Želanie predsedu KBS Mons. Bernarda Bobera k Novému roku 2023

Bratislava 1. januára 2023. Predseda Konferencie biskupov Slovenska (KBS), košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober, želá všetkým požehnaný a milostivý rok 2023.

V prvý deň Nového roka a v deň slávnosti Panny Márie Bohorodičky a Kráľovnej pokoja, a pre našu vlasť významného 30. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky, rád využívam príležitosť k poďakovaniu všetkým, ktorí sú budovateľmi pokoja, vzájomného dialógu, ako aj kultúrnych, národných a duchovných hodnôt.

Ďakujem tiež každému, kto svojou prácou, námahou, umom, schopnosťami a najmä láskou prispel k ľudskému i duchovnému povzneseniu nášho každodenného života, ako aj vzájomnej spolupráce, počúvania sa a tolerancie pre dobro všetkých občanov Slovenska.

Milí bratia a sestry, drahí priatelia, v našich chrámoch nás dnes žalmista pozýva k tejto modlitbe: „Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás; a tvoja tvár nech žiari nad nami, aby sa tvoja cesta stala známou na zemi a tvoja spása medzi všetkými národmi.“

S vďakou za dar života, pokoja a mieru v našej vlasti sa s úpenlivou prosbou obraciame k milosrdnému Bohu, aby uschopnil srdcia mocných a zodpovedných tohto sveta k ukončeniu vojny a nastoleniu mieru a pokoja všade tam, kde zúria boje, umierajú a trpia nevinní ľudia - najbližšie u našich východných susedov na Ukrajine.

Napriek všetkým problémom a ťažkostiam, s ktorými spoločnosť zápasí, Vám zo srdca želám veľa odvahy, sily, nádeje, dobrej vôľe, ako aj pevného zdravia a vďačnú radosť z každého dňa.

Nech na Vás všetkých spočinú v hojnej miere Božie požehnanie a ochrana našej nebeskej Matky.

Pastierske listy biskupov na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky

Bratislava 1. januára (TK KBS) Prinášam vám plné znenia pastierskych listov, ktoré zazneli dnes v kostoloch na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky 1. januára 2023.

-

Pastiersky list rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky

Milí bratia a sestry,

na začiatku občianskeho roka vás všetkých veľmi rád pozdravujem slovami sv. Pavla: „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista“ (Rim 1,7), a zároveň v dnešnú slávnosť Panny Márie Bohorodičky prosím za nás všetkých: „Oroduj za nás Svätá Božia Rodička.“

Začíname nový úsek nášho života a ako veriaci ľudia prosíme o Božie požehnanie a ochranu Panny Márie pre nás všetkých. Ako veriaci ľudia sa však iste aj pýtame, čo nás čaká v tomto roku, ale nebojme sa položiť si tiež otázky: „Čo ak práve v tomto roku budeme povolaní do večnosti? Ako sa postavíme pred síce milosrdného, ale aj spravodlivého Sudcu?“ Naša odpoveď sa môže odvíjať aj od väčšieho uvažovania o prijatom krste, o sviatosti birmovania a osobnom hľadaní Boha či vzťahu k Bohu. Je to veľmi dôležitá téma pre náš život na zemi i po ňom - vo večnosti.

Teda nutne sa musíme pýtať: Aký mám názor na sviatosť krstu, birmovania a svoj vzťah k Bohu? Sú moje postoje sformované podľa náuky Cirkvi alebo podľa ducha sveta? Duch sveta nahovára napr. kresťanským rodičom, že narodené dieťa nie je treba čím skôr pokrstiť, ale keď dorastie, nech sa rozhodne samo. To akoby ten istý rodič neučil svoje dieťa už od detstva slušnosti, materinskému jazyku, neposielal by ho do školy a podobne. Je správne, ak rodičia nebudú dieťa učiť rozprávať od malička? Rodič, ktorý je veriaci, bude od malička nábožensky vychovávať všetky svoje deti. To isté platí o prijatí sviatosti birmovania. Múdremu a zodpovednému rodičovi bude záležať, aby ich syn či dcéra sa vo svojom čase zúčastnili na príprave k sviatosti birmovania a boli pobirmovaní.

Celá naša obnova hlbšie prežívať prijaté a ponúkané sviatosti krstu a birmovania, nech začne slovami, ktoré Boh Otec vyslovil pri krste svojho Syna v Jordáne: „Toto je môj milovaný syn...“ (dcéra) (porov. Mt 3,17); a prežime, že tú istú priazeň prejavil Boh aj každému z nás, ktorí sme pokrstení. Preto si pripomeňme, v čom sa prejavuje veľká Božia láska k nám cez krst. „Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu (vitae spiritualis ianua), ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní: „A tak sa krst správne a vhodne definuje ako sviatosť znovuzrodenia skrze vodu v slove“ (KKC 1213).

Pri prijatí sviatosti birmovania dostávame veľmi veľa Božích darov. Teda nielen sedem. Číslo sedem znamená neobmedzené množstvo. Čo však potrebujeme pochopiť ako dôležité, je to, že cez sviatosť birmovania získavame tú istú silu a oporu, akou boli vyzbrojení dvanásti apoštoli, keď boli vyslaní do celého sveta, aby ho evanjelizovali.

Známy francúzsky neverec Voltaire sa posmešne vyjadril o diele dvanástich apoštolov a plný pýchy povedal: „To, čo dokázali dvanásti jednoduchí apoštoli, to ja zničím sám svojim rozumom.“ Vieme, že sa mu to nepodarilo, že Cirkev je tu stále, aj keď v pôvodných kresťanských krajinách je život viery oslabený. Ale treba sa pozrieť na plné kostoly v Afrike a v Ázii, z ktorých počuť radostný spev a modlitby. A pritom v niektorých krajinách týchto svetadielov ľudia vedia, že ak sa v nedeľu vyberú do kostola na svätú omšu, ešte sa nemusia z nej aj vrátiť. Teroristi už pripravili veľký počet kresťanov o život. O týchto kresťanoch nikto nepovie, že sú nimi len na papieri alebo zo zvyku!

Celosvetovo, ako sa neraz vyjadril pápež František, kresťania sú dnes najviac prenasledovaní a denne zomrie mučeníckou smrťou za vieru približne 13 kresťanov. Ale práve v tých krajinách, kde sa prelieva ich krv, je Cirkev stále živá a z jej počtu neubúda, ale naopak, rastie aj počtom. Potvrdzuje sa, čo kedysi povedal Tertulián: „Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov.“ Na druhej strane musíme s bolesťou konštatovať, že v krajinách, kde sa pre vieru nezabíja, i keď ponižovanie tam existuje, v týchto krajinách sa veriaci skôr premieňajú na praktizujúcich materialistov, ktorí, ako to kedysi povedal dnes už svätý Ján Pavol II.: „žijú tak, akoby Boha nebolo.“ A ak ešte hovoria o sebe, že sú veriaci, dávajú si pozor, aby vo svojom okolí veľmi nevyčnievali a najmä aby ich nepovažovali za „fanatických“, keď by ich videli každú nedeľu a sviatok ísť do kostola a sem-tam by sa aj niekedy zastali Cirkvi pred inými.

