko dvihol pravú ruku a požehnal ho. Jacques od prekvapenia stŕpol. V žiari zapadajúceho slnka celkom zreteľne videl žehnajúcu misionárovu ruku a dlaň, cez ktorú sa tiahla hrubá červenkastá jazva! Misionár, bol to jeho rodný brat, sa na neho milo usmial.

Jacques Neuville nebol schopný ani pohnúť jazykom. Stál zmeravený a odhodlaný, napraviť všetko, čo dovtedy kazil.

Drahí bratia a sestry, aj my na Veľkú noc dostávame novú šancu napraviť svoj život, lebo sme obdarovaní veľkou nádejou, ktorú nám garantuje Ježiš. Využime to.

Vinšujem vám pokojnú a milostiplnú Veľkú noc! Nech nádej na večný život prenikne celý náš život a motivuje nás k obetavému konaniu dobra.

Všetkých vás zo srdca žehnám!

                                                                       Mons. Marián Chovanec, biskup

Pastiersky list rožňavského biskupa Stolárika na Veľkonočnú nedeľu

Rožňava 4. apríla (TK KBS) „Spoznajme v oslávených ranách Vykupiteľa nášho Pána a Boha, ktorý sa k nám skláňa, aby nás zdvihol vždy, keď ho prosíme. Nech vás zmŕtvychvstalý Kristus posilní nasledovať ho aj v ťažkom období pandémie," čítame v pastierskom liste rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika na Veľkonočnú nedeľu. Prinášame ho.

Drahí bratia a sestry!

Keď som začal rozmýšľať nad Pastierskym listom na Veľkú noc, prvou otázkou bolo či sviatky budeme sláviť v otvorených kostoloch. Situácia sa nevyvíjala veľmi dobre, a tak sa nádej na otvorené kostoly zmenšovala. Pre všetkých nás sa táto situácia stávala stále ťažšou. Čas izolácie a zatvorených kostolov trvá už veľmi dlho, na každého dolieha, a my sme už tak veľmi potrebovali naplnenie našej túžby - aby sme znova mohli žiť ako predtým – oveľa slobodnejšie.

Chceli sme prežívať opačnú skúšku, akej boli vystavení apoštoli a verní nasledovatelia Ježiša Krista. Prežili slávu Kvetnej nedele - slávny vstup do Jeruzalema, ale potom prišlo Ježišovo strašné umučenie, ukrižovanie a pochovanie. Zapečatený hrob a vojaci pri ňom. Ostali sami, opustení, niektorí utekali z Jeruzalema. Oni šli od plesania k smútku, my sme si priali odraziť sa od neistoty a prežiť naplno pravú veľkonočnú radosť.

My sme si chceli všetky tieto udalosti pripomenúť v našich kostoloch. Už dlho sa cítime opustení, osamotení a sláviť veľkonočné tajomstvo sme chceli v plnej radosti. Ale napokon sme ako vtedy „opustení“ v Jeruzaleme. Oni boli pri prázdnom hrobe lebo „odniesli Pána“ (Jn 20,2); my sme stále pri zatvorených dverách prázdnych kostolov. Zažili sme to a ešte prežívame, čo to znamená prísť o možnosť stretávať sa s Pánom. Oni vnímali prázdny hrob ako ukradnutie Ježišovho utýraného tela. Zomrel ich Pán a už nemajú ani jeho mŕtve telo. My - napriek značne tiesnivej situácii - sme posilňovaní posolstvom Veľkej noci - Ježiš Kristus vstal zmŕtvych! Koľkokrát už mnohí skúšaní pre vernosť Kristovi, pocítili silu vydať svedectvo práve preto, lebo živili v sebe vieru v zmŕtvychvstalého Krista?! Kristus zmŕtvychvstalý  nám pomôže prekonať aj túto našu situáciu. A tak ako sa otvoril Kristov hrob, lebo vstal zmŕtvych, tak sa otvoria i naše kostoly a my ich naplníme! To je nádej, pre ktorú sa oplatí žiť ďalej svoju vieru.

Naša diecéza si 13. marca pripomenula svoje 245. výročie. Prešla niekoľkými pandémiami, práve k ich prežívaniu v r. 1710 a 1731 sa viaže začiatok dôvery a úcty k Rožňavskej Panne Márii. Aj v prežívanej pandémii sa k nej utiekame v plnej dôvere, a ona nám vyprosí záchranu. Chceme jej však aj ďakovať a to formou „novény“ (deviatnika podľa vzoru „Trnavskej novény“) na jeseň v tomto roku. Uvidíme podľa situácie, ako sa bude dať uskutočniť.

