Domov

Útoky na svätého Jána Pavla II. Veľkého. Prečo???

Oznámenie Predsedu poľskej konferencie biskupov k útokom na Jána Pavla II. | 18. novembra 2022

Drahí bratia a sestry v Kristovi,

V poslednom čase sa v mediálnom priestore čoraz častejšie objavujú otázky o postoji Jána Pavla II. k dráme sexuálneho zneužívania maloletých osôb duchovnými, ako aj o spôsobe reakcie na tento druh zločinu počas jeho pontifikátu. Stále hlasnejšie sa ozýva téza, že Svätý Otec k takýmto činom nepristupoval správne, málo sa pričinil o vyriešenie tohto problému, ba dokonca ho zatajil. Zdá sa, že existuje akási móda na formulovanie takýchto názorov. Takýto druh obvinenia  je  súčasťou pokusov podkopať autoritu sv. Jána Pavla II., a dokonca spochybňovania jeho svätosti, potvrdenej v procese blahorečenia a kanonizácie. V dôsledku toho ide o pokus zničiť dedičstvo tohto jedinečného pontifikátu.

Mediálny útok na sv. Jána Pavla II. nachádza svoju príčinu okrem iného v postoji niektorých sociálnych skupín k jeho učeniu, najmä o hodnote ľudského života a jeho ochrane od počatia až po prirodzenú smrť, o hodnote manželstva a rodiny, o morálke sexuálneho života, ako aj v teológii tela, čo nezodpovedá súčasným ideológiám presadzujúcim skreslené videnie človeka a hedonizmus, relativizmus a morálny nihilizmus.

Poctivé hľadanie pravdy a vydávanie o nej svedectva je povinnosťou každého správneho svedomia. Preto aj - dňa 14. novembra tohto roku - na Jasnej Hore, bol zhotovený  postoj Stálej rady poľskej konferencie biskupov k činom Jána Pavla II. v súvislosti so sexuálnymi zločinmi voči maloletým. Ide o širokú štúdiu, ktorá zohľadňuje tak historický kontext a stav vtedajšieho poznania, ako aj spoločenské, kultúrne a právne pomery čias, v ktorých žil a pracoval sv. Ján Pavol II.

 

Povzbudzujem veriacich, aby si prečítali tento text, a tak sa zamysleli nad pontifikátom a historickým odkazom poľského pápeža, ktorý ako prvá hlava katolíckej cirkvi podľa svojho najlepšieho vedomia odhodlane bojoval proti prípadom zneužívania maloletých, a taktiež zaviedol normy platné v celej Cirkvi na vysporiadanie sa s týmito druhmi zločinu.

Vzhľadom na svoju rozsiahlosť, je dokument dostupný na webových stránkach biskupstva, jednotlivých diecéz, farností a katolíckych médií v celej krajine.

S pastierskym požehnaním,

+ Stanisław Gądecki

Metropolita v Poznani

Predseda poľskej konferencie biskupov

Jasná Hora, Čenstochová, 14. november 2022

 

 

POSTOJ STÁLEJ RADY POĽSKEJ KONFERENCIE BISKUPOV K AKTIVITÁM JÁNA PAVLA II. V SÚVISLOSTI SO SEXUÁLNYMI ZLOČINMI NA MALOLETÝCH

Vo verejnom priestore čoraz častejšie počúvame otázky o postoji Jána Pavla II. k dráme sexuálneho zneužívania maloletých a zraniteľných osôb duchovnými, ako aj o spôsobe reakcie na tento druh zločinov počas jeho pontifikátu. Stále hlasnejšia je téza, že pápež k takýmto činom nepristupoval správne a pre vyriešenie tohto problému urobil len málo, či dokonca ich tajil. Zdá sa, že existuje akási móda na formulovanie takýchto názorov. To zapadá do pokusov podkopať autoritu Jána Pavla II. a dokonca spochybniť jeho svätosť, potvrdenú v procese blahorečenia a kanonizácie. V dôsledku toho ide o úsilie zmenšiť význam tohto výnimočného pontifikátu pre Cirkev, svet, kultúru a človeka.