V Roku, keď si v našej diecéze chceme pripomínať dôležitosť krstu i sviatosti birmovania a vôbec osobného vzťahu k Bohu, začnime spoločne odhaľovať krásu a hĺbku týchto sviatostí, a tak sa prehĺbi aj náš život viery. Je pravdou, že každý bude musieť pre to aj niečo urobiť: Dopĺňať si poznanie o týchto sviatostiach z Katechizmu katolíckej cirkvi alebo čítať katechézy, ktoré ponúkame a odporúčame pre tento rok a budeme ich uverejňovať na našej webovej stránke www.burv.sk. A brať za samozrejmú prax života kresťana katolíka aj pravidelnú účasť na bohoslužbách.

Ponúknuté kroky nám uľahčia aj ďalšie spolu-kráčanie na synodálnej ceste a môžu byť aj prejavom našej vďaky za návštevu pápeža sv. Jána Pavla II. v Rožňave pred 20 rokmi (13. septembra 2003).

V duchu viery vykročme do nového roka 2023, v ktorom sa usilujme byť každým dňom bližšie k Bohu i ľuďom. Určité štatistiky nám signalizujú, že to nebude jednoduchý rok, ale keď naši predkovia zvládli s Božou pomocou vo svojom živote mnohé náročné skúšky, napr. dve svetové vojny, či totalitný režim, s Božou pomocou, pod ochranou Panny Márie i sv. Jozefa môžeme zvládať aj my všetko, čo príde v osobnom živote alebo v živote národa.

Milí bratia a sestry, na prahu nového roka 2023, plný dôvery najskôr zopakujem a doplním slová modlitby k Panne Márii: „Oroduj za nás Svätá Božia Rodička. Za nás všetkých pokrstených, pobirmovaných a hľadajúcich Boha.“ Vám i vašim drahým, prajem všetko najlepšie, prajem vám ochotu hľadať a odhaliť veľkosť Božích darov, ktoré sme dostali v krste a pri birmovke a trocha sa s hrdosťou zamyslieť i nad tým, že ako pokrstení a pobirmovaní, vytvárame takmer miliardovú katolícku rodinu. Preto vám tiež odporúčam: každý si zistite, kedy ste boli pokrstení a pobirmovaní, a tieto dni odteraz slávte tak, ako zvyknete narodeniny, meniny či iné udalosti, ktoré slávite spolu v rodine.

Teším sa na všetky stretnutia s vami počas tohto roka a všetkým vám žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Mons. Stanislav Stolárik

rožňavský biskup

Pastiersky list spišského diecézneho administrátora Mons. Jána Kuboša na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky

„Pokoj – ovocie zmierenia“

Milovaní bratia a sestry!

Včerajší deň a všetky predchádzajúce dni kalendárneho roka už pominuli. Už na nich nič nezmeníme. A to i napriek tomu, že medzi nimi nájdeme aj také, ktoré boli dňami nepokoja. Vojna na Ukrajine znepokojila mnoho ľudí po celom svete a určite aj nás. Pápež František zverejnil mnoho výziev na ukončenie konfliktov.

Aj udalosti na Slovensku vo verejnom a politickom živote priniesli so sebou množstvo nepokoja. Preto v projekte nazvanom Advent s Konferenciou biskupov Slovenska bola snaha upriamiť naše úvahy na Advent pokoja. Preto aj myšlienky na začiatku kalendárneho roka, keď slávime slávnosť Bohorodičky Preblahoslavenej Panny Márie, chceme pri pohľade na ňu, Kráľovnú pokoja, zamerať na tú vzácnu hodnotu, ktorou je pokoj.

V evanjeliu sme pred chvíľou počuli, že keď pastieri odišli, Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.

Zachovávať Božie slovo vo svojom srdci a premýšľať o ňom – toto je cesta múdrosti k dosiahnutiu pokoja. Chceme teda upriamiť náš pohľad na Pannu Máriu, cez ktorú k nám prišiel Obdivuhodný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja (Iz 9, 5). Iste aj preto ju uctievame ako Matku dobrej rady, alebo aj Kráľovnú pokoja. A jeden zo znakov múdrosti je pokoj, ktorý je ovocím zmierenia. Práve na toto poukazuje sv. Pavol v liste Kolosanom, keď o Kristovi píše: 19Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť 20a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi (Kol 1, 19-20). Kristus prináša na svet najprv zmierenie, a následne pokoj, ktorý je ovocím zmierenia.

Kde je zmierenie, tam je otvorenosť aj pre obdarovanie. A Vianoce sú jedinečnou príležitosťou na obdarovanie. Veď príchodom Božieho Syna na svet sám Boh sa daruje človeku. Zároveň nás spevom anjelov pobáda žiť s ľuďmi dobrej vôle v pokoji. Preto zmierenie je prioritou pred darovaním. Naozaj, načo by nám boli akékoľvek dary, keby sme v srdci mali trvalý nepokoj ako dôsledok pokazených vzťahov!

A hoci Vianoce sú sviatkami obdarovania, zmierenie zostáva prioritou pred obdarovaním.

Lekár a konvertita MUDr. Pavol Strauss v knihe Úsmev nad úsmevom zamýšľajúc sa nad cestou k múdrosti píše: „Veľká múdrosť – mať pokoj v sebe; najväčšia múdrosť – dať ho aj iným.“ A práve toto robí Boh prostredníctvom Božieho Syna, ktorý hovorí: Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam (Jn 14, 27).

Sme na začiatku kalendárneho roka. Sme si vedomí svojich doterajších zlyhaní, svojich hriechov z našej ľudskej slabosti, ale aj omylov spôsobených nedostatkom múdrosti. Možno nám chýbala dobrá rada, usmernenie alebo povzbudenie, a tak nie všetko bolo vo vzťahoch dobré: možno niektoré veci sme urobili zle aj vo vzťahu k Pánu Bohu, aj vo vzťahu k blížnemu; alebo niektoré veci sme zanedbali. To zlé z našej strany, čo je za nami, odovzdávame milosrdnému Bohu. Zároveň na prahu nového roka sa v nádeji dívame dopredu a obraciame k Panne Márii, Kráľovnej pokoja.

