Biskup František Trstenský v Lateráne: Nenechajme si vziať radosť z hlásania Kristovho evanjelia

Rím 6. júna (TK KBS) Prinášame plné znenie homílie spišského biskupa Mons. Františka Trstenského, ktorú predniesol počas svätej omše v Lateránskej bazilike, pri príležitosti návštevy slovenských biskupov Ad limina apostolorum v Ríme a vo Vatikáne.

-

Milí spolubratia arcibiskupi a biskupi, bratia kňazi, zasvätené osoby, bratia a sestry, a osobitne vy milí pútnici, ktorí ste tu dnešné ráno s nami a sme vám vďační za vašu prítomnosť, ktorá je vyjadrením lásky k nám biskupom, aj k celej Cirkvi na Slovensku. Osobitne sa teším aj prítomnosti predstavených, diakonov a bohoslovcov Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka zo Spišskej Kapituly. Vitajte. Nech aj toto slávenie, ako aj včerajšie stretnutie so Svätým Otcom je povzbudením pre vás na ceste nasledovania Krista.

Slávime svätú omšu v Lateránskej bazilike, ktorá sa nazýva matkou a hlavou všetkých kostolov Ríma a celého sveta. Je totiž úradným sídlom pápeža. Posvätil ju pápež Silvester 9. novembra 324, to znamená pred 1700 rokmi. Táto bazilika bola svedkom piatich cirkevných koncilov. K pôvodnému zasväteniu Najsvätejšieho Spasiteľa pribudli v priebehu dejín ďalší dvaja patróni – svätý Ján Krstiteľ a svätý Ján Evanjelista. Chrám počas jeho histórie postihlo zemetrasenie a niekoľko požiarov až dostal terajšiu neskorobarokovú podobu.

V čase, keď konáme Ad limina, chcem sa dotknúť vzoru práve týchto dvoch Jánov pre našu kňazskú a biskupskú službu. Ján Krstiteľ je prorockým hlasom. Ján účinkoval v Svätej zemi, ktorá bola v 1. storočí pod nadvládou Rímskej ríše s kultom cisára (osoba cisára požívala takmer božskú úctu). V tomto prostredí pripravoval ľud na príchod iného kráľovstva – kráľovstva Boha – a ponúkol iné videnie moci: založenú nie na nadvláde a vykorisťovaní, ale na odpustení a pokání ponúknutom všetkým, nie iba vyvoleným. Jánova osoba a jeho posolstvo boli také silné, že blízke i vzdialené obyvateľstvo zanechávalo svoje pohodlné príbytky a prichádzalo za ním na púšť.

Tu vidíme, že nemôžeme čakať pasívni vnútri kostolov, nikdy nemôžeme upadnúť  do pastorácie udržiavania terajšieho stavu. V osobe Jána Krstiteľa vidíme poslanie každého biskupa - Boží muž s prorockým duchom. Ján Krstiteľ je muž, ktorý hovorí: „Hľa!“. „Toto je ten, o ktorom som hovoril... Hľa, Baránok Boží!“ Pápežský  kazateľ kardinál Raniero Cantalamessa hovorí: „Existuje Kristova veta, ktorá vždy znepokojovala veriacich: ,Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?'“ (Lk18, 8) Pápežský kazateľ pokračuje: „Táto znepokojujúca Ježišova veta sa netýka tých, ktorí budú žiť v čase jeho posledného príchodu; týka sa našich súčasníkov, vrátane nás, týka sa nás, milí bratia sestry. Ján Krstiteľ je naším učiteľom predovšetkým v horlivosti. Naša služba nie je nová v obsahu. Ten zostáva rovnaký. Avšak môže a má byť novou službou v horlivosti a v spôsobe ohlasovania. Na tomto posvätnom mieste si vyprosujme túto horlivosť pre Pána.

