Liturgická spomienka sv. Pavla VI. sa slávi 29. mája

Dekrétom Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí pápež František ustanovil, že pamiatka sv. Pavla VI. sa bude v Cirkvi sláviť 29. mája, v deň jeho kňazskej vysviacky, ako ľubovoľná liturgická spomienka.

Deň úmrtia sv. Pavla, 6. august, je totiž sviatok Premenenia Pána. Dekrét Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí nesie dátum 25. januára 2019.

Spolu s dekrétom boli zverejnené aj súvisace texty, ktoré majú byť doplnené do liturgických kníh.

Pavol VI. - pápež mystiky aj pokroku

Vatikán. Pavol VI. bol mystik, ktorý povedal: "akoby ožiarený slnkom, zatváram svoje oči pred nekonečným tajomstvom Najsvätejšej Trojice a v mojom srdci si nechávam len pocit oceánu blaženosti". Tieto jeho slová priniesol článok vatikánskych novín Osservatore Romano pri príležitosti 35. výročia smrti pápeža Pavla VI. Jeho korunovácia (30. júna 1963) bola poslednou v histórii Katolíckej cirkvi. Pavol VI., zvolený 21. júna, dostal tiaru, ktorú mu darovali veriaci z Milána.

Kľúč k čítaniu Montiniho pontifikátu treba podľa Osservatore Romano hľadať aj v jeho zmysle pre mystiku.

Montini strávil 30 rokov v Rímskej kúrii a deväť rokov viedol najväčšiu katolícku diecézu sveta, Miláno.

Láska k Cirkvi, ktorá bola zjednocujúcim faktorom jeho života - ako to aj sám priznal, keď povedal: "zdá sa mi, že som žil pre ňu a jedine pre ňu" - súvisí s dvomi podmienkami: s obnovou alebo reformou Cirkvi a s osobným obrátením jej členov. Prvá podmienka závisí od druhej. Schopnosť Cirkvi byť takou, akou "ju Kristus chcel mať: jednou, svätou, úplne zameranou na dokonalosť, ku ktorej ju on povoláva" závisí od osobnej snahy veriacich nasledovať Krista a od duchovnej a morálnej sily, ktorú si toto nasledovanie vyžaduje.

Dve hlavné línie pontifikátu Pavla VI. vychádzajú z opravdivosti procesu obrátenia, ktorý podrobnejšie vysvetlil vo svojej programovej encyklike Ecclesiam Suam. Sú nimi dialóg so svetom a snaha o obnovenie úplnej kresťanskej jednoty.

Podľa Pavla VI. sa Cirkev, ak hlboko prežíva svoje mystérium v sile lásky, ktorá ju zjednocuje s Pánom, môže odovzdať svetu, aby ho tak priviedla do kontaktu s evanjeliom. "Cirkev musí vstúpiť do dialógu so svetom, v ktorom žije. Nech sa Cirkev stane slovom, nech sa stane posolstvom; Cirkev by sa mala stať konverzáciou". V tomto spojení dôvery a evanjelizácie, oživovanom vernosťou ku Kristovi, môže byť Cirkev prístupná aj pre myseľ súčasného sveta. Veď "v srdci Cirkvi niet nijakého cudzinca. Nikto jej službe nie je ľahostajný".

V rámci tohto hnutia vnútornej obnovy, ktorá robí Cirkev jasnejším znakom Božej prítomnosti a Božieho pôsobenia, Pavol VI. vníma nevyhnutnosť jednoty všetkých Kristových učeníkov. Jeho pontifikát bol obzvlášť zameraný na hľadanie plného spoločenstva s Východnými cirkvami.

Očistenie Cirkvi a jej členov, duchovná sila evanjelizácie, pokora, dialóg so svetom, nový ekleziologický prístup na princípe sesterských cirkví, ktorý umožňuje dúfať v zjednotenie Východu a Západu: nie sú práve toto hlavné piliere Montiniho pontifikátu, ktoré sa ozývajú aj v slovách a skutkoch pápeža Františka? Intuície Pavla VI. sú neustále aktuálne.

Zdroj: Osservatore Romano

Uzdravenie nenarodených detí

Pápež Pavol VI., ktorý bol na Petrovom stolci v rokoch 1963-1978, bude už túto nedeľu (14. 10. 2018)  svätorečený pápežom Františkom na námestí svätého Petra. Stal sa patrónom nenarodených a duševne trpiacich.

Cesta k blahorečeniu

Bývalý vodca Katolíckej cirkvi sa priblížil o krok bližšie k blahorečeniu, keď lekárska komisia Kongregácie pre kauzy svätých uznala uzdravenie, ktoré nemôže byť opísané nijako inak ako nebeský zázrak Boha skrze tohto muža.

Uzdravenie sa týkalo nenarodeného dieťaťa v Kalifornii z roku 1990. Počas tehotenstva matka vypočula od lekárov správu, že našli u jej nenarodného dieťaťa postihnutie, ktoré malo za následok poškodenie mozgu a navrhli je potrat. Matka odmietla a rozhodla sa odovzdať svoje dieťa v dôvere príhovoru Pavla VI., pápeža, ktorý napísal v roku 1968 encykliku „Humanae Vitae“.

„Dieťa sa narodilo bez akýchkoľvek vád. No istotu či je dieťa úplne zdravé a bez akýchkoľvek problémov mohli mať lekári len vtedy, keď dieťa dosiahne pubertu,“ uvádza Vatican Insider.

Zo zoznamu hlásených prípadov uzdravení, ktoré postulátor kauzy Pavla VI. Antonio Marrazzo obdržal, si vybral práve jeden prípad, ktorý klinické testy preukázali ako „nevysvetliteľný“. Dňa 20. decembra 2012 pápež Benedikt XVI. uznal  hrdinské čnosti Pavla VI. a uzavrel tak prvú fázu kanonického procesu. Pre proces blahorečenia je požadovaný jeden zázrak.

Páter Marrazzo pochvalne povedal pre Vatikánsky rozhlas, že k „skutočne mimoriadnej a nadprirodzenej udalosti došlo vďaka príhovoru Pavla VI.“ Toto uzdravenie bolo úplne v súlade s magistériom Pavla VI., ktorý napísal „Humanae Vitae“ na obranu ľudského života, ale tiež na obranu rodiny, pretože dokument hovorí o manželskej láske, teda nielen o nenarodenom živote. Toto uzdravenie zapadá do Montiniho spôsobu myslenia.“

Pokiaľ ide o zázraky na príhovor Pavla VI., veľmi úzko súvisia s Humanae Vitae. Zázraky potvrdzujú, že embryo je človek. Zároveň potvrdzujú 14 odsek v ktorom sa uvádza, že interrupcia je „absolútne vylúčená […] dokonca i z terapeutických dôvodov.“

Debata ohľadom tejto Pápežovej kauzy zosilnela za uplynulé roky, s lekármi boli vymieňané lekárske posudky až po konečný verdikt.

Cesta k svätorečeniu

Kardináli a biskupi, ktorí sú členmi vatikánskej Kongregácie pre kauzy svätých, počas  zasadania jednomyseľne potvrdili nevysvetliteľnosť uzdravenia nenarodeného dieťaťa na príhovor blahoslaveného pápeža Pavla VI.

Matka v piatom mesiaci tehotenstva sa k zosnulému pápežovi začala modliť za uzdravenie svojho dieťaťa krátko po tom, čo pápež František v októbri 2014 vyhlásil Pavla VI. za blahoslaveného.

Ženu, ktorá pochádza z okolia Verony, lekári upozornili na ruptúru placenty, ktorá ohrozovala život jej aj samotného dieťaťa. Napokon všetko dobre dopadlo a 25. decembra dievčatko oslávilo už tretie narodeniny.

Krátko predtým nevysvetliteľnosť zázračného uzdravenia potvrdila aj teologická komisia Kongregácie pre kauzy svätých, ktorá tak odobrila predchádzajúce rozhodnutie lekárskeho konzília.