V úvode tohto listu zazneli slová: Včerajší deň a všetky predchádzajúce dni kalendárneho roka už pominuli. Už na nich nič nezmeníme. Je to tak. – Ale môžeme zmeniť seba! Phil Bosmans (belgický katolícky kňaz +2012) v knihe Kľúč šťastia píše:

„Väčšina ľudí si myslí, že môže zmeniť svet bez toho, že by zmenili seba samých. Tí hore hovoria, že by to mali urobiť tí dole. Tí dole hovoria, že sa to týka tých hore. Muži si myslia, že by sa mali zmeniť ženy. Ženy by chceli, aby to urobili muži. A tak si naháňame strach a vytvárame zbytočný stres. ... Iba presvedčenie a pochopenie, iba priateľstvo môžu priviesť ku zmene. Kto chce ľudí meniť násilím, je diktátor.

Jedine ľudský tvor je schopný zmeniť samého seba.

Len ak zmení seba, bude môcť zmeniť aj svet či spôsob spolužitia“ – toľko Phil Bosmans.

Boží Syn prišiel na tento svet, aby ho zmenil. Aby ho po prvotnom hriechu človeka a jeho následkoch zmenil k lepšiemu. Aby všade zavládla láska. Aby všade na svete z úst človeka zaznievala oslava Boha. Aby všade na svete bol zjavný pokoj v srdciach ľudí dobrej vôle.

Pápež sv. Ján Pavol II. vo svojom prvom Posolstve k svetovému dňu pokoja v r. 1999 uvádza, že pevným a trvalým základom na vybudovanie pokoja je dôstojnosť ľudskej osoby a spoločné dobro (bonum commune): „Základy na vybudovanie pokoja sú pevné a trvalé len vtedy, keď je našou hlavnou inšpirujúcou zásadou presadzovanie dôstojnosti ľudskej osoby a keď snaha o spoločné blaho sa stala úlohou, ktorej sa dáva prednosť“ (sv. Ján Pavol II., Posolstvo k svetovému dňu pokoja 1999).

Napriek tomu, že ľudstvo je poznamenané hriechom, nenávisťou a násilím, Boh ho povoláva vytvárať jednu jedinú rodinu. Uznajme tento Boží plán a usilujme sa o vytváranie súladu v našich medziľudských vzťahoch.

Drahí bratia a sestry! Vám všetkým a každému zvlášť želám, aby sme podobne, ako Bohorodička Panna Mária, Kráľovná pokoja, urobili zo svojho života jednu nádhernú oslavu nášho Boha a svojím podielom prispeli k dobrým vzťahom medzi tými, ktorí žijú okolo nás – či už sú nám blízki, či vzdialení.

„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“

V modlitbe na Vás pamätám a žehnám Vás v mene † Otca i † Syna i † Ducha Svätého. Amen.

+ Ján Kuboš

diecézny administrátor Spišskej diecézy

Pastiersky list banskobystrického biskupa Mons. Mariána Chovanca na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky

Slávnosť Panny Márie Bohorodičky – naše šťastie

Drahí bratia a sestry, na prahu nového roku 2023 vás so svojimi najbližšími spolupracovníkmi srdečne a rád pozdravujem. Dnes si viac ako inokedy podávame ruky a vinšujeme si „šťastie“. Je to krásny zvyk a naša kresťanská viera ho ešte umocňuje, pretože nás vedie k tomu najväčšiemu šťastiu – ku spáse.

Dnes, na Nový rok, sa náš pohľad upiera na Pannu Máriu ako Bohorodičku. Ako je 1. január začiatkom kalendárneho roka, tak je Mária začiatkom Ježišovho príchodu na zem. Začiatkom jeho neviditeľného počatia a jeho viditeľného narodenia v Betleheme. Preto ju dnes oslavujeme ako Božiu Rodičku. Čo táto oslava znamená?

Pomenovanie „Božia Rodička“ vyjadruje našu vieru o Ježišovi, konkrétne to najhlavnejšie: - že on je od večnosti pravý Boh a - že „v čase“ si vzal ľudské telo a je aj pravý človek. Jeho večné Božstvo sa opravdivo a reálne spojilo s človekom; naša ľudská prirodzenosť je tak mimoriadne obohatená a povýšená nad všetko, čo je stvorené, a to je naše šťastie. Kristovo Božstvo úplne preniká človečenstvo a je s ním spojené viac, ako s čímkoľvek iným. Boh totiž osobne nevstúpil do nejakej veľkej hviezdy, či do nejakej hory, či do ušľachtilého zvieraťa alebo vzácneho minerálu alebo kovu. Ježiš sa vtelením spojil s človekom – aby ho povýšil, aby ho vykúpil.

Svätý Pavol apoštol o Kristových spásnych udalostiach učil, že sa stali práve preto, „aby sme sa my stali Božími deťmi a dostali adoptívne synovstvo“ (por. Gal 4, 5). Skúsme sa teraz, na prahu nového roka, v ktorom nevieme, čo nás čaká, potešiť týmto najšťastnejším faktom: Boh je naším Otcom a my sme jeho deti!

Povzbudenie nad dobrým otcom nám môže oživiť dojímavá biblická scéna. V Druhej knihe Samuelovej je úchvatný opis otcovskej bolesti kráľa Dávida, keď dostal správu, že jeho syn Absolón je mŕtvy: „Kráľ sa zachvel, vystúpil do izby nad bránou a zaplakal... Keď odchádzal, hovoril: «Syn môj, Absolón; syn môj, syn môj, Absolón!» Kráľ si zahalil hlavu a opakovane volal veľkým hlasom: «Syn môj Absolón, Absolón, syn môj, syn môj!» (por. 2 Sam 19, 1. 5). Kráľovi vojaci a služobníci boli nemálo prekvapení veľkým Dávidovým zármutkom, lebo vedeli, ako škaredo sa Absolón zachoval ku svojmu otcovi. Absolón sa dal krátko predtým vyhlásiť za kráľa a vyvolal bratovražednú občiansku vojnu. Pokorený kráľ Dávid musel pred vzbúreným synom Absolónom utiecť z Jeruzalema a skryť sa v horách. Dávid však nebral ohľad na túto trpkú a bolestnú skúsenosť. Srdcevrúco žialil nad stratou milovaného syna, svojho dieťaťa.

Otcovská láska kráľa Dávida nás udivuje. Dnešná slávnosť a tento vianočný čas nás pozýva k ešte väčšiemu úžasu – náš nebeský Otec má väčšie a milujúcejšie srdce, ako mal kráľ Dávid. Náš nebeský Otec sa ešte viac sužuje nad našimi slabosťami a hriechmi, ktoré nás robia duchovne mŕtvymi, ako sa sužoval Dávid, keď zahynul jeho syn Absolón, visiaci na dube, prebodnutý troma kopijami. Znakom tejto mimoriadnej Božej priazne voči nám je to, že „poslal svojho jednorodeného Syna (Jn 3, 16), ktorý „sa narodil z Panny Márie“ (por. Mt 1, 18n). Dnes uplynulo osem dní od pamiatky jeho narodenia v Betleheme – od Vianoc. Nech nám tento vianočný čas otvorí náš duchovný zrak, aby sme lepšie videli milujúceho Boha Otca. Nech nám pripomenie, že Božia adopcia je naším najväčším šťastím. Tá nás povýšila zo stavu mŕtvych otrokov do hodnosti živých Božích detí. Svätý Ján apoštol napísal: „My sa nielen nazývame Božími deťmi, ale skutočne nimi aj sme“ (por. 1 Jn 3, 1).

