Mons. Tomáš Galis píše diecéze: 

Milovaní bratia a sestry,

prihováram sa vám slovami, ktoré vyjadrujú najkrajšie veľkonočné prianie: „Vstal som z mŕtvych a som stále s tebou!“ Všetci si dnes, tak ako každý rok, navzájom  želáme radostné sviatky. Aby boli ozaj radostné, na to nám nestačí len pozdrav, či „sms“ správa. Radosť sama z nich nepríde, aj keď sú nám zvlášť milé priania od všetkých, ktorí na nás myslia a sú blízki nášmu srdcu.

Na začiatku pôstu som vás pozýval k hľadaniu cesty obnovy života a vzťahov v našich rodinách, farnostiach, spoločenstvách, v celej našej diecéze. Som vám vďačný, lebo mnohí ste sa už zapojili aj do prvého kroku, do spoločnej reflexie a aj takto ste vyjadrili túžbu hľadať túto cestu obnovy a kráčať po nej.

Nastúpiť na cestu obnovy počas pôstu znamenalo dať šancu modlitbe osobnej i rodinnej, aby Boh mohol konať v našich životoch. Obnovou sa otvára priestor na múdre prebudovanie toho, čo nefungovalo i na prehĺbenie radosti z dávania, ktorá drieme v každom z nás. Cesta obnovy je tiež šanca k zapojeniu sa do služieb v spoločenstvách a k budovaniu hlbších vzťahov, ktoré sú vždy zdrojom skutočnej radosti.

Ďakujem vám za vašu túžbu a ochotu kráčať po tejto ceste viery! Takto lepšie chápeme, že radosť sa rodí v našom srdci a je Božím darom pre nás. Čím viac vstupuje do nášho života evanjelium, tým hodnotnejšie žijeme, lebo „euangelion“ je skutočne radostné posolstvo. Radosť pri zvestovaní Zachariášovi a Alžbete, radosť pri narodení Jána Krstiteľa, zvestovanie veľkej radosti pri Ježišovom narodení i dnešná radostná zvesť o jeho zmŕtvychvstaní.

Pri radostných okamihoch na svadbe v Káne, pri zázračnom nasýtení na púšti, pri uzdraveniach chorých, pri vzkriesení Lazára nešlo iba o dobré víno v Káne, ani o ľahko získaný chlieb, ani iba o uzdravenie tela, všade išlo o blízkosť Božiu. My potrebujeme Boha. Ak máme pocit Božej blízkosti, už necítime hlad ani smäd tak, ako predtým. Človek bez Boha je schopný pobiť sa o skyvu chleba.Keď zažije Božiu blízkosť, je zrazu ochotný podeliť sa aj s tým posledným čo má, dokonca i so sebou samým, lebo Boh napĺňa jeho vnútro. A práve pocit Božej blízkosti, dotyku Boha, robí človeka vnútorne radostným. Už nemá záujem len o seba, chce sa podeliť s druhými so všetkým, čodostal. To je aj pravá veľkonočná radosť, vyjadrená pozdravom: „Kristus vstal z mŕtvych, radujme sa“.

Keď Mária Magdaléna pribehla k Petrovi a Jánovi s poplašnou správou: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (Jn 20, 2), bežali aj oni ku hrobu – našli plachty a šatku, ale už nie Ježišovo telo.A predsa Ján píše, že videl a uveril. Čo videl? Len znaky a symboly – prázdny hrob, plachtu a šatku. A uveril. Láska vidí srdcom, je začiatkom viery, ktorá dáva život.

Zmŕtvychvstalý Ježiš povedal Tomášovi: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29). Uveriť, znamená získavať krásu života; veriť, že je krásne žiť, pracovať, premýšľať, tvoriť, mať priateľov, dávať život, byť kňazom, rehoľnicou. Prečo? Pretože toto všetko má veľký zmysel, tento zmysel je dobrý, začína tu na zemi a vyústi do večnosti. Veriť je sviatok, veriť je odvaha byť šťastný.

My tiež vidíme len znaky, vonkajšie symboly, aby sme mohli veriť a aby sme sa mohli napĺňať láskou a vedeli sa spoločne radovať. Všetci sme prijali Ježišovo pozvanie a prišli sme k nemu na svätú omšu. Tu sa spoločne stretávame, povzbudzujeme vo viere a s pokorou prijímame Ježišovo telo a krv ako duchovný pokrm na cestu života, viery a lásky. Je to veľký prejav viery v dnešnom svete.

Keď pobežíme k Ježišovi, vždy ho nájdeme. I keby nás občas niečo vystrašilo, alebo sklamalo. Ježišvstal z mŕtvych,žije a stále je s nami. Bez tejto pravdy by bol náš život nezmyselne prázdny.  My sa však radujeme, lebo Ježiš je tu medzi nami živý. Je blízky, a každému z násposiela pozdrav, ktorý znie: „Vstal som z mŕtvych a som stále s tebou!“

Ako to môžeme prežívať nielen dnes, ale vo všetkých nasledujúcich dňoch? V tichu žasnúť nad prázdnym hrobom a nad stretnutiami so Zmŕtvychvstalým. Svätá Terézia z Kalkaty svojim spolusestrám vysvetľovala: „Ovocím mlčanlivosti je modlitba, ovocím modlitby je viera, ovocím viery je láska, ovocím lásky je služba, ovocím služby je pokoj a radosť.“

Tu je cesta, na ktorej môžeme aj my všetkým prinášať živého Krista, jeho lásku a pokoj cez blízkosť a prejavy láskavej pozornosti.

Aj ja vám zo srdca a s láskou želám požehnané a radostné Aleluja a žehnám Vás i Vašich drahýchv mene Otca + i Syna + i Ducha Svätého.

                                                    Váš biskup + Tomáš

Homília nitrianskeho biskupa Mons. Vilima Judáka na sv. omši svätenia olejov 18. 4. 2019

Nitra (18. apríla) Nitriansky biskup Mons. Viliam Judák predsedal vo svojej katedrále Omši svätenia olejov na Zelený štvrtok 18. apríla 2019. Prinášam vám text homílie, ktorú počas nej predniesol:

Drahí bratia kňazi! Úprimne sa teším, že sa , v tento  jedinečný deň pre nás, sa opäť po roku,  stretávame.

Nepochybne, práve v tento deň si každý z nás, živo uvedomuje skutočnosť svojho povolania, vyvolenie  a posvätenie k službe v Kristovej cirkvi a v duchu si premieta drámu svojho zasväteného života.

