Domov

Svätí Košickí mučeníci - nové info

 

 

Košická arcidiecéza pri príležitosti jubilejného roka 400. výročia mučeníckej smrti Troch košických mučeníkov sv. Mareka Križina, sv. Štefana Pongráca SJ a sv. Melichara Grodeckého SJ zorganizovala projekt zameraný na forenznú rekonštrukciu skutočných tvárí mučeníkov, ktorú vykonal uznávaný brazílsky špecialista v tejto oblasti Cicero Moraes (www.ciceromoraes.com.br) spolupracujúci so Svätou stolicou, ktorý forenzne rekonštruoval tváre viacerých osobností cirkevných, svetských dejín i evolučných stupňov vývoja ľudstva. Vďaka nemu poznáme skutočné historické podoby sv. Zdislavy z Lemberka, sv. Valentína, sv. Ruženy Limskej či sv. Antona Paduánskeho. Spolu s odborníkmi z Českej republiky a Slovenska z Univerzity Komenského a Slovenskej akadémie vied, tiež vďaka spolupráci so slovenskou provinciou Spoločnosti Ježišovej a Ostrihomskou arcidiecézou, bude verejnosti predstavený výsledok vedeckej práce – skutočná podoba všetkých troch košických mučeníkov – na tlačovej konferencii, ktorá sa uskutoční v utorok 30. apríla o 11:00 hod. v Košiciach v Aule svätých Košických mučeníkov na Hlavnej ul. 89. Na túto jedinečnú udalosť pozývame odbornú i laickú verejnosť a všetkých záujemcov.

 

 

Odpustová slávnosť Sv. Ondreja odštarovala Jubileum Sv. Košických mučeníkov

V sobotu 1. decembra sa veriaci košickej arcidiecézy stretli v  katedrále pri oslave svojho diecézneho patróna svätého Ondreja. Táto slávnosť zároveň odštartovala prípravný rok na 400. výročie Troch sv. košických mučeníkov. Sú nimi traja kňazi: Štefan Pongrác, Melichar Grodecký a Marek Križin, ktorí 7.septembra 1619 počas povstania Gabriela Betlena zomreli v Košiciach mučeníckou smrťou.

Keďže šlo o prvú sobotu v mesiaci, pred odpustovou svätou omšou sa košický pomocný biskup Marek Forgáč pomodlil pobožnosť fatimskej soboty.

Svätý Ondrej je patrónom košickej diecézy od roku 1804. Na odpustovej svätej omši sa v rámci celodiecéznych rekolekcií zúčastnili i kňazi Košickej arcidiecézy. Aj im boli adresované slová homílie košického arcibiskupa a metropolitu Bernarda Bobera:

”To, čo robí Boh, robí v tichosti. Nerobí to s veľkým vytrubovaním s veľkým tímom, ale všetko, čo robí, robí v tichosti. Pochopiteľne, že počíta vždy aj s našou účasťou, našou pomocou a predovšetkým s otvorenosťou nášho srdca. K tej spolupráci si vybral svojich učeníkov a medzi nimi bol predovšetkým prvopovolaný sv. Ondrej, náš patrón. O ňom sa dá povedať, že je taký ľudí k Ježišovi, pretože, keď bol sám povolaný, zavolal aj svojho brata šimona Petra, ktorý sa tiež stal prvým medzi ostatnými 12 apoštolmi, a ďalších bratov. Ale do cirkvi sú povolaní všetci ľudia, nielen kňazi a zasvätení, ale všetci laici. Od krstu su povolaní nasledovať ježiša Krista. Takže všetci sme učeníci.“

Sobotňajšia slávnosť zároveň odštartovala prípravný rok na 400. výročie Troch sv. košických mučeníkov. Ako uviedol pomocný košický biskup Marek Forgáč, títo traja umučení kňazi sú veľkým príkladom vernosti cirkvi, Sv.Otcovi, svojmu povolaniu a viere. Ako ďalej dodal, Rok svätých košických mučeníkov bude sprevádzať množstvo aktivít: “Napríklad aula Teologickej fakulty v Košiciach bude pomenovaná  po sv. košických mučeníkoch, chceme dať vyhotoviť aj ich nový obraz. V pláne sú aj aktivity orientované smerom ku kňazom, keďže mučeníci boli kňazmi. Chceme otvoriť novú kapitolu permantnej formácie pre kňazov našej arcidiecézy. Takisto máme pripravené aktivity zamerané smrom k rodinám a k manželom. Chceme pozvať na svätú omšu do košickej katedrály jubilujúcich manželov, strieborných a zlatých, aby sme tak zvýraznili vernosť, ktorú si zachovali v manželstve. Teda tých aktivít je naozaj požehnane.“

Arcibiskup Bernard Bober súčasne počas sobotňajšej slávnosti požehnal dva relikviáre s ostatkami košických mučeníkov. Tie počas celého Roka sv. košických mučeníkov budú putovať po jednotlivých farnostiach košickej arcidiecézy, kde budú vystavené k verejnej úcte.

 

Homília Mons. Bernarda Bobera, košického arcibiskupa a metropolitu

Milí spolubratia v biskupskej službe, Marek a Alojz, drahí bratia kňazi, diakoni, rehoľníci, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Keď Boh začína uskutočňovať nejaký svoj plán a projekt, začína v tichu a nenápadne. Nepotrebuje k tomu veľké reklamy a  realizačné tímy. Boh si vystačí aj s tým málom, čo mu ochotný človek prinesie vo vlastných rukách, no ešte viac sa pritom spolieha na veľkosť ľudského srdca. Božie kráľovstvo nie je plné senzácií, ale rastie potichu.

Veď onedlho, počas Adventu, nám prorok Izaiáš pripomenie aké vlastnosti má Pánov služobník, a aký je Pánov pomazaný, povolaný a poslaný slepým otvárať oči a priniesť svetlo pre pohanov: Nebude kričať, ani hlasno volať, nebude na ulici počuť jeho hlas (Iz 42, 1-9).