Dnes na Nový rok si viac ako inokedy vinšujeme „šťastie“. Viera vo vtelenie Ježiša, nášho Vykupiteľa, mimoriadne umocňuje všetky naše krásne priania, lebo nám pripomína najväčšie možné šťastie – spásu. Prosme Pannu Máriu, Bohorodičku, aby tak, ako stála na začiatku Ježišových spásnych diel, po celý tento rok stála pri nás so svojou materinskou pomocou a mocným orodovaním.

K tomu vás zo srdca a rád žehnám, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Mons. Marián Chovanec

banskobystrický biskup

Arcibiskup Zvolenský: Nový rok nás pozýva, aby sme v sebe obnovili nádej

Bratislava 1. januára (TK KBS) Nový rok nás pozýva k tomu, aby sme v sebe obnovili a posilnili nádej, uviedol bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský pri novoročnej svätej omši v bratislavskej Katedrále sv. Martina. Slávil ju s bratislavskými biskupmi a kňazmi. Zúčastnil sa na nej aj apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Nicola Girasoli, ktorý prítomných v závere pozdravil. Homíliu arcibiskupa Zvolenského vám ponúkam  v plnom znení.

Milí bratia a sestry,

vstúpili sme do nového roka 2023. Začal sa nový deň a nový rok. Už zo samotného slova „nový“ zaznieva nádej. S tým, čo je nové, sa zvyčajne spája nádej, že to bude lepšie ako staré. Nový deň a nový rok nás teda pozývajú, aby sme v sebe obnovili a posilnili nádej.

Je však pravda, že sa nachádzame na okraji dramatickej vojnovej situácie. Sme síce mimo priameho konfliktu, ale sme zapojení prinajmenšom citovo, cítime nebezpečenstvo, ktoré klope na naše dvere: dôsledky konfliktu nás zasahujú a budú ťažko doliehať najmä na zraniteľnejšie skupiny našej spoločnosti.

V našich životoch jestvuje veľa skutočností, ktoré nám spôsobujú bolesť, ktoré nás stavajú pred otázky, na ktoré nevieme odpovedať, ale patrí k našej ľudskej dôstojnosti, že sme si vo svojom srdci všimli tajomné tiché Božie pozvanie k nádeji.

Naše stretnutie a naše spoločenstvo, ktoré tvoríme, je zamerané, aby sme sa otvorili nádeji, aby sme sa vzájomne podporili v tejto bytostnej voľbe. Nádej nenachádzame však len ako tichý tajomný hlas v našom svedomí, ale čerpáme ju z vianočného posolstva, ktoré k nám prichádza. Opierame sa o texty Svätého písma.

V úryvku z evanjelia svätého Lukáša, ktoré je treťou časťou rozprávania o Ježišovom narodení, sme počuli o pastieroch, ktorí prejavujú radosť navonok a počuli sme o Márii, ktorá svoju radosť prežíva v srdci. Pastieri rozprávajú o tom, čo zažili a Mária je predstavená ako tá, ktorá je pripravená, aby Boh pôsobil v jej srdci aj cez svedectvo pastierov.

Evanjelista svätý Lukáš nás všetkých pozýva, aby sme sa stotožnili s pastiermi a s Máriou a aby sme sa naplnili údivom, pretože to slovo „všetci“ v texte sa vzťahuje na nás, ktorí počúvame. „A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali.“ (Lk 2,18).

Pastieri, ktorým bolo umožnené nahliadnuť do nebeského sveta prostredníctvom Božích poslov, sú teraz pre nás poslucháčov identifikačnými postavami. Oni boli silne pohnutí týmto posolstvom a sami sa dali do pohybu. Preto sa v našom texte nachádza viacero dejových slovies: ponáhľali sa, našli, videli, povedali, počuli, žasli, vrátili sa, oslavovali a chválili.

Pre evanjelistu svätého Lukáša je typické v mnohých jeho rozprávaniach, že sú tu zrazu „všetci“, ktorí počujú a žasnú. V nich ponúka všetkým adresátom evanjelia, aby sa pridali, počúvali a žasli.

K tomuto zástupu sa pridáva aj Mária, ktorá ponúka ďalší spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo bolo počuté. Je to ďalší spôsob, ktorí si môžeme osvojiť a napodobňovať a to je totiž ten spôsob, že si posolstvo zachováme v srdci, aby si ho uložíme do srdca a tým umožníme, aby naďalej pôsobilo a účinkovalo ešte intenzívnejšie.

Nadšenie navonok a radosť v srdci sú spôsobené skutočnosťou narodenia dieťaťa, ktoré dostáva meno Ježiš. Meno Ježiš po slovensky znamená: Boh zachraňuje. Dieťa má meno a meno vyjadruje, kým dieťa je. V Ježišovi prišla a vždy znova prichádza Božia záchrana. Nadšenie navonok a radosť v srdci sú spôsobené skutočnosťou, že v Ježišovi prišla a vždy znova prichádza Božia záchrana.

V jednom týždenníku uverejnili fotografiu a krátky komentár s nadpisom Vianoce v pivnici. Fotografia bola urobená v meste Avdijivka v Doneckej oblasti na Ukrajine. Na fotografii je jednoducho oblečená asi 60 ročná žena, stojí pri stole, na ktorom je črepník s malým ihličnatým stromčekom. Pri črepníku sú položené jablko a dva citrusové plody. Pani na zábere má unavené oči, ale zároveň sa jemne usmieva.

Je zachytená na fotografii, ako má pripravené svoje vojnové Vianoce. Napriek častému ostreľovaniu a potrebe ísť do úkrytu v jemnom úsmeve je vyjadrená tichá radosť, že môže skromným spôsobom sprítomniť si slávenie narodenia Pána, našej nádeje na Božiu záchranu. Napriek vojne je tu nádej Vianoc. (Christ in der Gegenwart, č. 52).

Nádej je v tom, že Boh sa neotáča nášmu svetu chrbátom, ale prichádza tak, že sa nás pozýva, aby sme ho spoznali v Ježišovi. Boh k nám prichádza v krehkom bezmocnom dieťati.

