Užhorod 20. júla (TK KBS) Na Ukrajine sa rozlúčili so zosnulým mukačevským eparchom Milanom Šášikom CM. Pohrebné obrady sa konali v nedeľu a v pondelok. Jeho telesné pozostatky dnes uložili v krypte v Katedrále Povýšenia svätého Kríža v Užhorode. Archijerejskej svätej liturgii predsedal prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ, ktorý sa prihovoril v homílii po ukrajinsky. Homíliu prinášame v plnom znení v slovenskom jazyku.

- - - - -

Blaženijšij archijepiskop Svjatoslav, drahý archijepiskop Filip, drahí vladykovia tu prítomní, drahý vladyka Nil, pomocný mukačevský vladyka, drahí spolubratia v kňazskej službe, drahý provinciál lazaristov – vincentínov, drahé rehoľné sestry, zarmútená rodina, drahí osirelí veriaci gréckokatolíckej Mukačevskej eparchie!

Zomrel Váš milovaný vladyka Milan, ktorý žil pre Mukačevskú eparchiu telom i dušou 17 rokov. Miloval vás a vy ste milovali jeho. Aj keď prišiel zo susednej krajiny, stal sa jedným z vás. A myslím, že ste to všetci cítili, lebo skutočná láska nepozná hranice. Všetci sme z jeho smrti šokovaní a zarmútení a mnohí z nás sme nechceli uveriť tejto správe. Ale je pravdivá, lebo Pán života i smrti si povolal svojho verného služobníka vladyku Milana Šášika k sebe, aby ho štedro odmenil za jeho vernosť a všetku námahu, ktorú tu na zemi ako kňaz a hlavne ako vladyka verne, z lásky k Bohu, vykonával.

Odišiel aj môj dlhoročný priateľ, ešte zo seminárskych čias, poznali sme sa od roku 1973, keď sme spolu študovali teológiu v Bratislave. Mali sme k sebe veľmi blízko a stali sme sa veľkí priatelia. Vladyku Milana som vnímal ako horlivého apoštola, muža modlitby, veľkej obety, verného rehoľníka lazaristu, ktorý v ťažkých časoch ako biskup prebral správu Mukačevskej eparchie. Stal sa otcom všetkým, kňazov i veriacich Mukačevskej eparchie a vytrvalo a s nasadením všetkých svojich síl pracoval pre jej dobro. On, pôvodne rímskokatolík, túžil dýchať obidvoma časťami pľúc, ako to vyjadril Svätý Otec Ján Pavol II. v encyklike Ut unum sint. Preto počas bohosloveckých štúdií navštevoval aj prednášky z východného obradu a asistoval pri sv. liturgiách v gréckokatolíckom Chráme Povýšenia sv. Kríža v Bratislave. Často sme vo voľné soboty putovali peši do Marianky, na mariánske pútnické miesto a cestou sme spievali mládežnícke piesne, modlili sa sv. ruženec a krížovú cestu v Marianke. Vždy sme putovali viacerí, piati či šiesti.

Po kňazskej vysviacke sa naše cesty rozišli. Pôsobili sme vo viacerých farnostiach. On v Trnavskej arcidiecéze a ja v Prešovskej eparchii. Po zahraničných štúdiách pôsobil kňaz Milan Šášik okrem iného aj šesť rokov na Apoštolskej nunciatúre na Ukrajine.

Do biskupskej služby sme boli obidvaja vyslaní spoločne Svätým Otcom Jánom Pavlom II., ktorý nás konsekroval na biskupov 6. januára 2003 v Bazilike sv. Petra v Ríme. Od toho roku sa vladyka Milan stal vaším biskupom, vaším otcom, i občanom Ukrajiny. Aj to je dôkaz, ako Vás mal rád.

