Fatimská slávnosť v januári 2025

 

Dnes končí vianočné obdobie. Je slávnosť Krstu Krista Pána. Tak ako je krst bránou ku sviatostiam, tak je odpustenie bránou k vnútornému pokoju.

Pán dekan opäť postavil vysvetlenie piatej prosby z modlitby „Otče náš“ na Svätom Písme. Opieral sa o zaujímavé pohľady pápeža Benedikta XVI. a otca biskupa – biblistu – Františka Trstenského.

Piata prosba modlitby „Otče náš“ predpokladá svet, v ktorom existuje vina - vina človeka proti človeku a vina proti Bohu. Prekonanie viny je ústredným problémom každej ľudskej existencie. Okolo tejto otázky krúžia dejiny náboženstiev. Vina volá po odplate, a tak sa tvorí reťaz previnení, v ktorej zlo viny ustavične vzrastá a z ktorej možno stále ťažšie uniknúť. Pán nám touto prosbou hovorí:

Vinu možno premôcť len odpustením,

nie odplatou.

Boh je Bohom, ktorý odpúšťa, pretože miluje svoje stvorenia. Odpustenie však môže preniknúť a stať sa účinným len v tom, kto sám odpúšťa.

 

Dnešný svet nerád počúva o hriechu. Budujeme falošný ideál dokonalosti. Nechceme si uznať morálne pochybenia.

Obviňujeme Cirkev, že len straší hriechom. Pápež Pius XII. to výstižne vyjadril slovami: „Snáď najväčším hriechom dnešného sveta je strata citlivosti na hriech.“ Sväté Písmo nás nekompromisne usvedčuje: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo.“ (1 Jn 1,8-10) Kto sa modlí Otčenáš, ten vyznáva, že pred Bohom je hriešnik, ktorý potrebuje odpustenie.

Hriech sa nestratí tým, že sa budeme tváriť, že nejestvuje, alebo dúfať, že to čas vyrieši, že sa naň zabudne, ba dokonca naň zabudne aj Boh. Jedinou cestou odstránenia hriechu je Božie odpustenie. Psychológ vás vypočuje, ale vinu vám neodpustí. Kto vyznáva vieru v milosrdného Otca, ten vlastne vyznáva „som hriešnik, ktorý potrebuje Božie odpustenie". Odpustením okamžite získavame opätovnú dôstojnosť synov a dcér nebeského Otca.

Neprechovávajme tvrdosť srdca voči pokleskom druhých. Veď všetci zdieľame ľudskú krehkosť.

V tejto piatej prosbe Otčenáša si znova uvedomujeme,

že kresťania majú sprítomňovať vo svete iné - nové spoločenstvo.

Od Ježišových učeníkov sa očakáva neustála ochota a pripravenosť na odpustenie.

 

V Matúšovom evanjeliu hneď po skončení tejto modlitby Pán Ježiš apeluje: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. " (Mt 6,14-15)

Veľmi zaujímavo vysvetľuje otec biskup Trstenský:

V tej istej reči na vrchu Ježiš hovorí: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“ (Mt 5,23-24) Chcem poukázať na jednu dôležitú vec. Pán Ježiš vyriekol tieto slová pravdepodobne v Galilei, možno niekde pri Galilejskom jazere. Galilejčan musel putovať niekoľko dní, počas ktorých prešiel približne 150 km, až napokon došiel do jeruzalemského chrámu, aby tam priniesol svoj obetný dar. Kristus však hovorí, že po namáhavej ceste, keď konečne môžeš vstúpiť do chrámu, ale tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, máš sa vrátiť naspäť do Galiley, tzn. prejsť ďalších 150 km, aby si sa zmieril s bratom. Až potom znova absolvuj cestu do Jeruzalema. Všimli ste si, že Ježiša nezaujíma, kto spôsobil roztržku, kto je na vine. Možno na vine je ten, čo zostal doma, a nie ten, čo šiel do chrámu.

Odpustenie medzi nami ľuďmi Boh

kladie ako vážnu súčasť

získania Božieho odpustenia.

 

Totiž ak nefungujú správne sociálne

medziľudské vzťahy,

celá bohoslužba je divadlom.

