Arcibiskup Cyril Vasiľ: Tri kritériá vernosti odkazu sv. Cyrila a Metoda

Vatikán 14. februára 2019. Prinášam vám zamyslenie k sviatku sv. Cyrila a Metoda, ktorý sa v univerzálnej Cirkvi slávi 14. februára, pri príležitosti 1150. výročia smrti sv. Konštantína - Cyrila. Pre Vatikánsky rozhlas ho pripravil arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi.

Slovensko a Rím. Dva zdanlivo nesúvisiace geografické termíny. A predsa tu oddávna existuje viacero prvkov, ktoré tieto dva termíny spájajú. Medzi najvýraznejšie patrí  kresťanstvo, osobitne jednota s Rímskou cirkvou, s Apoštolskou stolicou,  vložená takpovediac na našej náboženskej i národnej kolísky.  Dalo by sa menovať viacero súvislostí potvrdzujúcich, ako naše náboženské i národné spoločenstvo pociťovalo  v kľúčových chvíľach svojich dejín oporu, podporu a solidaritu Rímskej cirkvi, Apoštolskej stolice, jednotlivých pápežov.

Viditeľným spojivom tejto jednoty sú mená našich vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a k nim by sme mohli pridávať mená pápežov z cyrilo-metodských čias, ako napríklad Hadriána II., ktorý schváli slovanské liturgické knihy v Bazilike Santa Maria Maggiore, Jána VIII., ktorý toto rozhodnutie nanovo potvrdil a ustanovil  Nitrianske biskupstvo,  ale i z našich novodobých dejín ako  Leva XIII., ktorý rozšíril sviatok sv. Cyrila a Metoda na celú Katolícku cirkev, Benedikta XV., ktorý po rozpade Rakúsko-Uhorska menoval prvých slovenských biskupov, Pavla VI., ktorý zriadil slovenskú cirkevnú provinciu, či predovšetkým Jána Pavla II., ktorý vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy a pri početných príležitostiach i pri osobných návštevách Slovenska dal tomuto cyrilo-metodskému putu medzi Apoštolskou stolicou a Slovenskom osobitnú pečať.

Sv. Metod, bol v Ríme, na žiadosť kniežaťa Koceľa ustanovený pápežom Hadriánom II. za nášho prvého arcibiskupa, krátko po tom, čo jeho mladší brat Cyril tu prešiel z pozemského, do večného života. Stalo sa tak pred 1150. rokmi  a dnešné výročie smrti sv. Cyrila je obnovenou príležitosťou k tomu, aby sme si kládli otázky  o tom, ako nakladáme s duchovným dedičstvom solúnskych bratov a našich vierozvestov, ako sme schopní akceptovať a prežívať ho.

Ak by sme chceli určiť oporné body života a diela sv. Cyrila a Metoda, popri mnohých čiastkových kritériách by sme asi mohli zosumarizovať celý ich život do troch tém, ktoré sa v ich činnosti nerozlučne spájajú a vytvárajú akúsi duchovnú trojnožku, dávajúcu trojrozmernosť i stabilitu ich životom, a ktoré sú súčasne aj kritériom vernosti voči ich dedičstvu pre všetkých tých, ktorí sa k nemu hlásia. Sú to:

Láska k Bohu, - Láska k Cirkvi, - Láska k prijatej misii a k ľudu, ku ktorému boli poslaní.

Láska k Bohu

O sv. Cyrilovi vieme, že od malička si „vybral Múdrosť“ (ŽK 3), ktorú identifikoval s pravou filozofiou, ktorá pre neho bola „Poznávanie božských a ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť Bohu; [takéto poznávanie] učí človeka, že svojimi skutkami má sa stať obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril.“ (ŽK 4). Sv. Metod zasa, ako hovorí jeho životopisec, po tom čo sa najprv venoval správe svetského kniežatstva „vidiac mnohé búrlivé rozbroje v tomto živote, zamenil z vlastného popudu pozemské temnoty za nebeské myšlienky. Lebo nechcel znepokojovať šľachetnú dušu vecami netrvajúcimi naveky. A len čo sa naskytol vhodný čas, zriekol sa kniežatstva“ (ŽM 3), utiahol sa do kláštora aby tu v pokornej službe rozvíjal svoj vzťah k Bohu.

Táto láska a vernosť k Bohu bola hlavným hnacím motorom ich života i ich misie medzi našimi predkami. Potvrdzujú to slová kánonu ku sv. Demetrovi, ktorými vyznávajú dôvod, pre ktorí boli ochotní opustiť rodné kraje:  „pre lásku ku Stvoriteľovi chodiac po cudzích krajoch a mestách, ... vystavení sme posmechu trojjazyčníkov a bludárov“. Kvôli Kristovi sa zriekli nielen kariéry, bohatstva, ale i svojej rodiny a domoviny.

Túžba po spoznávaní múdrosti v Božej pravde, schopnosť zrieknuť sa prípadných výhod svetskej moci a slávy kvôli lepšej, priamej službe Bohu, aj za cenu ťažkostí a nepochopenia - to je výzva a príklad sv. Cyrila a Metoda pre všetkých tých, ktorí sa k nim hlásia.

Láska k Cirkvi

Encyklika Slavorum apostoli pripomína, že sv. Cyril a Metod hoci mali  za svoj hlavný cieľ svornosť a mier, predsa vždy „rešpektovali záväzky, plynúce z ich poslania a dbali na tradičné nároky a práva Cirkvi, ako ich ustanovili predpisy koncilov. Preto tiež pokladali za svoju povinnosť, i keď boli poddanými východnej ríše a ako veriaci podliehali Konštantínopolskému patriarchátu, vydávať účty zo svojej misijnej činnosti rímskemu pápežovi a predložiť mu na schválenie učenie, ktoré vyznávali a hlásali, podobne ako aj liturgické knihy, napísané v slovanskom jazyku a metódy, ktoré používali pri evanjelizácii tých národov.

Svojho poslania sa ujali z poverenia Konštantínopolu, ale potom sa v určitom zmysle usilovali o jeho potvrdenie tým, že sa obracali na Apoštolskú stolicu v Ríme, ako na viditeľný stred cirkevnej jednoty. Vo svojom zmysle pre všeobecnosť budovali takto Cirkev ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú. Najjasnejšie a najvýraznejšie sa to ukazuje z ich celého počínania. Možno povedať, že prosba Kristovej veľkňazskej modlitby: «aby boli jedno», sa stala ich misionárskym heslom v duchu Žalmistových slov: «Chváľte Pána všetky kmene a národy».

Pre nás, ľudí dnešnej doby, obsahuje ich apoštolát aj výrečnosť ekumenickej výzvy, t.j. znova budovať v mierumilovnom uzmierení jednotu, ktorá v neskoršej dobe po ich smrti bola ťažko poškodená, a na prvom mieste jednotu medzi Východom a Západom. Presvedčenie svätých solúnskych bratov, že každá miestna cirkev je povolaná k tomu, aby svojimi vlastnými darmi obohacovala katolícku «plnosť», bolo v dokonalom súlade s ich evanjeliovým cítením, že totiž rozličné životné pomery jednotlivých kresťanských cirkví, nikdy nemôžu ospravedlniť nejednotnosti, nesvornosť a roztržky vo vyznávaní jedinej viery a v praktickom uplatňovaní lásky“ (Slavorum apostoli 13).