Na otázku jedného redaktora na Slovensku: Ako sa cíti na Ukrajine?, odpovedal: „Pracujem tu ako pastier, ktorého poslal Svätý Otec Ján Pavol II. do zložitých podmienok. Snažím sa dať celý svoj život, všetky svoje sily do služby tomuto národu a ľuďom tejto miestnej cirkvi gréckokatolíckej Mukačevskej eparchie, ktorí tu žijú. Ľuďom, ktorí sú rozličných národností.“

Dobre ma počúvajte a pochopte, čo vám teraz poviem. Ja s radostným pohnutím pochovávam kňazov, rehoľné sestry a praktizujúcich kresťanov. Možno že Vás toto moje priznanie pohorši, ale ja to tak cítim a tak to aj vyjadrujem. Prečo? Lebo Bohu zasvätené osoby a praktizujúci kresťania prežívajú svoj život zmysluplne. Pred svojimi očami majú stále konečný cieľ, ku ktorému celý život smerujú a kráčajú. Tým cieľom je Dom Nebeského Otca.

Preto takéto pohreby sú pre mňa vždy duchovnou radosťou, hoci aj cez slzy a plač. Lebo títo ľudia milovali Boha a mysleli na večnosť, na svoju spásu.

Áno, na tejto zemi vladyku Milana už viac nestretneme, lebo pre neho sa skúška v pozemskom živote skončila, on už začal radostnú večnosť s Bohom.

Smrť čaká každého z nás. Je to najistejšia realita nášho života, ktorá sa nás bytostne dotýka, s ktorou musí každý človek počítať. Ale celkom ináč sa na ňu pripravuje veriaci a celkom ináč neveriaci človek. Veriaci človek vie, že smrť je prechod z časnosti do večnosti. Neveriaci človek vidí v smrti definitívny koniec všetkého, definitívny koniec života – zánik.

Hoci je smrť najistejšia realita nášho života, koľkí žijú tak, ako by sa ich smrť nemala ani dotknúť. Myslia si, že nezomrú. Veľmi pravdivo to vyjadril jeden podnikateľ na stretnutí podnikateľov v Centre pre mládež v našej archieparchii. Keď jednotliví podnikatelia prezentovali svoju prácu a firmu, on povedal: „Moja firma nie je veľmi atraktívna, pre nikoho z vás, ale moje služby nakoniec bude potrebovať každý z vás, každý človek. Ja totiž vyrábam truhly (rakvy).“ Lenže my kresťania ideme ďalej, až za hrob, do večnosti.

V Evanjeliu nám dnes Ježiš hovorí slová: „Nedivte sa, že príde hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie.“(Jn 5,17-30)

Ježiš nám dnes hovorí o vzkriesení z mŕtvych. Tieto slová hovorí s veľkou istotou, lebo On, ktorý zomrel, sám na tretí deň vstal z mŕtvych. Hovorí o tom, s čím má skúsenosť, o čom vie, že je to pravda. Pán Ježiš, Boží Syn prišiel na túto zem, aby nás vykúpil a otvoril nám cestu do Otcovho náručia. Túto pravdu si zvlášť uvedomujeme pri tomto, tak bolestnom pohrebe. Áno, boli sme vykúpení Ježišovou smrťou na kríži a jeho zmŕtvychvstaním. Uverili sme, že Ježiš Kristus má moc každého z nás previesť zo smrti do života! On prišiel preto, aby „smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Hebr 2, 14-15). Áno, iba On má túto moc nad smrťou, pretože On je život, náš život! Vladyka Milan uveril tejto pravde, Ježiš Kristus sa mu stal Pánom v živote i v smrti. Preto neustále ohlasoval túto Ježišovu moc nad smrťou, neustále ohlasoval kerygmu, že Božia láska sa najviac prejavila v paschálnom tajomstve Ježiša Krista!

