Homília Dominika kardinála Duku na pohrebe Jozefa kardinála Tomka v Košiciach

Košice 15. augusta (TK KBS) Prinášam vám homíliu emeritného pražského arcibiskupa, kardinála Dominika Duku, ktorú predniesol v slovenčine v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach, kde predsedal na pohrebnej svätej omši za zosnulého kardinála Jozefa Tomka.

Vaša Excelencia, otcovia arcibiskupi, biskupi, oltárni spolubratia, diakoni, ctihodné sestry a bratia, milí priatelia, bratia a sestry v Kristovi,

lúčime sa tu v Košiciach na východnom Slovensku, v Dóme svätej Alžbety s otcom kardinálom Jozefom Tomkom, mužom Cirkvi, mali by sme asi písať s veľkým "M". Jeho život a smrť nám to potvrdzujú, ale potvrdzuje nám to aj veľkosť Cirkvi. Lúčime sa s veľkým synom Slovenska, Východniarom, Udavčanom, ktorý až do konca svojho života hutoril. Tak sa predsa s vami lúčil pri vašej poslednej púti do Ríma. Lúčime sa s kardinálom rímskej cirkvi, ktorý počas svojho života zohrával nielen slovenskú úlohu. To je istým spôsobom dôvod, prečo chcem aj ja na tomto mieste s vami poďakovať. Bol oporou našej cirkvi v bývalom Československu, o čom svedčia aj materiály Štátnej bezpečnosti a československých spravodajských služieb. Ich záznamy slúžia ku cti mužovi, ktorý nezradil a nepoškvrnil svoju hruď, ako hovorí básnik.

 

Naposledy som sa s otcom kardinálom stretol tu v Košiciach počas minuloročnej návštevy Svätého Otca Františka. Zamyslenie sa nad celým jeho životom, ktorý sa začína v Udavskom až po jeho koniec, je v súčasnej dobe nielen výzvou, ale aj ozvenou nádeje pre vás najmladších, možno aj pre najmenších. Nie je potrebné sa obávať o svoju budúcnosť, pretože Boh je a bude s vami, ako bol s ním. Vaše kroky, prekonané prekážky, niekedy odreté kolená a lakte, myslené nielen doslovne, ale aj metaforicky, sa zapíšu do vašej identity a stanú sa formačnými prvkami vášho života, ktorý môže byť vždy jedinečný a veľkolepý, aj keď nemusíte byť kardinálom.

Sledoval som študijnú a, dá sa povedať, vedeckú kariéru otca kardinála. Jeho prvé magisterské a doktorandské práce sa týkajú štruktúry cirkvi, zakladania biskupstiev na Slovensku v 18. storočí. Uvedomme si, že pri vytváraní nových cirkevných provincií a diecéz bol skutočne dôležitým poradcom s kompetenciami a skúsenosťami. Narodil sa tu na východnom Slovensku, kde v každej dedine nájdeme minimálne tri alebo štyri svätyne - rímskokatolícku, gréckokatolícku, pravoslávnu, protestantskú teda kalvínsku alebo luteránsku. Môžeme si všimnúť jeho významné diela a aktivity v rámci ekumény. To nebola ekuména akademicky a cirkevne-politicky ladeného preláta, ale bola to ekuména života, životnej praxe.