Láska k prijatej misii a k ľudu, ku ktorému boli poslaní sa prejavila vo vernosti tomuto poslaniu  zo všetkých síl až do konca života. Preto sv. Cyril, na smrteľnej posteli prosil sv. Metoda, aby neopúšťal našich predkov. Ako hovorí životopisec, „Filozof, zberajúc sa na Boží súd, riekol svojmu bratovi Metodovi: «Hľa brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jedinú brázdu, a ja, skončiac svoj deň, padám na oranisku. Ale ty ľúbiš veľmi Horu, (14) no neopúšťaj pre Horu svoje učenie. Lebo čím môžeš byť skorej spasený?» (ŽM 8)

Posledné myšlienky a slová sv. Cyrila patrili takisto ľudu, ku ktorému bol poslaný. „A keď sa priblížila hodina, aby pokoj prijal a presídlil do večných príbytkov, pozdvihnúc ruky svoje, k Bohu učinil modlitbu, so slzami hovoriac takto:

«Pane, Bože môj, ktorý si všetky anjelské chóry a netelesné sily utvoril, nebo rozpäl a zem osnoval, a všetko jestvujúce z nebytia v bytie priviedol, a ktorý vždy vyslyšiavaš činiacich vôľu tvoju a bojacich sa teba a zachovávajúcich prikázania tvoje, vyslyš moje modlitby, a zachovaj verné ti stádo, ktorému si bol ustanovil mňa, nesúceho a nehodného služobníka svojho, zbav bezbožnej a pohanskej zloby tých, ktorí hovoria proti tebe rúhanie, a zahub trojjazyčný blud, a zveľaď cirkev svoju množstvom, a všetkých v jednote ducha zoskup, a učiň výborným ľudom, rovnako zmýšľajúcim o pravdivej viere tvojej a o pravom vyznávaní, a vdýchni v srdcia ich slovo tvojho uslyšania, lebo tvoj je dar, akže si na hlásanie evanjelia Krista tvojho prijal nás nehodných, zanietených pre dobré skutky a činiacich, čo ti je milé. Ktorých si mi bol dal, ako tvojich tebe odovzdávam. Riaď ich silnou svojou pravicou, a prikry ich krovom krídiel svojich [Žalm 60 (61), 5], aby všetci slávili meno tvoje, Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.»“ (ŽK 18)

Vernosť a služba Bohu, vernosť a služba Cirkvi, vernosť a služba ľudu, národu – to sú oporné body života a diela sv. Cyrila a Metoda, to sú tri kritériá na skúmanie našich sŕdc, aby sme si pravdivo i pokorne odpovedali na otázku, či sa chceme a môžeme naozaj hlásiť k dedičstvu týchto apoštolov Slovanov a našich otcov.

Životopisy sv. Cyrila a Metoda

Sv. Konštantín – Cyril a Metod, mnísi, slovanskí vierozvestcovia, spolupatróni Európy

sviatok: 14. február, na Slovensku slávnosť 5. júla

9. storočie

Slávni slovanskí vierozvestcovia, sv. Cyril a Metod, tvoria v dejinách Slovanov a zvlášť Slovákov jednu z najdôležitejších kapitol. Pochádzali zo Solúna (Thessaloniké). Ich otec, menom Lev, mal vysoké postavenie v štátnej správe. O matke nevieme nič. Metod bol zrejme najstarší. Narodil sa azda okolo roku 815. Metod bolo jeho rehoľné meno, krstným menom sa volal možno Michal. Cyril bol najmladším z detí, krstným menom sa volal Konštantín. Narodil sa asi okolo roku 827. 

Pretože v okolí žilo mnoho Slovanov, predpokladá sa, že obaja dobre poznali slovanský jazyk. Metod, starší z bratov, sa stal dôležitým civilným úradníkom. Po čase ho však svetské záležitosti unavili, a preto sa utiahol do kláštora. Konštantín sa stal učencom a profesorom, známym ako „Filozof“, v Konštantínopole. No tiež odišiel za svojím bratom Metodom do toho istého kláštora. V r. 860 sa Konštantín a Metod vydali na misie na územie dnešnej Ukrajiny ku Chazarom. Tam našli pozostatky pápeža sv. Klementa, ktorý tam bol vo vyhnanstve (zomrel okolo r. 100). Domov sa vrátili roku 862. Keď sa byzantský panovník Michal III. rozhodol vyhovieť požiadavke moravského kniežaťa Rastislava, aby mu na jeho územie poslal misionárov, prirodzene boli Metod a Konštantín tou najlepšou voľbou; poznali totiž jazyk, boli schopní po organizačnej stránke a taktiež sa už ukázalo, že sú vhodní pre misijné poslanie. Za touto požiadavkou sa však skrývalo omnoho viac, než len žiadosť o pokresťančenie. Rastislav, tak ako ostatné slovanské kniežatá, bojoval o nezávislosť spod germánskeho vplyvu a invázií. Kresťanskí misionári z Východu mohli pomôcť Rastislavovi upevniť moc v krajine, a to najmä ak hovorili slovanskou rečou.

Roku 863 teda Konštantín a Metod spolu s niekoľkými spoločníkmi (Kliment, Sava, Angelár, Naum, Vavrinec a ďalší) opustili svoju rodnú zem, aby prišli na Veľkú Moravu a šírili tu kresťanstvo a kultúru. Správne pochopili, že ak chcú byť úspešní, musia sa prispôsobiť rečou i kultúrou miestnemu obyvateľstvu (tzv. inkulturácia). Konštantín, ešte predtým, než odišli na svoju misiu, zostavil pre Slovanov písmo, ktoré je dnes známe ako hlaholika. Tá sa považuje za predchodkyňu cyriliky, písmo, ktoré dostalo meno práve po sv. Cyrilovi. Do jazyka starých Slovanov preložili dokonca aj celú liturgiu (texty bohoslužieb) a takisto aj časť Biblie. Bola to veľká revolúcia v tom čase, keďže pri bohoslužbách sa používali len tri jazyky: gréčtina, hebrejčina a latinčina. Keď zistili, že na našom území sa slávi liturgia v západnom (latinskom, rímskom) obrade, prispôsobili sa tomu, hoci predtým slúžievali v byzantskom obrade. V roku 867 sa vydali na cestu do Ríma, aby získali povolenie slúžiť latinskú liturgiu v reči ľudu. So sebou niesli aj pozostatky sv. Klementa. Pápež Hadrián II. ich roku 868 s radosťou prijal a vyhovel všetkým požiadavkám. Ostatky sv. Klementa slávnostne preniesli do baziliky sv. Klementa.