Apoštol a evanjelista Ján nám pripomína službu ohlasovania slova. Jeho evanjelium sa začína slovami: „Na počiatku bolo Slovo.”  Božie slovo má v sebe silu, ktorú nemá od nás. Má ju samo v sebe. Nie sme majiteľmi slova, ale jeho ohlasovateľmi. Vystihuje to podobenstvo o zasiatom zrne, ktoré po zasiatí rastie samo, aj keď hospodár spí. Buďme radostnými ohlasovateľmi Pánovho slova. Pritom pamätajme, že prináša úrodu nie podľa nášho určenia, ale Božieho. Neunavme sa ohlasovaním, ale prenechajme vzrast Bohu. V duchu slov dnes už svätého Jána Pavla II. hľadajme takú formu vykonávania našej služby, ktorá sa nezriekne podstaty nášho poslania, a predsa sa otvorí pre nové okolnosti. Ján sa nazýva milovaný učeník Pána. Je učeníkom, ktorý pod krížom prijal Ježišovu Matku a Ježišovho Ducha. Majme vždy túto túžbu – byť Ježišovým milovaným učeníkom.

Svätí pokračujú aj z neba v tom poslaní, ktoré vykonávali počas svojho pozemského života. Ján Krstiteľ hovoril, že je hlasom, ktorý volá na púšti: „Pripravte cestu Pánovi!” Drahí bratia a sestry, prepožičajme mu svoj hlas.

Terajší Svätý Otec František si veľmi želá Cirkev otvorených dverí. Pripomína, že to vôbec neznamená utekať bez zmyslu za týmto svetom. Práve v Jánovom evanjeliu zaznievajú Ježišove slová: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ Máme byť prorokmi, ale nie prorokmi neštastia a pesimizmu. Nedajme si vziať radosť z hlásania Kristovho evanjelia plný dôvery, lebo slovo, ktoré nám bolo zverené nie je ľudské, ale Božie. Od Jána Krstiteľa si prosme odvahu a horlivosť ponúknuť svoj hlas. Od Jána Evanjelistu si prosme, aby tento hlas zaznel Kristovým tónom. Amen.

Biskup Chovanec vo Vatikáne: Prosme o dar lásky voči Kristovi a jeho Cirkvi

Vatikán 3. júna (TK KBS) Prinášame plné znenie homílie bankosbystrického biskupa Mons. Mariána Chovanca, generálneho sekretára Konferencie biskupov Slovenska, ktorú predniesol počas svätej omše pri oltári nad hrobkou svätého Petra v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne, pri príležitosti návštevy slovenských biskupov Ad limina apostolorum.

Najdôstojnejší otcovia arcibiskupi, biskupi,

milí bratia kňazi a rehoľníci, ctihodné sestričky,

drahí bratia a sestry v Kristovi – všetci milí pútnici!

Tu, v podzemí Baziliky sv. Petra, slávime svätú omšu počas návštevy Ad limina apostolorum. Tak ako iné národy, tak ako iní biskupi z celého sveta, prichádzajú sem, tak sme prišli aj my, aby sme si pripomenuli, že sme katolíci, že Kristova Cirkev stojí na Skale, stojí na Petrovi. Na tomto mieste každý kameň a nápis nám približuje pravdu o Petrovi – Skale mimoriadnym spôsobom.

Neďaleko od nás sa v roku 1951 pri archeologickom výskume našiel malý úlomok z tzv. Červeného múra, na ktorom boli malými písmenami napísané veľmi dôležité grécke slová „Petro eni“, teda „Petros enesti“, čo znamená „Peter je tu“. Na tento nález kresťania katolíci čakali dlhé stáročia. Lebo tradícia bola presvedčená o tom, že tu bol pochovaný Peter. V druhej fáze archeologického výskumu, ktorá sa začala v roku 1953, prišiel rad aj na analýzu nájdených kostí. Laboratórium zistilo, že kostrové pozostatky patria fyzicky silnému mužovi, ktorý zomrel vo veku 60 – 70 rokov.

