Vianočné slovo otca biskupa Viliama Judáka, nitrianskeho biskupa

„Opäť sú tu  Vianoce“ – spieva nedávno zosnulý Miroslav Žbirka. Áno slávime ich  opäť. Už po koľkýkrát (!) – hoci vieme, že každé nadbytočné opakovanie zahlušuje význam, vážnosť a zmysel originality. Vianoce však nemožno reprízovať, lebo každé sú originálne. Nehovoriac o tom, že každý z nás  sme jedinečný, neopakovateľný, ako je aj náš  život.

Iste, náš pohľad  na prežívanie Vianoc je vždy rozdielny. Inak vníma Vianoce dieťa, človek v produktívnom veku, ktorý je úspešný; inak človek chorý, nezamestnaný, bezdomovec; či človek na konci svojej životnej cesty. Napriek tomu všetkých nás  dojíma  teplo Vianoc, teplo domova, žiarivé oči detí, súcitné a štedré dlane, tichá blízkosť úcty a vďaky…

Vianoce chceme naozaj chápať ako sviatok radosti! Pre mnohých  je to tak. Ale kto sa na ne pozerá objektívne, musí priznať, že pre mnohých iných sú to aj dni bolesti a tichého smútku.  Aj preto, lebo je to spomienka na blízku, či dávnu udalosť, z ktorej zostalo tak málo poézie. Bôľ u tých, ktorí trpia v tento deň viac ako inokedy svojou samotou. Bôľ a smútok u tých, ktorí počas roka stratili milovaného človeka, alebo zažili ťažké údery života. Tí, ktorým sa rozpadlo manželstvo; deti ktoré stratili rodičov; mnohí odlúčení od svojich najbližších; nevyliečiteľne chorí, ľudia bez zamestnania, prístrešia, základných životných potrieb; v ohrození života; aj tí ktorí pochybujú a zúfajú  nad zmyslom svojho života;  malí i veľkí, ktorí v tento sviatok trpia  v bolesti, ktorú im život udelil …

Napriek tomu, či práve kvôli tomu, musíme hovoriť o Vianociach a ich jedinečnom posolstve nového života!

Tajomstvo Vianoc  spočíva  v sprítomnení udalosti,  v ktorej sa „zjavila ľudskosť Boha. Áno preto slávime, ba musíme sláviť Vianoce,

Boh od večnosti si zobral na seba ľudskú podobu a takto oslovil človeka svojou pokorou, keď sa stal takým ako on so všetkou jeho biedou a slabosťou okrem hriechu.

Nebo sa v tejto udalosti sklonilo k zemi a objalo  človeka. „Prichádza Boh s odpustením a lásku si oblieka“ – hovorí básnik.

V malom betlehemskom Dieťati sa rodí nový vzťah človeka k Bohu a nový vzťah človeka k človeku.

Treba však priznať: sme plní pokroku: pomocou techniky skracujeme vzdialenosti, ale zároveň vytvárame prázdny priestor medzi ľuďmi, hlásame poriadok, ale popierame akúkoľvek autoritu, hlásame solidaritu, ale radi posudzujeme všetkých a všetko – okrem seba.

Tak stojíme proti sebe takmer na všetkých rovinách medziľudských vzťahov, – dokonca neraz aj doma, v rodinách. Sme z toho vyčerpaní, znechutení a máme strach. Bojíme sa jeden druhého, – bojíme sa seba. Náš každodenný život je  plný námahy a vie človeka veľmi ťažiť. Koľko tieňov, koľko chladu, koľko mlčania a samoty…

Uvedomujeme si to zvlášť v tejto neľahkej dobe, aj v súvislosti, keď o niekoľko dní  vstúpime do nového  občianskeho roka, ktorý nám môže priniesť udalosti radostné i menej žiadané.

Vianočné tajomstvo nám však môže pomôcť z perspektívy počúvať  toto staré, ale predsa nové  posolstvo, znova  nanovo a intenzívnejšie. Posolstvo, ktoré znie: vo vtelenom Bohu začína pre každého z nás, nová možnosť! Novosť i stálosť je sám Kristus. Nie nadarmo sv. Pavol vyzýva: „..oblečte si Pána Ježiša Krista…“ (Rim 13,14) Teda usilujme sa  svoj život  pripodobniť jemu  tak, aby sme mu boli podobní! Pretože ak sa zmeníme my,  zmení sa svet.

Posolstvo Vianoc, aj keď ich opäť slávime sa nevyčerpáva ani neunavuje aj napriek dvetisícročnému rozdávaniu sa. Naozaj ani  dnes Vianoce nestratili nič na svojej sile. Dajme teda  priestor hodnotám, ktoré nielen vo vianočný  čas  dokážu očisťovať duše i srdcia zaťažené strachom a nedostatkom lásky. Sami seba nepoznávame a  vnímame tento čas celkom inak, keď cítime blízkosť milého človeka; ľudí ktorí nás majú radi, a ktorých máme radi my. Naozaj požehnané dni! –, kedy môžeme naše vzťahy ozdraviť a dokázať si, ako nám navzájom na sebe záleží.

Darujme sa  teda  iným navzájom v službe  v duchu radostného stretnutia s Bohom, ktorý sa stal človekom. Teda viac ľudskosti, viac priateľstva, viac zhovievavosti, viac dôvery, viac spravodlivosti, viac odpúšťania, viac lásky, viac statočnosti, viac šľachetnosti, viac dobroty, viac jednoty, viac pokoja, viac opravdivej radosti.

To Vám milí priatelia z úprimného srdca žičím a vyprosujem  nielen vo vianočné dni, ale aj počas celého nasledujúceho roka.

+ Viliam Judák, nitriansky biskup

Biskup Judák na Narodenie Pána: Žime ako deti svetla a prijmite odkaz Vianoc

Nitra 26. decembra (TK KBS) Na Nitrianskom hrade v katedrále – Bazilike sv. Emeráma bolo v tomto roku viac vianočných bohoslužieb ako v minulosti. Z dôvodu pandemických opatrení a kapacitných obmedzení pribudli aj tretie sväté omše. Na vigíliu Narodenia Pána 24. decembra, ako aj v deň slávnosti 25. decembra 2021 celebroval pontifikálne sväté omše nitriansky biskup Mons. Viliam Judák.

Počas vigílnej slávnosti pripomenul 110. výročie osvetlenia katedrály nitrianskym biskupom Viliamom Batthyánym, a uvažoval ďalej nad skutočnosťami svetla a tmy v živote človeka v kontexte s narodením Ježiša Krista, ako svetla sveta, keď sa takto v noci zjavil Boh a stal sa človekom.

Význam narodenia Ježiša ako svetla v tme pre celé ľudstvo zhrnul slovami: „Vianoce sú viac ako rad svetiel, sú viac než akési divadlo pozostávajúce zo zámeny tmy a svetla. Každé ráno a každý deň, ktoré od onej noci v Betleheme nastane, nesie v sebe svetlo svätej noci, a nesie posolstvo, ktoré si odnesme dnes prosím do nášho života, ako ten najvzácnejší dar. Lebo Boh prišiel na svet, chce tu byť, chce tu zotrvať s nami všetkými, pretože toto dieťa v jasliach čoskoro vyrastie, pozrie sa na nás z kríža a opýta sa: Čo robíte ešte pri jasliach, nevidíte že sú prázdne? Áno, Vianoce sú začiatok. Prijmime preto zodpovedne drahý bratia a sestry  odkaz do svojho života, a žime ako deti svetla.“

Počas pontifikálnej svätej omše vo dne na slávnosť Narodenia Pána, biskup Viliam Judák pred prítomnými veriacimi pokračoval v uvažovaní nad zmyslom, podstatou a významom Vianoc pre človeka, a kriticky sa vyjadril aj k aktuálnym snahám z prostredia Európskej únie a súčasnej mediálnej kultúry, ktoré sa po odmietnutí zmienky o Bohu v európskej ústave aktuálne opäť pokúšajú  – podobne ako komunisti v Československu v 50 rokoch – aj o deformovanie až odstraňovanie už aj vianočných tradícií v záujme akéhosi odstraňovania diskriminácie menšín.

Ako povedal v závere svojho príhovoru: „Nestačí, že chápeme tieto sviatky, ako len tradíciu, legendu, či mýtus. Nádejam sa, že pre väčšinu z nás sú Vianoce príležitosťou zastaviť sa, zahľadieť sa na betlehemské dieťa, aby sme zanechali našu namyslenosť, svoj pyšný egoizmus,  aby sme našli odvahu veriť v dobro lásky, i v pravdu spolucítenia. V tom spočíva záchrana sveta a naša spása. Nájdime si teda cez tieto dni trocha pokoja, zastavme sa najskôr pri jasličkách, skadiaľ sa na nás usmieva dieťa.