Konštantín sa však už nikdy nevrátil na územie Veľkej Moravy. V Ríme ochorel, vstúpil do kláštora, prijal meno Cyril a zakrátko tam 14. februára roku 869 zomrel. Pápež Hadrián II. dal Metodovi list pre slovienskych vladárov, ktorý obsahuje vyhovenie všetkým trom požiadavkám: Ustanovenie školy na čele s Metodom, vysvätenie slovienskych učeníkov na rozličné stupne kňazstva a potvrdenie slovanskej bohoslužobnej reči. Tento dokument patrí k najdôležitejším v histórii Slovenska. Metod sa však na Veľkú Moravu nedostal. Medzi Rastislavom a Nemcami sa totiž rozpútala vojna. Metod zostal v Blatnohrade u kniežaťa Koceľa. Ten vyslal k pápežovi posolstvo so žiadosťou, aby ustanovil Metoda za biskupa v Panónii. Pápež vyhovel, Metod sa stal v roku 869 biskupom. Pápež ho vymenoval za arcibiskupa a pápežského legáta s právomocou pre slovanské národy. Franským biskupom sa to nepáčilo, a tak sa stala neslýchaná vec: Metoda roku 870 uväznili vo Švábsku v kláštore, ktorý bol mimo ciest, a tak tam bol Metod akoby skrytý. Metod protestoval so slovami: „Keby to územie bolo vaše, hneď by som vám ho zanechal, ale je sv. Petra.“ Napriek všetkým prekážkam sa istému mníchovi podarilo poslať do Ríma posolstvo, ako sa veci majú. Pápež Hadrián II. dvakrát rázne zakročil, no nič nepomáhalo. Až jeho nástupca Ján VIII. Roku 873 zakázal dvom biskupom vykonávať biskupský úrad a jedného si povolal do Ríma, aby sa zodpovedal. Všetci to oľutovali, Metod bol prepustený a v sprievode pápežského legáta prišiel na Veľkú Moravu. Legát ho uviedol do úradu arcibiskupa. Kde však presne sídlil, nevieme, pravdepodobné sa zdá miesto Hradište pri Mikulčiciach na Morave. Na Morave vtedy už vládol Svätopluk, ktorý bol dosť ovplyvnený nemeckým kňazom Vichingom. Toho navrhol za biskupa do Nitry. Metoda v Ríme obvinili, že neoprávnene používa slovanský jazyk  pri bohoslužbách a v niektorej náuke nie je pravoverný. Metod musel do Ríma. Pápež sa presvedčil, že má pred sebou veľkého a svätého apoštola. Svätoplukovi napísal list – bulu Industriae Tuae (jún 880). V nej píše veľmi priaznivo voči Slovanom a Metodovi. Uznáva a potvrdzuje ho za nielen panónskeho, ale aj moravského arcibiskupa. No zároveň aj vysvätil Vichinga za biskupa do Nitry. Aj keď mu prikázal poslušnosť Metodovi, Viching stále kul intrigy, dokonca falšoval pápežské listy. Metod komunikoval s Rímom, pápež mu stále dôveroval a priaznivo sa vyjadroval voči nemu. Metod Vichinga nakoniec poslal k Vislanom na misie (krakovské kniežatstvo). Potom sa naďalej snažil a vyvíjal veľké úsilie, aby prehĺbil kresťanskú vieru medzi Slovanmi. Mal vplyv aj na Čechov, Maďarov a Vislanov. Zachovala sa tradícia, ktorá hovorí o tom, že pokrstil české knieža Bořivoja a jeho manželku sv. Ľudmilu. Mohlo sa to stať v rokoch 874-878. Žitie Metodovo spomína, že Metod pokrstil aj knieža Vislanov v Poľsku.

V roku 882 sa vybral do svojej vlasti na pozvanie byzantského cisára Bazila I. Ten ho prijal s veľkou radosťou a poctou. Metod však cítil, že mu ubúda síl. Chcel ešte dokončiť preklad Sv. písma do staroslovienčiny. Vybral si k tomu dvoch zo svojich žiakov a v priebehu ôsmich mesiacov toto veľké dielo dokončil. Zomrel vo veku sedemdesiat rokov 6. apríla 885. Tesne pred smrťou určil za svojho nástupcu Gorazda, jedného zo svojich učeníkov slovanského pôvodu. Miesto jeho smrti a hrobu bolo pravdepodobne hlavné mesto Veľkej Moravy, avšak nevieme určiť jeho polohu.

Sviatok sv. Cyrila pripadol na 14. februára a sv. Metoda na 6. apríla. Chorvátsko, Čechy, Morava a Slovensko však dostali povolenie sláviť pamiatku obidvoch naraz, a to 5. júla. 31. decembra 1980 vyhlásil pápež Ján Pavol II. solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Ich sviatok u nás sa stal slávnosťou. Uctievame si ich ako tých, ktorí stáli pri kultúrnom a náboženskom zrode nášho národa. Ich vplyv – dedičstvo otcov, ako zvykneme hovorievať – cítiť dodnes.

iný životopis:

Sv. Konštantín (Cyril) a Metod

Sv. Cyril a Metod patria k jedným z najvýznamnejších osobností v dejinách slovenského národa. S ich misionárskou činnosťou na Veľkej Morave sa spája skutočný rast Slovienov v kresťanskej viere a k ich odkazu sa dnes hlásia všetci Slováci bez rozdielu náboženskej či politickej príslušnosti. Význam ich misie a ich prínos k rozmachu kresťanstva v Európe vyzdvihol v roku 1980 svätý otec pápež Ján Pavol II., keď ich vyhlásil za spolupatrónov Európy. V roku 2008 sa títo dvaja muži stali patrónmi našej Žilinskej diécezy.

Na začiatku cesty jedných z najvýznamnejších osobností európskej kultúry bol Solún. Toto mesto (po grécky Thessaloniké) leží v terajšom severnom Grécku, vtedajšej Byzantskej ríši. Tam sa otcovi Levovi, významnému a zámožnému hodnostárovi a bohabojnému mužovi, a jeho manželke Márii, narodilo sedem detí, z ktorých dve sa stali misionármi slovanského sveta.

Metod sa narodil v roku 815 a študoval právo a jazyky. Po vyštudovaní právnickej školy spravoval desať rokov byzantskú župu, v ktorej väčšinu obyvateľov tvorili Slovania. Levov najmladší syn Konštantín, narodený roku 827, bol tiež veľmi nadaný a venoval sa filozofii, literatúre a kresťanskému učeniu. Ako sedemročný mal zaujímavý sen. Snívalo sa mu, že stratég mesta zhromaždil pred ním všetky ženy mesta a povedal mu, aby si vybral jednu z nich za ženu. Konštantín, oslnený žiarou a krásou jedinej ženy, si vybral Sofiu - Múdrosť.

Cisár Michal III.

Tento symbolický sen ho predurčil na štúdium filozofie a vied a Konštantín pokračoval v štúdiu v cisárskej škole v Carihrade, v škole, kde v tom čase študoval tiež budúci cisár Michal III. Jeho priatelia ho nazývali Konštantín - Filozof práve kvôli jeho vášni k Múdrosti, ktorá bola jeho poslaním a cestou. Konštantín však odmietal ostatné svetské radosti, nechcel sa oženiť a v snahe nájsť zmysel života utiahol sa do kláštora na hore Olymp, kde sa zdržoval aj jeho brat Metod, ktorý sa zriekol vysokého postavenia a tiež hľadal duchovný život. Neskôr, asi roku 860, ich obidvoch Cisár Michal III. vyslal ako členov posolstva, vyučovať vieru medzi príslušníkmi kmeňa Chazarov, ktorí sídlili medzi Čiernym a Kaspickým morom. Vďaka Konštantínovmu jasnému vyučovaniu filozofie a Metodovým znalostiam jazykov sa dalo pokrstiť dvesto Chazarov. Kagan, vodca Chazarov ich chcel štedro obdarovať, lenže Konštantín dary odmietol a namiesto toho si vypýtal dvesto gréckych otrokov, ktorých prepustil na slobodu. Vodca Chazarov neskôr napísal ďakovný list cisárovi Michalovi III., v ktorom mu sľuboval priateľstvo svojho kmeňa a vychvaľoval oboch solúnskych bratov.

Medzitým v slovanskej krajine vládli rozbroje a boje o nadvládu. Už v 8. storočí sa slovanské kmene začali spájať do väčších celkov. Ich prvé historicky dosvedčené sídlo na Slovensku bola Nitrava (Nitra), kde vládol knieža Pribina.

