Arcibiskup Ján Babjak v Novoročnom príhovore posilnil gréckokatolícku Cirkev

Drahí spolubratia v kňazskej a diakonskej službe, milí rehoľníci, drahí naši veriaci, na začiatku nového roka 2020 Vás všetkých čo najsrdečnejšie pozdravujem a želám každému z vás silu Božieho požehnania a všetky potrebné milosti. Viem, že sa mnohí snažíte žiť v jednote s Ježišom Kristom, veď sme chrámami živého Boha (2 Kor 6, 16). Náš vzťah s Pánom Bohom má rásť a stále sa zlepšovať a zintenzívňovať.

Dnes slávime nielen občiansky Nový rok, ale aj sviatok Obrezania Pána. A v evanjeliu počúvame, že ,,Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí ” (Lk 2, 52). Sú to inšpiratívne slová do nového roka aj pre nás. S božou pomocou chceme kráčať životom v jednote s Ježišom Kristom v jeho Cirkvi, a tak sa vzmáhať v múdrosti, pravde a láske.

V tomto roku si pripomíname 70. výročie tzv. Prešovského soboru, ktorým bola Gréckokatolícka cirkev zlikvidovaná a štátnym aparátom postavená mimo zákona. Žiaľ, pričinili sa o to nielen komunisti, ale aj zopár kňazov kolaborujúcich so štátnou mocou, ktorí sa postavili proti svojim biskupom a zapredali svoju Cirkev.

Nechcem vyzdvihovať tých pár kňazov, ktorí zlyhal, ale drvivú väčšinu verných, ktorí aj za cenu prenasledovania, mučenia, psychických a fyzických nástrah, väzenia a nakoniec vyhnanstva s celými rodinami zostali verní Svätému Otcovi a svojej Gréckokatolíckej cirkvi. Týmto hrdinským kňazom, ich manželkám aj celým rodinám sme všetci zo srdca vďační a aj po sedemdesiatich rokoch na nich s láskou a s vďakou spomíname. Obeta, ktorú priniesli za vernosť Svätému Otcovi, Gréckokatolíckej cirkvi a svojmu svedomiu, bola nesmierne veľká. Mnohí dokonca obetovali svoj život a dnes ich Cirkev pozná ako blahoslavených mučeníkov. Sú to naši verní hieromučeníci bl. Pavel Peter Gojdič OSBM a bl. Vasiľ Hopko, aale aj bl. mučeník rehoľný kňaz, redemptorista Metod Dominik Trčka, ktorí sa už za nás prihovárajú z neba.

Treba spomenúť aj všetkých ostatných kňazov, ich manželky, ale aj laikov- našich veriacich, ktorí hrdinsky vyznávali svoju vieru a pre ňu znášali nemalé kríže a ťažkosti. Sme na nich právom hrdí a voláme ich vyznávačmi našej Gréckokatolíckej cirkvi.

Drahí spolubratia kňazi, diakoni, rehoľníci a všetci naši veriaci, politická situácia po skončení vojny bola veľmi ťažká a tlak komunistov veľký. Ale naša Cirkev s Božou pomocou obstála aj v tejto skúške veľmi dobre. Preto sme na našich predkov hrdí , ďakujeme im za svedectvo živej viery a inšpirujeme sa nimi.

Treba však skonštatovať, že ani doba, v ktorej žijeme dnes, nie je pre Cirkev veľmi priaznivá. Pociťujeme útoky najmä zo strany liberálne zmýšľajúcich ľudí, ktorí by sa pravdepodobne najlepšie cítili, keby Cirkev prestala existovať. Vyvíjajú rôzne snahy, ako ju pomaly rozkladať tým, že sa znevažujú morálne hodnoty človeka, že sa hlása bezhraničná sloboda, ktorá je deštruktívna najmä pre mládež, a že sa spochybňuje úloha prirodzenej rodiny, Tým, že sa máme po materiálnej stránke dobre (a niektorí až veľmi dobre), dochádza u mnohých ľudí k zabúdaniu na Pána Boha a n duchovné hodnoty. Praktický materializmus a hedonizmus oslabujú život viery a aj veriaci ľudia sa stávajú vlažní a menej citliví na hodnoty ducha.

Treba tiež skonštatovať, že mnoho ľudí v našej krajine žije na okraji spoločnosti, v materiálnej biede. Ide najmä o bezdomovcov, dôchodcov, ale aj o početnejšie rodiny. Všímajme si týchto ľudí a podľa možnosti im pomáhajme. Teším sa, že v našich ľuďoch ešte nevyhasol súcit a spolupatričnosť s utrpením, ako sa to mocne prejavilo pri nešťastí, ktoré sa stalo 6. decembra 2019 v Prešove. Naši veriaci vyzbierali skoro stotisíc eur pre tých, ktorí boli postihnutí stratou svojich blízkych či stratou majetku.

Drahí naši kňazi, chcem Vám vyjadriť veľkú vďaku za vašu horlivú službu veriacim Gréckokatolíckej cirkvi napriek naším ľudským slabostiam. Iste sa všetci snažíte šíriť Božie hodnoty, lásku, odpúšťanie, pomáhať slabším a biednejším, a tak robíte život na tejto zemi krajším a radostnejším.

Chcem sa zvlášť poďakovať tým kňazom, ktorí pôsobia v našich maličkých farnostiach a pri malom počte veriacich, často za minimálnu mzdu. O to väčšia je ich zásluha pred Pánom Bohom. Gréckokatolícka cirkev chce slúžiť aj malej hŕstke veriacich na odľahlých farnostiach, lebo nám ide o spásu každého veriaceho. Veriaci si túto vašu službu, drahí naši kňazi, vysoko cenia a modlia sa za Vás.

Nový zákon o finančnej podpore činností cirkví a náboženských spoločnosti Gréckokatolícku cirkev znevýhodní, keďže sme menšinou, preto všetci povzbuďme svojich veriacich, aby sa o rok pri sčítaní obyvateľov prihlásili k svojej viere a Cirkvi. Ja zo svojej strany iste urobím všetko preto, aby som sa postaral s spravodlivé materiálne zabezpečenie našich kňazov. Tak ako slabším farnostiam už roky pomáhame svojpomocným fondom, budeme v tom nielen pokračovať, ale aj hľadať iné účinné formy pomoci.

Nový rok 2020 bude pre každého z nás iste náročný. Ale nezabúdajme, že životom nekráčame sami, ale vždy nás sprevádza láska nebeského Otca a ochrana Presvätej Bohorodičky. Chcem Vám pripomenúť, že tohto roka oslávime 350. výročie slzenia klokočovskej ikony, ktorej ďakujeme za ochranu a posilnenie viery gréckokatolíkov nielen počas tureckých výpadov na naše územie, ale aj za posilnenie viery nás všetkých v dnešných časoch, ktoré sú tiež búrlivé, hoci inak než pred 350 rokmi.

Drahí spolubratia v kňazskej a diakonskej službe, milí rehoľníci, drahí naši veriaci, zverujem Vás všetkých pod ochranu Presvätej Bohorodičky, klokočovskej Panny Márie a zo srdca Vám udeľujem archijerejské požehnanie.

Váš arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ

V KOŠICKEJ EPARCHII ZAHÁJILI JUBILEJNÝ ROK KLOKOČOVSKEJ IKONY PASTIERSKYM LISTOM

Košice, 1. január. Košická eparchia 1. januára zahájila prežívanie Jubilejného roka osláv 350. výročia zázraku slzenia ikony Presvätej Bohorodičky v Klokočove. Pozýva všetkých ľudí k spoločnému prežívaniu Jubilejného roka, v rámci ktorého sa bude konať viacero aktivít. O všetkých podujatiach, týkajúcich sa Jubilejného roka je možné získať informácie na webovej stránke www.klokocov2020.grkatke.sk, kde budú priebežne aktualizované.

Pri príležitosti otvorenia Jubilejného roka bol vydaný pastiersky list, ktorého plné znenie vám ponúkam:

Bratia a sestry!

Začíname nový Občiansky rok, ktorý je v našej východnej cirkvi spojený so sviatkom Obrezania podľa tela nášho Pána a sviatkom svätého Bazila Veľkého. Podľa Mojžišovho zákona bolo treba splniť povinnosť po ôsmych dňoch od narodenia obrezať každého chlapca vyvoleného národa. Túto povinnosť zachovali aj svätý Jozef s Pannou Máriou. Splnením zákona dávajú najavo svoju spolupatričnosť s vyvoleným národom, z ktorého sa narodil Spasiteľ. Túto spolupatričnosť s Božím ľuďom dávala Bohorodička najavo po celý svoj pozemský život, ba aj po svojom Nanebovzatí. Preto spolu s ňou začíname Nový rok, ktorý je zároveň pre nás jubilejným rokom zázračného slzenia jej ikony v Klokočove. Dekrét Apoštolského stolca ho zvýrazňuje tým, že udeľuje odpustky veriacim, ktorí počas nastávajúceho roka navštívia naše pútnické miesto v Klokočove.

Čo robiť, aby  tento rok bol pre nás požehnaním, aké pravidlá si určiť, aby sme na konci tohto roka mohli povedať - "tento rok stál za to!"?

Tak, ako Presvätá Bohorodička aj my by sme mali vyjadriť náš jasný postoj spolupatričnosti k novozákonnému Božiemu ľudu, ktorým je Cirkev a zároveň prejaviť náš vzťah k nej ako k Matke Cirkvi. Stačí, ak vstúpi do nášho vedomia jej vážny postoj súcitu a počas celého roka sa premietne do našich vzťahov s každým človekom, ktorý potrebuje našu blízkosť. Našou úlohou je viac sa primknúť k Matke Božej a spolu s ňou citlivo vnímať bolesti dnešnej doby, a tak preniknúť do "psychológie súcitu".  Aj jubileum plačúcej ikony z Klokočova, chce zvýrazniť skutočnú empatiu, ktorá veľmi chýba dnešným ľuďom. Preniknúť do psychológie súcitu znamená uvedomiť si, že každý opravdivý súcit je závislý na úprimných medziľudských vzťahoch, k budovaniu ktorých je povolaný každý človek. Diabol a svet chce v nás potrebu súcitu zničiť už v zárodku tým, že nášmu vedomiu podsúva mnohé nemorálne vzťahy, ktoré deformujú ľudskosť a prirodzenú túžbu človeka po súcite a ľudskej blízkosti.

Preto sa nám v tomto roku vystupuje do popredia 350. výročie plačúcej ikony z Klokočova, kde Presvätá Bohorodička veľmi zreteľne dáva najavo svoj súcit s utrpením ľudí na Zemplíne. Máriin materinský súcit je tým hlavným motívom pre prežívanie celého tohto roka.

Potreba súcitu vyplýva zo súcitného materinského plaču Bohorodičky v Klokočovskom chráme, a tiež z chladu, ktorý rezonuje v neľudskosti a neláske mnohých. To, že sa do popredia dostáva viac kultúra smrti a tzv. nové ľudské práva, zamerané na LGBTI a gender ideológiu, hovorí dosť jasnou rečou o tom, že mnohým ide viac o absolutizovanie vlastného „ja“, než o láskavý a súcitný vzťah k druhému. Pre človeka je však viac než rodová problematika dôležité to, aby budoval svoju ľudskosť vcítením sa do problému a bolesti druhého a chápaním lásky ako obety sebadarovania pre druhého.

Ak sa láska stane iba sebaláskou zameranou na vlastný chvíľkový pôžitok, človek i spoločnosť prestanú byť citliví na súcit a lásku k druhému. Môže sa to ešte na istý čas naoko podobať na pekné divadlo tých, ktorí to tak chcú prezentovať, ale natrvalo to spoločnosť i ľudstvo nenaplní. Preto je pred nami dnes plačúca ikona z Klokočova, aby sme sa od nej učili, čo je to opravdivá láska a súcit.

Vtedy, keď jej Syn zomieral na kríži, ona stála pod krížom, ako Matka Sedembolestná, a vtedy keď ľud Zemplína strádal kvôli úderom vojenských hord, ona znovu plakala, aby plačom vzbudila súcit a zahnala hrubosť vojakov. Jej slzy sú pre nás znakom toho, že prejavy súcitu a lásky nie sú zložitou úlohou, ale jednoduchou účasťou na bolesti iných. Toto sa učme od Panny Márie a po celý Jubilejný rok vnímajme svoju úlohu byť súcitnými v rozličných okolnostiach života rodiny, v kolegiálnom súcite a v spoločenskej empatii. Pri vyjadrení súcitu počítajme s tým, že vždy budeme narážať na mylné predstavy manipulátorov, či na ľudskú špekulatívnosť a aroganciu, ale to nás nesmie odradiť, lebo svet bez súcitu a obetavej lásky nemôže obstáť. To nám pripomína Pán Ježiš slovami: "Pretože sa vo svete rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska."/Mt 24,12/.

A tam, kde vychladne láska a nahradí sa iba neprávosťou a kultúrou smrti, tam je ťažké hovoriť o empatii a súcite. Treba dávať pozor aj na tých, ktorí falošným súcitom chcú odviesť ľudí od pravých hodnôt a narušiť pravý vzťah lásky k Bohu i ľuďom. Musíme si uvedomiť, že aj my žijeme medzi ľuďmi, ktorí z nás môžu spoločenským tlakom urobiť karikatúru tejto citlivosti a empatie, ale toto nás neurobí lepšími.

My potrebujeme mať pred sebou vzor pravého vzťahu lásky a súcitu, ktorý nám dala plačúca Matka v Klokočove už pred 350-timi rokmi. Ona veľa nehovorila, ako to robia dnes médiá, ale v tichosti napĺňala Boží zákon a Božiu vôľu, rešpektovaním jeho slov, ktorými sa nechala osloviť. V tom istom duchu zvlášť v tomto Roku Božieho slova je nám ona príkladom, ako meniť naše zmýšľanie i naše skutky.