A práve to paradoxne odhaľuje Božiu všemohúcnosť: „Skutočnosť, že je to moc, ktorá hovorí prostredníctvom slabosti, hovorí, že je to božská, nekonečná moc: len všemohúci Boh je schopný hovoriť jazykom slabosti. Takýto jazyk slabosti nie je len prejavom moci, ale je podmienkou oslovenia človeka v jeho hĺbke, v jeho podstate. Spásu vám neprinesie niekto, kto má všetko a niečo vám dá, alebo dá vám veľa z toho všetkého, zahltí vás hojnosťou. Spása je moc niekoho, kto sa stavia na tvoju úroveň, vychádza z tvojej najnižšej úrovne a pozdvihuje ťa, robí ťa iným; niekoho, kto ťa po účasti na tvojej biede robí účastným na svojej plnosti a kto ti v tomto prežívanom spoločenstve s bezmocnosťou a biedou, ktorú dobre poznáš, ktorá nie je imaginárna, ktorú trpíš deň čo deň, zaručuje skutočnú pevnosť tej svojej plnosti, ktorú chce s tebou zdieľať“ (porov. S. Corradino, Il potere nella Bibbia, Roma, Acli, 1977, 4).

Aké šťastie, že máme medzi sebou mužov a ženy, ktorí sú udivení, nadšení, doktnutí Bohom, ktorý zachraňuje.

Pred niekoľkými dňami mal pohreb so štátnymi poctami prof. Vladimír Krčméry vynikajúci lekár, vedec – odborník na tropickú medicínu, infektológiu, onkológiu, univerzitný profesor, zakladateľ zdravotníckych, sociálnych zariadení a zahraničných humanitárnych misií v rozvojových krajinách. Všetci, ktorí ho poznali, svedčili o ňom, že sa strávil v službe pre chorých a núdznych a svoju životnú nádej čerpal z Ježiša Krista, z viditeľného obrazu Boha, ktorý zachraňuje.

Aké je pre nás šťastie, že môžeme predovšetkým v poslednom období počuť viacerých mužov a ženy, ktoré neúnavne a nezištne pomáhali a pomáhajú ako dobrovoľníci v charitatívnych projektoch, že to chápu ako dar, že môžu pomáhať, lebo sú nadchnutí Bohom, ktorý zachraňuje. Majú v sebe pokoru Boha, ktorý sa stal človekom, aby nás zachránil.

Nedá mi nespomenúť hlboký text práve zomrelého pápeža Benedikta XVI. z encyklicky Deus caritas est (Boh je láska). Napísal:

„[...] správny spôsob služby robí slúžiaceho pokorným: nezaujíma voči druhému postoj nadradenosti, akákoľvek biedna by momentálne bola jeho situácia. Kristus zaujal na svete posledné miesto [...] a práve touto radikálnou pokorou nás vykúpil a stále nám pomáha. Kto je ochotný pomáhať, uznáva, že takto sa pomáha aj jemu. Schopnosť pomáhať nie je jeho zásluhou ani dôvodom chváliť sa. Táto úloha je milosťou. [...] Uznáva, že nekoná na základe nadradenosti ani väčšieho osobného výkonu, ale že je to dar od Pána. Neraz veľkosť potrieb a limity vlastných síl môžu človeka viesť k pokušeniu znechutenia. No práve vtedy mu bude na pomoci vedomie, že v konečnom dôsledku je len nástrojom v Pánových rukách; oslobodí sa od pýchy, že on sám musí uskutočniť nevyhnutné zlepšenie sveta. V pokore spraví to, čo je možné, a v pokore odovzdá všetko ostatné Pánovi. Veď svet riadi Boh, nie my. My mu ponúkame našu službu len natoľko, nakoľko môžeme, a preto, lebo on nám na to dáva silu. Avšak robiť všetko, čo je možné, s tou silou, ktorú máme, to je úloha, ktorá udržiava dobrého služobníka Ježiša Krista stále v aktivite: „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5, 14). (Benedikt XVI., encyklika Deus caritas est, č. 35).

Prosme Pána Ježiša, ktorý sa pre nás narodil, o dar prijať tajomstvo Vianoc a nechať sa premeniť jeho príchodom. Istý kresťanský mysliteľ napísal: „Žije sa aj bez chleba, bez strechy nad hlavou, bez lásky, bez šťastia: nežije sa ale nikdy bez tajomstva. Ľudská prirodzenosť je taká. Človek nemôže uniknúť tajomstvu, lebo sme stvorený na Boží obraz a podobu" (Leon Bloy, „Úvod“, in P. Van der Meer, Denník konvertitu, Alba, Paulíny, 1969, 9).

Aj v novom roku nám zostávajú tajomstvá. Ale napĺňa nás tichou radosťou v srdci tajomstvo jednoduchého bezmocného Božieho príchodu na svet v Ježišovi, ktorý nás zachraňuje.

Prijmime nádej Božej záchrany, robme vždy znova a znova všetko dobré, čo je možné, s tou silou, ktorú máme, uchovávajme si v srdci nádej na Božiu záchranu v Ježišovi.

Pastiersky list Žilinského biskupa Tomáša na Vianoce 

Milovaní bratia a sestry!

Opäť je tu deň radosti a potešenia, keď si pripomíname jednu z najdôležitejších udalostí v dejinách spásy i ľudstva vôbec – Narodenie Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Božie srdce sa uprostred svätej noci sklonilo až k jasliam v maštali.

Pri Kristovom narodení, ako pripomína Sväté Písmo, sa niektorí ľudia zľakli, keď uvideli sprievodné znaky Božieho príchodu na zem. Preto im anjel povedal upokojujúce slová: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom" (Lk 2, 10).

Kvôli našim obavám a ustráchanosti, ale aj kvôli našej ľahostajnosti či nevedomosti sú tieto slová vianočného posolstva adresované i nám: aby nás upokojili a odstránili náš strach. Boh aj nás v betlehemskom Dieťati pozýva k účasti na jeho živote: aby sme boli jeho, aby sme boli svätí.

Nebojme sa, drahí bratia a sestry, tohto odvážneho i náročného pozvania, tohto pozvania k svätosti. Nebojme sa ani svojich hriechov, ani znechutení, ani namáhavej cesty. Nemajme strach kráčať proti prúdu. Mnohí si pamätáte ako nás svätý pápež Ján Pavol II. pozýval „otvoriť dvere svojich sŕdc Kristovi". Lebo videl, že svet bez Boha sa skôr či neskôr obráti proti človekovi. A naopak, budúcnosť sveta bude tým ľudskejšia, čím väčšmi sa ľudia priblížia k svojmu Stvoriteľovi a Spasiteľovi. 

V encyklike Redemptor hominis (Vykupiteľ človeka, 10) sv. Ján Pavol II. napísal: „Kresťanstvo neochromuje človeka, ale vyzdvihuje jeho najušľachtilejšie možnosti a dáva ich do služieb autentického pokroku jednotlivca a spoločenstva. V Kristovi, ktorý je nielen skutočným človekom, ale aj skutočným Bohom, môžeme odhaliť plnú pravdu - sami o sebe a o našom osude".

