obrázok: internet

Dnes sme mali krásnu tému. Prvá prosba z modlitby Otče náš: Posväť sa meno tvoje. Bez toho, aby sme to plánovali, práve dnes je Mena Panny Márie! Krásne prepojenie, ako teba vzdať úctu Božiemu menu a vzývať slávne meno Márie...

Pútnici opäť prišli do Rudinskej, aby spolu s domácimi prosili, modlili sa a oslávili Nebeského Otca. Ďakujeme pani organistke Evke, dievčatám Nelke i Veronike, našim ženám, ktoré nás prevádzali počas tejto krásnej oslavy Mena Panny Márie. Naša Mama má meniny, my ako jej deti sme jej prišli vinšovať....  

Pán Boh vo Svätom Písme postupne zjavoval svoje meno. Najskôr sa nazýva Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba. Boh volá každého po mene.

Chce si s nami budovať vzťah.

Boh nás považuje za partnerov dialógu.

Mojžiš sa pri horiacom kríku pýta Pána Boha, aké je jeho meno. Pán Boh mu odpovie: „Ja som, ktorý som! - a dodal: »Toto povieš Izraelitom: “Ja som” ma poslal k vám!«“ Otec biskup Trstenský uvádza: „Môj profesor hebrejčiny v Jeruzaleme Alviero Niccacci tento tajomný výrok „Ja som, ktorý som“ prekladal takto: ´Ja budem ten, ktorý som bol.´ Význam slov je nasledujúci. Ako som bol s vašimi praotcami Abrahámom, Izákom, Jakubom, tak budem aj teraz s vami; neopustím vás, ale vyvediem vás z egyptského otroctva. On je Boh pre nás. Ale to neznamená, že je k našim službám. Namiesto toho, aby sme vraveli „ty si Boh pre mňa, tak urob, čo chcem", prosme Boha: „Ty si Boh pre mňa, preto urobím, čo ty chceš."

Svätá Terézia z Avily nádherne hovorí: „Ak sa máte dobre modliť Otčenáš, primknite sa bližšie k tomu, kto vás ho naučil.“

V židovskom náboženstve je Božie meno také sväté, že ho priamo nevyslovujú dokonca ani v modlitbe, ale nahrádzajú inými výrazmi, napr. Všemohúci, Najvyšší, Mocný a pod. My kresťania môžeme Boha oslovovať Otec. Je to privilégium.

Zaujímavo vysvetľuje Bilquis Sheikhová v diele:  

Opovážim sa nazývať ho Otcom.

V Knihe Levitikus čítame: „Neznesväcujte moje sväté meno! Chcem byť uctievaný ako svätý uprostred Izraelitov! Ja som Pán, ktorý vás posväcujem, ktorý som vás vyviedol z egyptskej krajiny, aby som bol vaším Bohom, ja, Pán!“ (Lv 22, 32 - 33)

V texte vidíme tri požiadavky:

1. Pán chce byť uctievaný uprostred spoločenstva. Modlitbou Otčenáš Ježišov učeník žiada, aby sa v spoločenstve veriacich Boh stával viditeľným pre tento svet.

2. Boh oslobodzuje izraelský národ spod otroctva, aby sa úplne stal jeho ľudom, pre ktorý on bude jediným Bohom. Svätým je ten, kto úplne patrí Pánovi.

3. Svätým je ten, kto dovolí Bohu, aby ho vyviedol z naviazanosti na modly tohto sveta. Svätosťou sa človek nevylučuje zo spoločnosti, ale oddeľuje sa od všetkého, čo je hriechom. (Fr. Trstenský)

Nežijeme tak ako žiada Pán.

Arcibiskup Adrian Galbas bol pozvaný na Kahlenberg pri Viedni  na výročie viedenského víťazstva ( 12. septembra 1683) na slávnostnú svätú omšu. Povedal tam veľmi trpké slová: Kresťanstvo v Európe je ohrozené ľahostajnosťou samotných kresťanov.

Duchovný boj pokračuje, ale víťazstvo nie je pravdepodobné, ale isté. Niekedy to trvá dlho, roky, desaťročia, niekedy aj celý život.

