Mariánske dni v Rudinskej 2026
Postupne uverejníme stručný obsah kázní...
PEKLO prehovorilo - 16. augusta 2026
V Ríme v roku 1873 niekoľko dní pred sviatkom Nanebovzatia Panny Márie,
bola v nevestinci
nešťastnou náhodou zranená na ruke jedna táto "ľahká" žena. Domnievala sa, že to nie je vážne, ale majiteľka tohto hanebného domu nariadila, že predsa len musí ísť do nemocnice. Zomrela nasledujúcu noc. Iná mladá žena, ktorá „pracovala“ v tomto hriešnom dome a nevedela nič o tom, čo sa stalo v nemocnici, začala v noci tak náhle zúfalo kričať až vrieskať, že zobudila celé okolie. Zavolali policajtov. Čo sa stalo? Jej priateľka, ktorá zomrela v nemocnici, sa jej zjavila obklopená hroznými plameňmi a povedala jej:
"Som zatratená!
Ak nechceš takto zomrieť
a prísť do týchto neuhasiteľných múk,
ihneď opusti tento hanebný dom
a vráť sa k Bohu!“
Žena sa nemohla ukľudniť a hneď ráno odišla z domu. Celý dom bol vydesený, keď sa dozvedel, čo sa stalo, že mladá žena zomrela. Majiteľka domu ťažko ochorela, keď sa dozvedela o zatratenej duši, a obrátila sa. Volala kňaza. Cirkevná vrchnosť poverila svedomitého kňaza Mons. Sirolliho, aby vec vyriešil.
On žiadal majiteľku,
aby verejne pred svedkami odvolala
urážky proti Bohu a proti pápežovi
a aby potvrdila,
že ukončí túto ničomnú činnosť.
Žena všetko splnila, skončila prevádzku nevestinca a zaopatrená zomrela v kajúcnosti. Celý Rím hovoril o týchto hrozných udalostiach.
Niektorí hovoria:
Je nezdvorilé hovoriť o pekle!
Pán Ježiš však o pekle hovoril.
Môže niekto povedať,
že Pán Ježiš bol nezdvorilý?
Iní hovoria: Verím v Boha, ale neverím v peklo. Zatvorte oči a povedzte, že niet slnka. Uverí vám niekto?
Zdravý rozum si vyžaduje peklo.
Preto, že Boh je spravodlivý, musí peklo existovať napriek jeho milosrdenstvu.
Mal by byť Judáš, ktorý zradil Ježiša, odmenený ako svätý Peter, ktorý zomrel na kríži z lásky k Ježišovi?
Mal by byť rúhač, neveriaci, prenasledovateľ Cirkvi, ktorý zomiera v nekonaní pokánia, odmenený rovnako ako apoštol-mučeník, ktorý obetoval svoj život za vieru?
Mal by byť ten, kto mučil, zabíjal a má na svedomí milióny nevinných obetí – mal by byť vojnový zločinec, ktorý sa neobrátil – odmenený rovnako ako svätá Terézia z Lisieux alebo svätý Maximilián Kolbe?
Pán Ježiš hovorí o pekle.
Hovorí „... je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa. Kde ich červ neumiera a oheň nezhasína (Mk 9, 43). Hovorí o vonkajšej tme, kde je plač a škrípanie zubami (Mt 22, 13). Hovorí o boháčovi, ktorý zomrel a bol pochovaný v pekle (Lk 16,22). Dokonca nám dal slová súdu na Poslednom súde: „Potom povie aj tým, čo budú zľava: »Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!« (Mt 25, 41)
A ako Pán Ježiš, tak aj Mária: nebála sa hovoriť pravdu.
Nielenže hovorila deťom z Fatimy o pekle,
ale im ho aj ukázala.
Ako to bolo? Kedy? 13. júla 1917, počas zjavenia, chcela Mária inšpirovať fatimské deti k väčšej horlivosti. Predtým, ako ukončila svoje posolstvo, im ukázala peklo. Túto víziu pekla neskôr opísala Lucia vo svojich denníkoch. Urobila to z poslušnosti a s dovolením neba. Zapísala aj slová Matky Božej: „Videli ste peklo, do ktorého padajú úbohé duše hriešnikov. Modlite sa, veľa sa modlite a prinášajte obete...“
Peklo je podľa Katolíckej cirkvi
stav definitívneho a večného
odlúčenia od Boha.
Svätá Faustína píše o pekle
hlavne v bode 741 vo svojom diele
Hlavné body a muky pekla - Denníček 741
Sestra Faustína opisuje, že do priepastí pekla ju viedol anjel, aby mohla svedčiť o jeho skutočnej existencii. V zápise uvádza sedem hlavných múk, ktorými trpia všetci zavrhnutí:
• Prvá muka: Strata Boha.
