Pastiersky list nášho žilinského biskupa na sviatok Svätej Rodiny

"Jeho rodičia priniesli Ježiša do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone…” (Lk 12, 2)

Pre Ježišových rodičov, Jozefa a Máriu, bol Pánov zákon svetlom pre ich rodičovské poslanie. My pri odovzdávaní viery deťom často plníme povinnosti, o ktorých píše zákon. Prinesieme ich na krst, zapíšeme ich na vyučovanie náboženstva, potom na prvé sväté prijímanie. Možno iba preto, že to predpisuje zákon alebo sa to tak v rodine vždy robilo. Boh si iste dokáže aj toto použiť pre dobro detí. Ale pozýva vás urobiť pre duchovné dobro vašich detí omnoho viac. Som presvedčený, že ste ochotní toto pozvanie vždy prijímať.

Chcem vám dnes poďakovať za ochotu, ktorú mnohí z vás vlani prejavili pri slávení sviatku Svätej rodiny. Obnovili ste si záväzky, ktoré ste na seba prijali pri krste vášho dieťaťa. Požiadali ste tiež o zasielanie SMS správ s myšlienkou o rodičovstve, aby ste aj takto mohli dozrievať v rodičovskom poslaní. A tak som mnohým z vás mohol aj takouto formou veľmi adresne žehnať a povzbudzovať vás.

Byť dobrým rodičom si vždy vyžadovalo veľké nasadenie a ochotu učiť sa a dozrievať v múdrosti. Každý z nás je synom, alebo dcérou a Božie slovo nás učí, aký je veľmi úzky vzťah medzi rodičovstvom a vzájomným vzťahom rodičov. Lebo "kto si ctí otca..., potešuje matku”, pripomína dnešné Božie slovo z Knihy Sirachovcovej (Sir 3, 7). Niet lepšieho základu pre rodičovské poslanie ako dobrý vzťah medzi samotnými rodičmi. Z pozície dieťaťa to všetci vieme potvrdiť. Z pozície rodiča sa nám to vždy nepodarí naplniť.

Aj keď sú medzi nami mnohí rodičia, ktorí tento najlepší základ už svojim deťom nevedia alebo nemôžu poskytnúť, Božia múdrosť je tu pre vás všetkých, drahí otcovia a mamy. Som však dnes zvlášť vďačný za vás, mamy, ktoré môžete prežívať úprimné potešenie z toho, že vaše dieťa si ctí svojho otca, vášho manžela. Lebo „kto si ctí otca..., potešuje matku” (Sir 3, 7).

Postaviť rodinu na tomto základe pevného a trvalého manželstva je stále mimoriadne náročná úloha. Vedel o tom aj svätý Pavol, ktorý rodinám v prvých kresťanských komunitách napísal: „Oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Preň ste aj povolaní v jednom tele. A buďte vďační! Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva" (Kol 3, 12-16). A zvlášť pre manželov dodáva: „Ženy, podriaďujte sa mužom, ako sa sluší v Pánovi! Muži, milujte manželky a nebuďte voči nim nevrlí!" (Kol 3, 18-19).

Niečo z tohto slova mohlo byť v histórii aj nesprávne pochopené. Podriadenie sa ženy, ktoré by bolo ovocím tvrdej panovačnosti muža, nemalo a nikdy nebude mať nič spoločné s týmto posolstvom Božieho slova. Podriadenie, o ktorom píše svätý Pavol je ovocím lásky, ktorou muž miluje svoju manželku. Je to celkom zrejmé aj z ďalšieho Pavlovho listu, ktorý v liste kresťanom do Efezu povzbudzuje manželov: "Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil” (Ef 5, 25-26a).

Až potom nasleduje výzva deťom: "Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi!” (Kol 3, 20). Očakávať dobré ovocie výchovy iba na základe použitia najlepších výchovných metód by bolo naivným očakávaním. Preto chcem dnes povzbudiť vás, drahí rodičia, ktorí sa usilujete dať vašim deťom na prvom mieste svedectvo vašej manželskej jednoty. Buďte v tomto úsilí verní a vytrvalí! To je správny základ pre výchovu vašich detí. Ak bude vo vás bohato prebývať Kristovo slovo, zvládnete toto náročné poslanie a ono bude prinášať potešenie vám a požehnanie vašim deťom.

V tomto roku slávime sto rokov od narodenia veľkého pápeža svätého Jána Pavla II., ktorého vďaka mimoriadnej pozornosti voči rodinám nazývame aj pápežom rodín. Bol to práve on, ktorý v roku 1994 po prvýkrát pozval rodiny z celého sveta do Ríma na Svetové stretnutie rodín. Odvtedy sa táto tradícia opakuje každé tri roky na rôznych miestach sveta a v účasti na stretnutiach pokračujú aj jeho nástupcovia na Petrovom stolci.

V roku 2018 sa toto svetové stretnutie rodín uskutočnilo v Írskom Dubline. Spomínam si, že aj rodiny v mnohých našich farnostiach sa zapojili do duchovnej prípravy. Počas samotného stretnutia v silnej emotívnej atmosfére – za účasti Svätého Otca Františka – odzneli vzácne svedectvá rodín z každého kontinentu. Jedno z týchto svedectiev vypovedal dospelý syn Gyslan spolu so svojimi rodičmi. Rozprával o bolesti, o milosrdenstve a o sile odpustenia v ich rodine, ktorá žije v Burkina Fasso v Západnej Afrike.

Izák Čoki, Gyslanov otec pracoval pre leteckú spoločnosť a po mnohých rokoch si vytvoril vlastnú cestovnú agentúru. Keď išiel na dôchodok, namiesto toho, aby agentúru predal, rozhodol sa prenechať ju najstaršiemu synovi Gyslanovi. No rodinná spoločnosť zbankrotovala. Syn nepovedal nič ani otcovi, ani matke, len odišiel a nik nevedel do akého mesta, do akej krajiny. Pre mamu to bolo veľmi ťažké obdobie plné modlitby a plaču. Nevedela, čo má robiť. Otca trápilo, že rodina je rozbitá. Vnímal, že jednota a harmónia sú pre rodinu veľmi dôležité. Pri pátraní po synovi si s manželkou často pripomínali postoj otca, ktorý v evanjeliovom podobenstve odpustil márnotratnému synovi.