Zdôraznil, že najväčšou hrozbou, ktorej musia kresťania v Európe čeliť, nie je invázia, ale ich vlastný hriech, slabosť, duchovná letargia a čiastočná viera v Krista. Kresťanstvo v Európe dnes neohrozuje invázia tureckých vojsk, ale nemenej nebezpečná invázia kresťanskej, duchovnej priemernosti až ľahostajnosti, čo znamená, že Krista nasledujeme len trochu...

Zaujímavo nám prvú prosbu v modlitbe „Otče náš“  vysvetľuje svätý Cyprián.

Podľa neho my neprosíme, aby bolo Božie meno sväté, lebo ono je vždy sväté. Prosíme, aby toto sväté meno bolo sväté v nás.  Pán Ježiš povedal: buďte svätí, lebo aj váš Otec je svätý! Svätý Cyprián rozumie tejto prosbe vo svetle krstu. Meno Otca, Syna a Ducha Svätého je v nás od krstu. Potrebujeme sa stále posväcovať.

Sv. Augustín povie:  Koľko ráz poviem „posväť sa meno tvoje“, tak prosím, Otče urob, aby som bol svätý. To je modlitba o moju vlastnú svätosť! 

Kniha proroka Ezechiela varuje pred znesväcovaním Božieho mena: „Preto povedz Izraelovmu domu: Toto hovorí Pán, Jahve: Nie kvôli vám budem konať, dom Izraela, ale pre svoje sväté meno, ktoré ste znesväcovali u národov, ku ktorým ste prišli. Posvätím svoje veľké meno, znesväcované u národov, ktoré ste znesväcovali uprostred nich; i budú národy vedieť, že ja som Pán - hovorí Pán, Jahve, keď na vás pred ich očami ukážem, že som svätý.“ (Ez 36, 22 - 23)

Znesvätiť Božie meno znamená, že sa nesprávame ako Ježišovi bratia a sestry a ako deti Nebeského Otca.

Aké sú naše skutky,

aká je naše reč

Aké je moje vyjadrovanie vo svetle Druhého Božieho prikázania: Nevezmeš Božie meno nadarmo???

Koľkí znesvätili Božie meno!

Koľko hriešnej modloslužby, koľko urážok ľudia adresovali a adresujú svätému Bohu?

Pán Boh nás pozýva aj prvou prosbou v Otčenáši, aby sväté meno Boha žilo v nás.

Aby sme si ho vždy uctili.

Akú silu čerpali ľudia z Boha, ak uznali jeho veľkosť, Božstvo, jeho moc. Pozrime niektoré povzbudivé situácie:

Pozrime na kráľovnú Ester a na jej príbeh. Ako ona dôverovala Bohu a jeho veľkému menu!

Pozrime na Júdu Machabejského:

13 Keď sa dopočul Seron, veliteľ sýrskeho vojska, že Júda zhromaždil mužov, zástup verných, ktorí sú pripravení tiahnuť s ním do boja, 14 povedal: „Urobím si meno a preslávim sa v kráľovstve, ak budem bojovať proti Júdovi a jeho prívržencom. Odhodlal sa teda na útok. Tiahlo s ním aj silné vojsko bezbožníkov, aby mu pomohli pomstiť sa na Izraelitoch. 16 Keď sa priblížili k Bethoronskému priesmyku, Júda im vytiahol s hŕstkou naproti. 17 Ale keď zbadali vojsko, ktoré sa valilo proti nim, povedali Júdovi: „Ako sa budeme môcť pustiť do boja my, hŕstka, proti toľkej presile? A okrem toho sme dnes nevládni; veď sme ešte nič nejedli!“ 18 Júda odvetil: „Aj niekoľkí môžu ľahko obkľúčiť mnohých, lebo Bohu nebies je celkom jedno, či vyslobodzuje mnohými alebo iba niekoľkými. 19 Víťazstvo v boji nezávisí od množstva vojska, lebo z neba prichádza sila. 20 Oni idú proti nám plní hlavatosti a pýchy, aby znivočili nás, naše manželky a naše deti a aby nás olúpili. 21 My však bojujeme za svoje životy a zákony. 22 On sám ich rozdrví pred našimi očami. Vy sa ich teda nebojte!“ 23 Len čo dohovoril, náhle na nich udrel a Seron bol zničený aj so svojím vojskom.