• Druhá muka: Ustavičné výčitky svedomia.
• Tretia muka: Vedomie, že tento údel sa už nikdy nezmení.
• Štvrtá muka: Duchovný oheň, ktorý preniká dušu, ale ju nezničí.
• Piata muka: Stála tma, dusivý zápach a vzájomné videnie všetkého zla.
• Šiesta muka: Neustála spoločnosť satana.
• Siedma muka: Strašné zúfalstvo, nenávisť voči Bohu a rúhanie.
V pekle sú špecifické tresty: Okrem spoločných múk trpia duše aj mukami zmyslov, a to presne tým, čím na zemi hriešne hrešili.
Čím ktorá duša hrešila,
tým je mučená strašným spôsobom,
ktorý sa nedá opísať.
Faustína píše, že najviac duší v pekle je takých,
ktoré neverili, že peklo jestvuje.
Tento týždeň som vám ponúkol
recept na šťastný život:
V stredu:
viera Panny Márie – žime podľa tohto jej vzorca!
V piatok: život viery Maximiliána Kolbeho
V sobotu: cesta do Neba
Dnes: hrôza Pekla
Žime čestne
v pravde,
buďme spravodliví...
Nevytvárajme peklo v sebe!
Vytváram ho vždy vtedy,
keď pácham hriech. Vtedy je zlo vo mne!
Nevytvárajme peklo okolo seba!
Nevytvárajme peklo v rodine!
Nevytvárajme peklo v Cirkvi!
Nevytvárajme peklo v dedine!
Nevytvárajme peklo vo farnosti.
Mária! Vypros nám milosť,
aby sme podľa tvojho príkladu
mohli prijať všetky Božie pravdy,
ochotne sa o ne podeliť
s ostatnými a byť pripravení
obhajovať každú z nich...
NEBO prehovorilo - 15. augusta 2026
Pán dekan začal od konca, keď vyjadril hlavnú myšlienku dnešného krásneho sviatku. Panna Mária povedala 12. apríla 1947 Brunovi v Tre Fontane v Taliansku:
„Moje telo sa nerozložilo. Môj Syn a anjeli ma prišli vziať vo chvíli môjho odchodu z tohto sveta.“ Povedala to tri roky predtým ako bola 1. novembra 1950 slávnostne vyhlásená dogma o jej nanebovzatí.
Kto bol Bruno Cornacchiola? Bruno Cornacchiola bol v tom čase 34-ročný otec troch detí. Pochádzal z chudobného rímskeho prostredia, úplne zavrhol Katolícku cirkev. Očarila ho komunistická ideológia a vstúpil do komunistickej strany. Jeho stranícki súdruhovia ho presvedčili, aby išiel bojovať do španielskej vojny. Postupne vstúpil do všelijakých spoločenstiev, neskôr sa stal adventistom siedmeho dňa a radikálnym odporcom katolicizmu. Svoju nenávisť zameral najmä na Katolícku cirkev, mariánsku úctu a pápeža. Kúpil si dokonca dýku, na ktorú vyryl nápis: „Smrť pápežovi“, a bol rozhodnutý Pia XII. osobne zabiť.
Poverili ho, aby si pripravil príhovor, ktorý prednesie na Námestí della Croce Rossa, v ktorom mal vysmiať úctu k Eucharistii a K Panne Márii. Bruno to považoval za veľkú česť. Preto sa 12. apríla 1947 vybral do okrajovej rímskej štvrte Tre Fontane aj so svojimi troma deťmi: 11 ročnou Isolou, 7 ročným Carlom a 4 ročným Gianfrancom. Otec si pripravoval svoj nenávistný príhovor, keď so zápisníkom a Bibliou v ruke sústredene písal, čo povie. Na obal Biblie si napísal: „Bude to smrť Katolíckej cirkvi s pápežom na čele.“
Deti počas hry stratili loptu. Bruno im išiel pomôcť, no keď sa dlhšie nevracali, šiel ich hľadať. Našiel svojho najmladšieho syna Gianfranca kľačať pred tmavou jaskyňou so zopnutými rukami. Chlapec uprene hľadel do prázdna a opakoval:
„Bella Signora, bella Signora,
Krásna pani, krásna pani...“
Postupne takto pokľakli aj ďalšie dve deti, akoby ich ochromila neviditeľná sila. Bruna išlo rozhodiť od jedu,
veď nikto ich doma neučil
ani modliť sa, ani kľačať!