Mediálny útok na sv. Jána Pavla II. a jeho pontifikát nachádza príčinu aj v postoji k jeho učeniu, vyjadrenému v takých encyklikách ako Redemptor hominis alebo Veritatis splendor, ako aj v ním hlásanej teológii tela, ktorá nezodpovedá súčasným ideológiám propagujúcim hedonizmus, relativizmus a morálny nihilizmus.

V tejto situácii je poctivé hľadanie pravdy a jej svedectva povinnosťou každého správneho svedomia. Pohľad na činnosť Jána Pavla II. by mal zohľadňovať historický kontext a stav vtedajšieho poznania, ako aj podmienky, v ktorých žil. Boli poznačené predovšetkým dôsledkami kultúrnej revolúcie z roku 1968, ktorá odmietla objektívne kritériá morálky a osobnej zodpovednosti. Najmä na akademickej pôde Západu sa všeobecne hlásalo, že všetko má rovnakú hodnotu, a preto už nie je rozdiel medzi dobrom a zlom, pravdou a klamstvom, krásou a škaredosťou. V súčasnosti sa objavujú nové ideológie, ktoré sú dedičstvom revolúcie z roku 1968. Podkopávajú kresťanskú antropológiu, ktorej základnou pravdou je stvorenie človeka Bohom ako ženu a muža na Jeho obraz a podobu. Zjavným spôsobom je boj proti kresťanskej vízii človeka spojený s pokusmi podkopať veľkú autoritu svätého Jána Pavla II., ktorý túto víziu s veľkou mocou hlásal na všetkých aeropágoch svojej doby.

V snahe pochopiť prístup Jána Pavla II. k problému sexuálneho zneužívania maloletých by sme chceli ukázať jeho dôsledné činy.

                                                                                                                      

1. Už na začiatku jeho pontifikátu, v novom „Kódexe kánonického práva“, ktorý v roku 1983 zaviedol Ján Pavol II., bola cirkevným predstaveným výslovne uložená povinnosť trestať členov kléru, ktorí boli páchateľmi sexuálneho zneužívania maloletých, spravodlivým trestom, vrátane vylúčenia z klerikálneho stavu.

V roku 1992 Ján Pavol II. vyhlásil „Katechizmus Katolíckej cirkvi“, ktorý v článku 2389 uvádza, že „sexuálne zneužívanie páchané dospelými na deťoch alebo mladistvých zverených do ich starostlivosti“ je hriech, ktorý je „súčasne škandalóznym útokom na telesnú a morálnu integritu mladých ľudí, ktorí ponesú jeho stigmu po celý život, a znásilnením výchovnej zodpovednosti”.

2. Pravdepodobne prvý vážny signál o sexuálnych zločinoch páchaných duchovnými na úkor maloletých dostal Ján Pavol II. z cirkvi v USA v roku 1985 prostredníctvom apoštolského nuncia vo Washingtone. Išlo o analýzu neefektívnosti konania cirkvi v USA voči páchateľom spomínaných zločinov. O skutočnom rozsahu tohto javu však v tom čase nebolo ani chýru.

3. Počas návštevy episkopátu USA ad limina v roku 1993 Ján Pavol II. poznamenal, že biskupi nie sú jednotní v uplatňovaní trestného zákona za sexuálne delikty páchané duchovnými. Prejavila sa tendencia minimalizovať význam trestného práva v živote cirkevnej obce a existujúce právne nástroje sa často nevyužívali. Rovnako si neuvedomili, aké hlboké a škodlivé môžu byť následky týchto trestných činov pre psychiku obetí. Zároveň na celom svete naberali na sile hnutia požadujúce legalizáciu pedofílie.

Po tejto návšteve Ján Pavol II. v liste americkým biskupom napísal: „Kánonické tresty, ktoré sú stanovené za niektoré zločiny a vyjadrujú spoločenský nesúhlas so zlom, sú plne oprávnené. Pomáhajú udržiavať jasný rozdiel medzi dobrom a zlom, prispievajú k morálnemu správaniu a vytvárajú správne povedomie o závažnosti spáchaného zla."

