Pápež František v Rumunsku
Homília: Blahoslavení mučeníci sú vzorom pre boj s dnešnými ideológiami
V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri beatifikačnej svätej liturgii v gréckokatolíckom obrade, ktorej predsedal v nedeľu 2. júna 2019 v Areáli slobody v rumunskom meste Blaž.
«Rabbi, kto zhrešil, on alebo jeho rodičia, že sa narodil slepý?» (Jn 9,2). Táto otázka učeníkov adresovaná Ježišovi spúšťa rad pohybov a činností, ktoré budú sprevádzať celé evanjeliové rozprávania, odhalia a zdôraznia to, čo skutočne oslepuje ľudské srdce.
Ježiš, tak ako jeho apoštoli, vidí slepého od narodenia, je schopný ho spoznať, a dať do centra. Potom, čo vyhlásil, že jeho slepota nie je dôsledkom hriechu, zmieša prach zo zeme so slinami a potrie mu oči; následne mu prikáže, aby sa umyl v rybníku Siloe. Keď sa umyje, slepec začne vidieť. Je zaujímavé si všimnúť, ako je zázrak vyrozprávaný len v dvoch veršoch, a všetci ostatní sústredia pozornosť nie na uzdraveného slepca, ale na diskusie, ktoré vyvolá.
Zdá sa, že jeho život a predovšetkým jeho uzdravenie sa stáva čímsi banálnym, anekdotickým, alebo vecou diskusie, ako aj dôvodom podráždenia a mrzutosti. Uzdravený slepec najprv dostáva otázky od ohromeného davu, a potom od farizejov, a títo sa vypytujú aj jeho rodičov. Spochybňujú identitu uzdraveného, potom popierajú Boží zásah s vytáčkou, že Boh nekoná v sobotu. Napokon dokonca pochybujú o tom, že ten muž sa narodil slepý.
Celá táto scéna a diskusie odhaľujú, ako je zložité chápať skutky a priority Ježiša, ktorý je schopný postaviť do centra toho, kto bol na periférii, predovšetkým, keď sa ľudia domnievajú, že prvoradá je sobota, a nie láska Otca, ktorý chce zachrániť všetkých ľudí (por. Tim 2,4). Slepec musel žiť nielen so svojou slepotou, ale aj so slepotou tých, ktorí boli okolo neho.
Takéto sú prejavy odporu a nepriateľstva, ktoré vznikajú v ľudskom srdci, keď sa do centra namiesto osôb postavia súkromné záujmy, etikety, teórie, abstrakcie a ideológie. Kam len prídu, zanechávajú za sebou len zaslepenie všetkého a všetkých. Naopak, Pánova logika je odlišná: neukrýva sa v nečinnosti alebo v ideologickej abstrakcii, ale hľadá osobu s jej tvárou, jej zraneniami, jej príbehom. Ide jej v ústrety a nenechá sa podviesť rečami neschopnými dať prioritu a ústredné miesto tomu, čo je skutočne dôležité.
Táto zem dobre pozná utrpenie ľudu, keď ťarcha ideológie alebo istého režimu má presilu nad životom a predsúva sa ako norma pred samotný život a vieru ľudí; keď sa schopnosť rozhodovať, sloboda a priestor pre kreativitu okliešťuje, či dokonca celkom zruší (porov. Encyklika Laudato si´, 108). Bratia a sestry, vy ste si vytrpeli reči a praktiky založené na diskreditácii, ktoré siahali až po vypudenie a zlikvidovanie tých, ktorí sa nemohli brániť, a umlčanie nesúhlasných hlasov.
Pomyslime predovšetkým na sedem gréckokatolíckych biskupov, ktorých som mal tú radosť vyhlásiť za blahoslavených. Pod krutým útlakom režimu prejavili vieru a lásku, ktoré boli príkladom pre ľud. S veľkou odvahou a vnútornou pevnosťou prijali tvrdé väzenie a zlé zaobchádzanie každého druhu, nezapreli však príslušnosť k svojej milovanej Cirkvi. Títo pastieri, mučeníci viery, nadobudli a zanechali rumunskému ľudu vzácne dedičstvo, ktoré môžeme vložiť do dvoch slov: sloboda a milosrdenstvo.
Uvažujúc nad slobodou, nemôžem si nevšimnúť, že slávime túto Božskú liturgiu v „Areáli slobody“. Toto významné miesto pripomína jednotu vášho ľudu, ktorú sa podarilo dosiahnuť pri rozmanitosti náboženských vyjadrení: to predstavuje duchovné dedičstvo, ktoré obohacuje a charakterizuje rumunskú kultúru a národnú identitu. Noví blahoslavení trpeli a obetovali svoj život, keď sa vzopreli neslobodnému a donucovaciemu ideologickému systému, ktorý popieral základné práva ľudskej osoby. V tom smutnom období bol život katolíckeho spoločenstva vystavený tvrdej skúške zo strany diktátorského a bezbožného režimu: všetci biskupi a mnohí veriaci Gréckokatolíckej cirkvi aj Katolíckej cirkvi latinského obradu boli prenasledovaní a väznení.
Druhým aspektom duchovného dedičstva nových blahoslavených je milosrdenstvo. S húževnatosťou v zachovaní vernosti Kristovi sa v nich spájala ochota k mučeníctvu - bez slova nenávisti voči prenasledovateľom, ku ktorým prejavovali zásadnú miernosť. Veľmi výrečne to vyjadril počas väznenia biskup Iuliu Hossu: «Boh nás poslal do týchto temnôt utrpenia, aby sme darovali odpustenie a modlili sa za obrátenie všetkých».
Tieto slová sú symbolom a syntézou postoja, ktorým títo blahoslavení v období skúšky podporovali svoj ľud v tom, aby pokračoval vo vyznávaní viery bez ústupkov a prekrútení. Tento postoj milosrdenstva voči tyranom je prorockým odkazom, pretože sa dnes ponúka ako pozvanie pre všetkých: premáhať nevraživosť láskou a odpustením, žiť dôsledne a s odvahou kresťanskú vieru.
Drahí bratia a sestry, aj dnes sa znovu objavujú nové ideológie, ktoré sa nenápadným spôsobom snažia presadiť a vykoreniť náš ľud z jeho bohatých kultúrnych a náboženských tradícií. Ideologické kolonizácie, ktoré opovrhujú hodnotou ľudskej osoby, života, manželstva a rodiny (porov. Apošt. exhort. Amoris laetitia, 40) a škodia, s ponukami znamenajúcimi odcudzenie, rovnako ateistickými ako tie v minulosti, škodia predovšetkým našim mladým a deťom, keď ich zanechávajú bez koreňov, z ktorých by mohli rásť (porov. Apošt. exhortácia Christus vivit, 78).
A potom sa všetko stáva nepodstatným, len ak to neslúži vlastným okamžitým záujmom, a ľudia sú vedení k tomu, aby využívali druhých a slúžili si nimi ako obyčajnými predmetmi (porov. Encyklika Laudato si´, 123-124). Sú to hlasy, ktoré sa rozsievaním strachu a rozdelenia usilujú vymazať a pochovať najvzácnejšie dedičstvo, ktoré sa v týchto končinách zrodilo. Myslím v rámci tohto dedičstva napríklad na Edikt z Tordy, z roku 1568, ktorý sankcionoval každý druh radikalizmu a podporoval - ako jeden z prvých v Európe - postoj náboženskej tolerancie.
Chcem vás povzbudiť, aby ste prinášali svetlo Evanjelia našim súčasníkom a pokračovali v zápase, tak ako títo blahoslavení, proti týmto novým ideológiám, ktoré povstávajú. Nám teraz prislúcha bojovať, tak ako im vtedy prislúchalo bojovať v tých časoch. Nech ste svedkami slobody a milosrdenstva, nech vďaka vám preváži bratstvo a dialóg nad rozdeleniami, nech rastie to bratstvo krvi, ktoré má svoj pôvod v časoch utrpenia, keď sa kresťania, vzájomne rozdelení behom dejín, ukázali byť navzájom bližšími a solidárnejšími. Milovaní bratia a sestry, nech vás na vašej ceste sprevádza materská ochrana Panny Márie, svätej Matky Božej a orodovanie nových blahoslavených.
Pápež v Rumunsku blahorečil sedem biskupov umučených za komunizmu
Za stotisícovej účasti veriacich pápež František v meste Blaž v rumunskej Transylvánii predsedal v nedeľu 2. júna východnej liturgii v byzantskom obrade, pri ktorej vyhlásil za blahoslavených siedmich gréckokatolíckych biskupov umučených v dobe komunizmu. Svätý Otec František takýmto spôsobom predsedal východnej liturgii vôbec po prvý raz.