Je to naozaj tak. Dobrý Boh si nás v určitej chvíli našiel a oslovil. Nepolapil nás do pripravenej pasce. Mohli by sme síce povedať: „Zvádzal  si Pane, nás a dali sme sa  zviesť.“ Ale súhlasili sme a vydali sme sa na cestu slobodne, síce neznámu ale s Ním. Vtedy začala dráma  o úsilie vernosti a statočnosti. A doteraz neskončila.

Povzbudzuje nás k tomu aj dnešné Božie slovo, ktoré nám v evanjeliu sprítomňuje Ježiša v synagóge. Na Ježiša všetci uprene hľadeli. Vzbudil nevídanú pozornosť. Poslucháči vnímali, že miluje svojho nebeského Otca, aj svoj ľud,  úprimne a oddane. Bol to mimoriadny okamžik intenzívnej komunikácie. Evanjelista ju vierohodne dokumentuje a nás chce  aktuálne osloviť a povzbudiť.

Ježišova vtedajšia návšteva synagógy, možno povedať jeho liturgická služba v tom zhromaždení, by mohla zapadnúť, ako jedna z epizód už viditeľne sa prejavujúceho Majstra a Učiteľa, ale nestratila sa pre svoj význam a dôležitosť. Ježiš Kristus svojím spôsobom opustil do toho času relatívnu skrytosť, ktorá nikdy, mimochodom, nemohla byť skrývaním sa. Podobne i my sme  sa na Boží pokyn,  odpútali od svojich súkromných domén a sme vystavení  pohľadom na očiach všetkým. Má to  veľkú výhodu, ale aj  nebezpečenstvo. Pozitívum  je v tom, že keď sme tak mnohými pozorovaní, vidieť  naše kvality, ale aj , našu krehkosť, naše ľudské obmedzenia a slabosti. Vážnym nebezpečenstvom by bolo naše viditeľné postavenie celkom určite ohrozené, keby sme  podľahli chorobnej výstrednosti a pocitu výnimočnosti a určitým spôsobom by sme to zneužívali.

Nemôže ujsť našej pozornosti, že Pán Ježiš predniesol dnes  pasáž z Izaiášových proroctiev v podivuhodnej kompozícii: čítal Božie slovo ako služobník Slova a sám je vtelené Božie Slovo. Vnútorná previazanosť biblického posolstva s jeho osobou a oddanosťou službe Nebeskému Otcovi pôsobila presvedčivo, zrozumiteľne snáď až tak, že neboli treba ďalšie podrobnejšie vysvetľujúce komentáre.

Pre nás, najprv poslucháčov a potom aj hlásateľov Božieho slova a súčasne služobníkov vteleného Slova, je potešením, že poznáme účinnú metódu pre našu evanjelizačnú a katechetickú činnosť. Božie slovo odovzdávame ďalej s túžbou, aby zasiahlo srdcia ľudí. Vieme však, že ich zasiahne, len vtedy, ak   predtým zasiahlo aj naše srdce. Bude ich smernicou v živote, pokiaľ bude i našou smernicou.

Ježiš, po prečítaní odložil zvitok Písma, aby tak naznačil, že ho odkladá aj pre ďalších, ktorí prídu, aby ho aktuálne žili.

Všimnime si, prosím, tiež na prvý pohľad krátku záverečnú evanjelizačnú poznámku o tom, že Ježiš synagógu opustil. Vyjadruje však niečo dôležité: odišiel od ľudí, k ľuďom. Jeho miesto bolo aj inde, nielen tam. Jeho misia v synagóge nezačína ani nekončí. Pokračuje ďalej. Kristus aj mimo liturgického zhromaždenia chce byť medzi ľuďmi. Vyhľadáva ich a chce sa stretávať aj  s tými, ktorý by ho nikdy možno ani nehľadali.  Jeho milujúce srdce chce byť neustále nablízku každému človeku.

Aj naše pastoračné pole je pestré a mnohovrstevné. Nevyčerpáva sa len našou liturgickou službou pri Pánovom oltári, ktorého sa určite pevne držíme. Nevyčerpáva sa ani našimi kázňami a príhovormi, aj keď by boli teologicky a po predchádzajúcich meditáciách, a inak to ani nemôže byť, zodpovedne pripravované. Naša misia v tunajších diecéznych podmienkach, pokiaľ žijeme a dýchame, stále prebieha všade tam, kam prídeme, kde práve sme. Ako správcovia Božích tajomstiev a ich sprostredkovatelia, aj keď niekedy malému počtu v našich kostoloch, máme širší a dramatickejší priestor apoštolského pôsobenia. Boh nás medzi ľuďmi hľadal, našiel, oslovil nás a poslal medzi nich naspäť. Boh nás z mnohých našich súčasníkov vyvolil pre seba, aby nás potom zasa ľuďom vrátil.

Som Vám, milí  duchovní otcovia a bratia, kňazi veľmi vďačný za to, s akou horlivou zbožnosťou mnohí po oltárnych schodoch vystupujete, a potom s rovnakou pastierskou horlivosťou po oltárnych schodoch zasa zostupujete v ústrety všetkým.  Sú to ovečky verné, ale je i veľa  zatúlaných a je veľa takých, ktoré ani nevedia, že sa stratili. Možno povedať, že sa nezatúlali  a  nestratili sa nám, ale Kristovi! Naším požehnaným poslaním je, aby sme ich hľadali, nachádzali a v objatí náruče vrátili Bohu. Buďme vďační , že nám túto úlohu s dôverou zveril.  Nie je to ľahké ani dnes, či vlastne dnes je to ťažšie ako inokedy.

Iste  už od začiatku  existencie kresťanstva  sa sily zla usilujú zdeformovať  pravdu o Kristovi a jeho hodnotách. Toto zlo, akoby sa v našich časoch  odviazalo z reťaze.

S kajúcnosťou priznávame, že sme slabí a hriešni. Pokušenie zrady sa objavuje aj v našom živote  a padáme, čím  spôsobujeme pohoršenie a bolesť mnohým, predovšetkým  Cirkvi, za čo sa s úprimnou ľútosťou ospravedlňujeme.