Syn Gyslan si časom uvedomil, ako ublížil svojej rodine a ako ich má stále rád. Rozhodol sa vrátiť domov. Otec Izák spomína, že keď syna uvidel, odpustenie prišlo tak akosi prirodzene. Hovoril: "Odpustenie je to, čo vám pomáha rásť,” a dodáva: "V odpustení je veľká radosť. Väčšia než v tom, keby sme ostali zatrpknutí. Je to oslobodzujúce". A mama Felicita hovorí: "Keď odpustíte, stanete sa slobodným. Odpustenie je veľmi dôležité v živote každej jednej rodiny bez ohľadu na veľkosť chyby, či urážky”.

A syn Gyslan toto svedectvo rodičov doplnil slovami: „Sv. Otec František často pripomína tri dôležité slová pre rodiny: PROSÍM, ĎAKUJEM A PREPÁČ. Viem, aké ťažké je povedať „odpustite". Utiekol som od mojich rodičov, lebo som sa bál ospravedlniť sa. Doprial by som všetkým ľuďom, aby dostali odvahu, povedať prepáč a následne ďakujem. Modlím sa, aby sa rodiny naučili odpúšťať. Nie je to jednoduché, ale je to lepšie, ako zatrpknutosť a strach".

Drahé rodiny, žiť odpustenie a živiť ho modlitbou – to je prvý spôsob posilňovania vášho manželského a rodičovského poslania. Robte to, prosím, každý deň spolu ako manželia, spolu s deťmi i každý osobitne. Druhý spôsob je otvorenosť pre iných v službe, či v modlitbe, aby ste svojím postojom jeden druhému i vašim deťom svedčili o veľkosti Božej lásky. Nikto v tak veľkom poslaní nemôže obstáť sám. V blízkosti každého z nás žije mnoho manželov a rodičov, ktorí potrebujú slovo povzbudenia a možno aj konkrétnu pomoc. A každý z nás takúto pozornosť niekedy potrebuje od iných pre seba. Staňte sa apoštolmi Ježiša Krista pre dobro rodín v tomto svete.

Nech vám k tomu pomáha príklad Svätej nazaretskej rodiny, ale i príklady dnešných rodín, ktoré aj v našich časoch zápasia o svätosť. Na našej diecéznej webovej stránke si môžete pozrieť krátky videozáznam zo svedectva o veľkom odpustení v rodine Izáka a Felicity z Afriky. Okrem neho tam nájdete aj svedectvá ďalších rodín z iných svetadielov, ktoré osobne vyrozprávali Svätému Otcovi Františkovi na Svetovom stretnutí rodín v Dubline. 

Klikni sem

Keďže príklady priťahujú, pozývam vás urobiť si dnes spoločné rodinné popoludnie pri týchto živých svedectvách. Nech povzbudia aj vás. Verím, že všetci túžite byť dobrými manželmi a dobrými rodičmi. A som si istý, že Pôvodca Života, ktorý prišiel na tento svet cestou ľudskej rodiny, vás bude posilňovať.

Slovami apoštola národov – svätého Pavla – prosím za vás: „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne. A všetko, čokoľvek hovoríte, alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi" (Kol 3, 16-17).

S láskou vám všetkým žehnám.

Váš biskup + Tomáš

Pastiersky list rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika na Sviatok Svätej Rodiny

Drahí bratia a sestry!

Všetkých, ktorí s otvoreným srdcom privítali Rok Eucharistie prežívaný v našej diecéze od januára 2020, zaskočila pandémia a pomenila naše plány. Ale horliví sa modlili doma a na diaľku sa duchovne spájali s Pánom prítomným v Eucharistii a prijímali ho prostredníctvom duchovného sv. prijímania. Keď sa dalo, zastavili sa v kostole alebo aspoň pred zatvoreným kostolom... Zjednocovali sa so stanovenými úmyslami modlitieb. Kňazov, ktorí nemali obmedzením prerušený prístup do kostola, som povzbudzoval k tomu, aby v čase pandémie, kedy boli odbremenení od niektorých ďalších povinností, každý jeden z nich využil vynikajúcu príležitosť, možnosť, priam šancu „zavrieť“ sa v Božom chráme a neustále sa klaňať Ježišovi prítomnému v Eucharistii. Vyjadril som to slovami: „Keď inokedy veľa rozprávame ľuďom o Bohu, teraz priam zavretí v Božích chrámoch, veľa rozprávajme Bohu o nám zverených ľuďoch. Ľudia prežívajú koronavírus, prežívajú obavy o svoje rodiny, o svoju prácu a o všeličo ďalšie, čo s tým súvisí. Rozprávajte Bohu o všetkých ich problémoch a prednášajte prosby svojich veriacich Ježišovi v Eucharistii.“

Pre každého to bol ťažký čas a v závere Roka Eucharistie v našej diecéze si uvedomujeme, že sme ho nemohli prežiť ako sme chceli. Preto som sa rozhodol, že chceme ostať ako diecéza pri Eucharistickom Pánovi aj v roku 2021. Chceme tak zintenzívniť svoj vzťah k Ježišovi, ku sv. omši, k stretnutiam s Ním v adoráciách...

Rok 2021 však bude patriť aj kňazom. Bude to Rok Eucharistie a kňazstva. Rok vďaky za dve sviatosti, ktoré Pán ustanovil pri Poslednej večeri a rok prehlbovania vedomia a prežívania zmyslu týchto sviatostí. Keby nebolo kňazov, nebolo by ani Eucharistie. Ježiš však pamätal aj na túto potrebu Božieho ľudu a po prvej sv. omši vo Večeradle, ktorú slúžil On sám, dal moc slúžiť sv. omšu apoštolom, cez ktorých až do konca sveta bude prechádzať táto moc na každého vysväteného kňaza. S veľkou vážnosťou povedal apoštolom: “Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19). Rok 2021 je veľkou šancou ďakovať, prosiť za kňazov, vyprosovať nových kňazov... Viac hovoriť o kňazoch Bohu a Panne Márii. ako medzi sebou... Ale bude to aj čas osobne vyhodnotiť svoj postoj k sv. omši a ku kňazom. Lebo hovoriť o kňazskej službe znamená hovoriť o večnosti. Ba môžeme povedať: od osobného postoja ku kňazstvu sa odvíja aj náš záujem žiť v Božej milosti, lebo nám ju sprostredkúvajú kňazi; a tiež záujem o večný život.