Novými blahoslavenými sú kardinál Iuliu Hossu a biskupi Vasile Aftenie, Ioan Balan, Valeriu Traian Frentiu, Ioan Suciu, Tit Liviu Chinezu a Alexandru Rusu. Sedem biskupov Rumunskej gréckokatolíckej cirkvi položilo život v rozpätí rokov 1950 až 1970. Boli zabití z nenávisti k viere ateistickým totalitným režimom, ktorý doslova vyhladil katolícku cirkevnú hierarchiu. Podobný osud v Rumunsku postihol aj biskupov latinského obradu. Dvoch z nich, Vladimira Ghiku a Antona Ďurčoviča (Durcovici) blahorečila Cirkev v rokoch 2013 a 2014.
V homílii pápež František vychádzal z udalosti Ježišovho uzdravenia slepého v Jánovom evanjeliu (9,1-38). Poukázal na skutočnosť, že samotný slepec bol obkolesený slepotou okolitej spoločnosti, poznačenej postojmi uzavretosti a ideológií. V tejto súvislosti predstavil nových blahoslavených ako tých, ktorí boli ochotní príkladom vnútornej slobody a milosrdnej lásky k nepriateľom uchrániť duchovné korene aj za cenu vlastného života. Okrem iného uviedol:
„Aj dnes sa znovu objavujú nové ideológie, ktoré sa nenápadným spôsobom snažia presadiť a vykoreniť náš ľud z jeho bohatých kultúrnych a náboženských tradícií. Ideologické kolonizácie, ktoré opovrhujú hodnotou ľudskej osoby, života, manželstva a rodiny a škodia, s ponukami znamenajúcimi odcudzenie, rovnako ateistickými ako tie v minulosti, škodia predovšetkým našim mladým a deťom, keď ich zanechávajú bez koreňov, z ktorých by mohli rásť.
A potom sa všetko stáva nepodstatným, len ak to neslúži vlastným okamžitým záujmom, a ľudia sú vedení k tomu, aby využívali druhých a slúžili si nimi ako obyčajnými predmetmi. Sú to hlasy, ktoré sa rozsievaním strachu a rozdelenia usilujú vymazať a pochovať najvzácnejšie dedičstvo, ktoré sa v týchto končinách zrodilo. Myslím v rámci tohto dedičstva napríklad na Edikt z Tordy, z roku 1568, ktorý sankcionoval každý druh radikalizmu a podporoval - ako jeden z prvých v Európe - postoj náboženskej tolerancie.
Chcem vás povzbudiť, aby ste prinášali svetlo Evanjelia našim súčasníkom a pokračovali v zápase, tak ako títo blahoslavení, proti týmto novým ideológiám, ktoré povstávajú. Nám teraz prislúcha bojovať, tak ako im vtedy prislúchalo bojovať v tých časoch.“
V stotisícovom zhromaždení boli aj rumunský prezident, premiérka a starosta mesta Blaž. Podľa oficiálnych údajov rumunských úradov, okolo 80 tisíc ľudí bolo priamo na ploche pred liturgickým priestorom, ďalšie dve desiatky tisíc sledovalo obrad blahorečenia cez veľkoplošné obrazovky na námestiach.
Siedmi noví blahoslavení biskupi-mučeníci
Bl. Iuliu Hossu (1885-1970) pochádzal z oblasti Transylvánie, kde sa narodil v roku 1885, kňazstvo prijal v roku 1910 a v Ríme získal doktorát z teológie. V roku 1917 bol menovaný biskupom gréckokatolíckej eparchie Gherla v Transylvánii (Sedmohradsko). Dňa 1. decembra 1918 osobne predniesol Deklaráciu zjednotenia Rumunska, ktorou sa Transylvánia, predtým súčasť Rakúsko-Uhorska, pripojila k zrodu samostatného Rumunska.
V rokoch 1940-1944 bol biskup Hossu duchovnou oporou pre sedmohradských Rumunov v dobe, keď oblasť okupovali Horthyho maďarské vojská. Po nástupe sovietskej moci odolával nátlakom na prestúpenie k pravosláviu.
V roku 1948 bol vladyka Hossu uväznený a prešiel viacerými komunistickými väznicami na území Rumunska. Pápež Pavol VI. ho v roku 1969 kreoval na kardinála in pectore, čiže v tajnosti. Biskup Iuliu Hossu sa ocitol pred ťažkou voľbou, keď ho pápežský vyslanec informoval, že rumunská vláda bola ochotná akceptovať jeho menovanie za kardinála za podmienky, že navždy opustí krajinu.
Hrdinský duchovný pastier odmietol opustiť svojich veriacich a rozhodol sa naďalej zdieľal osud svojho ľudu. Zomrel 28. mája 1970 v Bukurešti. Jeho posledné slová boli: „Môj boj sa končí, váš pokračuje.“ Kardinálske menovanie bolo zverejnené až v roku 1973, tri roky po jeho smrti.
V osobnom denníku bl. biskupa a mučeníka Iulia Hossu z doby väzenia v auguste 1961 čítame: „Tvoju lásku, Pane, mi nedokázali odňať, tá mi stačí. Prosím ťa o odpustenie všetkých mojich hriechov a pokorne ti ďakujem celým svojím bytím za to, čo si mi dal, svojmu nehodnému sluhovi“.
Bl. Vasile Aftenie (1899-1950) bol biskupom Faragaša a Alby Júlie. V roku 1948 bol uväznený spolu s ďalšími piatimi gréckokatolíckymi biskupmi. V roku 1949 bol surovo mučený a telesne zmrzačený, zomrel 10. mája 1950.
Bl. Ioan Balan (1880-1959) bol biskupom eparchie Lugoj, bl. Valeriu Traian Frentiu (1875-1952) bol eparchom Oraday, bl. Ioan Suciu (1907-1953) bol apoštolským administrátorom Archieparchie Alba Júlia - Faragaš. Jeho telesné pozostatky dodnes neboli identifikované.
Bl. Tit Liviu Chinezu (1904-1955) bol uväznený v roku 1947 spolu s ďalšími 25 gréckokatolíckymi kňazmi. Biskupské svätenie prijal tajne vo väzení v roku 1949. Zomrel 15. januára 1955, keď ho nechali zamrznúť v cele a je pochovaný na neznámom mieste na cintoríne pre chudobných.
Bl. Alexandru Rusu (1884-1963) bol biskupom Muramureša a v roku 1946 bol zvolený za metropolitu, čo však štát neuznal. V roku 1948 bol uväznený. Väčšina z umučených rumunských biskupov bola pozbavená slobody bez súdneho procesu. Biskup Rusu bol výnimkou, keďže v roku 1957 bol súdom komunistickým režimu odsúdený na 25 rokov väzenia za údajné navádzanie k vlastizrade. Zomrel v roku 1963 a bol pochovaný bez náboženského obradu na väzenskom cintoríne.
Homília pápeža v rumunskej mariánskej Svätyni Šumeleu Čiuk
Plné znenie homílie pápeža Františka, ktorú predniesol pri svätej omši v mariánskej Svätyni Šumeleu Čiuk v Rumunsku 1. júna 2019.
S radosťou a vďačnosťou Bohu sa dnes nachádzam s vami, drahí bratia a sestry, v tejto drahej mariánskej svätyni, bohatej na dejiny a vieru, kde ako deti prichádzame, aby sme sa stretli s našou Matkou a aby sme potvrdili, že sme bratia. Svätyne, takmer „sviatostné“ miesta Cirkvi ako poľnej nemocnice, uchovávajú pamiatku veriaceho ľudu, ktorý uprostred svojich trápení neúnavne hľadá zdroj živej vody, kde sa občerstvuje nádej. Sú to miesta sviatkov a slávení, sĺz a prosieb. Prichádzame bez mnohých slov k nohám Matky, aby sa na nás pozrela a aby nás svojím pohľadom priviedla k tomu, ktorý je „Cesta, Pravda a Život“ (Jn 14,6).
