Dnes - 17. septembra - je sviatok sv. Hildegardy z Bingenu, panny a učiteľky Cirkvi 

obrázok: internet

Ponúkam vám Katechézu Svätého Otca Benedikta XVI. o tejto vzácnej mystičke:                       

Drahí bratia a sestry,

v roku 1988, teda pri príležitosti slávenia mariánskeho roku, ctihodný pápež Ján Pavol II. napísal apoštolský list Mulieris dignitatem, v ktorom priblížil dôležitú úlohu žien v živote Cirkvi. „Cirkev“ – čítame tam – „ďakuje za všetky prejavy ženského "génia" v priebehu dejín vo všetkých krajinách a uprostred všetkých národov, ďakuje za všetky charizmy, ktoré Duch Svätý udeľuje ženám v histórii Božieho ľudu, za všetky víťazstvá, za ktoré vďačí ich viere, nádeji a láske: ďakuje za všetky plody ženskej svätosti“ (č. 31).

Aj v období dejín, ktoré zvykneme nazývať stredovek, žilo viacero žien, čo vynikali svätosťou života a bohatstvom náuky. Dnes by som rád predstavil jednu z nich: svätú Hildegardu z Bingenu, ktorá žila v 12. storočí v Nemecku. Narodila sa v roku 1098 v Porýnsku, v Bermersheime v blízkosti mesta Alzey a zomrela v roku 1179: dožila sa teda 81 rokov – a to aj napriek svojmu slabému zdraviu. Hildegarda bola zo vznešenej a mnohopočetnej rodiny. Už od narodenia ju rodičia zasvätili Božej službe. Keď mala osem rokov, zverili ju na výchovu učiteľke Judite zo Spanheimu, ktorá žila klauzurovaná v benediktínskom kláštore svätého Dizibóda a postupne sama založila malý ženský kláštor podľa rehoľných pravidiel svätého Benedikta.

Hildegarda prijala rehoľné rúcho z rúk biskupa Ota z Bambergu a v roku 1136, keď zomrela matka Judita, stala sa predstavenou komunity: požiadali ju o to jej spolusestry. Túto úlohu vykonávala s využitím všetkých svojich schopností – ako vzdelaná a duchovne zrelá žena s dobrými organizačnými schopnosťami pre klauzúrny život. O niekoľko rokov neskôr, keďže na dvere kláštora klopalo stále viac mladých žien, čo mali záujem o rehoľný život, Hildegarda založila ďalšiu komunitu v Bingene a zasvätila ju svätému Rupertovi. Tu prežila celý zvyšok svojho života. Spôsob, akým uplatňovala autoritu predstavenej kláštora, je možné dať za vzor všetkým rehoľným komunitám: ako čítame v historických záznamoch z tých čias, podnecovala svätú súťaživosť v konaní dobra, a to až do takej miery, že matky sa so svojimi dcérami priam predbiehali vo vzájomnej pomoci a úcte.

Už v čase, keď bola predstavenou kláštora svätého Dizibóda, začala Hildegarda diktovať prežité mystické vízie svojmu duchovnému radcovi, mníchovi Volmarovi a svojej pisárke, s ktorou ju spájalo vrúcne priateľstvo, spolusestre Richardis di Strade. Ako tomu bývalo v živote svätcov, aj Hildegarda sa túžila podriadiť autorite osôb vzdelaných vo viere, aby oni určili pôvod jej vízií: mala totiž strach, že to boli len ilúzie a že nepochádzali od Boha. Obrátila sa preto na človeka, ktorého si Cirkev v tých časoch mimoriadne vážila – na svätého Bernarda z Clairvaux: hovoril som o ňom už v niekoľkých katechézach. Tento Hildegardu upokojil a povzbudil. V roku 1147 Hildegarda získala ďalšie, veľmi dôležité uznanie: Keď pápež Eugen III. predsedal Trevírskej synode, prečítal si text nadiktovaný svätou Hildegardou, ktorý mu priniesol biskup Henrich z Mohuča. Pápež hneď poveril Hildegardu, aby opísala svoje vízie a dovolil jej o nich verejne hovoriť. Od tohto okamihu prestíž svätej Hildegardy neustále rástla. Jej súčasníci ju dokonca nazvali „nemeckou prorokyňou“. Toto je, drahí priatelia, pečať autentickej skúsenosti Ducha Svätého, ktorý je prameňom každej charizmy: totiž osoba, ktorá je obdarená nadprirodzenými schopnosťami, sa nimi nikdy nevychvaľuje, nevystavuje ich na obdiv a predovšetkým zostáva poslušná cirkevnej autorite. Veď každý dar udelený Svätým Duchom je určený k budovaniu Cirkvi; a Cirkev, prostredníctvom svojich pastierov, dokáže rozpoznať jeho autentickosť.

