Pre viac info, klikni sem.

Viac čítaj a počúvaj tu. Klikni sem.

Významný posun v Kauze blahorečenia Božieho sluhu biskupa Vojtaššáka

Spišská Kapitula 16. novembra 2019. Štátny Sekretariát po preštudovaní archívnych dokumentov a nových dôkazov zaslaných z Kongregácie pre Kauzy svätých vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 16. októbra 2019 rozhodol o znovuotvorení Kauzy blahorečenia Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka.

Rozhodnutiu Štátneho Sekretariátu predchádzalo pozitívne vyjadrenie Kongresu Kongregácie pre Kauzy svätých, ktorý 18. januára 2019 odporučil, aby Kauza blahorečenia Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka, po predložení a preštudovaní nových archívnych dokumentov a dôkazov, mohla pokračovať na rímskej úrovni. Po 16 rokoch tak kauza blahorečenia začne prebiehať na rímskej úrovni v plnej kompetencii Kongregácie pre Kauzy svätých.

Je to významný posun v samotnej kauze, pretože vyjadrením sa Kongresu Kongregácie pre Kauzy svätých a Štátneho Sekretariátu bola ukončená doplňujúca diecézna fáza kauzy blahorečenia (2015-2019), ktorej úlohou bolo spracovať najmä historické obdobie rokov 1939-1945 a aktivitu Božieho sluhu počas spomínaného obdobia. Tiež bolo nevyhnutné odpovedať na výhrady a námietky, ktoré sa začali objavovať po roku 2000.

Postulátor Dr. Peter Jurčaga v spolupráci s Komisiou historikov, ktorá bola ustanovená v roku 2015, nájdením nových archívnych dokumentov a historickým spracovaním dejinného obdobia rokov 1939-1945, priniesli nový, objektívny a pravdivý pohľad na samotnú osobnosť Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka a dokázali tak dať relevantné odpovede na vznesené výhrady a námietky.

Historické štúdie a nové archívne dokumenty, ktoré boli nájdené nielen v slovenských, ale aj v zahraničných archívoch, boli publikované v niekoľkých viacjazyčných publikáciách a prezentované na dvoch medzinárodných konferenciách, ktoré sa konali v Benátkach v roku 2016 (zborník Chiesa del silenzio e diplomazia pontificia 1945-1965) a v Spišskej Kapitule v roku 2017 (zborník Ján Vojtaššák. Biskup v dejinách 20. storočia).

Boli tiež natočené dva filmové dokumenty: VOJTAŠŠÁK, ktorý vznikol v spolupráci s TV Lux a VOJTAŠŠÁK GIORNI DEI BARBARI, ktorý vznikol v spolupráci s talianskymi režisérmi a bol prezentovaný na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach v roku 2019. Obidva filmové projekty ponúkajú ucelený, objektívny a umelecky hodnotný pohľad na osobnosť Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka.

Počas nasledujúcej rímskej fázy sa bude zostavovať  POSITIO (dokument, ktorý pred kongregáciou predstaví osobnosť Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka so zameraním sa na jeho mučeníctvo). 

V krátkosti zo života otca biskupa Jána Vojtaššáka:

– Narodil sa: 14. 11. 1877 v Zákamennom

– Sviatosť krstu prijal: 15. 11. 1877 v Zákamennom

– Prvé sväté prijímanie: (máj 1887 ?) v Zákamennom

– Sviatosť birmovania prijal: 30. 5. 1896 v Spišskej Kapitule

– Kňazská vysviacka: 1. 7. 1901 v Spišskej Kapitule

– Prvá svätá omša: 7. 7. 1901 v Zákamennom

– Biskupská konsekrácia: 13. 2. 1921 v Nitre

– Začiatok biskupskej služby: 27. 2. 1921 v Spišskej Kapitule 

– Prvé väzenie: 5. 5. 1945 v Bratislave

– Internácia: 3. 6. 1950 v biskupskej rezidencii

– Druhé zatknutie: 16. 9. 1950 do Ruzyne v Prahe

– Súd a odsúdenie: 15. 1. 1951 v Bratislave

– Pobyt vo väzení: 15. 1. 1951 – 5. 10. 1963 vo viacerých väzniciach (Ilava, Valdice, Leopoldov, Pankrác..)

– Nútený pobyt v starobincoch v ČR: 3. 11. 1963 – 4. 8. 1965

– Úmrtie: 4. 8. 1965 v Říčanoch

– Pohreb: 7. 8. 1965 v Zákamennom

– Začiatok procesu blahorečenia na diecéznej úrovni: máj 1996 v Spišskom Podhradí

– Odovzdanie spisu pre druhú fázu procesu blahorečenia v Ríme: 31. 10. 2001 v Spišskej Kapitule

– Exhumácia telesných pozostatkov na kanonický výskum: 30. 6. 2003 v Zákamennom

– Uloženie pozostatkov v katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule: 11. 11. 2003

– Uloženie čiastky pozostatkov v pôvodnom hrobe na cintoríne v Zákamennom: 14. 11. 2003

Modlitba za otca biskupa Jána Vojtaššáka

Všemohúci Bože, vyvolil si si svojho služobníka Jána Vojtaššáka, aby trpel na Tvoju slávu a pre dobro Cirkvi. Väznený, ponižovaný, opľuvaný, zosmiešňovaný a prinútený vykonávať najposlednejšie práce, niesol tento údel v hlbokej pokore. Za hranicami Slovenska prijal z Tvojich rúk kalich utrpenia. Na pohľad nič nezostalo na ňom z dôstojnosti veľkňaza Cirkvi, podobne ako z Ježiša Krista, keď ho viedli na Kalváriu, však v jeho vnútri si žiaril Ty sám, Bože. Prosíme Ťa, Večný Bože, osláv svojho služobníka Jána, aby sme si ho uctievali na oltároch celej Cirkvi. Za jeho blahorečenie Ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Životopis biskupa Jána Vojtaššáka

Rodisko

Hornooravská obec Zákamenné sa významne zapísala do dejín Cirkvi na Slovensku tým, že dala veľkého syna Cirkvi i národa – biskupa Jána Vojtaššáka. Je to goralská obec, ktorá sa pôvodne volala Zákamenno – Klin. Jej začiatky siahajú do roku 1615.