Nerobíme to hocakým spôsobom, sme pútnici. Sem každoročne v sobotu na Turíce prichádzate na púť, aby ste dodržali sľub vašich predkov, a aby ste si posilnili vieru v Boha a úctu k Panne Márii, vyobrazenej monumentálnou drevenou sochou. Táto každoročná púť patrí k dedičstvu Transylvánie, ale ctí si spolu náboženské tradície rumunské i maďarské, zúčastňujú sa tu i veriaci iných vierovyznaní a to je symbol dialógu, jednoty a bratstva. Je to výzva obnovovať svedectvá viery, ktorá sa stáva životom a svedectvá života, ktorý sa stáva nádejou. Putovať znamená vedieť, že prichádzame ako ľud do nášho domu. Znamená to byť si vedomí, že sme jeden ľud. Ľud, ktorého bohatstvom je jeho tisíc tvárí, tisíc kultúr, jazykov a tradícií; svätý veriaci Boží ľud, ktorý s Máriou kráča na púti spievajúc o milosrdenstve Pána. Ak sa v Káne Galilejskej Mária prihovorila u Ježiša, aby urobil prvý zázrak, v každej svätyni bdie a prihovára sa, nielen u svojho Syna, ale obracia sa aj na každého z nás, aby sme si nenechali ukradnúť bratstvo takými hlasmi a ranami, ktoré živia rozdelenie a roztrieštenosť. Na zložité a smutné udalosti minulosti sa nemá zabudnúť či ich popierať, ale nesmú ani vytvárať prekážku alebo dôvod zabraňujúci vytúženému bratskému spolužitiu.
Putovať znamená cítiť sa povolaní a podnecovaní kráčať spolu prosiac Pána o milosť premeniť staré i súčasné nevraživosti a nedôverčivosti na nové príležitosti k jednote spoločenstva: znamená odpútať sa od našich istôt a pohodlia v záujme hľadania novej zeme, ktorú nám Pán chce dať. Putovanie je výzvou objaviť a šíriť ducha spolunažívania, nemať strach zamiešať sa, stretnúť sa a pomáhať si. Putovať znamená byť účastnými na tomto trochu nesúrodom prílive, ktorý sa môže premeniť na opravdivú skúsenosť bratstva, na neustále solidárnu karavánu pre budovanie dejín (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 87). Putovanie sa ani tak nepozerá na to, čo mohlo byť (a nebolo), ale skôr na všetko to, čo nás čaká a už to nemôžeme odkladať. Znamená to veriť v Pána, ktorý prichádza, a ktorý je medzi nami tým, že podporuje a stimuluje solidaritu, bratstvo, túžbu po dobre, pravde a spravodlivosti (porov. tamtiež, 71). Putovanie je záväzok bojovať, aby tí, ktorí boli včera vzadu, stali sa protagonistami zajtrajška a aby protagonisti dnešného dňa neboli zajtra ponechaní vzadu. Toto, bratia a sestry, si vyžaduje dômyselnú prácu utkávania budúcnosti. To je dôvod, prečo sme tu, aby sme spolu povedali: Matka, nauč nás, zachovávať budúcnosť.
Putovať do tejto svätyne nám obracia zrak na Máriu a tajomstvo Božieho vyvolenia. Ona, dievča z Nazareta, malej oblasti Galiley, na periférii Rímskej ríše a aj na okraji Izraela, bola schopná svojím „áno“ začať revolúciu nehy (porov. tamtiež, 88). Tajomstvo vyvolenia zo strany Boha, ktorý zhliada na slabého, aby zmiatol silných, podnecuje a dáva aj nám odvahu povedať „áno“, tak ako ona, ako Mária, aby sme kráčali cestami zmierenia. Bratia a sestry, nezabúdajme: Pán nesklame toho, kto riskuje. Kráčajme, a kráčajme spoločne, riskujme, prenechajúc, aby Evanjelium bolo tým kvasom schopným preniknúť všetko a darovať našim národom radosť zo spásy, v jednote a bratstve.
Pozdrav pápeža pri modlitbe „Otče náš“ v pravoslávnej katedrále v Bukurešti
Vyvrcholením ekumenické etapy návštěvy se stala recitace Modlitby Páně ve stále ještě rozestavěné pravoslavné katedrále „Spásy lidu“, jejíž dokončení se plánuje až na rok 2024. Impozantní chrám nad půdorysem řeckého kříže v centru Bukurešti pojme 5 tisíc věřících. Jan Pavel II. při své návštěvě Rumunska v roce 1999 přispěl na stavbu částkou 200 tisíc dolarů a je zapsán mezi donátory katedrály. Ještě před modlitbou, která zazněla dvakrát, nejprve v latině a poté v rumunštině, přednesl papež František rozjímání nad modlitbou Otčenáš.
„Jsme v očekávání: přijď Tvé království, o které prosíme a po kterém toužíme, neboť vidíme, že dynamiky světa jej nepodporují Dynamiky orientované logikou peněz, zájmů a moci. Pohrouženi do stále bezuzdnějšího konzumismu, svazujícího jiskřivým, leč prchavým třpytem, pomoz nám, Otče věřit v to, oč prosíme, zřeknout se pohodlného bezpečí moci, klamných svodů světskosti, troufalého nároku soběstačnosti, pokrytecké péče o zevnějšek. Tak neztratíme ze zřetele království, do něhož nás voláš.“
Papež připomínal, že chléb vezdejší je chlebem služby, který je lámán, aby sloužil nám a naopak nás vybízí k vzájemné službě. Prosil také o chléb paměti, o milost zpevňující společné kořeny naší křesťanské identity, v době, kdy zejména mladí lidé postrádají základy existence.
„Otčenáš není modlitbou, která chlácholí, nýbrž voláním tváří v tvář dnešnímu hladu po lásce, individualismu a lhostejnosti, jež znesvěcují tvoje jméno, Otče. Pomoz nám hladovět po sebedarování. Připomínej nám, kdykoli se modlíme, že k životu není třeba se zakonzervovat, nýbrž rozdávat a sdílet, nikoli hromadit; sytit spíše druhé než sebe, protože blahobyt je blahobytem pouze, patří-li všem.“
Pokaždé, když se modlíme, žádáme, abys nám odpustil naše viny. K tomu je třeba odvahy, protože to zavazuje rovněž k tomu, abychom odpustili našim viníkům. Proto musíme najít sílu odpustit ze srdce bratrovi (srov. Mt 18,35) jako Ty, Otče, odpouštíš naše viny, nechat za sebou minulost a společně přijmout přítomnost.“
Plné znenie pozdravu Svätého Otca Františka pri modlitbe „Otče náš“ v novej pravoslávnej Katedrále Spásy ľudu v Bukurešti, ktorý predniesol 31. mája 2019.
Vaša svätosť, drahý brat, drahí bratia a sestry!
Chcem vyjadriť svoju vďaku a dojatie z toho, že sa nachádzam v tomto svätom chráme, ktorý nás zhromažďuje zjednotených. Ježiš povolal bratov Ondreja a Petra, aby zanechali siete a spoločne sa stali rybármi ľudí (porov. Mk 1,16-17). Vlastné povolanie nie je úplné bez bratovho povolania. Dnes chceme spoločne bok po boku „spustiť sieť“, zo srdca krajiny pozdvihnúť spoločnú modlitbu Otče náš. V nej je obsiahnutá naša identita synov, a dnes osobitným spôsobom bratov, ktorí sa modlia bok po boku. Modlitba Otče náš obsahuje istotu prísľubu, ktorý dal Ježiš svojím učeníkom: „Nenechám vás ako siroty“ (Jn 14,18) a ponúka nám dôverovať mu, aby sme dostali a aj prijali dar v podobe brata. Chcem sa preto podeliť pár slovami ako prípravu na modlitbu, ktorú budem prednášať za naše bratské putovanie a aby Rumunsko mohlo vždy byť domovom pre všetkých, krajinou stretávania sa, záhradou, kde rozkvitá zmierenie a spoločenstvo.
Zakaždým, keď sa modlíme „Otče náš“ potvrdzujeme, že slovo Otec nemôže zostať bez vypovedania náš. Zjednotení v Ježišovej modlitbe, zjednocujeme sa aj v jeho prežívaní lásky a v orodovaní, čo nás vedie povedať: Otče môj a Otče váš, Boh môj a Boh váš (porov. Jn 20,17). Je to pozvanie, aby sa to „moje“ premenilo na naše a to naše sa potom stalo modlitbou. Pomôž nám, Otče, aby sme život brata brali vážne, aby sme jeho príbeh urobili naším. Pomôž nám nesúdiť brata za jeho činy a obmedzenia, ale ho najskôr prijať ako tvojho syna. Pomôž nám, Otče, víťaziť nad pokušením cítiť sa ako starší bratia, ktorí tým, že sú v strede, zabúdajú na dar v podobe toho druhého (porov. Lk 15,25-32).