Dôležitý úkon viery sme v tejto kríze pandémie vykonali 19. marca (2021) na Slávnosť sv. Jozefa, keď som celú diecézu  zasvätil a zveril jemu samému. A to znova v plnej dôvere v jeho mimoriadnu pomoc, ktorú toľkokrát preukázal pri ochrane Ježiša a Márie, ale aj u toľkých jeho ďalších ctiteľov v priebehu cirkevných dejín. Sv. Jozef žil bežný a utiahnutý život pracujúceho človeka, ktorý sa zodpovedne a s láskou staral o Ježiša a Máriu. Vieme, že v čase Ježišovho utrpenia, ukrižovania a zmŕtvychvstania už nežil. Bol teda ušetrený od toho, aby videl utýraného Ježiša. Avšak zas nebol na tejto zemi ani posilnený silou Kristovho zmŕtvychvstania. Ako prežíval Jozef bežné chvíle vo svojom dome v Nazarete a v tesárskej dielni? Veď sa neustále díval na Ježiša, ktorý síce rástol „v múdrosti“... (porov. Lk 2, 52), ale inak sa celkom javil ako  každé iné dieťa. Jeho manželka Mária sa tiež navonok nelíšila od iných pracovitých žien v domácnosti. Ale Jozef mal skúsenosť z mimoriadnych udalostí Ježišovho počatia, narodenia, úteku do Egypta i návratu späť. Mal skúsenosť, ktorú sme mnohí dostali už v detstve, keď sme slávili krásu Vianoc. Je však škodou, ak sme si nechali oslabiť alebo ak sme stratili obsah týchto udalostí. Sv. Jozef čerpal silu práve z obsahu udalostí, ktoré prežil. Stále viac žil v presvedčení, že v tom  všetkom bolo jasne vidieť Božie riadenie, ochranu a pomoc. Taký signál povzbudenia v Roku sv. Jozefa a už aj v Roku rodiny dostávame aj my všetci. Ak upriamime svoju pozornosť na sv. Jozefa, možno obnovíme v sebe svoju  niekdajšiu úctu k Ženíchovi Panny Márie. Alebo začneme prežívať celkom novú formu našej nábožnosti. Kto si bude stále viac uctievať sv. Jozefa a nasledovať jeho príklad, bude sa stále viac učiť, ako milovať Boha a  dôverovať mu a stále viac spoznávať ako sa oplatí správne milovať Ježiša a Máriu.

Príklad sv. Jozefa nás posilňuje a povzbudzuje, aj keď nám stále nie je dopriate  vrátiť sa do našich chrámov, ktoré sú miestami oslavy Boha, slávenia bohoslužieb, vysluhovania sviatostí, adorácie Sviatostného Spasiteľa... Ako nám chýba Eucharistia v aktuálne prežívanom Roku Eucharistie a kňazstva v našej diecéze. Aj preto zverujeme práve sv. Jozefovi v plnej dôvere naše prosby o skoré otvorenie kostolov a o verejné praktizovanie našej viery bez obmedzení. Opäť vás aj povzbudzujem a prosím, čerpajte zo sily Božieho slova, z modlitby, zo sledovania prenosov sv. omší, z duchovného svätého prijímania, z adorácie Pána aj na diaľku. Povzbuďte sa príkladom svätcov, ktorí keď nemohli zájsť do kostola na poklonu hocikedy, lebo to nebolo možné pre vzdialenosť, povinnosti... adorovali Pána „na diaľku“, napr. hľadiac na kostol v diaľke - „tam je Pán“ a jemu neprekáža vzdialenosť, veď pozná túžby, ale aj možnosti ľudí. Podporujte svojich kňazov modlitbami. Im veľmi chýba, že sa s vami nemôžu stretávať, ako je to v bežných podmienkach, že svoje kňazské povolanie a poslanie nemôžu prežívať naplno. To je ako keď sa dobrý pastier nemôže dennodenne postarať o svoj košiar, keď nemôže pomôcť zvlášť slabým, chorým ovečkám... Modlite sa za nich a vyprosujte aj nových pastierov. A ďakujte za kňazov, ktorí vynaliezavo hľadajú možnosti možnej pastorácie a neváhajú zájsť aj ku chorým, núdznym...