Mária toho ani veľa neprezentovala pred svetom, len súcitne stála pri svojom Synovi až po kríž. A túto blízkosť s ním udržiava svojou spolupatričnosťou s Cirkvou, ktorá je mystickým telom Kristovým naveky. Preto sa aj my k nej utiekame a v rozličných situáciách svojho života chceme zostať dôstojnými ľuďmi so súcitom, rešpektujúc tak prirodzený i morálny Boží zákon, ktorý je "lepší než tisíce zlata a striebra"/Ž119,72/, a to nielen v tomto jubilejnom roku, ale aj po celý náš život.

Z tohto dôvodu Thomas Merton hovorí: "Ja nemôžem jednať s druhými ľuďmi, ako s ľuďmi, pokiaľ nemám s nimi súcit. Musím mať aspoň toľko súcitu, aby som si bol schopný uvedomiť, že keď druhý trpí, cíti sa podobne ako ja vtedy, keď trpím ja... Musím sa naučiť zdieľať s druhými ich radosti, ich utrpenia, ich myšlienky, ich potreby a túžby. Musím sa to učiť nielen pre tých, ktorí sú z mojej skupiny, či z tej istej profesie, alebo rovnakej rasy, toho istého národa ako ja, ale aj vtedy, keď ľudia, ktorí trpia patria k iným skupinám, dokonca i skupinám, ktoré sú považované za nepriateľské. Pokiaľ toto robím, som poslušný Bohu. Ak to odmietam činiť, neposlúcham Ho. Nie je to teda niečo, čo sa môže ponechať vlastnému rozmaru." /T. Merton: Nové semená kontemplácie, s. 52/.

Panna Mária to dobre vedela, a preto zostala nielen pri Kristovom kríži, ale zostala aj pri našom trpiacom ľude Zemplína. A zostáva tiež pri tých, ktorých svojím plačom vtedy odrádzala od zabíjania a neľudskosti. A vždy zostáva pri človeku, keď on vstupuje do biedy a nešťastia.

Svätý Bazil Veľký, ktorého sviatok dnes slávime, vo svojom spolucítení s biednymi povedal v jednej zo svojich homílií tieto slová: "Kto zoderie z iného človeka odev, stáva sa zbojníkom. Kto neoblečie chudobného a má hojnosť všetkého, čo iného je?! Chlieb, ktorého držíš u seba priveľa, patrí hladnému. Nahému patrí plášť, ktorý máš odložený v skrini a nikdy ho neobliekaš. Tomu, kto chodí bosý, patrí obuv, ktorú neobúvaš. Chudobnému peniaz, ktorý hromadíš v pokladnici. Utláčaš všetkých, ktorým nepomáhaš, ak im môžeš pomôcť..." /šiesta homília/

Logika súcitu je iná, než logika ľudskej nevľúdnosti a chamtivosti. Práve súcit s inými je to, čím nás oslovujú slzy Presvätej Bohorodičky, ktorá pred 350 rokmi plakala nad ľudskou bolesťou v Klokočove. K tomu nás povzbudzuje aj svätý apoštol Pavol, ktorý hovorí: "Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi."/Rim 12,15/.

Chcem vám všetkým do Nového roka popriať, aby tej radosti v životoch vás i vašich rodín bolo čo najviac, a tiež, aby ste nachádzali veľa spokojnosti a šťastia v tom, že svojím súcitom aj iných urobíte šťastnými.

Nech Presvätá Bohorodička, ktorej slzy na ikone v Klokočove hovoria o láske a súcite Matky, vyprosí všetkým jej ctiteľom mnohé milosti od Krista - jej Syna, a k tomu hojnosť Božieho požehnania do nastávajúceho Nového a zároveň Jubilejného roka našej plačúcej ikony.

vladyka MILAN, košický eparchiálny biskup

Arcibiskup Zvolenský: Hľadajme cesty zmierenia, nie vzájomných konfliktov

Bratislava 1. januára. 1. január je tiež sviatkom, ba dokonca svetovým dňom pokoja. Nech je to pre nás výzvou: V celom novom roku hľadajme cesty zmierenia, nie vzájomných konfliktov či vyhraňovania. Nestavajme sa proti sebe, ale snažme sa spolupracovať a navzájom si ochotne pomáhať. Tieto slová zazneli pri novoročnej omši v Katedrále sv. Martina v Bratislave. Homíliu bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského vám ponúkam v plnom znení:

Drahí bratia a sestry,

pred chvíľkou sme v evanjeliu počuli slová: „Všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali.“

A čom im pastieri hovorili? Opakovali posolstvo: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán!“ Ľudia sa nad tým divili, ale - svätý Lukáš poznamenáva – „Mária zachovávala tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ Dobre si všimnime túto nenápadnú poznámku. Panna Mária pozorne premýšľa nad slovami o Spasiteľovi. To sa vzťahuje na dieťa, ktoré priviedla na svet. Uplynulo len pár mesiacov odvtedy, čo jej anjel zvestoval posolstvo, ktoré prevyšovalo ľudské chápanie. Ona vtedy, i keď nemala detailné poznanie, povedala Bohu svoje odhodlané áno. 

Uvedomme si, že z ľudského hľadiska zobrala na seba veľké riziko: riziko odsúdenia, a tiež riziko straty milovanej osoby, svätého Jozefa. My už dnes vieme, že vďaka Jozefovej láske a Božej pomoci to všetko dobre dopadlo. Avšak Mária to v danej chvíli tušiť nemohla. Napriek tomu súhlasila. Hoci mala len krehkú predstavu o tom, čo bude nasledovať. Výrazom toho je aj Máriino pozorné premýšľanie nad posolstvom, ktoré pastierom zvestovali anjeli. Panna Mária teda aj napriek neistote zostala pokojná a dokázala urobiť najvážnejšie rozhodnutie svojho života. Vďaka čomu? Vďaka tomu, že mala vo svojom srdci veľkú lásku k Bohu, spojenú s hlbokou vierou, z ktorej pramenila neochvejná nádej, a teda aj dôvera voči Pánovmu slovu. Bola to vynikajúca, odvážna mladá žena! A som presvedčený, že práve v spojení týchto troch čností - viery, nádeje a lásky - bola schopná prijať veľké pozvanie a stať sa Božou Matkou. Jej príklad je hodný nasledovania pre každého z nás.

Pri pohľade na našu súčasnosť však mnohí povedia, že nielen viery, ale aj nádeje a lásky ubúda. Alebo, že si tieto hodnoty niektorí zle interpretujú. Prijmite preto, prosím, pozvanie, na krátke novoročné uvažovanie. Nad vierou, nádejou a láskou.

Na čo je teda človeku viera, ktorá nás i dnes priviedla do chrámu? V encyklike Spe Salvi emeritný pápež Benedikt XVI. pripomína klasickú formu dialógu, ktorá sa používala pri krste: Otázka znela takto: "Čo si žiadaš od Cirkvi?" Odpoveď: "Vieru". "Čo ti dá viera?" - "Večný život". V týchto otázkach a odpovediach vidno dôležitú skutočnosť: že viera je kľúčom k večnému životu. Je kľúčom k tomu, čo presahuje horizont pozemských skutočností, hoci z neho v istom bode vychádza. Robiť však na základe pozemských vecí porovnávania kto je viac alebo menej - lepšie alebo horšie - veriaci, je neprimeranou interpretáciou. Žiaľ, stretávame sa aj v našej spoločnosti s takýmito "súťažami". Priznám sa, hľadím na ne s údivom. Z určitého hľadiska by sa dokonca mohlo zdať, že na Slovensku pribúda obrancov viery. V ich správaní sa však neraz zračí nielen to, že sa sami pozvali, ale aj to, že vo viere nehľadajú ani tak kľúč k večnosti, ako skôr kľúč k dosiahnutiu svojich vlastných cieľov.

V celých dejinách - v rozličných podobách - sa opakuje, že len veľmi namáhavo dozrievame k veľkodušnosti viery. To je tá veľkodušnosť, s ktorou Panna Mária prijala Božie pozvanie k životnej úlohe a stala sa Bohorodičkou.

My, naopak, veľkosť Božieho pozvania radšej trochu redukujeme. Azda preto, aby sme ho spravili "realistickejším", zamýšľa sa Benedikt XVI. Aby to vznešené pozvanie viery viac zodpovedalo tomu, čo sme schopní alebo ochotní srdcom a mysľou obsiahnuť. A čo nám vyhovuje. Tak si ho prispôsobíme. Aby bolo jasnejšie. Pochopiteľnejšie. Priamejšie. Aby viac "pasovalo" do horizontu nášho sveta a bolo nám tak užitočnejšie. Povolanie, ktoré prekračuje horizont pozemského života, sa nám javí zbytočne komplikované a náročné, málo realistické.

Pripomína to trochu časy, keď sa biblickému ľudu videlo priťažké pozvanie Boha putovať do zasľúbenej zeme. Radšej sa obracali k Egyptu. Kde predtým žili v neslobode. Ale mali čo do hrnca. Prípadne neskôr zasa nové generácie vyzerali k Babylonu, ktorý bol moderný, silný, prosperujúci. A do neho vkladali svoje nádeje. (Nechám na vás doplniť, ktorým súčasným "ríšam" sa ľudia klaňajú namiesto Egypta a Babylonu). Biblickí proroci, naopak, pripomínali Izraelitom, aby svoju nádej mali v Bohu, v neho verili, dúfali a jeho milovali. A ostatné sa im pridá.

My si dnes takisto potrebujeme pripomenúť, že Boh nás skrze vieru povoláva prekročiť prah smrti. Že Kristus, syn Márie Panny, sa narodil, aby nás vyslobodil z dôsledkov našich hriechov: Ježiš ich vzal na seba, aby nám skrze obetu na kríži otvoril bránu do večnosti. Neprišiel ako politický mesiáš.

Preto aj v živote našej spoločnosti je dôležité vnímať dve skutočnosti. Na jednej strane to, že ohlasovanie Božieho pozvania k nadprirodzenej viere je v centre služby zasvätených predstaviteľov Cirkvi. Neočakáva sa teda od nich, že majú konať, čo je vlastné iným povolaniam. Podobne ako lekári, ktorí môžu byť schopní aj v iných oblastiach, musia pamätať na to, že ich najdôležitejšou úlohou je byť pri chorých, keď ich potrebujú, lebo odborníci z iných oblastí im lekársku starostlivosť poskytnúť nedokážu. Kňazom je zasa na prvom mieste vlastná starostlivosť o spásu nesmrteľných duší. A práve tú od nich treba očakávať.

Na druhej strane je takisto dôležité, aby sme dokázali správne komunikovať, že existujú hodnoty a skutočnosti, spojené so samotným presvedčením nadprirodzenej viery, ktoré nemožno za nijakých okolností urobiť predmetom výmeny, dohody, či obchodu. Teda, že cirkev rešpektuje a váži si kompetencie občianskej spoločnosti i jej predstaviteľov. Zároveň nalieha, aby bola rešpektovaná jej úloha: aby sa ju nik v spoločnosti nepokúšal použiť na iné ciele, než sú jej vlastné.

K čnosti viery ešte pripomeňme, že jej prostredníctvom sa usilujeme primknúť k Bohu, ktorý je stále s nami, s každým z nás. Z toho však nevyvodzujeme závery o tom, na koho strane stojí On - o to viac, keď ide o pozemské zápasy. Boh nie je stranícky. Miluje každého človeka. V Kristovi ako Dobrý Pastier chce všetkých, aj blúdiacich a stratených, získať pre večnú spásu. On vždy bojuje za každého z nás, viac než si dokážeme predstaviť. Ak však vyhlasujeme, že sme to práve my - tí, čo bojujú za neho - znie to opovážlivo.

Ďalšou pozoruhodnou čnosťou Bohorodičky Panny Márie je nádej.

Aby sme lepšie pochopili jej podstatu, pokúsme sa na chvíľu pozrieť, čo je jej opakom. Viac než pred ôsmimi storočiami Svätý Tomáš Akvinský napísal, že kresťanskej nádeji protirečia najmä dva postoje: do slovenčiny by sa dali preložiť ako "zúfalý" a "trúfalý". Zúfalstvo, či trudnomyseľnosť, duchovná ťažkopádnosť, strata schopnosti plniť svoje povinnosti, strata záujmu o čokoľvek: ak sa obzrieme okolo seba, môžeme si všimnúť, že tieto ťažkosti sa šíria aj v našej súčasnosti. Na prekvapenie aj tam, kde je takpovediac dostatok všetkého. Mohli by sme ďalej uvažovať nad tým, že koreňom tejto nemohúcnosti u človeka neraz býva práve neprijatie svojej pravej ľudskej dôstojnosti a vznešeného povolania k večnému životu - a namiesto toho zameranie očakávaní len na to, čo je pozemské. Človek napokon uviazne v ťaživom nenaplnení. Jeho vrodenú túžbu po nekonečne totiž to, čo raz skončí - nech už by to bolo akékoľvek vynikajúce - uspokojiť nemôže.

Všimnime si ešte ten druhý opak nádeje, ktorým je „trúfalosť“. Je to, naopak, presvedčenie, že všetko dokážeme sami, vlastnými silami. A toto presvedčenie môže mať tak „svetský“ charakter, ako aj náboženský charakter. Sú teda ľudia, ktorí stratili nadprirodzenú nádej. Pohŕdajú náboženským úsilím, ale trúfajú si vybudovať spoločnosť, ktorá Boha nepotrebuje. A do toho vkladajú všetku energiu. Nejaký čas to môže aj fungovať. Domnievam sa však, že len do príchodu krízy.