V prvom storočí, tu na tomto mieste, kde sa nachádzame, na Vatikánskom vŕšku bol cintorín. V roku 17 cisár Gaius Caligula začal neďaleko odtiaľto, bližšie pri rieke Tiber, stavať cirkus. Bol to už štvrtý cirkus v meste Rím. V roku 64 zničil Rím obrovský požiar. Všetky významné budovy vtedy ľahli popolom. Aj tri mestské cirkusy. Jediný cirkus, ktorý ostal, bol práve tento cirkus, ktorý postavil cisár Caligula. Preto, ak chcel cisár Nero pre Rimanov usporiadať hry, mohlo to byť len na tomto mieste. A pravdepodobne v roku 67, keď slávil svoje narodeniny, čo bolo vždy sprevádzané s popravami ľudí, tradícia hovorí, že medzi tými, ktorí boli popravení, bol aj svätý Peter. Tu Peter vykrvácal a hneď vedľa bol cintorín a tam ho pochovali. Kresťania od začiatku chodievali k jeho hrobu. V 2. storočí, asi v roku 160, postavili tzv. Červený múr, ktorý mal chrániť vzácny hrob Petra apoštola. A keď rímsky kňaz Gaius okolo roku 200 píše list svojmu oponentovi Proklovi, tak mu hovorí, ak chceš, príď do Ríma a poď sa pozrieť na trofeje apoštolov Petra a Pavla. A práve trofej sv. Petra bola tu. História hovorí, že Petrove pozostatky boli odtiaľto jedenkrát prenesené na iné miesto. Bolo to v roku 258, keď cisár Valerián začal veľké prenasledovanie kresťanov, ktoré bolo sprevádzané aj tým, že provokačne zneucťoval kresťanské pamiatky. Kresťania mali obavy, že prenasledovateľ siahne aj na túto vzácnu pamiatku. Petrove kosti vložili do malej schránky a predniesli ju do katakomb sv. Sebastiána. Tam boli až do roku 320.

Medzitým sa odohrali ďalšie prevratné historické udalosti. V roku 313 kresťania dostávajú slobodu vyznávania svojej viery. V roku 315 cisár Konštantín tu nad hrobom sv. Petra postavil pamätník. Ale to bola len príprava na to, aby okolo roku 320 začal stavať prvú Baziliku sv. Petra. A toto bol mimoriadny počin, lebo toto miesto vôbec nebolo vhodné na veľkú stavbu. Nebolo vhodné z geologických dôvodov. Bol tu kopcovitý terén a podmoknutá, močaristá pôda. Šírili sa tu infekcie, z hygienického hľadiska nebolo vhodné, aby sem chodili ľudia. A napokon tu bolo spomínané pohrebisko. Pohrebisko podľa štátnych rímskych zákonov nesmel nikto porušiť. Existovali teda tri veľké prekážky, prečo nestavať na tomto mieste baziliku. Ale cisár Konštantín to urobil.

Konštantín, ako najvyšší štátny kňaz, nariadil pohrebisko zrušiť a pôvodný pahorok zarovnať. Dôvodom bola prosba pápeža Silvestra I., aby bola postavená dôstojná bazilika nad hrobom prvého kniežaťa apoštolov. Terénnymi úpravami vzniklo rovné priestranstvo s rozmermi takmer 240 x 90 metrov. Keď bola bazilika hotová, preniesli do nej ostatky sv. Petra. Tie sa nevrátili na pôvodné miesto, ale do tzv. Múru gerero (Múru grafitov).

Milí bratia v posvätnej službe, drahí bratia a sestry, my sme prišli sem, k hrobu sv. Petra, aby sme si pripomenuli Ježišove slová, ktoré povedal Petrovi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (por. Mt 16, 18-19). Exegéti hovoria, že tieto slová sú prísľubom Petrovej služby. Pán Ježiš neskôr, po svojom zmŕtvychvstaní, sa pýta Petra: „Miluješ ma?“ (por. Jn 21, 16) Peter, v rozpakoch a zahanbený, lebo nezabudol na svoje zapretie, odpovedá Pánu Ježišovi veľmi skromne: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem.“ A vtedy mu Pán Ježiš odovzdáva úrad služby, keď hovorí: „Tak pas moje ovečky, pas mojich baránkov.“