Zákamenné bolo jedným zo stredísk náboženského života na Orave. V období rekatolizácie na hore Kalvária pôsobili misionári z Poľska. Prvý kostolík sa v obci Zákamenné spomína v roku 1659. Nový kostol z dreva zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie mali obyvatelia vybudovaný už v roku 1708 a v roku 1748 sa stal Zákamenný Klin farnosťou. Dovtedy bola obec filiálkou farnosti Lokca. V čase narodenia Jána Vojtaššáka malo Zákamenné okolo 1750 obyvateľov.

Miestny farár Juraj Ondriš v roku 1862 dal vybudovať Kalváriu, ktorá sa stala strediskom nábožnosti nielen pre obyvateľov obce, ale i širšieho okolia. Nový farský kostol bol vybudovaný v roku 1893. Je zasvätený Nanebovzatej Panne Márii.

V druhej polovici dvadsiateho storočia sa obec Zákamenné rozrástla a toho času má už okolo 5000 obyvateľov. V roku 1995 sa veriaci pod vedením duchovného otca Jozefa Kasana pustili do výstavby druhého kostola na Vyšnom konci. Nový kostol posvätil diecézny biskup František Tondra 1. januára 2001. Veriaci žijú v nádeji, že tento nový kostol bude v budúcnosti zasvätený úcte blahoslaveného Jána Vojtaššáka, ak sa raz úspešne dokončí proces jeho blahorečenia a bude povýšený na oltár.

Detstvo

Ján Vojtaššák sa narodil v rodine Antona Vojtaššáka a Márie, rodenej Klimčíkovej, 14. novembra 1877 ako siedme z jedenástich detí. Chlapec bol pokrstený 15.11.1877 a dostal meno Ján. Cez svojich rodičov dostal od Pána Boha nielen život, ale aj vzácny poklad katolíckej viery.

Iste vtedy nikto nepredpokladal, že z chlapca vyrastie pre Spišskú diecézu, Cirkev i národ výrazná osobnosť, ktorá svojimi zásadnými postojmi a činmi ovplyvní a bude formovať duchovný a nábožensko-kultúrny i sociálny život Spišskej diecézy, ba i celého Slovenska.

Už samotné prostredie, v ktorom sa narodil a prežíval detstvo, jeho nábožensky hlboko založená rodina, spôsob jej života, ale i spôsob života ostatných obyvateľov goralských dedín, priúčali malého Jána Kňaz Ján Vojtaššák s rodičmi (olejomaľba)odmalička k základným životným postojom, k pracovitosti, k poctivému prístupu k životu i vzťahu k svojmu okoliu.

Rozhodujúci vplyv na malého Jána malo rodinné prostredie s tradičnými kresťanskými morálnymi zásadami a hodnotami. V rodine jeho rodičov bola hlboko zakorenená viera a nábožnosť. Rodinná kresťanská výchova vštepovala do jeho srdca zbožnosť, pracovitosť, úctu k životu i k ľuďom. Dom Vojtaššákových bol pre Jána prvým malým seminárom, v ktorom sa utváralo budúce kňazské poslanie i jeho životné postoje. Už prvé kroky ho čoskoro priviedli k službe oltára ako miništranta v tom istom Božom chráme, kde bol jeho otec v tom čase kostolníkom.

Štúdiá

Prvé štyri triedy ľudovej školy navštevoval Ján v rokoch 1883 – 1887 v rodnej obci, ďalšie dva roky chodil do školy v Stankovanoch, kde bol jeho ujček Anton Klimčík farárom. Ujček s rodičmi postrehli charakterové vlastnosti malého Jána, najmä jeho nábožnosť a dobrotu srdca. Rozhodli sa pre jeho ďalšie štúdium. Ujček zameral jeho výchovu na duchovnú dráhu a pomáhal mu aj v ďalšom štúdiu. Po skončení štyroch ročníkov nižšieho gymnázia v Trstenej (1889 – 1893) študoval dva roky na gymnáziu v Ružomberku (1893 – 1895), aby ako 18-ročný po konkurze do spišského seminára 2. septembra 1895 nastúpil na teologické štúdiá v Spišskej Kapitule.

Štúdium v seminári s presným plánom, usporiadaním a vnútorným poriadkom vyhovovalo jeho osobnému zameraniu. Predstavení v seminári zvlášť hodnotili jeho hlbokú zbožnosť, pokoru, dobrotu, zápal, s akým pracoval na svojom sebazdokonaľovaní, plný vnútornej disciplíny.

Ako „clericus exemplaris“ – „príkladný bohoslovec“ sa stal tichým príkladom pre mnohých seminaristov. V spišskokapitulskom seminári študoval v období, keď bol maďarizačný tlak na všetkých druhoch škôl, vrátane bohosloveckých seminárov, veľmi silný. Výchova a disciplína v seminári nebola však narušená výraznejšími národnostnými trenicami či napätím. Takýmto situáciám sa snažilo predstavenstvo seminára veľmi taktne a obozretne predchádzať.