Podobne, len v opačnom garde, sa správajú tí, čo sú veriaci, no do náboženských úkonov vkladajú presvedčenie, že spásu si možno zaslúžiť. Plní seba, nevedia ju vnímať ako dar od Boha. Nevládzu akceptovať, že nie je bezvýhradne „zaslúžiteľná“ ani „nárokovateľná“. Radi by ju dostali na spôsob mzdy za svoje skutky. Niekedy sa upínajú na vonkajšie náboženské formy a spôsoby slávenia, rituály, ktorým prikladajú neprimeraný dôraz. A trúfalo sa domnievajú, že oni jediní sú na správnej ceste. Toto tiež môže nejaký čas fungovať... Tak ako pri "svetskej" forme to však prezrádza stratu nádeje.

Pohľad na Božiu Matku nám ukazuje, že takéto postoje nemusia ovládnuť naše srdce. Najvyššie, ale aj najnáročnejšie Božie pozvanie Panna Mária prijala veľkodušne: nezúfala si kvôli neistotám a ťažkostiam, ktoré s tým boli spojené. Nikdy sa však ani nechovala opovážlivo alebo trúfalo. Mala totiž skutočnú nádej. Nielen ľudskú nádej. Vďaka čomu? Dovoľte mi vyjadriť mienku, že vďaka tomu, že Mária sa ešte skôr, než prijala zvestovanie anjela, cítila Bohom milovaná. A práve vďaka tejto láske bola schopná najskôr správneho sebaprijatia - a na základe správneho sebaprijatia bola potom disponovaná k najväčšiemu sebadarovaniu.

Drahí bratia a sestry! Božia Matka dnes stojí pred nami ako tá, ktorá je nádherným príkladom odvahy - vo viere, nádeji a láske. Odvážna, nie však opovážlivá. Tá, ktorá nie vždy všetkému rozumela, a zažila mnoho bolesti. Nikdy ju však nepremohlo zúfalstvo. Šľachetná, prekrásna žena.

Nemajme v novom roku neprimerane strach z toho, čoho sa báť netreba. Z toho, čo povedia druhí, z komentárov, z reakcií na sociálnych sieťach, z toho, čo namerajú prieskumy verejnej mienky. Zostaňme sústrední na to, čo je podstatné. Boh pozval Pannu Máriu, aby sa stala Bohorodičkou. Ale aj nás volá k veľkým veciam. Lebo Boh sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi. Prosím, nazbierajme odvahu veľkodušne odpovedať na toto povolanie!

1. január je tiež sviatkom, ba dokonca svetovým dňom pokoja. Nech je to pre nás výzvou: V celom novom roku hľadajme cesty zmierenia, nie vzájomných konfliktov či vyhraňovania. Nestavajme sa proti sebe, ale snažme sa spolupracovať a navzájom si ochotne pomáhať.

Všetkým vám želám mnoho viery, nádeje a lásky. A na orodovanie Bohorodičky, Panny Márie, vám vyprosujem Božie požehnanie, plnosť radosti a pokoja, ktorý prevyšuje každú chápavosť! Amen.

Mons. Stanislav Zvolenský, metropolita

Arcibiskup Ján Orosch napísal pastiersky list na slávnosť Bohorodičky

Trnava 31. decembra. V plnom znení vám ponúkam pastiersky list trnavského arcibiskupa Mons. Jána Oroscha na slávnosť Panny Márie Bohorodičky (Nový rok 2020). Čítať ho budú kňazi v kostoloch Trnavskej arcidiecézy pri všetkých svätých omšiach na Nový rok 1. januára 2020.

Drahí bratia a sestry,

po tieto dni ste si vymieňali vianočné a novoročné pozdravy. Aj ja vás chcem pozdraviť na začiatku roku 2020. Každého osobitne, každú vašu rodinu, ako aj každú farnosť. Keď vám vyslovujem svoje žičenia, nechcem sa obmedziť iba na to, aby ste boli zdraví, aby sa vám darilo v práci, aby ste boli spokojní a šťastní. To všetko je dôležité. Myslím však predovšetkým na vaše duchovné dobro, aby ste boli v Božích očiach bohatí na dobré skutky, aby váš život bol požehnaním pre druhých.

Na začiatku adventu Konferencia biskupov Slovenska vyhlásila Rok Božieho slova. Druhý vatikánsky koncil vo svojej dogmatickej konštitúcii zameranej na Božie slovo - Dei verbum - zdôrazňuje, že „Sväté písmo spolu s posvätnou Tradíciou Cirkev ustavične pokladala a pokladá za zdroj každej spasiteľnej pravdy a morálnej normy...
a za najvyššie pravidlo viery.“ (porov. DV 7 a 21) V tomto duchu by som sa chcel spoločne s vami zamyslieť nad dvomi úryvkami z Božieho slova, ktorými sa nám Boh prihovára na slávnosť Panny Márie Bohorodičky.

V prvom čítaní zo starozákonnej knihy Numeri sme čítali o tom, ako dal Boh úpravy pre svoj vyvolený národ ohľadom služby kňazov. V Izraeli si Boh vyvolil jeden z dvanástich kmeňov pre seba, bol to kmeň Léviho. Z tohto kmeňa pochádzal
aj kňaz Áron. Úlohou kňazov bolo konať náboženské obrady, starať sa o archu zmluvy a požehnávať ľud. Táto úloha prechádzala aj na potomkov. Uvedený úryvok nám hovorí, ako majú kňazi žehnať ľud: „Nech ťa žehná Pán a nech ťa ochraňuje! Nech Pán rozžiari svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a nech ti daruje pokoj!“ (Nm 6,24-26) Formula požehnania uvedená v troch veršoch obsahuje trojité želanie: Božiu ochranu, Božie milosrdenstvo a Boží pokoj.

Povzbudzujem všetkých bratov kňazov, aby často požehnávali zverený Boží ľud. Liturgia Cirkvi používa žehnania, ktoré majú svoj pôvod v žehnajúcich formulách nachádzajúcich sa vo Svätom písme. Cirkev pripisuje požehnávaniu veľkú silu a hodnotu. Vidno to aj z toho, že má pripravené formuly žehnania na rôzne príležitosti, osoby, predmety a situácie. Žehnať znamená dobrorečiť, zvolávať Božiu priazeň na ľudí alebo veci. Každé požehnanie pochádza od Boha. Pri každom požehnaní sa sprostredkuje Božia milosť, prisľubuje sa jeho pomoc a utvrdzuje sa viera v neho.

Okrem liturgického požehnania, ktoré vykonávajú vysvätení služobníci - biskupi, kňazi a diakoni, každý pokrstený má poslanie žehnať. Každý sa má snažiť, aby vo svojich modlitbách vyprosoval Božie požehnanie pre druhých. Slovami alebo aj v duchu máme priať dobro druhým ľuďom. A napokon svojím životom podľa zásad evanjelia máme byť požehnaním pre tento svet. Zvlášť rodičia by mali často požehnávať svoje deti, ráno pred odchodom do školy, večer pred spaním, v chorobe, pred cestou alebo pri iných príležitostiach.

Sv. apoštol Pavol nám v liste Rimanom pripomína: „Žehnajte tých, čo vás prenasledujú - žehnajte a nepreklínajte!“ (Rim 12,14) Jedna múdrosť hovorí, že odplácať sa zlým za zlé je zvieracie, odplácať sa dobrým za dobré je ľudské, odplácať sa zlým za dobré je diabolské a napokon odplácať za dobrým za zlé je božské. My sa snažme za každých okolností žehnať druhým, odplácať dobro dobrom a premieňať zlo na dobro. Doba, v ktorej žijeme je veľmi náročná na budovanie zdravých medziľudských vzťahov. Som presvedčený, že keď my, kresťania, budeme častejšie zvolávať požehnanie na druhých, keď sa budeme modliť za druhých, aj za tých, ktorí nám ubližujú, naše vzťahy sa budú meniť k lepšiemu.

Drahí bratia a sestry, dnešný deň nám dáva Cirkev za vzor k nasledovaniu Pannu Máriu Bohorodičku. Ona nás učí počúvať a prijímať Božie slovo, zachovávať ho ako najvyššiu normu a prinášať požehnanie svojím životom. Boh si ju vybral z pomedzi nás ľudí, aby sa Boží Syn stal jej synom a naším bratom. Evanjelium v podaní evanjelistu sv. Lukáša, ktoré sme pred malou chvíľou počuli, zachytáva Máriu, poníženú Božiu služobnicu, ako so svojim manželom Jozefom vzdáva hold Bohu pri narodení Božieho Syna Ježiša Krista. Mária si všetky slová, ktoré sa vzťahovali na jej Syna, „zachovávala v srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2,16-21) Mária stále hlbšie prenikala do tajomstva Božej lásky, ktoré má patriť všetkým ľuďom.

Uprostred  betlehemskej noci si môže každý človek nájsť svoje miesto pri jasličkách. Nachádzame tu pracovitých, chudobných a nábožných pastierov, ktorí si radosť z narodenia Ježiša Krista nenechávajú pre seba, ale ju oznamujú ďalším. Ponáhľajú sa navštíviť betlehemské Dieťa. Aj my sa ponáhľajme na stretnutie s ním doma v modlitbe, v kostole pri svätej omši a v adorácií Oltárnej sviatosti, ale rovnako buďme pohotoví, keď potrebujú pomoc naši bratia a sestry.

V centre udalosti narodenia je Svätá rodina - Pán Ježiš, Panna Mária a sv. Jozef. Pápež sv. Ján Pavol II. počas návštevy mariánskej svätyne v Lorete povedal o Svätej rodine tieto slová: „(Svätá rodina) obnovuje záujem o svätosť rodiny, keď v jednom okamihu odkrýva celý svet hodnôt, ktoré sú dnes tak napádané. Ide o vernosť, ochranu života, výchovu detí a modlitbu. Kresťanské rodiny ich môžu nanovo objaviť... Napokon aj mladým... chcem zopakovať slová: „Kráčajte k Márii, kráčajte s Máriou... Nechajte zaznieť vo vašich srdciach jej: ,Fiat!‘ - Nech sa stane. Kiež by mladí dokázali... znovu priniesť Krista do sŕdc, do rodín, do kultúry a do spoločnosti.“ (List pápeža Jána Pavla II. pri 700. výročí Svätého domu v Lorete, 15.8.1993)

Drahí bratia a sestry, na začiatku kalendárneho roka 2020 urobme rozhodnutie, že budeme častejšie vyprosovať Božie požehnanie pre tento svet. Usilujme sa o to, aby sa náš život stával darom pre druhých po vzore Panny Márie. Do jej ochrany vás všetkých odovzdávam a zvolávam na každého z vás a na vaše rodiny požehnanie Všemohúceho Boha + Otca + i Syna + i Ducha Svätého. Amen.

Ján Orosch, trnavský arcibiskup

Posolstvo Žilinského diecézneho biskupa rodičom, otcom,  matkám

Nedeľa Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa

Milovaní rodičia, otcovia a mamy,

každý z vás ste v okamihu vašej lásky dali Bohu možnosť vdýchnuť novému telu nesmrteľnú dušu, aby mohol vzniknúť nový ľudský život - vaše dieťa, a tak ste získali výnimočnú účasť na Božom stvoriteľskom konaní. Prijali ste veľký dar, aj veľké poslanie a záväzok.

Ponúkli ste Bohu i vašim deťom to najlepšie zo seba, aby vaše deti mohli rásť telesne i duchovne. Priniesli ste tiež vaše deti, aby boli pokrstené Ježišovým krstom v mene Najsvätejšej Trojice a aby sa začlenili do spoločenstva cirkvi, do tajomného Kristovho tela.

Dnešný deň na vás mimoriadne myslím a ďakujem za každého z vás všemohúcemu Bohu Otcovi, od ktorého pochádza každý ľudský život, a ktorý vás povolal do tejto vznešenej spolupráce. Prosím Ho o silu i múdrosť Ducha Svätého pre vás a tiež o vytrvalosť v tomto veľkom poslaní, ktoré vám zveril. 

Kardinál Alfonso Lopez Trujillo, predseda Pápežskej rady pre rodinu, požiadal pred svetovým stretnutím rodín v Rio de Janeioro (Brazília) v roku 1997 španielskeho maliara Kika Argúella, iniciátora Neokatechumenátnej cesty, aby namaľoval pre túto príležitosť ikonu, ktorá by zdôrazňovala význam rodiny v Cirkvi a najmä postavu otca v kresťanskej rodine. Autor najprv hľadal motív pre namaľovanie ikony. Bol inšpirovaný freskou z nejakého chrámu, ktorá znázorňovala útek Nazaretskej rodiny do Egypta. Preto sa maliar rozhodol vyhotoviť ikonu Svätej rodiny „na ceste", ako putuje zo sviatkov z Jeruzalema vtedy, keď mal Ježiš dvanásť rokov. U židov, keď chlapec dovŕšil trinásty rok života, bol považovaný za dospelého a mohol od tohoto veku čítať tóru v synagóge. ikona bola odovzdaná svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II. aj s katechézou.

Verím, že pri pohľade na túto ikonu sa Ty, ktorý(á) sa ňu dívaš a necháš sa ňou katechizovať, môžeš byť pomazaný(á) Duchom Svätým, a byť prepustený(á) na slobodu od hriechu. Čo môžeš robiť teraz Ty?

Ak si manžel, pros o Ducha Svätého, ktorý Ti chce pomáhať znovu prijať zodpovednosť za rodinu a bude Ti pomáhať vykonávať moc s pokorou a láskou.