Taký bol, je a vždy bude náš Pán Ježiš Kristus. Nepostavil svoje poslanie na moci a sláve sveta, ale na dobrote a láske pokorného srdca. A podľa tohto kritéria si vyberal účinné nástroje svojej dobroty a milosti. Hľadal si ľudí, ktorí sa mu dokázali otvoriť a odovzdať. Doslova si vyhľadával ľudí jednoduchých, ale s otvoreným srdcom.

Jedným z týchto jednoduchých ľudí bol aj apoštol Ondrej. Nebol ani intelektuál, ani teológ, ani politik. Bol to obyčajný rybár z Betsaidy pri Genezaretskom jazere. Spolu so svojim bratom Šimonom Petrom a s ďalšou dvojicou bratov – Jakubom a Jánom tvorili, dalo by sa povedať, akýsi rybársky tím. A z takejto bežnej každodennej práce bol Ondrej vytrhnutý cez nečakanú udalosť. Dotkol sa ho Boží Syn a oslovil ho. Ondrej ho spoznal už skôr vďaka Jánovi Krstiteľovi. A preto Ondrej vo chvíli povolania pri rybolove nezaváhal. Povzbudil aj ostatných, aby sa nebáli dať seba samých k dispozícii Božím plánom.

Toto je podstatný odkaz apoštola Ondreja pre nás! Spolu s ním máme hľadať odpoveď na otázku: Chcem si žiť svoj vlastný život, alebo som otvorený pre Božie volanie, otvorený pre Ježiša, na mieste kde stojím, žijem a pracujem?! Som ochotný stať sa apoštolom, teda Božím poslaným – poslom viery a Božej dobroty?

Podobne ako Ondrej sme povolávaní všetci. Žiť s Ježišom a ohlasovať jeho Slovo a jeho princípy života – to je naše povolanie v dnešnom svete. Ježiš si povoláva do služby nielen kňazov a zasvätených, veď nádherným dôkazom povolania každého pokrsteného laika, je svätý život našej novej blahoslavenej Anky Kolesárovej, mučeníčky čistoty.

Boli sme svedkami jej blahorečenia. Bolo to dielo, ktoré rástlo potichu, bez hluku, bez vytrubovania, často aj s určitou skepsou z radov samotných kňazov – či to má zmysel a či to dnes ešte niekoho osloví?! Ale i napriek váhaniam a kritike zo strany svetských médií, sa Ankin príbeh stal veľkým Božím dielom. Zostať verný Bohu, jeho čistej láske a jeho princípom sa skutočne oplatí! Anka nás teraz pozýva a pomáha nám, aby sme aj my zabojovali o vernosť svojmu kresťanskému povolaniu. Ona nezaváhala a svedčila o Bohu aj v ťažkých okolnostiach života. Preto ani my nezahadzujme svoje povolanie, nevzdávajme sa hodnôt Evanjelia len kvôli pohodlnejšiemu životu. Nežime svoj život iba pre seba, nežime ho tak, akoby sme žili iba pre tento svet! Začnime ho žiť viac v Cirkvi a pre Cirkev.

Aj keď všade okolo seba vnímame veľký tlak na naše rozhodovanie, nepodľahnime pokušeniu byť lákavými. Takto nás vyzval Svätý Otec František pred dvomi týždňami pri svätej omši v Dome svätej Marty. Kristova Cirkev má tichú povahu, prináša plody bez hluku, bez vytrubovania, rastie v skrytosti a často až po rokoch utrpenia prináša svoje voňavé kvety a bohaté ovocie. Taká je Kristova a naša Cirkev.

Pán nám vysvetlil ako rastie Cirkev – v Eucharistii a v dobrých skutkoch, aj keď, tie sa zjavne nedostanú do správ. Naša duchovná rodina rastie svedectvom, modlitbou, príťažlivosťou Ducha Svätého a nie skvelými podujatiami podľa vzoru sveta. Aj tie môžu pomáhať, ale často nás privádzajú do pokušenia lákavosti. Chceli by sme, aby sa Cirkev viac zviditeľnila. Ale, čo viac môžeme urobiť pre jej zviditeľnenie, ako odovzdať ju do Ježišových rúk?!

Vonkajškovosť teda nestačí! Ježiš, ktorý nás povoláva, si vybral cestu kázania, modlitby, dobrých skutkov, cestu kríža a utrpenia. Ak chceme ísť za ním, vyberme si tú istú cestu. Verme, že Cirkev rastie aj vďaka krížu, ktorému sa svet vyhýba. Podobne ako apoštol Ondrej, veľa pokrstených mužov a žien potvrdilo vernosť Ježišovi svojím vlastným krížom a svojou krvou. Cirkev rastie aj vďaka krvi mučeníkov. A dnes je ich mnoho. Je to zaujímavé – nedostanú sa do správ. Svet to ukrýva. Duch sveta neznesie mučeníctvo, ukrýva ho. My ho však nemáme prečo ukrývať, naopak, mučeníci pre Krista sú pre nás potvrdením, že ľudia sú aj dnes pripravení položiť svoj život za Evanjelium.

V septembri na budúci rok uplynie presne 400 rokov od mučeníckej smrti troch Košických mučeníkov. Traja mladí kňazi, ktorí zostali verní Svätému Otcovi a ani po krutom mučení nezapreli Katolícku cirkev, dokázali oveľa viac ako dobre premyslené a niekedy aj násilné plány vtedajšej rekatolizácie. Marek Križin, Melichar Grodecký a Štefan Pongrác sú zvlášť pre nás, košických kňazov, veľkou výzvou a hlasnou ozvenou práve vo chvíľach, keď nás prepadne pokušenie ísť vlastnou cestou, či zjednodušiť si svoje kňazské povolanie, keď si niekedy až úzkostlivo chránime privátnu sféru a svoj voľný čas. A to platí aj pre každého veriaceho muža či ženu – každý by mal zabojovať o vernosť vo svojom povolaní – v zasvätenom živote, v manželstve, v rodine i slobodnom stave, aby sme sa nebáli dať za Ježiša celý svoj život. Potrebujeme v sebe obnoviť túžbu po vernosti v povolaní – túžbu po vernosti Ježišovi!