Bruno ich napomínal, okrikoval, nič nepomáhalo. Cítil sa bezmocný. Zrazu – pre neho priam nepochopiteľne – sa obrátil k nebu a prosil o pomoc Boha: „Bože, iba ty mi môžeš pomôcť.“ Len čo to vyslovil, uvidel dve snehobiele priezračné ruky, ktoré sa približovali k jeho očiam a snímali z nich šupiny alebo akýsi závoj. Zo svetla vystupuje postava mladej ženy. V pravej ruke držala Bibliu.
Bruno padol na kolená
a s deťmi opakoval:
„Bella Signora, bella Signora...“
Krásna Pani v istej chvíli povedala Brunovi:
"Som Panna Zjavenia
a Zjavenie je Božie slovo,
ktoré hovorí aj o mne.
Prenasleduješ ma,
ale už je najvyšší čas,
aby si prestal.
Vráť sa do svätého
spoločenstva Katolíckej Cirkvi.“
Vyzvala ho, čo má robiť:
aby sa veľa modlil,
aby sa každý deň modlil ruženec,
čítal Sväté Písmo,
adoroval Ježiša v Najsvätejšej Sviatosti
a pravidelne pristupoval k svätej spovedi,
aby sa čo najčastejšie zúčastňoval na svätej omši.
Povedala:
"Každé Zdravas Mária,
vyslovené s vierou a láskou,
je ako zlatý šíp,
ktorý zasahuje Ježišovo srdce."
Bruno sa radikálne zmenil, obrátil sa, zanechal zlobu a nenávisť voči Katolíckej cirkvi. Mal ešte niekoľko zjavení Panny Márie. Ona mu odovzdala viaceré posolstvá. Pri audiencii odovzdal dýku, na ktorej bolo vyryté „Smrť pápežovi“, Piovi XII. Katolícka Cirkev začala proces blahorečenia Bruna Cornacchiolu...
Nebo prehovorilo:
Prenasleduješ ma,
ale už je najvyšší čas,
aby si prestal.
Vráť sa do svätého
spoločenstva Katolíckej Cirkvi.
Každým hriechom
prenasledujem dobrotivého Boha
i Máriu.
Mária mi hovorí: Prestaň s tým!!!!
Vráť sa do Cirkvi, buď dobrý/á!
v=V - 14. augusta 2026
Keď mal Rajmund Kolbe desať rokov, zjavila sa mu Panna Mária. Ponúkla mu dve koruny. Jedna bola biela na znak čistoty a druhá bola červená ako znak mučeníctva. Mal si jednu vybrať. Rajmund povedal:
"Chcem obe."
Stalo sa tak v roku 1904.
Obe koruny získal o tridsaťsedem rokov neskôr 14. augusta v roku 1941 v koncentračnom tábore v Osvienčime, kde zomrel. Tam mal ako väzeň číslo známe na celom svete 16 670. Svätý otec Ján Pavol II. pri kanonizácii Maximiliána Kolbeho za svätého v roku 1982 povedal:
"Táto kanonizácia je pre nás znamením času. Treba mať príklad v človeku, ktorý dokáže žiť s pravou láskou a vydať o tejto láske svedectvo. To je obzvlášť potrebné dnes, kedy si ľudstvo musí uvedomiť, že jedine láskou možno zvíťaziť nad zlom. Láska je jediná tvorivá sila, ktorá dokáže pre celý svet priniesť život dôstojný človeka, život v mieri a spravodlivosti pre všetkých."
Rajmund Maximilián Mária Kolbe žil ako kňaz s láskou, keď zakladal mestá Nepoškvrnenej Matky Božej. A to od Poľska, kde sa narodil, až po Japonsko, kde založil kláštor v Nagasaki a začal vydávať svoj časopis Rytier Nepoškvrnenej v japončine s názvom Seibo no Kishi.
Prvé mesto Nepoškvrnenej svätý Maximilián Kolbe postavil v Terezíne potom, ako ešte študent založil Milíciu Nepoškvrnenej, teda Militia Immaculatae, keď študoval na pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme. Tak vznikal jeho mariánsky program pre celý svet, pomocou ktorého chcel pre ľudí na zemi vytvoriť ovzdušie lásky pre ich pokojný život.
Rajmund – toto meno dostal pri krste, pochádzal z chudobnej poľskej rodiny s piatimi deťmi, v ktorej sa narodil v roku 1894.
Mal zbožnýcz rodičov,
energickú mamu, ktorá životné problémy
riešila viac pri nohách Madony
ako peňaženkou.