Drahí bratia a sestry, duchovný rozmer tohto chrámu sa prejavuje najviac v jeho návštevnosti. Sem prichádzajú pútnici z celého sveta, aby na mieste hrobu prvého Kristovho nástupcu rozjímali a modlili sa. Sme naozaj na významnom, posvätnom a pamätnom mieste, na mieste skropenom krvou mučeníkov, ktorú prelieval cisár Nero na týchto miestach. Aj naša vernosť Svätému Otcovi nás bude stáť nejakú námahu, pot, slzy a možno aj krv. Mali by sme byť pripravení na obetu, lebo bez obety niet žiadnych veľkých skutkov. Platí zásada, kde nie je obeta, tam nie je ani pravá láska. Prosme počas tejto návštevy o dar pravej lásky voči Ježišovi Kristovi a následne voči jeho Cirkvi, lebo ona je jeho tajomným telom. Na jej čele stojí Svätý Otec, ktorého vernosť by sme mali dosvedčiť svojím životom a ak treba aj svojou krvou.  Amen.

Biskup Stolárik v Pápežskom kolégiu v Ríme: Všetky cesty vedú k Eucharistii

Rím 2. júna (TK KBS) Prinášame plné znenie homílie rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika, ktorú predniesol počas svätej omše v Pápežskom slovenskom kolégiiu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, pri príležitosti návštevy slovenských biskupov Ad limina apostolorum.

-

Drahí bratia a sestry!

Poznáme známy výrok: „Všetky cesty vedú do Ríma.“ Totiž vo veľkej Rímskej ríši si veľmi dobre uvedomovali, ako je dôležité budovať cesty tak, aby z každého kúta ríše bolo možné dostať sa čo najskôr do centra ‒ do Ríma. V tomto čase sme sa my, slovenskí biskupi vydali aj s viacerými veriacimi na cestu do Ríma. Deje sa tak na pozvanie Svätého Otca Františka, ale je to aj historicky zaužívaná udalosť, keď biskupi z rôznych častí sveta prichádzajú pravidelne k hrobom svätých apoštolov Petra a Pavla a stretnutím so Svätým Otcom potvrdzujú jednotu s námestníkom Ježiša Krista na zemi. Je to veľmi silné a živé puto jednoty biskupov s rímskym biskupom ‒ pápežom, ktoré trvá už 2000 rokov. Keďže teraz slávime spoločne svätú omšu v Pápežskom slovenskom kolégiu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktoré je naše slovenské, na tomto významnom mieste pamätáme na všetkých, ktorých životné cesty priviedli do Ríma a oni pripravili tento slovenský stánok mimo rodnej krajiny. Pamätáme aj na tých, ktorých cesty do Ríma priviedli neskôr, aby pokračovali v činnosti a starostlivosti o toto kolégium a s vďakou myslíme aj na tých, ktorí tak robia v súčasnosti. Pamätáme aj na tých, ktorí tu počas rímskych štúdií mali svoj dočasný domov, aj na všetkých pútnikov, ktorí týmto kúskom slovenskej zeme prešli počas svojho krátkeho či dlhšieho pobytu v Ríme.