Preto si pripomíname našich troch hrdinov, a preto sa chceme na významné výročie ich svedectva dobre pripraviť. Budeme ich prosiť o príhovor u Boha, o požehnanie pre našu arcidiecézu, pre naše rodiny. Ich kosti v týchto mesiacoch doslova ožijú a pohnú sa – rozbehnú sa do každej jednej farnosti, aby nás vytrhli zo skepticizmu a smutného pohľadu na svet a na Cirkev. Nie je všetko iba zlé! Tak často teraz počuť hlasy, že celibát je zlý, že hierarchia je zlá, že biskupi sú zlí, kňazi sú zlí, náuka Cirkvi je zlá… Mučeníci mali na to iný názor, a zaplatili zaň vlastnou krvou!

Počúvajme ich teda dobre, čo nám chcú povedať. Aj po štyristo rokoch sú ich slová živé a ich skutky príťažlivé. Kiežby sa niečo z ich horlivosti a vernosti prilepilo na všetkých, ktorí priložia k ich relikviám svoje pery alebo prsty. Využime tento čas milosti – ďalší z veľkých Božích darov pre našu miestnu košickú Cirkev. Budujme v našej diecéznej rodine vzájomnú svornosť a spolupatričnosť, bez ohľadu na národnosť. Každý z nás, aj ako osoba, je síce iný, má inú povahu, iný charakter, ale každý z nás má niečo spoločné. Povoláva nás Pán! Vážme si na druhom to Božie povolanie! Očami Pánovho povolania sa pozerajme na tých druhých.

Drahí bratia a sestry! Všetci pokrstení sme bratmi a sestrami v Kristovi. Podstatou nášho povolania je láska a vernosť. Verná láska k Ježišovi a jeho Cirkvi! V modlitbe a slávení Eucharistie napomáhajme rastu Cirkvi. Netreba veľa slov, ani veľké plány, ani roky skúseností. Stačí mať otvorené srdce plné túžby, pokory a horlivosti. Vzývajme Pannu Máriu, tak ako ju vzývali naši mučeníci, aby nás upevnila vo vernosti. A ak raz príde Pán a zaklope, ak nás navštívi nejakou skúškou vernosti, alebo nastane čas prenasledovania pre vieru, neváhajme dať za Ježiša celý svoj život! AMEN

 

 

 

V Košickej arcidiecéze budú putovať relikviáre s ostatkami mučeníkov 

Košice 29. novembra. Pri celodiecéznych rekolekciách, ktoré sa uskutočnia v sobotu 1. decembra 2018 v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach, postupne do jednotlivých farností celej arcidiecézy vyslané dva relikviáre s ostatkami sv. Košických mučeníkov. Táto aktivita je súčasťou prípravného roka na štyristé výročie mučeníckej smrti Košických mučeníkov. Pripomenieme si ho 7. septembra 2019. Okrem putovania relikviárov chystajú v arcidiecéze aj ďalšie formačné a pastoračné aktivity.

"Košickí mučeníci ako kanonizovaní katolícki kňazi sú kňazmi Košickej arcidiecézy uctievaní ako vzory, ktoré celé presbytérium spájajú a povzbudzujú vo viere a službe Kristovi. Ich príbehy sú všeobecne známe, no takmer neznámy je ich kult po mučeníckej smrti. Druhý život svätcov je pritom častokrát rovnako zaujímavý, povzbudzujúci a inšpirujúci. Pred 400. výročím ich narodenia pre nebo si v štyroch pokračovaniach priblížime ich posmrtný príbeh, osud ich relikvií, kultu tak, ako je zaznamenaný v autentických historických prameňoch, ktoré vznikli počas vyšetrovania ich povesti svätosti a mučeníctva," avizuje arcidiecéza.

Košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober vyhlásil prípravný rok na jubileum po slávnosti blahorečenia Anny Kolesárovej. V novembri sa k tomuto jubileum čítal v kostoloch arcidiecézy aj pastiersky list. Ako troch Košických mučeníkov označujeme Marka Križina, Štefana Pongráca a Melichara Grodeckeho, ktorí boli umučení 7. septembra 1619 v Košiciach počas povstania Gabriela Betlena. Boli obeťami bojov medzi protestantmi a katolíkmi v období vojen s Osmanskou ríšou. Pápež Ján Pavol II. ich 2. júla 1995 počas svojej návštevy v Košiciach vyhlásil za svätých.

V Košickej arcidiecéze bude možné na viacerých miestach získať počas prípravného roka na jubileum štyristého výročia mučeníckej smrti Košických mučeníkov úplné odpustky.

"Na základe žiadosti Mons. Bernarda Bobera, arcibiskupa-metropolitu, Apoštolská penitenciária zaslala oznam, že dar odpustkov z príležitosti jubilea sv. Košických mučeníkov bude možné získať od 1. decembra 2018 do 30. novembra 2019 na týchto miestach - Katedrála sv. Alžbety v Košiciach, Konkatedrála sv. Mikuláša v Prešove, Bazilika sv. Egídia v Bardejove, Bazilika Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou, Kostol sv. Vojtecha v Gaboltove – diecézna svätyňa, Kostol ružencovej Panny Márie – diecézna svätyňa, Kostol Najsv. Tela Pána v Stropkove – diecézna svätyňa, Kostol sv. Jakuba vo Veľkom Šariši – diecézna svätyňa, Kostol Božieho milosrdenstva v Košiciach – diecézna svätyňa, Kostol sv. Košických mučeníkov – Fričovce, Humenné, Košice, Stanča, Stretava, Pusté Čemerné a tiež pri uctení relikvií sv. Košických mučeníkov počas ich putovania – v čase ich prítomnosti v jednotlivých kostoloch Košickej arcidiecézy," avizuje arcidiecéza.

Veľké jubileum mučeníkov sa zavŕši 7. septembra 2019 v košickej katedrále. 

