Farnosť Rudinská

Národný pochod za život 2024 - Kázeň vladyku, Manifest

Vladyka arcibiskup Cyril Vasiľ, SJ: "Otázku “cítenia” zneužívajú zástancovia potratov..."

Košice, 22. september 2024.  Ponúkam Vám homíliu, ktorú predniesol otec arcibiskup Cyril Vasiľ, SJ,  v nedeľu 22. septembra na sv. liturgii v košickej katedrále Narodenia presvätej Bohorodičky počas Národného pochodu za život 2024:

“Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10)

Tieto Kristove slová z dnešného evanjelia nadobúdajú v dnešný deň, tu v Košiciach osobitný význam. Dnes sú Košice  miestom, odkiaľ sa do celého Slovenska má niesť hlas o radosti zo života o úcte k životu o ochrane života najslabších.

Témy dnešného dňa sú témami, ktoré sú stále prítomné v našom spoločenskom živote i v živote každého jednotlivca, sú to témy pri ktorých sa striedajú argumentačné línie a ktoré vyvolávajú nevyhnutne aj kontroverzie, ale ktoré nás  nesmú nechávať ľahostajnými.

Častokrát som si kládol otázku, prečo je ešte stále aj dnes potrebné vracať sa k téme úcty a ochrany života nenarodených detí… ako je možné, že táto téma nie je úplne jasná a všeobecne prijímaná.  Uvedomil som si pritom jeden aspekt, ktorý som doteraz  až tak nevnímal. V mojej predstave totiž jednoznačná argumentačná línia by mala viesť k jasným uzáverom. Ako to, že to nie vždy funguje? A postupne začínam stále viac chápať, že otázka ľudského rozhodovania nie je postavená výlučne na racionálnych argumentoch. Človek je tvor nielen racionálny, ale aj emotívny. A platí to dokonca aj v takej otázke, ako je rozhodovanie o ľudskom nenarodenom živote.

Na toto zabúdame pri argumentácii o legalite a princípe ospravedlnenia možnosti potratov, alebo ich morálnej a aj legálnej neprípustnosti.

Otázka súcitu, teda emócie,  je dôležitejšia, alebo - lepšie povedané - viac pohýnajúca k rozhodovaniu ako otázka racionálneho hodnotenia.

Zástancovia potratov sa preto vyhýbajú stretnutiu “zblízka” so situáciami, o ktorých vedia, že by ich mohli emotívne ovplyvniť vo vzťahu k počatému dieťaťu a vyberajú pre svoju argumentáciu len tie situácie, ktoré ich emotívne utvrdzujú v správnosti “možnosti voľby” potratu, kladúc dôraz na pocity a situáciu tehotnej ženy.

Zástancovia potratov nechcú napríklad vidieť videozáznam spôsobu, akým prebieha umelý potrat, nechcú ani aby ho videli ženy, alebo dievčatá, ktoré sa rozhodujú či ísť, alebo nejsť na potrat. Dráždivo pôsobí už prezentácia jednotlivých vývojových stupňov dieťaťa, napríklad aj obyčajným obrázkom, prípadne plastovým modelom.  Za provokatívne sa považuje už ukázanie nástrojov, ktorými sa potrat vykonáva a vysvetlenie ich funkcie a spôsobu používania.

Prečo tá prudérnosť? Prečo tá nervozita prechádzajúca až do hysterického protestu voči takejto vizualizácii? Buď ide o bežný chirurgický zákrok, odstraňujúcich nejaký “zhluk buniek”, niečo na spôsob bradavice, pásomnice, alebo polypu -  alebo… alebo nie …a keď to nie je to isté, čo potom to je?