Po prorockom zjavení Panny Márie vo veku desiatich rokov mal túžbu stať sa kňazom. Vstúpil do rehole Františkánov. Po štúdiách začal uskutočňovať svoj mariánsky program pomocou rehoľného mesta zasväteného Panne Márii a preto nazvané ako mesto Nepoškvrnenej, ktoré získalo meno Niepokalanow. V ňom okolo osemsto rehoľných bratov obsluhovalo tlačiarenské stroje a vydávali obľúbený časopis Rytier Nepoškvrnenej.
Predstavení žasnú, čím ich prekvapuje tento bledý, chorý, tuberkulózny rehoľník. Chrlí síce zo svojich pľúc krv, ale chrlí aj Rytiera zo svojej rotačky.
Samozrejme, diablovi sa toto
konanie Maximiliána nepáči.
Musí urobiť svoju špinavú robotu,
aby znemožnil Maximiliána.
Po nemeckom obsadení Poľska Maximiliána Kolbeho zatkli a viackrát väznili. Už vo väzení v Paviaku vo Varšave ho esesmanský dozorca bil preto, že u neho videl krížik a kričal:
"Ty veríš v tohoto?"
Maximilián odpovedal:
"Verím a ako!"
Tak začal získavať aj červenú korunu mučeníctva. Nakoniec ho dali do koncentračného tábora v Osvienčime.
Odtiaľ ušiel väzeň a za to veliteľ rozhodol, že desiati väzni pôjdu na smrť vyhladovaním. Určil aj Františka Gajowniczeka, ktorý nariekal, že ho doma čaká žena a deti. Vtedy Maximilián Kolbe vystúpil sám z radu a šiel za veliteľom so slovami:
"Ja chcem ísť na smrť namiesto môjho kolegu. Prosím, mňa vyznačte na jeho miesto."
Veliteľ výmenu prijal. V roku 1982 sa svätorečenia Maximiliána Kolbeho v Ríme zúčastnil aj vtedy osemdesiatjeden ročný zachránený František Gajowniczek. Maximiliána Kolbeho zavreli do bunkra hladu číslo 18 na bloku číslo 13. Tu Kolbe pripravoval deviatich spoluväzňov na smrť hladom za spevu a modlitieb.
Bunker číslo 18 po troch týždňoch otvorili. Z desiatich väzňov v ňom žili ešte štyria. Medzi nimi aj Maximilián Kolbe. Veliteľ rozhodol, že ich majú okamžite zabiť podaním smrtiacej injekcie s kyselinou karbolovou. Svätý Maximilán Kolbe sa na vraha sladko usmial a so slovami "Ave Maria," pokojne zomrel.
Svoju duchovnosť vložil Maximilián už dávno do zvláštnej rovnice
v = V
vôľa človeka sa rovná vôli Božej
moja malá vôľa je kompatibilná s Božou vôľou?
Nehľadám v svojom živote len to, čo ja chcem,
ale hľadám Božiu vôľu?
Čo chce odo mňa Boh?
Aj Ježiš mal problém: Otče zober odo mňa tento kalich,
ale vzápätí dodáva: Nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane
Mária hľadala Božiu vôľu, Maximilián hľadal Božiu vôľu.
Obaja sú v Nebi.
Akú vôľu hľadám ja?
Moju, alebo Božiu???
NOC viery - 12. augusta 2026
Pán dekan začal svojimi spomienkami na ťažké obdobia svojho života. Keď mu lekári skonštatovali ťažké diagnózy. Bol ani nie tak v rukách lekárov – oni robili, čo mohli, ale jeho život závisel od Pána života a smrti – Pána Boha. Pán dekan bol na pokraji smrti. Či už to bolo v problémoch s pľúcami, alebo prekonaný infarkt. „Zachránili sme vás 30 minút po dvanástej.“ A v týchto ťažkých chvíľach dôveroval svojmu Bohu a Márii. Veril, že na príhovor Božej Matky, sv. Jána Pavla Veľkého, ktorého si tak ctí, mu Pán pomohol. Viera pána dekana je silná!
Aká veľmi dôležitá je naša viera
a dôvera v Boha!
Kľúčovým citátom dnešného dňa bolo vyjadrenie Alžbety. ... blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Zamýšľali sme sa nad veľmi povzbudivou témou: viera Panny Márie.
Mária je nazývaná požehnanou medzi ženami pre svoju obdivuhodnú vieru.
V Alžbetinom pozdrave každé slovo má bohatý význam. Zásadne dôležité sa však zdá až to, čo sa hovorí na konci: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán: (Lk 1, 45). Tieto slová možno postaviť vedľa oslovenia „milosti plná - kecharitomene“ v anjelovom pozdrave.
Pán dekan citoval mnohých cirkevných otcov, ako oni vyzdvihovali Máriu – ženu viery.