Chyťme sa jeho ponúknutej ruky, ktorú k nám vystiera, ktorá nič neberie, ale neustále dáva, chce byť s nami, v našich rodinách, v našich vzťahoch, aj vo verejnom živote a v každej oblasti nášho života. Nech sú teda naplnené naše vianočné žičenia, a sprevádzané Božím pokojom, aby tam bolo viac pravdy, ľudskosti, priateľstva, zhovievavosti, dôvery, lásky, spravodlivosti, odpúšťania, statočnosti, šľachetnosti, dobroty, jednoty, pokoja, opravdivej radosti. Tak aj za našich čias môže reálne zaznievať a platiť – Sláva Bohu na výsosti a pokoj ľuďom dobrej vôle.

Takto príjmime zodpovedne odkaz Vianoc, a s ním aj hodnoty, ktoré nám ponúkajú, a prinášajme ich aj do týchto neľahkých časov, aby svet v nás a okolo nás bol lepší, ľudskejší, hodnotnejší a Boží!“

Pastiersky list banskobystrického diecézneho biskupa na slávnosť Narodenia Pána

Slávnosť Narodenia Pána – Vianoce 2021

(Banskobystrický diecézny pastiersky list)

Drahí bratia a sestry, srdečne a rád vás všetkých so svojimi najbližšími spolupracovníkmi pozdravujem v tomto sviatočnom čase. Opäť slávime Vianoce s ich podstatným odkazom – „Boh tak miloval svet, že poslal naň svojho milovaného Syna“ (por. Jn 3, 16). Každý, kto je smutný, kto nejako trpí, kto je opustený a sám – nech precíti a zažije blízkosť milujúceho Boha – Otca, ktorý vlastného Syna neušetril, ale ho poslal na svet, aby svet vylepšil – vykúpil a posvätil ho (por. Rim 8, 32).

Hoci Vianoce slávime každý rok, nikdy tejto oslavy nie je dosť – a ani nikdy neskončí. Veď každého, či sme mladí a či starší, úprimne poteší, keď vieme, že na nás niekto myslí – a ešte oveľa viac sa potešíme, keď vieme, že nám niekto nezištne pomáha a pracuje pre nás, pre naše dobro a naše šťastie.

Takto milosrdne a nezištne myslí na nás, na všetkých, dobrotivý Pán Boh a chce naše šťastie – pozemské aj večné. Božia dobrota je v základe zameraná predovšetkým na to podstatné, a to je naše duchovné dobro, ktoré sa denne prejavuje a rozdáva v Kristovej Cirkvi. Cirkev je tá, hoci neraz slabá a hriešna, ktorá rozdáva veľké Božie milosti a dary získané Kristom Pánom. Preto ju nemôže nikto a nič nahradiť. Cirkev je tá, ktorá napriek svojim zlyhaniam, bude stáť pred nami až do konca čias (por. Mt 16, 18) – aby nám zvestovala pravdu a učila nás spôsobu, ako treba po životnej ceste správne kráčať.

Ako viete, drahí bratia a sestry, Svätý Otec František v októbri otvoril celosvetovú Synodu o synodalite v Katolíckej cirkvi. Aj my, ako jej súčasť, sa chceme do synody zapojiť. Ako to môžeme urobiť?

Synoda je „cirkevný snem“ alebo „zhromaždenie cirkevných zástupcov“. Synoda má viaceré fázy – miestnu farskú, diecéznu, celonárodnú a napokon celosvetovú. Rozprava o tom, ako žiť „dialóg v Cirkvi“ sa teda začína v miestnych farských cirkvách, stavovských spoločenstvách či hnutiach. Vaši duchovní otcovia majú k dispozícii bližšie informácie, ako synodu na farskej úrovni viesť.

Pravdaže, uvedomujeme si, že všetci naši veriaci, kvôli rôznym závažným okolnostiam nemajú možnosť v najbližších mesiacoch formálne sa zapojiť do plánovaných rozhovorov vo farnosti. Nie je to ich vina, nie je to ani dôvod, aby si tento stav niekto vyčítal. V tomto pastierskom liste chceme skôr poukázať na to, ako možno žiť s Cirkvou synodalitu aj v tom prípade, že keď isté okolnosti formálne stretania nedovoľujú.

Treba, drahí bratia a sestry, aby sme na synodu nepozerali len z hľadiska formálneho a legislatívneho – ale aj z hľadiska duchovného, ktoré sa vnútorne dotýka každého človeka, najmä pokrsteného.

Synodalita v duchovnom zmysle je podstatou správneho kresťanského žitia. Pán Ježiš predsa povedal: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Takéto zoskupenie a rozhovor „v Ježišovom mene“ je jadrom každého dobrého dialógu. Synodalita je teda dobrý rozhovor, je to plodný dialóg – o všetkom peknom a dobrom, nadprirodzenom aj prirodzenom. Tento dobrý dialóg „v Ježišovom mene“ má dve základné vlastnosti – musí byť láskavý a konštruktívny.

Na Slovensku je známa okrídlená veta – „Máme tichú domácnosť!“ Všetci vieme, o čo ide. Je to taký nedobrý stav v dome, kde sa už prestalo láskavo a konštruktívne rozprávať, ba dokonca aj nadávať, lebo zavládlo zlovestné ticho. Cítime, že takto by to nemalo byť nikde a nikdy, najmä nie na Vianoce. Prečo?

Lebo dobrý Pán Boh vo svojom Synovi, ktorý sa narodil v Betlehemskej maštali, nestratil so slabými a hriešnymi ľuďmi trpezlivosť a hľa – chce viesť s nami láskavý dialóg. Pred dvetisíc rokmi boli pri Ježišovom príchode preblahoslavená Panna Mária, ktorá Ježiša porodila a sv. Jozef, ktorý ich oboch odvážne ochraňoval. Mária a Jozef vstúpili do láskavého a konštruktívneho kontaktu s Pánom Bohom. A ako na to zareagujeme my?

Naša túžba byť na svätej omši naznačuje, že reagujeme správne. My tiež chceme viesť dialóg s Pánom Bohom. Tento dialóg sa nazýva modlitba. Modlitba je „dýchanie ľudskej duše“; je to chvályhodné pripomínanie si veľkých udalostí aj z dejín spásy aj z našich osobných dejín; je to vďačné uvedomenie si závislosti na Božom požehnaní a milosti; je to prosba o pomoc vo všetkých potrebách nášho života…

Veďme takýto modlitbový dialóg s Bohom, a to pravidelne a s čistým srdcom.

Takáto modlitba nám potom pomôže správne vidieť aj našich blížnych a dobre s nimi nažívať. Uvedomíme si, že pravá láska k Bohu a láska k blížnemu úzko súvisia, sú ako dve strany jednej mince. V evanjeliu čítame: „Farizej sa spýtal Ježiša: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie? On mu povedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci“ (por. Mt 22, 37-40).

A práve toto – správne vidieť, láskavo komunikovať a dobre nažívať s našimi blížnymi – znamená milovať ich. Tak spoznávame, že synodalita, ako dobrá komunikácia, patrí k jadru kresťanského života – podľa vzoru Panny Márie a sv. Jozefa.

Prosíme vás, rozhodnime sa v tejto vianočnej chvíli pre láskavý a konštruktívny dialóg, ku ktorému nás pozýva Pán Ježiš svojím narodením: pravidelne sa modlievajme (to je dialóg s Pánom Bohom) a urobme všetko pre to, aby sme v rodine, v škole, na pracovisku, na ulici… nemali „tichú domácnosť“, ale komunikáciu (to je dialóg s blížnym).

Pretože vieme, že všetci naši veriaci, kvôli rôznym závažným okolnostiam nemajú možnosť formálne sa zapojiť do plánovaných synodálnych rozhovorov, ukázali sme si, ako pekne a užitočne môžeme duchovne žiť požadovanú synodalitu.

Drahí bratia a sestry, také krásne a milostiplné sviatky, akými sú Vianoce, nám dávajú veľkú a novú príležitosť k láskyplnému a konštruktívnemu dialógu. Využime tento požehnaný čas k oživeniu a skvalitneniu našich rozhovorov.

My z banskobystrického biskupského úradu vám všetkým vyprosujeme a úprimne želáme pokojné a požehnané Vianoce: Nech čistá radosť a pravé šťastie naplnia vaše srdcia, vaše rodiny a celú našu krajinu.

K tomu vás zo srdca a rád žehnám, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Mons. Marián Chovanec, banskobystrický biskup

Príhovor žilinského biskupa Mons. Tomáša Galisa na sviatok Svätej Rodiny

Milovaní bratia a sestry.

