Príhovor Svätého Otca Leva XIV., Sviatok svätého Štefana, prvomučenníka (26. decembra 2025)

Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!

Dnes oslavujeme „narodenie“ svätého Štefana, ako zvykli hovoriť prvé kresťanské generácie, presvedčené o tom, že človek sa nerodí iba raz. Mučeníctvo je narodením pre nebo: pohľad viery totiž ani v smrti nevidí už len temnotu. Na svet prichádzame bez vlastného rozhodnutia, no potom prechádzame mnohými skúsenosťami, v ktorých sme čoraz vedomejšie pozývaní „vyjsť na svetlo“, zvoliť si svetlo. Rozprávanie Skutkov apoštolov dosvedčuje, že tí, ktorí videli Štefana kráčať k mučeníctvu, boli prekvapení svetlom jeho tváre i jeho slov. Je napísané: „A všetci, čo sedeli vo veľrade, upreli na neho oči a videli, že jeho tvár je ako tvár anjela“ (Sk 6, 15). Je to tvár človeka, ktorý neodchádza z dejín ľahostajne, ale čelí im s láskou. Všetko, čo Štefan robí a hovorí, znovu sprítomňuje Božiu lásku zjavenú v Ježišovi, Svetlo, ktoré zažiarilo v našich temnotách.

Drahí, narodenie Božieho Syna medzi nami nás povoláva k životu Božích detí: robí ho možným prostredníctvom pohybu príťažlivosti, ktorý už od betlehemskej noci zakúsili pokorní ľudia ako Mária, Jozef a pastieri. No Ježišova krása, rovnako ako krása tých, čo žijú ako on, je aj krásou odmietanou: práve jej príťažlivá sila vyvolala od začiatku reakciu tých, ktorí sa obávajú o vlastnú moc, tých, ktorých nespravodlivosť je odhalená dobrotou, čo zjavuje myšlienky sŕdc (porov. Lk 2, 35). Nijaká moc však dodnes nedokáže zvíťaziť nad Božím dielom. Kdekoľvek na svete sa nájdu ľudia, ktorí si volia spravodlivosť, aj keď niečo stojí, ktorí dávajú prednosť pokoju pred vlastnými strachmi, ktorí slúžia chudobným namiesto sebe samým. Tam klíči nádej a má zmysel sláviť napriek všetkému.

V podmienkach neistoty a utrpenia dnešného sveta sa radosť môže zdať nemožná. Tí, ktorí dnes veria v mier a zvolili si neozbrojenú cestu Ježiša a mučeníkov, sú často zosmiešňovaní, vytláčaní z verejnej diskusie a neraz obviňovaní z nahrávania protivníkom a nepriateľom. Kresťan však nemá nepriateľov, ale bratov a sestry, ktorí nimi zostávajú aj vtedy, keď si navzájom nerozumejú. Tajomstvo Vianoc nám prináša túto radosť: radosť založenú na vytrvalosti tých, ktorí už žijú bratstvo, ktorí už dokážu okolo seba rozpoznať – aj vo svojich protivníkoch – nezmazateľnú dôstojnosť Božích synov a dcér. Preto Štefan zomrel odpúšťajúc, ako Ježiš: pre silu, ktorá je pravdivejšia než sila zbraní. Je to nezištná sila, už prítomná v srdci každého človeka, ktorá sa znovu prebúdza a neodolateľne sa šíri vtedy, keď niekto začne na svojho blížneho hľadieť inak, ponúkne mu pozornosť a uznanie. Áno, toto je znovuzrodenie, toto je opätovné vyjdenie na svetlo, toto je naše narodenie!

Prosme Pannu Máriu a hľaďme na ňu, požehnanú medzi všetkými ženami, ktoré slúžia životu a stavajú starostlivosť proti násiliu, vieru proti nedôvere. Nech nás Mária privedie k svojej vlastnej radosti, k tej radosti, ktorá rozpúšťa každý strach a každú hrozbu, ako sa na slnku topí sneh.