 

Vyhlásili Prípravný rok na 400. jubileum smrti košických mučeníkov

Košice 2. septembra. Košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober dnes vyhlásil Prípravný rok na veľké jubileum štyristého výročia mučeníckej smrti Košických mučeníkov. Urobil tak v závere ďakovnej svätej omše za blahorečenie Anny Kolesárovej v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach. Od sviatku sv. Ondreja, apoštola, pri celodiecéznych rekolekciách 1. decembra 2018, budú postupne do jednotlivých farností celej arcidiecézy vyslané dva relikviáre s ostatkami Košických mučeníkov, ako aj materiály s formačnými a pastoračnými aktivitami. Veľké jubileum mučeníkov sa zavŕši 7. septembra 2019 v košickej katedrále.

PLNÉ ZNENIE vyhlásenia (košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober):

Drahí bratia a sestry, blahoslavená Anka je darom, za ktorý sme dnes chceli ďakovať Bohu. I ja ešte raz ďakujem naozaj všetkým, ktorí pracovali dlhé mesiace, aby sme mohli spoločne prežiť tieto milostivé a požehnané dni.

Dnes môžeme potvrdiť, že skutočne platí výrok, že krv kresťanov je semenom nových kresťanov. A v Košickej arcidiecéze, podobne ako aj v iných diecézach na Slovensku, to platí vo zvýšenej miere. Od poreformačných čias nám v kolektívnej pamäti najviac zarezonoval príklad Košických mučeníkov. A potom to prišlo. Nad Košicami a priľahlým regiónom sa doslova roztrhlo nebo a Kristus posilnil svojou milosťou mnohých ľudí k odvážnemu hrdinstvu živej katolíckej viery.

Naša Košická arcidiecéza je diecézou mučeníkov. Máme vyskladanú celú mozaiku laikov a kňazov zvlášť v minulom 20. storočí, ktorí boli prenasledovaní a umučení pre svoju vieru. Vieme o deväťdesiatich troch (93) väznených košických kňazoch počas komunizmu. Dvadsaťdva (22) košických kňazov bolo v pracovných táboroch PTP. Ďalšie desiatky kňazov boli odstavené mimo pastorácie. Okrem nich nám dodnes svieti svedectvo ôsmich kňazov, ktorí zomreli na následky mučenia či totálneho sebaobetovania pre záchranu života iných. Ich príbehy ešte len čakajú na zhodnotenie. A v posledných rokoch boli blahorečené dve ženy z tejto arcidiecézy: Sára Šalkaháziová, panna a mučeníčka zo Spoločnosti sociálnych sestier a v týchto dňoch mladé dievča, laička, Anka Kolesárová, ktorá nám dokazuje, že svätosť nie je iba pre kňazov a zasvätených.

Krv mučeníkov si zaslúži našu pozornosť i poďakovanie, preto dnešným dňom vyhlasujem pre Košickú arcidiecézu začiatok prípravného roka na veľké jubileum štyri stého (400.) výročia mučeníckej smrti Košických mučeníkov. Od sviatku sv. Ondreja, apoštola, pri celodiecéznych rekolekciách 1. decembra 2018, budú postupne do jednotlivých farností celej arcidiecézy vyslané dva relikviáre s ostatkami Košických mučeníkov, ako aj materiály s formačnými a pastoračnými aktivitami. Veľké jubileum našich mučeníkov sa zavŕši 7. septembra 2019, tu v košickej katedrále. Kiežby nám ich orodovanie napomohlo ku skutočnej duchovnej obnove, vnútornému očisteniu a novej jari v živote viery. Pochválený buď Ježiš Kristus!

 

 

Info NA STRÁNKE Košickej arcidiecézy: Klikni sem.

 

 

Návrh aktivít na Prípravný rok sv. Košických mučeníkov (2018 – 2019)

Motto: Obnoviť túžbu po vernosti

Cieľ Roka sv. Košických mučeníkov: Prehĺbenie úcty k sv. Košickým mučeníkom a vzbudenie túžby po vernosti vo viere u kňazov, zasvätených i laikov.

Historické skúmanie a oživenie posolstva sv. Košických mučeníkov

• Nové vedecké publikácie o živote a smrti sv. Košických mučeníkov.

• Vedecká konferencia o živote a smrti sv. Košických mučeníkov (TF KU – január 2019).

 

Aktivity pre rozšírenie úcty sv. Košických mučeníkov

• Vyhotovenie dvoch nových relikviárov pre putovanie po farnostiach arcidiecézy.

• Digitálna vizualizácia podôb tvárí Košických mučeníkov podľa existujúcich ostatkov.

• Vyhotovenie reprezentačného vyobrazenia sv. Košických mučeníkov.

• Titulovanie Veľkej auly TF KU na Aulu sv. Košických mučeníkov.

 

Liturgické slávenia so zvýraznením témy Roka sv. Košických mučeníkov

• Vernosť sv. Ondreja, apoštola a príklad sv. Košických mučeníkov. Ondrejské dni a celodiecézne rekolekcie (Katedrála sv. Alžbety, koniec novembra 2018).

• Ježišova obeta – prameň pravej vernosti. Celodiecézne rekolekcie na Zelený štvrtok (Katedrála sv. Alžbety – 18. 4. 2019).

• Túžba po vernosti. Diakonská a kňazská vysviacka (Katedrála sv. Alžbety – 14. a 15. 6. 2019)

• Liturgické slávenia vo všetkých kostoloch a kaplnkách arcidiecézy zasvätených sv. Košickým mučeníkom (KE – Nad jazerom, Fričovce, HE – sídlisko III, UPC Košice, GKM Košice).

• slávnosť sv. Koš. mučeníkov – Jubileum 400 rokov (Katedrála sv. Alžbety – 7. 9. 2019).

 

Formačné aktivity pre kňazov

• Všetky 4 dekanátne rekolekcie venované téme hrdinského odkazu sv. Koš. mučeníkov.

• Vernosť – víťazstvo nad slabosťami. Novembrové rekolekcie formou zjednotených dekanátov na tému prevencie pred závislosťami (6. – 8. november 2018).