Pri otázke potratov je totiž oveľa jednoduchšie vcítiť sa do vnútorného sveta ženy vystavenej nechcenému, neočakávanému, obávanému tehotenstvu, teda do nepríjemnej, kritickej situácie  zdanlivo, alebo aj skutočne, ovplyvňujúcej priťažujúcim spôsobom život ženy, ako do ťažko predstaviteľnej situácie počatého dieťaťa, ktorému síce ide o život, ale ktoré nevie svoje pocity opísať a vyjadriť, ktoré nemá “tvár”, s ktorým je nám ťažšie identifikovať sa. 

Všimol som si, že existuje  aj iný rozdiel vo vnímaní argumentov. Takýto spôsob vnímania, prežívania a argumentovania je typickejší pre ženskú časť verejnosti  pri úvahách o potrate. V takomto prípade sa viac uplatňuje pohľad “zvnútra”, teda z pohľadu rozhodovania ženy, teda rozhodovania, ktoré rieši jej osobnú situáciu. V takej situácii neprevažuje záujem o racionálnu diskusiu, ale skôr silná túžba - aby celá táto situácia tu nebola, alebo aby tu už nebola, aby sa problém vyriešil a hlavne aby sa nehovorilo príliš o tom ako bude riešený.

Je pritom neoddiskutovateľnou  pravdou, že vnútorný pocit sprevádzajúci tehotenstvo - a zvlášť nechcené, odmietnuté tehotenstvo, celú emotívnu a aj hormonálnu vnútornú búrku - nikto z mužov nedokáže rovnako intenzívne prežiť, môže si ho len predstavovať a snažiť sa pochopiť.

To je slabé ohnivko spoločenskej diskusie, ak debatu, zo strany zástancov života, vedie mužské publikum, pristupujúce k otázke pragmaticko-racionálne, argumentačne, prípadne z pohľadu legálneho rozmeru, zoči-voči publiku, ktoré sa cíti otázkou dotknuté bytostne, ontologicky, vnútorne, teda k publiku ženskému.

Preto je dôležité, aby sa do debát o nemorálnosti a neakceptovateľnosti potratu argumentačne viac zapájali ženy, ktoré by dokázali do debaty vniesť práve tento intímnejší a citlivejší “vnútorný” pohľad, zohľadňujúci inú argumentačnú silu jednotlivých dôvodov.

Otázku “cítenia” pritom zneužívajú zástancovia potratov. Ich argumentačná logika sa opiera o tvrdenie, že “plod”, teda tento “súhrn buniek” nič necíti, nič nevie, nič nemôže chcieť atď., na rozdiel od ženy, ktorá nechceným tehotenstvom trpí, ktorá je v núdzi, ktorá musí niesť bremeno atď. Čomu a komu teda treba dať prednosť? Keďže “plodu”, “embryu” vraj chýba individuálne vedomie, preto  zoči-voči emocionálnemu stavu  nepohodliu - “distressu” - ženy, má vraj prevážiť vôľa a možnosť odstránenia jej psychologického, alebo praktického diskomfortu, “distressu”, odstránením jeho zdroja, teda “tehotenstva”, teda presnejšie povedané - dieťaťa.

Argumentácia zástancov života  vychádza  z technicky, biologicky a morálne neoddiskutovateľnej a jedinej správnej úvahy, totiž, že neexistuje kvalitatívny “skok” medzi prvou zygótou, morulou, či blastulou a “hotovým” človekom, pred narodením, po narodení, alebo v dospelosti - vždy je to len o kvantitatívnom vývoji, ktorý isteže umožňuje aj diferenciáciu a rast istých vonkajších individuálnych prejavov, ale nemení dôstojnosť a hodnotu ľudskej bytosti.