Americký kardinál Timothy Dolan spomína, s akou obavou a netrpezlivo čakali v nemocnici na výsledok druhej operácie, ktorej sa musela podrobiť jeho mama. Keď konečne vyšiel z operačky chirurg a uistil ich, že všetko dopadlo dobre a môžu byť kľudní, v nemocničnom rozhlase odznel oznam, že o 10 minút začína v nemocničnej kaplnke sv. omša. Vtedy sa udialo čosi zvláštne. Chirurg sa hneď ospravedlnil rodine a povedal: „Už musím ísť, lebo keď nestihnem sv. omšu, celý deň budem mať nanič!“ Nejedného človeka by iste prekvapilo, prečo chirurg znova nevyjadril radosť nad podarenou operáciou, ale vydal svedectvo, kde čerpá dennodenne silu vo svojej náročnej práci. V tejto súvislosti si dovolím povedať: možno aj počas pandémie, keď bol obmedzený prístup na sv. omše, mohol každý v sebe spoznať pravdu o tom, aký má vzťah k sv. omši, či mu chýba alebo je pre neho „záležitosťou“, voči ktorej sa stavia ľahostajne...

Pre nás kňazov je veľmi oslovujúci príbeh hrdinského čínskeho arcibiskupa Dominika Tanga, ktorý bol 21 rokov vo väzení pre vernosť Cirkvi a Svätému Otcovi. Po piatich rokoch na samotke, vo vlhkej kobke bez okna, mu väznitelia oznámili, že môže opustiť celu na niekoľko hodín a robiť si čo chce. O čom mohol vtedy rozmýšľať? Dať si po piatich rokoch konečne teplú sprchu? Alebo požiadať o nové a teplejšie oblečenie? Poprechádzať sa niekde v lese? Zavolať či napísať rodine? „Tak, čo to bude?“ opýtal sa dozorca. „Rád by som odslúžil sv. omšu!“ odpovedal arcibiskup Tang.

Takýchto príkladov z obdobia totality máme veľa aj z nášho prostredia. Bolo by veľkou chybou, keby sme na ne zabúdali. Teším sa každej aktivite kňaza alebo predstaviteľov miest a obcí, ktorí vedia aj verejne oceniť duchovnú službu kňaza v jednotlivej farnosti. Nespomínam to preto, aby som z nás kňazov robil nejakých „supermanov“. My kňazi máme tiež svoje ľudské chyby, nedostatky, slabosti i hriechy. My prví máme prosiť Pána o odpustenie. Aj vás, milovaní bratia a sestry Rožňavskej diecézy, ako váš diecézny biskup, úprimne prosím v tejto chvíli o odpustenie všetkého, čím sme sa voči vám previnili alebo vás pohoršili.

V dnešný sviatok Svätej Rodiny je to zvlášť vhodné, pretože naozaj všetci tvoríme jednu Božiu rodinu a potrebujeme si navzájom pomáhať i odpúšťať a navzájom sa podporovať. Naša prosba za nás kňazov a nové kňazské povolania je práve o tom: práve preto, že sme slabí, veľmi potrebujeme pomoc všetkých členov Božej rodiny našej diecézy. Preto vám za vaše modlitby a podporu už teraz vyslovujem úprimné „Pán Boh zaplať!“ A že my kňazi sa za vás, ktorí žijete v našich farnostiach neustále modlíme a slúžime za vás sv. omše, zvlášť v nedele a v prikázané sviatky, o tom vás ubezpečujem. V každej rodine má každý svoje miesto. Keď chýba otec alebo mama, časom sa to ukáže. Ak v Božej rodine je miesto kňaza prázdne, aj to sa časom prejaví. Ale ako aj nerešpektovanie rodiča, tak aj podceňovanie kňazskej služby sa skôr-neskôr dostaví - ako následok - najčastejšie na rozbitých rodinách a aj na mladých ľuďoch, ktorých neúplná rodina poznačí často na celý život. Podľa Božieho plánu je v Božej rodine miesto kňaza veľmi dôležité. Skúste o kňazskej službe rozprávať aj doma. Mnohí sme dnes kňazmi aj preto, že sa u nás hovorilo o kňazskej službe s úctou. A tiež preto, že sme boli vedení rodičmi, aby sme si konali pobožnosti prvých piatkov a prvých sobôt, ku ktorým dnes mnohí pridávajú aj adorácie na prvé štvrtky mesiaca za kňazské povolania. V niektorých rodinách a farnostiach sa rodili kňazské povolania aj cez praktizovanú úctu a pobožnosti k sv. Jozefovi, najmä v mesiaci marec a možno aj v prvé stredy v mesiaci. Zvlášť teraz, keď sme začali prežívať Rok sv. Jozefa, ktorý vyhlásil Svätý Otec František 8. decembra (2020), pocíťme veľké povzbudenie, pozvanie objaviť či viac prehĺbiť osobnú úctu k tomuto svätcovi.

S vopred vyslovenou vďakou vás prosím o modlitby a obety počas celého Roka Eucharistie a kňazstva. Nech v každom chráme, tak ako je to napr. pri vstupe do našej rožňavskej katedrály, je na dostupnom a viditeľnom mieste obraz Rožňavskej Panny Márie a pod ňou dobre čitateľná modlitba k nej samotnej a za kňazské povolania. K dispozícii budú aj obrázky s týmito modlitbami v slovenskom aj maďarskom jazyku. Obraz Rožňavskej Panny Márie môže byť samozrejme spolu s modlitbou k nej a s modlitbou za kňazov aj v školách, v rôznych cirkevných zariadeniach, v nemocničných kaplnkách...