Ján Vojtaššák svoj slovenský pôvod nikdy nezaprel. Bol jedným z troch bohoslovcov – ako to uvádza v autobiografii, ktorí do oficiálneho štatistického formulára uviedli ako svoju materinskú reč slovenčinu, čo mohlo mať vtedy aj nepriaznivé následky.

Kňazská vysviacka

Ján Vojtaššák prijal kňazské svätenie v jubilejnom roku – 1. júla 1901 z rúk vtedajšieho spišského biskupa Pavla Smrečányho v spišskej katedrále svätého Martina. Svoju prvú svätú omšu – primície slávil vo svojom rodisku v Zákamennom 7. júla 1901. Primičným kazateľom bol Jozef Húroš, farár zo susednej farnosti Krušetnica.

Po vysviacke dostal novokňaz Ján Vojtaššák dispozíciu na prvé kaplánske miesto v Hornej Zubrici, na hornej Orave, kde nastúpil 22. júla 1901. Začala sa jeho kňazská dráha.

Mladý kaplán Ján Vojtaššák plnil svoje kňazské poslanie s veľkým oduševnením. Rozprúdil v obci náboženský život, bol neobyčajne horlivým kňazom, ktorý sa celou svojou bytosťou oddával kňazskej činnosti. Venoval sa dospelým, starým a chorým práve s takou pozornosťou, ako vedel pritiahnuť deti a mládež. Vyučovanie náboženstva dopĺňal aj stretnutiami s mládežou v domácnostiach, v nedeľu po- obede vysvetľoval katechizmus dospelým v kostole. Naplno využíval svoj dar pre pastoračné vedenie pri všetkých príležitostiach. Z osobnej skúsenosti dobre poznal duchovné potreby dedinského ľudu, a tak aj nasmeroval svoje kňazské pôsobenie.

Spoločenstvo s kňazmi

Veľký vplyv na jeho kňazský charakter mali kňazi, s ktorými pestoval duchovné bratské spoločenstvo. Hneď na začiatku svojej kňazskej dráhy nadviazal kontakty s farármi v okolitých farnostiach, najmä s tými, ktorí si zachovali slovenské povedomie a venovali sa nábožensko-kultúrnemu vzdelávaniu svojich veriacich. Patril k nim Jozef Bonko z Nižnej Lipnice, Andrej Hromada z Jablonky, Andrej Doránsky z Hladovky, Štefan Haluška z Oravky i Andrej Hlinka, ktorého poznal na jeho prvej kaplánskej stanici v Zákamennom roku 1889 a ostal s ním v kontakte aj ako bohoslovec. Odvtedy trval ich blízky priateľský vzťah. Andrej Hlinka mal vplyv aj na jeho osobné a duchovné formovanie.

Jána Vojtaššáka ako kaplána často prekladali z jednej farnosti do druhej. Už roku 1903 bol kaplánom v Kvačanoch v Liptove, o rok v Bijacovciach na Spiši. Po jednomesačnom účinkovaní bol preložený do Podvlku na Orave, o dva mesiace bol už v Zubrohlave a o šesť mesiacov v Ústí nad Oravou.

Kaplánom v Tvrdošíne

Širšie pole pôsobnosti sa kňazovi Jánovi Vojtaššákovi naskytlo v hornooravskom mestečku Tvrdošíne, kde pôsobil ako kaplán od 25.marca 1906 do 8.septembra 1908. Vo farnosti sa čoskoro prejavilo oživenie náboženského života. Zaviedol poklonu Prevelebnej Sviatosti Oltárnej, naučil veriacich modliť sa ruženec, katechizoval, navštevoval chorých a chudobných. Veľkú pozornosť venoval deťom. Veriaci si ho veľmi vážili aj pre jeho záujem o problémy a starosti ich každodenného života.

Jeho aktívna činnosť najmä medzi mládežou nebola prijateľná pre oficiálne úradné miesta najmä v čase, keď v Uhorsku prebiehali veľké politické boje.

Ján Vojtaššák v Tvrdošíne založil slovenský spevokol, čitateľský spolok, ktorý sám zásoboval slovenskými literárnymi dielami i dostupnými odbornými knihami.

V Katolíckom kruhu našiel ochotníkov, s ktorými hrával divadlá. Rozširoval slovenské noviny, najmä Kráľovnú Svätého Ruženca a Posla Božského srdca. Založil aj potravinový spolok.

Keď sa na zasadnutí školskej stolice riešila otázka vyučovacieho jazyka v tamojšej ľudovej škole, navrhol pri vyučovaní používať slovenský jazyk. Školská stolica tento návrh prijala.

Ján Vojtaššák si ešte v Ústí vykonal synodálnu skúšku, 8. septembra 1908 dostal z biskupského úradu dispozíciu na kaplánsku stanicu do Veličnej.

Vo Veličnej

Na kaplánke vo Veličnej zastihli Jána Vojtaššáka v máji 1910 krajinské voľby. Spolu so svojím farárom Jánom Richterom, ktorý vo voľbách aj kandidoval, sa angažovali za slovenských kandidátov.

Ján Vojtaššák sa dostal, bezdôvodne, do istej konfrontácie s cirkevnou vrchnosťou pre incident obyvateľov voči okresnému dekanovi v predvolebnom boji. Bol okamžite preložený do Vyšných Repáš za administrátora farnosti. Po šiestich týždňoch, 21. júna, sa vrátil nazad do Veličnej na kaplánku. Ján Richter bol zvolený za poslanca vo voľbách a odišiel zo Spišskej diecézy.