(1 Mak 3, 13 – 23)

Na inom mieste:

Lyziáš ide proti nemu so 65 000 vojakmi. Júda Machabejský má 10 000 bojovníkov.

Keď videl silné vojsko, Júda sa modlil takto: „Buď zvelebený, záchranca Izraela, ktorý si kedysi odrazil útok obra rukou svojho služobníka Dávida a tábor Filištíncov si vydal do rúk Šaulovho syna Jonatána a jeho zbrojnoša. Zovri toto vojsko rukou svojho izraelského ľudu, nech vyjdú na hanbu so svojím vojskom a jazdectvom! Zastraš ich! Zoslab ich bezočivú odvahu! Nech sa trasú pre svoju porážku! Poraz ich mečom mužov, ktorí milujú teba, aby ťa piesňami zvelebovali všetci, ktorí poznali tvoje meno!“  1 Mak 4, 30 – 33

Rok 1655: Jasná Hora v Čenstochovej:

V roku 1655 vtrhli do Poľska švédske vojská. Udalosti tejto vojny neskôr opísal slávny spisovateľ Henryk Sienkiewicz v diele „Potopa”. Celý poľský národ sa ocitol pod švédskou nadvládou. V tom čase švédske vojská na čele s generálom Müllerom prišli až k múrom Jasnej Hory. Švédi nariadili, aby ich vpustili do kláštora. Boli veľmi prekvapení, keď sa stretli s kategorickým odporom. Predstaveným v kláštore bol vtedy otec Augustín Kordecki, ktorý milo, ale jednoznačne odmietol Švédom otvoriť kláštornú bránu. Veľmi ich to rozhnevalo a za odvetu ich obkľúčili. Boli si istí, že veľmi rýchlo získajú Jasnú Horu, o ktorej generál Müller s pohŕdaním povedal: „ten kurník”.

Švédi ostreľovali múry Jasnej Hory. Šesť týždňov bránilo kláštor 300 ľudí a útočilo naň 3 000 vojakov zo strany nepriateľa. Celé dni a noci sa modlili v kaplnke k Márii. Pred oltárom sa striedali rytieri, mešťania a mnísi, ktorí ležali na zemi na znak kríža a žiadali Boha o zľutovanie. Slová modlitby »Pod Tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička« naberali na sile. Všetkým dodával odvahu nebojácny otec Kordecki. Videli ho všade. Úpenlivo sa modlil v kaplnke, s krížom obchádzal múry, utešoval pochybujúcich a liečil zranených. Švédi sa čoraz viac hnevali. Snažili sa dokonca podkopať múry a vyhodiť kláštor do vzduchu, ale keďže bol kláštor postavený na skale, nepodarilo sa im to. Najťažší útok sa stal na sviatok Božieho Narodenia. Švédi zaútočili na Jasnú Horu zo všetkých síl, ale obrancovia vydržali tento nápor. Na sviatok sv. Štefana Švédi rezignovali a stiahli sa z Jasnej Hory. Predstavený kláštora, otec Kordecki, zaspieval hymnu »Teba, Bože, chválime«.

Zvelebuj Boha,

osláv Boha vo svojom srdci,

preukáž mu úctu a dôveru

a On ti pomôže.

12. september 1683

Rozhodujúca bitka sa odohrala pri Viedni práve 12. septembra 1683.

A čo my Slováci? Koľkí z nás si 12. septembra spomenuli na nášho slávneho rodáka, slovenského „Záchrancu Viedne“? Koľkí Slováci mu išli položiť do rakúskeho Mariazellu veniec k jeho hrobu? Alebo kto z nás si naňho aspoň s úctou a vďakou spomenul?!

Nie je to tak, že väčšina z nás Slovákov ani len netuší, že nejaký slovenský „Záchranca Viedne“ existuje?!

Kto to je? Náš slávny rodák Juraj Pohronec-Slepčiansky alebo Juraj Selepčéni (*24. apríla 1595 Slepčany /medzi Vrábľami a Zlatými Moravcami/ – †14. januára 1685 Letovice na Morave) bol slovenský arcibiskup, ostrihomský arcibiskup, uhorský prímas a miestokráľ.