Je to on, ktorý je postavený do čela novovznikajúcej inštitúcie v živote Cirkvi po Druhom vatikánskom koncile, a tou je úrad generálneho sekretára Synody biskupov. Nie, dnes nezačíname od nuly, ale môžeme povedať, že pokračujeme v tom diele, ku ktorému ho pozval Pavol VI, pápež koncilu, muž veľkého dialógu, ktorý začal napĺňať faktický svetový rozmer Cirkvi. Otec kardinál Jozef Tomko mohol na konci vidieť, ako sa rozrástlo toto dielo, na ktorom sa nepochybne plne podieľal. Úvahy o tom, že poľský pápež vytvorí slovanský tandem, poľsko-slovenský alebo poľsko-československý tandem, s kardinálom Tomkom ako štátnym sekretárom, neboli v pláne Božej Prozreteľnosti. Politika kardinála štátneho sekretára Casaroliho, založená na politike uvoľňovania, nebola v krajinách sovietskeho impéria Cirkvou a biskupmi celkom prijatá. Do čela tejto cirkevnej politiky sa postavil sám pápež Wojtyła, svätý Ján Pavol II., veľký pápež tisícročia. Čo mali spoločné? Poznanie dvoch diktatúr, ktoré sa snažili zvrátiť Boží poriadok, zbaviť človeka, národy a štáty ich slobody a utvoriť z nich poslušnú masu novodobých otrokov ideológie. Otcovi kardinálovi pripadla iná úloha, a dovolím si povedať, úloha druhého muža Cirkvi. Je vymenovaný za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Bol synom národa, ktorý nielenže nevlastnil kolónie, ale vedel, čo znamená strata suverenity a nedostatok národnej a politickej slobody. To boli najhlavnejšie témy, ktoré hýbali dvoma tretinami sveta, a tu kardinál Jozef Tomko zastával úrad ľudovo nazývaný "červený pápež". Áno, on mal hlavné slovo pri výbere a menovaní biskupov, pri zriaďovaní nových diecéz a pri určovaní základných podmienok a vzťahov medzi Svätou stolicou a miestnymi cirkvami v Afrike, Ázii a iných regiónoch. Bola to veľká príprava na rozvoj Cirkvi v tých oblastiach, ktoré dnes plne reprezentujú našu Cirkev.

Vieme, že jeho talent rozpoznal už zosnulý biskup Jozef Čársky, ktorý ho poslal na štúdium do Ríma. Za kňaza bol vysvätený v Lateránskej bazilike. V tej, kde bol schválený slovanský liturgický jazyk, preklady Písma a liturgia, získava účasť na poslaní Ježiša Krista, jediného kňaza Nového zákona. Jeho porozumenie a pochopenie bohatstva Cirkvi, ku ktorému patrí aj dielo svätých Cyrila a Metoda, ktorí preniesli naše stredoeurópske kraje do vtedajšieho sveta kultúry a civilizácie. Vtedy vedľa Východorímskej a Západorímskej ríše, povstáva Veľká Morava, ktorá je istým spôsobom základom našej existencie. Po vzniku nového štátu po prvej svetovej vojne, na ktorom sa podieľal pápežský legát Achille Ratti, neskôr Pius XI., mohol minister zahraničných vecí ČSR v roku 1928 napísať svojmu prezidentovi, že to bola Svätá stolica, ktorá určením hraníc diecéz zabezpečila naše štátne hranice. Bolo to po rokovaniach v Locarne v roku 1925, keď už západné mocnosti naznačili, že nás opúšťajú. Pamätajme si tieto skutočnosti aj dnes a pochopíme aj kroky mladého kňaza Jozefa Tomka, ktorý sa stáva vicerektorom a ekonómom československého pápežského kolégia Nepomucenum v Ríme. To mohlo existovať aj vďaka nemu a slovenskej emigrácii, jej veľkolepej hospodárskej a finančnej podpore. Tak ako by náš spoločný štát v roku 1918 nevznikol, keby nebolo Clevelandskej, Chicagskej a Pittsburskej deklarácie, keď nemožno poprieť významnú a rozhodujúcu pomoc slovenských kňazov v USA. Vieme, že práve východ Slovenska, rodisko otca kardinála, má veľké spojenie s rodákmi spoza oceánu. To ho viedlo aj k založeniu Ústavu svätých Cyrila a Metoda v Ríme v roku 1959, keď tento ústav znamenal pre slovenský katolicizmus veľkú podporu aj v príprave a formácii kňazského dorastu. To sú skutočnosti, ktoré nemôžem vynechať a musím ich s úžasom obdivovať.