Uvedieme tiež skutočnosti z obetavého života tohto hrdinského človeka, ktoré nie sú až tak známe a to fakt, že pápež Pavol VI. trpel za posledných 10 rokov početnými depresiami. Tie boli do značnej miery spôsobené posmechom ktorého sa mu dostalo po celom svete, pretože nezmenil pohľad Cirkvi na hriešnosť umelej antikoncepcie v encyklike Humanae Vitae z roku 1968. Tiež bol intenzívne deprimovaný veľkým množstvom žiadostí na laicizáciu od liberálnych kňazov. Vo Vatikáne tí, ktorí išli okolo jeho dverí, občas začuli jeho plač. Veril, že jeho utrpenie má veľký zmyslel a odhodlane spájal svoj kríž s Kristovým. Ku koncu svojho života ešte veľmi trpel artritídou, no aj tak odriekavo stále nosil svoju kajúcu košeľu.  Veríme, že sa stane verným spoločníkom prolife aktivistov, ľudí trpiacich depresiami a nepochopením.

Priebeh beatifikačného procesu.

    11.5.1993 – kardinál Camillo Ruini, vikár Jána Pavla II. pre Rímsku diecézu, oznámil začatie diecéznej fázy procesu blahorečenia

    október 2012 – teologická komisia Kongregácie pre kauzy svätých odobrila závery diecéznej fázy procesu (tzv. positio)

    10.12.2012 – positio odobrili biskupi a kardináli z kongregácie

    20.12.2012 – Benedikt XVI. promulgoval dekrét o hrdinských cnostiach Pavla VI.

    12.12.2013 – lekárska komisia Kongregácie pre kauzy svätých potvrdila nevysvetliteľnosť uzdravenia počatého dieťaťa, ku ktorému došlo v roku 2001 v Kalifornii

    18.2.2014 – zázračné uzdravenie potvrdila teologická komisia

    6.5.2014 – pozitívne stanovisko k zázračnému uzdraveniu zaujali biskupi a kardináli z Kongregácie pre kauzy svätých

    9.5.2014 – František promulgoval dekrét o zázraku vykonanom na príhovor Pavla VI. a stanovil dátum jeho blahorečenia na 19.10.2014

    14.10.2018 – svätorečenie

Zdroj: http://www.lifenews.com/2013/12/16/miracle-healing-of-unborn-child-brings-pope-paul-vi-closer-to-sainthood

Pápež Pavol VI vyhlasený za svätého

Dnes na námestí sv. Petra, pápež František do zoznamu takmer 10 000 svätých a blahoslavených zaradil sedem ďalších ôsob, najznámejším z nich je pápež Pavol VI. V prvých 500 rokoch života cirkvi bol za svätého vyhlásený takmer každý pápež. Potom sa svätorečenie zásadne spomalilo. V novej ére Cirkvi sa opäť svätorečenia pápežov množia. Dnes je z 266 pápežov za svätých vyhlásená približne tretina. Za svätého bol vyhlásený už Ján Pavol II., Ján XXIII, pri ktorom dokonca pápež využil svoje právo nepožadovať druhý doplňujúci zázrak. Proces svätorečenia je spustený aj pri Jánovi Pavlovi I. a Piusovi XII. Proces svätorečenia bol výrazné zrýchlený za pontifikátu Jána Pavla II. a o procese svätorečenia a jeho pravidlách si môžete pozrieť tu.

Ako pápež sa do dejín cirkvi zapísal dvomi veľkými písmenami. Ukončil Druhý vatikánsky koncil a vydal encykliku Humane Vitae, ktorá potvrdila učenie cirkvi v oblasti sexuality, vrátane odmietnutia antikoncepcie.

Svätý Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Montini, sa narodil 26. septembra 1897. Pochádzal z Talianska, z provincie Brescia z rodiny poslanca Talianskej ľudovej strany Giorgiovi a hlboko veriacej Giuditte. Bol skôr tichý, vážny a odmalička hĺbavý.

Študoval na jezuitskom gymnáziu v Brescii, ktoré mu sťažovala chorľavosť. Neraz celé mesiace trpel vysokými horúčkami. Preto musel študovať súkromne a keď v roku 1916 vstúpil do kňazského seminára, veľa sa však nachádzal doma. Tento spôsob štúdia v ňom istým spôsobom podnietil plachosť a utiahnutosť. Montini študoval súčasne na Pápežskej Gregorovej univerzite a na štátnej univerzite v Ríme filozofiu a občianske právo. Zároveň dostal doktorát z kánonického práva.

Ako dvadsaťšesťročný sa stal nunciovým tajomníkom vo Varšave. Pre zdravotné problémy ho však už po polroku povolali späť do Ríma. Poľsko si však veľmi obľúbil a ako pápež sa doň chcel vrátiť. Komunistický režim mu to však nedovolil a Poľsko si na prvú audienciu pápeža muselo počkať až na Jána Pavla II.

V roku 1922 povolali do služieb vatikánskeho Štátneho sekretariátu. Tak sa dostal do blízkosti Svätého Otca. Od roku 1929 pracoval pre štátneho sekretára Eugenia Pacelliho, neskoršieho pápeža Pia XII.

Montini na Štátnom sekretariáte strávil dlhé roky svojej služby. V roku 1937 sa stal asistentom štátneho tajomníka a popri diplomatickej činnosti sa venoval práci s chudobnými na predmestiach Ríma. Po vypuknutí vojny podporoval pápeža v tajnom ukrývaní Židov vo Vatikáne i okolitých kláštoroch. Spolu s ním tiež navštívil San Lorenzo v Ríme po bombardovaní americkými lietadlami, aby bol blízko svojim ovečkám v ich utrpení.

Dňa 4. januára 1955 do úradu milánskeho arcibiskupa. Bola to veľmi veľká diecéza a snažil sa svoje poslanie vykonávať čo najbližšie k ľuďom. Pápež Ján XXIII. vymenoval 8. decembra 1958 Giovanniho Battistu za kardinála.

Po dvojročnej práci prípravných komisií sa 11. októbra 1962 otvoril Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa považoval za pokračovanie nedokončeného Prvého vatikánskeho koncilu (1869 – 1870). Malo ísť najmä o úsilie lepšie pochopiť náuku Cirkvi a nájsť nový jazyk ohlasovania viery, vďaka ktorému by evanjelizácia bola bližšia bežnému človeku. V lete 1963 Ján XXIII zomrel a pápežom sa stal Montini, ktorý prijal meno Pavol VI.

Nový pápež pokračoval v koncile a dal reformovať Kódex kánonického práva. Po korunovačnej svätej omši sa rozhodol dať pápežskú tiaru do dražby a peniaze obetovať na dobročinné ciele. Išlo o prvého pápeža, ktorý sa vzdal pápežskej tiary. Od tohto momentu Petrovi nástupcovia nosia iba klasickú biskupskú mitru.

V otváracom prejave 29. septembra 1963 jasne stanovil štyri úlohy koncilu: vieroučné vysvetlenie podstaty Cirkvi, vnútorná obnova Cirkvi, podpora jednoty Cirkvi a dialóg Cirkvi s dnešným svetom. Druhý vatikánsky koncil sa skončil 8. decembra 1965 a na záver koncilu Pavol VI. vyhlásil Pannu Máriu za Matku Cirkvi.

Pavol VI. bol veľkým hlásateľom túžby po jednote Cirkvi. Snažil sa nadviazať vzťahy najmä s Pravoslávnou cirkvou. Revolučným bolo jeho vycestovanie do Svätej zeme v januári 1964, kde sa stretol s konštantínopolským patriarchom Athenagorasom. Išlo o prvé stretnutie hlavy Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi od čias rozdelenia v jedenástom storočí.

Už Pavol VI. si uvedomoval dôležitosť cestovať k veriacim po celom svete. Za tieto cesty si vyslúžil prezývku „lietajúci Pavol“.