Pastiersky list prešovského arcibiskupa metropolitu na sviatky Pánovho narodenia

Christos raždájetsja – Slavite jeho!

Drahí bratia a sestry,

V týchto dňoch sa náš zrak upiera na betlehemskú scénu Pánovho narodenia, ako nám ju opísali evanjelisti Matúš a Lukáš: Betlehem, maštaľ, pastieri, mudrci, spev anjelov, hviezda ... Všetky vymenované postavy sú neodmysliteľnou súčasťou vianočnej výzdoby v našich cerkvách, domácnostiach, na námestiach i uliciach. Mnohé betlehemy sú hotové majstrovské diela a neraz sa usilujú zasadiť scénu narodenia medzi scény bežného života a zvyky vlastnej krajiny, aby ešte viac vynikla skutočnosť, že ono maličké dieťa položené do jasieľ, je pravý Emanuel – Boh s nami, ktorý s rozhodol prebývať s ľuďmi všetkých čias a kultúr.

Neboli by sme však úplní, keby sme sa zastavili iba pri betlehemskom Dieťati, bez povšimnutia si človeka ako takého. Veď práve vďaka tomu, že Slovo – Logos sa stalo telom, aj človek so svojou ľudskou prirodzenosťou poznačenou hriechom bol povýšený do hodnosti Božieho dieťaťa.

Pripomenul nám to práve včera svätý apoštol Pavol v čítaní z listu Galaťanom, kde píše:

„Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha aj dedič“ (Gal 4, 4 – 5.7).

O tom, čo sa stalo s nami ľuďmi vďaka Kristovmu narodeniu, nádherne hovorí svätý Gregor Teológ v homílii na Pánovo narodenie takto: „Ten, ktorý robí ľudí bohatými, stáva sa chudobným, lebo berie na seba úbohosť môjho tela, aby som ja mohol zbohatnúť jeho božstvom. Ten, ktorý je plnosťou, stáva sa prázdnym na krátky čas, aby som ja mohol mať účasť na jeho plnosti. Aké to bohatstvo jeho dobroty? Čo je to za tajomstvo, ktoré sa ma dotýka? Mal som účasť na Božom obraze, ale neustrážil som si ju. On má účasť na mojom tele, aby i obraz zachránil i telo urobil nesmrteľným.“

A o niečo jednoduchšími, no nie menej pravdivými slovami, spievame o tomto tajomstve v jednej z našich dávnych kolied: „Prišel on mir prosvititi a hrišniky otkupiti, ot áda strašnoho, upadku neščasnoho svoboditi“ (Dáva svetu osvietenie a hriešnikom vykúpenie z podsvetia strašného, úpadku hrozného povznesenie).

Kvôli tejto pravde sa generácie celých storočí usilujú najmä počas vianočných sviatkov o väčšiu ľudskosť, vľúdnosť, vzájomný zmier a porozumenie. Kvôli tejto pravde, že človek bol narodením Ježiša Krista zbožštený a zo svojho hriechom zúboženého stavu pozdvihnutý, v našej obradovej tradícii pristupujeme k svätému prijímaniu zásadne vzpriamene a po stojačky, nikdy nie na kolenách ako kajúcnici, ani nie zhrbení ako nevoľníci, ale ako slobodné Božie deti, rovno, vzpriamene a slobodne, no pritom stále s Božou bázňou a vierou, ako sme k tomu na liturgii vyzvaní. Viera Cirkvi, ktorou a z ktorej žijeme, má byť jednoznačne v harmonickom súlade s gestami, ktorými túto vieru navonok vyjadrujeme.