Myslím si, že najmä pre nás, ktorí sme prijali sviatostný podiel na kňazstve Ježiša Krista, je potrebné pripomenúť kázeň otca kardinála pri príležitosti zlatího jubilea jeho kňazstva. Rád by som zacitoval pani Dagmar Halasovú, manželku nášho prvého spoločného veľvyslanca pri Svätej stolici po roku 1989, ktorá už takmer tridsať rokov s obdivom hovorí: "Áno, je to Kristov kňaz." A keď pochválila homíliu otca kardinála, povedal: "Ale, pani Dagmar, keby som neveril tomu, čo konám, nemohol by som žiť." Myslím si, že práve prežívanie Kristovho kňazstva, prežívanie krásy a veľkosti Kristovho kňazstva je jedným z najdôležitejších nie odkazov, ale najdôležitejšou výzvou pre vás, chlapci, mladí muži, a to nielen na území Košickej diecézy, ale je to výzva pre celú Európu. Jeho slová patria vám: "Vy mladí potrebujete ideály. Kristus vám ich dáva, nasledujte ich! Je to ťažké? Ale On je s vami a bude vo vás pôsobiť a bude vašou silou pre vás, pre blížnych."

Na sviatok svätého Dominika sa ma jeden muž strednej generácie opýtal, čo dnes Cirkev potrebuje. Bez rozmýšľania som odpovedal - chýba viera. K tomu nám napovedá sám otec kardinál: "Pestujte túto vieru tak, aby nielen Košice, Košická diecéza, aby celé naše Slovensko znovu ožilo v krstnom kúpeli, aby sa obnovilo v Kristovi, v línii našej cyrilometodskej tradície."

Otec arcibiskup Alojz Tkáč vyhovel prosbe zosnulého otca kardinála, aby mohol byť pochovaný v košickej katedrále. Splnil túto prosbu a všetko nechal pripraviť pre prípad smrti. Dnes je deň, keď sa tohto úkonu ujímame. Identita človeka, a teda aj kardinála Jozefa Tomka, nám ukazuje nie plynúcu, neukotvenú existenciu človeka, ale vedomie totožnosti vyrastajúcej z rodinného krbu, z rodnej dediny, z rodného kraja a vlasti. Príslušnosť k miestnej cirkvi je určujúcim faktorom pre každého katolíckeho kresťana, ale najmä pre kňaza. Citujem z homílie otca kardinála počas Missa Chrismatis na Zelený štvrtok 23. marca 1989 tu v košickej katedrále: "A ja vás môžem uistiť, že aj ja som takto túžil, preveľmi túžil sláviť raz eucharistickú obetu s vami v tomto historickom Dóme, poslednej katedrále Západu, ktorá aj pre mňa je ako rodná mať. V košickom Dóme, uprostred veriacich tejto diecézy, ku ktorej ma viaže nielen pôvod, ale aj láska. ... Košická cirkev, tá partikulárna Cirkev, tá čiastka tajomného tela Kristovho, ktorá žije na území Košického biskupstva a tak veru aj tam nájdete tri ľalie, znak Košickej diecézy." Z týchto ľalií vyrástla aj ľalia blahoslavenej Anny Kolesárovej. Dovoľte mi, aby som sa na záver poďakoval ako nástupcovi kardinála Jozefa Berana, ktorý svojho času s otcom kardinálom Jozefom Tomkom zdieľal rímsky exil, ako nástupcovi kardinála Františka Tomáška, ktorý, ako zaznamenávajú kroniky spravodajských služieb, sa mnohokrát radil s kardinálom Tomkom o postupe, ako ďalej pracovať pre slobodu Cirkvi a našich národov. Sám by som chcel poďakovať za všetky stretnutia, za jeho otcovské, ale veľmi hlboké rady a ponaučenia, a dovolím si povedať, za jeho priateľstvo. Medzi nami bola nielen nerovnosť veku, ale aj skúseností, a preto môžem povedať, že žiak zostane svojmu učiteľovi vždy vďačný. Otec kardinál Jozef, Pán Boh zaplať za všetko, čo si vykonal pre Kristovu cirkev, pre naše cyrilometodské zeme. Právom nesieš spolu so sv. Jánom Pavlom II. podiel na návrate slobody, za ktorú vďačíme všemohúcemu a milosrdnému Bohu, príhovoru Matky nášho Pána Ježiša Krista Sedembolestnej a našim svätým ochrancom, svätým Cyrilovi a Metodovi. Pán Boh zaplať!