Počas svojho pontifikátu napísal štyri encykliky, jeden apoštolský list a dve apoštolské exhortácie. Asi najväčší rozruch vyvolala encyklika Sacerdotalis caelibatus (potvrdil v nej význam bezženstva pre rímskokatolícke kňazstvo), a Humanae vitae, kde odmietol neprirodzené spôsoby regulácie počatia a pôrodnosti, ako antikoncepciu, sterilizáciu či interrupciu. Počas svojho pontifikátu tiež zrušil Index zakázaných kníh.

Zomrel v Castel Gandolfe 6. augusta 1978. Pápež František ho vyhlásil za blahoslaveného 19. októbra 2014 a 19. mája 2018 vyhlásil úmysel svätorečiť Pavla VI. spolu s arcibiskupom Oscarom Romerom 14. októbra 2018.

Tomáš Dominik 14. októbra 2018

Prečo mi je sympatický svätý Pavol VI.

Vo Vatikáne vyhlásili 19. októbra 2014 za blahoslaveného a 14. októbra 2018 vyhlásia za svätého rímskeho pápeža Pavla VI. (1963 – 1978).

Civilným menom Giovanni Battista Montini sa narodil 26. septembra 1897 v talianskej provincii Brescia. Za kňaza bol vysvätený ako 23-ročný. Väčšinu svojho kňazského života pracoval v diplomatických službách Svätej stolice. Pius XII. ho vymenoval za arcibiskupa milánskej diecézy. O tri roky neskôr v roku 1959 ho už Ján XXIII. kreoval za kardinála. Dvadsiateho prvého júna 1963 bol zvolený za pápeža. Pavol VI. zomrel v Castel Gandolfe 6. augusta 1978.

Pavol VI. od počiatku svojho pontifikátu rozvíjal ekumenické vzťahy s Pravoslávnou cirkvou. Ešte počas konania Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) sa stretol vo Svätej zemi s konštantínopolským ekumenickým patriarchom Atenagorom.

Valéria Martanová je autorkou historickej štúdie s názvom „Jeruzalemské objatie – päťdesiat rokov po historickom stretnutí Pavla VI. a Atenagora“ (Rím 2014). Podľa Martanovej už pápež svätý Ján XXIII. pripravil pôdu pre uskutočnenie tohto stretnutia: „Obaja [Ján XXIII. a Atenagoras] sa o to snažili, ale nikdy sa nestretli, aj kvôli vysokému veku Jána XXIII. Nestihli sa stretnúť. Pavol VI. ale v priebehu pár mesiacov od svojho zvolenia na pápežský stolec dokončil tento veľký príbeh stretnutím v Jeruzaleme. Takto sa kresťania, bez akéhokoľvek gesta podriadenosti či ústupku ani jednej zo strán, mohli znovu pokladať za bratov, a to na mieste, kde sa zrodila viera.“

Z tejto udalosti sa verejnosti vrylo do pamäti hlavne historické verejné objatie Pavla VI. s patriarchom Atenagorom 5. januára 1964 na Olivovej hore v Jeruzaleme, pretože rímsky pápež a konštantínopolský ekumenický patriarcha sa niekoľko storočí nestýkali.

Pozadie historického stretnutia Pavla VI. a Atenagora vo Svätej zemi priblížila Alja Payer vo svojej publikácii s názvom „Ekumenický patriarcha Bartolomej I., nositeľ pokoja z Východu“ (Würzburg 1986).

Atenagoras

Podľa slov nemeckej žurnalistky ekumenickému patriarchovi Atenagorovi bolo veľmi ľúto, že sa neuskutočnilo stretnutie medzi ním a pápežom Jánom XXIII. a nebolo mu dopriate vyslať pozorovateľov na prvé dve periódy zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu. Konštantínopolského patriarchu veľmi prenasledovala myšlienka, že svojím správaním musel vzbudiť dojem neochoty k dialógu. Cítil sa nepochopený a ponížený. Keďže Ján XXIII. bol už po smrti, musel samostatne dokázať svoju angažovanosť. On, ktorý sa nikdy nechcel uspokojiť s malými krokmi, podnikol mimoriadny krok, ktorý mal neskôr priviesť kresťanský svet do údivu. Atenagoras naliehavo žiadal osobné stretnutie s Pavlom VI. v Jeruzaleme.

Pavol VI.

Aj rímsky pápež Pavol VI. si túžobne želal nadviazať dialóg s Pravoslávím. Pociťoval veľkú lásku ku kresťanskému Východu. Veľmi si cenil jeho spiritualitu a starobylú tradíciu. Počas jeho pontifikátu sa začali mnohé osobné stretnutia medzi rímskym pápežom a patriarchami Východu. Toto jasne dosvedčovalo Pavlov vážny záujem o porozumenie. Pavol VI. mal mimoriadny záujem o osobné stretnutie s Atenagorom, aby podnikol prvý rozhodujúci krok.

Oznámenie púte koncilovým otcom

Štvrtého decembra 1963 Pavol VI. počas záverečného zasadania druhej periódy koncilových rokovaní pred koncilovými otcami prekvapivo oznámil svoje rozhodnutie vydať sa na púť do Svätej zeme.

 „Prejavíme úctu zemi, z ktorej vyrazil svätý Peter,“ povedal rímsky pápež a tým vyjadril, že svoju cestu do Svätej zeme chce chápať ako peregrinatio ad locos sanctos.

O svojom úmysle stretnúť sa s Atenagorom v Jeruzaleme Pavol VI. nehovoril, no v jeho reči nechýbal náznak: „Prídeme tam úplne skromne a na celkom krátko v znamení modlitby, pokánia a duchovnej obnovy, aby sme Kristovi ponúkli Cirkev, aby sme do nej, jednej a svätej, pozvali oddelených bratov.“

Atenagorova reakcia na Pavlovo rozhodnutie

Okamžite po oznámení pápežskej púte Ekumenický patriarchát zverejnil komuniké, v ktorom sa písalo, že Atenagoras „s hlbokým dojatím a svätým nadšením“ prijal správu z Vatikánu a postúpil ju ďalej.

Pápež vyslal pátra Pierra Dupreyho zo Sekretariátu za jednotu kresťanov do sídla Ekumenického patriarchátu v istanbulskej štvrti Fanar, aby prebral s Atenagorom jednotlivosti stretnutia. Aj patriarcha vyslal dvoch delegátov do Ríma, aby v osobnom liste vyjadril pápežovi svoju vďaku a predostrel svoje myšlienky k blížiacemu sa stretnutiu.

Reprezentant len Ekumenického patriarchátu

Atenagoras sa v žiadnom prípade nechcel zrieknuť „Bohom chceného dialógu“. No mohol konať len v súlade so svojimi bratmi v úrade.  Musel opatrne preskúmať nálady. Stanoviská boli, ako sa očakávalo, rôzne.

Ako skutočne potešený sa javil len srbský patriarcha Germanos. Aj pri tomto rozhodnutí bol rozhodujúci, ako už mnohokrát, hlas Moskvy. Alexej súhlasil pod podmienkou, že Atenagoras deklaruje svoju cestu ako púť. Nesmie pri Pavlovi VI. vystupovať ako reprezentant celého Pravoslávia. A rozhovor sa musí viesť na „rovnakej úrovni“.

Odtiaľ Atenagorovi už nestála v ceste nijaká prekážka, aby sa stretol s pápežom. Len grécka cirkev zaujala neústupný postoj. Dokonca sa zhromaždila v Aténach k duchovnému bdeniu, aby prosila Boha, „nech uchráni Pravoslávie od nebezpečných následkov, ktoré by mohli vzniknúť zo zblíženia medzi Atenagorom a Pavlom VI.“.

Pápežov príchod do Jeruzalema

Štvrtého januára 1964 sa Pavol VI. vydal do Svätej zeme.  Vystupoval nielen ako jednoduchý pútnik, ktorý zbožne bozkal stopy svojho Majstra, ale aj ako nositeľ pokoja. Ako takého ho veľmi srdečne uvítali.

Kráľ Husajn II. mu poslal svoj pozdrav „v mene moslimov a kresťanov, v mene všetkých národov, ktoré veria v Boha“. Úctivo Pavla VI. pozdravil aj izraelský prezident Zalman Šazar: „Nech je požehnaný ten, ktorý sem prichádza“.