V druhej časti tohto listu Ján Pavol II. varoval, aby sa morálne zlo nepovažovalo za príležitosť na senzáciu. „Zlo môže byť skutočne senzačné, ale senzácia okolo neho je vždy nebezpečná pre morálku,“ napísal. Je možné, že tento spôsob zmýšľania pápeža bol istým dôsledkom jeho bolestných poľských skúseností, keď za komunistickej vlády boli masmédiá oficiálne nepriateľské voči Cirkvi a častokrát boli informácie v nich publikované len ako klamstvá a ohováranie. Postoj nedôvery a nedôverčivosti voči vznikajúcim obvineniam ohľadne kléru bol teda do značnej miery opodstatnený, najmä preto, že v komunistickom systéme boli často spôsobom diskreditácie postavenia a činnosti cirkvi a príležitosťou na získavanie spolupracovníkov z radov kléru.

4. Zdá sa, že v období od polovice 80. do polovice 90. rokov 20. storočia bol škandál so sexuálnym zneužívaním pre Jána Pavla II. predovšetkým problémom cirkvi v USA a v anglosaských krajinách. Preto v roku 1994 vydal pre Cirkev v USA indult, ktorého účelom bolo zabezpečiť väčšiu ochranu detí a mládeže zosúladením cirkevných predpisov s americkým právom. Tento dokument zvýšil vek ochrany maloletých zo 16 na 18 rokov a predĺžil premlčaciu lehotu pri trestných činoch sexuálneho zneužívania maloletých na 10 rokov od dovŕšenia 18 rokov poškodenou osobou. O dva roky neskôr, v roku 1996, vydal pápež podobný indult cirkvi v Írsku, odkiaľ tiež začali prúdiť správy o sexuálnych deliktoch spáchaných duchovnými.

Pápežovo povedomie o rozsahu a účinkoch týchto zločinov preto v priebehu rokov vzrástlo. Jánovi Pavlovi II. bolo čoraz jasnejšie, že biskupi a rehoľní predstavení nerobia adekvátne a zákonné kroky a nie sú schopní ich uplatniť.

5. Preto, i napriek pokoncilovým decentralizačným tendenciám, vydal Ján Pavol II. v roku 2001 dokument „Sacramentorum sanctitatis tutela“ pre celú Cirkev. Dieťa v ňom bolo zobrazené ako jeden z najväčších pokladov, ktorý treba za každú cenu chrániť. Ublíženie dieťaťu v sexuálnej oblasti bolo považované za jeden z najzávažnejších cirkevných zločinov a prirovnávalo sa k znesväteniu Najsvätejšej sviatosti alebo porušeniu spovedného tajomstva. Aby sa predišlo bagatelizovaniu týchto zločinov v rámci miestnych cirkví, pápež na základe tohto dokumentu ustanovil jurisdikciu Svätej stolice nad všetkými prípadmi sexuálneho zneužívania maloletých od momentu, keď sa zločin stal pravdepodobným, a nariadil, aby sa to oznámilo Kongregácii pre náuku viery. Odvtedy je trestné konanie v týchto prípadoch vyhradené Svätej stolici a pod jej prísnou kontrolou je dodnes. Toto rozhodnutie ukázalo, že Ján Pavol II. si uvedomil rozsah a globálnu povahu krízy spôsobenej sexuálnym zneužívaním detí a mladistvých. Táto zmena v uplatňovaní a vymožiteľnosti práva bola skutočne bezprecedentná. Spätne vidieť, že sa to ukázalo ako zlomový bod v boji Cirkvi proti sexuálnym zločinom vo vlastných radoch. Po týchto rozhodnutiach Jána Pavla II. Svätá stolica zaviazala všetky episkopáty, aby v takýchto prípadoch zaviedli podrobné normy správania pri rešpektovaní svetského práva.