Keďže od 19. marca už prežívame aj Rok rodiny a stále vnímam naše diecézne spoločenstvo ako jednu rodinu, ako otec a pastier diecézy vás uisťujem o svojej stálej blízkosti vo všetkom, čo prežívate. Aj vo vašich radostiach, ale aj v skúškach pandémie. Modlím sa za každú rodinu, i za tie, ktoré práve prežívajú nejakú krízu, i za tie, ktoré majú práve vzniknúť. A zvlášť prosím o pomoc sv. Jozefa, mocného ochrancu našich rodín o jeho silné orodovanie v nebi. Ale sv. Jozefovi zverujem aj prosbu o odvahu pre veriacich rodičov, aby sa denne modlili k Pánovi žatvy, aby aj z ich rodiny povolal aspoň jedno dieťa k duchovnému povolaniu.

V soboty a na prvý piatok slúžim sväté omše za všetkých postihnutých covidom. Za živých - aby sa uzdravili, za zomrelých – za ich večnú blaženosť, za pozostalých a tých, ktorí sa o nich starajú - prosím o potrebnú silu. Samozrejme, že pokračujem vo večerných modlitbách za všetkých v diecéze so záverečným požehnaním a ďakujem všetkým, ktorí sa modlíte spolu so mnou.

Sv. Jozef „videl“ ako Boh koná v jeho živote. On učí aj každého z nás vidieť Božie pôsobenie v osobnom živote, ale aj jeho prítomnosť v skúške pandémie. Ježiš po smrti na kríži vstal na tretí deň ako predpovedal. Koľko dní treba ešte čakať na znova rozbehnutie života bez izolácie, karantény..., teraz nevieme. Ale vieme, že nech to trvá toľko alebo toľko, môžeme aj z tejto situácie vyjsť ako posilnení víťazi. Lebo s Kristom sa napokon vždy zvíťazí!

Drahí bratia a sestry!

Spoznajme v oslávených ranách Vykupiteľa nášho Pána a Boha,

ktorý sa k nám skláňa, aby nás zdvihol vždy, keď ho prosíme.

Nech vás zmŕtvychvstalý Kristus posilní nasledovať ho

aj v ťažkom období pandémie.

Prajem vám milostiplné veľkonočné sviatky,

ktoré nech obnovia našu dôveru, nádej a sily.

Vyprosujem vám veľkú nádej upínajúcu sa na Víťaza nad hriechom a smrťou

a všetkým vám žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Mons. Stanislav Stolárik

rožňavský biskup

Urbi et Orbi - veľkonočné posolstvo Svätého Otca Františka

Pápež František prednáša príhovor pri požehnaní Urbi et Orbi na Veľkonočnú nedeľu

Vatikán 4. apríla (RV) Prinášame v plnom znení veľkonočné posolstvo Svätého Otca Františka, ktoré predniesol pred požehnaním Urbi et Orbi v nedeľu 4. apríla 2021 na poludnie z Vatikánskej baziliky. Pápež svoj príhovor predniesol za prítomnosti dvoch stoviek veriacich pri Oltári katedry v zadnej lodi baziliky.

Drahí bratia a sestry, požehnanú Veľkú noc! Požehnanú, svätú a pokojnú Veľkú noc!

Dnes zaznieva v každej časti sveta zvesť Cirkvi: „Ježiš, ktorý bol ukrižovaný, vstal z mŕtvych, ako povedal. Aleluja.“

Zvesť Veľkej noci neukazuje fatamorgánu, nezjavuje magickú formulu, neukazuje cestu úniku pred ťažkou situáciou, ktorou prechádzame. Pandémia je ešte v plnom prúde; sociálna a ekonomická kríza je veľmi ťažká, zvlášť pre najchudobnejších; napriek tomu – a je to pohoršujúce – neustávajú ozbrojené konflikty a posilňujú sa vojenské arzenály. A toto je ten škandál dneška.