Ak si manželka, pros o Ducha Svätého, ktorý Ťa môže uschopniť tak, ako Máriu, budovať autoritu muža v sebe samej, ako aj autoritu otca v tvojich deťoch. A dieťaťu chce Duch Svätý pomôcť v poslušnosti rodičom, vďačnosti za výchovu a starostlivosť, a tým podporovať harmóniu medzi rodičmi.

Stvárnenie rodiny z Nazareta na ikone svetového stretnutia rodín v Rio de Janeiro je mimoriadnym odkazom pre vás drahí rodičia. Vám bolo zverené niečo mimoriadne vzácne: Ľudské bytie, ktoré potrebuje starostlivosť, lásku a usmernenie od chvíle vlastnej bezmocnosti až do svojej samostatnosti.

Aķ v živote dieťaťa, pre nejaký dôvod, nie je prítomný otec, pamätajte na to, že prameňom každého otcovstva je Otec na Nebesiach. On je, hoci tajomne, predsa reálne prítomný v živote každého z nás, v živote každého dieťaťa.

Aķ v živote dieťaťa, pre nejaký dôvod, nie je prítomná mama, myslite na to, že v tvári Nebeského Otca je viditeľná aj nežná a starostlivá tvár matky, lebo srdce mamy pre každé dieťa sa zrodilo v Božej mysli.

Pozerajte sa teda vy sami, drahí rodičia, vytrvalo na Božiu tvár, ktorá sa nám zjavila v Ježišovej tvári, aby ste sa jej stali podobnými. Aby vaše deti prostredníctvom tohto obrazu mohli dostať všetky dary otcovstva i materstva, ktoré sú zakorenené v Bohu. Aby ste svoje deti vašou blízkosťou s Bohom priviedli k prameňu opravdivej lásky, z ktorej a pre ktorú boli stvorené a zrodené.

Modlím sa za vás a s vďakou vám žehnám.

Mons. Tomáš Galis

Katechéza k Ikone Svätej Rodiny na ceste do Nazareta

Dvanásťročný Ježiš na ikone predstavuje dospievajúceho človeka.

Ježiš je umiestnený na pleciach otca, čím sa zvýraznila úloha otca pri dospievaní detí, že otec má byť pre svoje dieťa oporou, hlavne vtedy, keď prichádzajú problémy v dospievaní. Je dôležité, aby otec venoval veľa času svojim dospievajúcim deťom a „neposlal ich so všetkým za mamou". Ak otcovi naozaj záleží na výchove, potom veľa času strávi v rodine a nie v práci, to znamená, že po skončení pracovnej doby, ide sa venovať rodine a neprinesie si prácu domov.

Pri dospievaní sa začínajú vynárať prvé vážne problémy a krízy. Na ikone vidíme, ako otec pevne obidvoma rukami drží za nohy svojho syna, čím akoby bolo povedané, že otec je ten, kto riadi kroky svojho syna.

V období dospievania má dieťa pociťovať podporu práve zo strany otca, ktorý má vysvetľovať svojmu dieťaťu, že krízy sú potrebné pre jeho rast vo viere. Úlohou otca nie je uľahčovať život dieťaťu tým, že ho naučí obchádzať problémy, ale že ho povzbudí

a povie mu: „Neboj sa, je to pre teba dobré. Boh vie, prečo to dovolil a bude ti pomáhať", a tým upriami pozornosť dieťaťa na Boha, keď bude v kríze. Podobne aj apoštol Jakub povzbudzuje svojich bratov: „Bratia moji, pokladajte to len za radosť keď podstúpite všelijaké skúšky, veď viete, že skúška vašej viery prináša vytrvalosť". (Jak 1,2-3).

Pevným držaním rúk otca je naznačené ďalšie dôležité pravidlo, že v mnohých rodinách si manželia chcú riešiť svoje manželské problémy cez deti a to tak, že deťom hovoria

o chybách svojho partnera. Aj keď Ježiš je na ikone umiestnený na pleciach Jozefa - otca, jeho pohľad je nasmerovaný na matku. Tým je naznačená harmónia pri výchove. Kontakt medzi matkou a dieťaťom je Božie slovo, ktoré v sebe nenesie náboj zákona, ale náboj ľúbostného listu, ako je to vyjadrené na ikone.

Možno najzaujímavejším prvkom celej ikony je Jozefova tvár. Autor zámerne použil motív z Turínskeho plátna, aby zdôraznil poslanie otca v kresťanskej rodine. Na tejto tvári vidieť lásku Boha k ľuďom. Preto, aby sa na Ježišovi mohlo vyplniť proroctvo o Božej láskavosti a starostlivosti o človeka, aj on sa potreboval pozerať dennodenne na láskavú tvár Nebeského Otca. A kde inde ju mal vidieť, kde inde sa mal naučiť týmto postojom, keď nie na tvári svojho pozemského otca Jozefa ? Je to tvár plná nežnosti, pokory, milosrdenstva, obety a lásky. Je dôležité, aby deti v rodine videli na tvári svojho otca tvár Služobníka Jahveho , aby videli otca, ktorý svojou častou prítomnosťou v rodine stráca pre nich život. Toto je úloha aj dnešných rodičov. Dieťa sa na svoje poslanie pripraví dobre vtedy, keď v rodine uvidí, že „hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy muž." (1Kor 11,3) Na to, aby sa muž mohol učiť postojom Služobníka Jahveho, Boh dal mužovi ženu, aby stála po jeho boku: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu" (Ef 5,25-28).

Cez manželku sa môže manžel učiť „byť nežným". V postave Jozefa na ikone si môžeme všimnúť harmóniu medzi silou a nežnosťou, ktorá je prirodzená u muža vtedy, keď má muž v sebe Ducha Božieho. Jozefova sila, rozhodnosť, prísnosť je znázornená na ikone v jeho rukách a jeho pokora, strácanie života, nežnosť a milosrdenstvo je znázornené v tvári... Ak mužovi chýba nežnosť (tvár z tejto ikony) - je v rodine despota. Ak mu chýba sila (ruky na tejto ikone) - môže sa to prejaviť v jeho slabošských sklonoch.

Na zvitku, ktorý drží v ruke Mária a ktorý odovzdáva Synovi je napísané: „Duch Pána je nado mnou, aby ma pomazal." (Lk 4,18). Tento nápis vlastne hovorí o tom, čo je na tejto ikone. Na ikone je žena, ktorá je pomazaná Duchom Svätým na to, aby budovala autoritu svojho manžela a vedela dávať slobodu svojmu dieťaťu. Je tam manžel, ktorý je pomazaný Duchom Svätým na to, aby zobral na seba v pokore zodpovednosť za celú rodinu.

Je tam dieťa, ktoré je pomazané Duchom Svätým na to, aby malo v úcte svojho otca a matku a je spokojné s výchovou.

Arcibiskup Mons. Cyril Vasiľ, SJ.: Svätý Jozef, ochranca Svätej rodiny

Prinášam vám  príhovor arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi, ktorý pripravil pre Vatikánsky rozhlas na nedeľu 29. decembra. Zameral sa v ňom na osobu svätého Jozefa ako vzor mužskej svätosti:

Tu môžeš počúvať príhovor otca arcibiskupa: Klikni sem

V rímskokatolíckom kalendári dnes slávime sviatok Svätej rodiny, Ježiša, Márie a Jozefa, v gréckokatolíckom je to Nedeľa po Kristovom narodení,  pri ktorej slávime pamiatku svätých a spravodlivých Jozefa Snúbenca, Dávida Kráľa a Jakuba, Pánovho brata. Ako priesečník týchto liturgických spomienok – v podstate nám teda vychádza téma rodiny a postava sv. Jozefa. 

Sv. Jozef, je akoby postavou v úzadí, kulisou k centrálnej scéne týchto dní, téme Kristovho príchodu, vtelenia Božieho Syna. Sv. Jozef bol Prozreteľnosťou vybratý na vytvorenie – dalo by sa povedať – legálneho rámca pre Ježišovo narodenie a spoločenské zaradenie v rámci Izraela. Ponúka Ježišovi zázemie a ochranu, dáva mu akoby „priezvisko“, aj keď tie vtedy neexistovali v dnešnom ponímaní, ale súčasníci a krajania Ježiša volali jednoducho „Jozefov syn“, alebo podľa Jozefovho remesla  „tesárov syn“. 

Pri pohľade na postavu sv. Jozefa mi prichádza na um  obraz jedného môjho známeho Petra. Veľa toho nenahovorí, ale pri každom stretnutí  sa snaží zistiť, čo by pre druhého mohol urobiť. V ich rodine sa traduje, že to má takto v sebe už od detstva. Keď prišla z pôrodnice jeho mama s mladším bračekom, a celá rodina a príbuzní sa zhŕkli, aby dieťatko pochválili, poobzerali, zablahopriali rodičom, tak on trojročný, priniesol mamke papuče na prezutie a stoličku, aby si oddýchla a posadila sa.

Aj v týchto dňoch sú naše pohľady upäté na Božské dieťa Ježiša, na jeho panenskú matku Máriu. Sv. Jozef je akoby v úzadí, ako ten, ktorý je zdanlivo na okraji  udalostí. Ale, iba zdanlivo. Je totiž svedkom, spoločníkom a spolu-dejateľom zázraku, ktorý máme pred očami. Vo svätom Písme je označený jednoduchým titulom –„spravodlivý muž – anér dikaios“.

Len málo osôb v biblických dejinách je priamo označených týmto titulom „spravodlivý muž“ – patria sem Noe, Lót, Tobiáš, Jób, Jozef z Arimatey a tento krátky explicitný zoznam  završuje ten, kto sa na verejnosti predstavuje ako Ježišov otec (Mt 1,19) pretože Jozef, Máriin manžel, bol človek spravodlivý.

Mali by sme sa teda viac venovať postave sv. Jozefa, ako vzoru mužskej duchovnosti a nábožnosti, ako príklad presvedčivej a príťažlivej mužskosti. V čom konkrétne?

Spomeňme si, ako  rozvážne a citlivo riešil ľudsky zdanlivo neriešiteľnú dilemu – ako postupovať v prípade svojej snúbenice Márie. Na jednej strane „Máriu nepoznal“ – ako snúbenec rešpektoval jej panenstvo predtým než by začali spolu oficiálne bývať. Jeho obraz je vzorom, alebo výzvou na jednej strane a na druhej strane tak trochu prvou frčkou do nosa mnohým „nedočkavcom“, ktorí si svoju mužskosť nárokujú uplatniť bez rešpektu a v podstate aj bez úcty a citlivosti k druhej stránke v snúbeneckom vzťahu.

Keď po Máriinom návrate od svojej príbuznej Alžbety vidí, že Mária čaká dieťa,  uvažuje o tajnom prepustení, bez akéhokoľvek obvinenia – aby tak zachránil jej život pred ukameňovaním, ktoré by jej hrozilo v prípade obvinenia z nevery. Radšej teda riskuje on sám ľudské odsúdenie za to, že bezdôvodne „prepustil“ svoju mladú manželku čakajúcu – zdanlivo – jeho dieťa.

Veľa  o celej situácii uvažoval – nie je človekom ľahko vzbĺknutých emócií, ktoré neraz vedú k nerozvážnym rozhodnutiam.

Prijíma s dôverou a odvahou aj Božiu výzvu: „neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20), pripúšťa aj to nepochopiteľné tajomstvo Máriinho materstva.

V plnom zmysle slova je strážcom Máriinho tajomstva – pristupujúc k jej panenstvu  i k jej materstvu s úctou a nežnou pokorou prislúchajúcou tomuto daru a tajomstvu.

Ako by asi vyzeral náš svet, keby všetci muži pristupovali k žene – dievčaťu, ktoré spoznali, ku snúbenici, k manželke, k matke, s tou istou citlivosťou k ich tajomstvu, k zázraku života, ktorý stelesňujú, s tou zodpovednosťou a oddanosťou, ako to robil sv. Jozef ?!

Nebola by to vari  obrovská revolúcia, meniaca tvár ľudstva viac, ako všetky doterajšie revolúcie? Veď v ľudstve poznačenom dedičným hriechom ešte stále ženy pociťujú dôsledky oných strašných slov – následku hriechu človeka: „budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou“ (Gn 3,16). Postava sv. Jozefa je teda prekonaním obrazu patriarchálneho vládnutia – ku ktorému sa zdanlivo ako protiliek ponúka akási feministická revolúcia,  – a je predobrazom úlohy muža zdieľajúceho tajomstvo ženy, berúceho  na sebe účasť  a zodpovednosť za vytvorenie podmienok na uskutočnenie tohto hlbokého tajomstva, ale aj vedomie povinnosti chrániť toto krehké tajomstvo pred akoukoľvek nepriazňou a ohrozením.

Pre nás kňazov, by mohlo platiť, že sv. Jozef by mohol  byť označený ako vzor kazateľov. Ako to myslím, keď nepoznáme ani jedno jeho slovo? Jozef totiž káže nie slovami, ale v prvom rade svojim životom:  tým, že načúva Božiemu hlasu a uskutočňuje ho bez váhania: Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta ... on vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku  ... Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku,  a choď do izraelskej krajiny ... on vstal, vzal  dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny.

Mužská duchovnosť o svätosť, ktorú reprezentuje sv. Jozef je špecifická.  Vychádza z hlbokého uvažovania, nepoužíva mnoho slov a je skoncentrovaná na činy, na konkrétne prejavy vernosti, oddanosti a vytrvalosti.

Pri pohľade na betlehemské jasličky, na postavu sv. Jozefa mi prichádza na um aj príhoda z jednej severoslovenskej obce z ešte sedemdesiatych, či osemdesiatych rokov minulého storočia. Za čias bývalého komunistického režimu to bolo jedno z mála miest, kde si ľudia stavali veľký betlehem na verejnom priestranstve, s patričnou výzdobou, jasličkovými pobožnosťami a podobne.