Všetkým zainteresovaným - najmä kňazom, katechétom a animátorom odporúčam venovať počas tohto Roka väčšiu pozornosť miništrantom. Nech dostávajú príležitosť začínať ako „malí“ služobníci oltára, aby, keď Pán Boh dá, aspoň niektorí z nich mohli Pánovi slúžiť pri oltári raz ako „veľkí“.

Nech sa pred záverečným požehnaním na konci každej sv. omše, všetci v kostole spoločne s kňazom pomodlia modlitbu za kňazov. Vopred vám ďakujem, ak sa túto modlitbu budete modliť aj v rodinách, spoločenstvách i súkromne, na cirkevných školách i na hodinách náboženstva aj na ostatných školách. Nech je nový rok 2021 rokom duchovnej obnovy kňazov i zrodením nových kňazských a rehoľných povolaní. Pamätajme na slová Pána Ježiša, ktorý nás povzbudzuje: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 37-38). Veď v tomto roku som vysvätil dvoch kňazov, ale pochoval troch. Ubúdajú robotníci v Pánovej vinici, ale ubúdajú aj sily...

„Proste a dostanete!“ (Mt 7,7), ubezpečuje Ježiš a tiež: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 19-20). Prosme s dôverou za kňazov, aby nás bezpečne previedli pozemským životom a priviedli do večnosti. Prosme i ďakujme za kňazov (biskupa), ktorí nás pokrstili, pripravili na sv. spoveď a sv. prijímanie, ktorí nám vyslúžili i ďalšie sviatosti. Nezabúdajme prosiť i ďakovať za kňaza, ktorý bude stáť pri našom umieraní, aby nás zaopatril svätými sviatosťami, i za kňaza, ktorý nás bude pochovávať. Teda za všetkých kňazov, ktorí nás sprevádzajú od kolísky až do večnosti. Vo svojich modlitbách sa „neochvejne držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo „verný je ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 10, 23). A Ježiš jasne prisľúbil: „Proste a dostanete!“ (Mt 7,7), preto On vypočuje naše prosby vo svojom čase.

V  Roku Eucharistie v diecéze sme sa tešili na návštevu relikvie srdca sv. Jána Máriu Vianneya v Rožňave a v Brezne. Nemohla sa uskutočniť, ale veríme, že sa tak stane v roku 2021. Zároveň sv. Jána Viannea vyhlasujem za patróna Roka Eucharistie a kňazstva v našej diecéze. Nech aj na jeho príhovor nám všetkým Boh udelí milosť, aby sa naše kňazské srdcia stávali stále viac srdcami podľa Ježišovho i Máriinho Srdca. Aby každý z nás kňazov sme si zodpovedne zastali miesto, ktoré nám cez biskupa (pre mňa - biskupa - cez Svätého Otca) zveril Boh. Aj modlitby za kňazov budú krásnym krokom v príprave na 250. výročie vzniku našej Rožňavskej diecézy, ktoré budeme sláviť v roku 2026.

S prísľubom stálej Pánovej prítomnosti vám všetkým prajem milostiplný Nový rok, Božie požehnanie a ochranu Panny Márie, sv. Jozefa a sv. Jána Nepomuckého, ktoré nech vstúpia do každej rodiny, do každého spoločenstva. Nech Pán premieňa každé ľudské srdce a prináša mu pokoj, nádej a radosť.

Všetkým vám žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup

Pastiersky list Mons. Mariána Chovanca, banskobystrického biskupa

Vianoce – Narodenie Pána

Drahí veriaci, milí bratia a sestry,

všetkých vás srdečne pozdravujem.

S celým kresťanským svetom – a s mnohými ľuďmi dobrej vôle – radostne oslavujeme narodenie Pána Ježiša, oslavujeme Vianoce. V duchu voláme tak, ako bolo počuť na betlehemských nivách pred dve tisíc rokmi: „Dnes sa nám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán!“ (por. Lk 2, 11). 

Slávime najradostnejšie tajomstvo našej viery. Pravý Boh, druhá osoba Najsvä-tejšej Trojice (por. Hebr 1, 3), Ježiš Kristus, sa v Betleheme narodil z matky, Panny Márie. Vzal si z nej, a to čírou mocou Ducha Svätého, pravú ľudskú prirodzenosť – a tak sa stal človekom (por. Jn 1, 14).

Boh – Ježiš prišiel na túto zem, aby nám rozprával o Bohu naším ľudským jazykom; aby sme čo najľahšie mohli vniknúť do neviditeľných tajomstiev sveta a vnútorne sa posvätiť – „stať sa šťastnými“. Významný staroveký teológ Gregor Naziánsky (+390) výstižne napísal: „Potrebovali sme Boha, ktorý si vzal telo a zomrel, aby sme my žili. S ním sme zomreli, aby sme sa očistili; s ním sme vstali z mŕtvych, pretože sme s ním zomreli. A s ním sme oslávení, lebo s ním sme vstali z mŕtvych.“

Pán Ježiš nielen slovom, ale najmä svojím správaním a konaním, ohlasoval Božiu dobrotu (por. Sk 10, 38). Oznámil nám, že jediný všemohúci Boh, Pán celého neba i zeme, miluje každého jedného z nás. Zjavil nám, že tento absolútny Pán vesmíru chce, aby sme my všetci boli šťastní. On, Ježiš, nám ukázal pravú lásku, ktorá nás – ako jediná – môže urobiť šťastnými.

Len si spomeňme, na koľkých miestach ľudia bežne hľadajú šťastie: v sláve, v bohatstve, v pôžitku, v úspechu, v moci, v neobyčajných výkonoch… A ako to dopad-ne? Históriu posledných tisícročí ľudstva dosť dobre poznáme. Sláva a moc priviedli mnohých k nespravodlivosti a tyranstvu. Bohatstvo a pôžitok priviedli mnohých k bezcitnosti a úpadku. Žiaľ, ani sami bohatí a slávni, či úspešní a mocní, neboli naozaj šťastní, a ešte menej boli šťastní tí, ktorí žili okolo nich a prichádzali s nimi do styku.