V týchto dňoch sa dozvedáme, že Boh Otec tak miloval svet, že nám z lásky poslal svojho Syna, aby sa stal človekom. Toto je dôvod našej vianočnej radosti: sme milovaní, sme vyhľadávaní, Pán nás hľadá, aby nás našiel, aby nás ešte viac miloval. Toto je dôvod radosti: vedieť, že sme boli milovaní bez akejkoľvek zásluhy, že nás Boh vždy predchádza v láske, v láske takej konkrétnej, že sa stala telom a prišla prebývať medzi nás, v tom Dieťati, ktoré vidíme v jasličkách. Táto láska má meno a tvár: Ježiš je meno a tvár lásky, ktorá je základom našej radosti.

„Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom“, čítame v evanjeliu Nedele Svätej rodiny.

Zvyky, ktoré sa pravidelne opakujú, sú nenahraditeľnou súčasťou rodinného života. Pomáhajú nám napredovať, udržať si správny smer a rytmus a nezastať ani v čase krízy. Vianoce patria k tým popredným.

No tohtoročné Vianoce nie sú také, „ako bývalo na sviatky zvykom.“ Pre väčšinu z nás sú to sviatky bez polnočnej svätej omše, jasličkovej pobožnosti, návštevy koledníkov…

Zvlášť ale myslím na stovky rodín v našej krajine, ktoré nemôžu sláviť „ako bývalo na sviatky zvykom“, pretože počas adventu stratili niekoho blízkeho. Nečakane, predčasne… Ich strata je iná, ako tá, ktorú prežili Jozef a Mária, keď stratili dvanásťročného syna. Táto bolesť nepominie na tretí deň, potrvá ešte dlho a vianočná atmosféra ju môže svojím spôsobom prehĺbiť. Modlime sa spoločne za nich. Tým, ktorí sú vo vašej blízkosti sa prosím prihovorte, zatelefonujte im, povzbuďte ich, buďte im nablízku.

„Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom.“

Myslím, že to bol pre nich vzácny čas, päť-šesť dní spoločného putovania, slávenie liturgie v chráme spolu s rodinami z celej krajiny.

Drahé rodiny.

Budúci rok sa bude v Ríme konať X. svetové stretnutie rodín. V týždni od 22. do 26. júna 2022 sa pápež v Ríme stretne s delegátmi biskupských konferencií, cirkevných hnutí a rodinných združení. V tom istom čase sa budú môcť všetky rodiny na svete zúčastniť na diecéznych stretnutiach a svätej omši, ktoré je každý biskup pozvaný zorganizovať vo svojej diecéze.

Aj ja vás chcem už teraz, drahé rodiny, pozvať na takúto púť rodín. Tak ako Svätá rodina putovala do chrámu v Jeruzaleme, aj ja chcem putovať spolu s vami do niektorej zo svätýň v našej diecéze a pripojíme sa tak k svetovému stretnutiu v Ríme.

O podrobnostiach vás budeme včas informovať, no už dnes vás povzbudzujem k spoločnej príprave. Rímska diecéza pripravila katechézy, ktorých cieľom je povzbudiť diecézy, farnosti i samotné rodiny v prípravách na svetové stretnutie. Spoločnou témou je „Rodinná láska: povolanie a cesta svätosti“. Katechézy sú už dostupné aj v slovenčine na stránke: svetovestretnutierodin.sk.

Vytvorte vo svojich farnostiach malé skupinky, spojte sa dve – tri rodiny, stretnite sa na hodinu, hodinu a pol a porozprávajte sa o téme katechézy. Alebo poproste svojich kňazov, aby vám pomohli zorganizovať takéto stretnutie pre viac rodín. Využite možnosti, ktoré ponúkajú moderné technológie, ak to nejde inak, stretnite sa prostredníctvom video hovoru a podobne. Na spomenutej internetovej stránke nájdete viacero zaujímavých námetov.

Po troch dňoch napokon Jozef s Máriou našli Ježiša v chráme. „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta.“

Milé rodiny, bratia a sestry.

To isté želám každému z vás osobne: aby ste našli Ježiša, a aby spoločenstvo vašej rodiny s ním nič neprerušilo. Všetkým vám vinšujem požehnané Vianoce.

Na sviatok Svätej Rodiny napísali nitrianski biskupi Mons. Viliam Judák a Mons. Peter Beňo veriacim pastiersky list, ktorí vám ponúkam v plnom znení:

Drahí bratia a sestry, milé rodiny!

Prežívame Vianoce, najkrajšie sviatky v roku, ktoré nám sprítomňujú Božiu lásku objímajúcu všetkých ľudí a ktorá sa prejavila v príchode Božieho Syna na svet. On v plnosti času zostúpil z neba na zem prostredníctvom rodiny. Preto Vianoce boli a sú aj sviatkami rodiny, čo sa prejavuje tým, že sa radi vraciame k svojim drahým, snažíme sa byť spolu so svojimi blízkymi. Je preto prirodzené, že vo Vianočnej oktáve slávime sviatok Svätej nazaretskej rodiny, ktorý chce byť sviatkom všetkých našich rodín. Tento sviatok v nás má prehĺbiť zmysel pre rodinné hodnoty. Pomôcť nám v tom môže aj pohľad na Svätú nazaretskú rodinu – Ježiša, Máriu a Jozefa, ktorá je vzorom a ideálom každej rodiny – domácej, farskej, diecéznej, aj celej rodiny Cirkvi.

V dnešný sviatok chceme pozdraviť prostredníctvom tohto listu zvlášť všetky rodiny našej diecézy, s vedomím, že „Cirkev je rodina rodín, neustále obohacovaná životom všetkých domácich cirkví“ (Amoris laetítia 87). Dovoľte preto, aby sme sa spolu s Vami zamysleli nad tajomstvom rodiny.

Biblia nám hovorí, že rodina je súčasťou veľkého Božieho plánu spásy, že rodina je tak stará ako  ľudstvo samé a objavuje sa hneď na počiatku histórie ľudskej spoločnosti. Rodina je v Biblii od začiatku považovaná za prejav Božieho požehnania a nezničil ju ani prvotný hriech. Bolo prirodzenou túžbou mať rodinu, manželku, potomstvo. Dosvedčujú nám to napr. starozákonné dejiny patriarchov. Skutočnosť, že rodina je veľká v Božích očiach, dosvedčuje aj fakt, že Boží Syn sa narodil v rodine. Život v manželstve a v rodine je jedno zo životných povolaní, ktoré prijímame od Boh, a v ktorom sa usilujeme pomôcť sebe aj druhým dosiahnuť Nebeské kráľovstvo. Je preto prirodzené, že Cirkev má rodinu v centre svojej pozornosti a háji jej hodnoty.

Z tohto dôvodu sa slávi aj Sviatok svätej rodiny. Zaviedol ho v roku 1921 pápež Benedikt XV. Aj on chcel takýmto spôsobom podporiť rodinu ohrozovanú zo všetkých strán. Chcel pripomenúť vládam vtedajších štátov, že rodina je ustanovená samotným Stvoriteľom a ničím ju nemožno nahradiť. Bola to reakcia na situáciu napr. v Sovietskom Rusku po nástupe komunizmu, keď sa začali prijímať mnohé protirodinné zákony.

Pri pohľade na Svätú rodinu si uvedomujeme, že každá naša rodina nie je ani ideálna ani svätá ani dokonalá. Veď každá má svoje radosti, úspechy  a obdobia  spokojnosti, za ktoré treba byť vďační Pánu Bohu, ale aj problémy, ťažkosti a limity. Zvlášť dnes v dobe pandémie prechádzajú naše rodiny ako aj rodina Cirkvi mnohými ťažkosťami. Niektorí sa ocitajú na prahu chudoby a boria sa až s existenčnými problémami. Iným tak veľmi chýbajú sociálne kontakty, až pociťujú osamelosť. Ďalší z psychického vypätia, frustrácie či straty svojich blízkych už nenachádzajú slová a zostávajú im len slzy. Mnohí sa cítia unavení a znechutení zmenami, ktoré prinášajú opatrenia rôzneho druhu v snahe chrániť naše životy a zdravie.

Milí bratia a sestry, milé rodiny, ako Vaši pastieri Vám dnes chceme vyjadriť svoju podporu a spolucítenie vo všetkých ťažkých okolnostiach života. Tak veľmi Vám v dnešný deň chceme odovzdať svetlo nádeje, mysliac na Vás v modlitbe. Toto svetielko nádeje nám žiari aj z Betlehemskej maštaľky. Aj keď sa nám môže zdať, že okolo nás je veľa tmy, predsa len je pravda, že človek vidí najďalej práve v noci. Vtedy môžeme obdivovať hviezdy na vzdialenej oblohe, ktoré nám Pán Boh dáva ako svetielka nádeje v tme, ktorá tu nebude nastálo.