Ale pre každého a pre celý objekt Pápežského slovenského ústavu a kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme je vždy centrálnym bodom táto kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, čo si aj dnes, keď slávime Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi veľmi dobre uvedomujeme. 8. 11. 1981 kaplnku navštívil a v nej slávil svätú omšu aj svätý Ján Pavol II. Ježiš Kristus v Eucharistii je zjednocovacou silou všetkých veriacich katolíkov. Je prítomný aj v tejto kaplnke, a môžeme oprávnene povedať, že „všetky cesty vedú k Eucharistii“. Prečo? Svätý pápež Ján Pavol II. videl v Eucharistii silu jednoty Cirkvi a vyjadril to veľmi jasne: „Cirkev žije z Eucharistie“. Lebo veríme a vyznávame, že v Eucharistii je živý ten istý Ježiš Kristus, ktorý povolával apoštolov, aby ho nasledovali a boli s ním (porov. Mk 1, 17), ktorý odpustil hriech cudzoložnej žene (porov. Jn 8, 11), odpustil zločincovi na kríži (porov. Lk 23, 43). Je to ten istý Ježiš, ktorý sa pridal k emauzským učeníkom (porov. Lk 24, 13-35). Tak by sme mohli spomenúť každé Ježišovo stretnutie s človekom. Treba nám viac hovoriť o reálnej, teda skutočnej prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii. V týchto dňoch môžeme zachytiť správu o veľkom podujatí, ktoré sa bude konať od 17. do 21. júla 2024 v Indianapolise, v Spojených štátoch amerických. 23 mladých ľudí sa vydalo na dvojmesačnú púť, ktorá predchádza tomuto podujatiu. Ich dôvod je jasný ‒ Eucharistia. Púť prebieha na viacerých trasách a každá trasa sa skončí v Indianapolise na prvom Národnom eucharistickom kongrese po 83 rokoch,  ktorý sa zameriava na obnovu Cirkvi v Amerike. „Pán sa nám chce osobne zjaviť“ (je heslo kongresu), a platí to bez ohľadu na to, v ktorom veku sme, ako dlho už máme šancu pristupovať k svätému prijímaniu. Pútnici štyroch rôznych trás – zo severu, východu, juhu a západu prekonajú tisíce kilometrov, aby priniesli Eucharistiu do nespočetných amerických miest v nádeji, že prinesie potrebné uzdravenie do Spojených štátov.

Účastníci púte hovoria: „Eucharistia – myslím, že je to veľmi zrejmé, ale myslím, že to bude taká úžasná príležitosť stráviť každý deň, každú minútu v podstate počas dvoch mesiacov s Ježišom v Eucharistii.“ „Strávim celé dva mesiace s naším eucharistickým Pánom na ceste naprieč Spojenými štátmi.“ „V dnešnej dobe je toľko ľudí, ktorí zápasia s toľkými rôznymi vecami. A ja si jednoducho myslím, že svet potrebuje jeho lásku. A s jeho láskou prichádza uzdravenie.“ „Uvedomujem si tiež, že v tejto krajine je v súčasnosti veľa problémov, s ktorými táto krajina zápasí. A preto si myslím, že to bude pre Ameriku požehnaním. Ježiš, ktorý sa nesie celou touto krajinou, posvätí túto krajinu spôsobmi, o ktorých možno ani neuvažujeme.“ Na trasách pútnikov sa budú konať aj večerné eucharistické adorácie a ďalšie projekty služby v miestnych komunitách.

Prečo sa vlastne konajú eucharistické kongresy? Prečo sa má rozvíjať, prehlbovať úcta k Ježišovi, ktorý je prítomný v Eucharistii? Jednoduchou odpoveďou je: pre prehĺbenie osobného kontaktu a vzťahu s Ježišom Kristom, ktorý je reálne prítomný, tak ako sme spomenuli jeho prítomnosť vo viacerých udalostiach evanjelia; je prítomný aj v Eucharistii. Zvlášť by sme mohli v argumentácii spomenúť predovšetkým text evanjelia svätého Jána (porov. Jn 6, 22-71). Je to veľmi dôležitý text práve pre tých, ktorí sa snažia reálnu prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii spochybniť a hovoria skôr o symbole, o nejakej dočasnej prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii a tak podobne. Avšak počas hlbokého ponorenia sa do eucharistickej reči, ktorá zaznela z úst Ježiša Krista, každý porozumel, že Ježiš nepoužil prenesený význam. Svedčia o tom jeho slová a veľké pobúrenie a pohoršenie poslucháčov, ktorí po slovách: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 51),  hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ (Jn 6, 52). Ale Ježišova reč je jednoznačná. Ježiš nepovedal: dávam vám tento chlieb a víno, aby vám pripomínali, aby boli symbolom môjho tela a mojej krvi. Nie! Ježiš jasne povedal: „...moje telo je pravý pokrm a moja krv pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 55-56). Ježiš hovorí jednoznačným spôsobom o svojej skutočnej prítomnosti v Eucharistii. A pamätajme aj na ďalší fakt, že počas prvých tisíc rokov nikto z kresťanov túto pravdu nespochybňoval. Všetci v ňu verili. Všetci, ktorí sa dnes skrze krst a vieru v Ježiša Krista volajú kresťania, verili a vyznávali, že Ježiš Kristus je opravdivo prítomný v Eucharistii. Ak prijmeme do svojho života pravdu o opravdivej Ježišovej prítomnosti v Eucharistii, potom s apoštolom Tomášom aj my vyznáme: „Pán môj a Boh môj“ (Jn 20, 28).