Teba, ktorý si na nebesiach – na tých nebesiach, ktoré objímajú všetkých a kde dávaš vychádzať slnku nad dobrých i zlých, nad spravodlivých i nad nespravodlivých (porov. Mt 5,45) – Teba prosíme o tú svornosť, ktorú sme na zemi nedokázali zachovať. Prosíme o ňu na príhovor toľkých všetkých bratov a sestier vo viere, ktorí teraz spoločne prebývajú v tvojom nebi po tom, čo uverili, milovali a veľa si vytrpeli, a to i v dnešných dňoch, iba za to, že sú kresťanmi.
Ako oni, aj my chceme posväcovať tvoje meno tým, že ho postavíme do centra všetkých našich záujmov. Nech je to tvoje meno, Pane, a nie to naše, čo nás rozhýbe a podnieti k činom kresťanskej lásky. Koľkokrát našu modlitbu obmedzujeme na žiadanie darov a na zoznamy prosieb, zabúdajúc na to, že prvoradá vec je chváliť tvoje meno, klaňať sa tvojej osobe, aby sme potom v osobe brata, ktorého si postavil vedľa nás, rozpoznali tvoj živý odraz. Uprostred toľkých vecí, ktoré sa pomíňajú a za ktorými sa ženieme, pomôž nám, Otče, hľadať to, čo pretrvá: tvoja prítomnosť a prítomnosť brata.
Sme v očakávaní príchodu tvojho kráľovstva: prosíme oň a túžime po ňom, lebo vidíme, že dynamiky tohto sveta mu nezodpovedajú. Sú to dynamiky zamerané na logiku peňazí, osobného prospechu, moci. Keď sa nachádzame ponorení v stále bezuzdnejšom konzumizme, ktorý nás okúzľuje iskrivým, no prchavým ligotom, pomáhaj nám, Otče, veriť v to, čo sa modlíme: zriecť sa pohodlných istôt moci, podvodných lákadiel svetáckosti, prázdnej domýšľavosti, že si vystačíme sami, pokrytectva starajúceho sa o zovňajšok. Takto nestratíme zo zreteľa to Kráľovstvo, do ktorého nás ty voláš.
Buď vôľa tvoja, nie naša. Božou vôľou je spása všetkých. Potrebujeme, Otče, rozšíriť horizonty, aby sme v našej obmedzenosti neokliesnili tvoju milosrdnú spásnu vôľu, ktorá chce objať všetkých. Pomôž nám, Otče, a pošli nám, ako na Turíce, Ducha Svätého, pôvodcu odvahy a radosti, aby nás pobádal ohlasovať radostnú zvesť Evanjelia poza hranice našich pospolitostí, našich jazykov, našich kultúr, našich národov.
Každý deň ho potrebujeme, chlieb náš každodenný. On je chlebom života (porov. Jn 6,35.48), ktorý nám dáva cítiť, že sme milovanými synmi a dcérami a ktorý zasycuje každú našu samotu a osirelosť. On je chlebom služby: keď sa dáva lámať, aby bol naším služobníkom, žiada od nás, aby sme si slúžili navzájom (porov. Jn 13,14). Otče, keď nám dávaš každodenný chlieb, živ v nás clivú túžbu po bratovi a potrebu slúžiť mu. Keď prosíme o každodenný chlieb, prosíme ťa tiež o chlieb pamäti, o milosť upevňovať spoločné korene našej kresťanskej identity, ktoré sú nevyhnutné v čase, keď ľudstvo, a zvlášť mladé generácie, riskujú, že sa ocitnú vykorenené uprostred mnohých nestálych (dosl. „tekutých“) situácií, neschopné dať životu pevný základ. Chlieb, o ktorý prosíme, s jeho dlhým príbehom od siatby až po klas, od žatvy až po položenie na stôl, nech v nás vzbudí túžbu stať sa trpezlivými pestovateľmi spoločenstva, ktorí budú neúnavne dávať vzklíčiť semiačkam jednoty, dávať vykysnúť dobru, ktorí budú vždy konať po boku brata: bez upodozrievania či odstupu, bez nanucovania či homologizovania (potierania svojrázov), v spolunažívaní vzájomne zmierených rozdielností.
Chlieb, o ktorý dnes prosíme, je tiež chlebom, ktorý mnohým dennodenne chýba, zatiaľ čo hŕstka iných ho má nadbytok. Otče náš nie je modlitbou, ktorá má uchlácholiť, ale volaním proti hladomoru lásky našich čias, proti individualizmu a ľahostajnosti, ktoré znesväcujú tvoje meno, Otče. Pomôž nám, aby sme mali hlad darovať sa. Pripomínaj nám, zakaždým keď sa budeme modliť, že pre život sa nepotrebujeme zakonzervovať, ale sa lámať; deliť sa, nie zhŕňať; zasycovať hlad druhých viac než plniť seba samých, lebo blahobyt je len vtedy ozajstný, ak ho majú všetci.
Vždy, keď sa modlíme, prosíme, aby nám boli odpustené naše viny. Chce to odvahu, lebo zároveň sa zaväzujeme odpúšťať našim vinníkom. A tak potrebujeme nájsť silu zo srdca odpustiť bratovi (porov. Mt 18,35), tak ako ty, Otče, odpúšťaš naše hriechy: hodiť za chrbát našu minulosť a spoločne objať prítomnosť. Pomôž nám, Otče, nepoddať sa strachu, nevnímať otvorenosť ako hrozbu; pomôž nám mať silu odpustiť si a kráčať ďalej, mať odvahu a neuspokojiť sa s pokojným životom, ale neustále nanovo, s priezračnosťou a úprimne hľadať tvár brata.
A keď zlo, číhajúce predo dvermi srdca (porov. Gn 4,7), nás bude vťahovať do uzavretosti v nás samých; keď pokušenie k izolácii zosilnie a bude zastierať podstatu hriechu, ktorou je vzdialenie sa od teba a od nášho blížneho, vtedy nám opäť pomôž, Otče. Dodaj nám silu nachádzať v bratoch tú podporu, ktorú si nám ty postavil po boku, aby sme kráčali k tebe, a mať spoločne odvahu povedať: „Otče náš“. Amen.
Teraz prednesme modlitbu, ktorú nás naučil Pán.
Homília Svätého Otca v katolíckej Katedrále sv. Jozefa v Bukurešti
V plnom znení homília Svätého Otca Františka zo svätej omše v piatok 31. mája 2019, ktoré sa konalo v Katedrále sv. Jozefa v Bukurešti na sviatok Navštívenia Panny Márie.
Evanjelium, ktoré sme si vypočuli, nás pohružuje do stretnutia dvoch žien, ktoré sa objímajú a všetko napĺňajú šťastím a chválou. Radosťou jasá dieťa a Alžbeta žehná sesternici pre jej vieru. Obdivuhodné skutky, ktoré uskutočnil Pán vo svojej pokornej služobnici, zasa ospevuje Mária slávnostným hymnom nádeje pre tých, ktorí už nemôžu spievať, pretože prišli o hlas... Je to spev nádeje, ktorý chce zobudiť aj nás a pozvať aj nás, aby sme ho dnes zaspievali prostredníctvom troch vzácnych prvkov, ktoré sa rodia z kontemplácie prvej učeníčky: Mária kráča, Mária sa stretáva, Mária sa raduje.