Cez Vianoce si mnohí iste nájdete čas pozrieť rozprávku, kde  obyčajne zvíťazí dobro nad zlom, láska nad nenávisťou. Kresťanské hodnoty, ktoré nám priniesol novonarodený Mesiáš však nepatria do rozprávkového sveta, ale ponúkajú nám riešenie formou, ktorého chceme v našich rodinách a farnostiach denne cez naše slová a dobré skutky obohatiť a ozdraviť naše vzťahy a eliminovať z našich rodín zlo, hnev a podráždenosť.

Svätý  Otec František exhortáciu Amoris laetitia (2016), začína slovami: „Radosť lásky, ktorá sa žije v rodinách, je aj potešením Cirkvi“ (AL 1). Z týchto slov môžeme vnímať, že láska žitá v rodinách prináša radosť samotnej rodine a takéto rodiny vytvárajú radostnú Cirkev. Cirkev ako rodina rodín má povolanie a zodpovednosť prinášať do tohto sveta, zvlášť dnes, radosť a nádej. Toto je dnes aj Vaša misia, drahé rodiny. Pápež František pripomína, že Vy ste dnes tým nástrojom, cez ktorý Cirkev evanjelizuje a slúži okolitému svetu. Každé vytvorené rodinné spoločenstvo totiž môže byť veľkým obohatením pre farnosť, nesmie byť však uzatvorené, ale otvorené pre službu druhým.

Určite viete, že v júni budúceho roka bude v Ríme v poradí už X. svetové stretnutie rodín. Témou tohto stretnutia je: „Rodinná láska: povolanie a cesta svätosti“. Najvyšší pastier Cirkvi pozýva rodiny celého sveta uvažovať nad tým, akým spôsobom máme žiť a prejavovať si lásku v našich rodinách a ako nám to pomáha na ceste k svätosti. Chce toto stretnutie urobiť dostupným pre každú rodinu, preto okrem programu, ktorý bude prebiehať v Ríme pre delegátov z celého sveta, pozýva biskupov, aby sa vo svojich diecézach stretli so svojimi rodinami a spolu s nimi slávili Eucharistiu.

Preto Vás, milé rodiny, už dnes pozývame  na Diecézne stretnutie rodín, ktoré sa uskutoční 26. júna 2022 (bližšie informácie budeme aktualizovať). Na toto slávenie sa môžeme spoločne pripraviť aj štúdiom a meditáciou nad siedmymi katechézami, ktoré ponúkla Rímska diecéza. Uvažujte nad nimi doma v rodine, v rámci farnosti alebo hnutia. Elektronickú verziu spolu s ďalšími informáciami je možno nájsť aj na stránke www.svetovestretnutierodin.sk.

Povzbudzujeme kňazov a aktívnych manželov spolu s ich deťmi, aby spoločne hľadali tvorivé formy pre  ozdravenie rodín žijúcich vo farnosti aj prostredníctvom týchto katechéz, ktoré môžu byť aj po čase pandémie novým impulzom pre obnovu života farnosti. V tomto duchu Vás prosíme, aby ste sa vo Vašich farnostiach snažili vytvoriť spoločenstvá rodín, ktoré sa budú spolu stretávať na modlitbách, rozhovoroch, ale si aj navzájom pomáhať, zvlášť tým slabším. Ak nám aj rôzne obmedzenia nedovolia sa niekedy stretávať, nebojte sa, využívajme na komunikáciu aj  online formu. Aj to je súčasť synodálnej cesty, ku ktorej sme v tomto čase pozvaní.

Známy český herec Rudolf Hrušinský na otázku, nad čím rozmýšľa počas Vianoc, odpovedal: „Vždy znovu si s radosťou uvedomujem, že mám dobrú ženu, dobré deti, dobré vnúčatá a niekoľko dobrých priateľov. A to je veľa!“ Najväčším jeho bohatstvom – a najväčším bohatstvom každého človeka je, keď máme dobrú rodinu, kde sa všetci majú radi. Zvykneme povedať, ako je pekné, keď rodina je na Vianoce spolu. Ale aby to bolo  v rodine harmonické na Vianoce, musí to byť také aj mimo nich. Záleží na tom, ako spoločne žijeme, či sme k sebe navzájom ohľaduplní, či sa vieme jeden pre druhého obetovať po celý rok. Učme sa to od nášho Pána, ktorý prišiel ako Emanuel – Boh s nami (porov. Mt 1, 23), a ktorý je „Cesta, Pravda a Život“ (Jn 14, 6).

Milé rodiny, drahí bratia a sestry, vyprosujeme Vám požehnané Vianočné sviatky a spojení v modlitbe Vás všetkých zo srdca pozdravujeme a žehnáme!

Mons. Peter Beňo, pomocný biskup,  Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

Pastiersky list diecézneho biskupa Mons. Stanislava Stolárika na Nedeľu Svätej rodiny, 26. 12. 2021

POSILŇUJME MOSTY JEDNOTY V RODINÁCH I V DIECÉZE

Drahí bratia a sestry!

Ukončili sme Rok sv. Jozefa a v našej diecéze končíme Rok kňazstva a Eucharistie. Pri vstupe do nového občianskeho roka 2022 posilňujeme svoju jednotu s univerzálnou Cirkvou a zjednocujeme sa v spoločnom slávení Roka rodiny, začneme prežívať „Rok manželstva a rodiny“. Našim spoločným zámerom  je znova upriamiť pozornosť na dôležitosť rodiny, ako základnej bunky spoločnosti. Ako veriaci ľudia, chceme vyzdvihnúť význam  zodpovednej prípravy na uzatvorenie manželstva, vedomie sily prijímanej sviatosti manželstva, kedy sa muž a žena „stávajú jedným telom“ (porov. Gn 2,24); chceme pripomenúť aj nerozlučiteľnosť manželstva, lebo muža a ženu „spojil Boh“ (porov. Mt 19,6). Bude treba pripomenúť aj nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú posvätný manželský zväzok, ako aj poukázať na prostriedky, ktoré manželstvo neustále posilňujú, obnovujú a v náročných chvíľach zachraňujú. Vzájomná pomoc manželstvám a rodinám môže byť jednou z foriem nášho spoločného kráčania synodálnou cestou, na ktorú nás pozval Svätý Otec František.  Aj preto som aj na záver Roka sv. Jozefa, 8. decembra 2021 znova zveril celú diecézu Ženíchovi Panny Márie a tým aj všetky rodiny. Jozef, ktorý ochránil Svätú rodinu pred mnohými nebezpečenstvami, ochráni s Máriou aj každú našu rodinu, ktorá o to bude prosiť Ježiša.

Súčasná doba vytvorila veľmi falošnú predstavu „zbytočnosti trvalého manželského zväzku muža a ženy“. „Hrdinom“ nie je ten, kto vezme na seba záväzky a zodpovednosť za stabilitu manželstva a rodiny, ale ten, kto verejne vyhlasuje manželstvo za zbytočné a za prežitok. Falošný výkrik: „na to, že sa máme radi, nepotrebujeme papier“, má neustále veľa nasledovníkov. Žiaľ, takýto názor počúvajú a prijímajú mladí ľudia a mnohí sa podľa neho riadia. Už vidíme aj následky, ktoré vyústili v totálne spochybnenie Božej pravdy o manželstve, ale aj v takmer každej oblasti života.

Skúsme sa však  zamyslieť nad slovami Pána Ježiša: „...budú dvaja v jednom tele“... a „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19, 5-6). Toto Božie slovo je neprekonateľné, ale či dnes ešte oslovuje aj veriaceho človeka, zostáva vážnou otázkou. Uvažujme nad jednoduchším, značne ľudským prirovnaním. Predstavme si dva brehy rieky, ktoré chcú stavitelia spojiť mostom. Stavbe mosta predchádzajú dôležité výpočty a rôzne „papierovanie“. Prečo to všetko, prečo tá dôslednosť? Aj napriek tomu si dovolím vysloviť dosť nerozumné otázky: Plánujú inžinieri tento most tak, aby sa zrútil? Alebo budú stavitelia pri konštrukcii mosta používať materiál, ktorý prispeje k pádu mosta? A ešte jedna otázka pre každého z nás: Kto by chcel byť vo chvíli pádu mosta na ňom? Spomínate si na tragédiu diaľničného mosta v talianskom Janove v roku 2018, pri ktorom boli desiatky obetí? Nepociťovali sme v tej chvíli silné pohnutie vo svojom vnútri a spolupatričnosť s obeťami a s pozostalými?