Kyjevské listy - najstarší hlaholský text

Ten dal roku 828 vystavať a vysvätiť prvý kresťanský kostol na slovenskom území. Avšak Mojmír, knieža Staromoravského kniežatstva, vyhnal Pribinu okolo roku 833 z Nitry a sám zasadol na trón. Pribina ušiel za Dunaj a neďaleko Blatenského jazera (Balaton v dnešnom Maďarsku) vystaval nové hradisko Blatnohrad. Mojmír pripojil Nitrianske kniežatstvo k moravskému a vytvoril nový štát - Veľkú Moravu. Lenže Slovania neboli spokojní s Mojmírovou politickou orientáciou na Frankov. Preto roku 846, po rozpade Franskej ríše vo Verdune, potom, čo franskí kňazi vysielali čoraz viac správ o nespokojnosti Slovanov, východofranský kráľ Ľudovít Nemec napadol Veľkú Moravu a na miesto Mojmíra ustanovil Rastislava, Mojmírovho synovca.

Lenže Rastislav chcel upevniť svoju vládu a zradil Ľudovíta Nemca. Odolal jeho protiútokom a v snahe vymaniť sa spod nemeckej nadvlády podporovanej bavorskými misionármi napadlo ho upevniť domácu cirkevnú politiku. Rastislav teda požiadal pápaža Mikuláša I. o učiteľov, ktorí by ovládali slovanský jazyk, vyučovali by domácich kňazov a upevnili pravú kresťanskú vieru na Veľkej Morave. Kresťanská viera na Veľkej Morave bola vtedy totiž slabá, často nepravá a doplňovaná pohanskými zvykmi. Nemal však úspech, pretože pápež ho odmietol. Rastislav teda, uplatňujúc starú poučku "ak nás neprijmú na Západe, obrátime sa na Východ", vypravil druhé posolstvo byzantskému cisárovi Michalovi III. s tou istou prosbou. Keď cisár Michal prijal posolstvo, bol si istý, že jediní kandidáti na túto misiu sú solúnski bratia Konštantín a Metod a poprosil ich, aby sa na túto cestu vydali. Oni, pamätajúc na slová sv. Petra "Boha sa bojte, cisára ctite", túto ponuku prijali a začali sa pripravovať na dlhú a náročnú misiu.

Konštantín i Metod veľmi dobre vedeli, s akými ťažkosťami sa stretávali franskí kňazi, keď chceli vyučovať vieru v latinčine. Spolu sa rozhodli, že vytvoria písmo pre Slovanov, aby títo mohli lepšie spoznávať kresťanskú vieru. Konštantín zostavil z malých písmen gréckej abecedy nové písmo - hlaholiku (od slova glagol - hláska). Hlaholická abeceda mala 43 písmen, väčšinu gréckych, ale časť aj hebrejských, lebo niektoré slovienske zvuky sa nedali vyjadriť gréckymi písmenami. Spolu s Metodom preložil ešte pred cestou väčšinu kníh Svätého Písma.

V pamätnom roku 863 Konštantína a Metoda na Veľkej Morave slávnostne privítal knieža Rastislav a predstavil im prvých žiakov. Konštantín s Metodom nezaháľali. Hneď založili slovanské učilište, cirkevnú školu, kde vzdelávali svojich pomocníkov v gramatike, hudbe a kresťanskom učení.

Spolu preložili všetky knihy Biblie (okrem knihy Makabejcov), breviár, liturgické predpisy, spevníky, žaltáre aj Súdny zákonník pre svetských ľudí, a napísali knihy o staroslovienskej gramatike. Konštantín taktiež napísal slávny Proglas, veršovaný predslov k Svätému Písmu. Svojich pomocníkov naučili cirkevný poriadok, raňajšie a večerné služby a slávenie svätej omše. Spolu s nimi potom vyučovali ľud o pravom kresťanskom učení, učili ich písať, čítať a šírili aj zákonodarstvo a poriadok v spoločenskom živote. Snažili sa tiež, s pomocou Rastislava, zorganizovať osobitnú cirkevnú hierarchiu s vlastnou provinciou, ktorá by ľahšie odolávala nemeckým nátlakom.

Po štyroch rokoch (v roku 867) sa Konštantín s Metodom vybrali na ďalekú cestu. Keďže Konštantín nebol biskup a Metod ani kňaz, museli putovať do Ríma vysvätiť nových žiakov za kňazov, aby mohli lepšie spravovať ľud, vysluhovať sviatosti a slúžiť omše. Takisto mali v úmysle požiadať pápeža, aby schválil starosloviensku reč ako liturgický jazyk. Cestou do Ríma pobudli istý čas na Blatnohrade u Pribinovho syna, panónskeho kniežaťa Koceľa (Panónia - oblasť okolo terajšieho juhozápadného Slovenska a severného Maďarska). Solúnski bratia urobili na Koceľa veľmi dobrý dojem a ten im hneď pridal päťdesiat učeníkov, aby sa tiež u nich vyučili. Chcel im pridať aj zlato a iné šperky, ale Konštantín odmietol a miesto toho si vypýtal deväťsto zajatcov, ktorých hneď prepustil. Na oficiálne pozvanie Mikuláša I., ktorý sa dopočul o ich misii, putovali ďalej do Ríma. Kým tam však došli, Mikuláš I. umrel a na jeho miesto bol zvolený pápež Hadrián II., ktorý ich prijal veľmi úctivo. Bratia však museli čeliť opozícii so strany tzv.trojjazyčníkov, ktorí boli proti tomu, aby sa slovienčina stala štvrtým oficiálnym liturgickým jazykom (tri dovtedy oficiálne jazyky boli gréčtina, latinčina a hebrejčina).

Konštantín obhajoval pred pápežom Hadriánom slovienskú reč takto: "Teraz však, bratia, čo by som vám osožil, keby som prišiel k vám a hovoril jazykmi, a nie slovami zjavenia alebo vedomosti, proroctva alebo náuky? Veď aj bezdušné a bezhlasné nástroje, čo vydávajú zvuky, či už sú to píšťaly a či citary, keby nevydávali rozdielne zvuky, ako by sa vedelo, čo sa píska a čo sa hudie? A keby poľná trúba vydávala bezhlasný zvuk, kto by sa strojil do boja? Tak aj vy, ak jazykom nevydávate zrozumiteľné slová, ktože bude vedieť, čo hovoríte? Do vetra budete hovoriť. Veď je toľko rozličných rečí na svete a ani jedna nie je bez hlasu. Ak nepoznám silu a význam hlasu, budem cudzincom tomu, čo hovorí, a ten, čo hovorí, bude cudzincom mne."

(Podľa legendy Klimenta Bulharského, žiaka sv.Cyrila a Metoda - porov. 1 Kor 14, 6-11)

Vďaka svojim diplomatickým vlohám a presvedčivosti dosiahol Konštantín po čom túžil: Roku 867 pápež Hadrián II. schválil ich postup aj ich bohoslužobné knihy a roku 868 vydal bulu Gloria in excelsis Deo, v ktorej slávnostne ustanovil slovienčinu za štvrtý oficiálny liturgický jazyk. Pápež dal počas slávnostnej liturgie vysvätiť pomocníkov Konštantína a Metoda za kňazov a taktiež ustanovil pre Veľkú Moravu osobitnú hierarchiu tým, že obnovil starodávne sriemske arcibickupstvo a podriadil ho priamo Svätej Stolici. Nevie sa to s istotou, ale je možné, že prvým aricibiskupom bol Konštantín. Ak aj bol, zriekol sa tohto úradu lebo cítil, že čoskoro zomrie.