Absencia  identifikovateľného kvalitatívneho skoku pritom nie je vecou “názoru”, a už vôbec nie otázkou  náboženskou. Je to jednoduchý neoddiskutovateľný vedecký fakt, všeobecne uznávaný v odbornej verejnosti. Je to taký jednoznačný fakt, že našiel svoje vyjadrenie dokonca aj v európskom legislatívnom procese laických inštitúcií. (Porov. Rozhodnutie Rady Európy napr. pri vydávaní odporúčaní a smerníc týkajúcich sa umelého oplodnenia, manipulácie s genetickým materiálom a s embryami v rezolúcii č. 1100/1989:

"S embryom a ľudským plodom musí byť nakladané s úctou voči ľudskej dôstojnosti. ... Ľudské embryo, aj keď sa vyvíja v jednotlivých za sebou nasledujúcich fázach, ktoré označujeme rozličnými termínmi (zygóta, morula, blastula, predembryo, embryo, plod), a prejavuje postupnú diferenciáciu vo svojom organizme, vždy si však zachováva nepretržite svoju biologickú a genetickú identitu."

Podobne aj rezolúcia Rady Európy zo 16. marca 1989 potvrdzuje:

"Je isté, že ľudský život sa začína od oplodnenia a bez akýchkoľvek kvalitatívnych skokov sa trvalo rozvíja až do smrti. ... Každej ľudskej bytosti ako takej má byť teda priznaná ľudská dôstojnosť.")

Úplne oprávnene mi ale poviete, že táto úvaha ale nemá taký silný emotívny “drive”, a to práve preto, že je “racionálna”, alebo ”striktne biologicko-antropologická”, prípadne “filozoficko-antropologická”. Nezasahuje našu nad-racionálnu, emotívnu rovinu, ktorá je silným, a častokrát dokonca najsilnejším motivátorom nášho postoja a rozhodovania.

Tu je teda limit prípadného typicky “mužského”, legalistického, technického uvažovania. Absencia kvalitatívnych skokov ako dôvod priznania ľudskej dôstojnosti každej ľudskej bytosti od prvej chvíle počatia - to je perfektne presné, ale je to technická  informácia, vyjadrenie, ktoré nevyvoláva bezprostrednú emóciu.

Nefunguje príliš (alebo takmer vôbec) v debate so ženským publikom, ktoré bolo a je práve naopak tak dlhodobo klamané, že až istá, nie  zanedbateľná časť uverila tomu, že možnosť potratu je prejavom individuálnej slobody, že je vyjadrením slobody, ktorú žena, ako nositeľka ťarchy ťarchavosti musí mať.

Používa sa pritom argument, že ak by tomu tak nebolo, tak žena bude považovaná za neslobodnú osobu prinútenú robiť to čo nechce, v tomto prípade “donosiť” dieťa.

A do tejto úlohy neslobodnej bytosti  ju vraj tlačia muži, niekedy a niekde - ako napríklad v Poľsku - aj zákony a predovšetkým vraj Cirkev, ktorá sa  neustále stará ľuďom do spální a ženám do materníc.

Toto dlhodobo podsúvané, vysoko emotívne  a dobre fungujúce klamstvo hrajúce na city a negujúce racionálny rozmer argumentov funguje žiaľ takmer bezchybne a formuje mentalitu celých generácií.

Muži si už zvykli, že do veci tehotenstva nemajú čo hovoriť, že ich  sloboda rozhodovať o  živote aj ich dieťaťa nehrá žiadnu rolu - môžu byť tak maximálne zdrojom materiálneho zabezpečenia v prípade, že žena dieťa donosí tak sa oň nutne budú musieť postarať.

K tomu ich okrem iného úplne logicky a spravodlivo donúti aj zákon. Ak sa vzťah rozpadne, tak dieťa spravidla pripadne žene a mužovi pripadne len povinnosť finančného príspevku.

Ak sa žena rozhodne plod ich vzťahu zničiť, tak muž sa môžu rozliať na kolomaž, ale nijako jej v tom nesmie zabrániť a žiadnu kompenzáciu za to, že  prišiel o dieťa, o syn, či dcéru, mu nikto nikdy nedá. Otcovstvo je v porovnaní s materstvom, alebo odmietnutým materstvom zdegradované na úplnú nulu. Je to spravodlivé? Isteže nie, ale koho to zaujíma!?