Konštruktéri mosta ho iste neplánovali a nestavali preto, aby sa zrútil. Vyšetrovanie nešťastia isto odhalilo - možno únavu materiálu, ale hlavne, či nebola zanedbaná potrebná starostlivosť o obnovu materiálu mosta. A tak došlo k tragédii. Teraz po všetkom mnohí povedia: „Dalo sa to predpokladať, len škoda, že sa neurobilo všetko, aby sa tragédii predišlo!“

A teraz sa vráťme k manželstvu muža a ženy, ktoré sme chceli prirovnať k dvom brehom, ktoré sa zjednotia jedným mostom. Kto ide budovať tento most manželskej jednoty a už na začiatku povie, že toto manželstvo sa zrúti – je to dobré? Je rozumné povedať, že ak sa tento „most“ medzi mužom a ženou zrúti, že sa nič nestane? Rozumný staviteľ mosta povie, že o „most“ manželstva sa treba neustále starať. Ak sa niečo podcení, zanedbá... most jednoty manželstva sa zrúti. Ostane táto tragédia bez následkov? Aj tu netreba obchádzať štatistiky, ktoré poukazujú na bolesť oboch manželov, ale predovšetkým na bolesť detí z rozpadnutého manželstva. Pre ne  je to dráma, trauma, bolestná rana. Z takýchto skúsenosti potom vzniká napodobňovanie svojich rodičov, neochota uzavrieť manželský zväzok alebo vziať na seba zodpovednosť v zasvätenom živote, mnohí sa uzatvárajú vo svojom strachu, nedôvere. Boja sa urobiť životné rozhodnutie a prijať záväzok a zodpovednosť.

Avšak bez stabilných rodinných krbov je ťažko rozvíjať osobitosť  človeka. Bez potrebnej miery stability a bezpečia v rodinách, sa do života človeka dostáva chaos, dieťa sa neučí rozlíšiť a spoznať pravé hodnoty a životné priority. Ostáva strach v prítomnosti i z budúcnosti.

Rodičia po rozbití rodín si znova hľadajú svoju životnú cestu. Majú svoje starosti, plány a deti zostávajú znova kdesi na okraji. Táto bolesť zranených sa prenáša na Boha a všetko nešťastie prenášajú na neho. A tak si deti ťažko alebo nikdy nevytvoria vzťah k Bohu ako k takému, aký skutočne je. Je nám naozaj ľúto, ak sa často uvádzané fakty o rozbitých manželstvách dosť zľahčujú.

Rok manželstva a rodiny nás povzbudzuje, aby sme budovali i posilňovali mosty vzájomnosti, ktoré pretrvajú, ako v diecéze tak aj v našich rodinách. Zároveň sa nám znova ponúkajú „materiály“, ktoré týmto „mostom“ dávajú Božiu pevnosť.

V rámci diecézy posilňujeme mosty vzájomnosti a jednoty vždy 16.-teho v mesiaci, keď sa za seba navzájom modlíme a slúžime sv. omše. Spoločnú silu jednoty upevňujeme aj spoločnou modlitbou za terajších i nových kňazov, ktorí teraz i v budúcnosti nesú na svojich pleciach zodpovednosť za duchovnú tvár košiara rodiny našej diecézy. V tejto modlitbe pred záverom sv. omše pokračujme najmenej do 250. výročia diecézy. A tiež hovorme aj o potrebe duchovných povolaní. V Roku kňazstva a Eucharistie (2021) som pre Rožňavskú diecézu nevysvätil ani jedného kňaza či diakona! Ako veľmi treba vidieť prepojenie medzi rodinami a novými povolaniami v Pánovej vinici. Z dobrých rodín vykročí za Pánovým hlasom vždy potrebný počet služobníkov oltára. V tomto roku sme prvýkrát slávili Novénu k Rožňavskej Panne Márii, ktorá nás nielen pozývala do katedrály, ale spoločným slávením sv. omší v rovnaké dni od 16. – 24. októbra sme mohli znova prežiť rodinnú jednotu celej diecézy. Ďakujem všetkým kňazom i vám všetkým, ktorí ste sa do tejto aktivity zapojili.

Upriamme svoju pozornosť aj na rodiny vo svete a vo všetkých farnostiach našej diecézy. Blíži sa 10. svetové stretnutie rodín, ktoré sa uskutoční 22. – 26. júna 2022 v Ríme. Svätý Otec František bude slúžiť sv. omšu za rodiny v Ríme v sobotu 25. júna 2022 a v nedeľu 26. júna 2022 sa zavŕši Svetové stretnutie rodín v každej diecéze. Takéto slávenie budeme mať aj my, v našej diecéze, 26. júna 2022 v Poltári.

Ďakujeme Bohu za každú rodinu v diecéze. Potrebujeme rodiny, ktoré si berú príklad zo Svätej nazaretskej rodiny. Nestrácajme odvahu a nádej, ak naše rodiny ešte nie sú sväté. Stačí dobrá vôľa a Božia milosť, a oni sa takými stanú. Rodiny, ktoré sa stretávajú vo viere a vo vzájomnej podpore, povzbudzujem, aby v tom pokračovali s novým nábojom dynamiky a radosti.

Tento rok môže byť príležitosťou na vznik nových manželských a rodinných spoločenstiev. Ďakujem všetkým manželom, ktorí sú pod vedením kňaza svojej farnosti zapojení do vedenia spoločenstiev, do prípravy snúbencov, za ich čas, nasadenie a povzbudzujem ich, nech v tom pokračujú. Kňazi nech sa neboja osobne a konkrétne osloviť manželov, či už mladších alebo starších. Niektorí skutočne čakajú na oslovenie, sami nemajú odvahu ponúknuť sa do takejto služby, či prejaviť túžbu patriť do spoločenstva. Veľmi si vážime starších a dlhoročných manželov. Oni sú svedkami vernosti a dôkazom, že nerozlučiteľnosť manželstva a vernosť až do smrti je možná.  Prosím kňazov vo farnostiach, aby si všímali zvlášť manželov, sláviacich strieborné a zlaté manželské jubileum a o týchto jubilantoch ma informovali. Bol by som rád, keby sa aspoň niektoré z týchto párov zúčastnili na sv. omši v Poltári 26. júna 2022. Treba spomenúť, že vďaka materiálnej podpore aj od našich rodín, môžu existovať aj naše kostoly a fungovať farnosti. Ďakujeme všetkým, ktorí môžu a pomáhajú aj takýmto spôsobom.

Aj počas týchto pandemických Vianoc ďakujeme za všetky rodiny našej diecézy, za všetky rodiny, z ktorých sme vyšli, pamätajme na rodiny, ktoré prežívajú rôzne skúšky, zvlášť na tie, ktorým hrozí rozchod, ale s vďakou pamätajme na všetkých, ktorí nemôžu prežiť tieto sviatky v kruhu svojich drahých, lebo zachraňujú iných. Nech Božie Dieťa Ježiš naplní svojou láskou a pokojom srdcia všetkých obetavých rodičov i starých rodičov, ako aj obetavých slúžiacich chorým i núdznym, i všetkých ľudí dobrej vôle na celej zemi. Nech svetlo z Betlehema, ktoré premohlo tamojšiu tmu noci, presvetlí svetlom nádeje aj tieto časy neistoty.

Prajem a vyprosujem Vám milostiplné Vianoce a požehnaný nový rok 2022 pod ochranou Svätej Rodiny – Ježiša, Márie a Jozefa a všetkým vám žehnám v mene + Otca i + Syna i + Ducha Svätého.

     Mons. Stanislav Stolárik,  rožňavský biskup

-------------------------------------------------------

Pápež František pri polnočnej 25. 12. 2021:

Vráťme sa do Betlehema, vráťme sa k počiatkom, vyzval pápež počas vianočnej omše

Homília pápeža Františka v plnom znení

Uprostred noci sa rozsvieti svetlo. Zjaví sa anjel, Pánova sláva obklopí pastierov a nakoniec prichádza od vekov očakávané zvestovanie: „Dnes sa vám narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,11). Prekvapivý je ale anjelov dodatok. Pastierom naznačuje, ako nájdu Boha, ktorý prišiel na zem: „Toto vám bude znamením: nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (v. 12). Tým znamením je dieťa. To je všetko: dieťatko v drsnej chudobe jasličiek. Nie sú tu už svetlá, žiara, anjelské chóry. Len dieťa. Nič iné, tak ako to predpovedal Izaiáš: „Chlapček sa nám narodil“ (Iz 9,5).

Evanjelium nástojí na tomto kontraste. Rozpráva o narodení Ježiša počínajúc od cisára Augusta, ktorý robí sčítanie celej zeme: ukazuje tak prvého imperátora v jeho veľkosti. No hneď na to nás Evanjelium privádza do Betlehema, kde nie je nič veľké: len úbohé dieťatko zavinuté v plienkach, s pastiermi dokola. A tam je Boh, v malosti. Posolstvo je nasledovné: Boh sa nenesie v sedle veľkosti, ale sa skláňa v malosti. Malosť je cestou, ktorú si vybral, aby k nám prišiel, aby sa nám dotkol srdca, aby nás zachránil a priviedol k tomu, čo naozaj zaváži.