História môže byť pre nás poučením. Spoznávame, že ľudia sa sami nedokážu urobiť šťastnými. K tomu, aby métu pravého šťastia naozaj dosiahli, potrebujú vyššie, a to večné ukotvenie; musia mať vzťah k Najsvätejšiemu; musia mať spojenie s Bohom. A novonarodený Ježiš prišiel na túto zem práve preto, aby toto spojenie vybudoval, teologickou rečou povedané – aby nás vykúpil.

Z evanjelií vieme, že Ježišovo vyučovanie bolo nielen teoretické, ale aj praktické. On zmýšľal, rozprával a konal tak – aby jeho život bol „láskou k Bohu a blížnemu“. Veď vieme, že on neskôr, v plnosti predpovedaného času – z lásky k Otcovi a k nám – zomrel na kríži a vykúpil nás z otroctva hriechu a večnej smrti. Vykúpením navždy postavil most spájajúci ľudstvo s Bohom.

Známy ruský spisovateľ, Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821-1881), mal mi-moriadny dar realisticky opísať život a hlboko nahliadnuť do vnútra človeka.

V jednom románe rozpráva o mužovi, ktorý bol na Vianoce, práve na Štedrý deň, prepustený – vyšiel z väzenia na slobodu. Sloboda ho priam ohúrila. Túlal sa po meste a nevedel, kam v tomto čase ísť. Svetlá vianočných sviečok vnikali do jeho očí, sčasti aj do duše a on premýšľal o svojom smutnom postavení. Videl, ako hlboko klesol, keď podľahol svojim náruživostiam. Videl, že už akosi nie je schopný čisto sa radovať… Pohrúžený do chmúrnych myšlienok prechádzal ulicami až vyšiel za mesto. Na jeho okraji našiel ikonu Božej Matky s Ježiškom pekne ozdobenú smrekovou čečinou. Tam sa zrazu zastavil, akoby skamenel…

Ikona Božej Matky s Ježiškom v ňom vyvolala oveľa silnejšie spomienky ako svetlá vianočných sviečok. Prekvapujúco živo a silne si spomenul, že ako chlapec býval na Vianoce vždy veľmi šťastný. Spomínal a zamyslel sa nad tajomstvom svätej noci, nad Božou Matkou a najmä nad jej dieťaťom. Uvedomil si, spoznal a odhalil prameň svojej biedy… Siahol do svojej tašky a vybral z nej fľašu vodky. Tam, pred obrazom Boho-rodičky s mužnou ráznosťou vylial obsah fľaše na zem a fľašu rozbil o kameň. Od tej chvíle začal nový život, život pred tvárou Božieho dieťaťa spočívajúceho na rukách Bohorodičky.

Znalci rozsiahleho a krásneho literárneho diela spisovateľa Dostojevského hovoria, že preto tak živo a hlboko opísal oslobodenie väzňa a jeho obrátenie, lebo sčasti opisoval svoju životnú skúsenosť. Aj on, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, bol roky vo väzení a potom túžobne hľadal životné šťastie.

Drahí veriaci, milí bratia a sestry, Ježiš prišiel na túto zem, aby nám zrozumiteľne – v ľudskom tele – porozprával o Bohu a našom živote. Zjavil nám, že Pán Boh miluje každého jedného z nás a chce, aby sme boli šťastní. On nám ukázal pravú lásku k Bohu a k blížnemu, ktorá nás môže urobiť šťastnými. Už v Starom zákone (Dt 33, 28-29) Boh prisľúbil svojmu ľudu: „Šťastný si, Izrael! Kto sa ti vyrovná? Ľud, ktorého spásou je Pán! On je tvoj štít ochranný, on je tvoj meč slávny.“

Žiaľ, že ľudia bežne hľadajú šťastie inde, ale nenachádzajú ho. Veď ani bohatstvo, ani sláva, ani moc neprivádzajú ľudstvo k vytúženému šťastiu. K najbohatším a najsláv-nejším izraelským kráľom patril Dávid. Slávne vládol takmer štyridsať rokov. Ale aj on nám dobromyseľne radí: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; šťastný človek, čo sa utieka k nemu. Vy, jeho svätí, bojte sa Pána, veď bohabojní núdzu nemajú“ (Ž 34, 9-10).

Dnes slávime Vianoce. Boh nás v betlehemskej noci tajomne oslovil svojím vteleným Slovom, ktoré je láska. Keď sa chceme radovať a mať pravý úžitok z Vianoc, musíme myslieť na to, čo Vianoce skutočne znamenajú a k čomu Vianoce pozývajú: Boh chce s nami a v nás robiť dobro, chce veľkodušne rozlievať svoju milosrdnú lásku na svet.

Otvorme sa Bohu a klaňajme sa mu! Prijmime Ježiša, jeho slovo a jeho náuku, do svojho srdca a života! Tak mu dovolíme, aby sa vianočný zázrak Božieho dobra uskutočnil aj v nás a okolo nás. Tak sa otvoríme pravému šťastiu, po ktorom každý z nás túži.

Zo srdca vám všetkým vyprosujem a želám takéto krásne, láskou naplnené a požehnané Vianoce!

Mons. Marián Chovanec, biskup

Rok 2020 bol podľa prešovského arcibiskupa metropolitu Mons. Jána Babjaka veľkou Božou milosťou pre všetkých ľudí, len nie všetci to takto pochopili.

Prešov 28. decembra (TK KBS)

Ako povedal TK KBS, Boh chcel, aby sme si uvedomili, že celé ľudstvo i každý jeden človek sme veľmi limitovaní a život ktorý máme, máme v hlinených nádobách, ktoré sa môžu veľmi ľahko rozbiť. „Mnohí povedia, že to bol rok veľkých obmedzení, až veľkej katastrofy. Koľko financií nás stál, koľkí ľudia prišli o prácu, koľko podnikov skrachovalo.

Áno, je to pravda, ale je pravda aj to, že sme si až veľmi zakladali na svojej šikovnosti, na svojom rozume, že si môžeme všetko zabezpečiť sami, že už sme takí dobrí, že ani Pána Boha nepotrebujeme,” povedal vladyka Babjak s tým, že od marca tohto roka sa k nám Boh akokeby zvlášť prihováral slovami:

„Človeče, ty ma stále potrebuješ, neklam sa, že si dokonalý a schopný riadiť svoj život sám a bezo mňa.”