Pred touto, alebo lepšie uprostred tejto komplexnej skutočnosti, zvesť Veľkej noci vyjadruje v niekoľkých slovách udalosť, ktorá dáva nádej, čo nesklame: „Ježiš, ktorý bol ukrižovaný, vstal z mŕtvych“. Nehovorí o anjeloch alebo duchoch, ale o človeku, človeku z mäsa a kostí, ktorý má tvár a meno: Ježiš. Evanjelium dosvedčuje, že tento Ježiš, ukrižovaný za Poncia Piláta preto, že povedal, že je Kristom, Božím Synom, vstal tretieho dňa z mŕtvych podľa Písiem a ako on sám predpovedal svojim učeníkom.

Ukrižovaný, nie iný, je vzkriesený. Boh Otec vzkriesil svojho Syna Ježiša, pretože naplnil do krajnosti jeho spásnu vôľu: vzal na seba našu slabosť, naše neduhy, našu vlastnú smrť; trpel naše bolesti, niesol tiaž našich neprávostí. Preto ho Boh Otec vyvýšil a teraz Ježiš Kristus žije naveky, a on je Pán.

A svedkovia podávajú správu o dôležitom detaile: vzkriesený Ježiš nesie vtlačené rany na rukách, nohách a boku. Tieto rany sú večnou pečaťou jeho lásky k nám. Ktokoľvek trpí ťažkú skúšku, na tele či na duchu, môže nájsť útočisko v týchto ranách, prijať prostredníctvom nich milosť nádeje, ktorá nesklame.

Vzkriesený Kristus je nádejou pre tých, čo ešte trpia kvôli pandémii, pre chorých a pre tých, čo stratili milovanú osobu. Pán nech im dá útechu a podporí úsilie lekárov a zdravotníkov. Všetci, najmä najkrehkejšie osoby, potrebujú pomoc a majú právo mať prístup k nevyhnutnej starostlivosti. To sa stáva ešte zrejmejším v tomto čase, keď sme všetci povolaní bojovať s pandémiou a vakcíny predstavujú podstatný nástroj v tomto zápase. V duchu „medzinárodnosti vakcín“, nabádam teda celé medzinárodné spoločenstvo k zdieľanému úsiliu prekonať meškania v ich distribúcii a umožniť podelenie sa s nimi, najmä pre najchudobnejšie krajiny.

Vzkriesený Ukrižovaný je útechou pre tých, čo stratili prácu alebo sa nachádzajú vo vážnych ekonomických ťažkostiach a sú pozbavení primeraných sociálnych zabezpečení. Pán nech podnieti konanie verejných autorít, aby sa všetkým, zvlášť rodinám vo väčšej núdzi, poskytla potrebná pomoc a primeraná podpora. Pandémia žiaľ dramaticky zvýšila počet chudobných a bezútešnosť tisícov ľudí.

„Je potrebné, aby chudobní každého druhu nanovo začali dúfať,“ povedal sv. Ján Pavol II. pri svojej ceste na Haiti. A práve k drahému haitskému ľudu smerujú v tento deň moje myšlienky a moje povzbudenie, aby sa nedal zdrviť ťažkosťami, ale hľadel do budúcnosti s dôverou a nádejou. A povedal by som, že myslím osobitne na vás, drahé sestry a bratia na Haiti.  Som vám na blízku, som pri vás a chcel by som, aby sa problémy pre vás definitívne vyriešili. Modlím sa za to, drahí bratia a sestry Haiťania.

Vzkriesený Ježiš je nádejou pre mnohých mladých, ktorí boli donútení stráviť dlhé obdobie bez možnosti navštevovať školu alebo univerzitu a prežívať čas s priateľmi. Všetci potrebujeme žiť skutočné ľudské vzťahy, a nie iba virtuálne, zvlášť vo veku, keď sa formuje charakter a osobnosť. Počuli sme to v tento piatok pri krížovej ceste detí. Som blízko mladým celého sveta a teraz najmä tým v Mjanmarsku, ktorí sa usilujú o demokraciu, dávajú počuť svoj hlas pokojne, vedomí si toho, že nenávisť možno rozptýliť iba láskou.

Svetlo Vzkrieseného nech sa stane prameňom znovuzrodenia pre migrantov na úteku pred vojnou a biedou. V ich tvárach rozpoznávame znetvorenú a trpiacu tvár Pána, ktorý vystupuje na Kalváriu. Nech im nechýbajú konkrétne prejavy solidarity a ľudského bratstva, záloh víťazstva života nad smrťou, ktoré slávime v tento deň. A ďakujem krajinám, ktoré veľkodušne prijímajú trpiacich, hľadajúcich útočisko; najmä Libanonu a Jordánsku, ktoré prejavujú pohostinnosť množstvu utečencov unikajúcich zo sýrskeho konfliktu.