Genialita diabolskej stratégie však spočíva v zovšeobecňovaní judášskej zrady na celé kolégium apoštolov. Mnohí zaslepení nenávisťou, alebo aj z iných dôvodov,  manipulujú verejnou mienkou, a tak vzbudzujú nenávisť voči všetkým kňazom a Cirkvi. Ich cieľom je odsunúť na okraj vplyv Katolíckej cirkvi a poslať ju na smetisko dejín.  Nihil nove sub sole! Už jeden z hlavných ideológov francúzskej revolúcie  Denis Diderot poučoval vodcov revolúcie, že najúčinnejšie je bojovať proti Cirkvi prostredníctvom očierňovania a morálneho zosmiešňovania duchovenstva. Podobne to robila Tretia ríša v Nemecku. Len čo prebrali moc zaútočili na kňazov a rehoľníkov. Ministerstvo propagandy Ríše vydalo direktívy pre novinárov, ktoré určovali ako treba informovať o súdnych procesoch proti kňazom: „Označme ich za obyčajných zločincov. Strhneme im z tváre masku ctihodnosti.“  Téma „nemorálnosti“ mala byť  trvalo prítomná v tlači a aby  ju „múdro dávkovali“. Išlo aj o to, aby Cirkev nemala vplyv na výchovu mladej generácie. Nie je to podobná taktika a stratégia našich dní?

Náboženský spisovateľ Peter Seewald známy aj knihou  Benedikt XVI. Posledné rozhovory. Poukazujúc na nedostatky v ľudskej spoločnosti aj v morálnej oblasti nedávno na túto tému napísal: „Prestaňte teda s vašim poučovaním. Prestaňte  zneužívať svoju moc v médiách … voči Cirkvi! Práve spoločnosť, ktorá vo svojej temnote bez Boha stále viac blúdi, by mala premýšľať o tom, čo stráca, keď s nevídanou zúrivosťou zatracuje inštitúciu, ktorej etika je pre demokratickú, spravodlivú, slobodnú spoločnosť nenahraditeľná. Kritika je dobrá. Ale kto opustí každú mieru, každú vecné poznanie, každé diferencie, nemôžu chcieť, aby ho považovali za vierohodného. Tomu ide očividne o vlastné ciele.“

Nedajme sa teda znechutiť a zastrašiť! Vieme, že Božia moc môže premôcť tuto diabolskú taktiku. Avšak  potrebuje náš súhlas  a spoluprácu s nami, aby v nás a skrze nás mohol pôsobiť. Aj preto sme  v tento deň, bratia kňazi, pozvaní, aby sme si obnovili svoje kňazské sľuby.

Je zaujímavé, že Boh sa v tomto okamihu pýta nás  všetkých a rovnako. Dokonca aj s vedomím našej  slabosti a neresti, nepoznaných prekážok a neočakávaných skúšok chce počuť  naše „ÁNO“. Či to nie je opäť len potvrdenie toho pavlovského: „Z Božej milosti som tým, čím som“ (1 Kor 15, 10)? Je to úžasné že  Boh sa nepýta na našu  dokonalosť či nejakú pomyselnú pripravenosť, lež na našu ochotu?!

Je zaujímavé  aj to, ako sa mení to naše „ÁNO“. Kým  sme mladí, či sme nimi boli, vychádza naša odpoveď viac z hrdla; postupne rokmi, vychádza viac zo srdca.

A aká pestrosť: mladí, kňazi v strednom veku, poznačený šedinam, či  zhrbení rokmi služby. Tí, čo zažívajú  „úspech a všetko im ide ako po masle“, a hneď vedľa kňazi unavení vekom, chorobou či situáciou, ktorú vo farnosti, či vo svojom srdci prežívajú. Všetci bez rozdielu s dôverou v jeho milosrdenstvo, ale aj  v  jeho pomoc, mu patríme. On nás nezaslúžene povolal, povedzme mu opäť naše „ADSUM“ a s Božou pomocou sa ho usilujme naplniť každodennou obetavou službou Bohu a iným.  

A Vy drahí bratia a sestry, ktorí poznáte naše kvality aj naše slabosti, zintenzívnite svoje modlitby za nás, a pomáhajte nám, aby sme spoločne kráčali po ceste spásy v ústrety Vzkriesenému Kristovi. Amen.  

Missa chrismatis v košickej katedrále 2019

Na Zelený štvrtok dopoludnia sa  košický arcibiskup Mons. Bernard Bober stretol pri Eucharistickom slávení  s biskupmi a kňazmi arcidiecézy. Teraz sme povolaní byť verní, nie úspešní , pripomenul arcibiskup Bernard Bober  v homílii prítomným kňazom.

Po obnove kňazských sľubov nasledoval obrad požehnania olejov a posvätenia krizmy

V závere slávnosti sa prihovoril k jubilujúcim kňazom ,ktorým poďakoval za ich obetavú službu.

Milí bratia v biskupskej službe – Marek a Alojz, bratia kňazi a diakoni, rehoľníci, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Otázky majú zvláštnu schopnosť. Otázky si väčšinou vyžadujú odpovede. Poznáme rôzne druhy otázok. Sú aj nepríjemné otázky. Sú aj také, na ktoré nie sú odpovede. No niekedy aj my sami pred sebou i pred Bohom, si potrebujeme zodpovedať otázky o našej vernosti v  povolaní a službe. Keď sa v človeku ozve svedomie a cez neho i Boží hlas – vtedy akoby nám Boh sám kládol otázky o našej vernosti a láske voči nemu. … Ale je to vôbec pravda? Kladie Boh človeku otázky?

Ježiš, Boží Syn, sa až trikrát pýtal apoštola Petra: Miluješ ma, máš ma rád? (Jn 21, 15-19). Peter zosmutnel keď sa ho Pán tretí raz opýtal to isté. Sám totiž vedel, že trikrát zradil svojho Majstra. Bolo to Petrovo najúprimnejšie vyznanie: Pane, veď ty to vieš … ty to najlepšie vieš! Ty vieš, aký som slabý a len ty vieš, že ťa chcem mať rád a chcem byť tvoj, hoci neviem koľkokrát ťa ešte zradím.

Podobne sa Ježiš pýtal aj v inej časti evanjelia. Tam môžeme nájsť Ježišovu otázku adresovanú učeníkom: Aj vy chcete odísť? (Jn 6, 68) A znovu tu odpovedá Šimon Peter: Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.

Položme si teda aj my zopár otázok a rozmýšľajme spolu nahlas, nie preto, aby sme boli znechutení a cítili sa iba kritizovaní. Cieľom týchto otázok nech je ešte väčšia snaha o svätosť a vernosť v našom kňazstve.

Aká je teda naša vernosť? To je otázka, ktorá si vyžaduje úprimnú a pokornú odpoveď. Áno, vernosť má u každého z nás inú podobu. Nechcem povedať, že nie sme verní. To nie! Ale, sme verní vo všetkom? Musíme si priznať, že sekularizácia a svetáckosť sa dotýka aj nás, ovplyvňuje nás. Umenšuje v nás cit pre posvätno a utvrdzuje nás v individualizme.