Pochádzal zo slovenskej rodiny a aj ako najvyšší predstaviteľ Cirkvi v Uhorsku a vysoký štátny úradník, ostal hrdým Slovákom.

Veru, právom si vyslúžil čestný titul „Záchranca Viedne“. Veď bol to práve on, ktorý predvídal napadnutie Viedne a Európy Turkami a robil, ešte skôr, ako sa to stalo, všetko, čo mohol, aby toto nebezpečenstvo odvrátil. Arcibiskup Juraj Selepčéni, ktorý je zaraďovaný medzi najväčších cirkevných hodnostárov, štátnikov a diplomatov svojej doby, má veľkú zásluhu na tom, že sa vytvorila európska protiturecká koalícia a že sa podarilo vyhnať Turkov z Európy. Z jeho iniciatívy sa už v roku Pána 1682 uskutočnili rokovania s poľským kráľom Jánom III. Sobieskym.

Keď sa dozvedel, že Turci majú v pláne zmocniť sa Viedne, vybral sa do Poľska ku kráľovi Jánovi Sobieskemu. Arcibiskupovi Selepčenimu  ako erudovanému diplomatovi sa podarilo presvedčiť kráľa Jána Sobieskeho prísť na pomoc Viedni, lebo ináč sa Turci zmocnia aj strednej Európy a padne aj Poľsko. Ján Sobieski prisľúbil pomoc. Viedeň chránilo iba osemtisíc dobrovoľníkov. Keď títo zhrození videli obrovskú prevahu tureckého vojska, plánovali sa vzdať. Vtedy arcibiskup Slepčiansky ako miestodržiteľ Uhorska poslal do Viedne pol milióna zlatých dukátov so žiadosťou, aby Viedeň za nijakých okolností nevydali, že za krátky čas príde účinná vojenská pomoc.

Ján Sobieski dodržal svoje slovo a v auguste roku 1683 prišiel so svojim vojskom na územie Slovenska. Arcibiskup Slepčiansky ho čakal v Bratislave. Slúžil svätú omšu pre vojsko a v kázni zdôraznil: “Nebojte sa, nebudete bojovať proti nepriateľom náboženstva sami. Bude s vami Panna Mária!” Po svätej omši dal rozkaz rozdať vojakom posvätené medailóniky, ktoré dal zhotoviť v náklade stotisíc. Na jednej strane medaily bola vyrazená Sedembolestná Panna Mária a na druhej strane meno Mária.

Vojaci si pripli medaily na svoje uniformy a kráľ Sobieski dal rozkaz, aby na každej vojenskej zástave bolo vyšité meno Mária. Napriek prevahe tureckých vojsk, Ján Sobieski zvíťazil.

Dvanásteho septembra ráno sa kresťanskí vojaci zúčastnili na svätej omši a s dôverou vyrazili do boja, kde porazili Turkov. Celý turecký tábor padol do rúk kresťanov a turecký veliteľ Kara Mustafa so svojimi bojovníkmi ušiel. Kráľ Ján III. Sobieski s vďačným srdcom vstúpil do viedenského chrámu sv. Štefana, aby poďakoval za víťazstvo. Od tohto momentu začala moc Turkov v Európe slabnúť.

Významnú úlohu zohral aj bl. Marko z Aviána.

Neskôr kráľ Poľska po slávnom víťazstve napísal bl. pápežovi Inocentovi XI. list. V ňom mu oznámil: „Venimus, vidimus et Deus vicit.“ – „Prišli sme, videli sme a Boh zvíťazil.“

Vzdaj Bohu slávu, ktorá mu jednoznačne patrí.

Vyvýš ho nad všetko ostatné  a On ťa odmení.

Posväť sa meno tvoje.

Bože, nech Tvoja svätosť ma pobáda,

aby som bol/a lepší/ia,

svätý/á, zodpovedný/á.  

-----------------------

Milí priatelia, pozývame Vás. Modlime sa spoločne k našej Matke uvažujúc nad modlitbou, ktorú nás naučil jej Syn a náš Boh.  

• Predch.
• Nasl.