Ježiš Kristus práve svojím narodením rozháňa ľudské obavy. Jeho príchod na zem hovorí jasnou rečou: Boh má človeka rád! Má o neho trvalý záujem a počíta s ním. Božie milosrdenstvo je originálne a má pripravené riešenia aj v tých najzamotanejších ľudských situáciách.

Nebojme sa preto dať mu odpoveď. Nebojme sa znovu vedome rozhodnúť, že chceme byť kresťanmi, že chceme vyznávať svoju vieru a mať odvahu podľa nej aj žiť. Sme povolaní premôcť svet svojou vierou (por.Jn 5,4). My totiž patríme k tomu, ktorý pre každého z nás vydobyl víťazstvo nad hriechom a smrťou. A urobil nás schopnými - pokorne, s pokojom, ale aj s istotou - potvrdzovať víťazstvo dobra nad zlom.

Patríme Kristovi a On je ten, ktorý v nás víťazí. Verme a hlboko prežívajme túto istotu! Aby nás nepremohli staré ani nové ťažkosti. A našu dušu nech neovládne zákerný nepokoj prejavujúci sa malomyseľnosťou, zotrvávaním v zlých návykoch, či otrockým prispôsobovaním sa hroznému násiliu zla.

Cesta Kristových nasledovníkov možno nie je ľahká. Ale vykročme na ňu s vedomím, že máme vnútornú silu zmeniť sa, aj meniť svet. Dostali sme ju skrze božský život, darovaný nám v Kristovi. V koncilovom dokumente Gaudium et Spes (Radosť a nádej) čítame: „Vtelením sa Boží Syn spojil určitým spôsobom s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, rozmýšľal ľudskou mysľou, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Panny Márie, stal sa skutočne jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu" (GS, 22).

Svätý Otec František hovorí, že keď sa ocitneme tvárou v tvár dieťaťu, hoci máme plno problémov a starostí, keď sme pred ním, v našom vnútri sa zrazu rodí úsmev, jednoduchosť... Lebo stojíme pred nádejou. Áno, dieťa je nádejou! A tak treba v živote, pri našom putovaní, vidieť nádej: že nájdeme Boha, ktorý sa pre nás stal Dieťaťom. A práve toto stretnutie s Dieťaťom nám daruje úsmev, daruje pokoj srdca. Daruje nám všetko.

Pozrime v Jasličkách do tváre Božského dieťaťa. Na Vianoce spoločne stolujme, čítajme Písmo, spievajme koledy. Pozvime Boha do nášho rodinného kruhu. Navštívme počas sviatočných dní blízkych a ich zasa pozvime k sebe: prežime konkrétne sviatky prítomnosti Boha v našich rodinách!

Rozprával mi otec ôsmich detí, ako od neho zafúľaný človek na ulici pýtal peniaze. "Nemám nazvyš, ledva vyžijeme," odpovedal mu. "Ale poď so mnou, naješ sa s nami." Prekvapeného ho vzal domov: tam ho umyli, našli mu čisté šaty, posadili k stolu a jedol s nimi. O dva či tri mesiace ho stretli znovu, zmeneného a "na poriadku". Vravel im, že tá návšteva mu vrátila nádej. Znovu si našiel prácu.

Moji milovaní: nebojme sa prijať, aj konkrétne prejaviť lásku, ktorá je Božím darom. Ak sa možno ešte hanbíme cez tieto sviatky otvoriť dvere našich sŕdc Pánovi, nechajme Božiemu dieťaťu aspoň pootvorené "okno" do nášho vnútra, a blížnemu, ktorý potrebuje lásku, pootvorené dvere do nášho príbytku.

Aj pre nás sú určené anjelove slová: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám narodil Spasiteľ, Kristus Pán" (Lk 2, 10-11). Zo srdca vám prajem, aby ste pocítili Božiu dobrotu a žili ako noví ľudia, zmenení stretnutím s Bohom, ktorý sa z lásky k nám stal človekom.

Žehná vám Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup

Pastiersky list vojenského biskupa Mons. Františka Rábeka k Vianociam

Bratislava 22. decembra (TK KBS) Ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. František Rábek sa prihovára členom ordinariátu pastierskym listom k Vianociam. Prinášame ho v plnom znení.

-

Drahí bratia a sestry, milí priatelia,

opäť sa blížia Vianoce – sviatky, ktoré nás robia citlivejšími a ochotnejšími prejavovať pozornosť a lásku voči našim blížnym. Práve v tomto čase sú najkratšie dni a pribúda tmy. Okrem fyzickej tmy pribúda, žiaľ, aj tma duchovná a morálna. Tá na nás dolieha a zaplavuje naše vnútro smútkom, bezradnosťou a pesimizmom. Neutíchajúce vojnové konflikty a ich dôsledky aj na náš každodenný život, prejavy bezohľadného egoizmu, agresívne spôsoby komunikácie, rozklad morálky, strata pravdy aj v tých najzákladnejších otázkach... Aj táto tma dolieha na mnohých z nás v týchto adventných a vianočných dňoch a zbavuje nás tej krásnej ilúzie o idylických Vianociach...

„Lepšie je zapáliť malé svetlo než nadávať na tmu...“

Tieto slová povedal v ťažkých časoch druhej svetovej vojny, nástupu komunizmu a nútenej emigrácie vtedajší významný predstaviteľ slovenského kultúrneho života, Jozef Cíger Hronský.

Aké čaro krásy a útulného domova v nás vyvolávajú v týchto tmavých ránach a dlhých večeroch horiace sviece, svietiace vianočné ozdoby, rozžiarený stromček...

Aby mohlo zažiariť svetlo, potrebujeme zdroj, ktorý ho roznieti a udržuje – zápalku, sviecu, elektrický prúd.

Aj v oblasti duchovnej a morálnej tmy má veľký význam zapaľovanie svetiel, šírenie svetla. Zdá sa však, že mnohým chýba sila a chuť zapaľovať malé svetlá prejavov lásky, konania dobra, šírenia pravdy. Akoby sme nemali chuť namáhať sa pre niečo také, nemáme na to silu ani chuť. Hovoríme si, že to nemá to zmysel, a ponárame sa ešte do väčšej tmy...

„V ňom bol život a život bol svetlom ľudí...“ (Jn 1, 4)

Práve strata mnohého, čo vytváralo idylickú atmosféru Vianoc nesie so sebou aj šancu uvedomiť si, o čom sú v skutočnosti tieto sviatky. Ich základom je historická skutočnosť narodenia Ježiša Krista v Betleheme na prelome nášho letopočtu. Bola to taká nenápadná a zdanlivo bezvýznamná udalosť, že vtedy nevzbudila žiadnu pozornosť ľudí. Čo sa naozaj stalo, to oznámil anjel betlehemským pastierom: „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“

To dieťa v jasliach je Bohom poslaný Záchranca, je prorokmi sľubovaný Kristus, čiže Mesiáš; je Pán, čo bolo u Židov slovo označujúce Boha. V tom malom Dieťati prišiel teda do nášho sveta Boh! Jeho život, jeho slová a jeho skutky sa stali pre nás svetlom. Neskôr povedal otvorene: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, bude mať svetlo života.“ (Jn 8, 12)

Súčasní astronómovia zachytávajú svetlo zo vzdialených vesmírnych telies, skúmajú jeho zloženie a podľa neho určujú zloženie hviezdy, ktorá svetlo vyslala.