Napríklad, už len reakcie na výzvy ku koordinovaniu života v diecéze sú veľmi rôznorodé. Nie všetci kňazi príjmu podnety, požiadavky a prosby biskupa hneď na prvýkrát. Jeden relativizuje mariánsku úctu, nechce sa s ľuďmi modliť ruženec, alebo má výhrady voči fatimským pobožnostiam. Druhý je akože inteligentne zdržanlivý v úcte voči svätým a ironizuje uctievanie relikvií. Tretí bazíruje iba na Svätom Písme a hovorí, že to, čo sa tam nepíše, nie je dôležité pre našu vieru, čiže relativizuje dogmy. Ďalšiemu sa nepozdávajú tradície, preto sa nezúčastňuje na krížových cestách, zruší Boží hrob na Veľký piatok, alebo radšej neurobí procesiu na Božie Telo. Zase ďalší sa ťažko stotožňujú s celibátom a tak o ňom aj rozprávajú. Iní zase so sarkazmom reagujú na pro-life aktivity. Iní sa zubami nechtami bránia a nič nechcú pustiť či posunúť pri modifikácii farností. A sú aj takí, ktorým sa darmo bude prízvukovať, že obrady Bielej soboty sa začínajú až po západe slnka. Radšej vás budú presviedčať o tom, že v ich farnosti slnko zapadá o pol hodiny skôr.

Bratia, vidíte ako sami relativizujeme, riedime a krivíme disciplínu, náuku i vieru! Je náročné s každým osobne debatovať, vysvetľovať a prosiť, aby zachoval jednotu s Cirkvou. Je to náročné! Sú to veci, ktoré sme mali mať už počas štúdia a formácie v seminári ujasnené. Sú to dogmatické záležitosti, otázky morálky, ekleziológie a hodnoty Tradície, ktoré sme si mali zamilovať už pred vysviackou. Potom to niekedy vyzerá tak, že si vo svojich farnostiach chceme založiť svoju vlastnú cirkev, podľa vlastných predstáv.

Katolícku vieru však nemožno praktizovať v tejto individuálnej rovine a v takomto prísne subjektívnom pohľade. Naozaj, nie je až také dôležité čo si myslíš o viere, ale čo a ako veríš – to je dôležité! V týchto témach viery, tradície a mravov sa musíme viac ujednotiť – tak ako sa o to snažíme aj v oblasti pastoračnej praxe, prístupu k ľuďom i k sebe navzájom. Ježišova otázka je teda adresovaná aj nám: Aj vy chcete odísť, alebo založiť niečo vlastné? Pane, a ku komu by sme išli! Chceme obnoviť svoju vernosť k tebe i voči tvojej Cirkvi!

Milí bratia! Máme pred očami príklad Košických mučeníkov. Naši svätí mučeníci svojou krvou už na celých štyristo rokov nezmazateľne poznačili zem tohto mesta. Zanechali po sebe odtlačok nevinnosti a pečať horlivého kňazského života. Ich umučenie nevolá po odplate, ani po pomste. Naopak, ich život i smrť nás nabáda k vďačnosti. Držme spolu, tak ako oni, vo chvíľach dobrých, ale aj v tých ťažkých!

S radosťou vám oznamujem, že máme hotové vizualizácie tvárí našich troch hrdinov – vyzerajú ako ľudia dnešnej doby – ako jedni z nás. Pongrác sa podobá na farára z Nižného Žipova, Križin na kanonika z Hanisky pri Košiciach a Grodecký na mladého farára z KVP-čka. Vy v nich možno spoznáte iných spolubratov. Príďte sa na nich pozrieť v utorok 30. apríla o 11.00 h v Aule svätých Košických mučeníkov na našej Teologickej fakulte, kde bude prezentácia o celom postupe serióznej vedeckej rekonštrukcie ich tvárí.

Poznáme teda reálnu podobu našich mučeníkov, poznáme ich reálne hrdinské skutky. Sme teda odhodlaní byť ako oni? Chceme sa im aspoň trochu podobať – aj keď nie tvárou, ale skutkami a vernosťou?! Počítajme s tým, že svet bude k nám v nasledujúcich rokoch kruto pozorný. Už len preto, že sme katolícki kňazi. Neodpustí nám ani jeden hriech, ani jeden prešľap. Všetko bude zavesené na webe a rozkričané cez médiá do celého sveta – aj na viackrát, aby sa na to náhodou nezabudlo

Emeritný pápež Benedikt XVI. to nedávno vo svojom liste vyjadril veľmi pravdivo: Kríza a hriechy nás chcú presvedčiť, aby sme Cirkev považovali za niečo nevydarené, čo musíme rozhodne vziať do vlastných rúk a sformovať novým spôsobom. No takáto Cirkev vytvorená nami, nikdy nemôže predstavovať žiadnu nádej. Ale koľkí z nás takto uvažujú!? Už som počul aj vyjadrenia niektorých dokonalých: Keby som bol vedel, koľko je v Cirkvi hriešnych kňazov, nikdy by som do tejto organizácie ako kňaz nevstúpil. …. takto niektorí prezentujú svoju radikálnosť.

A podobne i všetka kritika dnešného sveta smeruje k tomu, aby sme nadobudli dojem, že niet spravodlivých kňazov, spravodlivých ľudí, že v Cirkvi sú len zlí ľudia a samá burina – špiniac takto aj Boha, ktorý je Pánom tejto vinice a sám vie ako ju očistiť a oživiť. Avšak nech sa vám srdce nestrachuje! Ak zostaneme verní Ježišovi a jeho Cirkvi, nemáme sa čoho báť.

Je dôležité postaviť sa týmto polopravdám a povedať celú pravdu: Áno, hriech a zlo v Cirkvi existujú, ale aj dnes existuje svätá Cirkev, ktorá je nezničiteľná. Aj dnes je veľa dobrých a obetavých kňazov, aj dnes možno nájsť kňazov svätých a zbožných – a je ich väčšina! Cez takýchto svedkov, či už živých, alebo umučených, Cirkev znovu ožije – aj keby predtým ľahla popolom ako katedrála Notre-Dame.

A popritom pamätajme na to, že dnešná Cirkev je väčšmi než kedykoľvek predtým Cirkvou mučeníkov a takto je svedkom živého Boha. Budujme takúto živú Cirkev – našu Cirkev, našu arcidiecézu, postavenú na svedectve troch Košických mučeníkov, blahoslavenej Sáry a blahoslavenej Anky.