Mária kráča... z Nazareta do domu Zachariáša a Alžbety. Je to prvá z Máriiných ciest, o ktorej hovorí Písmo. Prvá z mnohých. Pôjde z Galiley do Betlehema, kde sa narodí Ježiš. Bude utekať do Egypta, aby zachránila Dieťa pred Herodesom a pôjde do Jeruzalema každoročne na Veľkú noc, až po tú poslednú, pri ktorej bude nasledovať Syna na Kalváriu. Tieto cesty majú jednu črtu – nikdy to neboli cesty ľahké, vyžadovali si odvahu a trpezlivosť. Hovoria nám o tom, že Mária vie, čo sú výstupy a pozná aj tie naše, veď je našou sestrou na ceste. Skúsená v znášaní námah vie, ako nás vziať za ruku v drsných chvíľach, keď sa nachádzame pred najstrmšími úvraťami života. Mária ako dobrá matka vie, že láska si razí cestu v každodenných maličkostiach. Je to láska a materinský dôvtip schopný premeniť jaskyňu pre zvieratá na Ježišov príbytok, a to len zopár biednymi plienkami a horou nehy (porov. Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 286). Kontemplovať Máriu nám umožňuje pohliadnuť na mnohé ženy, matky a starenky týchto krajov, ktoré obetavo a v skrytosti, s odriekaním a usilovnosťou stvárňujú prítomnosť a utkávajú sny zajtrajška. Tichá, húževnatá a nebadaná obetavosť, ktorá sa nebojí vyhrnúť si rukávy a vziať na plecia ťažkosti, len aby udržala život vlastných detí a celej rodiny dúfajúc „proti akejkoľvek nádeji“ (Rim 4,18). Táto skutočnosť je živou pripomienkou toho, že vo vašom národe žije a pulzuje silný zmysel pre nádej, aj napriek všetkým okolnostiam, ktoré by ju mohli zatemňovať, alebo by ju chceli uhasiť. Pri pohľade na Máriu a mnoho materských tvárí sa zakúša a oživuje priestor pre nádej (porov. Dokument z Aparecidy, 536), ktorá plodí a otvára novú budúcnosť. Povedzme to nahlas – v našom národe je miesto pre nádej. Preto Mária kráča a pozýva nás kráčať spoločne.
Mária sa stretáva s Alžbetou (porov. Lk 1,39-56) v jej pokročilom veku. A práve táto starenka hovorí o budúcnosti a prorokuje „naplnená Duchom Svätým“ (v. 41), nazýva ju „blahoslavenou“, lebo „uverila“ (v. 45) a predbieha tak posledné blahoslavenstvo evanjelií – blahoslavený, kto verí (porov. Jn 20,29). Hľa, tá, ktorá je mladá ide v ústrety starenke, hľadajúc korene, a starenka je znovuzrodená a prorokuje o mladej, darujúc jej budúcnosť. Tak sa mladí stretajú so starými, objímajú sa a majú schopnosť vzbudiť v každom to najlepšie. Je to zázrak kultúry stretnutia, kde nik nie je vyradený či onálepkovaný, ale naopak, kde sú všetci žiadaní, pretože sú potrební, aby mohla zažiariť Pánova tvár. Nemajú strach kráčať spolu, a keď sa tak deje, prichádza Boh a koná vo svojom ľude zázraky. Duch Svätý je ten, čo nám dáva odvahu vychádzať zo seba samých, z našich uzavretostí a našich úzko skupinových záujmov, aby nás naučil hľadieť poza zovňajšok a daroval nám možnosť dobre hovoriť o druhých – žehnať im – najmä tým našim bratom a sestrám, ktorí sa ocitli v nepohode, pripravení nielen o strechu nad hlavou či o chlieb, ale o priateľstvo a teplo spoločenstva, ktoré by ich objalo, ochránilo a prijalo. Je to kultúra stretnutia, ktorá pohýna nás kresťanov zakúšať zázrak materstva Cirkvi, ktorá hľadá, chráni a spája svoje deti. Keď sa v Cirkvi odlišné ríty vzájomne stretávajú, keď nie je na prvom mieste iba príslušnosť k vlastnej skupine či etniku, ale je to ľud, ktorý vie spoločne chváliť Boha, vtedy sa dejú veľké veci. Povedzme to nahlas: blahoslavený, kto verí (porov. Jn 20,19) a má odvahu vytvárať stretnutie a spoločenstvo.
Mária, ktorá kráča a stretáva Alžbetu, nám pripomína, kde chcel Boh prebývať a žiť, aká je jeho svätyňa a na ktorom mieste môžeme počúvať jeho tlkot srdca: uprostred jeho ľudu. Tam prebýva, tam žije, tam nás čaká. Pocíťme na sebe pozvanie proroka nebáť sa a nenechať ochabnúť naše ruky. Pretože Pán, náš Boh, je medzi nami, je mocným spasiteľom (porov. Sof 3,16-17). Je uprostred svojho ľudu. Toto je tajomstvo kresťana – Boh je medzi nami ako mocný spasiteľ. Táto istota nám tak ako Márii umožňuje spievať a jasať v radosti. Mária sa raduje, raduje, lebo je nositeľkou Emanuela, Boha s nami. „Byť kresťanmi je radosťou v Duchu Svätom“ (Ap. exhort. Gaudete et exsultate, 122). Bez radosti sme paralyzovaní, sme otrokmi svojho smútku. Často problémom viery nie je natoľko nedostatok prostriedkov, štruktúr, kvantity, ani prítomnosť tých, čo nás neprijímajú. Problémom viery je nedostatok radosti. Viera kolíše, keď sa riadime smútkom a malomyseľnosťou. Keď žijeme v nedôvere, uzavretí do seba samých, tým protirečíme viere, a namiesto toho, aby sme sa cítili byť deťmi, pre ktoré Boh koná veľké veci, znižujeme všetko na mieru našich problémov a zabúdame, že nie sme sirotami – v smútku zabúdame, že nie sme sirotami –, že máme medzi sebou Otca, mocného spasiteľa. Mária nám prichádza na pomoc, pretože namiesto znižovania velebí, čiže „zväčšuje“ Pána, chváli jeho veľkosť. To je tajomstvo radosti. Malá a pokorná Mária začína od veľkosti Boha a napriek svojim problémom – a nebolo ich málo – zotrváva v radosti, pretože sa vo všetkom spolieha na Pána. Pripomína nám, že Boh vždy môže konať zázraky, ak zostaneme otvorení jemu a bratom. Pomyslime si na veľkých svedkov tejto zeme, jednoduchých ľudí, ktorí sa spoliehali na Boha uprostred prenasledovania. Svoju nádej nevkladali do sveta, ale v Pána, a tak pokračovali ďalej. Chcel by som poďakovať týmto pokorným víťazom, týmto svätcom odvedľa, ktorí nám ukazujú cestu. Ich slzy neboli neplodné, lež stali sa modlitbou vystupujúcou do neba, ktorá zavlažila nádej tohto ľudu.
Drahí bratia a sestry, Mária kráča, stretáva sa a raduje, pretože priniesla niečo ešte väčšie od seba samej – bola nositeľkou požehnania. Ani my sa nebojme byť ako ona nositeľmi požehnania, ktoré Rumunsko potrebuje. Buďte vy sami podporovateľmi kultúry stretnutia, ktorá zavrhne ľahostajnosť, zavrhne rozdelenie a umožní tejto zemi mocne spievať o Pánovom milosrdenstve.
Príhovor pápeža v Rumunsku pri stretnutí s pravoslávnym patriarchom a Stálou synodou
Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s patriarchom Danielom a Stálou synodou Rumunskej pravoslávnej cirkvi v piatok 31. mája 2019 v Bukurešti na pôde pravoslávneho patriarchátu.
Vaša svätosť, ctení metropoliti a biskupi Svätej synody,
Cristos a înviat! [Kristus vstal z mŕtvych!] Pánovo zmŕtvychvstanie je srdcom apoštolského ohlasovania, ktoré odovzdávajú a uchovávajú naše cirkvi. V deň Veľkej noci sa apoštoli zaradovali, keď uvideli Vzkrieseného Pána (porov. Jn 20,20). V tejto veľkonočnej dobe sa i ja radujem, keď kontemplujem jeho odraz vo vašich tvárach, drahí bratia. Pred dvadsiatimi rokmi pred touto Svätou synodou pápež Ján Pavol II. povedal: „Prišiel som, aby som kontemploval Kristovu tvár vrytú vo vašej Cirkvi; prišiel som, aby som si uctil túto trpiacu tvár, záruku obnovenej nádeje“ (Sv. Ján Pavol II., Príhovor patriarchovi Teoktistovi a Svätej synode, 8. mája 1999: Insegnamenti XXII,1 [1999], 938.) I ja som sem dnes prišiel ako pútnik, brat pútnik, túžiaci vidieť Pánovu tvár v tvárach bratov. A keď vás vidím, zo srdca vám ďakujem za vaše prijatie.
Putá viery, ktoré nás spájajú, siahajú až k apoštolom, svedkom Vzkrieseného Pána, najmä k vzťahu, ktorý spájal Petra a Ondreja, ktorý podľa tradície priniesol vieru do týchto končín. Boli pokrvnými bratmi (porov. Mk 1,16), a boli nimi aj osobitným spôsobom, keď vyliali vlastnú krv za Pána. Oni nám pripomínajú, že jestvuje pokrvné bratstvo, ktoré nás predchádza a ktoré, ako tichý oživujúci prúd, počas storočí nikdy neprestalo zavlažovať a posilňovať naše putovanie.