Viem o čom hovorím, bol som rodinným známym a bol som doma v rodine, kde muž kľačal pred  manželkou a so slzami ju prosil, aby nešla na potrat. Kľakol som si k nemu aj ja, pretože som ich oboch poznal a mal rád - ale nič nepomohlo. Strach ženy, že sa dieťa nenarodí zdravé, že bude poškodené - ako jej povedali lekári,-  bol silnejší a priviedol ju k rozhodnutiu aby v siedmom mesiaci odišla do inej krajiny, kde jej potrat - či predčasný pôrod - aj v tomto štádiu tehotenstva vykonali. Nikdy som nevidel chlapa tak zúfalo plakať, až mu bolo na zomretie - on chcel prijať aj nezdravé dieťa, ktoré by možno zakrátko zomrelo, on by ho aj prijal aj pochoval - takto ale skončilo v spaľovni bioodpadu. Bolo to dievča, bola to aj jeho dcéra, mala sa volať Sára …

Racionálne argumenty nefungujú najmä u tej časti ženskej verejnosti, ktorá sa v minulosti z najrozličnejších dôvodov rozhodla (alebo bola dohnaná, osobami, či okolnosťami dotlačená k rozhodnutiu) pre  tzv. umelé ukončenie tehotenstva,  a nesie si v sebe nespracovanú, nevyslovenú, či potlačenú a nevyliečenú traumu, alebo u tých, mužov a žien, ktorí podnietili alebo podporili takéto rozhodnutie u niekoho zo svojich blízkych, alebo známych, alebo u osoby ktorá je presvedčená, že v podobnej situácii nečakaného a nechceného tehotenstva by chcela mať legálne otvorené zadné dvierka pre možnosť zbaviť sa takejto “ťarchy”, teda ťarchavosti. Prečo si myslíte, že  aj na Slovensku vyvoláva otázka ochrany života toľko negatívnych , niekedy až agresívnych postojov? Tých milión trostopäťdesiattisíc nenarodených - zabitých, či “prerušených” - za posledných 60 rokov - veľká časť ich otcov a matiek ešte žije aj dnes. Časť prešla vnútorným obrátením, ľútosťou a uzdravením, časť pochovala svoje city a nechce o tejto téme už nič viac počuť, u mnohých je akákoľvek zmienka o ochrane života vnímaná ako nepriama výčitka a vyvoláva viac či menej agresívnu protireakciu “Čo sa do nás stále staráte, predo toho furt rýpete…?!”

A potom ešte je tu kategória tzv. súcitných duší, alebo skôr otázka falošného smrtonosného súcitu. Ten prejavujú pomýleným spôsobom ľudia, ktorí uvažujú - a neraz to aj povedia -, že “… ja by som  na potrat nešla, ani ja by som neposlal naň svoju manželku, či partnerku, ani ho neodporúčal… ale prečo ho zakazovať niekomu, kto vo svojej životnej situácii nevidí iné východisko!?”.

Iste, je ľahšie mať súcit s nešťastnou, plačúcou ženou, ktorá sa z tisícerých dôvodov obáva najrôznejších ťažkostí, ktoré jej tehotenstvo môže priniesť, než s niečím čo ostáva voľným okom neviditeľné,  malé, ne-osobné… s niečím, (no dobre, … pripusťme že nie s “niečím” , ale s “niekým”) čo/kto síce rastie a rozvíja všetky svoje jedinečné ľudské schopnosti, má svoju jedinečnú DNA, ktorá už dopredu určuje kvantum jeho fyzických i intelektuálnych vlastností a predispozícií,  ale nevidím ho,  nemám k nemu osobný vzťah, a existencia ktorého komplikuje život niekomu už veľkému, dospelému, ktorý ho navyše nechce.

Je jednoduchšie ženu oklamať tým, že jej povieme, že jej problém sa dá vcelku jednoducho vyriešiť umelým ukončením tehotenstva.