Vyčerpaný po dlhej a náročnej ceste, Konštantín upadol do choroby a vidiac, že sa jeho život chýli ku koncu, rozhodol sa vstúpiť do kláštora, kde chcel stráviť svoje posledné dni. Prijal rehoľné meno Cyril a so slovami "odteraz nie som ja sluhom and cisárovi, ani nikomu inému na zemi, ale iba Bohu všemohúcemu", strávil v Rímskom kláštore päťdesiat dní než ho znova položila na lôžko choroba, tentoraz poslednýkrát. Obávajúc sa, že to, pre čo celé roky bojoval, vyjde nazmar, dal si zavolať brata a povedal mu: "Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jednu brázdu, ja na ornici padám, svoj deň som skončil. Ale ty miluješ veľmi Horu (kláštor Olymp), jednako, neopúšťaj pre Horu svoje učiteľstvo, lebo čím môžeš byť skorej spasený?" (Podľa knihy Štafeta viery)

Metod mu sľúbil, že bude pokračovať v misii a sv. Cyril sa 14. februára 869 pobral k Bohu. Bol pochovaný v Bazilike sv. Klementa. V tom čase dostal pápež list od kniežaťa Koceľa, v ktorom ho prosil, aby mu znova poslal Metoda. Pápež Hadrián ochotne súhlasil, lebo ako sám napísal v odpovedi na Koceľov list, "viera bez činov je mŕtva". Pápež teda vysvätil Metoda za arcibiskupa Panónsko-Moravskej oblasti. Toto sa však nepáčilo nemeckým biskupom, ktorí v Metodovom svätení videli ohrozenie svojej moci. Preto Metoda, vracajúceho sa na Veľkú Moravu, zatkli a väznili po tri roky v bavorskom väzení.

Medzitým sa na Veľkej Morave po zrade svojho strýka Rastislava dostal k moci Svätopluk. Rastislava oslepili a o pár rokov zomrel vo franskom väzení. Jeho geopolitická snaha však bola úspešná a cirkev na Veľkej Morave zostala silná - pravá viera i slovienska liturgia bola pevne zakorenená.

V roku 873, na zákrok nového pápeža Jána VIII., Metoda prepustili z väzenia a on mohol pokračovať v začatej misii. Vrátil sa na Veľkú Moravu a tam vyše desať rokov spravoval, obnovoval a zveľaďoval začatú misiu. Hlásal evanjelium aj v susedným krajinách Čechom a Poliakom a doplnil preklady cirkevných kníh. Jeho spolupráca so Svätoplukom sa však zhoršovala a v roku 880 sa musel brániť proti Svätoplukovým obvnineniam v Ríme. Bol obžalovaný z bludárstva, ale dokonale sa obhájil a bol potvrdený ako arcibiskup. Avšak na Svätoplukovu žiadosť, pápež ustanovil nové biskupstvo v Nitre a za biskupa menoval kňaza Wichinga, Svätoplukovho prívrženca. Toto malo neskôr bohužiaľ veľmi zlé následky. Keď Metod videl, že sa blíži jeho koniec, zvolal si svojich žiakov a ustanovil kňaza Gorazda za svojho nástupcu. Dňa 6.apríla roku 885 Metod so slovami "Do rúk tvojich, Pane, dušu svoju odovzdávam" odišiel k Bohu.

Pochovali ho v metropolitnom chráme, zasvätenom Matke Božej, ktorého miesto dodnes nie je známe. Jeho žiaci vykonali pohrebné obrady v troch liturgiách v troch rečiach - po latinsky, grécky a sloviensky.V tej dobe bolo v metodovej arcidiecéze asi 200 kňazov a diakonov.

Hneď po Metodovej smrti dosiahol Wiching podvodom u pápeža Štefana V. zákaz slovienskej bohoslužby a odvolanie Gorazda. Pod vplyvom Wichinga dal Svätopluk vyhnať Gorazda a jeho spoločníkov - najznámejší sú okrem Gorazda, aj Kliment a Naum - z Veľkej Moravy. Tí pokračovali v šírení evanjelia v Bulharsku, Macedónii, Česku a Poľsku. Slovienska liturgia teda na území Veľkej Moravy zanikla, ale udržala sa a rástla u našich susedov.

Misia sv. Cyrila a Metoda patrí k najvýznamnejším v ranokresťanskej Európe. Ich vplyv na celú strednú a východnú Európu je viditeľný dodnes a ich liturgia sa používa v takmer nezmenenej forme v mnohých krajinách tejto oblasti. Hlaholika bola ich žiakmi upravená na cyriliku a možno ju vidieť ešte dnes v Bulharsku, Srbsku, Rusku i v ďalších krajinách. Právom sa k ich odkazu hlásia všetky slovanské národy.

Z cyrilo-metodských čias pochádza aj úcta k Panne Márii, ktorou sa vyznačuje náš slovenský národ. Svedčí o tom autor Konštantínovho životopisu Kliment Ochridský, najvýznamnejší spisovateľ cyrilometodskej literárnej školy. Vo svojich sviatočných homíliách spomína takmer všetky súčasné mariánske sviatky.

V Slovenskej republike je 5. júl štátnym sviatkom svätých Cyrila a Metoda. Naša ústava sa odvoláva na cyrilometodské dedičstvo. Naši politici by mali pozorne študovať odkaz Cyrila a Metoda adresovaný presne im: Svätý Metod sa takto prihováral našim kniežatám vo svojej originálnej kázni Napomenutie vladárom: „Preto je povinný každý knieža vyučovať Boží Kristov zákon. Nech teda nikto z vladárov srdcom nestojí ďaleko od Boha, nech nebráni niečomu z tých písaných ustanovení, aby tak sám nebol podriadený k odsúdeniu na večný oheň”! A podobne sa začína najstaršia právnická pamiatka Súdny zákonník pre svetských ľudí: „Pred každým právom sluší sa o Božom práve hovoriť a všetky ľudské neprávosti všade odkazujeme na veľký súd Boží.”

Všemohúci a večný Bože, ty si našim predkom poslal svätého Cyrila a Metoda, aby ich priviedli k pravej viere; prosíme ťa, pomáhaj nám, aby sme si verne zachovali dedičstvo otcov, statočne vyznávali svoju vieru a podľa nej aj žili.

iný pohľad:

Dedičstvo otcov

Dňa 5. júla slávime sviatok sv. Cyrila a Metoda.  Pripomienka cyrilometodskej tradície  je súčasťou Ústavy  Slovenskej republiky. Chráňme si ju a nedovoľme, aby bola z Ústavy vyňatá! Za dva roky budeme sláviť   okrúhle 1150-te výročie príchodu svätých vierozvestcov na naše územie.  Priblížme  si teda niektoré udalosti z konca 9. storočia po Kristu na území Veľkej Moravy.

„…Lebo po mojej smrti prídu medzi vás draví vlci, ktorí neušetria stádo,    aby strhli národ za sebou. Postavte sa proti ním, vy  pevní vo viere! Toto vám sv. Pavol skrze mňa ukladá.“ Sv. Metod

Začiatkom 9. storočia vznikla na dnešnom západnom Slovensku a juhovýchodnej Morave dŕžava našich predkov, ktorú pomenovali podľa rieky Moravy. Keď k nej boli neskôr pripojené aj ďalšie územia, dostala meno Veľká Morava alebo Veľkomoravská ríša.