Ján Vojtaššák spravoval farnosť vo Veličnej až od roku 1911. Patrón farnosti – Oravský komposesorát v júni 1911 riešil neobsadené miesto farára vo Veličnej, poslal na biskupský úrad žiadosť pre Jána Vojtaššáka a diecézny biskup Alexander Párvy ho vymenoval za farára vo Veličnej.

Nový farár Ján Vojtaššák získal „gazdovskú“ faru so všetkými problémami okolo hospodárstva. O hospodárstvo sa mu pomáhal starať mladší brat s manželkou, ktorá bola aj jeho domvedúcou. Od októbra 1912 mal na starosti redakciu a administráciu Svätej Rodiny. V ťažkých rokoch prvej svetovej vojny zmobilizoval všetky svoje sily, vytvoril si okruh aktívnych prispievateľov z radov národne uvedomelých kňazov, takže časopis Svätá Rodina neprestal plniť svoju úlohu. Veľkú pomoc a podporu nachádzal v ružomberskom farárovi Andrejovi Hlinkovi.

Farský kostol vo Veličnej je zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi. Možno aj táto skutočnosť prispela k tomu, že jeho nábožnosť bola preniknutá hlbokou úctou k anjelom, najmä k anjelovi strážnemu. Ochrane anjelov strážcov pripisoval aj vyviaznutie z nebezpečných životných situácií, v ktorých sa tam ocitol: vyslobodenie z rozvodnenej rieky Oravy pri Žaškove alebo, že pri inej nehode pri Žaškove neprišiel o oko alebo, že bez zranenia prežil autohaváriu. Jeho vzťah k anjelom sa odzrkadlil neskoršie aj v biskupskom erbe a biskupskom hesle.

Vo farnosti Veličná pôsobil Ján Vojtaššák do roku 1919, kedy bol ustanovený za riaditeľa biskupskej kancelárie v Spišskej Kapitule a neskôr aj za rektora bohosloveckého seminára.

Redaktor Svätej rodiny

Mnohí duchovní na slovenských dedinách, ako aj Ján Vojtaššák na všetkých svojich pôsobiskách, cítili nutnosť šíriť vzdelanie, kultúru, osvetu, dvíhať morálno-náboženské povedomie vo svojich farnostiach. Bolo potrebné písané či tlačené slovo, ktoré by náležitou formou a obsahom oslovilo veriacich na Slovensku.

O potrebe a možnostiach vydávať nábožensko-spoločenský časopis, ktorý by spĺňal aj isté národné kritériá, uvažovali viacerí kňazi rovnakého zmýšľania na spoločnom výlete v Zakopanom roku 1908. Realizovať a dotvoriť túto myšlienku mal Ondrej Bážik (1866 – 1943), farár v Liesku, Anton Hromada (1872 – 1937), farár v Oravskom Bielom Potoku a Ján Vojtaššák, kaplán v Tvrdošíne.

O návrhu založiť časopis informovali aj niekoľkých mladších kňazov Spišskej diecézy s požiadavkou finančnej podpory na vydanie prvého čísla. Zozbieralo sa okolo 1600 korún. Redaktorom sa stal Anton Hromada, ktorý na podnet Jána Vojtaššáka požiadal biskupský úrad v Spišskej Kapitule o povolenie vydávať nový slovenský náboženský časopis Svätá Rodina, venovaný kresťanským rodinám, k úcte svätej Rodiny nazaretskej a k ochrane kresťanských rodín. Názov časopisu navrhol Martin Húska, kňaz banskobystrického biskupstva, ktorý mal pripravený o nazaretskej rodine obsiahlejší preklad z nemčiny.

V tom istom čase, v septembri 1912, ochorel a zomrel aj Štefan Pirončák (1844 – 1912), farár v Jablonke, ktorý redigoval a vydával časopis Kráľovná svätého Ruženca. Aby časopis nezanikol, ujal sa aj tejto práce Ján Vojtaššák. Roku 1913 (od ročníka XXV.) redakciu tohto časopisu prevzal Anton Hromada, administrátor a potom farár v Stankovanoch.

Ján Vojtaššák redigoval Svätú Rodinu aj ako spišský biskup, v roku 1927 odovzdal starosť o vydávanie tohto časopisu Misijnému domu Spoločnosti Slova Božieho v Štiavniku.

Biskupské svätenie

Dobré meno a úcta, ktorú mal medzi kňazmi Ján Vojtaššák, farár vo Veličnej, ako aj horlivosť na poli náboženského a národného obrodenia, upriamili na neho pozornosť aj v Ríme. Dňa 13. novembra 1920 bol v tajnom konzistóriu v Ríme vymenovaný za spišského biskupa. Jeho biskupská konsekrácia sa uskutočnila dňa 13. februára 1921 v starobylej Nitre. Spolu s Jánom Vojtaššákom boli na biskupov  Spišská Kapitula – Katedrála sv. Martina, v ktorej bol Boží služobník, Ján Vojtaššák, vysvätený na kňaza 1. júla 1901vtedy vysvätení ešte dvaja: Dr. Karol Kmeťko a Dr. Marián Blaha. Konsekráciu vykonal nuncius Svätého stolca v Prahe Klement Micara, titulárny arcibiskup apumenský. Spolusvätiteľmi boli biskupi Karol Kašpar a Antonín Podlaha.

Jeho životnú dráhu spišského biskupa, plnú útrap, nebezpečenstiev a prenasledovania prorocky predznamenáva aj jeho biskupský erb a heslo, ktoré si zvolil. Jeho erb znázorňuje anjela so zlatou svätožiarou, stojaceho na podnožke, ktorý v pravici drží meč, v ľavici štít, na ktorom je dvojramenný kríž. Štít je položený na kartuši, prevýšený latinským krížom. Vpravo je mitra, vľavo berla. Nad všetkým v znaku je biskupský klobúk. Pod znakom je jeho biskupské heslo: „Angelis de te“ – „Anjelom prikázal o tebe.“ Sú to slová 91. žalmu, ktorý je modlitbou o ochranu Božích anjelov.