Rok 2020 bol, a stále tento čas pandémie aj je podľa Mosn Jána Babjaka veľkou výzvou, aby sme sa zamysleli nad svojou cestou, tak jednotlivci, ako aj Cirkev, ale aj celá spoločnosť, aby sme si všetci odpovedali na otázku: Kam sa uberáme? Každý človek mal tento rok podľa prešovského arcibiskupa metropolitu viac času na seba samého aj na rodinné spoločenstvo:

“Rodičia sa viac venovali svojim deťom, keď im pomáhali s domácimi úlohami. Chcem veriť, že sme všetci pokročili v modlitbe a v duchovnom živote. Hoci chrámy boli zatvorené, a bohoslužby slávené iba v obmedzenom limitovanom počte, predsa mnohí zistili, ako im duchovný pokrm veľmi chýba. Videli sme u mnohých ľudí veľkú túžbu po Eucharistickom Kristovi, čo je dobrý znak,” konštatoval.

Bol to rok, ktorý preveril azda každého človeka, vraví otec biskup Stanislav Stolárik

Bratislava/Rožňava 31. decembra (TK KBS) Končiaci rok bol rokom, ktorý nejakým spôsobom preveril azda každého človeka, vraví rožňavský biskup Mons. Stanislav Stolárik. „Jeho prežívanie, jeho priority, ambície, hodnotové rebríčky, egoizmus či altruizmus... rok, ktorý nám dal zabrať, ale ponúkol aj šancu zosilnieť," povedal Tlačovej kancelárii KBS.

Rožňavská diecéza vstúpila do tohto roku ako do Roku Eucharistie – slávenom v diecéze a do Roku Božieho slova – slávenom v celej Cirkvi. Biskup Stolárik myšlienku prežívať a sláviť Rok Eucharistie v sebe nosil dlhšie a postupne sa v ňom „zbierali“ ďalšie dôvody pre vyhlásenie Roka Eucharistie. „Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života," pomohol si Katechizmom katolíckej cirkvi.

„Táto veta stručne vystihuje, prečo sme chceli prežívať Rok Eucharistie. Bol som len milo prekvapený, priam dojatý, keď Svätý Otec František vyhlásil pre celú Cirkev Rok Božieho slova. Nedá sa žiť ani bez Slova, ani bez Chleba. Mali sme pre tento rok pripravený program, ktorého vrcholom mal byť Diecézny eucharistický deň v máji. Veľa z plánovaného sa nedalo uskutočniť, ale veľa sa dalo, hoci vo veľmi obmedzených podmienkach. Záležalo to od ochoty, tvorivosti... Verím, že náš Pán, ktorý nemohol prichádzať do sŕdc ľudí pod spôsobom Chleba, prichádzal cez duchovné sväté prijímanie," uviedol.

„Horlivosť tých, ktorí túžili prijímať ho, vynahradil spôsobom, milosťami, ktoré isto pocítili. Boh ani vo veľmi ťažkej situácii pandémie a všetkého, čo bolo a je s ňou spojené, neopustil svoj ľud. Jednoznačne možno povedať, že rok 2020, zvlášť od marca bol veľmi náročným časom pre všetkých. Myslím si, že pandémia koronavírusu sa dotkla všetkých a všetci ňou nejakým spôsobom trpeli alebo stále trpíme," pokračoval biskup Stolárik.

„Najviac tí, ktorých sa dotkla samotným ochorením na koronavírus, tých, ktorí sa do vysilenia najrôznejším spôsobom starajú o chorých, o chod spoločnosti, v neposlednom rade samozrejme tých, ktorí stratili na následky tohto ochorenia svojich drahých... Nedajú sa tu vymenovať všetky oblasti bolesti a utrpenia, ujmy, ktoré to všetko spôsobilo a pôsobí; zvlášť aj ekonomické problémy, v mnohých rodinách existenčné. Keď hovorím o tomto všetkom, môžem povedať, že môj rok 2020 sa niesol v znamení vyššie povedaného. Doliehala na mňa bolesť všetkých, samozrejme aj ťažké rozhodnutia o zatvorení kostolov, o obmedzeniach, ktoré sa týkali prežívania života viery prostredníctvom liturgických slávení," uviedol biskup Stolárik.

Rok 2020 budú podľa rožňavského bisupa mnohí komentovať ako náročný a navždy spojený s pandémiou. „Takéto niečo si nepamätá nikto zo súčasníkov. Ale mohol priniesť aj radosť a pre tých, ktorí hľadali, aký zmysel dať všetkému, teda mohol mať aj pozitívnu stránku. Pre mňa bola veľmi radostná a pokoj prinášajúca skutočnosť, že napriek tomu všetkému ťažkému, sme neboli sami. Bol a stále je tu Boh – Emanuel, ktorý je s každým z nás, spolucíti, spolu s nami trpí, ochotný a pripravený pomôcť," vravi biskup Stolárik.

„Bolo pre mňa neotrasiteľnou istotou, že utiekať sa k Bohu, k Panne Márii, sv. Jozefovi, k svätým – prinesie vypočutie, pomoc, lebo Boh je Láska. Preto som sa modlil, modlím, vyzýval som a pozývam stále modliť sa v rodinách, zjednocovať sa v modlitbe zvlášť v tejto ťažkej situácii. Cítili sme pomoc a ochranu neba a aj keď stále dolieha ťažoba, hrozba koronavírusu, ktorý si už „vzal“ mnoho obetí u nás aj vo svete, Boh môže a chce pomôcť zvládnuť toto obdobie ťažkej skúšky. Ďalej, čo ma dojímalo a za čo som vďačný je to, koľko ľudí sa postavilo do prvej línie v boji s pandémiou, nehľadiac len na seba, ale plní ochoty slúžiť – akýmkoľvek potrebným spôsobom – nebudem menovať osobitne všetky oblasti, lebo nechcem na nikoho zabudnúť. Naozaj im patrí uznanie, úcta a veľká vďaka. Nech im to všetko odplatí dobrý Pán," pokračoval v hodnotení roka 2020.