Ale čo ak Ježišovu reálnu prítomnosť v Eucharistii napriek všetkému nedokážeme prijať? Odpoveď, ktorú ponúknem, ukazuje cestu, možno i dlhšiu, ako prijať túto pravdu. Je obsiahnutá v dokumente Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium (11) a tým aj v Katechizme Katolíckej cirkvi (porov. KKC Sviatosť Eucharistie 3. článok). Pripomína vnútorné smerovanie aktivít v Cirkvi. Práve tieto dokumenty citujú, ako je veľmi dôležité zachovať vnútorný obsah všetkých aktivít, ktoré sú v Cirkvi. Prečo katechizujeme, prečo slúžime chudobným, prečo zriaďujeme a  prevádzkujeme katolícke, cirkevné školy, ale aj charitatívne, sociálne diela ‒ útulky pre bezdomovcov... Aby sme privádzali ľudí k poznaniu Ježiša Krista a následne k Eucharistii. Prečo? Preto, lebo Eucharistia je reálny Kristus, a kde je Eucharistia, tam je aj miesto stretávania sa s Kristom v tomto živote. Je to miesto, kde ho prijímame. Ona je srdcom našej viery, preto sa nazýva „prameňom a vrcholom celého kresťanského života“ (porov. KKC 1324). Keď sme už spomenuli, „aby všetky cesty – iniciatívy viedli k Eucharistii“ a poznáme slová čoskoro svätého Carla Acutisa, že „Eucharistia je diaľnica do neba“, tak my máme na mysli všetky „privádzacie cesty“, ktoré nás privedú na „diaľnicu do neba“ – k Eucharistii. Lebo všetko dianie v Cirkvi má vychádzať i byť nasmerované na Eucharistiu, lebo Cirkev naozaj „žije z Eucharistie“ (sv. Ján Pavol II.).

Napĺňať toto odporúčanie sa môže i tak, že sa všetko začne pravidelnou účasťou na svätej omši aj v spomenutých zariadeniach, ale stane sa to normálnou praxou (ak zatiaľ nie je) aj v rodinách, u jednotlivcov každú nedeľu a prikázaný sviatok. Ďalším krokom môže byť účasť na svätej omši aj v priebehu týždňa. Nasleduje výchova k osobnej či spoločnej adorácii a čo najčastejšie sväté prijímanie. Po svätom prijímaní sa odporúča zotrvať chvíľku vo vnútornom rozhovore s Pánom, po svätej omši neutekajme hneď z kostola, ale poďakujme svojim spôsobom za stretnutie s Ježišom. Spomínam si, ako som bol v detstve na svätej omši s mojou mamou, ktorá po svätej omši nie a nie odísť z kostola. Nepomáhalo, ani keď som ju varoval: „Mami, veď nás tu zavrú“. Mama vedela, prečo ešte chcela zostať v kostole. Veď popri povinnostiach o početnú rodinu nemala veľa príležitostí inokedy zotrvať v Ježišovej blízkosti ‒ pri Eucharistii. Vtedy som to nechápal, dnes jej za to ďakujem. Ako je dobré, ak deťom ostáva pre ich život takýto príklad rodičov. Keďže sme v čase „Dňa detí“ (1. júna) a pred týždňom (25.-26. mája 2024) sa v Ríme slávil celosvetový „Deň detí“ so Svätým Otcom Františkom, len znova potvrdzujeme, že najkrajším darčekom rodičov pre deti je ich príklad viery, z ktorého budú čerpať po celý život.