Ján Vojtaššák po svojej biskupskej vysviacke dňa 27. februára 1921 zaujal v katedrálnom chráme svätého Martina svoj biskupský stolec a začal požehnane spravovať Spišskú diecézu.

Kňazský seminár v Spišskej kapitule, ktorý prebudoval biskup Ján Vojtaššák Biskup Ján Vojtaššák prevzal svoj biskupský úrad v diecéze, ktorá bola tak ako i ostatné, najmä chudobnejšie oblasti Slovenska, veľmi poznačená dôsledkami vojnových udalostí.

Prehľad o stave diecézy mal z vlastnej pastoračnej praxe, poznal problémy malých chudobných farností na Orave, v Liptove a Spiši, ako i problémy pri pastorácii vo farnosti Veličná (s prevahou obyvateľov inej konfesie). Bohaté skúsenosti získal aj ako riaditeľ biskupskej kancelárie a rektor seminára vo veľmi ťažkom a zložitom období.

Pastier a vlci

Nový biskup Ján Vojtaššák musel od samého začiatku svojej biskupskej služby čeliť mnohým prekážkam a problémom a vystúpiť na obranu svojho duchovného stáda, ktoré mu Kristus – Veľkňaz zveril na zodpovednosť.

Biskup Ján Vojtaššák sa prihovára pútnikom na Levočskej horeSpoločnosť bola v morálnom rozklade, šírilo sa sociálne nepriateľstvo na dedinách, podmienené veľkými sociálnymi rozdielmi, vznikala triedna nenávisť medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva. Rozpory medzi obyvateľov vnášalo aj nekritické prijímanie šíriacich sa myšlienok marxistického boľševizmu.

Vnútorné napätie v štáte stupňovali vzťahy medzi oboma národmi, medzi Českom s rôznymi sociálnymi prúdmi a voľnomyšlienkárskymi ideami, ľavicovými, socialistickými a ateistickými názormi v istých spoločenských vrstvách, ktoré podporovalo aj oficiálne politické vedenie štátu (T. G. Masaryk, E. Beneš, V. Šrobár) a Slovenskom s obyvateľstvom a hŕstkou slovenskej inteligencie s konzervatívnejším vzťahom k novotám, neraz vzbudzujúcim obavy i odpor.

Cirkevní predstavitelia museli hneď od začiatku viesť zápas s oficiálnymi vládnymi zásahmi, najmä keď išlo o otázky práva a pôsobenia Cirkvi. Veľmi necitlivo sa riešila školská otázka (zrušenie gymnázií, tlak na katolícke stredné školy, ba i na ľudové školstvo). Úsilie o odluku Cirkvi od štátu, ktoré bolo nereálne a v daných podmienkach neuskutočniteľné bez toho, aby Cirkev neutrpela ťažkú ranu, napokon nebolo zakotvené v Ústave ČSR.

Veľmi vážnym problémom boli snahy o nepravú reformu cirkevného života, ktoré našli živý ohlas najmä medzi českým klérom a vyústili napokon vo vzniku Československej (národnej) cirkvi. Aj medzi duchovnými sa šírili myšlienky o reforme cirkevného života, ktoré našli živnú pôdu najmä v Česku a vyústili odchodom 230 kňazov a 1 388 000 ľudí z katolíckej Cirkvi do Československej cirkvi. Ján Vojtaššák v Spišskom biskupstve hneď v začiatkoch svojho pôsobenia musel zaujať k tomuto problému svoje stanovisko. Známy je vznik Československej cirkvi v Liptovskej Osade. S pomocou Božou sa mu šírenie týchto rozvratných hnutí v diecéze podarilo zastaviť.

Pastier – misionár

Biskupská katedra v Spišskej Kapitule, z ktorej kázal biskup Ján Vojtaššák Biskup Ján Vojtaššák sa zo všetkých síl usiloval duchovne obrodiť veriacich svojej diecézy. Využíval na to mnohé prostriedky a aktivity. Za účinný prostriedok na duchovnú obnovu viery považoval ľudové misie. Pri ich organizovaní trval biskup Ján Vojtaššák na pravidelnom usporiadaní a obnove v jednotlivých farnostiach. Spravidla ich viedli rehoľníci – redemptoristi, jezuiti, verbisti, minoriti i františkáni. O misiách si Ján Vojtaššák viedol osobitné záznamy.

Prehĺbenie duchovného života veľmi podporili organizované duchovné cvičenia nielen pre kňazov, ale i pre jednotlivé sociálne skupiny z radov laikov. V jednotlivých kláštoroch sa osobitne viedli duchovné cvičenia pre mužov. Pre ženy (najmä učiteľky) sa konávali duchovné cvičenia v kláštore sestier Nepoškvrneného Počatia Panny Márie v Levoči. Takto sa podarilo v diecéze utvoriť na širšej základni laický apoštolát, ktorý sa neskôr v plnej miere a náležitej príprave i hĺbke mohol uplatniť v Katolíckej akcii.

Súčasťou jeho úsilia o duchovnú obnovu diecézy boli aj jeho pastierske vizitácie v jednotlivých farnostiach. Osobne niekoľkokrát navštívil každú farnosť počas svojej dlhej biskupskej služby. Vizitácie boli pre neho zdrojom poznania veriacich, a pre nich zasa príležitosťou povzbudenia a posilnenia prítulnosti a dôvery voči nemu.