Takáto verejná manifestácia „náboženského tmárstva“ dráždila okresného cirkevného tajomníka a príslušné orgány kontroly cirkvi a ideologického boja. Jedného dňa sa rozhodli zakročiť. Cirkevný tajomník a niekoľko ďalších súdruhov na dvoch volgách si naplánovali výjazd o onej obce, aby nariadili zrušenie betlehema, pohrozili kňazovi odobraním súhlasu,  pokarhali predsedu MNV za nedostatočnú politickú prácu v obci atď.

Správa o ich príchode ich však nejako predbehla. Miestni chlapi natiahli cez cestu reťaz – išlo o koncovú obec, kde bola premávka minimálna a pri príjazde služobných volg sa partia mužov ledabolo sa opierajúce o poriská od lopaty, či pohrávajúc sa s poriskom od čakana,  opýtala: „...kamže, kamže súdruhovia: Asi ste sa pomýlili... Tu už cesta končí, tu sa musíte otočiť, ak sa chcete v poriadku a zdraví dostať  naspať do mesta.“  Tých málo slov a ich postoj – to  úplne stačilo. – A súdruhovia tak radšej aj urobili. 

Predpokladám, že túto návštevu by boli z dediny vyšvihali ružencami aj miestne ženy, ale chlapi si vzali túto ochranu ich betlehema ako svoju povinnosť, vzali si ju  k srdcu a urobili to tak po vrchársky, tak viacej po chlapsky. – Asi tak ako by to urobil sv. Jozef, ktorý  palicu nemal iste len na podopieranie, ale aj na ochranu tej rodiny, ktorá mu bola zverená.

Mužská zbožnosť, mužská svätosť je aj o tomto – málo slov, správne uvažovanie a konkrétne skutky. Tomuto nás dnes učí sv. Jozef. Kiežby sme  mali medzi nami čím viac takýchto  mužov, kiežby všetci muži boli ako sv. Jozef.

PASTIERSKY LIST MONS. BERNARDA BOBERA NA SVIATOK SVÄTEJ RODINY 2019

Aby rodina žila z Eucharistie…

Drahí bratia a sestry, milí rodičia, otcovia a mamy!

Prihováram sa vám uprostred vianočných sviatkov, ktoré všetci najradšej prežívame v kruhu svojej rodiny, s našimi najbližšími. Dnešný sviatok Svätej rodiny – Ježiša, Márie a Jozefa vynikajúco zapadá do toho, čo prežívame a čo stále považujeme za dôležitú hodnotu nášho života.

Pri pohľade na ľudskú rodinu Božieho Syna sa pýtame, čo môže povedať našim rodinám. Vidíme veľkú podobnosť medzi tým, čo prežívala Svätá rodina a tým, čo žijú aj naše rodiny. Preto pri Svätej rodine hľadáme inšpiráciu a pomoc v našich životných situáciách.

Dnešné Evanjelium ukazuje Svätú rodinu v ohrození života. Musí emigrovať do Egypta. Ničpodobné, aspoň dúfam, neprežíva žiadna rodina u nás. Ale vieme, že na svete je veľa rodín alebo ich členov, ktorým ide o život a pre ktorých jediným riešením ich ťažkej situácie je opustenie domova.

Posolstvo Evanjelia je ale hlbšie – chce nám ohlásiť, že Boh si pre uskutočnenie plánu spásy vybral a potreboval ľudskú rodinu. Počítal s ľudskou rodinou. V jej najťažších situáciách ukázal cestu k riešeniu a ponúkol pomoc, dokonca aj cez posolstvo anjela a Jozefove sny. No zároveň všetko necháva na slobodnom ľudskom rozhodnutí a zodpovednosti Jozefa a Márie. Oni si mohli vybrať: uveriť alebo odmietnuť, čo im Boh ponúkal. Rozhodli sa poslúchnuť a prijať Božiu pomoc.

Boh aj dnes potrebuje pre svojich synov a dcéry ľudskú rodinu, otcov a mamy. Očakáva ich slobodné a zodpovedné rozhodnutia, ktoré nebude opravovať, ani nahrádzať zázrakmi či Božími divmi. Preto aj dnes ponúka svoje Slovo a pomoc v širšej rodine – v Cirkvi. A okrem toho ponúka svoju blízkosť a silu vo sviatostiach. Nebeský Otec istotne čaká na to, že aj dnešní otcovia a mamy budú otvorení a jeho pomoc prijmú.

Mnohé naše rodiny prijímajú ponuku Božej pomoci a snažia sa o zapojenie do života Cirkvi. Prijímaním sviatostí, hlavne sviatosti zmierenia a Eucharistie, posilňujú svoj vzťah s Kristom, aj medzi sebou navzájom. A k tomu vedú aj svoje deti. Práve z týchto dvoch sviatostí čerpajú naše rodiny Božiu milosť a pomoc najčastejšie.

Svätá spoveď a Eucharistia sú sviatosťami odpustenia a spoločenstva. Tým chceme povedať, že bez odpustenia nedokážeme prežívať naše vzťahy, a bez odpustenia nebudeme mať ani lepšie rodiny. O to viac potrebujeme Božie odpustenie cez sviatosť zmierenia. Eucharistia nás potom spája s Kristom a navzájom medzi sebou. Veď keď si sadáme k rodinnému stolu, nerobíme to iba kvôli pokrmu, ale vytvárame tiež naše spoločenstvo s najbližšími, teda jednu rodinu. Takto sa stretávame aj pri Eucharistickom stole a prijímame Kristovo Telo. Toto z nás robí jednu Cirkev. Kristus v Eucharistii je pre nás duchovným pokrmom a Jeho Cirkev posilou pre náš konkrétny život viery.

Uvedomujeme si, že dnes je náročné vychovávať deti, možno ťažšie, ako to mali naši rodičia s nami. U dnešných detí však nie je ohrozený ich život, ako ten Ježišov v evanjeliu. Ale doba, kultúra a vplyv sveta ohrozujú vieru našich detí aj celých rodín. Potvrdzuje to naša pastoračná skúsenosť.

Každoročne v našich farnostiach prebiehajú slávnosti prvého svätého prijímania a veľa detí prijíma prvýkrát Eucharistiu. Vždy to prináša veľa radosti všetkým, ktorí sa na príprave detí podieľajú – rodičia, starí rodičia, kňazi, katechéti, animátori a, samozrejme, aj samotné deti.

Jedno ma však mrzí, a totiž, že v mnohých prípadoch je toto prvé sväté prijímanie aj posledným – buď na dlhú dobu, do birmovky, sobáša alebo úplne. Príčinou je najčastejšie to, že rodičia týchto detí sami neprijímajú sviatosti, ku Kristovi nemajú osobný vzťah a ich postoj k Cirkvi je ľahostajný, ba až nepriateľský. Pre takých je prvé sväté prijímanie ich detí len akousi zbožnou tradíciou alebo získanou „trofejou“, ktorú si doma na zvyšok života niekam odložia. Toto je iba prázdny formalizmus, kvôli ktorému deti neskôr opúšťajú Cirkev aj vieru.

To nás vedie k tomu, že v pastorácii už nestačí robiť len to, čo sa robilo kedysi. Dnes už nestačí iba pripraviť deti na slávnosť prvého svätého prijímania, ale musí ísť o prípravu na celoživotné prijímanie sviatostí, a to nielen v prípade detí, ale celej rodiny. Ak celá rodina pravidelne čerpá a žije z Eucharistie a z Božieho odpustenia, zostáva spolu.

Toto je dôvod, pre ktorý chceme do farskej pastorácie zaradiť stretávanie sa rodičov detí, ktoré sa pripravujú na prvú svätú spoveď a prvé prijatie Eucharistie. Jedná sa o pravidelné stretnutia počas prípravy, raz za mesiac s kňazom a tímom spolupracovníkov. Témy a metodiku pripravila Rada pre rodinu pri Konferencii biskupov Slovenska a vo viacerých farnostiach už niekoľko rokov máme veľmi dobrú skúsenosť s takýmito stretnutiami. Sú pomocou pre rodičov pri zvládaní náboženskej výchovy ich detí v škole, podporou pri ľudskej a kresťanskej výchove v rodinách, ktorá je v dnešnej dobe náročná. Zdieľanie skúseností rodičov na stretnutiach je vzájomnou inšpiráciou pre rodiny ako viesť a rozvíjať život viery. Je to nevyhnutné pre účinné prijímanie sviatostí rodičov aj detí. Od septembra tohto roka vo väčších farnostiach tieto stretnutia rodičov už začali a postupne budú vo všetkých farnostiach arcidiecézy súčasťou prípravy prvoprijímajúcich detí.

Milí rodičia, keď vás vaši duchovní otcovia budú pozývať na tieto stretnutia, nájdite si, prosím, čas a prichádzajte. A vy, starí rodičia, podporte tieto stretnutia a vrelo ich odporúčajte rodičom vašich vnúčat. Mladé rodiny to dnes veľmi potrebujú. Verím, že v každej farnosti sa nájdu aj ochotní katechéti a manželia, ktorí pomôžu s prípravou a zabezpečením týchto stretnutí, keď vás o to požiadajú vaši kňazi.

Bratia a sestry, milí rodičia našich detí!

Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý prežil väčšiu časť svojho života v ľudskej rodine, pozná radosti aj trápenia rodinného života. Preto ponúka pomoc cez svoje Slovo a silu sviatostí, aby bol prítomný – živý aj v našich rodinách. Ak budú naše rodiny žiť z Eucharistie, Kristus sa stane súčasťou ich života a stanú podobnými Svätej rodine, ktorú dnes oslavujeme.

Nech vás a vaše rodiny žehná Všemohúci Boh, Otec i Syn i Duch Svätý.

+ Mons. Bernard BOBER, arcibiskup – metropolita

Pastiersky list spišského diecézneho biskupa na slávnosť Svätej rodiny

Spišská Kapitula 28. decembra. V kostoloch Spišskej diecézy zaznie na sviatok Svätej rodiny (29. decembra 2019) pastiersky list diecézneho biskupa Mons. Štefana Sečku. Prinášam vám ho v plnom znení:

Milí bratia a sestry!


Tak, ako to robievam zvyčajne, aj v tomto roku, uprostred vianočných sviatkov vás chcem pozdraviť a formou tohto pastierskeho listu uistiť, že na vás v týchto sviatočných dňoch myslím, modlím sa za vás a povzbudzujem v kresťanskom živote.

V tomto končiacom sa roku sme si pripomenuli 30. výročie pádu totalitného režimu, ktorý nás počas štyroch desaťročí gniavil a ničil všetko ľudské a kresťanské. V spomenutom režime bol nasilu presadzovaný marxistický názor, že rodina je základná bunka spoločnosti. Táto, v podstate pravdivá veta, sa však manipulačne predstavovala v takej súvislosti, že spoločnosť si používa rodinu, ako jej vyhovuje, podľa svojich predstáv a na dosiahnutie svojich cieľov. Podobné pokusy s ľuďmi tu už boli aj v dávnej minulosti. Niekoľko storočí pred Kristom sa napríklad antický filozof Platón pokúšal presadiť model štátu, v ktorom mal byť občan pre štát, a nie štát pre občana. Tento model sa však Platónovi nepodarilo uskutočniť. Dôvodom pádu bola nemožnosť zbaviť ľudí základných potrieb ako majetku, rodiny atď. My dnes vieme, že rodina je staršia ako štát, preto nie štát má právo riadiť rodiny, ale rodiny majú určovať, aký bude štát.

Dnes sa však objavujú aj ďalšie formy manipulácie s človekom a rodinou a ukazujú sa ako ešte nebezpečnejšie, než tá materialistická. Totiž dnešná spoločnosť sa púšťa do projektov manipulácie s rodinou v jej vnútri. Už aj na Slovensku sa objavujú postoje, ktoré sa snažia za rodinu vydávať všeličo a predstavujú sa modely rôznych neprirodzených spôsobov života, ktoré sa bez hanby uchádzajú o toleranciu spoločnosti, ba aj o rovnaké práva, ako prirodzená rodina. V týchto prípadoch je argumentácia ťažšia, pretože ide o otázku nie na rovine spoločnosti alebo národa ako celku, ale skôr na rovine vôle jednotlivca a jeho subjektívneho rozhodnutia. Potom už záleží na úsudku jednotlivca a na jeho vôli, na zodpovednosti a na schopnosti domyslieť dôsledky konania, taktiež záleží na morálnom zdraví, pocite dôstojnosti a na identite človeka atď.

Počas vianočných sviatkov uvažujeme o Svätej rodine a pred naším duchovným zrakom si premietame rozličné situácie, v ktorých sa ocitlo toto sväté rodinné spoločenstvo Jozefa, Márie aJežiša. Meditujeme nad tým, ako sa Božia Prozreteľnosť postarala o prostredie pozemského života Ježiša Krista. Boh sa postaral nie o to, aby Boží Syn býval v kráľovskom paláci a v hmotnom dostatku, veď sa narodil v maštali a v celom živote bol chudobný. Ale postaral sa o to, aby Boží Syn vyrastal v usporiadaných rodinných podmienkach, ktoré mu vytvorili Jozef a Mária. Ich manželské a s Ježišom rodinné spoločenstvo je žiarivým vzorom pre všetky rodiny: vo vzájomnej jednote a zodpovednosti, v spoločnom znášaní radostných i bolestných osudov jednotlivých členov rodiny, vstarostlivosti odieťa avuvedomovaní si zodpovednosti za dieťa, jedným slovom, vo všetkých situáciách, vktorých sa rodiny aich členovia ocitnú. Krásne to potvrdzuje kresťanský spisovateľ Tertulián v 3. storočí po Kr. (Ad uxorem, II, VIII, 6-8) slovami o veľkosti a kráse manželského života v Kristovi: „Ako by som vedel opísať blaženosť takého manželstva, ktoré Cirkev spája, Eucharistia potvrdzuje, požehnanie spečaťuje, anjeli ohlasujú a Boh Otec schvaľuje? Aké jarmo to majú dvaja veriaci spojení v jedinej nádeji, v jedinej poslušnosti a v jedinej službe!“ (citát uvádza sv. Ján Pavol II. v exhortácii Familiaris consortio 13; r. 1981).