Bratia a sestry, stojac pred jasličkami hľaďme do stredu: poďme poza svetlá a ozdoby, ktoré sú pekné, a kontemplujme Dieťa. V jeho malosti je celý Boh. Rozpoznajme ho: „Dieťatko, Ty si Boh, Boh-dieťa“. Nechajme sa preniknúť týmto neslýchaným úžasom. Ten, ktorý objíma vesmír, potrebuje byť držaný v náručí. On, ktorý stvoril slnko, potrebuje zahriať. Zosobnená neha potrebuje byť kolísaná. Nekonečná láska má drobné srdiečko, ktoré bije jemným tlkotom. Večné Slovo je nemluvňaťom, teda neschopným hovoriť. Chlieb života musí byť kŕmený. Stvoriteľ sveta je bez prístrešku. Dnes sa všetko obracia naopak: Boh prichádza na svet maličký. Jeho veľkosť sa ponúka v malosti.

A my – spytujme sa – vieme prijať túto Božiu cestu? To je tá výzva Vianoc: Boh sa zjavuje, ale ľudia to nechápu. On sa robí malým v očiach sveta a my pokračujeme v hľadaní veľkosti podľa sveta, možno dokonca v jeho mene. Boh sa znižuje, a my chceme vystúpiť na piedestál. Najvyšší ukazuje na pokoru, a my si zakladáme na imidži. Boh sa vydáva hľadať pastierov, neviditeľných; my sa snažíme o zviditeľnenie, aby sme sa ukázali. Ježiš sa rodí, aby slúžil, a my trávime roky honbou za úspechom. Boh nevyhľadáva silu a moc, žiada vľúdnosť a vnútornú umenšenosť.

Hľa, čo si treba priať od Ježiša na Vianoce: milosť malosti. „Pane, nauč nás milovať malosť. Pomôž nám pochopiť, že to je cesta k pravej veľkosti“. Ale čo sa konkrétne myslí tým prijatím malosti? Ako prvá vec je to veriť, že Boh chce vstúpiť do malých vecí nášho života, chce prebývať v našej každodennosti, v jednoduchých skutkoch, ktoré konáme doma, v rodine, v škole, v práci. Práve v tom, čo bežne zažívame, chce Boh uskutočňovať neobyčajné veci. A je to posolstvo veľkej nádeje: Ježiš nás pozýva doceniť a nanovo objaviť drobnosti života. Ak je tam s nami On, čo nám chýba? Zahoďme teda za chrbát banovanie za veľkosťou, ktorú nemáme. Zrieknime sa lamentovania a veľkých očí, chamtivosti, ktorá v nás zanecháva nespokojnosť! Malosť, úžas z toho malého dieťaťa: toto je ten odkaz.

No je tu ešte čosi viac. Ježiš netúži prísť iba v malých veciach nášho života, ale aj v našej vlastnej malosti: v našom pocite slabosti, krehkosti, neadekvátnosti, možno až pomýlenosti. Sestra a brat, ak tak ako v Betleheme ťa obklopuje tma noci, ak okolo seba badáš chladnú ľahostajnosť, ak zranenia, ktoré v sebe nosíš, kričia: „Nič nezavážiš, nestojíš za nič, nebudeš nikdy milovaný tak, ako chceš“ - ak toto cítiš, tak túto noc ti hovorí: „Milujem ťa takého, aký si. Tvoja malosť ma neľaká – hovorí Pán –, tvoje krehkosti ma neznepokoja. Stal som sa malým kvôli tebe. Aby som bol tvojím Bohom, stal som sa tvojím bratom. Milovaný brat, milovaná sestra, neboj sa ma, ale nájdi vo mne opäť tvoju veľkosť. Som ti blízko a len o toto ťa žiadam: dôveruj mi a otvor mi svoje srdce“.

Prijať malosť znamená ešte ďalšiu vec: objať Ježiša v maličkých dneška. Milovať ho teda v tých posledných, slúžiť mu v chudobných. To oni sú najviac podobní Ježišovi, narodenému v chudobe. A práve v nich chce byť uctený. V túto noc lásky nás prepadá jediná obava: nezraniť Božiu lásku, nezraniť ju pohrdnutím chudobnými našou ľahostajnosťou. Oni sú Ježišovými miláčikmi, ktorí nás raz privítajú v nebi. Jedna poetka napísala: „Kto nenašiel nebo tu dole, bude mu chýbať tam hore“ (Emily Dickinsonová, Básne, XVII). Nestraťme spred očí nebo, starostlivo sa ujmime Ježiša teraz, pohlaďme ho v núdznych, lebo práve s nimi sa stotožnil.

Pozrime sa ešte raz na jasličky a uvidíme, že Ježiš je pri narodení obklopený práve maličkými, chudobnými. Sú to pastieri. Boli to tí najjednoduchší ľudia a stali sa Pánovi najbližšími. Našli ho preto, že „v noci bdeli a strážili svoje stádo“ (Lk 2,8). Boli tam, aby pracovali, lebo boli chudobní a ich život nemal pracovnú dobu, ale závisel od stáda. Nemohli si žiť ako a kde sa im zachcelo, ale riadili sa v zásade potrebami oviec, o ktoré sa starali. A Ježiš sa rodí tam, blízko pri nich, blízko zabudnutých na periférii. Prichádza tam, kde je dôstojnosť človeka vystavená skúške. Prichádza dať ušľachtilosť vyradeným a zjavuje sa predovšetkým im: nie vzdelaným a významným osobnostiam, ale chudobným ľuďom, ktorí pracovali. Boh túto noc prichádza naplniť dôstojnosťou tvrdosť práce. Pripomína nám, ako je dôležité dať dôstojnosť človeku prácou, ale aj dať dôstojnosť práci človeka, lebo človek je pánom a nie otrokom práce. V deň Života opakujme: dosť bolo smrteľných obetí na pracoviskách! A zasaďme sa za to.

Pozrime sa napokon ešte raz na jasličky a rozšírme pohľad až na ich okraj, kde sa črtajú traja králi, ako putujú, aby sa poklonili Pánovi. Pozrime sa a pochopíme, že okolo Ježiša sa všetko spája do jednoty: nie sú tam len tí poslední, pastieri, ale aj vzdelaní a bohatí, mudrci. V Betleheme stoja pospolu chudobní i bohatí, ten, kto adoruje ako mudrci i ten, kto pracuje ako pastieri. Všetko sa spája v jednote, ak je v centre Ježiš: nie naše predstavy o Ježišovi, ale On, Živý. A preto, drahí bratia a sestry, vráťme sa do Betlehema, vráťme sa k počiatkom: k podstate viery, k prvej láske, k adorácii a bratskej láske. Hľaďme na mudrcov, ktorí putujú a ako synodálna Cirkev, ktorá kráča, sa vydajme do Betlehema, kde je Boh v človeku a človek v Bohu; kde je Pán na prvom mieste a vzdáva sa mu úcta; kde tí poslední zaujímajú miesta najbližšie pri ňom; kde sú pastieri a mudrci vo vzájomnom bratstve, ktoré je mocnejšie než akákoľvek kategorizácia. Nech nám Boh udelí, aby sme boli Cirkvou adorujúcou, chudobnou a bratskou. To je podstatné. Vráťme sa do Betlehema.

Prospeje nám vrátiť sa tam, v poslušnosti Evanjeliu Vianoc, ktoré ukazuje Svätú rodinu, pastierov a mudrcov: všetok ľud v kráčaní. Bratia a sestry, dajme sa na pochod, lebo život je putovaním. Vstaňme, vzchopme sa, lebo túto noc zasvietilo svetlo. Je to jemné svetlo a pripomína nám, že v našej malosti sme milované deti, deti svetla (porov. 1 Sol 5,5). Bratia a sestry, radujme sa spolu, pretože už nikdy nikto nezhasí toto svetlo, svetlo Ježiša, ktoré od tejto noci žiari svetu.

Preklad: Slovenská redakcia VR

Vianočné posolstvo pápeža Františka Urbi et Orbi

Dnes 25. decembra napoludnie sa pápež František prihovoril mestu Rím i celému svetu s vianočným prianím. Oproti minulému roku, keď udeľoval požehnanie Urbi et Orbi z vnútra sály, tentoraz to už bolo ako tradične z loggie na priečelí Baziliky sv. Petra. Vo svojom príhovore dal na prvé miesto nádej, ktorú vtelené Božie Slovo prináša svetu, sužovanému pandémiou a množstvom konfliktov a vojen, aby našiel cestu k dialógu a bratskému zmiereniu. Posolstvo Urbi et Orbi vám ponúkam v plnom znení.

Vatikán, 25. decembra 2021

Drahí bratia a sestry, požehnané Vianoce!

Božie Slovo, ktoré stvorilo svet a dáva zmysel dejinám a ceste človeka, sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Objavilo sa ako šepot, ako šum ľahkého vánku, aby naplnilo úžasom srdce každého muža a ženy, ktorí sa otvoria pre tajomstvo.