Milí bratia, ďakujem vám za vašu náročnú kňazskú službu! Buďte horliví a svätí aj napriek prekážkam! Boli sme vybraní spomedzi ľudí, aby sme ľuďom slúžili a v nich Bohu. Radosť nášho kňazstva – je byť medzi ľuďmi. Toto prízvukuje pápež František. No pripravme sa aj na vlnu nenávisti, zloby a výsmechu. Skončili časy, keď za nami kráčali masy. Teraz sme povolaní byť verní, nie úspešní! Nie silný charakter, ani výrečnosť, ani tituly, ani dobré kontakty, ale jedine silná jednota, jednotná viera a vernosť Kristovi i jeho Cirkvi nás zachránia pre kňazskú službu na celý život, až do smrti. Spolu môžeme byť silní. V jednote medzi kňazmi a veriacimi a medzi kňazmi a biskupmi. Nech nás sprevádza a ochraňuje mocný príhovor Nepoškvrneného Srdca Panny Márie!

Bratia a sestry! Modlite sa za svojich kňazov! A pýtajte sa ich, čo prežívajú, čo cítia, čo potrebujú a ako im môžete pomôcť… Vedzte, že svet nám kňazom bude klásť nepríjemné otázky. Ale Pán sa nás bude pýtať vždy priamo. Tak ako o chvíľu pri obnove kňazských sľubov. Vieme, že Ježiša sme rôznym spôsobom zradili už viackrát, a preto možno tak ako apoštolovi Petrovi, aj nám padne zaťažko, keď sa nás vždy znova opýta: Máš ma rád? Čo mu odpoviem? Pane, ty to vieš – vieš aký som – ale vieš, že ťa mám rád – a ku komu by som išiel, veď len pri tebe je život i večnosť! AMEN

Pastiersky list rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika:

Milovaní bratia a sestry, milí chorí, mladí, deti!

Dnes spievame radostné „Aleluja“, a tešíme sa z  Kristovho zmŕtvychvstania. Ale tešíme sa všetci? Nepýtajú sa niektorí: prečo by sme sa mali nejako zvlášť radovať? Je ešte naša viera živá, aby sme sa vedeli tešiť z Kristovho zmŕtvychvstania?

Pravdepodobne viaceré veci, pravdy, je nám treba i naďalej vysvetľovať, aby sme ich lepšie pochopili. Udalosti zmŕtvychvstania predchádzalo Ježišovo verejné účinkovanie, ale všetko bolo zavŕšené Jeho utrpením a smrťou na kríži. Keď sa mu ešte „darilo“ a zástupy šli za ním, mohlo byť všetko v poriadku. Ale odrazu On sám začal hovoriť o svojom utrpení a smrti. A vtedy sa odohrala známa scéna s apoštolom Petrom, ktorý, keď počul slová o utrpení, „vzal si (Ježiša) nabok a začal mu dohovárať“. Čo mu ale povedal Ježiš?: „Choď mi z cesty, satan“ (Mk 8, 32-33). Na Ježišove slová ponúkajú exegéti niekoľko vysvetlení.

Jedno vysvetlenie hovorí o tom, že Ježiš rozhodne nemyslel, že Peter je opravdivý satan. Ježiš chcel však povedať, že satan pokúša každého z nás. A tak ako naoko nevinne pokúšal svojou falošnosťou Evu v raji slovami: „naozaj povedal Boh?“ (Gn 2, 1), tú istú taktiku používa satan i dnes. Tieto slová sa dajú pretlmočiť do bežnej reči takto: „ale neberte všetko, čo počujete o hriechu až tak vážne!“ A tak sa klamstvo presadí, ako to bolo a bude aj veľakrát inokedy v živote. Ale nezabúdajme na jedno: Klamstvo sa v živote dokáže často presadiť, ale pravda sa ukáže! Hoc niekedy až po dlhšom čase, alebo až vo večnosti.

Ježiš pri stretnutí s Petrom vybadal, že Peter je už dosť napáchnutý diablovým klamstvom, čo sa prejavilo jeho odporúčaním Ježišovi, aby nebral svoje poslanie až tak vážne a verne. Peter pokúšaný satanom, už javil známky ľahostajnosti a laxnosti voči tomu, čo hovoril a konal Ježiš. Pokúšanie satana ho značne ovplyvňovalo. Preto nasledovali tie tvrdé Ježišove slová na adresu Petra. Ježiš jasne videl, že satanovo pokúšanie môže v Petrovi postupne rásť až do úplného ovládnutia a chcel ho dostať späť, na správnu cestu.

Peter sa vlastne v tejto chvíli stal príkladom každého človeka, ktorého už ovplyvňuje satanovo pokúšanie, čoho prvým krokom je podceňovanie jasného zla. Na začiatku môže všetko vyzerať veľmi „nevinne“. Stačí si pripomenúť napr., ako z malej iskry môže vzniknúť obrovský požiar, či z malého mráčika a potôčika môže byť napokon povodeň. Ježiš je v tejto chvíli ako skúsený lekár, ktorý vidí u pacienta zárodok nebezpečnej choroby, a preto ho upozorní, aby si dával pozor. Múdry pacient vezme slová lekára vážne, začne liečenie a zachráni si život. Koľkí pacienti lekárovo varovanie podcenili, lekára vysmiali, čo malo za následok oslabené zdravie alebo aj úmrtie.

Dosvedčuje to i známy príbeh o svätom pustovníkovi, o ktorom hovorili, že je už jednou nohou v nebi. Žil veľmi skromne v jaskyni a živil sa lesnými plodmi. Keď to videl diabol, celý znepokojený si kládol otázku: „Na čom by som nachytal tohto svätého muža?“ Sledoval ho veľmi dôsledne, ale nijako nevedel prísť na to, ako by pustovníka zviedol na hriech. Raz, keď pustovník jedol tvrdú kôrku chleba, navštívil ho a oslovil: „Vieš, kto som.“ „Áno, si diabol.“ Diabol bol akoby posmelený, a tak pokračoval: „Boh mi dovolil, aby som Ťa pokúšal a naviedol na ťažký hriech – zabi niekoho!“ Pustovník s pokojom odpovedal: „to neprichádza do úvahy“. „Tak napadni nejakú ženu“. „To sa mi protiví, to nikdy neurobím, ženy sa ani len nedotknem, ber sa mi z očí, pokušiteľ jeden“. „Tak sa napi aspoň trocha vína, to predsa nie je nijaký hriech. Urob mi aspoň takú láskavosť“. „No dobre, predsa vypiť hlt vína nie je nič zlé“. A tak vypil hlt mocného vína, o chvíľu sa napil znova, potom znova a zas..., potom sa začal hlúpo usmievať, padol na zem a pil ďalej. Blízko jeho jaskyne sa o chvíľu objavila mladá dievčina, ktorá ho pozdravila: „Dobrý deň, svätý muž, priniesla som ti niekoľko jabĺk a trocha chleba“. Napitý pustovník chytil dievčinu za vlasy a hodil ju na zem, aby jej ublížil. Dievčina začala kričať, ako len vládala. Jej otec, ktorý pracoval neďaleko na poli, zachytil jej volanie o pomoc a rozbehol sa za hlasom. Keď chcel dcére pomôcť, pustovník vzal veľký kameň a z celej sily ho hodil otcovi rovno do hlavy. Potom zaspal. Až keď sa prebral a trocha vytriezvel, uvidel, že pri jeho nohách leží v krvi akýsi človek. Vtedy Satan povedal s víťaznou škodoradosťou: „Zdá sa, že nežije“. Pustovník vidiac svoj hrozný čin, padol na kolená a zvolal: „Pane, Bože, čo som to urobil?“ Diabol mu odpovedal: „Vidíš, myslel si, že si si vybral ten najmenší hriech. Vďaka nemu budeš musieť byť teraz so mnou veľmi dlho“...