Cirkev svoju náuku o rodine nikdy nemenila ani meniť nebude. Zastávame totiž presvedčenie, že rodina má svoj pôvod v prirodzenom zákone. Tento zákon je jednoducho daný, jeho pôvodcom je Boh tak, ako je Boh pôvodcom človeka stvoreného na Boží obraz. Sme presvedčení, že v rodinnom prostredí sa človek môže najlepšie rozvinúť do harmonickej a vyrovnanej bytosti. Iba vo vlastnom rodinnom prostredí, ktoré je naplnené láskou, porozumením a vzájomnou prajnosťou, sa človek môže ideálne pripraviť do života a stať sa schopným rodinné hodnoty podávať ďalej. V rodine tiež môže dosiahnuť najvhodnejším spôsobom svoje posvätenie, pretože kresťanská rodina ako spoločenstvo osôb, je znakom a obrazom spoločenstva Otca a Syna v Duchu Svätom. Preto každá kresťanská rodina ako domáca Cirkev, má mať svoju domácu liturgiu postavenú na každodennej modlitbe a čítaní Božieho slova. Veľmi si želám a všetkých vás o to, ako otec diecézy prosím, aby sa v našich rodinách praktizovala táto domáca liturgia. Osobitne aktuálne je to práve teraz, keď slávime Rok Božieho slova.

Verím, že vo vašich rodinách dobre využijete aj posvätný charakter vianočných sviatkov. Na začiatku adventu Svätý Otec František vydal Apoštolský list Admirabile signum, v ktorom hovorí o význame a dôležitosti betlehemských jaslí. V liste nám pripomína: „Keď v našich domoch staviame vianočné jasle, pomáha nám to nanovo prežiť históriu toho, čo sa stalo v Betleheme. Samozrejme, evanjeliá zostávajú naším zdrojom pochopenia aj uvažovania nad touto udalosťou. Jej zobrazenie v jasliach nám zároveň pomáha predstaviť si tú scénu. Dotýka sa našich sŕdc a dáva nám vstúpiť do dejín spásy ako súčasníkom udalosti, ktorá je živá a skutočná – na širokej palete historického a kultúrneho kontextu“ (Admirabile signum, 3). Z toho vidíme, že naše rodinné betlehemy majú svoju konkrétnu výrečnosť a nesú celkom jasné posolstvo o skromnosti, porozumení, láske a obetavosti. Toto všetko môžeme počas vianočných sviatkov hlboko precítiť, „dotýkať“ sa tohto tajomstva Božej lásky, ktorú môžeme potom vo vzájomných vzťahoch uskutočňovať. Takto nás môže tichá vianočná meditácia obohatiť viac, než akýkoľvek iný dar, pretože obohatí naše srdce a myseľ. Nájdime si čas na túto meditáciu. Vianoce – sviatky Božieho príchodu k nám – sa tak predĺžia aj do našich všedných dní.

Sme si istí, že zdravá kresťanská rodina preukazuje tie najlepšie služby aj pre spoločnosť. Katechizmus Katolíckej cirkvi (bod 2212) v odseku o rodine a spoločnosti učí, že podľa modelu rodiny možno vnímať aj vzťahy v spoločnosti: „Vo svojich bratoch a sestrách vidíme deti svojich rodičov; vo svojich bratancoch a sesterniciach potomkov našich predkov; vo svojich spoluobčanoch synov našej vlasti; v pokrstených deti našej matky Cirkvi; v každej ľudskej osobe syna alebo dcéru toho, ktorý chce, aby sme ho nazývali „Otče náš“. Tým sa priznáva našim vzťahom k nášmu blížnemu osobný charakter. Blížny nie je nejaký „jedinec“ v ľudskom kolektíve; je to „niekto“, kto si pre svoj známy pôvod zasluhuje osobitnú pozornosť a úctu.“

Vstúpme teda do nového roka 2020 a do všedných dní s obnoveným povedomím, že zdravá kresťanská rodina postavená na pevných základoch evanjelia predstavuje najlepší prínos pre spoločnosť, pre medziľudské vzťahy a pre výchovu nových generácií.

Všetci sa chceme o to usilovať. Za to sa modlím a k tomu vám žehnám.

Mons. Štefan Sečka,  spišský diecézny biskup

Pastiersky list rožňavského diecézneho biskupa na slávnosť Svätej rodiny

Rožňava 28. decembra.  V kostoloch Rožňavskej diecézy zaznie na sviatok Svätej rodiny (29. decembra 2019) pastiersky list diecézneho biskupa Mons. Stanislava Stolárika. Oznámil v ňom, že v budúcom roku bude diecéza sláviť Rok eucharistie. Pri tejto príležitosti prinášam vám list v plnom znení:

Milovaní bratia a sestry!

Vo sne videl don Bosco more, na ktorom bola obrovská, vznešená loď a vôkol nej mnoho malých lodičiek. Boli tam aj lode, vyzbrojené zbraňami všetkého druhu, ktoré boli pripravené k útoku práve na túto loď. Vznešenú loď, viedol pápež, ktorého pokyny poslúchali aj posádky malých lodí. Zdalo sa, že útočiacim nepriateľom praje aj počasie. Uprostred nesmierneho mora vyčnievali z vody blízko seba dva vysoké a mohutné stĺpy. Na jednom bola socha Nepoškvrnenej Panny Márie a pod jej nohami široký nápis: Pomocnica kresťanov. Na druhom, mohutnejšom a vyššom bola Eucharistia a pod ňou nápis: Záchrana veriacich. Pápež stál pri kormidle a všemožne sa snažil, aby uprostred boja a hroznej búrky loď zaviedol medzi tie dva stĺpy. Nepriateľské loďstvo útočilo všetkými spôsobmi na loď a snažilo sa ju zajať a potopiť, ale obrovská loď obratne a bezpečne plávala smerom dopredu. Nepriatelia zúrivo útočili ďalej, až smrteľne zranili pápeža. Medzi nepriateľmi zaznel radostný a víťazný krik. Ale sotva zomrel pápež, na jeho miesto nastúpil druhý. Nový pápež premohol všetky prekážky a doviedol loď až medzi oba stĺpy. Jednou reťazou ju priviazal, k stĺpu, na ktorom bola Eucharistia a druhou reťazou k stĺpu, kde stála Nepoškvrnená. Potom nastal hrozný zmätok. Všetky lode, ktoré až doposiaľ napádali pápežskú loď, zmätene unikali, vrážali do seba a potápali sa. Až napokon na mori zavládol pokoj.

Don Bosco vysvetlil sen: Pápežskou loďou je Cirkev a lodičkami verní veriaci. More predstavuje svet. Dva mocné stĺpy predstavujú úctu k Panne Márii a k Sviatosti Oltárnej. Nepriateľské lode – to je prenasledovanie, ktoré chce potopiť pápežskú loď. Cirkev čakajú veľké súženia. V tomto zmätku zostávajú jedinou oporou: úcta k Panne Márii a časté sväté prijímanie. Využime túto ponuku čo najlepšie a rozširujme ju medzi všetkými okolo nás.

Ak sme 14. októbra 2017 zasvätili Rožňavskú diecézu Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márii, tak sme priviazali loďku našej diecézy k nezničiteľnému stĺpu, ktorý pevne drží Ježišova Matka Mária. Sen Don Bosca hovorí o možnosti pripojenia sa aj na druhý nezničiteľný stĺp, z ktorého silu čerpá i prvý, a tým je Ježiš Kristus v Oltárnej Sviatosti. Naše „priviazanie sa“ k druhému stĺpu chceme uskutočniť a posilniť celoročným slávením Roka eucharistie v Rožňavskej diecéze v r. 2020. Veríme, že spoločným prehĺbením úcty k Eucharistii v diecéze, v tak chaotických časoch, vnesieme do diecézy dôležitú stabilitu viery. Zároveň sa zjednotíme so všetkými, ktorí sa chcú zodpovedne pripraviť na Eucharistický kongres, ktorý bude v septembri 2020 v Budapešti.

Úmysel vyhlásiť Rok eucharistie v diecéze dozrieval určitý čas a celkom sa potvrdil pri návšteve relikvií sv. Vincenta de Paul v Rožňave dňa 21.nov. 2019. V noci z 21. na 22.nov. bola v katedrále celonočná adorácia, na ktorej sa vždy niekto modlil. Až mi prišiel na um biblický príbeh o mestách Sodome a Gomore, v ktorých, keby mali aspoň piatich modliacich sa verných, k hroznej skaze miest by nedošlo. Aj to je veľké povzbudenie pre všetkých „maloverných“ aj „malopočetných“, len aj túto výzvu treba prijať v dôvere a odhodlaní realizovať ponúknuté podnety a nebrániť sa novým Božím vnuknutiam.

Hlavnou motiváciou vyhlásenia Roka eucharistie v diecéze je naplnenie Ježišových slov, ktorými vyjadruje túžbu byť s nami až do konca sveta (porov. Mt 28, 20). Urobil to veľmi zvláštnym spôsobom, keď sa nám dal ako pokrm v Oltárnej Sviatosti (eucharistii), keď povedal: „Ja som chlieb života ..., kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky“ (Jn 6, 48; 51). Ježiš nechcel byť medzi nami ako muzeálny exemplár vystavovaný na obdiv. Ponúka sa ako pokrm, ktorého „energia“ je tak veľká, že nám zaručuje „živiny“ na celú večnosť. Svet síce túži po zdravých potravinách, ale má ešte záujem o večný pokrm? Ako prebudiť záujem, aby sa utíšil hlad a smäd po Chlebe života? Znova hovorí sám Ježiš: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6, 35). Ako prebudiť alebo obnoviť u ľudí dnešného sveta presvedčenie o dôležitosti Chleba, o ktorom hovorí Ježiš? V bežnom živote sa na propagáciu niečoho používa reklama. Ježiš už ponúkol svoje Telo a Krv, ale reklamu o výnimočnosti Jeho ponuky robíme my sami – každý jeden! Teda, keď my prehĺbime svoj vzťah ku Kristovi v Oltárnej sviatosti (eucharistii), sami budeme mať úžitok, ale náš úprimný vzťah ku Kristovi tajomne prítomnom v Oltárnej sviatosti, bude najlepšou reklamou na prijímanie Ježišovho Tela a Krvi aj pre iných ľudí. Samozrejme, prijatiu Ježišovho Tela a Krvi v Oltárnej sviatosti, nech vždy predchádza úprimná sv. spoveď a aktuálny život v Božej milosti.

V našej diecéze nadviažame na požehnanú iniciatívu v blahej pamäti rožňavského biskupa Mons. Eduarda Kojnoka, veľkého ctiteľa a šíriteľa úcty k Eucharistii. Jeho zámerom bolo, aby v celej diecéze bola každý deň postupne v každom kostole eucharistická poklona a na Osuší celodenná. Prial si, aby na Osušie smerovali aj eucharistické púte. Je to aj moje prianie, aby Osušie bolo aj naďalej miestom celodennej eucharistickej poklony a a by tam farnosti putovali a modlili sa. Niektorí kňazi spomínajú, že biskup Kojnok si prial, aby v diecéze bola každú hodinu v niektorom kostole poklona, teda aj v noci. Keďže rok 2020 je priestupný, ustanovujem na deň „navyše“ – na 29. februára 2020 celodiecéznu adoráciu, a kde to bude možné, nech trvá 24 hodín. Keďže je to deň parlamentných volieb, jedným z úmyslov modlitieb môže byť aj prosba o zvolenie poslancov, ktorí budú rozhodovať podľa Božích zákonov.

Odporúčam kňazom, veriacim i všetkým spoločenstvám venovať zvýšenú pozornosť eucharistickým pobožnostiam: vyloženie Najsvätejšej sviatosti, adorácie najmä vo štvrtky, prvé piatky a prvé nedele, na kňazských rekolekciách - povzbudzovať k ustanoveným farským (filiálnym) poklonám; podľa možnosti mať čo najviac otvorené chrámy (prístup do adoračných kaplniek) kvôli poklonám a povzbudzovať veriacich k návšteve eucharistického Krista; prípadne uvažovať aj o nočných poklonách (na niektorých miestach už sú); eucharistické procesie, osobitne na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi (pri odpustových slávnostiach...), tieto aktivity upriamujú našu pozornosť na Toho, ktorý je Chlebom života pri slávení každej sv. omše. Aspoň jednu nedeľu v mesiaci sa v homílii venovať eucharistickému tajomstvu. Učme sa kontemplácii od Panny Márie, ktorá je príkladom tichého a plodného načúvania živému Bohu. Ale aj od sv. Jozefa, ktorý s Máriou patril v Betleheme k prvým adorujúcim živého Krista.