Stačí, ale malý posun v uvažovaní a v skúsenosti. Niekedy napríklad pohľad ultrazvukom na “plod” je pre ženu mnohokrát  silnejším, ba rozhodujúcim argumentom pre potvrdenie vôle pokračovať v tehotenstve, než racionálne filozoficko-antropologické úvahy, či vyjadrenia rady Európy, katechizmu, pápeža, alebo nebodaj aj zdravého rozumu.

Persona = tvár (etymologický pôvod) - ak teda nemá niekto tvár, nie je osobou… nemá rovnakú hodnotu, ako taký, kto “má tvár”.

(Huncút = Hunds Gesicht = psia tvár = nie si človek, možno ťa zabiť. Prečo sa zahaľuje tvár odsúdencov na smrť? Prečo sa odsúdenec v Číne strieľa do zátylku? Prečo sa odsúdencovi zaväzujú oči - aby sa nebál? Nie zo súcitu k nemu, ale z nášho “útlocitu”, aby sme si neuvedomovali, že ten, kto zomiera, pozerá sa na mňa a ja sa v ňom môžem “spoznať”. Je ťažšie zabiť človeka, ktorý sa mi pozerá do očí.)

Prečo sa považuje za neprípustné a hrozné zabiť malé, napríklad niekoľkomesačné dieťa? Pretože keď na teba pozrie tými svojimi krásnymi okáľmi … cítiš komunikáciu, nadväzuješ vzťah.

Dokonca to funguje aj pri našom vzťahu k zvieratám: pes na teba pozerá oddane, má istú tvárovú mimiku, mačka má zasnený, rozkošný pohľad …. Preto keby ste sa rozhodli len tak, zobrať strelnú zbraň, alebo nebodaj sekeru a zabiť svojho psa, tak budete posudzovaný, aj z legálneho hľadiska inak, ako keď na Vianoce zabijete kapra na večeru, alebo v záhrade motykou preseknete dážďovku. Dáždovka sa na teba “nepozerá” vyžadujúc, očakávajúc tvoj súcit, dokonca ani rybu nie je až taký problém zabiť, pretože má sklenený, “mŕtvy pohľad”. Aj pri zabití zvieraťa, je to teda ľahšie, alebo ťažšie, podľa toho, či a ako sa na teba “pozerá”. Rozpučiť švába, alebo pavúka v rohu  špajze, alebo  kúpeľne nám nepríde nijako emotívne vzrušujúce - maximálne tak trochu hnusu z hávede, ktorá lezie kam nepatrí ale pravdepodobne neprežívame nijako emotívne to, že sme ho rozpučili, metlou nahrnuli na lopatku a vyhodili do smetia.

Preto zástancovia potratov hovoria o zhluku buniek, o embryu, o plode ale nikdy nie o človiečiku, dieťatku, či ľudskej bytosti.

Ostáva ešte jedna záhada.

Neviem sa celkom vžiť do vnútorného sveta lekára vykonávajúceho potraty, ale predpokladám, že k svojej každodennej práci, aby ju mohol naozaj vykonávať, aby sa z toho nezbláznili, alebo aby nezosurovel pri každodennom zabíjaní, tak asi musí k nej pristupovať s podobným citovým odstupom, aký má spomenutá pani upratovačka. Tá nestráca drahocenný pracovný čas nejakým zamýšľaním sa nad  prípadnou individuálnou identitou a dôstojnosťou švába, či pavúka  - keď sa jej príliš bridí rozpučiť ho, tak radšej by majiteľovi bytu, či kancelárie odporučila použiť Biolit, nech sa toho švába, či pavúka zbaví sám. Možno preto, podobne  gynekológovia, ktorí sú za potrat, ale tiež sa im v podstate bridí, tak horlivo odporúčajú radšej používanie potratovej tabletky. Nech si to žena urobí vlastnoručne. Keby som chcel byť sarkastický, tak by som povedal, že je to návrat k Akcii Z. My starší si ešte pamätáme, ako za socializmu  bežala jeden čas tzv. Akcia Z - urob si sám, pri zveľaďovaní obce. Dodnes na Akciu Z ľudia - a najmä príslušníci staršej generácie z vidieka - spomínajú väčšinou v dobrom. Ináč by ju sotva nazvali takou milou zdrobneninou - zetka. Štát poskytol nástroj, náradie a návod a robotu urobili ľudia zadarmo.