Všetkým vám zo srdca želám, aby vonkajší lesk a čaro sviatkov Pánovho narodenia ešte viac umocnili naše hlboko vnútorné prežívanie uskutočňovaného tajomstva intímneho spojenia božského s ľudským, nebeského s pozemským, toho najdokonalejšieho s úbohým, a to všetko v jednej osobe Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa v ľudskom tele rozhodol prebývať medzi nami tak blízko, ako nikdy predtým.

+ Jonáš

prešovský arcibiskup metropolita

Homília Mons. Františka Trstenského pri polnočnej svätej omši Narodenia Ježiša Krista

Drahý otec biskup Ján, drahí spolubratia kňazi, milé rehoľné sestry, drahí bratia a sestry,

evanjelium, ktoré sme práve počuli, nezačína rozprávkovo. Nezačína slovami „kde bolo, tam bolo“, ale veľmi konkrétne: „V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta…“ Svätý Lukáš nám tým chce povedať, že narodenie Ježiša Krista sa neodohráva mimo dejín, mimo reality sveta, ale uprostred konkrétneho času, konkrétnych rozhodnutí, politických a spoločenských napätí. Boh vstupuje do sveta, ktorý je riadený rozkazmi, mocou, presunmi, neistotou a obavami.

Aj dnešný svet – aj dnešné Slovensko – má svoje „rozkazy“: tlaky, neistoty, rozdelenia, nepokoj, strach z budúcnosti, otázky, na ktoré nepoznáme odpoveď. Práve v tejto noci si však pripomíname niečo zásadné: Boh sa neschováva pred realitou sveta. Nečaká, kým sa všetko upokojí, kým budú ideálne podmienky. Prichádza práve vtedy, keď sú veci nepokojné. Vstupuje do našich dejín takých, aké sú.

A kde prichádza? Nie do palácov, nie do centra moci, nie tam, kde by sme to očakávali. Ježiš sa rodí v Betleheme – v malom, chudobnom, prehliadanom meste. Na okraji. Bez slávy, bez pozornosti sveta, bez zabezpečenia. Boh si nevyberá efektnosť, ale malosť, ticho a chudobu. A tým kladie otázku aj nám: kde dnes hľadáme veľkosť? V hluku? V sile? V úspechu? V tom, čo vidia iní? Betlehem nám pripomína, že v Božích očiach nie je dôležité, kto je veľký podľa sveta, ale kto je otvorený pre Boží hlas.

Aj na Slovensku sa mnohí ľudia dnes cítia malí, nevypočutí, prehliadaní. A predsa platí: malosť neznamená bezvýznamnosť. Boh rád začína práve tam, kde by sme to najmenej čakali – v tichu, v jednoduchosti, v pokore.

A práve do tohto ticha Betlehema zaznieva hlas anjela: „Nebojte sa!“ To je prvé slovo Vianoc. Nie vysvetlenie, nie poučenie, nie morálna výzva, ale upokojenie. Boh pozná strach človeka. Pozná strach o rodinu, o deti, o zdravie, o prácu, o budúcnosť. Pozná únavu zo sveta, ktorý je často plný napätia, konfliktov a rozdelenia.

Vianoce nie sú únikom z reality. Sú Božou odpoveďou na strach. Ako váš biskup chcem v tejto svätej noci nad našou diecézou vysloviť práve toto Božie slovo: Nebojte sa. Nie preto, že by neboli dôvody na obavy, ale preto, že Boh je s nami.

Kresťan nie je ten, kto nemá dôvod sa báť. Kresťan je ten, kto uprostred strachu počul Božie „Neboj sa“ – a rozhodol sa mu veriť. Bratia a sestry, táto noc nás zároveň pozýva k tichu. Nie k úniku, ale k načúvaniu. V tichu Betlehema sa Boh prihovára nie silou, ale blízkosťou. Len v tichu môžeme znovu objaviť, čo je podstatné, a dovoliť Bohu, aby uzdravoval naše srdcia a obnovoval naše vzťahy.