Svätý Otec peši vstúpil do mesta, ktoré žiarilo sviatočným leskom. Jasot, more kvetov, olivové a palmové ratolesti pripomínali Ježišov vstup do Jeruzalema.

Homília pri betlehemskej jaskyni

Jedným z vrcholov púte Pavla VI. bola jeho homília pri jaskyni Narodenia Pána v Betleheme na sviatok Zjavenia Pána (6. január 1964).

Pripomeňme aspoň niektoré dojímavé vety k téme jednoty kresťanov:

„Otázku jednoty už nemožno obchádzať: Táto Kristova vôľa dnes na nás nalieha a zaväzuje nás konať múdro a s láskou všetko, čo je v našich silách, aby sme umožnili všetkým kresťanom mať účasť na jednote, ktorá je najvyšším dobrom a najvyššou poctou Cirkvi. – Sme ochotní zvážiť každú ľudskému rozumu prístupnú možnosť, ktorá vie kliesniť cestu úctivému a láskavému dialógu, ktorý je zacielený na budúce – a nech Boh dá, skoré – stretnutie s bratmi, ktorí sú od nás ešte oddelení. Brána ovčinca je ešte otvorená. Očakávanie je úprimné a srdečné, pozvanie trpezlivé a plné úcty. Tento krok povzbudzuje naša náklonnosť. Myslíme si, že ho možno urobiť v plnej úcte a obojstrannej radosti. Ctíme si všetko, čo oddelené cirkvi vlastnia z autentického pokladu kresťanskej tradície, a dúfame navzájom v zhodu vo viere, láske a zákonitej súdržnosti Kristovej Cirkvi.“

Reakcie na slová Pavla VI.

Aj v pravoslávnych kruhoch bolo vysoko oceňované pápežovo zmýšľanie. Andreas Scrima z Ekumenického patriarchátu súdil, že za Pavla VI. sa ekumenické povedomie môže stať podstatným pre Cirkev.

No Pavol VI. dospel k úsudku, že zmierenie nie je možné bez vyznania ťažkej viny Cirkvi pred Bohom a ľuďmi.  Preto mal vnútornú potrebu vyznať pri Božom hrobe: „Ó, Pane Ježišu, prišli sme sem ako ten, ktorý ťa nasledoval a napriek tomu ťa zradil, ako verní neverní, ktorými sme boli tak často.“

Už v koncilovej aule Pavol VI. nabral odvahu zložiť vyznanie viny Katolíckej cirkvi pred celým svetom. Na mieste Kristovho utrpenia, zomierania a zmŕtvychvstania bol pápež jedinečným spôsobom Ježišovým nasledovníkom. Pápež vzal na seba vinu sveta.

Púť do Svätej zeme bola bezpochyby historickou cirkevnou a duchovnou udalosťou. Jeden tichý pozorovateľ tejto udalosti poznamenal: „Pápež šiel do Svätej zeme, aby dokázal, že pravda sa nerobí v Ríme, ale udiala sa v Palestíne.“ Francúzsky kardinál Henri de Lubac povedal: „V kresťanstve gesto viery uvádza všetko do pohybu. Pavol VI. urobil toto gesto počas svojej púte modlitby, pokánia a duchovnej obnovy, pretože sa šiel pokloniť Ježišovi tam, kde sa on narodil, žil, zomrel a vstal z mŕtvych. Pútnická cesta bola vlastne gestom viery, podstatným gestom, ktoré zjavuje plnosť významu Cirkvi. Už sa nedalo podniknúť nič výraznejšie ako to, že Cirkev sa v osobe svojej viditeľnej hlavy hodila k nohám svojho Pána.“

Ján Krupa

(Študoval teológiu v Prešove, Eichstätte a Ríme. Pôsobí hlavne ako farár gréckokatolíkov v Banskej Bystrici. Popritom pracuje ako náboženský redaktor Rádia LUMEN a píše a prekladá o cirkevných otcoch, východných cirkvách a islame pre časopisy Impulz, Slovo a Verba Theologica. Je ženatý a má dve dcéry.)

Pavol VI. a Oscar Romero

Pavol VI. je blahoslavený

Pápež Pavol VI. je blahoslavený

Vatikán 19. októbra - Pri dnešnej eucharistickej slávnosti na Námestí sv. Petra, ktorá uzavrela III. mimoriadne generálne zhromaždenie Synody biskupov, Svätý Otec František za účasti emeritného pápeža Benedikta XVI. a synodálnych otcov vykonal slávnostný akt blahorečenia Božieho služobníka pápeža Pavla VI.

Medzi 70 tisíckami veriacich z Talianska i zo zahraničia, bolo aj päťtisíc pútnikov z Brescie a tritisíc z Milána. Žiadosť o blahorečenie v rámci predpísaného rítu predniesol Mons. Luciano Monari, biskup Brescie, rodnej diecézy Pavla VI. Životopis Božieho služobníka prečítal postulátor kauzy P. Antonio Marrazzo CSsR. Nasledoval slávnostný výrok Svätého Otca v latinskom jazyku, ktorým povolil liturgickú úctu pápeža Pavla VI. s titulom „blahoslavený“. Ako príslušný deň liturgického slávenia určil 26. september.

K verejnému ucteniu bola potom vystavená relikvia nového blahoslaveného. Priehľadná schránka obsahovala kus bieleho odevu pápeža Pavla VI., na ktorom zostali stopy krvi po pokuse o atentát počas apoštolskej návštevy filipínskej Manily. Útok sa udial dňa 27. novembra 1970 rukou nepríčetného muža. Bodnutie nožom bolo stlmené vďaka duchaprítomnosť okolostojacich.

Pápež František pri bohoslužbe použil biskupskú palicu a kalich Pavla VI. Oblečené mal liturgické rúcho zlatej farby, ktorý kedysi dostal Pavol VI. do daru k 80. narodeninám. Okrem biskupa Brescie Mons. Luciana Monariho a kardinála Giovanniho Battistu Re ako spolurodáka blahoslaveného Pavla VI. boli medzi hlavnými koncelebrantmi predstavitelia synody: generálny relátor kardinál Péter Erdő, predsedajúci delegáti kardináli André Vingt-Trois, Raymundo Damasceno Assis a Luis Antonio Tagle, generálny sekretár kardinál Lorenzo Baldisseri a ďalší.

V závere slávnosti pred modlitbou Anjel Pána Svätý Otec pozdravil pútnikov a delegácie z diecéz Brescia, Miláno a Rím, miest osobitne spojených so životom a službou Giovanniho Battistu Montiniho. Vyzval prítomných verne nasledovať učenie a príklad nového blahoslaveného, o ktorom ďalej povedal:

„Bol zanieteným podporovateľom misií ad gentes. Svedectvom toho je predovšetkým apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, ktorou chcel prebudiť nadšenie a zaangažovanie pre misiu Cirkvi. Táto exhortácia je stále aktuálna, má plnú aktuálnosť. Je príznačné uvedomiť si tento aspekt pontifikátu Pavla VI. práve dnes, keď sa slávi Svetový deň misií.

Pred vzývaním Panny Márie modlitbou Anjel Pána chcem podčiarknuť hlbokú mariánsku úctu blahoslaveného Pavla VI. Tomuto pápežovi bude kresťanský ľud vždy vďačný za apoštolskú exhortáciu Marialis cultus a za vyhlásenie Panny Márie za „Matku Cirkvi“ pri príležitosti zakončenia tretej sesie II. vatikánskeho koncilu. Nech nám Mária, Kráľovná všetkých svätých, pomáha v našom živote verne uskutočňovať Pánovu vôľu, tak ako to robil nový blahoslavený.“

Nasledovala modlitba Anjel Pána a apoštolské požehnanie. Pred záverečným uctením si oltára pápež František osobne pozdravil emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorý počas slávnosti sedel v prvom rade sektoru biskupov. Z otvoreného džípu potom pozdravil veriacich na celom Námestí sv. Petra.

Homília Svätého Otca: Vďaka, náš milovaný pápež Pavol VI.