Na území tvoriacom jadro tejto ríše, sa začalo šíriť kresťanstvo už okolo roku 800. Prvými misionármi boli írsko-škótski mnísi a tiež nemeckí kňazi. Knieža Pribina vo svojom sídle v Nitre dal postaviť doteraz prvý známy kostol na Slovensku, ktorý roku 828 posvätil salzburský arcibiskup Adalrám na počesť sv. Emeráma.

Prosba kniežaťa Rastislava

Naši ľudia však nerozumeli cudziemu jazyku, a ešte väčšou prekážkou boli pre zlé vzťahy medzi Nemeckou ríšou a Moravským kniežatstvom. Preto sa vtedajší knieža Rastislav rozhodol získať misionárov, ktorí by hovorili ľudu zrozumiteľným jazykom. Okolo roku 861 sa najprv obrátil k pápežovi do Ríma, a keďže Rím nevyhovel, v roku 862 sa obrátil do Carihradu k byzantskému cisárovi Michalovi III. Ten určil pre túto misiu dvoch bratov: Konštantína a Metoda.

Konštantín a Metod pochádzali z mesta Thessaloniky (Solún). Hoci mesto bolo grécke, na okolí vtedy žili Slovania, a tak sa aj títo dvaja bratia naučili tamojší starosloviensky jazyk.  Ich otec, menom Lev, bol vysoký vojenský dôstojník. Ich matka sa volala Mária. Spolu mali sedem detí, medzi nimi Metoda (815), a Konštantína – bol najmladší (827).

Metod mal vyvinutý zmysel pre praktické veci, študoval právo a stal sa náčelníkom jednej župy, kde bolo slovanské obyvateľstvo. V tom úrade prežil 10 rokov.  Konštantín mal mimoriadne nadanie na filozofiu a iné humanistické náuky. Po otcovej smrti ho vysoký cisársky úradník Theoktistos povolal do Carihradu, aby tam na cisárskej škole študoval spolu s budúcim cisárom Michalom III. V učení tak vynikal, že mu dali prímenie “filozof”.

Neskôr obidvaja bratia sa dali na duchovnú dráhu a boli vysielaní ako misionári. Prv než sa obaja bratia vydali na cestu na Veľkú Moravu, Konštantín zostavil slovienske písmo, hlaholiku, a začal prekladať do staroslovienskej reči najpotrebnejšie sväté knihy, začínajúc evanjeliom sv. Jána: “Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Bohom bolo Slovo.” Toto sú prvé slová napísané v staroslovienskej reči. Tak sa začali kresťanské a kultúrne dejiny nášho národa.

Misia Solúnskych bratov

V roku 863 teda prišli Konštantín a Metod so svojou družinou na Veľkú Moravu k našim predkom. Koncom roku 866 alebo začiatkom roku 867 sa vydali na cestu. Knieža Rastislav ich privítal s veľkou radosťou. Svojím úmyslom mať vlastnú cirkevnú hierarchiu a zaviesť staroslovenčinu do bohoslužby chcel posilniť svoju dŕžavu nielen politicky, ale predovšetkým duchovne, so zámerom šíriť kresťanstvo do ostatných slovanských krajín.

Po príchode sv. Cyrila a Metoda na Devín  v roku 864, dal Rastislav vo svojom sídle postaviť súkromný kostol, ktorý Konštantín a Metod  zasvätili Najsvätejšej Trojici. Pri tomto kostole zriadili prvú vysokú školu v staroslovenskom jazyku na výchovu domáceho kňazstva a inteligencie. Ale hlavný katedrálny chrám, zasvätený Bohorodičke, bol v samostatnom meste, ktorého názov bol odvodený od Bohorodice Devy –  DEVINgrad, pretože tu bolo významné pútnické miesto Panny Márie.

Po 40. mesiacoch účinkovania na Morave šiel Konštantín a Metod v roku 867 do Ríma získať oficiálne schválenie nového liturgického jazyka a vysvätiť svojich učeníkov. Rímskym pápežom bol vtedy Hadrián II. Keď sa dozvedel, že svätí bratia nesú so sebou pozostatky sv. Klementa, vyšiel im v ústrety osobne v slávnostnej procesii. Pozostatky uložili v bazilike, zasvätenej sv. Klementovi, a tam sa nachádzajú dodnes.

Smrť Konštantína – Cyrila

V Ríme mali svätí bratia vybaviť predovšetkým tri záležitosti:

1. potvrdenie staroslovienskej reči v liturgii západného, čiže rímskeho obradu;

2. vysviacku učeníkov na diakonov a kňazov (lebo ich nechceli dať vysvätiť nemeckým biskupom);

3. zriadenie samostatnej hierarchie pre Veľkú Moravu, ktorá by bola závislá priamo od pápeža.

Pápež vybavil kladne všetky tri žiadosti. Bolo to pravdepodobne na Vianoce roku 867, keď pápež v bazilike Santa Maria Maggiore pri jasličkách položil staroslovienske evanjelium na oltár  a Konštantín hneď slúžil starosloviensku bohoslužbu. O krátky čas boli slovienski učeníci vysvätení za diakonov a kňazov. Otázka samostatnej hierarchie bola veľmi chúlostivá, lebo na to územie si nárokovali právo nemeckí biskupi.

Kým sa tieto veci vybavovali, Konštantín v Ríme ochorel. Cítiac blížiacusa smrť, prijal vyšší stupeň mníšskeho stavu, a zároveň aj meno Cyril. Zomrel v Ríme 14. februára 869. Pochovali ho v bazilike sv. Klementa.

Po jeho smrti neostávalo nič iné, ako ustanoviť sv. Metoda za arcibiskupa pre novozriadenú veľkomoravskú cirkevnú provinciu. A skutočne ho vysvätil pápež Hadrián II. Keď odchádzal, pápež mu dal list adresovaný veľkomoravským kniežatám Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. V ňom oznamuje, že im posiela Metoda ako arcibiskupa a pápežského legáta aj pre ostatné slovanské národy, že potvrdil starosloviensku reč v bohoslužbe a hrozí cirkevnými trestami tým, čo by sa opovážili protiviť týmto rozhodnutiam.

Útok na arcibiskupa Metoda

Medzitým sa na Morave v roku 870 dostal k moci Svätopluk, synovec kniežaťa Rastislava.

Napriek tomu, že mal veľkú zásluhu na rozkvete Veľkomoravskej ríše, duchovne ohľadne misie sv. Cyrila a Metoda, ako aj  prínosu kultúrneho vzostupu Slovákov úplne zlyhal. V tom čase bavorskí biskupi za pomoci Karolmana zajali sv. Metoda, vracajúceho sa z Ríma už ako arcibiskupa a pápežského legáta a uväznili ho v niektorom z bavorských kláštorov. Keď sa v roku 873 vrátil zo zajatia do Devingradu – svojho arcibiskupského sídla, začal duchovný boj medzi stúpencami staroslovenskej liturgie a franskými kňazmi podporovanými Svätoplukom, ktorý sa stal odporcom cyrilometodskej misie.

Metod sa síce vrátil na Veľkú Moravu, ale mal veľké ťažkosti. Napriek tomu tu účinkoval až do smrti, ba začal šíriť kresťanstvo aj u Čechov a u Poliakov. V posledných rokoch života ešte pokračoval v prekladoch Sv. písma a bohoslužobných kníh. Zomrel 6. apríla 885. Pochovali ho slávnostne “v hlavnom moravskom chráme“ z ľavej strany oltára presvätej Bohorodičky Márie”. Dodnes nevieme, kde sa spomínaný chrám nachádzal.