Apoštol Eucharistie

Boží sluha, biskup Ján Vojtaššák, pri adorácii Najsvätejšej EucharistiiBiskup Ján Vojtaššák vsadil svoje úsilie o duchovnú obnovu diecézy na Eucharistiu. Nedlho po zaujatí svojej biskupskej služby odporúčal založiť vo farnostiach Arcibratstvá večnej poklony, v ktorých by sa zoskupili ctitelia Eucharistie, a usiloval sa obnoviť večnú poklonu vo farnostiach diecézy. Taký zámer a presvedčenie rezonovali v ňom aj pri organizovaní slovenského eucharistického kongresu v Bratislave (roku 1924).

V Spišskej diecéze sa na jeho podnet uskutočnili diecézne eucharistické kongresy v Kežmarku, v Levoči, v Spišskej Novej Vsi a v Tvrdošíne. Sám bol účastníkom viacerých svetových eucharistických kongresov (Viedeň roku 1912, Chicago roku 1920, Kartágo roku 1930, Dublin roku 1932). Biskup Ján bol hlboko vnútorne presvedčený, že úcta preukazovaná Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej je základom a prameňom každého úsilia o duchovné povznesenie a obnovu viery i mravov v pospolitom ľude.

Pastierska starostlivosť

Pastierska starostlivosť o kňazstvo a veriacich znamenala pre biskupa Jána Vojtaššáka aj povinnosť  Boží sluha, biskup Ján Vojtaššák, medzi spoluobyvateľmi starobinca v Senohrabochpostarať sa o zabezpečenie hmotných prostriedkov pre diecézu a jej potreby. On sám, veľmi skromný a bez osobitných nárokov pre seba samého, začal v diecéze iniciatívne budovať nielen kostoly a farské objekty, ale najmä veľký počet školských budov. Pre výchovu nových kňazov dal prebudovať kňazský seminár v Spišskej Kapitule. V diecéze bolo postavených 16 nových kostolov, 17 farských budov, 9 nových kultúrnych domov, 10 zväčšených kostolov.

Jánovi Vojtaššákovi obzvlášť záležalo na výchove školských detí, ich príprave i vzdelávaní. Preto v duchu svojho životného programu sa veľmi často obracal vo svojich príhovoroch k rodičom i duchovným, a žiadal kresťanskú výchovu a formovanie mládeže.

Školy mali byť aj náležite vybavené, čo sa vďaka obetavosti a podpore veriacich aj úspešne darilo, hoci bolo treba v 20-tych rokoch nášho storočia zásadovo obhajovať „prirodzené právo rodičov a božské právo Cirkvi na kresťanskú výchovu mládeže v škole.“

Veľmi dôležitá bola aj príprava učiteľského dorastu. Spišská diecéza mala síce vybudovaný učiteľský ústav (z roku 1819), ale nevyhovoval už moderným požiadavkám. Bolo potrebné prebudovať ho a postaviť aj prípravu učiteľov na nové modernejšie základy. O plánovanej novostavbe učiteľského ústavu s internátom informoval už roku 1924. Vybudovaný učiteľský ústav dal do správy členom rehole Školských bratov.

Podobne pre budúce učiteľky vybudoval učiteľský ústav v Levoči spojený s ľudovou školou, meštianskou školou a školou domácich náuk. Viedli ho sestry Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Takto sa uskutočnil zámer biskupa Jána Vojtaššáka formovať nový katolícky učiteľský dorast náležite vnútorne obrodený, aby sa zaručila mravná výchova mládeže.

Katolícka Charita

Slovenskí biskupi si rozdelili organizačnú prácu vo viacerých oblastiach a zaiste nebolo len vecou náhody, že Jánovi Vojtaššákovi pridelili jemu blízky charitatívny odbor. V duchu kresťanského sociálneho učenia sa začali uplatňovať v plnšom rozsahu skutky účinného milosrdenstva.

Svoju prácu začal biskup Ján Vojtaššák u najopustenejších – u sirôt. Neunikol jeho pozornosti ani osud sociálne slabej skupiny obyvateľstva, sluhov a slúžok, ktorí odchádzali za chlebom do miest, často odkázaní len sami na seba. Pre siroty zabezpečil sirotinec v Spišských Vlachoch. Kúpil kaštieľ v Mokradi na Orave od zemianskej rodiny Abaffy, ktorý slúžil potom oravským opusteným deťom. Známa je jeho veľká podpora pre sirotinec v Ružomberku.

Vyzýval k aktívnej činnosti najmä kňazov, ktorí si mali získať podporu členov Katolíckej akcie. Charitu odporúčal zriadiť v každej farnosti, aby sa postrehli hmotné i duchovné potreby ľudí odkázaných na pomoc iných.

Pri Charite odporúčal zriadiť spolky na ochranu slúžok a sluhov. Poznal aj život slovenských emigrantov (zo svojej návštevy v Amerike) a nemohol ostať ľahostajný voči tým, ktorých hospodárska kríza a bieda prinútili opustiť vlasť. Odporúčal pre nich aspoň zaevidovanie v Spolku svätého Rafaela v Prahe, ktorý sa staral o hmotné i duchovné potreby vysťahovalcov.

Ako stredisko charitatívnej činnosti bol v Bratislave vybudovaný ústav Charitas (pre ubytovanie vysokoškoláčok), bola tu zriadená aj ústredná kancelária Charity. Pre potreby Ústrednej Charity dal Ján Vojtaššák vybudovať objekty v Dolnom Smokovci.