Drahí duchovní otcovia, osirelí veriaci Mukačevskej eparchie, zarmútená rodina! Sme kresťania a vieme, že sme boli vykúpení, preto všetci máme otvorenú cestu k Nebeskému Otcovi. Po tejto ceste nás sprevádza sám Boží Syn, Ježiš Kristus a Jeho Presvätá Matka, Bohorodička, tá, ktorej tak veľmi záleží na tom, aby sme kráčali správnou cestou, ktorú nám ukázal Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý o sebe vyhlásil: Ja som Cesta, Pravda a Život.

– Pán Ježiš nás vedie cestami pozemského života, preto nemusíme blúdiť a hľadať cestu, lebo On je Cesta. Všetci vieme, aké je dôležité poznať správnu cestu, tú, ktorá vedie do cieľa.

– Pán Ježiš nás učí o svojom Nebeskom Otcovi, a my prijímame jeho učenie a veríme mu, lebo On je Pravda. Všetci vieme oceniť hodnotu pravdy v živote, ktorá sa premieta do našich medziľudských vzťahov. A na druhej strane vieme, ako ťažko sa komunikuje s ľuďmi, ktorí nehovoria pravdu.

– Pán Ježiš nám dáva život, nielen pozemský život na tejto zemi, ale On nám ponúka celú večnosť, lebo On je Život sám.

Každý človek chce žiť a túži žiť čím dlhšie. A Ježiš, ktorý sám nám túto túžbu vložil do srdca, nám ju pomáha naplniť práve spolu so svojou Matkou Máriou, a to v nevídanej miere – môžeme žiť naveky, môžeme a máme dosiahnuť večný život v Bohu.

Preto s radostným pohnutím pochovávam kňazov, rehoľné sestry a praktizujúcich kresťanov, lebo svojou vierou a službou Bohu v pozemskom živote a plnením si svojich každodenných úloh a povinností kráčali priamočiaro k večnému cieľu, k Nebeskému Otcovi. A smrť im otvára Otcovo náručie a večný život Lásky.

Dnešný pohreb prežívame ešte o to intenzívnejšie, že pochovávame vášho sídelného biskupa, otca vašej Mukačevskej eparchie. Vladyka Milan bol obetavý biskup, múdry, veľký duchom a láskou k veriacim. Možno nás najviac trápi to, že zomrel nečakane, uprostred veľkej práce. To je náš ľudský pohľad, Boží pohľad je iný – vladyka Milan dozrel pre večnosť.

Kresťania sa modlia, aby nás Pán Boh uchránil od náhlej a nečakanej smrti. Ale povedzte, drahí bratia a sestry, či to bola náhla smrť, keď ešte ráno v deň smrti poprosil svojho pomocného biskupa, aby mu udelil sviatosť pomazania nemocných? Potom vladyka Milan odišiel k lekárovi do nemocnice. On cítil, že sa blíži smrť, že prichádza, veď pred Pandémiou napísal závet, v ktorej prosil o  odpustenie, ak niekoho urazil. Nie, to nebola náhla smrť, ale smrť, ktorú môžeme nazvať milosrdnou, lebo Pán ho na ňu pripravil a nedovolil mu dlho sa trápiť.

Poznal som ho 47 rokov a môžem konštatovať, že bol horlivým kňazom a biskupom podľa Srdca Ježišovho: tichý, skromný, pracovitý, zbožný, poslušný a milý Bohu i ľuďom. Svoju pastiersku službu biskupa vykonával s veľkou radosťou, usilovnosťou, láskou i s nadšením. Kiež by sme sa mu všetci biskupi i kňazi podobali. Poznávanie a plnenie Božej vôle sa stalo normou jeho života. Taký bol váš vladyka Milan. Jeho život bol pevne a bytostne ukotvený v Bohu živou vierou a obetavou láskou.

Osobne som presvedčený, že tak, ako sa vladyka stále modlil za svojich kňazov a veriacich, že aj teraz, keď je už na druhom brehu života, jeho modlitba bude za Mukačevskú eparchiu ešte mocnejšia a účinnejšia pred Pánom Bohom. Boh ho poznal oveľa lepšie, než my ľudia. Iste už spočinul v Jeho náručí. Verím, že v ňom dostávate horlivého orodovníka a duchovného pomocníka.