Slovo sa stalo telom, aby s nami viedlo dialóg. Boh nechce viesť monológ, ale dialóg. Pretože Boh sám, Otec a Syn a Duch Svätý, je dialóg, večné a nekonečné spoločenstvo lásky a života.

Keď Boh prišiel na svet v osobe vteleného Slova, ukázal nám cestu stretnutia a dialógu. Ba sám stelesnil v sebe túto Cestu, aby sme ju mohli poznávať a kráčať po nej s dôverou a nádejou.

Sestry, bratia, „aký by bol svet bez trpezlivého dialógu mnohých veľkodušných ľudí, ktorí udržali pospolu rodiny a spoločenstvá?“ (Fratelli tutti, 198). V tomto čase pandémie si to uvedomujeme ešte viac. Naša schopnosť sociálnych vzťahov je podrobená tvrdej skúške; silnie trend uzatvárať sa, vystačiť si sám, prestať vychádzať, stretávať sa, robiť veci spolu. A aj na medzinárodnej úrovni je tu riziko neochoty k dialógu, riziko, že by nás zložitá kríza viedla voliť si skratky namiesto dlhších ciest dialógu; no jedine tie v skutočnosti vedú k riešeniu konfliktov a k vzájomnému a trvalému osohu.

Vskutku, kým zaznieva vôkol nás a v celom svete zvesť o narodení Spasiteľa, prameňa pravého pokoja, vidíme ešte stále mnoho konfliktov, kríz a protirečení. Zdá sa, akoby nikdy nekončili a takmer si ich už ani nevšímame. Zvykli sme si na ne do takej miery, že nesmierne tragédie sa už dostávajú pod rúško ticha; riskujeme, že nebudeme počuť volanie bolesti a beznádeje toľkých našich bratov a sestier.

Pomyslime na sýrsky národ, ktorý zažíva už viac ako desaťročie vojnu,  ktorá spôsobila veľa obetí a nespočítateľné množstvo utečencov. Pozerajme na Irak, ktorý sa stále s námahou usiluje povstať po dlhom konflikte. Počúvajme volanie detí, ktoré sa dvíha z Jemenu, kde sa obrovská tragédia, zabudnutá všetkými, roky odohráva v tichu, vyhasínajúc životy každý deň.

Pamätajme na pokračujúce napätia medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, ktoré sa vlečú bez riešenia, so stále väčšími sociálnymi a politickými dôsledkami. Nezabúdajme na Betlehem, miesto, kde Ježiš uzrel svetlo a ktoré prežíva náročné časy aj kvôli ekonomickým ťažkostiam spôsobeným pandémiou, ktorá bráni pútnikom prichádzať do Svätej zeme, s negatívnymi dopadmi na život obyvateľstva. Myslime na Libanon, ktorý trpí bezprecedentnou krízou s veľmi znepokojivými ekonomickými a sociálnymi podmienkami.

Ale hľa, vprostred noci, znamenie nádeje! Dnes, „láska, čo hýbe slnkom a inými hviezdami“ (Raj, XXXIII, 145), ako vraví Dante, sa stala telom. Prišiel v ľudskej podobe, stal sa účastným našich drám a zbúral múr našej ľahostajnosti. V chlade noci vystiera svoje rúčky smerom k nám: je vo všetkom odkázaný, no prichádza, aby nám daroval všetko. Od neho si vyprosujme silu otvoriť sa pre dialóg. V tento sviatočný deň ho prosme, aby vzbudil v srdciach všetkých prahnutie po zmierení a bratstve. Na neho sa obráťme s našou vrúcnou prosbou.

Dieťa Ježiš, daruj pokoj a porozumenie Blízkemu východu i celému svetu. Podopieraj tých, čo sa angažujú v humanitárnej pomoci obyvateľstvu prinútenému utekať z vlastnej krajiny; utešuj afganský ľud, ktorý je viac ako štyridsať rokov tvrdo skúšaný konfliktmi, ktoré donútili mnohých opustiť krajinu.

Kráľ národov, pomôž politickým autoritám upokojiť spoločnosti otriasané napätiami a polarizáciou. Podopieraj ľud Mjanmarska, kde netolerancia a násilie zasahujú nezriedka aj kresťanskú komunitu a bohoslužobné miesta, a zatemňujú pokojamilovnú tvár tohto obyvateľstva.

Buď svetlom a oporou pre tých, čo veria a konajú, idúc aj proti prúdu, v prospech stretnutia a dialógu, a nedovoľ, aby sa na Ukrajine šírili metastázy hnisavého konfliktu.

Knieža Pokoja, pomáhaj Etiópii v nájdení cesty zmierenia a pokoja prostredníctvom úprimného stretnutia, ktoré dá na prvé miesto potreby obyvateľstva. Počúvaj volanie obyvateľov regiónu Sahel, ktorí zakusujú násilie medzinárodného terorizmu. Obráť pohľad na národy severoafrických krajín, ktoré sú sužované rozdeleniami, nezamestnanosťou a ekonomickou nerovnosťou; a uľav trápenia toľkých bratov a sestier, ktorí trpia pre vnútorné konflikty v Sudáne a Južnom Sudáne.

Daj nech prevládnu v srdciach národov amerického kontinentu hodnoty solidarity, zmierenia a pokojného spolunažívania, prostredníctvom dialógu, vzájomného rešpektu a uznania práv a kultúrnych hodnôt všetkých ľudských bytostí.

Boží Syn, utešuj obete násilia voči ženám, ktoré sa šíri v tomto čase pandémie. Daj nádej deťom a dospievajúcim, ktorí sa stali terčom šikanovania a zneužívania. Preukáž útechu a blízkosť seniorom, najmä tým najosamelejším. Daruj pokoj a jednotu rodinám, prvotnému miestu výchovy a základu tkaniva spoločnosti.

Boh-s-nami, udeľ zdravie chorým a inšpiruj všetkých ľudí dobrej vôle nachádzať najvhodnejšie riešenia na prekonanie zdravotnej krízy a jej dôsledkov. Učiň srdcia veľkodušnými, aby sa potrebná zdravotná starostlivosť, zvlášť vakcíny, mohli dostať k najnúdznejším národom. Odmeň všetkých tých, ktorí preukazujú pozornosť a obetavosť v starostlivosti o členov rodiny, o chorých a o tých najslabších.

Betlehemské Dieťa, umožni skorý návrat domov mnohým vojnovým zajatcom, civilom i vojakom, z nedávnych konfliktov, a tým, čo sú väznení z politických dôvodov. Nenechaj nás ľahostajnými k dráme migrantov, vysídlencov a utečencov. Ich oči nás prosia, aby sme sa neodvracali na druhú stranu, aby sme nezapierali ľudskosť, ktorá nás spája, aby sme si osvojili ich príbehy a nezabúdali na ich drámy (porov. Príhovor v Prijímacom a identifikačnom centre, Mytiléne, 5. decembra 2021).

Večné Slovo, ktoré si sa stalo telom, urob nás starostlivými o náš spoločný dom, ktorý tiež trpí pre nedbanlivosť, s ktorou k nemu často pristupujeme, a podnieť politické autority nájsť účinné dohody, aby nasledujúce generácie mohli žiť v prostredí, ktoré rešpektuje život.

Drahí bratia a sestry,

toľké sú ťažkosti našej doby, no silnejšia je nádej, pretože „chlapček sa nám narodil“ (Iz 9,5). On je Božie Slovo a stal sa nemluvňaťom, schopným akurát mrnčať a odkázaným vo všetkom. Chcel sa naučiť rozprávať, tak ako každé dieťa, aby sme sa my naučili počúvať Boha, nášho Otca, počúvať sa navzájom a viesť dialóg ako bratia a sestry. Ó, Kriste, narodený pre nás, nauč nás kráčať s tebou po cestách pokoja.

Požehnané Vianoce všetkým!

Anjel Pána v Deň Svätej rodiny: Pápež adresoval list manželským párom

„Pre to, aby sme zachovali harmóniu v rodine, musíme bojovať proti diktatúre „ja“. ... Odvráťme sa od „ja“ k „ty“!“ – to sú slová pápeža Františka, s ktorými sa obrátil na veriacich zídených na Námestí sv. Petra na modlitbu Anjel Pána v nedeľu 26. decembra, na ktorú pripadá Sviatok Svätej rodiny. Svätý Otec pri stretnutí upozornil na osobitný list, ktorý pri dnešnom sviatku adresoval manželským párom.

Pápež sa tiež poďakoval za vianočné priania, ktoré mu prišli z celého sveta a odporučil navštíviť peruánsky betlehem na Vatikánskom námestí i výstavu s názvom „100 jasličiek“ pod Berniniho kolonádou.