Internácia

Internácia je zvláštny druh trestu, keď je človek obmedzený v určitých občianskych a ľudských právach, bez slobody pohybu a donútený zdržiavať sa iba na obmedzenom mieste. Takýto trest uvalila štátna moc aj na biskupa Jána Vojtaššáka.

Vývoj udalostí od januára do mája 1945 bol veľmi zložitý a neprehľadný. A práve v tomto období spišský biskup Ján Vojtaššák musel vystúpiť na obranu práv Cirkvi. Nesúhlasil s poštátnením cirkevného školstva, bránil právo Cirkvi na slobodné hlásanie kresťanskej náuky, na náboženskú výchovu v školách, na sociálnu činnosť, vlastnú tlač, náboženské spolky a organizácie, rehole, výchovu kňazov a na neobmedzený styk s Rímom. Tak sa dostal do konfliktu so štátnou mocou.

Boží sluha, biskup Ján Vojtaššák, na nádvorí starobinca v SenohrabochJán Vojtaššák musel 5. mája 1945 opustiť svoju biskupskú rezidenciu, bol internovaný v kaštieli v Štiavniku a odtiaľ bol prevezený do bratislavskej štátnej väznice, kde bol bez konkrétneho obvinenia a náležitého vyšetrenia sedem mesiacov žalárovaný. Do svojej diecézy sa vrátil 30. novembra 1945.

Spišský biskup Ján Vojtaššák bol znovu internovaný v biskupskej rezidencii 3. júna 1950. Bol mu znemožnený akýkoľvek styk s kňazmi a veriacimi a stále bol pod dozorom zástupcu štátnej vrchnosti. Nemohol sa slobodne pohybovať ani na území Spišskej Kapituly a musel zostávať stále v biskupskej rezidencii.

Väzenie

15. septembra 1950 večer biskupa Jána Vojtaššáka štátna bezpečnosť zatkla pod zámienkou jeho účasti na schôdzi kňazov v Trenčíne. 16. septembra 1950 ho dopravili do väzenia v pražskej Ruzyni. Začal sa pripravovať proces s „vlastizradnými“ biskupmi – Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Petrom Pavlom Gojdičom.

Biskupi boli obvinení z úkladov proti republike, velezrady, vojnovej zrady a vyzvedačstva. Zverské metódy, vynútené odpovede, ostré výsluchy spôsobili, že napokon biskupi podľahli psychickému tlaku i fyzickému násiliu.

10. – 15. januára 1951 sa konal súd v Bratislave. Biskup Ján Vojtaššák bol odsúdený na 24 rokov odňatia slobody, stratu občianskych práv, zhabanie majetku a pol milióna korún pokuty. Prešiel tortúrou väzníc vo Valdiciach, Leopoldove a v Ilave.

14. júna 1956 mu prerušili trest a určili pobyt v Děčíne v Charitnom domove. Prerušenie výkonu trestu mal zrušené v apríli 1957. Opäť bol pol roka vyšetrovaný v Žiline, kde boli viacerí kňazi zo Spišskej diecézy súdení pre „rozvracanie základov ľudovodemokratického zriadenia“. Biskupa Jána Vojtaššáka opäť čakali ďalšie zastávky jeho „krížovej cesty“: väznice v Ilave, vo Valdiciach, na Pankráci v Prahe.

5. októbra 1963 bol podmienečne prepustený na slobodu, vrátil sa na Slovensko, ale len tri týždne mohol ostať v Oravskej Lesnej u svojho synovca Tomáša Vojtaššáka na fare.

Smrť

Boží sluha, biskup Ján Vojtaššák, počas pobytu v SenohrabochOpäť bol prinútený odísť do Charitného domova v Senohraboch pri Prahe, kde ochorel. Prevezený bol do nemocnice v Říčanoch pri Prahe, kde 4. augusta 1965 zomrel. Stalo sa tak v 88. roku jeho života, v 64. roku jeho kňazstva a v 44. roku jeho biskupskej služby.

Pochovaný bol 7. augusta 1965 v rodnej obci Zákamenné. Na pohrebe sa zúčastnilo veľké množstvo ľudí zo Zákamenného, okolia i z celej diecézy aj napriek tomu, že štátne úrady zakázali autobusovú dopravu smerom do Zákamenného. Kňazov sa zúčastnilo asi 200. Pohrebné obrady vykonával biskup Ambróz Lazík, trnavský apoštolský administrátor. Mons. Viktor Trstenský o jeho hrobe v Zákamennom napísal: „Jeho hrob je živou kazateľňou, ktorá hlása potrebu boriť sa za Pravdu, prinášať za ňu žertvy, ba neváhať  Pohreb Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka,  v Zákamennom (1965)položiť za ňu aj životy.“

Hrob Božieho sluhu Jána v Zákamennom sa v čase prenasledovania veriacich totalitným režimom stal pútnickým miestom. Prichádzali k nemu jednotlivci i skupiny z celého Slovenska, aby mu vzdali úctu za hrdinstvo a utrpenie, ktoré znášal pre vernosť Cirkvi, a aby si od neho vyprosovali rôzne milosti, lebo mnohí sú presvedčení, že je už v nebi a oroduje za nás. Tento hrob nikdy nezostával bez živých kvetov, čo svedčí o mimoriadnej úcte, akú požíval medzi ľuďmi i svojimi rodákmi v Zákamennom.