Na budúcu stredu budem pokračovať v rozprávaní o tejto veľkej žene, prorokyni, ktorá sa nám i dnes veľmi aktuálne prihovára – svojou odvážnou schopnosťou rozlišovať znamenia čias a svojou láskou k stvoreniu, svojím lekárstvom, poéziou a hudbou, ku ktorej sa vraciame, svojou láskou ku Kristovi a k jeho Cirkvi, ktorá i v jej časoch trpela, zraňovaná hriechmi kňazov i laikov: napriek všetkému ju Hildegarda milovala ako Kristovo tajomné telo. Takto sa nám dnes svätá Hildegarda prihovára – a budeme o nej hovoriť znovu aj na budúcu stredu. Ďakujem vám za vašu pozornosť.

II. časť:

Benedikt XVI. na generálnej audiencii: Cirkev sa obnovuje úprimnou snahou o obrátenie

9. 9. 2010

Vatikán  – Pápež Benedikt XVI. v stredu v Aule Pavla VI. vo Vatikáne predniesol počas generálnej audiencie nasledujúcu katechézu:

Drahí bratia a sestry,

dnes by som rád pokračoval v rozprávaní o svätej Hildegarde z Bingenu, neobyčajnej žene, ktorá žila v období stredoveku a vynikala duchovnou múdrosťou a svätosťou života. Mystické vízie svätej Hildegardy pripomínajú vízie prorokov Starého zákona: v duchu kultúrnych a náboženských vyjadrení svojich čias a prostredníctvom Božieho svetla vykladala Sväté písmo a aplikovala ho na rozličné životné okolnosti. A tak všetci, ktorí ju počúvali, cítili sa byť povzbudení k opravdivo kresťanskému, angažovanému spôsobu života. V jednom liste svätému Bernardovi mystička z Porýnia píše: „Toto videnie objíma celé moje bytie: nevidím telesnými očami, ale v duchu tajomstiev... Poznám hlboký zmysel toho, čo je vyjadrené v Žaltári, v evanjeliách a v ostatných knihách, ktoré sa mi zjavujú vo videní. To videnie horí ako plameň v mojej hrudi a v mojej duši a dáva mi vstúpiť do hĺbky zmyslu daného textu“ (Epistolarium pars prima, I-XC: CCCM 91).

Mystické vízie svätej Hildegardy majú bohatý teologický obsah. Týkajú sa dôležitých okamihov dejín spásy a sú zväčša napísané v básnickej a symbolickej reči. Napríklad vo svojom najznámejšom diele nazvanom Scivias, teda „Poznaj cesty“, Hildegarda v tridsiatich piatich víziách zhŕňa udalosti dejín spásy, od stvorenia sveta až po koniec časov. Prostredníctvom typicky ženskej citlivosti priamo v centre v svojho diela rozvíja tému mystického manželstva medzi Bohom a ľudstvom, ktoré sa uskutočnilo v tajomstve Vtelenia. Na strome Kríža sa uzatvára manželstvo Božieho Syna s Cirkvou, jeho Nevestou, ktorá je plná milosti a v láske Ducha Svätého je schopná darovať Bohu nových synov a dcéry.

Už z týchto krátkych náznakov vidíme ako môže byť teológia obohatená ženami, ktoré dokážu hovoriť o Bohu a o tajomstvách viery prostredníctvom svojej neobyčajnej citlivosti a inteligencie. Chcem preto povzbudiť všetky ženy, ktoré konajú túto službu, aby sa jej venovali v opravdivo cirkevnom duchu, aby svoje premýšľanie živili modlitbou a pohľadom na veľké, ešte stále nie celkom prebádané bohatstvo stredovekej mystickej tradície, najmä na jej žiarivé príklady, medzi ktorými je aj naša Hildegarda z Bingenu.

Táto mystička z Porýnia je autorkou aj mnohých ďalších spisov, spomedzi ktorých vynikajú dva, pretože – podobne ako Scivias – obsahujú mystické videnia: sú to Liber vitae meritorum (Kniha zásluh života) a Liber divinorum operum (Kniha Božích diel), ktorá sa zvykne nazývať aj De operatione Dei. V prvej z nich je opísaná jediná, mocná vízia Boha, ktorý oživuje vesmír svojou silou a svojím svetlom. Hildegarda zdôrazňuje hlboký vzťah medzi človekom a Bohom a pripomína nám, že celé stvorenie, ktorého vrcholom je človek, má život od Najsvätejšej Trojice. Celý spis sa sústreďuje na vzťah medzi čnosťami a neresťami, v ktorom človek musí denno-denne zápasiť s hrozbou nerestí, ktoré ho vzďaľujú z cesty k Bohu a prikláňať sa čnostiam, ktoré ho k Bohu naopak približujú. Kniha pozýva k tomu, aby sa človek vzdialil od zla, oslavoval Boha a po živote naplnenom čnosťami vstúpil do „opravdivej radosti“. V druhej knihe, ktorú mnohí pokladajú za jej vrcholné dielo, Hildegarda opisuje stvorenie vo vzťahu k Bohu, ako aj centrálne miesto, ktoré v ňom má človek: možno tu vnímať silný biblicko-patristický kristocentrizmus. Svätica tu predstavuje päť vízií inšpirovaných Prológom Svätého evanjelia podľa Jána; pripomína slová, ktorými sa Syn obracia na Otca: „Všetko dielo, ktoré si ty chcel a ktoré si mi zveril, som ja priviedol k zavŕšeniu, a teraz som ja v tebe a ty vo mne: obaja sme jedno.“ (Pars III, Visio X: PL 197).