Poučenie je jasné: netreba podceňovať tzv. „menšie“ hriechy, lebo vždy sú len počiatkom veľkého nešťastia. My si to znova pripomíname v roku, keď sa v diecéze modlíme za oslobodenie od každej formy závislosti. U tých, ktorí upadli do nejakej závislosti, to na začiatku tiež mohlo vyzerať „nevinne“, a nebezpečenstvo podcenili. Aké to malo, alebo má dôsledky, by vedeli hovoriť oni sami a zvlášť ich blízki. Preto sa v tomto roku modlíme v diecéze za nich všetkých, prosíme Pána, ale aj upozorňujeme. Aká je reakcia? Aj apoštol Peter sa mohol po Ježišovom napomenutí naňho nahnevať, alebo ho vysmiať, ale neurobil tak. I keď ho to napomenutie zabolelo, uveril, že Ježiš ho má rád, vidí lepšie, a ak by ho nepočúvol, diabol by v pokúšaní pokračoval úspešne ďalej, až pokiaľ by Petra celkom neovládol. A keď sú už v človekovi metastázy hriechu, už býva neskoro a obrátenie je ťažké.

Keďže Peter nemohol postrehnúť vlastné ohrozenie, nečudujme sa, že nemohol rozpoznať v Ježišovom utrpení ani jeho budúce víťazstvo nad hriechom a smrťou. Aká bola jeho radosť, keď videl Ježiša znova živého. Cítil sa zahanbený, ale veľmi šťastný. Tak ako mnohí z vás, ktorí ste v príprave na Veľkú noc spoznali v sebe počiatky hriechu, alebo už aj to, ako vo vás rástol – vyhľadali ste najlepšieho a stále dostupného lekára – Ježiša, ktorý z vás skrze kňazovo rozhrešenie chorobu hriechu odstránil. Možno aj vy ste sa na chvíľu zahanbili, ale radosť z očistenia od hriechov, radosť, že Ježiš je znova živý vo vašom srdci, tá radosť je veľká.

Táto radosť sa stále ponúka i tým, ktorí z nejakého dôvodu nevyhľadali Krista pred Veľkou nocou a pritom nemajú prekážku prijať Kristovo odpustenie v spovedi. Ježiš, náš Vykupiteľ, je stále pripravený vyliečiť každú našu chorobu hriechu, i keby liečba trvala nejaký čas.

Ale nechceme sa len brániť počiatkom choroby tela, či choroby duše, teda hriechu v nás. Chceme sadiť neustále zdravé semienka života viery v ľudských srdciach. Znova je v túto sobotu, 27. apríla, pred nami diecézne stretnutie mládeže – tento rok v Tornali. Takže sa tešíme na mládež z každej farnosti našej diecézy. Nech sa za nás neustále prihovára Rožňavská Panna Mária, ktorej sa zvlášť zasväcujeme každého šestnásteho v mesiaci pred jej obrazom v našich chrámoch. Nech nám vyprosuje, aby bol zmŕtvychvstalý Kristus znova a stále živý v našich srdciach, aby sme mohli prežívať veľkú radosť; čo zvlášť prajem všetkým, ktorých niektorý druh závislosti opantal na kratší alebo dlhší čas. Ježiš prichádza s nádejou oslobodenia ku každému závislému, lebo tak, ako po hroznej smrti vstal z mŕtvych, dokáže nemožné i v tých ľuďoch, ktorých trápi pliaga závislosti. Aj tu je však potrebné i  zo strany poraneného urobiť krok – prijať Ježiša Krista. Lebo aj Peter, pokiaľ mali naňho vplyv hoc len počiatky hriechu, už to mu bránilo, aby porozumel dôležitosť Kristovho utrpenia; pochopiť, že Ježiš neskončí v hrobe, ale zvíťazí a vstane z mŕtvych. Aj to nám dovoľuje prosiť v modlitbe: „Pane Ježišu, povedz iba slovo a všetko choré v nás vo veľkonočnej nádeji ozdravie, lebo Ty si Víťaz nad hriechom a smrťou“. Ježišu, tvoje zmŕtvychvstanie potvrdzuje, že zlo je poraziteľné a porazené.

V radosti veľkonočného rána využívam príležitosť poďakovať vám všetkým, ktorí ste ma počas mojej choroby sprevádzali svojimi modlitbami a obetami. Pán vypočul vaše prosby a prinavrátil mi zdravie. Nech je oslávený Pán!