Aj iné náboženstvá poznali obety, kult, sviatky, púte, modlitby,

ale to, čo prináša Kristus,

je dramaticky nové,

totiž že všetky modlitby, kult, sviatky atď. majú len vtedy pravý význam, keď rodia nové spolunažívanie, keď spôsobujú zmenu v našom živote.

 

Ak neodpustíš,

tvoja viera je komédia,

nepáči sa Bohu!!!

V Lukášovom evanjeliu je začiatok Kristovho verejného účinkovania spojený s čítaním v synagóge v Nazarete z Knihy proroka Izaiáša. Prorok hovorí o Pánovom milostivom roku (Iz 61,2).

Celé Ježišovo účinkovanie je veľkým jubilejným rokom,

lebo v jeho osobe nám „Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy“. (Lk 1,78) Boží Syn pri narodení dostal meno Ježiš, ako uvádza Matúšovo evanjelium, „lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“. (Mt 1,21) Evanjeliá obsahujú mnohé ďalšie texty, ktoré kladú do popredia odpustenie. Kristus odpúšťa žene pristihnutej pri cudzoložstve (Jn 8); hriešnici v dome farizeja Šimona (Lk 7); ochrnutému človeku (Mt 9).

V Starom zákone Boh odpovedá na námietku ľudu: „Keď sa však opýtate: »Z čoho budeme žiť v siedmy rok, keď nebudeme ani siať, ani žať?«, vedzte:

Ja vám v šiestom roku požehnám tak,

že budete mať úrody na tri roky.“

(Lv 25,20 - 21)

Tieto slová prenesiem do duchovnej roviny. Možno aj v nás sú obavy, že keď odpustíme, druhí to budú zneužívať, že sa to obráti proti nám podľa príslovia „za dobrotu - na žobrotu".

Dôverujme Pánovi! Keď odpustíme,

Pán Boh nám požehná, odmení trojnásobne.

V Matúšovom evanjeliu táto prosba doslova znie: „A odpusť nám naše dlhy (ofeilámata).“ (Mt, 6,12) Lukáš uvádza: „A odpusť nám naše hriechy (hamartías).“ Vo Svätom písme jestvujú synonymá na vyjadrenie hriechu, napr. neposlušnosť, prestúpenie. Výraz „dlh" nie je bežný. Matúš chcel zdôrazniť rozmer vzťahu, lebo dlh je vždy vo vzťahu k niekomu. Keď hovoríme o hriechu nejde len o prestúpenie nejakého príkazu, ale o

narušenie vzťahu s Bohom a s blížnym.

Pred naším nebeským Otcom sme dlžníkmi a nie v je v našich silách dlh splatiť. Hriechom sme totiž narušili a možno až zničili vzťah lásky s Bohom. Jedine Boh je ten, ktorý úplne odpúšťa tento náš dlh a nanovo obnovuje náš vzťah.

Výstižne to vyjadruje podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi, ktorý mal dlh voči svojmu pánovi (porov. Mt 18,23-35). Dlhoval astronomickú čiastku 10 000 talentov. V Ježišovej dobe musel bežný robotník pracovať na 1 talent približne 20 rokov. Teda v tomto prípade išlo o dlh vo výške 200 000 pracovných rokov. Pán mu dlh odpustil nie preto, že mu peniaze vráti. To bolo nereálne. Odpustil mu preto, lebo ho prosil. Podobenstvo hovorí o nekonečne milosrdnom Bohu, k správaniu ktorého sa máme usilovať aspoň priblížiť. To je odkaz podobenstva pre nás.

Vo vzťahoch medzi sebou máme postupovať ako Boh.

Dôraz sa kladie nie na hocijaké odpustenie, ale „zo srdca" (porov. Mt 18,35).

 

Priznajme si, že sluha, ktorý túži,

aby mu bolo odpustené, a zároveň cynicky odmieta

odpustiť druhým,

drieme (a možno aj koná) v každom z nás.

 

Táto prosba je jediná,

pri ktorej zároveň sami sebe

kladieme podmienku.

 

Doslovný preklad piatej prosby znie:

„Odpusť nám naše dlhy,

ako my sme odpustili svojim dlžníkom.“

Všimnite si, že

v doslovnom preklade

je použitý minulý čas (my sme odpustili).

 

V gréčtine sa tento čas volá aorist.

Slúži na opísanie takých dejov,

ktoré sa v minulosti uskutočnili

a v minulosti sa už aj skončili.