Homília Svätého Otca Františka 19. októbra 2014 pri Eucharistii uzatvárajúcej III. mimoriadne generálne zhromaždenie Synody biskupov a spojenej s blahorečením pápeža Pavla VI.

Práve sme počuli jeden z najslávnejších výrokov v celom evanjeliu: «Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu» (Mt 22,21).

Na provokáciu farizejov, ktorí sa takpovediac snažili vyskúšať ho v náboženstve a prichytiť ho pri omyle, Ježiš odpovedá touto ironickou a geniálnou vetou. Je to pôsobivá odpoveď, ktorú Pán ponúka všetkým, ktorí majú ťažkosti vo svedomí, najmä keď do hry vstúpia ich výhody, bohatstvá, prestíž, moc a povesť. A toto sa deje v každom čase, odjakživa.

Ježiš zdôrazňuje nepochybne druhú časť vety: «A (dávajte) Bohu to, čo je Božie». To značí uznať a vyznať – pred akýmkoľvek druhom moci – že iba Boh sám je Pánom človeka a nik iný. Toto je neustála novosť, ktorú máme denne objavovať, prekonávajúc obavu, s ktorou sa často stretávame, keď sa ocitáme pred Božími prekvapeniami.

On sa neobáva novostí! Práve kvôli tomu nás ustavične prekvapuje, otvára nás a vedie nás na netušené cesty. Obnovuje nás; teda, neprestajne nás robí «novými». Kresťan, ktorý prežíva evanjelium, je «Božou novosťou» v Cirkvi i vo svete. A Boh veľmi miluje túto novosť. «Dať Bohu to, čo je Božie», znamená otvoriť sa jeho vôli, odovzdať mu náš život a spolupracovať na jeho Kráľovstve milosrdenstva, lásky a pokoja.

Tu spočíva naša naozajstná sila, kvas, ktorý ju prekvasí a soľ, ktorá dáva chuť každej ľudskej snahe pri prekonávaní pesimizmu, ktorý nám predkladá svet. Tu prebýva naša nádej, pretože nádej v Bohu nie je vôbec únikom z reality, nie je alibi: je usilovným prinavracaním Bohu toho, čo mu patrí. Preto kresťan hľadí na budúcu realitu, na tú Božiu, aby prežíval život naplno – s nohami pevne postavenými na zemi – a odpovedal s odvahou na nespočetné nové výzvy.

Videli sme to v týchto dňoch počas Mimoriadnej synody biskupov – «synoda» značí «kráčať spoločne». Vskutku, pastieri a laici z každej časti sveta priniesli sem do Ríma hlas svojich miestnych cirkví, aby pomohli dnešným rodinám kráčať po ceste evanjelia, s pohľadom upretým na Ježiša. Bola to mocná skúsenosť, v ktorej sme zažili synodálnosť a kolegialitu a vnímali sme silu Ducha Svätého, ktorý vedie a vždy obnovuje Cirkev, ktorá je povolaná bez otáľania ošetriť rany, ktoré krvácajú a znovu zažať nádej pre toľkých ľudí bez nádeje.

Za dar tejto synody a za konštruktívneho ducha, ktorým všetci prispeli, spolu s apoštolom Pavlom «ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách» (1 Sol 1,2). A Duch Svätý, ktorý nám v týchto činorodých dňoch umožnil pracovať veľkoryso, s pravou slobodou a pokornou kreativitou, nech naďalej sprevádza cestu, ktorá nás v cirkvách po celej zemi pripravuje na Riadnu biskupskú synodu v októbri 2015. Zasiali sme a budeme naďalej zasievať s trpezlivosťou a vytrvalosťou, v presvedčení, že Pán dáva vzrast tomu, čo sme zasiali (porov. 1 Kor 3,6).

V tento deň blahorečenia pápeža Pavla VI. sa mi opäť vynárajú v mysli jeho slová, ktorými zriadil Biskupskú synodu: «Pozorne skúmajúc znamenia čias, usilujme sa prispôsobiť cesty a metódy... vzrastajúcim potrebám našich dní a zmeneným spoločenským podmienkam» (Apoštolský list motu proprio Apostolica sollicitudo).

V spojitosti s týmto veľkým pápežom, týmto odvážnym kresťanom a neúnavným apoštolom, nemôžeme inak, ako vysloviť dnes pred Bohom jedno slovo, jednoduché, a zároveň také úprimné a dôležité: vďaka! Vďaka, náš drahý a milovaný pápež Pavlovi VI.! Vďaka za tvoje pokorné a prorocké svedectvo lásky ku Kristovi a jeho Cirkvi!

Do svojho osobného denníka si tento veľký kormidelník Koncilu, deň po ukončení koncilového zasadania, zapísal: «Možno ma Pán povolal do tejto služby a udržiava ma v nej ani nie preto, žeby som k nej mal nejaký vzťah, alebo aby som spravoval a zachránil Cirkev z jej terajších ťažkostí, ale aby som pre Cirkev niečo vytrpel a aby bolo zrejmé, že to on, a nik iný, ju vedie a zachraňuje» (P. Macchi, Paolo VI nella sua parola, Brescia 2001, 120-121). V tejto pokore sa odráža veľkosť blahoslaveného Pavla VI., ktorý počas vytvárania sa sekularizovanej a neprajnej spoločnosti, vedel riadiť s prezieravou múdrosťou – a niekedy i v osamotení – kormidlo Petrovej loďky bez toho, aby čo len raz prišiel o radosť a dôveru v Pána.

Pavol VI. vedel skutočne dať Bohu to, čo je Božie, odovzdajúc celý svoj život «posvätnej, slávnostnej a najvážnejšej úlohe: pokračovať v Kristovom poslaní v čase a rozširovať ho na zemi» (Homília pri obrade korunovácie: Insegnamenti I, 1963, 26), milujúc Cirkev a vedúc ju k tomu, aby bola «zároveň milujúcou matkou celého ľudstva a vysluhovateľkou spásy» (Encyklika Ecclesiam Suam, Úvod).

Blahorečenie

Slávnostná svätá omša z Námestia sv. Petra vo Vatikáne začne o 10,30 hod, pri ktorej pápež František uzavrie mimoriadnu Synodu o rodine a vyhlási za blahoslaveného Božieho služobníka pápeža Pavla VI. Vyhláseniu za blahoslaveného predchádzal dlhý proces Kongregácie pre kauzy svätých, ktorá skúmala hrdinské cnosti Božieho služobníka Pavla VI. Na jeho príhovor sa udiala mimoriadna udalosť v roku 2001 v Kalifornii, kde mladej tehotnej žene diagnostikovali závažné porušenie počatého dieťaťa. Keďže existovalo riziko poškodenia mozgu, lekári navrhli matke podstúpiť potrat. Tá sa však rozhodla dieťa donosiť a tehotenstvo zverila príhovoru Pavla VI., ktorý v roku 1968 vydal pro-life encykliku Humanae vitae. Dieťa sa narodilo zdravé, pričom ani po rokoch sa neukázali žiadne následky rizikového tehotenstva. V decembri 2013 nevysvetliteľnosť uzdravenia dieťaťa potvrdila lekárska komisia Kongregácie pre kauzy svätých. Pápež Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Montini, bol 262. pápežom, nástupcom blahoslaveného Jána XXIII., po ktorom prevzal neľahkú úlohu vedenia Druhého vatikánskeho koncilu. Vydal encykliku Humanae vitae a odsúdil okupáciu Československa v roku 1968. Jeho pápežské heslo znelo „In nomine Domini“.

V nedeľu počas sv. omše na Námestí sv. Petra vo Vatikáne pápež František blahorečí svojho predchodcu Pavla VI. Očakáva sa, že na slávnosti sa zúčastní aj emeritný pápež Benedikt XVI. Blahorečením koncilového pápeža vyvrcholí dvojtýždňové zasadnutie biskupskej synody o manželstve a rodine. Pri omši blahorečenia budú koncelebrovať všetci synodálni otcovia. Bol to práve pápež Pavol VI., kto v roku 1965 ustanovil biskupskú synodu ako stálu ustanovizeň katolíckej Cirkvi. Za prítomnosti svetového episkopátu si Svätý Otec František uctí osobnosť Cirkvi, ktorú jej súčasníci mnohokrát hanobili a nadávali jej do „pilulkového pápeža“. A práve počas Františkovho pontifikátu vystupuje do popredia veľkosť a prorocká predvídavosť Pavla VI.