Proces blahorečenia

Podnet k začatiu procesu blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka dal Svätý Otec Ján Pavol II. pri svojej druhej návšteve Slovenska v roku 1995. O biskupovi Pavlovi Gojdičovi a Jánovi Vojtaššákovi vtedy na Levočskej hore povedal: „Dnes si zasluhujú, aby sa konal cirkevný proces ich blahorečenia, pretože vydali svedectvo o vernej službe Cirkvi na Slovensku.“

Na základe tejto výzvy spišský diecézny biskup František Tondra menoval v máji 1996 komisiu, ktorá mala za úlohu zozbierať materiály a pripraviť dokumenty pre druhú fázu, ktorá prebieha v Ríme.

31. októbra 2001 sa na diecéznej úrovni ukončil proces blahorečenia Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka. Zozbierali sa svedectvá, na základe ktorých by ho mohla Cirkev postaviť na oltár a predstaviť ako vzor kresťanskej svätosti a orodovníka pre veriacich našich čias. V novembri 2001 beatifikačný spis odovzdal spišský diecézny biskup František Tondra na Kongregáciu v Ríme.

Od začiatku procesu blahorečenia biskupovi Jánovi Vojtaššákovi prislúcha titul „Boží sluha“.

Proces blahorečenia Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka, sprevádzajú úpenlivé modlitby veriacich po celej diecéze i na celom Slovensku za jeho blahorečenie. Vyhlásenie niekoho za blahoslaveného alebo svätého v duchu viery treba považovať za veľký dar od Boha a zvláštnu milosť, ktorú si treba vyprosiť.

Exhumácia telesných pozostatkov

Boží sluha, biskup Ján Vojtaššák asi 4 mesiace pred smrťou v SenohrabochNa základe rozhodnutia spišského diecézneho biskupa Františka Tondru sa v rámci procesu blahorečenia uskutočnila exhumácia dňa 30. júna 2003 na zákamennskom cintoríne. V prítomnosti Mons. Andreja Imricha a Mons. Štefana Sečku, pomocných spišských biskupov, a pod vedením postulátora procesu blahorečenia Jána Dudu, ako aj v prítomnosti kompetentných osobností cirkevného i občianskeho života bol otvorený hrob Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka. Keďže kovová truhla, v ktorej bol pochovaný Ján Vojtaššák, nebola porušená, bez otvárania rakvy boli pozostatky prevezené do Martina na Ústav súdneho lekárstva na odborný výskum. S telesnými pozostatkami Božieho sluhu Jána sa prišlo rozlúčiť aj značné množstvo veriacich zo Zákamenného.

Nový hrob v katedrále

Po skončení výskumu telesných pozostatkov Božieho sluhu, Jána Vojtaššáka v Martine, boli pozostatky prevezené na Spišskú Kapitulu. Dňa 11. novembra 2003 ich spišský diecézny biskup František Tondra, za veľkej účasti kňazov a veriacich diecézy, uložil do pripravenej hrobky v kaplnke Zápoľských v Katedrále sv. Martina. Tu budú telesné pozostatky Božieho sluhu Jána čakať na vzkriesenie.

Pri tejto príležitosti ukladania pozostatkov Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka, do nového hrobu bola prečítaná správa o výsledku výskumu, v ktorej sa konštatovalo iba to, že telesné pozostatky podrobené výskumu, patria neodškriepiteľne osobe zosnulého otca biskupa Jána Vojtaššáka.

Pochovávanie Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka,do nového hrobu v Spišskej Kapitule 11. 11. 2003Otec biskup František Tondra v homílii vtedy vyzdvihol hrdinskú vernosť Božieho sluhu, Jána, Kristovi a jeho Cirkvi a povzbudil všetkých prítomných, aby sme ho nasledovali v tejto čnosti. Otec biskup zároveň vtedy povedal, že uložením pozostatkov do Katedrály, plní pôvodnú poslednú vôľu biskupa Jána Vojtaššáka, ktorý si želal byť pochovaný v Katedrále, z ktorej ho komunistická krutovláda vyhnala a nedovolila sa mu do nej za živa vrátiť. Je naozaj vhodné a spravodlivé, aby Boží sluha, Ján Vojtaššák čakal na svoje vzkriesenie v katedrálnom chráme, v ktorom vždy, aj cez roky odlúčenia vo väzeniach a vyhnanstve, mal prítomné svoje srdce.

Čiastku telesných pozostatkov dňa 14. novembra 2003, práve na 126. výročie narodenia biskupa Jána Vojtaššáka, uložil pomocný biskup Mons. Andrej Imrich do pôvodného hrobu na cintoríne v Zákamennom. Najprv sa slávila svätá omša. Po nej sa prihovoril otec biskup Andrej, ktorý povzbudil prítomných k modlitbám za blahorečenie Božieho sluhu, Jána Vojtaššáka. Vyslovil myšlienku, že blahorečenie nepotrebuje otec biskup Ján Vojtaššák, ale my, pútnici, na tejto zemi. Jemu už blahorečenie nemôže nič pridať k šťastiu, ktoré zaiste prežíva v nebi. Jeho blahorečenie je na osoh nám, aby sme sa povzbudzovali jeho príkladom a hrdinským svedectvom viery a vernosti Cirkvi a mali v ňom orodovníka v nebi. Na okraj skutočnosti, že sa ešte zatiaľ neuskutočnilo jeho blahorečenie, poznamenal, že ešte sme asi my nedozreli na tú chvíľu jeho povýšenia na oltár. Blahorečenie nejakého človeka treba vždy považovať za zvláštny Boží dar pre Cirkev. Na jeho prijatie musia byť ľudia uspôsobení a pripravení. Modlitbami si tento dar môžeme vyprosovať a nimi sa aj vychovávame a dozrievame na jeho prijatie.

(z knihy: Mučeník bez vyliatia krvi, Pavol Janáč, Ľubomír Pekarčík)

• Predch.
• Nasl.