Ale kým takáto “samoobsluha” ešte nie je na Slovensku zlegalizovaná, ale len v štádiu prípravy, na spôsob iných častí sveta, tak potraty musia robiť lekári. Možno fabulujem, ale predstavujem si, že nejako podobne sa asi vnútorne musí presvedčiť vykonávateľ potratu. Povie si … je TO ešte malé, nevie TO na teba ľútostivo pozerať, trochu TO síce uhýba pred kyretou, ale veď ide (asi) len o  reflex pudu sebazáchovy, neplače TO nahlas - no … a už je TO von … no, pani, už TO máte za sebou … za chvíľu TO bude v spaľovni bioodpadu … nepredpokladám, že by ste chceli uplatniť právo pochovať TO … a nie nemusíte mi ďakovať, ale radšej si nabudúce dávajte pozor, aby sme sa tu nemuseli znova stretnúť… viete, ani ja TO nerobím nejako veľmi rád … a trvalo mi dosť, kým som si na TO zvykol.

A nevolajte ma prosím “potratár”, ja som lekár, ja som “pán doktor”, ja viem aj liečiť, aj zachraňovať ľudské životy, nielen “prerušovať”, či “ukončovať”. Veď aj teraz idem na vedľajšie oddelenie pomôcť zachrániť jedno rizikové tehotenstvo - to si hádam ani neviete predstaviť ako tej pani na  tom dieťatku záleží a tak sa na neho teší, čo všetko je pre neho ochotná obetovať … urobíme všetko, čo je v našich silách , aby ho nepotratila, ale aby sa mohlo šťastne narodiť.

Rozumové argumenty, vedecké argumenty, citové argumenty, strach, nevedomosť, súcit, politika. To všetko sa dá dlhodobo a komplikovane odargumentovať.  A nakoniec každý bude musieť dať odpoveď pri vstupe do večnosti, ako sa vo svojom živote, hodnotení a rozhodovaní v tejto veci zachoval. Budeme stáť pred Kristom, ktorý o sebe povedal:

Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.

Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil.

Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce.

Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa.

Na ktorej strane budú moje životné argumenty, Keď budem raz stáť pred Najvyšším dobrým Pastierom. Na strane tohto Pastiera, ktorý ak treba tak za svoje ovečky položí aj život, alebo na strane vlka, ktorý ich trhá,  na ktorú stranu sa prikloním… na stranu pastiera, alebo vlka?

TSKE

Manifest Národného pochodu za život

My, účastníci Národného pochodu za život, vychádzajúc z manifestov predchádzajúcich pochodov, ktoré sa uskutočnili 22. septembra 2013 v Košiciach, 20. septembra 2015 a 22. septembra 2019 v Bratislave; sme sa zišli, aby sme verejne vyjadrili presvedčenie, že:

• život každého človeka je neoceniteľný, preto má byť bezpodmienečne chránený počas celej jeho dĺžky – od počatia po prirodzenú smrť – a ľudská dôstojnosť každého človeka má byť plne rešpektovaná. Právo na život a rešpektovanie dôstojnosti má každý človek bez ohľadu na jeho pôvod, rasu, farbu pleti, náboženstvo, zdravotný stav alebo vek;
• obchodovanie s umelo vytvorenými embryami a snahy o medzinárodné uznanie kúpy dieťaťa od náhradných matiek sú novodobým otroctvom;
• tehotným matkám v núdzi je potrebné poskytnúť pomocnú ruku a oporu;
• starostlivosť o deti a ich výchova je právom a zodpovednosťou rodičov, otca a mamy; deti majú právo na rodičovskú ochranu, výchovu a starostlivosť;
• osobitným spôsobom má byť chránená a podporovaná rodina založená manželstvom muža a ženy, nakoľko v takejto rodine sa vytvárajú ideálne podmienky na vznik a rozvoj života človeka;
• starší a chorí ľudia sú plnohodnotnými členmi našej spoločnosti, nesmú byť vytláčaní na jej okraj, ani považovaní za bremeno, majú právo na zdravotnú a sociálnu starostlivosť.

Ako členovia tejto spoločnosti sme si vedomí našej spoluviny za súčasný stav, kedy sme pričasto ako súčasť mlčiacej väčšiny nebránili právo na život a nevytvárali vhodné podmienky na jeho rozvoj. Súčasný stav nás vyzýva ku konkrétnym činom; vyzýva nás postaviť sa za ochranu každého jedného človeka, vrátane každého nenarodeného dieťaťa.

Vyzývame preto všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa konkrétne zasadili za:

1. zrušenie diskriminácie nenarodených, lebo ľudské práva patria všetkým ľuďom, vrátane tých nenarodených;
2. ukončenie zločinov na nevinných nenarodených deťoch a násilia páchaného na matkách v mene „možnosti voľby“ a „práva na súkromie“;
3. ochranu a úctu ku každému človeku od jeho počatia po prirodzenú smrť a šírenie týchto hodnôt v našej spoločnosti;
4. rešpektovanie dôstojnosti každého človeka;
5. pomoc ľuďom v núdzi, osobitne tehotným matkám, mnohopočetným rodinám a rodinám v ťažkej životnej situácii, ako aj uznanie a podporu organizáciám, ktoré takúto pomoc poskytujú;
6. ochranu manželstva muža a ženy ako kolísky života a základnej bunky spoločnosti;
7. rešpekt a garanciu osobitného práva rodičov na výchovu svojich detí.

Osobitne vyzývame všetkých verejných činiteľov, zvlášť poslancov NR SR, vládu SR, prezidenta SR a všetky štátne inštitúcie, aby:

1. zrušili zákonom zavedené rozdeľovanie ľudí na hodných života a nehodných života hranicou 12 týždňov tehotenstva a tým absolútne chránili ľudský život od počatia po prirodzenú smrť;
2. chránili jedinečné postavenie manželstva muža a ženy ako nenahraditeľného zväzku, ktorý je vyjadrením prirodzeného zákona rozpoznateľného rozumom, lebo manželstvo muža a ženy v spoločnosti nemá alternatívu;
3. sa zaviazali neustále zlepšovať zákony smerom k takému ekonomickému a sociálnemu stavu, ktorý vyzdvihne spoločensky zodpovedné rodiny otvorené mať viac detí, lebo Slovensko potrebuje účinnú rodinnú a demografickú politiku;
4. aktívne podporili inštitúcie, ktoré sú zamerané na pomoc rodinám v núdzi a tehotným matkám a ich deťom a prispeli k vytvoreniu účinnej siete pomoci;
5. vyjadrili nesúhlas s takými dokumentmi medzinárodných organizácií, ktoré v Slovenskej republike zasahujú do ústavných hodnôt manželstva, rodiny, rovnosti medzi mužmi a ženami a práva rodičov na výchovu svojich detí.

Vedomí si svojej zodpovednosti i za budúcnosť našich detí a celej spoločnosti kráčame tu dnes pokojne, ale zároveň odhodlane a jednoznačne. Naše úsilie nie je jednorazovým počinom, ale pevným rozhodnutím vytrvať, aby sme spoločne dosiahli tieto ciele.

Nech nám v tom Pán Boh pomáha!

účastníci Národného pochodu za život

• Predch.