Tu – ako aj na mnohých iných miestach našich čias – ste na vlastnej koži zažili Veľkú noc (Paschu) smrti a zmŕtvychvstania: mnohí synovia a dcéry tejto krajiny, z rôznych cirkví a kresťanských komunít, pretrpeli piatok prenasledovania, prešli si sobotou ticha, zažili nedeľu znovuzrodenia. Koľkí mučeníci a vyznávači viery! Mnohí, z rôznych vierovyznaní, ktorí sa v nedávnych časoch ocitli jeden vedľa druhého vo väzniciach, sa vzájomne podopierali. Ich príklad stojí dnes pred nami a pred novými generáciami, ktoré nepoznajú tie dramatické okolnosti. To, pre čo trpeli až po obetovanie života, je dedičstvom príliš vzácnym na to, aby sa naň zabudlo alebo aby sa zneucťovalo. Je to spoločné dedičstvo, ktoré od nás žiada, aby sme sa nedištancovali od brata, ktorý ho zdieľa. Spojení s Kristom v utrpení a bolesti, sme Kristom zjednotení vo vzkriesení, aby „sme aj my žili novým životom“ (Rim 6,4).
Vaša svätosť, drahý brat, pred dvadsiatimi rokmi stretnutie našich predchodcov bolo veľkonočným darom, udalosťou, ktorá prispela nielen k novému rozkvetu vzťahov medzi pravoslávnymi a katolíkmi v Rumunsku, ale aj k dialógu medzi katolíkmi a pravoslávnymi celkovo. Tá cesta, ktorou biskup Ríma prvýkrát zavítal do krajiny s prevahou pravoslávia, vydláždila cestu k ďalším jej podobným. Chcel by som si pripomenúť drahú pamiatku patriarchu Teoktista. Ako si aj nespomenúť na spontánny výkrik: „Unitate, unitate!“, ktorý sa tu rozliehal Bukurešťou v tých dňoch? Bolo to ohlásenie nádeje, ktoré vzišlo z Božieho ľudu, proroctvo, ktorým sa začali nové časy: časy spoločného kráčania v znovu objavenom a oživenom bratstve, ktoré nás už zjednocuje. A toto už je unitate, jednota.
Spoločne kráčať v sile pamäti. Nie pamäť vytrpených a spôsobených krívd, súdov a predsudkov, exkomunikácií, ktoré nás uzatvárajú do bludného kruhu a vedú k neplodným postojom, ale pamäť koreňov: prvých storočí, kedy sa Evanjelium, ohlasované s priamosťou a duchom proroctva, stretlo s novými národmi a kultúrami a osvietilo ich; prvých storočí mučeníkov, cirkevných otcov a vyznávačov viery, svätosti žitej a dosvedčovanej každodenným životom mnohých jednoduchých ľudí, ktorí zdieľajú toho istého Krista. Prvé storočia parézie a proroctva. Vďaka Bohu, naše korene sú zdravé. Sú zdravé a pevné, a i keď bol rast poznačený pokriveniami a útrapami času, sme povolaní, aby sme si ako žalmista vďačne pripomínali všetko, čo Pán v nás vykonal, aby sme k nemu pozdvihli hymnus chvály jedni za druhých (porov. Ž 78,6.12-13). Pripomenutie si spoločne vykonaných krokov nám dodáva odvahu pokračovať smerom k budúcnosti s uvedomovaním si – zaiste – rozdielov, ale najmä so vzdávaním vďaky za rodinnú atmosféru, ktorú máme ešte objaviť, s pamäťou jednoty spoločenstva, ktorú treba oživovať a ktorá ako lampa dáva našim krokom svetlo pri putovaní.
Spoločne kráčať v počúvaní Pána. Príkladom nám je to, čo urobil Pán v deň Veľkej noci, kráčajúc s učeníkmi cestou do Emauz. Tí sa rozprávali o tom, čo sa udialo, o ich nepokoji, pochybnostiach a otázkach. Pán ich trpezlivo počúval a s otvoreným srdcom s nimi viedol dialóg, pomáhajúc im pochopiť a rozlíšiť udalosti (porov. Lk 24,15-24).
Aj my potrebujeme spoločne počúvať Pána, najmä v týchto posledných časoch, keď cesty sveta priviedli k rýchlym spoločenským a kultúrnym zmenám. Z technologického rozvoja a ekonomického blahobytu získali prospech mnohí, ale viac zostalo tých, čo boli z neho neúprosne vyradení, zatiaľ čo homologizujúca globalizácia prispela k vykoreneniu hodnôt národov, zoslabujúc etiku a spoločný život, ktorý je v súčasných rokoch poznačený šíriacim sa pocitom strachu, ktorý – neraz umelo podnecovaný – vedie k postojom uzavretosti a nenávisti. Potrebujeme si pomáhať, aby sme nepodľahli zvádzaniu „kultúry nenávisti“ a kultúry individualizmu, ktorá – síce už nie ideologická ako v časoch ateistického prenasledovania – je napokon ešte zvodnejšia a nie je menej materialistická. Často ako cestu rozvoja predstavuje to, čo sa zdá okamžité a rezolútne, ale v skutočnosti je to indiferentné a povrchné. Krehkosť vzťahov, ktorá dospieva k izolovanosti osôb, sa osobitne odráža v základnej bunke spoločnosti, v rodine, a vyžaduje si naše úsilie vyjsť zo seba von a ísť v ústrety našim bratom a sestrám v ich ťažobe, zvlášť tým najmladším, nie skľúčení a smutní ako emauzskí učeníci, ale s túžbou sprostredkovať Vzkrieseného Ježiša, srdce nádeje. Potrebujeme spolu s bratmi obnoviť počúvanie Pánových slov, aby nám srdce spoločne horelo a aby ohlasovanie neochabovalo (porov. v. 32.35). Potrebujeme si nechať rozohriať srdce silou Ducha Svätého.
Kráčanie privádza k cieľu, tak ako v Emauzoch, prostredníctvom naliehajúcej modlitby, aby Pán zostal s nami (porov. v. 28-29). On sa zjavuje v lámaní chleba (porov. v. 30-31), povoláva k bratskej láske, spoločne slúžiť; „dávať Boha“ prv než „o Bohu hovoriť“; nebyť pasívnymi v konaní dobra, ale pripravenými vstať a ísť, byť aktívni a spolupracujúci (porov. v. 33). V tomto ohľade sú nám príkladom mnohé rumunské pravoslávne spoločenstvá, ktoré skvelo spolupracujú s mnohými katolíckymi diecézami západnej Európy, kde sa nachádzajú. V mnohých prípadoch sa vyvinul vzájomný vzťah dôvery a priateľstva, založeného na bratstve, živený konkrétnymi prejavmi pohostinnosti, podpory a solidarity. Zásluhou tohto obojstranného navštevovania mnoho rumunských katolíkov a pravoslávnych prišlo na to, že si nie sú cudzí, ale sú si bratmi a priateľmi.
Spoločne kráčať smerom k novým Turícam. Cesta, ktorá nás čaká, ide od Veľkej noci k Turícam: od toho veľkonočného rána jednoty, ktoré tu vyšlo pred dvadsiatimi rokmi, sme nasmerovaní k novým Turícam. Pre učeníkov bola Veľká noc znamením začiatku nového vykročenia na cestu, na ktorej však neboli ušetrení od obáv a neistôt. Bolo to tak až do Turíc, keď apoštoli, zídení okolo svätej Božej Matky, v jednom Duchu a mnohými a rozmanitými jazykmi svedčili o Vzkriesenom Pánovi slovom a životom. Naše kráčanie opätovne vyšlo z istoty, že máme vedľa seba bratov, aby sme sa podelili s vierou založenou na vzkriesení toho istého Pána. Od Veľkej noci k Turícam: je to čas zísť sa pri modlitbe pod ochranou svätej Božej Matky, pri zvolávaní Ducha Svätého jedni pre druhých. Nech nás obnoví Duch Svätý, ktorý pohŕda uniformitou a miluje utváranie jednoty s krásnou a harmonickou rozmanitosťou. Nech jeho oheň spáli našu nedôveru; nech jeho vietor odveje naše zdráhania, ktoré nám bránia spoločne svedčiť o novom živote, ktorý sa nám ponúka. On, ktorý je dômyselným tvorcom bratstva, nech nám udelí milosť kráčať spoločne. On, ktorý tvorí nové veci, nech nás urobí odvážnymi zažívať nepoznané cesty vzájomného delenia sa a poslania. On, ktorý je silou mučeníkov, nech nám pomáha, aby ich obeta nezostala kvôli nám neplodná.