Zarmútená rodina, drahí veriaci. Vladyka Milan nás predišiel do večnosti. Posledný úsek svojho života, rok od autohavárie, prežíval už s podlomeným zdravím. Niekto by mohol skonštatovať, že napokon prehral, keď zomrel. Nie, on neprehral, on zvíťazil a dozrel pod krížom spolu s Kristom, ktorý je Vzkriesenie a večný Život.

Položím Vám otázku: Viete, aká nádherná a požehnaná bude jeho večnosť? Áno, Boh sa nedá v ničom predbehnúť, ani v štedrosti, ani v usilovnosti, ani v zbožnosti, ani vo vernosti, ani v láske. Pán Boh všetko vrchovato odmení. Pamätajme na to a snažme sa s Božou pomocou každý na svojom mieste konať skutky lásky, a to plnením si svojich každodenných povinností. A tak, ako nebohý vladyka Milan sa stal veľkým, verným plnením Božej vôle, tak sa aj my všetci môžeme a máme sa stať veľkými v očiach Božích, aj keď v očiach tohto sveta nebudeme znamenať veľa.

„Nepoznám iný prostriedok k dosiahnutiu dokonalosti ako je láska“ a „Láska vám dáva krídla“ – to sú dva citáty sv. Terézie z Lisieux, ktoré môžeme aplikovať aj na nášho vladyku Milana. Len si spomeňme na jeho biskupskú službu v Mukačevskej eparchii, s akou láskou ju vykonával a čo všetko robil pre vás kňazov i veriacich. Koľko sa nacestoval po svete, len aby pozdvihol Mukačevskú eparchiu a jej kňazov, aby pre nich získaval materiálne dobrá, ktoré stavbou chrámov a farských budov premieňal na duchovné dobrá? Láska, Božia láska ho poháňala ku každej práci a on sa nechal viesť. Žil naplno pre Boha a pre svojich kňazov a veriacich.

Vladyka Milan počas svojej biskupskej služby vysvätil 195 kňazov, dokončil kňazský seminár, opravil biskupskú rezidenciu pri katedrále a postavil 269 chrámov a väčších kaplniek pre slávenie sv. liturgií. Je to obrovské materiálne i duchovné dielo na oslavu Trojjediného Boha a pre dobro veriacich.

Drahý vladyka Nil, drahí duchovní otcovia biskupskej kúrie i na farnostiach, otec rektor Kňazského seminára s predstavenými, bratia bohoslovci a drahí veriaci Mukačevskej eparchie. Vladyka Milan vám iste bude veľmi chýbať, bude chýbať jeho rozhodné slovo, jeho veľký príklad opravdivého zasväteného života. Pokúste sa zapísať aspoň v krátkosti jeho život, jeho skutky, jeho obetu i jeho lásku k vám. Urobte to pre dobro vašej eparchie, zapíšte to pre pamäť a históriu vašej miestnej cirkvi, pre povzbudenie mnohých.

Jedno čo nestihol vladyka Milan, máte dovŕšiť vy – metropolitné zriadenie vašej cirkvi na Zakarpatí, pretože vy ste materskou cirkvou viacerých metropolií a eparchií v okolitých krajinách... Modlite sa za to a Pán vám prejaví svoju lásku a pomoc pri dovŕšení tohto diela.

Vráťme sa k dnešnému Evanjeliu: „tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“. Toto bude raz platiť o každom človekovi a toto už platí o vašom nebohom vladykovi Milanovi: konal dobro, preto bude vzkriesený pre večný život s Bohom. Konal dobro preto, lebo žil v jednote s Kristom. Ako to čítame v Prvom Jánovom liste: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás“ (1Jn 4, 19).