Biskup Stolárik pridal i východisko do ďalšieho obdobia. „Prichádza mi na um Žalm 121, zvlášť verš 2: „Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.“ Tieto slová Svätého Písma sú potvrdené toľkokrát v samotnej Biblii a tiež v živote nespočetného množstva veriacich v Pána. Potrebujeme uznať, že potrebujeme Pána, že On chce, aby sme sa na neho obracali ako deti vo svojich potrebách, hoci sme slabí, hriešni, veď On prišiel kvôli malým, slabým, kvôli tým, ktorí potrebujú lekára, prišiel volať hriešnikov (porov. Mk 2,17). Prišiel nás vykúpiť, zachrániť. Ale vykúpiť môže len toho, kto uzná, že vykúpenie potrebuje, kto uzná, že je chorý, hriešny a Ježiša Krista uzná a prijme ako svojho Vykupiteľa. A náš Vykupiteľ nás vykúpi, hoci nie vždy spôsobom, ktorý máme v našej predstave, ale takým spôsobom, ktorý je pre nás najlepší. Teda odporúčam – mať veľkú nádej – čas Vianoc je ten najpríhodnejší - mať veľkú nádej a dôveru v Boha, vo vykúpenie a prijať Vykupiteľa. On má riešenia."

TK KBS. Bratislavský eparcha Peter Rusnák napísal list kňazom. Ponúkam vám ho v plnom znení.

Svetlom na konci tunela nášho života je príchod Božieho dieťaťa na tento svet!

Drahí bratia kňazi,

sme na konci občianskeho roka 2020 a musíme povedať, že máme za sebou nie ľahké obdobie. Pandémia COVID 19 postihla celý svet a dá sa povedať, že ochromila nielen ekonomiku, ale hlboko vstúpila do medziľudských vzťahov, obmedzila nám život, na aký sme boli zvyknutí a všetkým nám nastavila zrkadlo, že svoj život nemáme pevne v rukách, tak ako sme si to mysleli. V posledných dňoch som v médiách zachytil správu, ktorú hlásateľ komentoval, ako svetlo na konci tunela, keď hovoril, že už počas vianočných sviatkov bude k dispozícii očkovacia látka, ktorá zvráti tento dramatický nárast ochorení. Dal by Boh, aby to tak bolo.

Všetci túžime po úprimnom a pokojnom prežívaní nielen sviatočných, ale aj každodenných pracovných dní bez ohrozenia na zdraví, aby sme sa, ako rodina mohli bez obáv stretávať a vytvárať pevné rodinné, spoločenské, ako aj pracovné vzťahy. No dobre vieme, že náš život neohrozuje, len COVID 19, ten nám len ukázal obraz, akými v skutočnosti sme. Veľakrát plní strachu, pochybovania, podozrievania a hlavne nespokojnosti, že sú narušené naše plány.

Po hriechu našich prarodičov sme sa všetci dostali do tunela strachu a pochybovania (Gn 3, 9 -10), do tunela závisti (Gn 4, 5), do tunela žiadostivosti (2 Sam 11, 2 -4) a svetlom na konci tohto tunela nášho života je príchod Božieho dieťaťa na tento svet. U evanjelistu Matúša čítame: „ Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.“ (Mt 4, 14 -16).

Ježiš Kristus je tým svetlom, ktoré osvecuje náš život a robí ho novým. Preto sa narodil a prišiel na tento svet, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti. Prišiel ako nemohúce dieťa, aby v plnosti času vydal svedectvo o Otcovej láske. Prijal kríž a smrťou zničil smrť a daroval nám život. Vtelenie Boha je nádejou pre človeka, ktorý stratil život, je istotou, že Boh nás nezavrhol, ale naopak vo svojom Synovi nám zjavuje lásku, ktorá spasí svet.

Každý nový život, ktorý prichádza na tento svet je nádejou a zdrojom radosti. Keď pozeráme na betlehemské jasle vidíme Lásku, ktorá prišla medzi nás. Nech je táto Láska pre každého z Vás bratia kňazi svetlom a zdrojom sily pri ohlasovaní radostnej zvesti. Nech Vás naplňuje pokojom a istotou, že nás Boh neopustil, ale naopak v každom čase dáva silu a svetlo pre náš život.

V novom roku 2021 nás čaká ešte jedna dôležitá skutočnosť, ktorou je sčítanie obyvateľov našej krajiny. Sčítanie obyvateľstva je logistický náročná udalosť s veľkým dosahom, nielen pre jednotlivé spoločenské a národnostné komunity žijúce v našej vlasti, ale tak isto aj pre cirkev, ktorá pôsobí v našej krajine. Samotné priznanie sa k svojej cirkevnej komunite nie je len holý štatistický údaj. Od týchto výsledkov sa priamo, či nepriamo odvíjajú práva a benefity, ktoré napomáhajú slobodnému pôsobeniu cirkvi.

Preto Vám drahí otcovia kladiem na srdce, aby ste vhodným spôsobom povzbudili a boli nápomocní našim veriacim, aby sa slobodne, ale so všetkou hrdosťou prihlásili k našej Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá hrdo nesie odkaz našich vierozvestcov svätých Cyrila a Metoda a ktorá v novodobých dejinách našich národov, tak Slovákov ako aj Rusínov vydávala nádherné svedectvo ľudskosti a humánnosti – keď celá Európa prežívala fašistické besnenie –, ako aj svedectvo vernosti Kristovej Cirkvi a jeho námestníkovi Svätému Otcovi v čase komunistickej diktatúry.

Nech Vás a Vašich blízkych, ako aj veriacich Vám zverených naplní radosť týchto sviatočných dní, ktoré nám približujú pravdu našej viery, že Boh sa vtelil a stal sa jedným z nás. Zostúpil, aby my sme mohli vystúpiť.

vladyka Peter

V plnom znení vám ponúkam vianočné duchovné povzbudenie nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka. 

Nitra 23. decembra 2020.

Drahí bratia kňazi, milí bratia a sestry!

Každý z nás má svoje predstavy o Vianociach. Nie vždy sú podľa našej réžie. Aj tohtoročné sú iné. Sme z toho viac ako smutní, ale nie beznádejní, pretože napriek všetkému sa princíp Vianoc nemení. Ani Ježiš sa nenarodil do lepšieho sveta: „Nebolo pre nich miesta“ – poznamenáva sv. Lukáš.