Pavol VI., občianskym menom Giovanni Battista Montini, sa narodil 26. septembra 1897 v severotalianskej Brescii. Po krátkom pastoračnom pôsobení pracoval viac ako tri desaťročia na Vatikánskom štátom sekretariáte. Od roku 1937 tam bol ministrom vnútra a úzkym dôverníkom štátneho sekretára Eugenia Pacelliho, neskoršieho pápeža Pia XII. V roku 1953 vymenoval Pius XII. Montiniho za milánskeho arcibiskupa. Takto mohol budúci pápež Pavol VI. zbierať pastoračné skúsenosti v najväčšej európskej diecéze. Na konkláve po smrti Jána XXIII. bol Montini favoritom. Zvolili ho v piatom kole 21. júna 1963.

Ako pápež Pavol VI. pokračoval v Druhom vatikánskom koncile. Ako prvý pápež v moderných dejinách podnikol v januári 1964 cestu do zahraničia. Viedla do Svätej zeme. Jeho stretnutie s ekumenickým patriarchom Atenagorom v Jeruzaleme položilo základ nového ekumenizmu. Za prejav storočia bol v roku 1965 považovaný jeho príhovor pre OSN v New Yorku s výzvou: „Nikdy viac vojnu!“ Po koncile Pavol VI. prispôsobil vatikánsku kúriu novým úlohám. Zriadil nové úrady pre Cirkev otvárajúcu sa svetu: pre ekumenizmus, spravodlivosť a pokoj, medzináboženský dialóg a médiá.

Pavol VI. stojí v dvojitom tieni: v tieni jeho populárneho predchodcu Jána XXIII. (1958-1963) a v tieni jeho charizmatického nástupcu Jána Pavla II. (1978-2005). Pavol VI. viedol katolícku Cirkev vo veľmi ťažkom období. Jeho úsilie opatrne presadzovať koncilové prelomy nestačilo na reformy. Vatikanisti ho považovali skôr za váhavca. Širokú pozornosť našli mierové a sociálne encykliky Pavla VI. Vďaka nim patrí k najväčším pápežom 20. storočia. Do pamäte ľudí za zapísal výrok z jeho encykliky Populorum progressio, že nový menom pre mier je rozvoj. O nič menej významný je dokument Evangelii nuntiandi z roku 1975. V ňom pápež Pavol VI. analyzoval ťažkosti pri ohlasovaní evanjelia v modernom svete a vyzýval k prekonaniu priepasti medzi Cirkvou a súčasnou kultúrou.

Na kritiku a posmešky narazil Pavol VI. encyklikou Humanae vitae z roku 1968. V nej označil za veľký problém oddeľovanie sexuality od plodenia. Odsúdil antikoncepciu. Práve končiaca sa biskupská synoda o rodine sa pokúšala o komplexný pohľad na túto encykliku a o vyzdvihnutie jej obsahu pre ľudskú dôstojnosť človeka.

Počas svojej letnej dovolenky v Castel Gandolfo v júli 1978 utrpel Pavol VI. srdcový infarkt. Zomrel na jeho následky 6. augusta 1978. Pochovali ho v podzemí Baziliky sv. Petra. Proces jeho blahorečenia otvoril pápež Ján Pavol II. v máji 1993. V decembri 2012 pápež Benedikt XVI. uznal heroický stupeň jeho cností a povýšil ho na Božieho služobníka. V polovici februára tohto roku komisia pre blahorečenie uznala zázrak na príhovor Pavla VI. uzdravenie jedného nenarodeného dieťaťa na Floride v roku 2001. 10. mája 2014 Vatikán oznámil, že blahorečenia Pavla VI. sa bude konať 19. októbra 2014.

Pozostatky Pavla VI. zostanú aj po blahorečení vo Vatikánskych hrobkách

Vatikán 18. októbra – V súvislosti so zajtrajším blahorečením Pavla VI. sa včera v Tlačovom stredisku Svätej stolice konal brífing, na ktorom vystúpili emeritný prefekt kongregácie per biskupov kardinál Giovanni Battista Re, postulátor kauzy blahorečenia P. Antonio Marrazzo, biskupský delegát pre šírenie pamäte o Pavlovi VI. v diecéze Brescia, vicepostulátor kauzy blahorečenia P. Pierantonio Lanzoni a hovorca Milánskej diecézy P. Davide Milani.

„Geniálny pápež, usilujúci sa o dialóg so všetkými, obdarený veľkou spiritualitou“ - takto označil Pavla VI. kardinál Giovanni Battista Re, spolupracovník a spolurodák Pavla VI. z talianskeho okresu Brescia. Ďalej hovorí: „Len málokto vedel porozumieť úzkostiam, očakávaniam a ašpiráciám mužov a žien dnešných čias tak, ako on. Bol veľmi vnímavým na výzvy, ktoré modernosť kládla viere a v tomto sa preukázal ako veľký človek dialógu.“

Kardinál Re tiež verí, že blahorečenie ľuďom pomôže lepšie spoznať osobnosť Pavla VI.: „Naším želaním je, aby blahorečenie Pavla VI. pomohlo ľuďom viac spoznať tohto pápeža a tiež aby im pomohlo prijať veľký odkaz, ktorý zanechal svojím životom, skutočne bohatým na spiritualitu.“

Postulátor kauzy, P. Marrazzo pripomenul, že nedochádza len k blahorečeniu pápeža, ale k blahorečeniu celej osobnosti Giovanniho Battistu Montiniho. Zdôraznil tiež, že Pavol VI. vždy obraňoval život. Je preto zaujímavé, že uznaným zázrakom na jeho príhovor bolo práve uzdravenie ťažko chorého ľudského plodu v jeho 24. týždni. Stalo sa tak pred trinástimi rokmi v USA. O zázračnom uzdravení po modlitbách rodičov k Pavlovi VI. P. Marrazzo hovorí:

„V tridsiatom štvrtom týždni tehotenstva nastalo spontánne ustúpenie patológie. A nielen to: v tridsiatom deviatom týždni sa dieťa narodilo, čo bolo po pätnástich týždňoch modlitieb a nádeje. Narodilo sa v dobrom stave, úplne zdravé, so spontánnou aktivitou plaču a dýchania.“

Dieťa, ktoré má dnes už trinásť rokov, je zdravé. Postulant kauzy však vysvetlil, že ani ono, ani jeho rodičia sa kvôli ochrane súkromia na slávnosti blahorečenia nezúčastnia.

Gobelín, ktorý bude počas zajtrajšej slávnosti visieť na Bazilike sv. Petra, bude zobrazovať Pavla VI. s úsmevom a s rukami zdvihnutými k nebu. Pokiaľ ide o pozostatky Pavla VI., tie zostanú v aktuálnom hrobe vo Vatikánskych hrobkách. Neuskutočnila sa ani obhliadka jeho tela. Relikviou, ktorá bude pápežovi Františkovi predstavená počas slávnosti, je odev so škvrnou krvi Pavla VI., ktorý mal oblečený, keď sa stal obeťou atentátu v Manile (Filipíny). Reprezentanti diecéz v Bresci a v Miláne informovali aj o uskutočnení sérii iniciatív spojených so zajtrajším blahorečením. V rodnej diecéze Pavla VI., v Bresci, sa od nedele 19. októbra začne Rok Montiniho, ktorý potrvá do 8. decembra 2015. Vo všetkých farnostiach diecéz Brescia a milánskej diecézy, sa budú konať modlitbové vigílie. V Ríme sa na slávnosti očakáva účasť najmenej päť tisíc veriacich z Brescie a tritisíc z Milána.