 

Pastoračné aktivity

• Pomôcka pre katechézu: „Ozdoby košickej cirkvi“ – zbierka životných príbehov rôznych hrdinov košickej cirkvi ako priamy i nepriamy odkaz sv. Košických mučeníkov s posolstvom a modlitbami pre rôzne príležitosti.

• Modlitbová pobožnosť k úcte k sv. Košických mučeníkov.

• Žiadosť Pápežskej penitenciárii o možnosť udeľovania odpustkov.

• Vernosť v spoločenstve. Pastoračný projekt pre mladých YANA (You are not alone) podľa vzoru Vranovského dekanátu.

• Služba seniorom – inšpiratívny projekt pre farnosti.

 

Obnoviť túžbu po vernosti – Nové začiatky

• Pre kňazov: Vyhlásenie a iniciovanie permanentnej formácie kňazov v Košickej arcidiecéze.

• Pre zasvätených: Vernosť v zasvätení. Prvá konsekrácia zasvätených panien v Košickej arcidiecéze.

• Pre mladých: Požehnanie základného kameňa nového pastoračného centra pre mladých v Obišovciach.

• Pre rodiny: Promócia prvých absolventov kurzu Master v teológii manželstva a rodiny.

• Pre manželov a snúbencov: Slávnostná bohoslužba v katedrále pre jubilujúcich manželov s individuálnym biskupským požehnaním.

• Pre laikov všeobecne: Oceňovanie za vernosť a vytrvalú službu Cirkvi – medaila sv. Košických mučeníkov

 

*

Ako troch Košických mučeníkov označujeme Marka Križina, Štefana Pongráca a Melichara Grodeckeho, ktorí boli umučení 7. septembra 1619 v Košiciach počas povstania Gabriela Betlena. Boli obeťami bojov medzi protestantmi a katolíkmi v období vojen s Osmanskou ríšou. Pápež Ján Pavol II. ich 2. júla 1995 počas svojej návštevy v Košiciach vyhlásil za svätých. Telo jedného z trojice svätcov, Mareka Križina, pôvodom Chorváta, je uložené v uršulínskom kostole sv. Anny v Trnave.

*

KTO SÚ TRAJA KOŠICKÍ MUČENÍCI?

Koncom 16. storočia význam Košíc stále rástol. Stali sa strediskom obchodného a spoločenského života východného Uhorska. V Košiciach tiež sídlil kapitán s vojskom uhorského kráľa, ktoré malo obrániť územie východného Uhorska aj pred tureckými vpádmi. Kapitán kráľovského vojska bol súčasne aj veliteľom mesta. Býval v Levočskom dome, ktorý patril kráľovi. Zastupoval kráľa a mal v meste aj plnú moc. Ako zástupcu kráľa ho mali poslúchnuť nielen vojaci, ale aj mestská rada s richtárom.

Kronika mesta Košíc opisuje rokovanie zo septembra 1619 medzi mestom a Jurajom Rákoczim, veliteľom vojsk, ktorý Košice obsadzoval. Veliteľa i vojakov si platil Gabriel Bethlen – sedmohradské knieža. 2. septembra sa Rákocziho vojsko utáborilo pod dvojitými hradbami mesta Košice. Na dobývanie mesta neboli pripravení. Hradby teda boli dostatočnou ochranou pre obyvateľov. Kapitán mesta Andrej Doczi dáva rozkaz: “Mestské brány zatvoriť a vojakov do mesta nevpustiť!” Ale v meste sú ľudia, ktorí stoja na strane Bethlena a Rákocziho, proti kapitánovi. Rokujú s Rákoczim a 4. septembra 1619 proti vôli kapitána otvárajú mestské brány. Rákoczi s vojakmi vtiahol do mesta. Vojaci hneď chytia a uväznia kapitána Docziho v Levočskom dome. Pred kráľovský dom postavia stráž. Vedia, že v dome sú traja mladí katolícki kňazi – misionári, z nich dvaja jezuiti. Štefan Pongrác a Melichar Grodecký sú duchovnými otcami košických katolíkov a tretí Marek Križin je ostrihomský kanonik, ktorý prišiel do Krásnej nad Hornádom, aby spravoval majetky bývalého benediktínskeho opátstva. Robil predovšetkým kňazskú pastoračnú prácu.

Títo traja duchovní bratia, ktorí sa dali do služby všetkým ľuďom, sú teraz väzňami Rákocziho vojakov. Vojaci pred očami kňazov rabujú kaplnku, ktorá je hneď vedľa ich bytu.

V noci zo 6. na 7. septembra 1619 prišli do bytu vojaci. Postupným mučením chceli kňazov donútiť zriecť sa katolíckej viery. S mučením mali prestať až vtedy, ak kňazi zradia. Lenže kňazi nezradili. Marek Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodecký nezapreli svoju vieru. Ich vôľa a duch boli nezlomené. Prijali utrpenie, ktoré im zapríčinilo smrť. Ich telá hodili do odpadového kanála – stoky, ktorá z kráľovského domu vytekajúc ústila v tej dobe v Čermeľskom potoku (dnešná Hlavná ulica). Tam zostali ľuďom na výstrahu po celý nasledujúci deň, 7. septembra 1619. Chýr o udalosti sa rozniesol po celom meste. Ku stoke prichádzali ľudia. Tí hneď informovali manželku košického richtára a radili sa s ňou, čo robiť. Mŕtvych kňazov každý videl, dokonca aj členovia mestskej rady. Ich telá, ktoré mali poslúžiť na zastrašenie, vzbudzovali odpor voči mučiteľom a úctu k trom mŕtvym kňazom. Ľudia verili, že za takú strašnú smrť sú v nebi, a tak sa k nim modlili a prosili za seba. Začal sa v nich od prvých chvíľ rodiť nový duch. Keď členovia mestskej rady videli, s akou úctou sa ľudia zastavujú pri umučených, začali sa báť. Prikázali miestnemu katovi, aby telá mŕtvych kňazov vybral zo stoky a pochoval. Vykonal to tajne, v noci.