Vianoce sú vždy pre nás, keď ich slávime vo viere, hoci aj v obmedzenej forme, vzácnym lúčom svetla, ktorý osvecuje temnotu života. Veď svet dnes vo veľkom i v malom sa nás učí báť. Aj my ľudia dneška sa podobáme národu, ktorý kráčal vo tmách, ktorý býval v krajine tieňa smrti. Preto tak ako pastierom, aj nám sú určené slová: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán!“ (Lk 2, 10-11). Vianočné tajomstvo nanovo preniká do sveta, stáva sa svetlom pre tento svet, ktorý chce Boh cez svoje svetlo primäť k tomu, aby nanovo zažiaril. Nerobí to mocou a násilím, ale v bezmocnosti Dieťaťa, ktoré je bezbranné, a ako také je znamením, ktoré nám hovorí: takto vyzerá náklonnosť Boha voči svetu a človeku. Je to neobmedzená Láska, ktorá sa rozhodla vstúpiť do ľudskej obmedzenosti, tiesne, úzkosti, ohraničenosti. Žiarivé posolstvo Svätej noci ohlasované už dvetisíc rokov, tak v dáva nádej a zaháňa strach v akejkoľvek podobe.

Svätý Otec František v Apoštolskom liste O význame a dôležitosti betlehemských jaslí (2019) uvádza radostnú skutočnosť, že pri Ježišových jasliach môžeme pomyslieť na všetky tie chvíle v našom živote, keď sme „zažili temnotu noci“ a pokračuje: „ Avšak ani vtedy nás Boh neopúšťa, ale je tu, aby odpovedal na kľúčové otázky o zmysle života: Kto som? Odkiaľ pochádzam? Prečo som sa narodil v tomto čase dejín? Prečo milujem? Prečo trpím? Prečo zomriem? Len keď tieto otázky zaznejú v celej svojej naliehavosti, môžeme sa otvoriť vianočnej pravde, že Boh nás neopúšťa, ale je tu, aby odpovedal na kľúčové otázky o zmysle života…; že Boh sa stal človekom, aby odpovedal na tieto otázky; že jeho blízkosť prináša svetlo tam, kde je tma a ukazuje cestu tým, čo bývajú v tôni utrpenia“ (porov. Lk 1, 79).“

Takto vidíme, že Vianoce nie sú len idyla, že nemajú len romantický podtón, ale sú veľmi dôležitým tajomstvom v dejinách spásy, ktoré majú dosah pre celý náš život pozemský i večný. Ak máme pocit, že náš svet sa nachádza v súčasnosti akoby v duchovnej kóme, vedzme, že aj tohoročné Vianoce nám môžu byť príležitosťou, aby sme sa prebrali opäť k životu; aby sme sa nebáli položiť si pri jasličkách všetky zásadné životné otázky, našu biedu a obmedzenosť aby spoznajúc stav vlastnej uväznenosti v temnote sme sa obrátili k Božiemu svetlu – k Ježišovi a cez príklon k nemu, aby nás toto svetlo Vianoc, zregenerovalo, reštartovalo a radikálne zmenilo smer nášho vnímania života a jeho hodnôt.

Nositeľ Nobelovej ceny ruského pôvodu Andrej Sacharov v tomto zmysle hovorí „Toto svetlo spôsobí, že to, čo nám pripadalo ako dôležité a dokonca zásadné, sa nášmu duchu začne javiť ako bezvýznamné. Bohatstvo, moc, pozemská sláva a všetko podobné stratí svoju príťažlivosť. Dokonca aj veda, ktorá nám neposkytuje najdôležitejšie poznanie, teda poznanie o Bohu, rovnako ako filozofické špekulácie zbavené skutočného života, sa nám budú javiť len ako prechodné hodnoty“. Ak prichádzajúce Kristovo svetlo prevracia naše „istoty“ a niekedy aj pseudohodnoty hodnoty, ak to, čo kedysi malo cenu, zrazu cenu nemá, a to, čo bolo bezcenné (ako slama v jasličkách), je razom „slama, slama, premilá“, ktorá „nikdy tak šťastná nebola“ – ako hovorí jedna z našich ľudových kolied – tak si môžeme želať to, čo vyslovil moderátor Štefan Chrappa: „Prajem Vám teda v srdciach slamu, aby Božie dieťa sa malo kde narodiťˇ“

A pripomeňme si navzájom že, každé Vianoce si niečo požičiavame od Božej lásky, a tiež našich ľudských bratov a sestier; že máme povinnosť i niečo z prijatého vrátiť. Tak ako Márii Magdaléne povedal Kristus po svojom vzkriesení „Choď k mojim bratom a povedz im“ (Jn 20, 17), to isté hovorí aj nám: Choďte k mojim bratom a povedzte im „…čo im (nám) bolo povedané o tomto dieťati“ (Lk 2, 17). Tak ako Ježišovo neskoršie oslávenie, tak aj jeho uponíženie nás pozýva k misii, k ohlasovaniu, svedectvu, službe…

Kristus prišiel na svet pre nás – a my sme prišli na svet pre neho… Boh je s nami. Boh zostáva s nami… A Vianoce tak môžu byť v našom srdci, aj napriek všetkému, odteraz vždy. Tak to nakoniec hovorí aj nová tohtoročná vianočná pieseň s textom Daniela Heviera: „Božie dieťa chce v nás rásť“.

Drahí bratia kňazi, drahí bratia a sestry, myslíme na seba v modlitbe, zvlášť na chorých, osamotených… Tiež na tých, ktorí konajú službu v akejkoľvek oblasti pre dobro nás všetkých. Najmä na lekárov a zdravotníkov. Želajme si a vyprosujme, aby sme z týchto vianočných tajomstiev žili a stali sa nositeľmi nádeje pre tento svet aj v nastupujúcom novom roku. Kiež nás Božia láskavá tvár zbavuje strachu a neistoty, a nech nám nikdy nechýba nádej a láska medzi nami – a dar dobra i pokoja v našich srdciach!

+ Viliam Judák, nitriansky biskup

• Predch.
• Nasl.