V Roku Božieho slova, nechajme sa prenikať pri adoráciách práve Božím slovom, ktoré je tematický bohaté ako v Starom, tak aj v Novom zákone. Vhodnosť slávenia môžeme obohatiť niektorými aktuálnymi výročiami. V r. 2020 budú po Slovensku putovať relikvie sv. Jána Viannea, veľkého ctiteľa Eucharistie. 12. februára 2020 uplynie 75 rokov od úmrtia rožňavského biskupa Mons. Michala Bubniča, ktorý zomrel na následky predchádzajúceho mučenia. Nesmierne veľký vzor v úcte k eucharistii máme vo svätcovi, ktorý navštívil Rožňavu. 18.mája 2020 uplynie 100 r. od narodenia pápeža, ktorý dostal viaceré prívlastky: pápež milosrdenstva, pápež rodiny, ale aj pápež eucharistie... Učil nás, že rodina Cirkvi žije z Eucharistie. To platí aj o rodine diecézy, farnosti a každej rodine, v ktorej Boh povolal muža a ženu k vzájomnej láske a k otvorenosti darovať nový život.

Dnes sme ako rodina zídení pri betlehemských jasliach, aby sme slová každodennej modlitby „Anjel Pána“: „a Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14) precítili bezprostredne spolu s Máriou a Jozefom. Zároveň rozumejme, že slovo „prebývalo“ znamená tiež „zostalo“. Božie Slovo, Ježiš Kristus, narodený v Betleheme, už zostáva s nami v Oltárnej sviatosti. My jeho prítomnosť nechceme ignorovať, ale v roku 2020 chceme všetci v diecéze prijať výzvu: aby sme sa všetci: kňazi, zasvätení i veriaci, pričinili o prehĺbenie a šírenie úcty k Ježišovi Kristovi v Oltárnej sviatosti“.

Dnes na sviatok Svätej Rodiny vyslovujem želanie, aby sa toto prianie uskutočňovalo v každej jednej rodine. Ak začnete už dnes, už dnes prežijete vo svojej rodine ešte väčšiu radosť z narodenia Ježiša Krista. Dobrá vôľa takto pokračovať, nech vás sprevádza po celý rok 2020 – po celý Rok eucharistie v našej diecéze. Vyprosujem vám zároveň potrebné sily, zdravie a vzájomné porozumenie po celý nový rok. A všetci buďme pevne pripútaní k stĺpu mariánskemu i k stĺpu Sviatosti Oltárnej a naše putovanie v novom roku bude oveľa bezpečnejšie.

Rád vám žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup

PASTIERSKY LIST MONS. VILIAMA JUDÁKA, NITRIANSKEHO DIECÉZNEHO BISKUPA NA SVIATOK SV. ŠTEFANA, PRVOMUČENÍKA

Drahí bratia a sestry, aj keď Vianoce sú sviatkami srdca, predsa v pravom slova zmysle sú sviatkami našej viery, ktorej centrom je článok kréda: „Ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny“. „Matka, ktorá Ježiša porodila a drží v náručí, nesie síce dieťa, ktoré vytvorilo jej telo, ale nesie aj svojho Boha, v ktorého verí, ktorý jej vieru dal a ju utváral. Vie, že bude musieť v budúcnosti žiť pre vieru… V počatí nebolo nič zjavné, len číra viera. Teraz drží v náručí chlapca. To je už obrovské rozvinutie malého horčičného semienka viery“ (mystička 20. stor. Adrienne von Speyr).

Tajomstvo Vianoc, ktoré nám predkladá pred náš duchovný zrak pravdu: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14), alebo vyjadrenú samým Ježišom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16), nás zaväzuje k aktu viery a zároveň k jej rozvinutiu na úrovni poznania, aj kresťanského života.

Keď Boh poslal svojho Syna na svet, aby nás zmieril so sebou, posiela ho tiež preto aby nám ukázal ako máme žiť plnohodnotne. Nepredstavil nám len jeden z mnohých spôsobov života, ale ten jediný pravý spôsob života. Výrazným príkladom takto rozvinutého života viery je aj prvý mučeník Cirkvi – sv. Štefan, ktorého sviatok dnes slávime. V ňom sa zrkadlí to, čo Panna Mária vedela už v Betlehemskej jaskyni, že „jej viera sa musí podieľať na temnosti viery Syna a na kríži, keď Syn prevezme tajomstvo svojej Matky a v úplnej opustenosti porodí nový svet vykúpenia“. Jeho umučenie je podieľanie sa spolu s Božou Matkou na „duchovných pôrodných bolestiach svojho Syna, čím preberajú svoju spoluvýkupnú rolu“ (Adrianne von Speyer).

Prvomučeník a diakon sv. Štefan „žije v Bohu a z Boha, teda v láske, z lásky a láskou“ (Pavol Strauss). To sa prejavuje v prijatí nenápadnej služby diakona, jeho starostlivosťou o núdznych, presvedčivou argumentáciou pred mocnými sveta, k čomu bol vedený Duchom Svätým. Svetlo jeho príkladu chce osvietiť aj naše životy.

Musíme priznať, že mnohých z nás, zmorených takpovediac každodenným hrdlačením a zdeptaných neprestajným naháňaním, trápi pocit, že náš život plynie prirýchlo a každým dňom o niečo prichádzame, preto sa zo života vytráca radosť. Už sa ani neusilujeme o rozlet, často sa snažíme len prežiť. Táto civilizačná únava prispieva k tomu, že rastúci počet ľudí cíti

beznádej. V snahe niečo so svojím životom urobiť sa obraciame na umelú realitu vytváranú médiami, a preto sme podráždení, unavení a presýtení informáciami, ktorých obsahom sú len negatívne spoločenské, politické, ekonomické, či ekologické javy. V tomto neutešenom stave sveta strácame záujem o Boha a najmä ponuku plodného života, ktoré nám predstavuje

prostredníctvom jeho Cirkvi.

Sv. Štefan uprostred kameňovania však neupadá do krízy. Jeho rozhodnutie veriť, dúfať a milovať, otvára nad drastickou scénou kameňovania nebo. Vďaka jeho rozhodnutiu milovať do krajnosti, z otvoreného neba prší dážď milostí, ktorého prvým plodom je obrátenie Šavla a jeho plodná misia medzi pohanmi. Táto forma kresťanského života je – ako sa hovorí – „to pravé orechové“, po čom túžia aj naši súčasníci a to, čo očakávajú od nás kresťanov katolíkov: Chcú zažiť niekoho, kto žije

ozajstný život, koho slová sú spečatené skutkami. Svetlo, ktoré vychádza z Betlehemskej jaskyne, je svetlo kenózy, poníženia a dobrovoľného zostúpenia do chladu hriechu, spásneho utrpenia, ktoré mystika kontempluje už v novonarodenom Betlehemskom dieťati. Svetlo, ktorým majú svietiť kresťania tomuto svetu je takisto svetlo obetovaného utrpenia, hoci i nezaslúženého. To je najvyšší výraz viery, pretože – ako hovoria veľké postavy našich dejín – ide o utrpenie nevinného. Avšak len ono privádza ľudí všetkých čias ku konverzii, ku Kristovi a do sviatostného spoločenstva Cirkvi. Alebo si myslíme, že Bohu bol blízky len starovek, či stredovek? Či staré zlaté časy? Nie! Aj modernita a postmodernita sú kairos – časom milosti a sú výzvou, aby sme žili kresťanstvo, ktoré jestvovalo v okamihu výstupu Krista na kríž a začalo tým, keď Božie dieťa bolo uložené do jasieľ. Pokiaľ ľudia dnes už neprichádzajú na bohoslužby, alebo sa nehlásia ku kresťanským hodnotám, nie je to len ich chyba. Mnohí – vrátane intelektuálnej elity, od ktorej právom očakávame presvedčivú obhajobu Cirkvi – žijeme svoje kresťanstvo bez nadšenia a žiaľ aj bez adekvátneho poznania vieroučného obsahu našej viery. Žiaci a študenti majú v niektorých prípadoch viac vedomostí o východných náboženstvách, filozofických smeroch, než o svojej náboženskej tradícii a hodnotách v našom národe a v Európe. Aj vedomosti nás praktizujúcich kresťanov o náboženských hodnotách často ostávajú, žiaľ, na úrovni „birmovkových“

vedomostí. Viera si však žiada dôveryplné spoľahnutie sa na Boha zjavenia, ale zároveň i príklon rozumu a vôle k zjavenej pravde odovzdávanej Cirkvou. Dôvera bez poznania, ale aj poznanie bez dôvery nie sú celistvou a teda zrelou vierou. Obe dimenzie viery sú nevyhnutné, ak máme byť ako veriaci akceptovaní spoločnosťou, v ktorej žijeme, ale aj vnímaní ako „svetlo a soľ tohto sveta“ (porov. Mt 5, 13-14), ktoré ho zreteľne a kvalitatívne obohacujú. Áno , viera je predovšetkým Boží dar. Tak ako vzduch, ale musíme ho dýchať; tak ako chlieb, ale musíme ho jesť; ako voda, ale musíme ju piť.

Preto skúsme obnoviť v našom kresťanskom živote hodnoty, ktoré sa osvedčili: slávme nedeľu a sviatky so všetkým, čo k nim patrí; vráťme nedeli jej posvätný charakter vyjadrený aktívnou účasťou na bohoslužbách; aj spoločným nedeľným stolom, spoločnou modlitbou, kultivovanou konverzáciou, aktívne tráveným voľným časom, kedy programovo/cielene

odložíme mobily, tablety, hry, diaľkové ovládače – čo sú mimochodom naše obľúbené vianočné darčeky. Naše dni, nech sú naplnené okrem prác aj štefansky poňatou diakoniou, čiže starostlivosťou o našich starých, chorých, rodičov, príbuzných, susedov… Prežívajme aj jednotlivé tajomstvá našej spásy v pozornosti a na primeranej intelektuálnej výške. Pokúsme sa o domácu katechézu detí od útleho veku až po obdobie dospievania, aby sme tak v našich rodinách vytvorili zdravé ľudské a duchovné ovzdušie, ktorého prirodzeným vyústením bude zodpovedné rozhodnutie pre sviatostné manželstvo, alebo pre zasvätený život. Nebojme sa byť alternatívou voči tomuto svetu, ktorý nesiaha len na nadprirodzené, ale už aj na prirodzené

základy života, deformujúc človeka na konzumenta jedla, módy, sexuality, či informácií. Tým ho predurčuje na okyptený život hlboko pod obraz Boží, ktorý v tieto dni kontemplujeme v Ježišovi – v pravom Bohu, ale zároveň v pravom človeku.

Uvedomujme si, že tradované hodnoty, ktoré pochádzajú od predchádzajúcich generácií, sú predovšetkým naším dlhom voči budúcim. Majme na pamäti, že sú nám zverené len na krátky čas, pretože v krátkom čase nášho života rozhodujeme, či ich zdedia aj naše deti a naši vnuci. Boh nás v tomto čase ustanovil za správcov a to je zodpovedná úloha, ku ktorej treba pristupovať s patričnou vážnosťou a zodpovednosťou, v každej oblasti, predovšetkým tam, kde môžeme o nej čestne, slobodne a spravodlivo rozhodovať.

Iste, svet nás môže pre vernosť Bohu, Cirkvi, národu i nemenným tradíciám ironizovať, kriminalizovať, ba aj odsúdiť, ako to bolo aj v prípade diakona Štefana. Avšak diakon Štefan tento boj neprehral. Dôveroval v toho, v rukách ktorého je každé konečné víťazstvo. Veď Boh sa stal jedným z nás, aby sa stal spoločníkom na našich životných cestách. „Chyťme sa ruky,

ktorú k nám vystiera: je to ruka, ktorá nám nechce nič vziať, ale len dať“ (Pp. Benedikt XVI).

V tomto duchu Vám, drahí bratia a sestry, žičím a vyprosujem požehnané sviatočné dni obohacujúce na prehĺbenie našej viery, aby sme svedčili o Božej pravde, láske a pokoji.

Váš biskup

V Banskobystrickej diecéze čítajú kňazi v kostoloch pastiersky list biskupa Mons. Mariána Chovanca.

Narodenie Pána – 25. december 2019

Božia logika je iná ako logika sveta

Drahí bratia a sestry, milí chlapci a dievčatá,

srdečne vás pozdravujeme z biskupského úradu!

Opäť slávime Vianoce, deň narodenia Božieho Syna Ježiša Krista. Aby toto naše „opäť“ bolo prejavom vnútornej radosti, a nie unaveného povzdychu „zas“, musíme sa otvoriť istej duchovnej jednoduchosti a pravde. Ide o jednoduchosť dieťaťa, ktoré vie žasnúť a dôverovať, ktoré ešte nezmalomyseľnelo.

Len ten človek, ktorý dokáže mať oči dieťaťa, je schopný znova sa otvoriť tomuto tajomstvu, ktoré je jadrom vianočnej noci a nadchnúť sa tým, čo o Vianociach vieme. Pravý údiv je bránou, ktorá dovoľuje človeku vstúpiť do radosti Božieho narodenia a bez zábran pokľaknúť pred novonarodeným Božím dieťaťom.

Prorok Izaiáš nám radí, ako si máme v srdci vzbudiť úprimnú radosť: „Budú sa tešiť pred tebou, ako sa tešia pri žatve“ (Iz 9, 2). Aj naša vlasť patrí k tým krajinám, kde býva každoročne žatva. Predstavme si, akú veľkú radosť má roľník, ktorý po ročnej námahe a obávanom čakaní zbiera hojnú úrodu. Tak sa máme radovať aj my; a z čoho? Z toho, že v Betleheme sa narodilo dieťa!

Vari každý deň, ba každú hodinu neprichádzajú na svet deti? Určite prichádzajú a každé narodenie je dôvodom k radosti. Narodenie potomka je predovšetkým radosťou pre matku a otca, ktorí prví očakávajú svoje dieťa. Každé dieťa, ktoré sa narodí je znakom, že Boh ešte nestratil nádej, ktorú vkladá do človeka. Ale Dieťa, ktorého narodenie si pripomíname v túto noc, spôsobuje, že máme aj iné, oveľa väčšie dôvody k radosti. Svätý Pavol ich opísal takto: „Zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom... Už je tu očakávaná blahoslavená nádej; už je tu sláva veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch“ (por. Tít 2, 11-14).