Želám vám i všetkým vašim drahým požehnané Veľkonočné sviatky, teším sa na stretnutie s mládežou túto sobotu v Tornali a všetkých vás žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého

       Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup

Pastiersky list spišského biskupa Mons. Štefana Sečku:

Milí bratia a sestry,

keď ženy prišli v nedeľné ráno v Jeruzaleme k hrobu, aby pomazali Ježišovo mŕtve telo, anjeli ich prekvapili slovami: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych.“ (Lk 24, 5 - 6) Tieto slová Božích poslov sú dnes adresované aj nám. Na veľkonočné sviatky sme plní radosti, lebo Pán Ježiš nezostal v hrobe. Slová „niet ho tu“ znamenajú, že Pán Ježiš nepatrí smrti, nie je postavou z minulosti. On nás neopustil. Je prítomný medzi nami. Pohliadnime teraz na veľkonočnú sviecu pri oltároch v našich kostoloch, ktorá symbolizuje vzkrieseného Pána. Slová, ktoré vyriekol kňaz pri požehnaní veľkonočnej sviece: „Kristus je ten istý včera i dnes. On je počiatok a koniec, Alfa i Omega, Pán času i večnosti,“ vyjadrujú živého Krista. Zmŕtvychvstalý Pán Ježiš je uprostred našich rodín a farských spoločenstiev. On je našou živou nádejou. Výstižne to vyjadril už svätý apoštol Pavol: „Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí. Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých.“ (1 Kor 15, 19 – 20) So vzkriesením Pána Ježiša stojí a padá celá naša kresťanská viera. Vieme, že náš život je poznačený ťažkosťami, skúškami, ba neraz aj pokušeniami a pádmi. Mnohí ste v tomto čase pristúpili k svätej spovedi a zažili ste tak skúsenosť apoštola Tomáša. Kristove rany po ukrižovaní uzdravili vo sviatosti zmierenia aj vás a môžete zvolať so svätým Tomášom: „Pán môj a Boh môj.“ To je skutočná veľkonočná radosť a posila.

Pri prázdnom hrobe zaznieva výčitka anjelov: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“ Bratia a sestry, ako kresťania sme povolaní sprítomňovať svojimi postojmi živého Krista a hodnoty jeho evanjelia.  Hľadať zmysel života bez Krista znamená zotrvávať v tmavom hrobe, v ktorom ho však nenájdeme, lebo Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých (porov. Mt 22, 32). Žiaľ, spoločenské dianie v posledných mesiacoch ukázalo, že ako veriaci neraz nemáme problém vyberať si kultúru smrti, pred ktorou nás varoval svätý Ján Pavol II. (Evangeliumvita, 12. bod). Ženy sa vrátili od hrobu a všetko zvestovali apoštolom. To je ich radikálne obrátenie. To je ich prechod zo smrti do života podľa vzoru zmŕtvychvstalého Pána. Nasledujme ich príklad.

Chcem sa ešte nachvíľu zastaviť pri príbehu emauzských učeníkov, ktorý je charakteristický pre veľkonočné sviatky. Ich cesta z Jeruzalema do Emauz totiž odráža ich vnútorné postoje. Učeníci cítia sklamanie, lebo nečakali takýto Ježišov koniec, a preto odchádzajú. Únava a slabosť prichádzajú aj v našom živote viery. Viacerí ľudia na Slovensku odchádzajú z Cirkvi. Nemyslím fyzicky. Formálne možno do nej stále patria, ale svojím štýlom života už nie sú s Kristom a s Cirkvou spojení. Dôvodom môže byť sklamanie, pohoršenia, a možno len potrebovali nájsť vhodnú výhovorku.

V tomto okamihu sklamania sa k emauzským učeníkom pridáva Pán Ježiš. Učiteľ neopúšťa svojich učeníkov, aj keď sa im to tak môže zdať. Boh nie je len ten, kto iba „jestvuje“. Boh je „Emanuel“, tzn. je ten, ktorý je s nami a sprevádza nás. Pán Ježiš kladie učeníkom otázky, aby učeníci sami vyslovili to, čo prežívajú. Najskôr Boží Syn ide krokom človeka, aby naučil ľudí ísť krokom Boha. Viera nie je v prvom rade o tom, že Boh má naplniť naše očakávania, splniť naše želania. Ježiš odkazuje na Sväté písmo, pozýva k jeho počúvaniu. To neplatí len pre emauzských učeníkov, ale aj pre nás. Na sklonku dňa učeníci naliehajú na Pána Ježiša: „Zostaň s nami!“  (Lk 24, 29)

Bratia a sestry, odpovedzme si úprimne. Naliehame aj my: „Zostaň s nami, Pane! Potrebujeme ťa, aby si bol v našich vzťahoch, v našej spoločnosti, pri prijímaní našich rozhodnutí!“  Buďme si istý, že Boh nikdy neodmietne  naše pozvanie. Túto pravdu často opakuje terajší Svätý Otec František, keď hovorí: Boh nikdy „neodolá“ záujmu o človeka. Len či my stojíme o neho! Príbeh emauzských učeníkov však ešte nekončí. Kto zažil horiace srdce zo stretnutia s Pánom, ten nezostáva nečinným. Učeníci sa vracajú naspäť do Jeruzalema. Ježišovo utrpenie a smrť vidia v novom svetle, ale predovšetkým na prvom mieste vidia svoje životy v novom Kristovom svetle. Vzkriesený Pán premieňa ľudské srdcia, predstavy, postoje. Áno, milí bratia a sestry, je to Božie slovo a Eucharistia, kde sa stretávame so živým Kristom. Cez Božie slovo k nám a s nami  hovorí a v Eucharistii je neustále reálne s nami a môžeme ho prijímať.

Drahí bratia a sestry, nech slávenie tohtoročných veľkonočných sviatkov nám pomôže vidieť vlastný život v novom svetle zmŕtvychvstalého Krista, ktorý je našou nádejou, lebo zostáva živý natrvalo medzi nami a s nami. Vyprosujem vám všetkým požehnané a radostné sviatky vzkriesenia Pána Ježiša Krista.

Váš o. biskup + Štefan

Pastiersky list Mons. Mariána Chovanca, Banskobystrická diecéza

Veľká noc - ponáhľať sa za Ježišom

Drahí bratia a sestry,

srdečne vás všetkých pozdravujem!

„Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych“ - to je hlavná myšlienka dnešného dňa a celých veľkonočných sviatkov.

Všetky štyri evanjeliá takmer rovnako opisujú udalosti nedeľného veľkonočného rána. Veriace ženy, vedené Máriou Magdalénou, mali veľmi naponáhlo a skoro ráno (Mk 16, 2) išli k hrobu, do ktorého v piatok podvečer uložili mŕtve Kristovo telo. Nemohli sa dočkať, kedy už skončí sabat a jeho povinné sviatočné voľno, aby zavčas ráno (Lk 24, 1) dôstojným spôsobom voňavými olejmi pomazali Ježišovo mŕtve telo.

Aké veľké a pritom mimoriadne radostné bolo ich prekvapenie, keď našli Ježišov hrob prázdny a počuli otázku: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“ (Lk 24, 5).

Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych - Ježiš žije! Toto je kľúčová pravda kresťanstva a jadro našej kresťanskej viery. V tejto pravde sa ukrýva cieľ aj zmysel nášho života: byť a večne žiť s osláveným Kristom Pánom. Z toho sa v to neopakovateľné nedeľné ráno tešili ženy, apoštoli a všetci Ježišovi nasledovníci.