Až o niekoľko mesiacov sa podarilo vyžiadať od Bethlena telá mŕtvych kňazov a pochovať ich dôstojne. Za to vďačíme odvážnej žene, Kataríne Pálfyovej, manželke zástupcu kráľa, s ktorým musel Bethlen rokovať, aby zahladil svoju neúspešnú akciu proti kráľovi. Na mieste, kde boli mladí kňazi umučení, nachádza sa dnes sakristia univerzitného kostola Premonštrátov. Kostol postavili jezuiti z úcty ku trom mučeníkom. Nachádza sa na Hlavnej ulici č. 67 v Košiciach (Zdroj: www.ke-arcidieceza.sk/nasi-svati/).

 

 

Arcibiskup Bober napísal pastiersky list k príprave na 400. výročie mučeníckej smrti svätých Košických mučeníkov

Košice 10. Novembra. V Košickej arcidiecéze čítajú kňazi v kostoloch pastiersky list košického arcibiskupa metropolitu Mons. Bernarda Bobera k príprave na 400. výročie mučeníckej smrti svätých Košických mučeníkov. Prinášam vám ho v plnom znení.

 

Drahí bratia a sestry v Kristovi!

Ešte stále v nás doznievajú vzácne chvíle blahorečenia Anny Kolesárovej, ktoré sme zažili 1. septembra tohto roku v Košiciach. Účasť veriacich na slávnosti vyrazila dych aj najväčším kritikom. Ani sa nám nechcelo veriť, že naša nová blahoslavená vyvolá také silné odozvy, nadšenie a sympatie aj za hranicami Slovenska. Naša mučeníčka čistoty sa stala dôkazom, že svätosť nie je iba pre kňazov, rehoľníkov či zasvätených. Anka zrazu zapálila svetlo do pochmúrnych čias, ktoré žijeme. Lúčom svojho blahorečenia nás vyzvala, aby sme nepozerali iba do zeme, ale aby sme zodvihli hlavu a nezabudli sa pozrieť aj na slnko, ktorým je pre nás Ježiš Kristus.

Košická arcidiecéza je diecézou mučeníkov. Okrem Anky Kolesárovej bola iba pred niekoľkými rokmi blahorečená košická rodáčka Sára Šalkaháziová, panna a mučeníčka zo Spoločnosti sociálnych sestier, ktorú v Budapešti zavraždili nacisti kvôli tomu, že chránila a ukrývala členov židovského národa počas vojnových rokov. V minulom dvadsiatom storočí pribudli do mozaiky našich mučeníkov ďalší prenasledovaní laici a kňazi, ktorí sa vzopreli novej diktatúre komunizmu. Niektorí za to zaplatili vlastným životom, iní boli celé roky väznení a ďalším bola zakázaná verejná činnosť.

Azda sme si už zvykli na to, že katolícka viera zažíva odpor a prenasledovanie viac či menej v každej epoche svojich dejín. Od poreformačných čias nám v pamäti najviac rezonuje príklad Košických mučeníkov. Boli to traja katolícki kňazi, ktorých s Košicami navždy spojilo silné svedectvo ich vernosti Kristovi a Cirkvi. Boli to mladí kňazi. Sporadicky sa stretávali okrem iného aj v jezuitskom kolégiu v Humennom, no v septembri 1619 už všetci traja pôsobili spolu niekoľko mesiacov v Košiciach. Marek Križin, ostrihomský kanonik, mal iba štyri roky po kňazskej vysviacke, Štefan Pongrác zo Spoločnosti Ježišovej mal za sebou tiež štyri roky kňazskej služby a Melichar Grodecký, tiež jezuita, bol päťročným kňazom. Celý región v tom čase trpel napätou politickou a spoločenskou situáciou. Miestne svetské autority sa vzopreli cisárskemu dvoru a zorganizovali viacero povstaní. Vynucovali si nezávislosť od Viedne i od Ríma a ich rebélie boli výrazne protikatolícke. Na Katolícku cirkev, Svätého Otca a na katolíckych kňazov nemali v tom čase jedno dobré slovo. Každú príležitosť využívali na to, aby likvidovali štruktúry obnovy katolíckej viery na celom širokom okolí.

Marek, Melichar a Štefan žili v prostredí silnej nenávisti voči katolíkom. Začiatkom septembra 1619, keď sa ku Košiciam blížilo vojsko Gabriela Betlena a skoro všetci katolíci z mesta radšej utiekli, naši mladí kňazi napriek tomu zostali a svedčili. Ich odvahu zostať však druhá strana vnímala ako najväčšiu drzosť a provokáciu. Mestská rada ich bez procesu odsúdila na smrť. Po dvoch dňoch väznenia, v noci zo šiesteho na siedmeho septembra 1619, ich vojaci kruto mučili. Vyzlečených ich kopali, udierali, sekali, nadávali im do pápežských psov a priviazaných k trámom na strope im horiacimi fakľami prepálili boky. Pod zámienkou záchrany života ich vyzývali, aby zapreli svoje katolícke presvedčenie a vernosť pápežovi. A keď ani týmto trýznením nedosiahli svoj cieľ, rozhodli sa, že im zotnú hlavy. Počas mučenia, podobne ako Anna Kolesárová, aj títo traja kňazi vzývali sväté mená Ježiša a Márie. Ich telá agresori zneucťovali aj po smrti. Ako odstrašujúci príklad pre všetkých, ktorí by chceli žiť po katolícky, vhodili ich do žumpy.

Tieto krutosti, vykonané na nevinných kňazoch, otriasli obyvateľmi mesta a mnohí, hoci sa považovali za protestantov, začali prejavovať sympatie s prenasledovanými katolíkmi. Telá mučeníkov si vypýtala od Betlena zbožná grófka Katarína Pálfiová. S úctou ich preniesla najprv do Kostola sv. Andreja, apoštola, v Nižnej Šebastovej a potom do Hertníka. Nakoniec boli pozostatky mučeníkov prevezené do Trnavy, kde zostali až podnes. Pri ich hrobe sa udialo veľa nevysvetliteľných uzdravení a zázrakov. Za blahoslavených ich vyhlásil pápež sv. Pius X. v roku 1905 a svätorečení boli pápežom sv. Jánom Pavlom II. v Košiciach počas jeho návštevy Slovenska v roku 1995. Aj keď žiaden z týchto troch mladých kňazov nebol Slovák – Marek Križin bol Chorvát, Melichar Grodecký bol Poliak, Štefan Pongrác mal maďarsko-slovanský pôvod – predsa sú naši, košickí! Je to dôkaz, že Katolícka cirkev bola vždy nadnárodná, prekonávala národnostné rozdiely a politické ambície.