Pavol VI. – kormidelník Koncilu a priekopník civilizácie lásky

Boží služobník a kandidát blahorečenia pápež Pavol VI., rodným menom Giovanni Battista Enrico Antonio Maria Montini, sa narodil 26. septembra 1897 v Concesiu neďaleko Brescie na severe Talianska. Zomrel 80-ročný 6. augusta 1978 v Castel Gandolfe, v šestnástom roku pontifikátu. Pri ostatnom výročí smrti Pavla VI. priniesol vatikánsky denník L´Osservatore Romano jeho životný profil v článku s titulom „V kostolných laviciach za spevu mníchov“. Jeho autorom je kardinál Giovanni Battista Re, emeritný prefekt Kongregácie pre biskupov, ktorý ho aj verejne predniesol, keď v spomenutý deň výročia 6. augusta 2014 v Bazilike sv. Petra predsedal svätej omši za zosnulého Pavla VI. Prinášame ho v plnom znení v súvislosti s blížiacou sa beatifikáciou, ktorú vykoná pápež František 19. októbra na Námestí sv. Petra:

V kostolných laviciach za spevu mníchov

Pápež Pavol VI. zostane zapísaný v histórii za úlohu, ktorú zohral počas II. vatikánskeho koncilu. Ak je zásluhou pápeža sv. Jána XXIII. jeho vyhlásenie a otvorenie, Pavol VI. ju má v tom, že koncil viedol vpred s istou rukou, rešpektujúc vo všetkom plnú slobodu koncilových otcov, no zároveň ako pápež vhodne zasahoval tam, kde bolo nevyhnutné zasiahnuť. Bol skutočným kormidelníkom koncilu.

Aj keď nie vždy bol pochopený, Pavol VI. zostane aj pápežom, ktorý miloval moderný svet, obdivoval jeho kultúrne a vedecké bohatstvo a konal tak, aby svet otvoril srdce Kristovi, Spasiteľovi človeka. Pavol VI. dychtil po službe dnešnému človeku, po tom, aby ho podporil na pozemskej ceste, no zároveň mu ukázal večný cieľ. Jedine v ňom môže nájsť významovú a hodnotovú plnosť snaha, ktorú človek každodenne vynakladá tu na zemi. Vnímavosť na očakávania a starosti moderného človeka viedla pápeža Pavla VI. k hľadaniu dialógu so všetkými, nikdy neuzatváral dvere stretnutiu.

Pre Pavla VI. bol dialóg výrazom evanjeliového ducha, ktorý sa snaží priblížiť sa ku všetkým, ktorý sa snaží všetkých pochopiť a nechať sa pochopiť druhými a tak zaviesť istý štýl ľudského spolužitia charakterizovaný vzájomnou otvorenosťou a plným rešpektom v spravodlivosti, v solidarite a v láske. Viedol dialóg aj s tým, kto blúdi, aby nakoniec dospel k pokániu.

Pri tomto modlitebnom stretnutí je mi vzácne zdôrazniť, že nebol len veľkým pápežom, ktorý vedel robiť odvážne rozhodnutia, aj keď nepopulárne, ale bol aj človekom pravdivej a hlbokej spirituality, ktorá zostane príkladom hodným nasledovania. Základy myslenia a konania Pavla VI. predstavuje pravá spiritualita pozostávajúca z modlitby, meditácie, z bezhraničnej lásky ku Kristovi, k Pane Márii a k Cirkvi. Príťažlivosť, ktorú prechovával k liturgickej modlitbe, ho priviedla k starostlivosti o ňu a k uľahčeniu účasti veriacich na nej, tým, že sa zaslúžil o liturgickú reformu, ktorá nesie jeho meno. Bol zdanlivo krehkou osobou, fyzicky útlou s neustálymi zdravotnými problémami, ale obdarený nezvyčajnou inteligenciou, jedinečnou silou vôle a vysokým duchovným rozmachom, charakterizovaným inklináciou k uzobranosti, k vnútornému životu a k reflexii. Mal v sebe tendenciu k mysticizmu, ktorá ho viedla k zahlbovaniu sa do Božieho tajomstva, ktoré kontemploval a vychutnával. Prejavila sa u neho už v rokoch adolescencie, keď počas pobytu v Chiari prichádzal do benediktínskeho kláštora, kde dlho zotrvával, fascinovaný bohoslužbami mníchov. Niekedy bol jedinou osobou sediacou v lavici kostola, počas spevu chorálov benediktínskych mníchov.

Už od prvých rokov kňazstva sa Mons. Montini preukázal ako oduševnený pedagóg, ktorý prechovával nadšenie pre prácu vo formácii a dozrievaní študentov. Počas rokov, keď bol okrem práce na vatikánskom Štátnom sekretariáte ekleziálnym asistentom Talianskej katolíckej univerzitnej federácie (FUCI - Federazione Universitaria Cattolica Italiana), zacielil sa na formovanie svedomia mladých. Viedol ich k tomu, aby boli neskôr schopní vydať silné kresťanské svedectvo, ktoré pomôže modernému človeku priblížiť sa ku Kristovmu posolstvu. Snažil sa podnietiť mladých k hľadaniu pravdy, k odvahe podstupovať námahu myslenia, k samostatnému úsudku a k zmyslu pre zodpovednosť. Snažil sa formovať laikov, ktorí by boli protagonistami evanjelizácie spoločnosti aktivitou v apoštoláte ako aj svedomitosťou v konaní rozhodnutí v súlade s vlastnou kresťanskou príslušnosťou. Aj potom, ako po približne desiatich rokoch zanechal funkciu generálneho asistenta FUCI, pokračoval v osobných kontaktoch s členmi federácie a vysokoškolsky vzdelanými katolíkmi. Takto významne prispel k formácii tých, ktorí sa neskôr na konci Druhej svetovej vojny stali vodcovskou skupinou talianskych katolíkov.

Mons. Montini tiež pracoval na uzdravení narušeného vzťahu medzi vierou a kultúrou, ako aj na novom vybudovaní mosta medzi Cirkvou a moderným svetom. Toto úsilie ho sprevádzalo celým jeho životom.

Vo svete chudobnom na lásku a rozjatrenom problémami a násilím každého druhu pracoval na vytváraní civilizácie inšpirovanej láskou, v ktorej by sa solidaritou a spoluprácou dospelo tam, kam sa sociálnej spravodlivosti nepodarilo dostať napriek veľkej naliehavosti.

„Civilizácia lásky“, ktorú bolo treba budovať v srdciach a vo svedomí ľudí, bola pre pápeža Montiniho viac než len ideou či plánom: bola jeho celoživotným sprievodcom a úsilím. Na pozadí civilizácie lásky sa musí chápať aj vysoká úroveň jeho sociálneho učenia, prostredníctvom ktorého sa ujal úlohy advokáta chudobných a odsudzoval situácie nespravodlivosti. Bol nablízku robotníkom a bol veľmi citlivý na problém hladu vo svete, na úzkostné výkriky chudobných, na veľkú sociálnu nerovnosť, ako aj na nerovnosť v prístupe k bohatstvám zeme.

Pontifikát Pavla VI. charakterizovalo aj niekoľko iniciatív a gest, ktoré si tiež zasluhujú pozornosť. Bol prvým pápežom, ktorý letel lietadlom a zároveň aj prvým pápežom, ktorý sa vrátil do Palestíny, odkiaľ prišiel sv. Peter. Bola to cesta veľkého symbolického významu, ktorá vyjadrovala jeho vnútorný život, jeho spiritualitu a jeho teológiu. Tým, že ju uskutočnil len šesť mesiacov po svojom zvolení na Pápežský stolec a v priebehu II. vatikánskeho koncilu, chcel Cirkvi naznačiť cestu ako nájsť seba samu a orientovať sa v prebiehajúcich veľkých spoločenských zmenách. Cirkev totiž môže byť hodnoverná a môže plniť svoju misiu jedine vtedy, keď pôjde v Kristových šľapajach.