Osobitné slová manželským párom

Po modlitbe Anjel Pána venoval Svätý Otec osobitnú pozornosť manželským párom. Oznámil zverejnenie spomínaného listu manželom, vyzval k príprave na blížiace sa Svetové stretnutie rodín 2022 v Ríme a upozornil na tzv. demografickú zimu, ktorá pretrváva v mnohých krajinách Európy a najmä v Taliansku:

„Teraz sa obraciam na manželské páry na celom svete. Dnes, na sviatok Svätej rodiny, zverejňujem list, ktorý som napísal mysliac na vás. Má byť mojím vianočným darom pre vás, manželov: má byť povzbudením, znamením blízkosti a tiež príležitosťou pre meditáciu. Je dôležité rozjímať a zakúšať dobrotu a nehu Boha, ktorý otcovskou rukou vedie kroky manželských párov na ceste dobra. Nech dá Pán všetkým manželským párom silu a radosť pokračovať na ceste, na ktorú sa vydali.

Chcel by som tiež pripomenúť, že sa blíži Svetové stretnutie rodín. Pozývam vás, aby ste sa na túto udalosť pripravovali najmä modlitbou a prežívali ju vo svojich diecézach spoločne s ostatnými rodinami.

A keď už hovoríme o rodine, prichádza mi na um jedna obava, skutočná obava, prinajmenšom tu v Taliansku: demografická zima. Zdá sa, že mnohí stratili vidinu toho, že budú mať deti, a mnohé páry radšej zostávajú bez detí alebo len s jedným dieťaťom. Zamyslite sa nad tým, je to tragédia. Pred niekoľkými minútami som v [televíznom] programe „A Sua immagine“ videl, ako hovorili o tomto závažnom probléme, o demografickej zime. Urobme všetci to, čo je v našich silách, aby sme znovunadobudli vedomie a prekonali túto demografickú zimu, ktorá ide proti našim rodinám, našej vlasti a dokonca aj proti našej budúcnosti.“

Kontemplácia Ježiška nech vedie k postojom bratstva

Pápež prítomných pútnikov pozval k prehliadke peruánskeho betlehemu na Námestí sv. Petra i výstavy „100 jasličiek“ pod Berniniho kolonádou, kde sú aj tri betlehemy zo Slovenska. Veriacich pozdravil týmito slovami:

„Opätovne vám želám, aby kontemplácia Dieťaťa Ježiša, ktorý je srdcom a centom vianočných sviatkov, vzbudila v rodinách i spoločenstvách postoje bratstva a zdieľania. K sláveniu Vianoc nám tiež pomôže navštíviť tento betlehem i 100 betlehemov, ktoré sú pod kolonádou.

Svätý Otec sa poďakoval za vianočné pozdravy a modlitby:

„V týchto dňoch som prijal blahoprajné pozdravy z Ríma i z iných častí sveta. Žiaľ, nie je možné, aby som na všetky odpovedal, no modlím sa za každého a som obzvlášť vďačný za modlitby, ktoré mi mnohí z vás prisľúbili. Prosím, modlite sa za mňa, nezabudnite na to. Ďakujem vám a prajem vám šťastný deň Svätej rodiny.“

Plné znenie príhovoru pápeža Františka pred Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes slávime Svätú rodinu z Nazareta. Boh si vybral pokornú a jednoduchú rodinu, aby prišiel medzi nás. Kontemplujme krásu tohto tajomstva, zdôrazňujúc zároveň dva konkrétne aspekty pre naše rodiny.

Prvý: rodina je príbeh, z ktorého pochádzame. Každý z nás má svoje vlastné dejiny, nikto sa nenarodil zázračne, s čarovným prútikom, každý z nás má svoj príbeh a rodina je príbeh, z ktorého pochádzame. Evanjelium dnešnej liturgie nám pripomína, že Ježiš je tiež synom rodinnej histórie. Vidíme ho cestovať do Jeruzalema s Máriou a Jozefom na Veľkú noc; potom znepokojí svoju matku a otca, ktorí ho nemôžu nájsť; keď ho nájdu, vracia sa s nimi domov (porov. Lk 2,41-52). Je krásne vidieť Ježiša začleneného do osnovy rodinných citov, ktorý sa rodí a rastie v objatí a starostlivosti svojich rodičov. Toto je dôležité aj pre nás: pochádzame z histórie pretkanej putami lásky a človek, ktorým sme dnes, sa nerodí ani tak z hmotných dobier, ktoré sme užívali, ale z lásky, ktorú sme dostali, z lásky v lone rodiny. Možno sme sa nenarodili do výnimočnej a bezproblémovej rodiny, ale je to naša história – každý má premýšľať: sú to moje dejiny -, sú to naše korene: ak ich odrežeme, život vyprahne! Boh nás nestvoril na to, aby sme boli osamelými jazdcami, ale aby sme kráčali spoločne. Ďakujme mu a modlime sa za naše rodiny. Boh na nás myslí a chce, aby sme boli spolu: vďační, jednotní, schopní chrániť si svoje korene. Musíme na to myslieť, na vlastné dejiny.

Druhý aspekt: byť rodinou sa učíme každý deň. V evanjeliu vidíme, že ani vo Svätej rodine nejde všetko výborne: objavujú sa nečakané problémy, trápenia, utrpenie. Neexistuje taká Svätá rodina, ako sa javí na obrázkoch. Mária a Jozef stratia Ježiša a úzkostlivo ho hľadajú, aby ho potom našli po troch dňoch. A keď Ježiš sediac medzi učiteľmi v chráme odpovedá, že má byť tam, kde ide o jeho Otca, nechápu to. Potrebujú čas, aby sa naučili poznávať svojho syna. Tak je to aj s nami: každý deň sa v rodine musíme učiť vzájomne sa počúvať a chápať, spoločne kráčať, čeliť konfliktom a ťažkostiam. Je to každodenná výzva, ktorú možno zdolávať správnym postojom, malými prejavmi pozornosti, jednoduchými gestami, starostlivosťou o detaily našich vzťahov. A aj toto nám veľmi pomáha k dialógu v rodine, k rozhovoru pri stole, k dialógu medzi rodičmi a deťmi, k dialógu medzi súrodencami, pomáha nám to žiť tieto rodinné korene pochádzajúce od starých rodičov, k dialógu so starými rodičmi.

Ako to však urobiť? Hľaďme na Máriu, ktorá v dnešnom evanjeliu hovorí Ježišovi: «Tvoj otec i ja sme ťa hľadali» (porov. v. 48). Tvoj otec a ja, nehovorí ja a tvoj otec: pred „ja“ sa nachádza „ty“! Naučme sa to: pred mojím „ja“ si „ty“. V mojom jazyku existuje jeden výraz pre ľudí, ktorí najprv hovoria „ja“ a až potom „ty“: „Ja, mňa a so mnou a pre mňa a pre môj úžitok“. Títo ľudia majú najprv „ja“, až potom „ty“. Nie, vo Svätej rodine je najprv „ty“, až potom „ja“.

Pre to, aby sme zachovali harmóniu v rodine, musíme bojovať proti diktatúre „ja“, keď sa to moje „ja“ nafukuje. To nie! Je nebezpečné, keď namiesto toho, aby sme sa navzájom počúvali, si vytýkame chyby; keď sa namiesto gest starostlivosti o druhých upíname na svoje vlastné potreby; keď sa namiesto vedenia dialógu izolujeme s mobilnými telefónmi – je smutné vidieť pri obede rodinu, kde je každý so svojím mobilom bez toho, aby sa rozprávali, každý hovorí so svojím telefónom – ; keď sa navzájom obviňujeme, opakujúc stále tie isté frázy a hrajúc starú známu hru, v ktorej chce mať každý pravdu a na konci zavládne chladné ticho. To rezavé, chladné ticho po rodinnej hádke. Je to veľmi nepekné.

Opakujem svoju radu: večer sa treba nakoniec uzmieriť. Vždy. Nechoďte spať bez toho, aby ste uzavreli mier. Nikdy nechoďte spať bez uzmierenia, inak bude na druhý deň „studená vojna“! A tá je nebezpečná, pretože začne príbeh výčitiek, príbeh roztrpčenia. Koľkokrát, žiaľ, medzi múrmi domácností vznikajú a vzrastajú konflikty ako dôsledok dlhého mlčania a zanedbaného sebectva! Niekedy dokonca dochádza k fyzickému a morálnemu násiliu. To rozbíja harmóniu a zabíja rodinu. Obráťme sa od „ja“ k „ty“. To, čo má byť najdôležitejšie v rodine, je „ty“. A každý deň sa prosím spoločne trochu pomodlite, ak môžete, vynaložte námahu, aby ste Boha prosili o dar pokoja v rodine. A angažujme sa všetci - rodičia, deti, Cirkev, občianska spoločnosť – v podporovaní, bránení a chránení rodiny, ktorá je naším pokladom!

Nech Panna Mária, Jozefova nevesta a Ježišova matka, ochraňuje naše rodiny.

• Predch.
• Nasl.