Drahí bratia a sestry! Odvaha a vernosť troch svätých Košických mučeníkov nás vyzýva k jednote a vernosti v našich rodinách, manželstvách, v kňazskom i zasvätenom živote. Žijeme v dobe, v ktorej sa na Katolícku cirkev pozerá s nedôverou a opovrhovaním. Zlyhania jednotlivcov sa neraz s obľubou zovšeobecňujú. Úmysel označiť všetkých duchovných za deviantov a zavrhnúť tak celú Božiu cirkev je evidentný. Keď sa nad tým zamyslíme, v niečom sa táto naša doba podobá na časy, ktoré prežívali Košickí mučeníci. Naša spoločnosť tiež potrebuje svedkov, ktorí by mali odvahu nahlas povedať: Nehanbím sa za to, že som kresťan-katolík! Nezakrývam ľudské zlyhania a hriechy členov Cirkvi, no ja chcem byť medzi prvými, ktorí prispejú k jej obrode a očisteniu! Naozaj, odskočiť by bolo to najľahšie, je to moderné, ale zostať a svedčiť aj v nepriaznivých okolnostiach, to je už hrdinstvo hodné večnosti. Je to mučeníctvo dnešnej doby.

V tomto zmysle vás všetkých chcem povzbudiť k hrdinskej odvahe a vernosti. Nech sa štvorsté výročie svedectva Košických mučeníkov v našej arcidiecéze stane príležitosťou na obnovu viery a vernosti. Povzbudzujme k vernosti a čistým vzťahom našich mladých, pre ktorých vytvárame nové priestory na stretávanie sa v rozšírenom Domčeku Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom a tiež aj v pripravovanom Pútnickom dome blahoslavenej Anny v Obišovciach. Na posilnenie vernosti v manželstvách by som chcel každý rok pozvať všetky strieborné a zlaté jubilujúce manželské páry na ďakovné slávenie do košickej katedrály, aby bolo zjavné, že vernosť v manželstve je základom šťastných rodín i Cirkvi. Dôležitá je aj starostlivosť o kňazov, preto práve v tomto roku nadobudne konkrétnu podobu permanentná formácia našich kňazov.

V sobotu 1. decembra 2018 o 10.00 h pri slávnosti sv. Ondreja, na ktorú vás už teraz pozývam do Košíc, budú do celej arcidiecézy vyslané dva relikviáre s ostatkami Košických mučeníkov. Navštívia postupne každú farnosť. Preto vás veľmi prosím, aby ste ich prijali s úctou a vďačnosťou. Spolu s vašimi kňazmi sa na ich príchod do farnosti pripravte spoločnou modlitbou deviatnika. Takto im dajme najavo našu vďačnosť za to, že dnes môžeme vyznávať a žiť katolícku vieru tu, na východe Slovenska. Veľké jubileum Košických mučeníkov sa zavŕši v sobotu 7. septembra 2019 v košickej katedrále. Kiežby nám orodovanie našich mučeníkov napomohlo k obnove, očisteniu Cirkvi, pevným rodinám i novým a veľmi potrebným duchovným a kňazským povolaniam. K tomu nech nám pomáha Nepoškvrnené Srdce Panny Márie a nech nás všetkých žehná Všemohúci Boh Otec i Syn i Duch Svätý!

Mons. Bernard Bober

košický arcibiskup metropolita

 

Svätí Košickí mučeníci

Sv. Marek Križin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz, kňazi, mučeníci (Traja košickí mučeníci)

 

Sviatok: 7. september

16.-17. storočie

Medzi troch košických mučeníkov patrí Marek Križin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz.

Marek Križin pochádzal z Chorvátska, z mesta Križevac. Narodil sa roku 1589 v šľachtickej a veľmi zbožnej rodine. Študoval vo Viedni, v Štajerskom Hradci a v Ríme. Za kňaza bol vysvätený v roku 1615. Ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Peter Pázmáň, ktorý sídlil v Trnave si ho povolal do svojho biskupstva. Marek Križin sa stal učiteľom a riaditeľom kapitulských škôl v Trnave. Po čase ho arcibiskup povýšil na kanonika ostrihomskej kapituly a svojho radcu. Do správy mu zveril majetok opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach, ktoré patrilo ostrihomskej kapitule. Marek Križin teda zvykol cestovať do okolia Košíc, kde sa staral o nielen o majetok, ale aj o duchovné potreby ľudu. V tom čase sa veľmi šíril kalvinizmus. Katolíkov utláčali, Marek ich teda povzbudzoval, aby vytrvali. Z Krásnej musel kvôli úradným záležitostiam dochádzať aj do Košíc. Tam sa zoznámil s jezuitmi Melicharom Grodzieckim a Štefanom Pongráczom.

Melichar Grodziecki sa narodil okolo roku 1584 v poľskom Tešíne v Sliezsku. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, bol vnukom tešínskeho kastelána Mateja. Otec sa volal Henrich. Ich rodina mala majetky v dedine Grodziec (medzi Bialou a Tešínom). V roku 1603 Melichar vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát absolvoval v Brne. V tom istom čase tam bol v noviciáte aj Štefan Pongrácz. V roku 1605 zložil Melichar prvé sľuby. Predstavení ho poslali do Prahy do kolégia sv. Klementa, kde ďalej študoval. V roku 1614 bol vysvätený za kňaza. Aj ako kňaz zostal v kolégiu a dostal do správy dom chudobných, kam prijímali nemajetných študentov. Popritom sa duchovne staral aj o obec Kopaniny, kde boli majetky pražského kolégia. Koncom roka 1618 ho poslali predstavení do Košíc, aby sa staral o slovenských a nemeckých veriacich.