Vaša svätosť a drahí bratia, kráčajme spoločne na chválu Najsvätejšej Trojice a na vzájomný úžitok, aby sme našim bratom pomáhali uvidieť Ježiša. Znovu vám vyjadrujem svoju vďačnosť a uisťujem vás o láske, priateľstve, bratstve a modlitbe z mojej strany a zo strany Katolíckej cirkvi.
Pápežov príhovor rumunským občianskym autoritám
Plné znenie príhovoru Svätého Otca pri stretnutí s predstaviteľmi verejného života a diplomatickým zborom, ktorý predniesol v prezidentskom paláci v Bukurešti 31. mája 2019.
Pán prezident, pani premiérka, Vaša Blaženosť, ctení členovia diplomatického zboru, vážení predstavitelia úradnej moci, vážení zástupcovia rôznych náboženských konfesií a občianskej spoločnosti, drahí priatelia!
Srdečne pozdravujem a vyjadrujem vďaku pánovi prezidentovi a pani premiérke za pozvanie navštíviť Rumunsko a za milé slová na uvítanie vyslovené aj v mene ostatných zástupcov úradnej moci a tohto milovaného ľudu. Pozdravujem členov diplomatického zboru a predstaviteľov občianskej spoločnosti, ktorí sa tu zhromaždili.
S bratskou láskou pozdravujem môjho brata Daniela. Môj úctivý pozdrav smeruje ku všetkým metropolitom a biskupom Svätej synody, ako aj ku všetkým veriacim Rumunskej pravoslávnej cirkvi. S dojatím pozdravujem biskupov a kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, aj všetkých príslušníkov Katolíckej cirkvi, ktorých som prišiel utvrdiť vo viere a povzbudiť ich na ich ceste života a kresťanského svedectva.
Som rád, že som zavítal do tejto vašej krásnej krajiny, dvadsať rokov po návšteve svätého Jána Pavla II. a v tomto období, keď Rumunsko po prvý raz od svojho vstupu do Európskej únie predsedá Rade Európy.
Je to vhodný čas na to, aby sme sa zamysleli nad tridsiatimi rokmi, ktoré uplynuli od chvíle, keď sa Rumunsko oslobodilo z područia režimu, ktorý potláčal občiansku a náboženskú slobodu, izoloval tento národ od ostatných európskych krajín a viedol k stagnácii ekonomiky a vyčerpaniu jeho tvorivých síl. V týchto rokoch Rumunsko pristúpilo k budovaniu pevnej demokracie prostredníctvom plurality svojich politických a spoločenských síl a ich vzájomného dialógu, prostredníctvom fundamentálneho uznania náboženskej slobody a plnej účasti krajiny na veľkej medzinárodnej scéne. Je dôležité uznať obrovský pokrok na tejto ceste, napriek závažným ťažkostiam a negatívnym javom.
Vôľa pokročiť v rôznych oblastiach občianskeho, sociálneho, kultúrneho a vedeckého života uvoľnila množstvo energie a bola spúšťačom mnohých projektov; odpútala veľkú kreatívnu silu, ktorá bola predtým zovretá, a inšpirovala množstvo nových iniciatív, ktoré priviedli krajinu do 21. storočia. Povzbudzujem vás, aby ste naďalej pracovali na upevňovaní štruktúr a inštitúcií potrebných nielen na to, aby ste reagovali na legitímne úsilie vašich občanov, ale aby ste umožnili ľudu vašej krajiny naplno prejaviť svoj potenciál a prirodzené nadanie.
Zároveň je potrebné priznať, že hoci zmeny, ktoré priniesol úsvit tejto novej éry, viedli k skutočným úspechom, priniesli aj nevyhnutné prekážky, ktoré bolo treba prekonať a problematické dôsledky pre spoločenskú stabilitu a vládu nad krajinou. Myslím v prvom rade na fenomén emigrácie a niekoľko miliónov ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy a krajinu, aby hľadali nové príležitosti na zamestnanie a dôstojnú existenciu. Myslím aj na vyľudňovanie mnohých obcí, ktoré prišli o množstvo svojich obyvateľov, na vplyv tejto skutočnosti na kvalitu života v týchto oblastiach, a na oslabovanie hlbokých kultúrnych a duchovných koreňov, ktoré vám v skúškach boli oporou v najťažších momentoch. Zároveň sa skláňam pred obetou mnohých synov a dcér Rumunska, ktorí svojou kultúrou, výnimočnou identitou a pracovitosťou obohatili krajiny, do ktorých emigrovali, a plodmi svojej práce pomáhajú svojim rodinám, ktoré zostali doma. Myslieť na bratov a sestry, ktorí sú v cudzine, je čin patriotizmu, je to skutok bratstva, skutok spravodlivosti. Pokračujte v tom.
Konfrontácia s problémami tejto novej kapitoly dejín, identifikácia účinných riešení a nachádzanie spôsobov, ako ich uplatniť, pozýva k intenzívnejšej spolupráci politických, ekonomických, sociálnych a duchovných síl národa. Je nevyhnutné kráčať vpred spoločne, kráčať v jednote, s presvedčením o potrebe nasledovať najvyššie povolanie, o ktorého naplnenie sa musí usilovať každý štát: zodpovednosť za spoločné dobro svojho národa. Spoločný posun vpred ako spôsob formovania budúcnosti si vyžaduje ušľachtilú ochotu obetovať niečo zo svojej vlastnej vízie alebo záujmu pre dobro väčšieho projektu, a tak vytvárať súlad, ktorý umožňuje bezpečne postupovať smerom k spoločným cieľom. Toto je základ ušľachtilosti.
Toto je cesta k budovaniu inkluzívnej spoločnosti, v ktorej všetci zdieľajú svoje dary a schopnosti, prostredníctvom kvalitného vzdelania a kreatívnej, angažovanej a solidárnej práci (porov. Evangelii Gaudium, 192). Takýmto spôsobom sa všetci stávajú protagonistami spoločného dobra, kde slabí, chudobní a maličkí nie sú viac vnímaní ako nežiadúci, ktorí brzdia chod „stroja“, ale ako občania, ako bratia a sestry, ktorí majú byť plnohodnotnou súčasťou života spoločnosti. Vskutku, to, ako sa s nimi zaobchádza, je najlepším ukazovateľom dobra spoločenského modelu, ktorý sa človek usiluje budovať. Spoločnosť môže byť považovaná za skutočne občiansku iba do takej miery, do akej sa zaujíma o svojich najviac znevýhodnených členov.
Pápež František je už v Rumunsku na svojej 30. apoštolskej ceste
Pápež František už začal svoju 30. apoštolskú cestu do Rumunska. Na svoju trojdňovú návštevu, ktorá potrvá do nedele 2. júna 2019, prichádza 20 rokov po sv. Jánovi Pavlovi II. Cesta má motto: „Kráčajme spoločne“. Prvý deň strávi ho v hlavnom meste – okrem stretnutí s autoritami krajiny a svätej omše s katolíckou komunitou navštívi aj pravoslávny patriarchát a katedrálu.
Lietadlo spoločnosti Alitália na palube s pápežom, jeho delegáciou a skupinou novinárov pristálo v Bukurešti krátko po 10. hodine nášho času (po 11. hodine rumunského času). Svätého Otca prišiel na letisko privítať prezident krajiny Klaus Werner Iohannis s manželkou, apoštolský nuncius Mons. Miguel Maury Buendía i členovia miestnej konferencie biskupov. Nechýbal ani radostný dav veriacich, z ktorých mnohí mali na počesť Svätého Otca oblečené tradičné vyšívané košele. Ako zvyčajne, pápežovi odovzdali kyticu kvetov chlapec a dievča v krojoch.
Počas letu z Ríma zaslal Svätý Otec pozdravné telegramy prezidentom krajín, ponad ktoré prelietal: okrem Talianska jeho cesta smerovala ponad Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu, Srbsko a Bulharsko.
Dnes ráno pred odletom pápež stihol v Dome sv. Marty pozdraviť skupinu 15 bezdomovcov pôvodom z Rumunska, o ktorých sa stará Úrad apoštolského almužníka.
Pápež František začal svoju návštevu Rumunska v deň Sviatku Navštívenia Panny Márie. Práve Matke Božej zasvätil svoju cestu včera večer v rímskej Bazilike Santa Maria Maggiore.