Libanonský národ, ktorý prechádza obdobím ťažkostí a neistôt, nech zakúsi útechu vzkrieseného Pána a nech ho podporuje medzinárodné spoločenstvo v jemu vlastnom povolaní byť krajinou stretnutia, spolunažívania a pluralizmu.

Kristus, náš pokoj, nech dá, aby konečne ustalo rinčanie zbraní v milovanej a trýznenej Sýrii, kde milióny osôb žijú už v neľudských podmienkach, ako aj v Jemene, ktorého dianie je obkolesené ohlušujúcim a pohoršujúcim tichom, a v Líbyi, kde sa konečne ukazuje východisko z desaťročia sporov a násilných stretov. Všetky zapojené strany nech sa účinne usilujú o to, aby prestali konflikty a umožnilo sa národom vysileným vojnou žiť v pokoji a začať s obnovou jednotlivých krajín.

Zmŕtvychvstanie nás privádza prirodzene do Jeruzalema. Preň prosíme od Pána pokoj a istotu (porov. Ž 122), aby odpovedal na povolanie byť miestom stretnutia, kde sa všetci môžu cítiť bratmi, a kde Izraelčania a Palestínčania znovu nájdu silu pre dialóg, aby dosiahli stabilné riešenie, ktoré vidí dva štáty žiť bok po boku v pokoji a prosperite.

V tento sviatočný deň sa moje myšlienky vracajú aj do Iraku, ktorý som mal radosť navštíviť minulý mesiac, a za ktorý sa modlím, aby pokračoval na začatej ceste nastolenia mieru, aby sa uskutočnil Boží sen o jednej ľudskej rodine pohostinnej a ústretovej voči všetkým svojim deťom (porov. Medzináboženské stretnutie v Ure, 6. marca 2021).

Sila Vzkrieseného nech podporuje africké národy, ktoré vidia vlastnú budúcnosť ohrozenú vnútornými násilnosťami a medzinárodným terorizmom, zvlášť v Saheli a v Nigérii, ako aj v oblasti Tigray a Cabo Delgado. Nech pokračujú úsilia o nájdenie pokojných riešení konfliktov, v rešpektovaní ľudských práv a posvätnosti života, s bratským a konštruktívnym dialógom v duchu zmierenia a praktickej solidarity.

Priveľa vojen a priveľa násilia je ešte vo svete! Pán, ktorý je naším pokojom, nech nám pomáha zvíťaziť nad mentalitou vojny. Nech udelí tým, čo sú väznení v konfliktoch, zvlášť na východnej Ukrajine a v Náhornom Karabachu, aby sa vrátili šťastne a v zdraví k svojim rodinám, a nech inšpiruje vlády celého sveta zastaviť beh za novým vyzbrojovaním. Na dnes, 4. apríla, pripadá Medzinárodný deň proti nášľapným mínam, zákerným a hrozným výbušninám, ktoré zabíjajú alebo zmrzačujú každý rok mnoho nevinných osôb a zabraňujú ľudstvu „vedno kráčať cestami života, bez strachu z nástrah zničenia a smrti“ (sv. Ján Pavol II., Anjel Pána, 28. februára 1999). O čo lepší by bol svet bez týchto nástrojov smrti!

Drahí bratia a sestry, aj tento rok na rozličných miestach mnohí kresťania slávili Veľkú noc za silných obmedzení a niekedy dokonca bez možnosti mať prístup k liturgickým sláveniam. Modlime sa, aby tieto obmedzenia, ako každé obmedzenie slobody kultu a náboženstva vo svete, mohli byť odstránené a každý mal možnosť slobodne sa modliť a chváliť Boha.

Medzi mnohorakými ťažkosťami, ktorými prechádzame, nezabudnime nikdy, že sme uzdravení Kristovými ranami (porov. 1 Pt 2,24). Vo svetle Vzkrieseného sú naše utrpenia premenené. Tam, kde bola smrť, je teraz život, kde bol zármutok, teraz je útecha. Tým, že Ježiš objal kríž, dal zmysel našim utrpeniam; a teraz prosíme, aby sa prospešné účinky tohto uzdravenia rozšírili do celého sveta. Požehnanú, svätú a pokojnú Veľkú noc!

• Predch.
• Nasl.