6. Prejavom rastúceho povedomia pápeža bol jeho príhovor k americkým kardinálom v apríli 2002 na stretnutí, ktoré bolo bezprostredne po vlne odhaľovania zločinov na deťoch a maloletých zo strany duchovných, vyvolaných sériou článkov publikovaných v denníku “Boston Globe”. Pri diagnostikovaní krízy Ján Pavol II. poukázal na bolesť ľudí zranených zločinom. Obete zneužívania a ich rodiny ubezpečil o „hlbokej solidarite a znepokojení“. Zároveň zdôraznil, že čeliť týmto bolestivým dôsledkom musí premeniť Cirkev a urobiť ju svätejšou. Zdôraznil tiež, že každý, kto ubližuje mladým ľuďom, popiera túto svätosť a že „v kňazskom a rehoľnom živote nie je miesto pre tých, ktorí by ubližovali maloletým“. Za podstatnú časť problému považoval aj fakt, že „mnohí sa cítia zranení tým, ako hierarchovia pristupovali k týmto zločinom“ a ich „rozhodnutiam, ktoré sa ukázali ako nesprávne“. Diagnóza krízy popísaná pápežom Jánom Pavlom II. je teda jasná a smerovanie skutkov, ktoré majú situáciu uzdraviť, je jednoznačné.

7. Z uvedených skutkov Jána Pavla II. tvárou v tvár čoraz zreteľnejšej kríze sa vynára obraz pastiera, ktorý jej odvážne a rozhodne chcel čeliť, pričom si zároveň uvedomoval, že táto kríza môže ohroziť schopnosť Cirkvi si riadne plniť svoje poslanie vo svete. Pápež dospel k záveru, že iba „cirkev, ktorá sa jasne a odhodlane postaví problému zneužívania“, môže tiež pomôcť spoločnosti odolať moru sexuálnych zločinov na maloletých a bezbranných. Videl, že bodové odpovede nie sú dostatočným riešením tohto problému, preto v roku 2001 pápež urobil rozhodný krok a zmenil zákon, ktorý sa stal nástrojom pre celú Cirkev. Touto zmenou odštartoval proces očisťovania Cirkvi, v ktorom pokračovali jeho nástupcovia: pápež Benedikt XVI. a pápež František.

Pri snahe porozumieť situácii tej doby dnes treba vziať do úvahy aj mentalitu diskrétnosti, ktorá bola v tom čase v Cirkvi dominantná. Preto, aj keď boli podniknuté nejaké akcie, bol tam aj strach a odpor k ich transparentnej komunikácii.

Okrem toho čítanie správy Svätej stolice týkajúcej sa bývalého kardinála Theodora McCarricka núti si položiť otázky, do akej miery bol Ján Pavol II. spoľahlivo informovaný úradmi určenými na tento účel a do akej miery boli niektoré rozhodnutia prijaté bez jeho vedomia na iných úrovniach moci v súlade s kompetenciami. V každom prípade správa McCarricka neukazuje akékoľvek „zakrývanie“ alebo „zametanie pod koberec“ zo strany Jána Pavla II. sexuálnych zločinov spáchaných duchovnými.

Pokus o pochopenie postoja a konania svätého Jána Pavla II. môže byť pre nás príležitosťou uvedomiť si, že Božie pôsobenie prechádza bežným ľudstvom – podmienené historickým kontextom a osobnými dejinami. Je to pre nás aj cesta k hlbšiemu pochopeniu svätosti, ktorá spočíva v hrdinskom prežívaní viery, nádeje a lásky. Pápež bol veľmi citlivý ku každému človeku, o čom svedčí jeho život a učenie. Vyhlásenie Cirkvi o svätosti človeka nie je vyjadrením jeho bezhriešnosti, o to viac neomylnosti, ale uznaním svedectva jeho vzťahu ku Kristovi napriek ľudským obmedzeniam a podmienkam.

Neodškriepiteľným faktom je, že Ján Pavol II. bol pápežom, ktorý podľa nadobudnutých poznatkov rázne bojoval proti prípadom sexuálneho zneužívania detí a maloletých zo strany niektorých duchovných a zaviedol normy platné pre celú Cirkev a štandardy vysporiadania sa s týmto druhom zločinu, zdôrazňujúc, že „v kňazskom a rehoľnom živote nie je miesto pre tých, ktorí by ubližovali mladým“. Začal veľmi dôležitý a dodnes pretrvávajúci proces očisty Cirkvi v tejto sfére.

Jasná Hora, Čenstochová, 14. november 2022

Preklad: Mgr. Janka Tarhajová