Bratia a sestry, v tejto noci sa Boh rodí ako Dieťa. Ticho. Bez nátlaku. Dáva sa do našich rúk. Otázka Vianoc je jednoduchá a veľmi osobná: dovolíme mu vstúpiť do našich dejín, do našej malosti, do nášho strachu?

Nech je táto svätá noc nocou pokoja. Nech sa Kristus narodí v našich srdciach, v našich rodinách, v našej diecéze, v našej krajine. A nech nad nami znie anjelský spev: Sláva Bohu na výsostiach a pokoj ľuďom dobrej vôle. Amen.

Homília Leva XIV. na Božie Narodenie 2025

Drahé sestry a drahí bratia!

„Plesajte, jasajte spolu, sutiny Jeruzalema, veď Pán potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem!“ (Iz 52, 9), volá posol pokoja k tým, čo sa nachádzajú uprostred ruín mesta, ktoré treba celé znovu vybudovať. Hoci sú jeho nohy zaprášené a zranené, sú krásne – píše prorok (porov. Iz 52, 7) –, pretože po dlhých a rozbitých cestách priniesli radostnú zvesť, v ktorej sa teraz všetko znovu rodí. Je to nový deň! Aj my máme účasť na tomto zvrate, ktorému zatiaľ akoby nik neveril: pokoj existuje a je už uprostred nás.

„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“ (Jn 14, 27). Takto hovoril Ježiš učeníkom, ktorým krátko predtým umyl nohy – poslom pokoja, ktorí od tej chvíle mali bez únavy bežať svetom, aby všetkým odhalili „moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 12). Dnes teda nie sme iba prekvapení pokojom, ktorý je už tu, ale slávime aj to, ako nám bol tento dar daný. Práve v tomto „ako“ žiari Boží rozdiel, ktorý nás vedie k výbuchu radostného spevu. Preto sú Vianoce na celom svete sviatkami hudby a spevu par excellence.

Aj prológ štvrtého evanjelia je hymnom a jeho hlavným aktérom je Božie Slovo. „Slovo“ je to slovo, ktoré koná. To je vlastná črta Božieho slova: nikdy nezostáva bez účinku. Keď sa na to pozrieme bližšie, aj mnohé z našich slov prinášajú účinky, niekedy neželané. Áno, slová konajú. A predsa nás vianočná liturgia stavia pred prekvapenie: Božie Slovo sa zjavuje a nevie hovoriť; prichádza k nám ako novorodenec, ktorý iba plače a bľaboce. „Slovo sa stalo telom“ (Jn 1, 14) a hoci vyrastie a raz sa naučí jazyk svojho ľudu, teraz hovorí iba jeho jednoduchá, krehká prítomnosť. „Telo“ je radikálna nahota, ktorej v Betleheme i na Kalvárii chýba dokonca aj slovo; slov nemajú ani mnohí bratia a sestry, zbavení dôstojnosti a umlčaní. Ľudské telo si žiada starostlivosť, volá po prijatí a uznaní, hľadá ruky schopné nežnosti a mysle otvorené pozornosti, túži po dobrých slovách.

„Prišiel do vlastného, a vlastní ho neprijali. Tým však, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 11). Toto je paradoxný spôsob, akým je pokoj už medzi nami: Boží dar je zapájajúci, hľadá prijatie a prebúdza oddanosť. Prekvapuje nás tým, že sa vystavuje odmietnutiu, očarúva nás tým, že nás vytrháva z ľahostajnosti. Skutočnou mocou je moc stať sa Božími deťmi – moc, ktorá zostáva pochovaná, pokiaľ sa držíme bokom od plaču detí a krehkosti starcov, od bezmocného mlčania obetí a od rezignovanej melanchólie tých, ktorí robia zlo, hoci ho nechcú.