Aj svetlo, ktoré vyžaruje Ježiš z Nazareta, má svoje spektrum, skladá sa z pravdy a z lásky. Prináša absolútnu pravdu od Boha a súčasne prejavuje tú najčistejšiu lásku. Zdalo sa, že ľudia toto jeho svetlo vyhasili, keď ho na kríži zbavili života. Jeho pravda a láska je však nezničiteľná – odvaľuje kameň hrobu, vstáva z mŕtvych a oznamuje: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.“ (Mt 28, 18)

Betlehemská hviezda

V jaskyni, ktorá sa nachádza pod oltárom baziliky Ježišovho narodenia v Betleheme, je na mieste jeho jasieľ veľká strieborná hviezda s latinským nápisom: HIC DE  VIRGINE MARIA IESUS CHRISTUS NATUS EST (Tu sa narodil z Márie Panny Kristus). Je tam aj letopočet (1717) označujúci dátum, keď tam hviezdu uložili.

Na tomto mieste prišlo do nášho sveta to najopravdivejšie a najpotrebnejšie Svetlo. On, ako vzkriesený, živý, zostáva s nami, v našom svete vo svojej Cirkvi, vo svojom slove a vo sviatostiach, pôsobí v našich srdciach svojím Duchom, zapaľuje v nás oheň svojej lásky a otvára nás pre pravdu.

Rakúski skauti zaviedli peknú tradíciu: každý rok pred Vianocami zapaľujú na mieste Ježišovho narodenia svetlo a v lampášoch ho roznášajú nielen do svojej vlasti, lež umožňujú, aby si ho od nich odpálili aj skauti z iných krajín, vrátane Slovenska, a tak sa dostáva toto svetlo aj do našich miest a dedín, do našich rodín. Je to pekná symbolika, ktorá nám hovorí, že je v našom svete zdroj svetla, z ktorého môžeme zapáliť aj svetlo v našej mysli, v našej duši, ale i v našich skutkoch. A týmto svetlom môžeme prekonávať mnohorakú ťaživú tmu v našom živote, v mnohých jeho oblastiach.

Vianoce – prameň nádeje

Napriek všetkému je v našom svete prameň svetla a života, je tu Boží Syn Ježiš Kristus. Využime obdobie adventu a Vianoc na prehĺbenie vzťahu s ním: čítaním evanjelia, modlitbou, účasťou na bohoslužbách i prijímaním sviatosti zmierenia a Eucharistie, v ktorej prichádza k nám s tým istým telom, ktoré si vzal z Panny Márie, v ktorom spočíval v jasličkách, v ktorom trpel za nás na kríži, ale hlavne ako živý a vzkriesený. Urobme si v rodine, podľa možnosti v spolupráci s deťmi, znázornenie Ježišovho narodenia – betlehem – a spoločne sa pred ním modlievajme. Naučme sa v rodine zopár vianočných kolied, zaspievajme si ich najmä pri štedrej večeri. Vy, ktorí z dôvodov služby alebo z iných príčin nemôžete prežívať tieto sviatky doma, povzbuďte k spoločnému stretnutiu svojich kolegov, prečítajte si z evanjelia o Ježišovom narodení, pomodlite sa spolu, zaspievajte si koledy a ponúknite sa nejakou drobnosťou.

Inšpirujme sa Kristovou láskou a pravdou jeho slova k ochotnému konaniu dobra druhým, najmä deťom, manželským partnerom, príbuzným, ale aj chudobným, chorým, starým a osamelým. Nemusíme vymýšľať drahé darčeky, ktoré sa často ukážu ako zbytočné. Prejavme konkrétne a praktické skutky pozornosti a ľudskej blízkosti, ktoré sa môžu stať svetlami, žiariacimi v tme, a ktoré môžu spôsobiť „slnovrat“ v našich rodinách, v spoločnosti i vo svete tak, ako sa po Vianociach deje slnovrat astronomický.

Máme na to možnosť. Staňme sa každý živou betlehemskou hviezdou, na ktorej by mohol byť podobný názov, ako na tej v jaskyni narodenia: „V tomto XY-novi sa narodil a cez neho sa prejavuje Ježiš Kristus, Záchranca človeka.“

To každému a každej z Vás zo srdca praje pre Advent a Vianoce, ale i pre všetky dni nového roka.

Mons. František Rábek, vojenský ordinár

Trnaský arcibiskup Ján Orosch: Láska Boha išla až do krajnosti

TRNAVA 25. decembra 2022 - Trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch prichádza v dnešný posvätný deň slávnosti Narodenia Pána do našich príbytkov s vianočným príhovorom, ktorý vám prinášame v plnom znení:

Žiadne sviatky nie sú tak dlho vopred očakávané ako Vianoce. Vianočné výzdoby v obchodoch boli už koncom novembra, ešte pred Adventom. Vianočné ponuky rôznych tovarov sme mohli vidieť každý deň v reklame. V podstate by na tom nebolo nič zlé. Lebo aj naše mamy a staré mamy niečo kupujú a obstarávajú pred Vianocami pre svoje deti a vnúčatá. Tak to bolo v minulosti, tak je to aj dnes.

V čom je teda rozdiel medzi súčasnou reklamou a našimi rodičmi? Na hranici rozdielnosti stojí pravda o Vianociach. Posolstvo Vianoc je o niečom inom, ako je reklama, nakupovanie alebo dobrá „pohoda“. Je to veľká skutočnosť vyslovená evanjeliom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3,16-17).

Pri jasličkách by sme sa mali zamyslieť nad otázkou, prečo prišiel Spasiteľ na svet. Koho tu treba obdivovať - Boha či človeka? Alebo obidvoch? Stvoriteľ vesmíru, tak veľkého, že sme v pokušení považovať ho za nekonečný, prichádza na Zem, ktorá je len nepatrným práškom vo vesmíre, aby sa tu ujal človeka. Treba obdivovať lásku Boha a hodnotu človeka v Božích očiach. Láska Boha išla až do krajnosti. Prišiel na svet v najväčšej chudobe. Neponúka moc, bohatstvo, vysoké postavenie... Nič také, čo je v očiach ľudí veľké. Naopak, ponúka milosrdenstvo, odpúšťanie, až také, že sa to zdá slabosťou. Robí to preto, lebo mu záleží na človeku. Iba on rozumie tomu, čo človek stratil prvotným hriechom a čo stráca aj osobnými hriechmi. Naozaj, človek sám sebe nerozumie a ani sa inak nemôže poznať, iba vo svetle Božej dobroty a lásky.