Máriinu vieru možno prirovnať k Abrahámovej viere, ktorého Apoštol nazýva „naším otcom vo viere“. Abrahámova viera je začiatkom Starej zmluvy. Máriina viera vo zvestovaní je začiatkom Novej zmluvy. Ako Abrahám „proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov“, tak aj Mária vo chvíli zvestovania uverila, že z moci Najvyššieho pôsobením Ducha Svätého sa stane Matkou Božieho Syna podľa anjelovho zvestovania.
Začala veľkú púť viery.
Pán dekan sa venoval dôležitému proroctvu Simeona.
Pán Ježiš je Znamenie, ktorému budú odporovať“. Je tu pekné vyjadrenie: tieto jeho slová o utrpení Božej Matky sa javia ako druhé zvestovanie Márii. A toto druhé zvestovanie je vlastne jej bolesť a neporozumenie od ľudí.
Mária prežila – ako sa vyjadril svätý Ján z Kríža – „noc viery“.
Mária dozrela vo svojej viere
a prežila svoju najhlbšiu noc pod krížom.
Každý z nás má aj svoju vlastnú noc viery, svoje vlastné opustenie, svoj vlastný kríž. Nikto z nás sa tejto skúsenosti nevyhýba.
Kríž príde skôr či neskôr, možno už prišiel, možno len príde. Mária je tá, ktorá nás učí, čo vtedy robiť, ako vytrvať napriek strachu, temnote a zúfalstvu.
Matka Božia nám pomáha neutekať,
dôverovať Ježišovi!
Na rozdiel od viery učeníkov, ktorí sa rozutekali, jej viera bola oveľa osvietenejšia. Z kríža akoby zo samého ohniska tajomstva vykúpenia sa šíri lúč a otvára sa perspektíva požehnania viery.
Moderátorka sa pýta kňaza: „Prečo nemáš rád slovo Boh?“
Mali by sme to slovo odložiť a nepoužívať ho. Je zanesené nánosmi, dnes už nikomu nič nehovorí.
A on chce hľadať ľudskosť. Chlapče, kde nie je Boh, tam nie je ani ľudskosť!
Odlož Boha a bude zverskosť a nie ľudskosť! Akú má vieru tento chlapec?
Aká je jeho noc viery?
Aká je moja viera?
V závere pán dekan spomenul knihu
Sila ruženca
a z nej príbeh sv. Josemáriu. Na strednej škole bol stratený. V nedeľu chodil do kostola, no robil to len zo zvyku. Niečo mu chýbalo, Cítil hlbokú neistotu a prázdnotu, ktorej sa nevedel zbaviť. Dostala sa mu do rúk kniha Obdivuhodné tajomstvo presvätého ruženca. V jeho vnútri sa začalo niečo hýbať. Zachytil jemné vnuknutie modliť sa ruženec každý deň. Príťažlivosť hriechu slabla. Pravdy viery ožili. Začal pristupovať k sviatostiam. Pán sa stal stredobodom jeho života. Dnes pri pohľade späť vidí, že bez ruženca by bol celkom stratený. Ako kňaz nemôže dávať to, čo nemá. Ako kňaz nedokáže zachraňovať duše bez milosti. Každý deň sa modlí všetky ružence. Denne takouto modlitbou sa môže dotknúť všetkých sŕdc. Na vlastné oči videl silu tejto modlitby. Má moc zmeniť životy.
„Zmenila aj ten môj,“ dodáva na záver...
Už si zažil/a noc viery?
Alebo Ťa ešte len čaká?
Učme sa od Márie.
Ona noc Golgoty zvládla v dôvere
v silu svojho Syna – Boha.
Modlitba, svätá spoveď, ruženec,
Eucharistia
Neodhoď Boha!
Ani nehľadaj ľudskosť. Tá bez Boha bude zverskosť.
Buď verný/á Bohu ako Mária.
Noc Tvojej viery je riešením v Ježišových rukách.
Zhrnutie v desiatich bodoch:
1. Blahoslavená, ktorá si uverila - tieto slová možno postaviť vedľa oslovenia „milosti plná“ v anjelovom pozdrave.
2. Poslušnosť viery
3. Eva – Mária
4. Mária – Abrahám
5. Mária – Zachariáš – rozdiel
6. Začína jej púť viery
7. Simeonove slová: druhé zvestovanie Márii – bolesť
8. Skrytý život Ježiša v Nazarete - aj Máriin život je „skrytý s Kristom v Bohu.
9. Noc viery – sv. Ján z Kríža
10. Noc Tvojej viery je riešením v Ježišových rukách.