Štefan Pongrácz pochádzal tiež zo šľachtickej rodiny. Narodil sa asi v roku 1583 v Sedmohradsku, v meste Alvinc (pri Alba Julia). Študoval na gymnáziu v Koložvári (Cluj v Rumunsku). Od malička bol nábožným a hĺbavým. Keď však rodičom oznámil svoje rozhodnutie stať sa rehoľníkom, dostal sa s nimi do sporu. Rodičia ho odhovárali, vykresľovali mu život v reholi v najčernejších farbách a svetský život ako bezstarostný a šťastný. Štefan sa nedal odradiť. Rodičia mu nakoniec nechali slobodu a v roku 1602 mohol vstúpiť do noviciátu jezuitov v Brne. O dva roky zložil prvé sľuby. Ako rehoľník účinkoval najprv v Prahe. V roku 1607 ho poslali do Ľubľany a o rok na to do Klagenfurtu. Tam vyučoval rétoriku a literatúru. V roku 1611 ho preložili do Štajerského Hradca. Tam si dokončil teologické štúdiá a v roku 1613 bol vysvätený za kňaza. Ako kňaz účinkoval v Humennom na Katolíckom gymnáziu. V roku 1616 sa stal riaditeľom. Okrem toho bol aj pastoračne činný. Kázal, vyučoval, vysvetľoval. Vojenský veliteľ mesta Košice Andrej Dóczy požiadal prestavených jezuitskej rehole, aby Štefana uvoľnili pre službu v Košiciach. Predstavení vyhoveli a Štefan v roku 1618 prišiel do Košíc.

V roku 1619 sa vzbúrili proti katolíckemu rakúskemu cisárovi Ferdinandovi II. všetci protestanti v Čechách, na Morave a v Sliezsku. Spojili sa s uhorskými luteránmi a vyzvali sedmohradského vojvodcu Gabriela Bethlena, aby sa postavil na ich čelo. Bethlen už dávnejšie pomýšľal, ako sa zmocniť uhorskej koruny. Navyše bol tiež protestantom. Vyhovel im teda, zozbieral štyridsaťtisíc vojakov a pod vedením Juraja Rákocziho ich vypravil do Uhorska. Luteráni a kalvíni ich prijímali s veľkou radosťou, no katolíci s hrôzou a strachom. Košice boli v tých časoch už zväčša kalvínske. Zabrali kostoly a fary. Štefan Pongrácz a Melichar Grodziecki, ktorí prišli v roku 1618 do Košíc, zriadili kaplnku v sále kráľovskej kúrie, ktorú im poskytol kráľovský miestodržiteľ Košíc Andrej Dóczy. Povstalci na čele s Rákoczim vtiahli 3. septembra do Košíc. Kalvínsky vodca Peter Alvinci nahuckal bohatého mešťana Rajnera, aby s pomocou mestskej rady vyhubili všetkých katolíkov v meste. Aj keď členovia mestskej rady boli väčšinou kalvíni, predsa sa im to zdalo prikruté. A tak sa rozhodli, že budú žiadať iba smrť katolíckych kňazov.

Vtedy začalo utrpenie troch kňazov. Zatkli ich a najprv sa pokúšali rečami a sľubmi ich presvedčiť, aby sa vzdali katolíckej viery. Tri dni ich nechali o hlade a smäde. Ich to však nezlomilo. Marekovi Križinovi Rákoczi ponúkol zhabané majetky ostrihomskej kapituly v Krásnej nad Hornádom. Marek ponuku neprijal. Odkázal Rákoczimu, že majetky nepatria jemu, ale ostrihomskej kapituly a nemá právo ich zaujať. Keď to Rákoczi počul, rozzúril sa a vydal rozkaz, aby všetkých troch umučili. Hajdúsi spustošili kaplnku a ich bili, rezali, sekali a pálili. Keď sa nepoddali, Marekovi a Melicharovi sťali hlavu. Stalo sa to 7. septembra 1619. Štefanovi zaťali dvakrát do krku a do hlavy, ale nezabili ho. Všetkých troch potom hodili do žumpy. Štefan Pongrácz ešte asi dvadsať hodín žil. Okolo šiel kostolník Štefan Eperješi, ktorý počul stonanie. Pýtal sa, kto tam je. Pongrácz ho požiadal, aby zavolal pomoc od kráľovského komorníka Hoffmana. No kostolník hovoril, že jeho samého hľadajú a chcú ho zabiť a ani Hoffman už nežije. A tak Pongrácz povzbudzoval kostolníka, aby aj on vytrval. Zanedlho, nad ránom 8. septembra 1619 zomrel.

Nad týmto činom sa zhrozili nielen katolíci, ale aj mnohí kalvíni. Mestský radca povolil vytiahnuť ich telá z odpadovej jamy. Slávnostný pohreb nedovolil. Neskôr získala Katarína, nábožná manželka Žigmunda Forgáča, povolenie, aby ich mohla pochovať na svojom panstve. Bethlen to síce povolil, no urobiť to mohli len v noci a tajne. Telá mučeníkov previezli na veľkostatok do Nižnej Šebastovej a potom do kostola na panstve v Hertníku (okres Bardejov). V roku 1635 dala kňažná Pálffyová, vdova po Forgáčovi, zhotoviť veľkú umeleckú truhlu z cínu. Tam vložili telá mučeníkov a previezli ich do Trnavy. Uložili ich v kláštore klarisiek. Za vlády cisára Jozefa II. bol tento kláštor spolu s inými zrušený. Pozostatky mali prepadnúť v prospech štátu, no generálny vikár ich v mene ostrihomského arcibiskupa odkúpil a v roku 1784 truhlu uložili v krypte uršulínok v Trnave, neskôr ich preniesli do oratória kláštornej kaplnky. Za blahoslavených ich vyhlásil pápež sv. Pius X. v roku 1905 v chráme sv. Petra v Ríme. Za svätých ich vyhlásil pápež sv. Ján Pavol II. v roku 1995 v Košiciach.