Nikdy nebol život človeka taký komplikovaný a taký zneistený ako práve v súčasnej dobe. Na jednej strane výsledky vedy a techniky robia z nás „nadľudí“, na druhej strane nás tieto veci odľudšťujú. Tak sa vytvárajú izolované skupiny teroristov, mafiánov, ale aj veľkopodnikateľov, oligarchov, politikov, ktorí presadzujú len svoje záujmy, žurnalistov, ktorí nehľadajú objektivitu, ale vlastné zámery. Naozaj, hriech rozdeľuje a izoluje ľudí. Takáto spoločnosť sa stáva pre jednotlivca ohrozením z každej strany.

Ešte viac je ohrozená mládež, ktorá vyrastá v takejto absurdnej spoločnosti a iný svet si už ani nevie predstaviť. Násilnícke a zážitkové programy v médiách ju v týchto predstavách iba utvrdzujú. Niektorí malomyseľní si kladú otázky: Keď je toľko zla vo svete, kde je potom Boh? Ak jestvuje, prečo nezakročí? Iní zasa prispôsobia Boha svojim predstavám. Pre nich je Boh taký, akého práve potrebujú. Iného nechcú.

Bratia a sestry, práve pre toto najrozmanitejšie ohrozenie človeka prichádza na svet Vykupiteľ. Až tak, že sa stáva jedným z nás. Aby nám ukázal, že tak deformovane nemožno pozerať ani na Boha, ani na človeka. Skutočnosť je taká, že Boh miluje ľudí, každého človeka. Svätý Pavol to vyjadril takto: „Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône“ (Ef 5,1-2). Vianoce sú o láske Boha k človeku, ktorá neprestáva ani vtedy, keď sa človek spreneverí svojmu povolaniu. Láska Boha nám otvára oči, aby sme pochopili, že ani pozemské dobro nemožno budovať bez neho. Človek je bytosť, ktorá nesie v sebe Bohom dané zákonitosti. Len ich rešpektovaním možno dosiahnuť už tu na zemi isté šťastie.

Je to predovšetkým vyrovnaná osobnosť každého človeka, kde je Duch riadiacim princípom každého konania. Telesný človek nemôže byť vnútorne šťastný. Potom je tu rodina ako základná bunka ľudského spoločenstva. Dobro rodiny, ktorej základom je jeden muž a jedna žena, by malo byť v záujme všetkých, ktorí majú čo povedať do života spoločnosti. Zachovanie príkazov Desatora, ktoré je potom rozvinuté aj v evanjeliách, je zárukou prežívania rodiny ako takej.

Duchovne zdravé rodiny sú Božím darom pre pozemské dobro človeka a sú aj predzvesťou večného života. Nie bez dôvodu je vo Svätom písme vzťah muža a ženy predstavovaný ako symbol vzťahu Boha a Božieho ľudu. Z dobrých a usporiadaných rodín vychádzajú zodpovední ľudia, ktorí raz budú vo verejnom živote zastávať dôležité miesta v štátnom i cirkevnom spoločenstve.

Stav našej občianskej spoločnosti priam volá po takýchto ľuďoch! Politický aj ekonomický život, ak majú byť dobrom pre všetkých občanov, si vyžaduje ľudí schopných, morálne kvalitných a ochotných slúžiť spoločnému dobru, nie osobným záujmom. Bratia a sestry, o týchto dôležitých veciach však nestačí len uvažovať, treba sa nám aj modliť, aj priniesť obetu dobrých skutkov a sebazaprení. Len tak si zaslúžime milosť, ktorá nás podnieti kráčať správnou cestou a dá nám silu, aby sme na nej zotrvali, aby mohla byť úspešná.

Toto vám prajem a vyprosujem v tomto vianočnom období a do nového roka 2023. Nech vás sprevádza požehnanie všemohúceho Boha Otca i Syna i Ducha Svätého a príhovor našej nebeskej Matky, Nepoškvrnenej Panny Márie.

Váš + Ján

trnavský arcibiskup

Košický arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Mons. Bernard Bober

Bratislava 22. decembra (TK KBS) Košický arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Mons. Bernard Bober sa prihovára čitateľom novín Slovo+. Jeho príhovor vám ponúkam v plnom znení (s dovolením redakcie).

-

Milí čitatelia novín Slovo+!

Blížia sa Vianoce, sviatky Narodenia Božieho Syna Ježiša Krista, ktorý už od chvíle svojho počatia pod srdcom Panny Márie prebýval medzi ľuďmi. A aj po svojom 33-ročnom účinkovaní na tejto zemi a po svojom nanebovstúpení zostáva naďalej s nami v Eucharistii.

Prišiel do tohto nášho sveta, ktorý je aký je. Prišiel, aby ho zmenil, aby zmenil naše srdcia, náš strach a neistotu, zotrel naše slzy, vyliečil naše najhlbšie rany, zmenil nenávisť na odpustenie, a aby nám ukázal cestu do večného života.

Mnohí ho neprijali, lebo v ňom videli iba človeka, ktorý bol príliš umiernený. Mysleli si, že potrebujú niekoho silnejšieho, kto by mocnou rukou urobil hneď a zaraz poriadok tam, kde je to potrebné. Zo skúsenosti však vieme, že násilím a hrubou silou sa na našej zemi neposúvajú veci dopredu, k lepšiemu. Vidíme to aj teraz na vojnou sužovanej Ukrajine a pri ďalších konfliktoch vo svete. Náš svet sa stal aspoň trošku lepším iba tam, kde žili ľudia, ktorí vpustili Boha do svojho života, skutočne milovali, odpúšťali si navzájom a tak priniesli svetlo do tmy.

Touto cestou nenásilnej a obetavej lásky kráča Boh už od nepamäti, taká je jeho podstata. Preto nechcel zmeniť našu biedu tak, žeby bol niekoho násilne odstránil, či urobil nejaký veľký prevrat. On prišiel ponúknuť samého seba ako cestu, pravdu a život. Urobil to nenápadne, bez hluku a kampane. Týmto sympatickým spôsobom oslovil mnohé srdcia, priniesol im pokoj a vyhnal z nich temnotu.

Ježiš Kristus je Boží Syn, nie je iba človekom. On je Bohom, ktorý sa stal človekom, aby sa nám priblížil. Pripomínajme si túto pravdu našej viery a podobne sa aj my priblížme k sebe navzájom a vyprosujme si viac Božieho pokoja a lásky.

Prajem vám všetkým požehnané sviatky Kristovho narodenia, porozumenie a lásku v rodinách, pokoj vo svete, silu, zdravie a pevnú vieru, ktorú vám nevezme žiadna kríza!

• Predch.
• Nasl.