Až po vyhnaní učeníkov z Veľkej Moravy, vyjadrili pisatelia  Žitia Klimentovho pravú charakteristiku Svätopluka: „Tak oni aj Svätopluka, človeka hrubého a vznešeným veciam neprístupného, obišli klamom a celkom ho privábili na svoje učenie. A on, ktorý bol otrokom ženských rozkoší, skôr sa poddal tým, ktorí mu otvárali všetky dvere k náruživostiam, ako Metodovi, ktorý hanobil duchamornú horkosť každej rozkoše… (Metod) mu aj hrozil tým, že ak sa pripojí ku kacírom, zahubí aj seba aj svojich poddaných, stanúc sa ľahko premožiteľným od nepriateľov…“

Zrada kniežaťa Svätopluka

Skazu však Svätopluk dovŕšil, keď navrhol pápežovi nemeckého kňaza Wichinga za biskupa do Nitry, pretože Wiching rozpútal boj, v ktorom sa neštítil použiť akékoľvek prostriedky na získanie moci a zákaz staroslovenskej liturgie. Tým, Svätopluk zničil Rastislavov úmysel mať vlastnú hierarchiu. Vyhnaním cyrilometodských učeníkov zničil epochálne dielo svätých bratov, ktorí s Božím Slovom a prvým slovanským písmom prinášali I požehnanie svojbytnej kultúry. Zapredal tak svoj národ, ba i ďalšie pokolenia.

Pre bohatstvo a moc vložil Svätopluk svoje ruky do okov mágie, dal sa osedlať zlým duchom, skrze smilnicu, ktorá vládla čarami a priviedol na Devingrad, srdce celej krajiny, prekliatie. Skoro po jeho smrti (894) nastal úplný zvrat a ríša bola zničená nájazdmi  kočovníkov. Tomuto vonkajšiemu zániku však predchádzal duchovný rozvrat.

Zmienku o obrate Slovenov z kresťanstva na pohanstvo zaznamenali i bavorskí biskupi v liste pápežovi Jánovi IX. V roku 900.  Svätopluk zničil všetky stopy po kresťanstve i mariánskej úcte v Devingrade. Návratom k modlárstvu priviedol prekliatie nielen na seba, ale aj na celý národ, ako mu to predpovedal arcibiskup sv. Metod.

Tak slovenský národ, hneď po svojom „východe z Egypta“ zakúsil osud Izraela, na ktorom sa vyplnilo Božie Slovo (Dt 28, 1-50): „Pán si ťa postaví za svätý ľud, ako ti prisahal, ak zachováš prikázania Pána, svojho Boha,… ak nepôjdeš za cudzími bohmi, ani ich nebudeš uctievať. Ale ak nebudeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, aby si zachovával a uskutočňoval všetky jeho príkazy … doľahnú na teba tieto kliatby… Pán dovedie na teba cudzí národ zďaleka, z končín, zeme, ktorý priletí ako orol. Národ, ktorého reči neporozumieš, národ ukrutný…“

Prekliatie za pohanstvo

Tým sa naplnilo proroctvo sv. Metoda o zániku Veľkej Moravy, zachytené v životopise jedného z cyrilometodských učeníkov sv. Nauma: „… a Moravská zem, ako predpovedal sv. Metod arcibiskup, za bezzákonia, pre diela ich i herézy a za vyhnanie pravoverných otcov a za strasti, ktoré prijali od heretikov, ktorým oni verili, čoskoro pomstu prijala od Boha. Nie po mnohých rokoch prišli Uhri, a zostala zem ich pustá Uhrom v moc…“

Po jedinečnej byzantskej misii, ktorá priniesla zvesť o duchovnom vyvolení Slovenského a položila základy všestrannej kultúry, sa znova začali pohanské modloslužby. Na mieste, kde sv. Cyril, arcibiskup Metod i jeho nástupca sv. Gorazd slúžili staroslovenskú liturgiu k jedinému a pravému Bohu, sa objavila hlava tura (býka). Toto sväté miesto zasvätené Najsvätejšej Trojici, kde sv. Cyril ako Mojžiš, priniesol pre slovenský ľud Bohom zjavené písmo – Hlaholiku, aby ním hlásal Božie Slovo, bolo ťažko znesvätené.

Svätopluk, ako hlava Slovenov sa tu opäť začal klaňať pohanskému božstvu. Tak sa mohol býk dostať najprv do kráľovskej pečate a neskôr aj do znaku Devína, kde zostal dodnes. No to je iba znamenie. Hlbšie dôsledky možno rozpoznať až dnes, po vyše tisíc rokoch, keď je možné vidieť, že charakter tohto prekliatia sa prejavuje najmä v oblasti kultúry – daru, ktorý sme neprijali. Tak sa aj na nás vyplnili slová Písma:

„Budú ťa ustavične haniť a utláčať…Vystavíš si dom, lež iný bude v ňom bývať. Vysadíš si vinicu a nebudeš ju oberať…Tvoji synovia a tvoje dcéry sa dostanú ako korisť cudziemu národu … Veľa semena zaseješ na poli, ale málo budeš žať… Cudzinec, čo bude s tebou v krajine, prevýši ťa a bude mocnejší ako ty, ty však budeš upadať a budeš mu podriadený.

Všetky tieto kliatby na teba doľahnú a dochytia ťa, ony budú znameniami na tebe a na tvojom potomstve… pretože si neslúžil Pánovi, svojmu Bohu, s radosťou a veselým srdcom za všetku jeho štedrosť.“ (Dt 28 kap.)

Proroctvo sv. Metoda

Sv. Kliment, žiak sv. Cyrila a metoda v 10 stočí popísal vo svojom diele podrobne situáciu Svätoplukovej zrady Boha, „Svätopluka, ktorý po Rastislavovi panoval nad Moravou, človeka hrubého a kráse ducha nechápajúceho, Frankovia obišli klamom a celkom ho privábili na svoje učenie.

Plemeno Frankov, hrešiacim odpúšťali všetko, len aby súhlasili s  ich učením, a dovoľovali nerestný život, len aby ich prekrútené učenie malo úspech. Tak Svätopluk pokazený týmito ľuďmi, veľmi málo si všímal Metodove slová, ba správal sa k  nemu ako k  nepriateľovi, lebo nábožnosť je hriešnikovi mrzkosťou (por. Sir. 1,26).

A pred svojou smrťou Metod zvolal svojich učeníkov a utešoval a posilňoval ich, predstavujúc im dedičstvo krásne a hodné námah, lúčiac sa slovami:

„Vy poznáte drahí moji, silu kacírov v  konaní zla a ako sa oni všetkými spôsobmi, kaziac slovo Božie, snažia napájať blížnych mrzkým prekrúcaním Písma… posilňuje druhých, aby chránili záloh, ktorý sme dostali od apoštolov a aj od cirkevných členov, ktorý budú oni žiadať od nás v  deň odplaty.