V ďalších spisoch svätej Hildegardy zase badať rôznorodosť záujmov a kultúrnu živosť stredovekých ženských kláštorov – a to celkom v protiklade k predsudkom, ktoré ešte aj dnes panujú o danej epoche. Hildegarda sa zaoberala lekárstvom a prírodnými vedami, ale aj hudbou a mala výnimočný umelecký talent. Zložila viacero hymnov, antifón a spevov, ktoré sú zozbierané pod názvom Symphonia Harmoniae Caelestium Revelationum (Symfónia harmónie nebeských zjavení). Slávnostne sa spievali v jej kláštoroch, kde šírili atmosféru pokoja a vyrovnanosti, a poznáme ich aj my v dnešnej dobe. Pre Hildegardu bolo celé stvorenie jednou symfóniou Ducha Svätého, ktorý je sám radosťou a plesaním.

Popularita, ktorá sa šírila okolo svätej Hildegardy, priviedla viacerých k tomu, aby sa na ňu obrátili s prosbou o radu. Vďaka tomu sa nám zachovalo viacero jej listov. Obracali sa na ňu ženské i mužské rehoľné komunity, biskupi aj opáti. Mnohé z jej odpovedí platia aj pre súčasnú dobu. Napríklad istej ženskej rehoľnej komunite Hildegarda napísala: „Duchovný život treba rozvíjať s veľkým nasadením. Na začiatku je námaha trpká. Vyžaduje si totiž odpútanie sa od vrtochov, telesných radovánok a podobných vecí. Ak sa však duša nechá fascinovať svätosťou, zistí, že toto pohŕdanie svetom vie byť priam sladké a príjemné. Treba len s rozumom dávať pozor na to, aby duša neschorľavela.“ (E. Gronau, Hildegard. Vita di una donna profetica alle origini dell’età moderna, Milano 1996, str. 402). Keď cisár Fridrich Barbarossa spôsobil cirkevný rozkol tým, že proti legitímnemu pápežovi Alexandrovi III postavil troch protipápežov, Hildegarda, inšpirovaná svojimi víziami, neváhala mu pripomenúť, že aj on ako cisár je podriadený Božiemu súdu. S odvahou vlastnou všetkým prorokom napísala cisárovi v Božom mene tieto slová: „Beda, beda tomuto ničomnému správaniu bezbožníkov, ktorí mnou pohŕdajú! Počúvaj, ó kráľ, ak chceš žiť! Inak ťa prebodne môj meč!“ (Ibid., str. 412).

S duchovnou autoritou, ktorá ju sprevádzala, vydala sa Hildegarda napriek veku a nepriaznivým podmienkam počas posledných rokov svojho života na cesty, aby ľuďom rozprávala o Bohu. Všetci ju radi počúvali, aj keď neraz používala prísny tón: pokladali ju za Božieho posla. Napomínala predovšetkým rehoľné spoločenstvá a klérus, aby sa vrátili k životu zodpovedajúcemu ich povolaniu. Osobitným spôsobom sa postavila proti hnutiu nemeckých katarov. Títo katari – čo doslovne znamená „čistí“ – hlásali potrebu radikálnej reformy Cirkvi a nevyhnutnosť boja proti neprístojnostiam, ktorých sa dopúšťal klérus. Ostro im vyčítala, že sa pokúšali podkopať samotné základy Cirkvi: pripomínala im, že opravdivá obnova cirkevného spoločenstva sa nerobí zmenou štruktúr, ale skôr prostredníctvom úprimného ducha pokánia a pracovitou snahou o obrátenie. Toto je odkaz, na ktorý by sme nikdy nemali zabudnúť. Vzývajme vždy Ducha Svätého, aby v Cirkvi vzbudzoval sväté a odvážne ženy – akou bola aj svätá Hildegarda z Bingenu – ktoré by s využitím darov, čo dostali od Boha, dokázali svojím cenným prispením podnecovať duchovný rast našich spoločenstiev a celej Cirkvi dnešných čias.

Pápež Benedikt XVI. schválil zjavenia sv. Hildegardy za pravé  - 23. 9. 2010

"Toto je, drahí priatelia, pečať autentickej skúsenosti Ducha Svätého, ktorý je prameňom každej charizmy: totiž osoba, ktorá je obdarená nadprirodzenými schopnosťami, sa nimi nikdy nevychvaľuje, nevystavuje ich na obdiv a predovšetkým zostáva poslušná cirkevnej autorite. Veď každý dar udelený Svätým Duchom je určený k budovaniu Cirkvi; a Cirkev, prostredníctvom svojich pastierov, dokáže rozpoznať jeho autentickosť. " (gen. aud. 1.9.2010)

• Predch.
• Nasl.