Aby sme sa aj my mohli tešiť čistou veľkonočnou radosťou tak, ako prví jeruzalemskí kresťania, musíme sa aj my „ponáhľať za Ježišom“.

Ako to máme urobiť teraz, keď od Ježišovho zmŕtvychvstania ubehlo už 2000 rokov? Dnes, v 21. storočí, „ponáhľať sa“ za Ježišom znamená postaviť ho na prvé miesto vo všetkých hodnotách, pred všetky naše plány a zámery; znamená to žiť podľa jeho slova a veriť v jeho evanjelium; znamená to zodpovedne využívať čas pozemského života ako jedinú skúšku pre večnosť.

Prosím vás, chvíľu sa zamyslime a pozrime sa na svoj život. Za čím sa najviac ponáhľame? Za čím najviac utekáme? Do práce? Do školy? Za zábavou? Za rôznymi povinnosťami? Za oddychom? Áno, neraz takto vyzerá náš život. Ideme z jednej povinnosti do druhej; z jednej zábavy do druhej a zrýchľujeme tempo svojho života; ponáhľame sa za dennými potrebami a potom za oddychom - a ani si nestíhame dať odpoveď na otázku: Načo je to všetko? Prečo to robím? Načo žijem?

Nesmieme zabúdať na to najhlavnejšie, že Boh nás stvoril pre seba. Že zmyslom nášho života je pravá láska - teda milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého (por. Mt 22, 37-39). My sme naozaj stvorení pre pravú Lásku (1 Jn 4, 16)! Ako často sa nám stáva, že v bežnom živote na Pána Boha zabúdame. Robíme veľa, namáhame sa ešte viac a ešte viac - avšak nie sme spokojní. Nespokojné je ľudské srdce, pokiaľ nespočinie v Bohu, povedal začiatkom 5. storočia svätý Augustín - a to stále platí.

Myslieť aj na Boha, to je jediný správny kľúč k zvládnutiu pozemskej skúšky, to je pravá zodpovednosť za náš život. Zodpovednosť za život, za tento náš rokmi vyhradený čas, to je jedno z najdôležitejších umení vôbec. Kto z ľudí sa toto veľké umenie naučí, ten nepremárni svoj život a ten bude na konci pozemského života skutočne šťastný. Prístup k „času života“ odhaľuje skutočný stav ľudského srdca. Mária Magdaléna a jej spoločníčky

neboli v stave čakať, ale skoro ráno išli k Pánovmu hrobu, lebo Ježiša milovali. To je osvedčená pravda, že s milovanou osobou túžime stráviť čo najviac času a vždy sa za ňou ponáhľame.

Starozákonný žalmista vyznáva: „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných,... ale v zákone Pánovom má záľubu... Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas, a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká“ (por. Ž 1, 1. 3). Ak sa budeme denne modliť, ak budeme svoj život usmerňovať podľa noriem Desatora a ak sa budeme pravidelne posilňovať sviatosťami, najmä Eucharistiou a svätou spoveďou, vtedy budeme zodpovedne využívať „čas života“. Tak budeme duchovne spojení s milovaným Ježišom; tak budeme najefektívnejším spôsobom k dispozícii aj svojim blížnym.

Kardinál Adolf Bertram (+1945), bývalý arcibiskup vo Vroclavy, vo svojej knihe Charizmy práce a kňazskej duše opísal nasledujúcu autobiografickú spomienku. Kedysi dávno dostal list od 12-ročného chlapca, ktorý ho prosil o autogram. Veľa chlapcov aj mužov je zberateľov autogramov osobností, veľkých ľudí. V prvom okamihu hodil kardinál chlapcov list do koša, lebo si myslel, že sa neoplatí strácať čas na také hlúposti; práve riešil oveľa dôležitejšie pastoračné problémy. Avšak, o nejakú chvíľu, vybral list z koša. Rozhodol sa, že predsa chlapcovi vyhovie a odpovie mu. Vzal bežný list papiera, adresátovi poprial požehnanie, podpísal sa a - keďže mal na liste ešte miesto - dopísal tam: „Nikdy sa nevráti stratený čas!“

Po dvanástich rokoch znova dostal list od toho istého chlapca, ktorý medzitým vyrástol, zmaturoval, stal sa klerikom, a práve teraz bol vysvätený za kňaza. Novokňaz, mladý primiciant, srdečne pozýval kardinála Bertrama na svoje primície s odôvodnením, že vďaka tej krásnej vete, ktorú kardinál dopísal pod svoj autogram a pred dvanástimi rokmi mu poslal - sa stal iným človekom, lepším a hlbšie uvažujúcim. Povzbudený vetou kardinála, „Nikdy sa nevráti stratený čas!“, zanechal svoju návykovú lenivosť a viac miernil osobnú vzburu všetkých dospievajúcich voči rodičom. Začal sa lepšie učiť, poslúchať a modliť sa - až napokon zaklopal na bránu seminára. A teraz sa stal kňazom a pozýva kardinála na svoje primície.

Drahí bratia a sestry, keď sa nad touto skutočnou udalosťou zamyslíme, úprimne uznáme, že to, čo najviac v živote márnime, je práve náš životný čas. Robíme všeličo a len málokedy sa pýtame, aký to má zmysel. Hľadiac na po zemský život Vykupiteľa, Ježiša Krista, na jeho slávne zmŕtvychvstanie, ktorým zavŕšil svoj obetavý a stopercentne dobre využitý pozemský život, prehodnoťme náš vlastný prístup k „času života“.

Za Ježišom sa oplatí najviac ponáhľať! Zdravá zbožnosť nie je luxus vyhradený len pre „vyvolených“. Všetci sme stvorení pre Božiu lásku; všetci chceme milovať a byť milovaní! Preto treba Ježiša postaviť na prvé miesto vo svojom živote. Jeho evanjelium a jeho Cirkev je najlepšia a najkratšia cesta za Spasiteľom - opravdivou božskou a víťaziacou Láskou! Stále platí: Aká je láska v srdci, také je prežívanie času života. Usilujme sa a vyprosujme si to, aby sme denne žili pre Boha, pre druhých a pre našu svätosť.

Drahí bratia a sestry, vinšujem vám radostnú, pokojnú a milostiplnú Veľkú noc! Nech sme všetci motivovaní veľkonočnou nádejou na stretnutie sa so zmŕtvychvstalým Kristom. Veď iba on je pravý zmysel a cieľ nášho života.

K tomu vás všetkých zo srdca žehnám!

Mons. Marián Chovanec, banskobystrický biskup

• Predch.
• Nasl.