Prvý deň je venovaný Bukurešti a ekumenizmu
Prvý deň svojej cesty strávi pápež v Bukurešti. Čaká ho tu nabitý program: Po privítacej ceremónii v prezidentskom paláci prehovorí k vrcholným predstaviteľom krajiny a diplomatickému zboru. Popoludní je na programe stretnutie s pravoslávnym patriarchom Danielom a Stálou synodou Rumunskej pravoslávnej cirkvi v sídle patriarchátu a následne s modlitba Otčenáš v pravoslávnej katedrále. V katolíckej katedrále sv. Jozefa bude napokon o 17. hodine sláviť svätú omšu. Celkovo dnes prednesie tri príhovory a homíliu.
Papež v S. Maria Maggiore v předvečer cesty do Rumunska
Vatikan, 30. 5. 2019. Jak se stalo zvykem, první etapou zahraničních cest papeže Františka je modlitba v římské bazilice P. Marie Větší před obrazem Salus populi romani
Svatý otec se včera v podvečer vydal na římský pahorek Eskvilin, aby svěřil ochraně Panny Marie svou nadcházející apoštolskou cestu. Již 30. zahraniční výjezd jej zavede na třídenní návštěvu Rumunska, při níž v neděli 2. června blahořečí sedm řeckokatolických biskupů, mučedníků komunistického režimu. O papežově modlitbě v bazilice podal zprávu prozatímní ředitel Tiskového střediska Svatého stolce Alessandro Gisotti. Využil k tomu nový tweeterový účet @HolySeePress.
Ikona P. Marie vzývaná pod titulem „spása římského lidu“ je pradávného původu a tradice ji zařazuje do skupiny obrazů, jejichž autorství je přisuzováno evangelistu Lukášovi. Odborníci připouštějí pozdně antický původ zobrazení. Papež František se před tento obraz vrací pravidelně. K němu směřovaly také jeho první kroky z Vatikánu den po zvolení na Petrův stolec (14. března 2013).
Harmonogram cesty
Prvý časový údaj zodpovedá Slovensku. V zátvorke sú uvedené miestne časy v Rumunsku, kde je posun o jednu hodinu.
Piatok 31. mája 2019
8:10 Odlet z rímskeho letiska Fiumicino do Bukurešti
10:30 (11:30) Prílet na medzinárodné letisko Henri Coanda-Otopeni v Bukurešti, oficiálne privítanie na letisku
11:05 (12:05) Privítacia ceremónia pri vstupe do komplexu Prezidentského paláca Cotroceni
11:20 (12:20) Zdvorilostná návšteva u rumunského prezidenta v Prezidentskom paláci Cotroceni
11:50 (12:50) Stretnutie s predsedom vlády v Prezidentskom paláci Cotroceni
12:00 (13:00) Stretnutie s verejnými a spoločenskými predstaviteľmi a diplomatickým zborom v Paláci Cotroceni – príhovor Svätého Otca
14:45 (15:45) Súkromné stretnutie s patriarchom v Paláci patriarchátu
15:15 (16:15) Stretnutie s Stálou synodou Rumunskej pravoslávnej cirkvi v Paláci patriarchátu – príhovor
16:00 (17:00) Modlitba „Otče náš“ v novej pravoslávnej katedrále – pozdrav
17:10 (18:10) Svätá omša v katolíckej Katedrále sv. Jozefa – homília
Sobota 1. júna
BUKUREŠŤ – BACAU – SUMULEU – CIUC – IASI – BUKUREŠŤ
8:30 (9:30) Odlet do Bacau
9:10 (10:10) Prílet na letisko Bacau a presun helikoptérou na štadión Miercurea-Ciuc
10:30 (11:30) Svätá omša vo Svätyni Sumuleu-Ciuc – homília
15:10 (16:10) Presun helikoptérou na letisko v Iasi
16:25 (17:25) Návšteva Katedrály Panny Márie Kráľovnej v Iasi
16:45 (17:45) Mariánske stretnutie s mládežou a rodinami na námestí pred Palácom kultúry v Iasi – príhovor
18:00 (19:00) Odlet do Bukurešti
19:00 (20:00) Prílet na letisko Henri Coanda-Otopeni v Bukurešti
Nedeľa 2. júna
BUKUREŠŤ – SIBIU – BLAJ – SIBIU – RÍM
8:00 (9:00) Odlet do Sibiu
8:40 (9:40) Prílet na letisko v Sibiu a presun v helikoptére do Blaj
10:00 (11:00) Božská liturgia s blahorečením siedmich gréckokatolíckych biskupov – mučeníkov na Poli slobody v Blaj – homília + Raduj sa, nebies Kráľovná
12:25 (13:25) Obed s pápežským sprievodom
14:45 (15:45) Stretnutie s komunitou Rómov v Blaj – pozdrav
15:35 (16:35) Presun helikoptérou na letisko v Sibiu
16:20 (17:20) Rozlúčková ceremónia na letisku v Sibiu
16:30 (17:30) Odlet do Ríma
18:45 Prílet do Ríma na letisko Ciampino
Zajtrajšia pápežova cesta do Rumunska bude mať aj ekumenický charakter
Vatikán, 30. máj. 2019. Pápež František sa už zajtra vydá na svoju 30. apoštolskú cestu. V dňoch 31. mája – 2. júna navštívi Rumunsko. Mottom jeho cesty, ktorá sa bude niesť v mariánskom duchu, sú slová vyzývajúce k jednote: „Kráčajme spoločne“. Svätý Otec bude pokračovať v línii ekumenizmu, po stopách sv. Jána Pavla II., ktorý krajinu navštívil v roku 1999.
Pápež František začne svoju cestu na sviatok Navštívenia Panny Márie, ktorý sa na Slovensku slávi 2. júla. Počas cesty navštívi všetky tri hlavné regióny krajiny: Moldáviu, Transilvániu i Valašsko a prednesie celkovo osem príhovorov, vrátane troch homílií.
Svätý Otec navštívi hlavné mesto Bukurešť, ďalšími zastávkami budú mestá Jaš, Blaž a mariánska svätyňa Šumeleu Čiuk. Súčasťou programu je aj blahorečenie siedmich biskupov – mučeníkov komunistického režimu.
V Rumunsku sa zloženie veriacich líši z hľadiska rítu i jazyka. Kvôli tejto rozmanitosti ho sv. Ján Pavol II. pred dvadsiatimi rokmi nazval záhradou Panny Márie“. Prítomní sú tu veriaci rímskokatolíckeho i gréckokatolíckeho obradu, hovoriaci po rumunsky i po maďarsky, poľsky, chorvátsky či arménsky. V tejto krajine, kde pravoslávni tvoria väčšinu obyvateľstva, sa pápež František stretne aj s pravoslávnym patriarchom a Stálou synodou Rumunskej pravoslávnej cirkvi.
Na ekumenický charakter pápežovej návštevy poukázal v rozhovore pre Vatican News vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin:
„Toto je jedna charakteristika, ktorá silne poznačuje túto cestu. Pamätajme na to, že práve pred dvadsiatimi rokmi, v máji 1999, Rumunsko navštívil sv. Ján Pavol II. Bola to cesta, ktorú môžeme definovať ako historickú, pretože otvorila dvere aj pre návštevu iných krajín s pravoslávnou väčšinou. Všetci si pamätáme volanie, ktoré sa ozývalo námestím: „Jednota! Jednota!“ Toto bol istotne prvý krok, základný krok. Cesta súčasného pápeža ide tak trochu v tejto línii; má byť ďalším krokom vpred v tomto zmysle, pracujúc práve v prospech ekumenizmu. Zdá sa mi, že z istého ekumenického pohľadu je treba zdôrazniť dve veci: prvou vecou je Rumunsko ako križovatka, kde sa stretávajú Východná a Západná Európa, most medzi rozličnými skutočnosťami, ako sa to prejavuje v jej bohatom umeleckom dedičstve, ktorým je skutočne obdarené; druhou vecou je aspekt spoločného svedectva. Už tu existoval ekumenizmus – ten ktorý pápež nazýva ekumenizmom krvi, čiže veriaci, ktorí patrili či už ku Katolíckej cirkvi alebo k tej Pravoslávnej a ktorí trpeli počas ateistického režimu, ktorý porušoval náboženskú slobodu a práva veriacich. Takže už uskutočnili jednotu v utrpení, v mučeníctve.“