Bol prvým pápežom, ktorý sa rozhodol pre významné gesto zriecť sa pápežskej tiary, keď si ju 13. novembra 1964 verejne zložil z hlavy a daroval ju chudobným. Týmto gestom chcel naznačiť, že pápežova autorita sa nesmie zamieňať s ľudským a politickým typom moci.

O niekoľko týždňov neskôr podnikol apoštolskú cestu do Indie, ktorá veľmi ovplyvnila jeho sociálnu náuku. Zrieknutie sa tiary získalo hodnotu programového gesta pokory a vzájomného delenia sa, bolo symbolom Cirkvi, ktorá kladie chudobných do stredu svojej pozornosti a pristupuje k nim s rešpektom a láskou, vidiac v nich Krista.

Bol prvým pápežom, ktorý navštívil OSN. Predstavil sa tam ako pútnik, ktorý nesie dvetisíc rokov starý odkaz určený všetkým národom, evanjelium lásky a pokoja, a konečne sa môže stretnúť so zástupcami všetkých národov a odovzdať im ho. Bol to prvý pápež, ktorý navštívil Afriku, Latinskú Ameriku a Ďaleký východ.

Pavol VI. je tiež pápežom, ktorý zrušil pápežský dvor a želal si, aby Vatikán a Rímska kúria viedli skromnejší spôsob života. Chcel, aby boli viac zamerané na pastoráciu a boli aj viac medzinárodne orientované, aby tak Cirkev viac než kedykoľvek predtým slúžila celému ľudstvu.

Posolstvo pápeža katolíckym študentom pred blahorečením Pavla VI.

Taliansko 16. októbra – Svätý Otec zaslal posolstvo účastníkom Mimoriadneho kongresu Talianskej katolíckej univerzitnej federácie (FUCI), ktorý sa koná v dňoch od 16. do 19. októbra v toskánskom meste Arezzo pri príležitosti blahorečenia Pavla VI. Giovanni Battista Montini, ktorého beatifikačná slávnosť sa uskutoční 19. októbra, pôsobil v období od 1925 do 1933 ako hlavný ekleziálny asistent spomínanej univerzitnej federácie. Vo svojom posolstve Pápež František zdôraznil študentom tri slová: štúdium, výskum a hranica.

„Štúdium je vložením sa do konkrétneho povolania. Preto je univerzitný život dynamizmom, ktorý má svoj smer a charakterizuje ho hľadanie a bratské delenie sa“, píše Svätý Otec a vyzýva mladých, aby sa pri štúdiu „neuspokojovali s čiastočnými pravdami či ilúziami vzbudzujúcimi dôveru, ale prijali vždy hlbšie chápanie skutočnosti“. K tomu sú podľa pápeža Františka potrebné „pokora počúvať a prezieravosť pohľadu“. „Študovať neznamená zmocniť sa reality, aby sme s ňou mohli manipulovať, ale nechať ju, aby nám rozprávala a zjavovala veci...“ „Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách a stávať sa prijímajúcimi a vnímavými na pravdu, ktorá nie je naša, ale ktorú sme dostali vždy s istou mierou nezištnosti.“

Druhým slovom bolo bádanie. „Metódou vášho štúdia nech je bádanie, dialóg a konfrontácia“, píše Svätý Otec a zdôrazňuje vlastnosti ako pokora, otvorenosť a disponibilita. „Bádanie umožňuje stretnutie viery, rozumu a vedy a dovoľuje, aby medzi nimi vznikol harmonický dialóg.“ Podľa slov pápeža Františka sú mladí študenti povolaní čeliť výzve, ktorou je kultúra „hladná po ohlasovaní evanjelia“. Tá potrebuje byť znovuoživená ich silným a odhodlaným svedectvom. Svätý Otec tiež v posolstve pripomína Montiniho slová: «Je to myšlienka, ktorá vedie človeka, ktorá plodí silu človeka. Človek bez myšlienky je človekom bez osobnosti».

Tretím slovom z posolstva je hranica. Podľa pápeža Františka univerzita predstavuje hranicu, je perifériou, kde sa majú študenti „ujímať existenciálnej chudoby človeka a liečiť ju“. Ide o chudobu vo vzťahoch, v oblasti ľudského rastu. „Starajte sa vždy o to, aby ste stretli človeka“, ... „buďte vždy otvorení deleniu sa, dialógu“, povzbudzuje ďalej mladých Svätý Otec a pripomína im tak dôležitosť šírenia kultúry stretnutia a bratstva.

Nakoniec pápež František adresoval univerzitným študentom niekoľko výziev: „Vyzývam vás, aby ste pokračovali v prinášaní evanjelia na univerzity a v prinášaní kultúry do Cirkvi!“ „Buďte obnovou v kultúre, v spoločnosti a v Cirkvi. Na to, aby ste dali výraz obnove, je potrebná odvaha, pokora a počúvanie.“

Nové publikácie k blahorečeniu pápeža Pavla VI.

V súvislosti s blahorečením Božieho služobníka pápeža Pavla VI., ktoré sa uskutoční 19. októbra 2014 vo Vatikáne, vychádza v týchto dňoch niekoľko nových kníh.

„Neznámy pápež? Pavol VI. očami svedka“ – to je názov novej publikácie, ktorej autorom je dlhoročný novinár a bývalý zástupca šéfredaktora denníka L'Osservatore Romano Gian Franco Svidercoschi. Na margo blížiacej sa beatifikácie pápeža Montiniho hovorí, že beatifikácia je príležitosťou znovuobjaviť neraz nepochopeného pápeža, ktorý „ako prvý nastúpil na lietadlo, prešiel vyše 135-tisíc km a dorazil až k bránam Číny. Pápeža, ktorý bojoval na všetkých diplomatických frontoch za zachovávanie mieru, za ochranu ľudských práv tam, kde boli pošliapavané. Pápeža, ktorý doslova zmenil tvár starej Rímskej kúrie. Pápeža encykliky Populorum progressio“. Nová kniha s originálnym názvom «Un Papa “sconosciuto”? Paolo VI raccontato da un testimone» vychádza vo vydavateľstve Tau v rozsahu 84 strán.

Pätnástim rokom čoskoro blahoslaveného pápeža Pavla VI. v Petrovej službe je venovaná ďalšia kniha: „Videl som, uveril som. Roky pontifikátu (1963-1978)“. Jej autorom je františkán Gianfranco Grieco, z Pápežskej rady pre rodinu, ktorý bol tridsaťsedem rokov redaktorom a korešpondentom denníka L'Osservatore Romano. V úvode 272-stranovej publikácie, ktorá vyšla v nakladateľstve Libreria Editrice Vaticana, kardinál Paul Poupard píše: „Pavol VI. porastie, porastie v pamäti Cirkvi“, pričom cituje z komentára francúzskeho kardinála Congara, ktorý sa ukázal byť prorockým.

Do tretice je to kniha z pera predsedu Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie Mons. Rina Fisichellu „Stretol som sa s Pavlom VI.“ „Hovorilo sa, že Montini nevedel komunikovať, no v skutočnosti niektoré z jeho vyjadrení sa stali povestnými a dnes by boli ideálnymi tvítmi“, píše arcibiskup Rino Fisichella v 123-stranovej publikácii, ktorá vyšla vo vydavateľstvo San Paolo.

V slovenčine vychádza pri príležitosti blahorečenia Pavla VI. nové vydanie rozhovorov francúzskeho katolíckeho filozofa Jeana Guittona a pápeža Pavla VI. s názvom „Dialógy s Pavlom VI.“ Knihu, ktorá vyšla po prvý raz v roku 1969 v v Ríme, aktuálne vydal Spolok sv. Vojtecha. Dvaja veľkí intelektuáli 20. storočia odkrývajú v rozhovoroch svoje hlboké vnútro, pričom sa odvážne dotýkajú problémov pokoncilovej doby. Analyzujú na ten čas nezvyčajné cesty Pavla VI. do Indie, do sídla OSN v New Yorku a do Jeruzalema. Poukazujú na jeho mimoriadnu úctu voči členom iných náboženstiev a na úsilie o obnovu Katolíckej cirkvi.

• Predch.
• Nasl.