Hľa, predpovedal som vám to a touto predpoveďou som vás urobil zodpovednými za hriech, lebo keby som nebol prišiel, ako hovorí Ježiš, a nebol im hovoril, nemali by hriech. (Ján 15,22) Nepoškvrnený som od vašej krvi, lebo som nezanedbal zvestovať vám, ale podľa Ezechiela bol som bdelý, robiac dielo strážcu. Dajte si veľký pozor ako máte chodiť! Nie ako nemúdri, ale ako múdri. A so všetkou bdelosťou strežte srdcia svoje i bratov vašich, lebo uprostred osídiel budete chodiť a po štítoch mestských sa budete prechádzať. Lebo po mojej smrti prídu medzi vás draví vlci, ktorí neušetria stádo, aby strhli národ za sebou. Postavte sa proti ním, vy pevní vo viere! Toto vám sv. Pavol skrze mňa ukladá.“ Keď toto povedal a ešte mnohé iné, odovzdal dušu svoju…

Ovocie rozkolu

Prvé miesto nasledovníkmi Metoda zaujímal Gorazd. Ale priveľmi opovážlivý  zástup kacírov nezniesol to, aby bol Metod aj po smrti ich živým protivníkom a  povedali: „Poďme a potlačme Gorazda a zlapajme ho úkladom, pretože nám je nepodobný jeho život i vzdialené sú cesty jeho a vyčíta nám hriechy. A ak sa on nechá na žive, tak nám ožije Metod.“

A pozbavili Gorazda biskupskej moci. A nakoľko tento stolec vďaka Metodovi slávnym sa stal, a nad mnohé vynikal, natoľko pre Wichinga do priepasti biedy upadol. Gorazd a Kliment hovorili Svätoplukovi: „Knieža, dlhé reči by nám bolo treba hovoriť o tom, lebo nevystavuje sa nebezpečenstvu nepatrné dielo, ale cirkevná dogma, týkajúca sa Svätej Trojice i duše, čo je nám najmilšie zo všetkého.  Ale pretože tvoja nevedomosť Písma nedovoľuje ti počúvať dlhšie a hlbšie reči… odpovieme jednoducho.“

Ale knieža sotva porozumelo niečo z  toho mála, čo mu povedal Gorazd a Kliment, pretože bolo úplne tupé na pochopenie božských vecí, i preto, že bolo vychované skôr barbarským spôsobom, alebo lepšie povedané zversky, i preto, že ako sme povedali prv, zničilo svoj rozum nečistou rozkošou. Svätopluk poučený kacírmi, lebo im bol úplne oddaný, dal pravoverným takúto odpoveď:

„… Kto prvý pristúpi a odprisahá, že verí pravoverne, ten sa podľa môjho súdu neprehrešuje v  ničom proti správnosti vo viere, tomu aj Cirkev odovzdám a poskytnem podľa spravodlivosti aj kňazstvo v Cirkvi.“

Varovné znamenia

Vtedy Frankovia,… nepočkajúc ani na skončenie kniežaťovho riešenia, odprisahali a trvali na svojom zlom učení, ukončiac tak nerozumný súd.  Pri takýchto sudcoch sa kacírstvo ovenčilo víťazstvom nad pravovernosťou a dostalo úplnú moc utláčať a haniť pravých sluhov Krista a ochrancov viery.

Neľudsky ich mučili, niektorým rozkrádali príbytky, spájajúc ziskuchtivosť s bezbožnosťou, iných nahých vláčili po tŕní a pritom ľudí starých, ba i takých, ktorí prekročili Dávidov vek. A ktorí z  kňazov a diakonov boli mladší, tých predávali Židom, sami sú hodní Judášovho osudu a zahrdúsenia… A nebolo nijako málo, ale ako sme povedali prv, napočítalo sa ich 200 služobníkov oltára.

Ale Pán, ktorý potešuje úbohých, uzdravuje srdcom zlomených, potešuje dušu útechou primeranou úzkosti, potešil svätých, pošlúc im pomoc zo Svätyne.

Lebo oni, hoci obťažení železom okov, ani tak nenechali bez povšimnutia modlitby, ale spievali piesne tretej hodiny a potom zaspievali ešte príspev k  žalmom, v ktorom sa modlíme, aby presvätý Duch poslaný v  tretiu hodinu apoštolom, obnovil sa v  nás. A Boh, čo na zem pozerá, učinil, že sa ona triasla a nastalo veľké zemetrasenie, podobné tomu ako voľakedy, keď sa Pavol modlil v  žalári a nastal  akoby hukot z  neba a okovy mu spadli (Skut. 16, 25-26), i oni, ktorí do týchto čias boli zatvorení v  žalári stali sa slobodnými, súc nerozlučne spojení iba jedinou túžbou po Kristovi.

A tak Boh zatriasol zemou a uviedol ju v  zmätok.

Zatriasli sa aj obyvatelia mesta a privedení boli v  zmätok tým, čo sa stalo, takže sa divili a nechápali, čo značí toto znamenie Božie. Ale keď sa priblížili k  temnici a uvideli čo sa stalo so svätými, a ako títo po spadnutí okov boli úplne slobodní a recitovali Dávidov žalm s  prosbou o radosť (Ž51,10) , bežali ku kniežaťu hovoriac „Skutočne neporozumieme zázraku, ktorý sa stal? Naozaj sa nezľakneme znamenia Božieho?“ Ale jazyk kacírov sa znova snaží ohovárať tento zázrak… A neobvyklosť tejto veci pripisovali moci Belzebuba, súc sami naplnení jeho mocou. Potom zasa svätých obchvátili okovy ťažšie ako prvé a mučenia v  temnici ešte bezútešnejšie ako prv. Prešli tri dni a znova v  čase dokončenia modlitby tretej hodiny stáva sa to isté ako prv – zemetrasenie spolu s  hukotom z  neba a spadnutie okov.

Vyhnanie Metodových učeníkov

A zasa títo protivníci Boha neohlásiac nič kniežaťu o tom, čo sa stalo, podrobili svätých tým istým mučeniam, ktorých oni sami podľa súdu pravdy plne boli hodní.

Jednako knieža súc otrocky oddané týmto kacírom nič o tom nevedelo, pretože v  tom čase práve nebolo prítomné. A keby Svätopluk bol býval doma, tí by sa tak neprejavili voči vyznávačom pravdy, pretože hoci sa tisíc ráz nakláňal na stranu Frankov, ale nehľadiac na jeho polozverstvo a ukrutnosť,  zdráhal sa pred čnosťou týchto svätých mužov, najmä keď Boh tri razy vykonal zázrak.

Po takýchto neľudských úderoch, nedajúc svätým ani len prijať pokrm – pretože kacíri nikomu nedovolili hodiť ani kúska chleba služobníkom Krista – oddali ich vojakom, aby títo odviedli každého na rôzne miesta pri Dunaji, odsúdiac nebeských občanov na večné vyhnanie z  mesta. Vojaci, ľudia suroví, lebo to boli Nemci majúci hrubosť od prírody, zväčšiac ju ešte aj podľa príkazu, vezmúc svätých, vyvádzajú ich z  mesta a zoblečúc vliekli ich nahých. Ba aj meče im prikladali na šije, akoby ich zamýšľali zaklať, aj kopije im prikladali k  bokom, akoby sa chystali ich prepichnúť. Aj toto vojakom prikázali nepriatelia. Vojaci ich viedli, a keď už boli ďaleko od mesta nechali ich a vybrali sa nazad do mesta.

I rozišli sa  každý inou stranou, podľa vôle Božej, aby viac krajín prijalo evanjelium.

* * *

Sv. Cyril a Metod patria medzi najväčších misionárov kresťanstva. Ich činnosť priamo alebo nepriamo zasiahla celú východnú Európu. A preto ich pápež dnes už svätý Ján Pavol II. Veľký dňa 31. decembra 1980 vyhlásil spolu so sv. Benediktom za spolupatrónov Európy.                   

• Predch.
• Nasl.