To je význam tejto prosby.

 

My sme odpustili nie v zmysle

„chystáme sa odpustiť"

alebo „už pracujeme na odpustení...",

ale už sme odpustili,

je to minulosť,

viac sa k tomu nevraciame,

a preto prosíme Boha o odpustenie.

Nedajme sa však pomýliť. To vôbec neznamená, že odpustenie si od Boha „zaslúžime" až vtedy, keď najskôr my odpustíme. Božie odpustenie nie je závislé na našich predchádzajúcich zásluhách. Naše odpustenie blížnemu nie je príkladom pre Boha, aby následne odpustil nám. Práve naopak! Boh, ktorý vždy ako prvý odpúšťa nám, vzbudzuje v nás dar odpustiť druhým, aby sme aj my mali ten postoj k blížnemu, aký má Boh k nám. Osvojme si tento Boží prístup, ako nás k tomu pozýva apoštol Pavol v Liste Efezanom: „Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (Ef 4,32)

Pápež Benedikt XVI. nám dáva ponuku:

Ak chceme tejto prosbe úplne porozumieť a prijať ju za svoju, musíme postúpiť o krok ďalej a pýtať sa: Čo je to vlastne odpustenie? Čo sa pri ňom deje? Vina je skutočnosť, objektívna moc, spôsobila skazu, ktorá sa musí prekonať. Odpustenie musí byť preto niečím viac než nevšímaním si, než túžbou zabudnúť.

Vina musí byť spracovaná,

vyliečená

a tak prekonaná.

Je taká v Tvojom srdci?????

Odpustenie dačo stojí - najprv toho, kto odpúšťa:

Ten musí v sebe prekonať zlo,

ktoré sa mu stalo, musí ho vo svojom vnútri

akoby spáliť

a pritom sa obnoviť,

aby do tohto procesu premeny a vnútorného očisťovania

prijal aj druhého, vinníka,

a aby sa tak obaja prostredníctvom

pretrpenia a prekonania zla obnovili.

Na tomto mieste narážame na tajomstvo Kristovho kríža. No predovšetkým tu narážame na hranice našej sily uzdraviť sa, sily premôcť zlo. Narážame na prevahu zla, ktoré čisto vlastnými silami nedokážeme opanovať.

Myšlienka, že Boha stálo odpustenie viny,

uzdravenie človeka zvnútra,

smrť vlastného Syna, sa nám dnes stala veľmi cudzou:

To, že Pán „niesol naše choroby a obťažil sa našimi bôľmi“, že „bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti“, že „nás uzdravili jeho rany“ (Iz 53,4-6), si dnes už nevieme uvedomiť.

Jedna myšlienka kardinála Johna Henryho Newmana, ktorý raz povedal, že Boh síce mohol jedným slovom z ničoho stvoriť svet, ale vinu a utrpenie ľudí mohol premôcť iba tak, že sám vstúpil do hry, že sa vo svojom Synovi sám stal trpiacim, ktorý znášal toto bremeno a prekonal ho obetovaním vlastného života. Prekonanie viny si vyžaduje nasadenie srdca - ba viac: nasadenie celej našej existencie. A ani toto nasadenie nestačí. Môže byť účinné iba prostredníctvom spoločenstva s tým, ktorý niesol bremeno nás všetkých.

Pán dekan povedal zaujímavý príbeh o španielskom otcovi a synovi, ako otec odpustil synovi a hľadal ho:

„Všetko som ti odpustil. Mám ťa rád.“

Matka odpustila vrahovi, ktorý zabil jej syna – kňaza.

Otec vraha chcel prísť z Turecka do Talianka vybozkávať ruky tejto matky....

 

Nemôžeš sedieť v kostole

s hnevom voči bratovi, susede, šéfovi.

Nemôžeš ísť v takomto stave

na spoveď

ako keby sa nechumelilo....

Musíš to zlo v sebe spáliť ako Ti vyššie radí pápež Benedikt XVI. 

 

Choď za svojim hnevníkom,

pozvi ho na kávu,

daj veci v Jubilejnom roku do poriadku...

 

Pánova modlitba predpokladá,

že kresťania tvoria novú duchovnú rodinu,

ktorá sa neriadi starými pravidlami,

ale v ktorej je odpustenie

jedným z pilierov našej viery a života.

 

----------------------------------------