Prosíme, pouvažujme nad týmto dôležitým textom. Božie narodenie je naozaj podivné, paradoxné. Podľa stáročných predpovedí s Mesiášovým narodením mali prísť a vstúpiť do sveta veľké veci: radosť, pokoj, spravodlivosť, spása... A tu, čo vidíme v Betleheme? Duchovným zrakom hľadíme na dieťa v maštali. Vidíme jeho slabosť, bezmocnosť a takú chudobu, akú si dnes nikto z nás už nevie ani nepredstaviť. Celý vianočný obraz doplňujú iba dvaja mladí ľudia, Mária a Jozef, pre ktorých nebolo miesto v hostinci. Ten dlho-očakávaný, ten, ktorý prináša „pokoj a spravodlivosť svetu“, ten dokonca nebol vo chvíli svojho narodenia prijatý ani do obyčajného domu.

Pred dvetisíc rokmi, v čase Ježišovho narodenia, sa veľa hovorilo o pokoji a spravodlivosti vo svete, lebo to bolo súčasťou svetovládnej politiky. Rímsky cisár Octavius Augustus (+ r. 14) prikázal, aby ľudia všetkých podrobených národov práve jeho – cisára nazývali „spasiteľom a kniežaťom pokoja“. Po Augustovi každý ďalší imperátor žiadal to isté. Ideologická propaganda rímskeho cisárstva bola logická a silná. Preto si ľudia až do Kristovho príchodu mysleli, že to tak skutočne je: Ten, kto je mocný, kto má armádu, kto rozkazuje a vládne – ten môže nastoliť poriadok, umlčať rebelov, vydávať vhodné zákony, iným nanucovať svoj pokoj a prinášať blaho svetu.

Avšak v narodení Krista Boh zrúcal všetky tieto falošné ľudské istoty. Boh – píše Pavol – si vybral práve to, čo je hlúpe v očiach sveta, aby zahanbil múdrych. Vybral si to, čo je slabé, aby ponížil mocných (por. 1 Kor 1, 27). A čo je pre svet väčšou hlúposťou ako chudoba? Čo je slabšie od dieťaťa? Preto dal Boh svetu toto mimoriadne znamenie: Dieťa uložené v jasliach. Lukáš evanjelista na začiatku kapitoly, v ktorej približuje Pánovo narodenie, zámerne písal o moci a vznešenosti Rímskeho impéria, aby vytvoril ešte väčší kontrast s tým chudobným a slabým dieťaťom, ktoré sa narodilo v zapadnutom kúte Judey.

Iba Boh mohol vymyslieť takéto totálne vyvrátenie našej logiky. Iba Boh môže takto suverénne konať. Narodenie Božieho Syna v maštali je nezvyčajné popretie bežného ľudského zmýšľania. Ježišovo narodenie v chudobe a slabosti jej výkrikom proti ľudskému „poriadku“. Ono je ohlušujúco silným „nie“ voči tomu, čo ľudia vždy kládli na vrchol stupnice hodnôt. Ono je proti prvenstvu bohatstvu, moci, poctám, sile. Výkrik takéhoto Božieho konania nám vyráža dych; naša bežná logika už neplatí. Svet sa nezachráni sám vďaka svojim zákonom, svojej filozofii, svojmu poriadku a silovým zložkám. Svet bude vykúpený a spasený len obetavou láskou takého Vykupiteľa, ktorý teraz leží v detskej slabosti a hmotnej chudobe v jasliach.

Toto je, drahí bratia a sestry, tajomný nadprirodzený rozmer kresťanstva. Rozmer, ktorý môžeme prijať len vierou. My sami by sme nikdy na takúto spásu sveta nepomysleli. Teraz však, keď sa to stalo presne tak, ako si to Boh naplánoval, a nie tak, ako by sme to my pokladali za správne, pripájame sa k zboru anjelov, ktorí volajú: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 14).

Nechajme sa preniknúť nadprirodzeným rozmerom kresťanstva, ktoré začína vynikať už na Vianoce. Boh nám ukázal, že veľkí, mocní a vplyvní ľudia nebudú navždy vládnuť svetu a nevykúpia ho. Boh zahanbil mudrcov a mocnárov, a symbolom toho sa stal betlehemský znak: Dieťa uložené v jasliach. Ježiš sa mohol narodiť v Ríme, v cisárskom paláci, v najvznešenejšej komnate ako syn najmocnejšieho človeka na zemi. Ale neurobil to: Božia logika je iná ako logika sveta. Božia láska od momentu Ježišovho narodenia začala vládnuť ľudským srdciam.

Boh týmto spôsobom navrátil nádej ľuďom chudobným, slabým a opusteným. Neznamená to však, že Boh už všetko na tejto zemi urobí za nás. Nie! Nádej pokoja a spravodlivosti, ktorú Boh prináša svetu, nesmie nikoho uspať. Nádej na spásu netvorí náhradu toho, čo sme my sami povinní urobiť pre spravodlivosť na našej zemi – doma, v škole, na ulici, na pracovisku a vo verejnom živote. Nádej pokoja, ktorú nám Boh prináša je istou podmienkou a základom celého opravdivého blaha sveta.

Drahí bratia a sestry, nechajme sa preniknúť tajuplným odkazom Vianoc. Dovoľme, aby kresťanská viera formovala naše myslenie i konanie. Nech Božia nádej osvetľuje každý deň nášho života, ako betlehemská hviezda ožiarila palestínsku nočnú oblohu.

Z biskupského úradu vám všetkým prajeme milostiplné, pokojné a radostné Vianoce.

Nech vás žehná všemohúci Boh, Otec i Syn i Duch Svätý.

Pastiersky list Banskobystrickej diecézy treba prečítať počas svätých omší na Vianoce 2019 namiesto homílie.

Mons. Marián Chovanec

Ordinár OS a OZ František Rábek napísal pastiersky list k Vianociam

Bratislava 23. Decembra. Ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených síl SR Mons. František Rábek pri príležitosti blížiacich sa Vianoc napísal pastiersky list. List je distribuovaný vojenskými, policajnými a väzenskými kaplánmi do všetkých zložiek Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR. List prinášam v plnom znení.

Vianoce by sme mohli nazvať aj sviatkom dobrých správ. Snažíme sa niečím potešiť svojich blízkych a priateľov, posielame si pozdravy a dobré žičenia. Toto všetko má však pôvod v tej najlepšej a najdôležitejšej správe, ktorá zaznela v tú noc betlehemským pastierom: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ – a pokračovala na adresu všetkých obyvateľov našej planéty: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“

Týmto listom sa chcem aj ja pripojiť k vianočnému posolstvu a priniesť Vám dobrú správu.

Aktuálnosť vianočného posolstva

Čo sa to vlastne na tie prvé Vianoce stalo? Prečo má narodenie práve tohto chudobného dieťaťa taký význam? To vyplýva z toho, kým toto dieťa je. Boží posol o ňom povedal, že je „Spasiteľ, Kristus, Pán“. „Spasiteľ“ znamená, že je Bohom poslaný záchranca človeka a ľudstva. Názov „Kristus“ je z gréckeho výrazu, ktorý znamená: pomazaný, čiže naplnený Božím Duchom. Pod vedením tohto Ducha a s jeho mocou má uskutočniť dielo spásy. A napokon „Pán“ nie je zdvorilostné oslovenie niekoho – slovo „Kyrios“ (Pán) používal grécky text Starého zákona na označenie samého Boha. Teda to dieťa v jasličkách je sám Boh!

Apoštol Ján ho v úvode svojho evanjelia nazýva „Slovo“: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh... Všetko povstalo skrze neho.“

Teda podstata Vianoc je v tom, že Slovo, skrze ktoré Boh stvoril a udržiava celý vesmír, sa v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste narodilo ako ľudské dieťa, stalo sa človekom pre našu záchranu.

Ponuka priateľského rozhovoru

Stáva sa, že nejaký vládca pošle do cudzej krajiny svojho diplomata, aby nadviazal priateľské vzťahy. Úlohou takéhoto posla je pretlmočiť do reči a kultúry daného národa posolstvo a úmysel svojho vládcu.

Večný Boží Syn sa stáva človekom, aby nám svojím ľudským životom, našou rečou, osvojením si našej kultúry sprostredkoval to, čo nám chce povedať Boh pre naše dobro, získať nás pre priateľský vzťah s Bohom. Povedal to neskôr sám Ježiš Kristus: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16) Keďže Ježiš je vteleným Božím slovom, tak hovorí celou svojou bytosťou, nielen slovami, ale aj tým, čo robí a čo prežíva. Aj tým, že sa narodil ako malé dieťa v chudobe a na okraji spoločnosti, nám hovorí veľmi veľa. Kto je ochotný pozerať sa na neho s vierou, tomu toto Dieťa povie bez slov dôležité veci. Jeho posolstvo vnímali a vyjadrili mnohí výtvarní umelci, hudobníci a speváci ale aj toľkí úprimne veriaci ľudia skutkami veľkodušnej lásky k blížnemu. Skúsme sa pred jasličkami zamyslieť nad tým, čo hovorí nám a ako by mala vyzerať naša odpoveď na jeho posolstvo...

Živé slovo

Veľmi dôležití sú pre nás tí, čo mali možnosť byť v priamom a osobnom kontakte s osobou Ježiša Krista, s jeho slovami a skutkami. Jedným z nich bol aj apoštol Ján. Jeden svoj list uvádza takto: „... čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. – Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám.“ (1 Jn 1 – 2) Títo priami svedkovia, ako bola Ježišova matka, betlehemskí pastieri, neskôr mnohí Ježišovi nasledovníci a najmä apoštoli, sprostredkovávali svojim poslucháčom slová a činy toho Slova, pretože pre každého človeka je životne dôležité všetko, čo on povedal. Pri tomto reprodukovaní neboli však odkázaní iba na vlastnú pamäť a vlastný úsudok. Pred svojím odchodom z tohto sveta im Ježiš povedal, že im Otec pošle v jeho mene Ducha Svätého, ktorý „vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14, 26). Aby sa Ježišovo posolstvo zachovalo neporušené, niektorí apoštoli a ich spolupracovníci ho zachytili v písomnej podobe a dali tieto texty na používanie spoločenstvám veriacich, Cirkvi. Tieto písomné svedectvá o Ježišovi Kristovi Cirkev starostlivo uchovávala a hlavne sa ich čítanie stalo súčasťou bohoslužby kresťanov. A tak je to dodnes.

Predstavme si, čo sa vtedy deje: bohoslužobné zhromaždenie veriacich v Krista je akoby prístrojom, ktorý umožňuje Kristovu živú prítomnosť. On povedal: „Kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja uprostred nich.“ Niečo podobné poznáme v technickej oblasti. Náš priestor je plný neviditeľných a nepočuteľných vĺn. Len čo dokážeme zostrojiť prijímač, alebo si ho zakúpime, ktorý má také zloženie, že zachytí rádiové alebo televízne vlny a premení ich na zvuk či obraz, môžeme počúvať a vidieť, čo niekto priestorovo i časovo vzdialený hovorí či robí, alebo v minulosti robil či hovoril...

V prípade bohoslužobného zhromaždenia ide o veriacich a pokrstených ľudí, ktorí chcú svojím duchovným zrakom vidieť Krista, jeho skutky, život; chcú počúvať jeho slovo, učenie, jeho pravdu a vďaka jeho duchovnej, ale skutočnej prítomnosti čítanie textov už nie je len počúvaním nejakých dávnych historiek, lež Kristus sa v týchto slovách a činoch stáva prítomným, oslovuje nás, pôsobí na nás svojou láskou, vyžarujúcou z jeho slov a skutkov, ktoré uskutočnil pre nás, pre našu záchranu. Takto sa jeho slovo stáva živým, pozýva nás k dialógu a k osobnej odpovedi. Ba viac, ak tomuto spoločenstvu predsedá kňaz, ktorý je na základe svätenia nositeľom Kristom danej duchovnej moci, že môže konať v jeho mene, stáva sa on sám prítomným v chlebe, premenenom mocou jeho slov na jeho telo a v kalichu je po premenení jeho krv. Teda ten Ježiš Kristus, ktorý ležal v jasličkách, s tým istým telom je prítomný uprostred nás – aby sprítomňoval svoju obetu za nás, aby sa nám dával živý a vzkriesený za pokrm ako chlieb života.

„Poďme do Betlehema...“

... povedali si pastieri, keď im anjel oznámil, čo sa tam stalo. Keď ta prišli, našli to, čo im bolo povedané v posolstve: dieťa v jasliach, Máriu a Jozefa. S radosťou mu prejavili svoju poklonu, lebo na základe posolstva vedeli, kým je toto Dieťa.

Ak sme si aj my aspoň trochu uvedomili nielen to, čo sa stalo v Betleheme, ale aj to, čo sa deje pri každej bohoslužbe, pri každej svätej omši, nemali by sme urobiť všetko možné, aby sme sa s radostnou vierou zúčastňovali zhromaždenia Cirkvi najmä každú nedeľu a sviatok? S vierou vnímajme Krista v jeho slove, odpovedajme mu svojím životom, prejavme mu poklonu ako Bohu a prijmime ho ako duchovný pokrm do čistého srdca.

Potom je nádej, že postupne sa budeme na svojom živote presviedčať o tom, že sú pravdivé slová, ktoré o ňom povedal pastierom anjel, že on je naozaj náš „Spasiteľ, Kristus Pán“.

Radostné a požehnané vianočné sviatky Vám zo srdca želá a v modlitbe vyprosuje

František Rábek, biskup-ordinár OS a OZ SR

• Predch.
• Nasl.