Ako napísal milovaný pápež František, aby nás znovu priviedol k radosti evanjelia: „Niekedy cítime pokušenie byť kresťanmi a pritom si zachovávať opatrný odstup od Pánových rán. Ježiš však chce, aby sme sa dotýkali ľudskej biedy, aby sme sa dotýkali trpiaceho tela iných. Očakáva, že sa vzdáme hľadania osobných či komunitných úkrytov, ktoré nám umožňujú zostať vzdialení od uzla ľudskej drámy, aby sme skutočne prijali kontakt s konkrétnou existenciou druhých a spoznali silu nežnosti“ (apošt. exhort. Evangelii gaudium, 270).

Drahí bratia a sestry, keďže Slovo sa stalo telom, teraz telo hovorí, kričí Božiu túžbu stretnúť sa s nami. Slovo si medzi nami postavilo svoj krehký stan. A ako nemyslieť na stany v Gaze, už celé týždne vystavené dažďu, vetru a chladu, na stany toľkých ďalších vysídlencov a utečencov na každom kontinente, či na provizórne prístrešky tisícov ľudí bez domova v našich mestách? Krehké je telo neozbrojených populácií, skúšaných mnohými prebiehajúcimi alebo nedávno skončenými vojnami, ktoré zanechali trosky a otvorené rany. Krehké sú mysle a životy mladých ľudí prinútených vziať do rúk zbrane, ktorí práve na fronte pociťujú nezmyselnosť toho, čo sa od nich žiada, i lož, ktorou sú nasiaknuté burácajúce prejavy tých, čo ich posielajú zomierať.

Keď nám krehkosť druhých prenikne do srdca, keď bolesť iných rozbije naše žulové istoty, vtedy sa už začína pokoj. Boží pokoj sa rodí z prijatého zvolania, z vypočutého plaču; rodí sa uprostred ruín, ktoré volajú po nových solidaritách; rodí sa zo snov a vízií, ktoré ako proroctvá obracajú smer dejín. Áno, toto všetko existuje, pretože Ježiš je Logos, zmysel, z ktorého všetko nadobudlo tvar. „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo jestvuje“ (Jn 1, 3). Toto tajomstvo nás oslovuje z betlehemov, ktoré sme postavili, otvára nám oči pre svet, v ktorom Slovo stále zaznieva „mnohorakým spôsobom“ (porov. Hebr 1, 1), a znovu nás volá k obráteniu.

Evanjelium, pravdaže, neskrýva odpor temnôt voči svetlu; opisuje cestu Božieho slova ako náročnú púť plnú prekážok. Až dodnes kráčajú praví poslovia pokoja za Slovom po tejto ceste, ktorá napokon dosahuje srdcia – nepokojné srdcia, ktoré často túžia práve po tom, čomu sa bránia. Vianoce tak znovu motivujú misijnú Cirkev a pohýnajú ju po chodníkoch, ktoré jej vyznačilo Božie slovo. Neslúžime slovu násilnému – tých už znie všade dosť –, ale prítomnosti, ktorá prebúdza dobro, pozná jeho účinnosť a neprivlastňuje si jeho monopol.

Toto je cesta misie: cesta k druhému. V Bohu je každé slovo slovom adresovaným, je pozvaním k rozhovoru, slovom, ktoré nikdy nie je uzavreté samo do seba. To je obnova, ktorú podporil Druhý vatikánsky koncil a ktorú uvidíme rozkvitnúť iba vtedy, keď budeme kráčať spolu s celým ľudstvom, nikdy nie oddelene od neho. Svetácke je pravý opak: mať za stred seba samých. Pohyb vtelenia je dynamikou rozhovoru. Pokoj nastane vtedy, keď sa naše monológy prerušia a my, oplodnení počúvaním, pokľakneme pred nahým telom druhého. Panna Mária je práve v tomto Matkou Cirkvi, Hviezdou evanjelizácie, Kráľovnou pokoja. Vďaka nej chápeme, že nič sa nerodí z ukazovania sily a všetko sa znovu rodí z tichej moci prijatého života.

• Predch.
• Nasl.