Tieto slová nech nám všetkým budú na povzbudenie i na duchovnú radosť, aby sme konali iba dobré skutky, a to s veľkou láskou, poslušnosťou a s pokorou na tom mieste, kde nás Boh postavil. Lebo každý máme svoje poslanie, len sa ho snažme verne napĺňať tak, aby to bolo plnenie Božej vôle.

Váš zomrelý vladyka bol veľkým ctiteľom jedného zo svojich predchodcov, blaženého biskupa mučeníka Teodora Romžu, ktorý bol veľmi krátko mukačevským biskupom, ale zanechal hlbokú stopu v dejinách vašej miestnej cirkvi ako skutočný dobrý pastier, otec, ktorý chránil svoje duchovné deti až do posledného dychu. Zaiste aj na jeho orodovanie bol podobne aj vladyka Milan vaším dobrým a verným pastierom až do posledného dychu.

Teraz v piatok 17. júla sme si pripomenuli 60. výročie mučeníckej smrti iného dobrého a verného pastiera – blaženého prešovského biskupa mučeníka Pavla Petra Gojdiča. Viem, že bol blízky aj vám tu v Mukačevskej eparchii, pretože na Černečej hore v Mukačeve bol formovaný ako bazilián a rád sa tu vracal. On vo svojej homílii pri uvedení do biskupskej služby povedal: „S pomocou Božou chcem byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených.“ Myslím, že mi dáte za pravdu, keď poviem, že aj váš vladyka Milan sa stal otcom všetkých.

Pred mnohými rokmi gréckokatolícky kňaz Prešovskej eparchie, známy profesor Mikuláš Russnák, v jednej primičnej homílii novokňazovi povedal: „Ak budeš svätý, aj tvoje stádo sa stane svätým. Od teba bude závisieť to, aby si svojimi skutkami dokázal, že si pravdivým, skutočným otcom tvojho stáda, tvojich veriacich... Hľa, budeš duchovným otcom tvojho stáda. A čo robí otec? Otec miluje, miluje svoje deti. To isté bude aj tvojím povolaním!

Čo robí otec? Vedie, sprevádza, napomína svoju rodinu. Hľa, si povinný sprevádzať, napomínať, viesť tvoje duchovné stádo, aby pod tvojím vedením ste všetci dosiahli svoj cieľ, konkrétne večnú spásu.

Čo ešte koná otec! Dáva chlieb svojim deťom. Hľa, si povinný dať chlieb, to znamená nasýtiť tvojich, nasycovať ich duchovne. Dať duchovný chlieb svojim – to sa javí prvotným poslaním každého duchovného otca. Tento duchovný chlieb nie je nič iné, ako sväté učenie Krista a jeho skutočné telo a krv.

Čo ešte robí otec! Uzdravuje, lieči svoje choré dieťa a požehnáva. Aj ty si povinný duchovne uzdravovať veriacich v spovedelnici a požehnávať ich.“

Aj keď tieto slová boli vyslovené pred mnohými rokmi a na kňazských primíciách, sú aktuálne aj na tomto biskupskom pohrebe, pretože máme nádej, že vladyka už slávi svoje primície pri nebeskom oltári... Vladyka Milan bol takýmto otcom vás všetkých, „svojimi skutkami dokázal, že bol pravdivým, skutočným otcom“, ktorý miloval svojich veriacich, pre ktorých sa po každej stránke obetoval, sprevádzal vás svojimi modlitbami, dával vám duchovný pokrm, keď ohlasoval radostnú zvesť a vysluhoval sviatosti, neustále požehnával každého z vás... A teraz je už u jediného skutočného Otca, od ktorého je každé otcovstvo a každé požehnanie.

Mám nádej, ba verím, že už počul slová Pána Ježiša: „Poď, verný služobník a vojdi do radosti svojho Pána.“

Slava Isusu Christu!

vladyka Ján Babjak SJ

prešovský arcibiskup metropolita

- - - - -

• Predch.
• Nasl.