Niekdajší, ale aj novodobý svet odporúča ešte iný a celkom ľahko realizovateľný spôsob, ako si nájsť cestu k Eucharistii. Môžeme spomenúť, čo zhrnul svätý Josemaría Escrivá ‒ dá sa povedať aj z bohatstva kresťanskej tradície ‒ keď odporúča aj na diaľku sa stretávať sa s Ježišom, klaňať sa mu aj na diaľku, ozaj „v duchu a v pravde“ (porov. Jn 4, 23). Je možné pokloniť sa v duchu Ježišovi prítomnému vo svätostánku v kostole, okolo ktorého prechádzame, ktorého vežu uzrieme počas cesty autom, vlakom alebo aj keď peši prechádzame okolo neho a nie je otvorený. Takisto môžeme kedykoľvek prijímať Ježiša aj duchovne v každej chvíli dňa, ba aj vtedy, keď ho z rôznych dôvodov nemôžeme prijať sviatostne. Môžeme to urobiť aj tak, že ráno po prebudení sa hneď duchovne prenesieme do nášho kostola či kaplnky, kde sa pokloníme Ježišovi prítomnému v Eucharistii a spolu s ním začneme nový deň. To sú spôsoby nachádzania cesty, ktorá vedie k Eucharistii, ktorá vedie k obnove nášho osobného duchovného života a ktorá môže napomôcť aj k obnove Cirkvi v súčasnom svete. Je to práve cez roznietenie  nášho vzťahu so živým  Ježišom v Eucharistii. Známy pápež Lev XIII., ktorý pôsobil na prelome 19. a 20. storočia, prorocky predvídal posilnenie moci diabla v 20. storočí. Aj preto nariadil, aby sa po každej svätej omši modlili veriaci k svätému Michalovi archanjelovi. Konštatoval, že hoci je vo svete veľa problémov a veľa vecí, na ktoré by sa mohol sústrediť, on sa chce sústrediť na Eucharistiu. Veril, že ak Cirkev posilní svoj vzťah k Eucharistii, potom dokáže obstáť v nadchádzajúcich bojoch. Vedel, že musíme posilniť svoju lásku a oddanosť k Eucharistii. Teda by sme mohli povedať: obnoviť a posilniť svoje cesty k Eucharistii. V tomto duchu sa viackrát vyjadrili aj pápeži našich čias.

Ale čo potom s mariánskou úctou? Čo s úctou k svätému Jozefovi, pobožnosťami k ďalším obľúbeným svätcom. Ani jedna pravdivo praktizovaná úcta k svätým neprekáža, ale napomáha pravej úcte k Eucharistii. Svätý Ján Pavol II. nazval Pannu Máriu eucharistickou ženou. Svätý Jozef, ktorý bdel nad Ježišovou výchovou, ak budeme chcieť, bude bdieť aj nad naším správnym vzťahom k Ježišovi v Eucharistii. A o každom svätcovi, svätici môžeme oprávnene povedať, že ich kroky celého duchovného života viedli k Eucharistii, ktorá bola ich nenahraditeľným pokrmom, v niektorých prípadoch počas viacerých rokov života jediným, napr. u sv. Kataríny Sienskej, blahoslavených Anny Kataríny Emmerichovej, Alexandriny Maria da Costa, veľkej mystičky Márie Robinovej. Takže nebojme sa v našej eucharistickej úcte obracať sa o pomoc k svätým, najmä k Panne Márii a svätému Jozefovi, ktorí boli prví klaňatelia (adorátori) Slova, ktoré sa stalo telom, narodilo sa v Betleheme a stalo sa pre nás chlebom večného života s prísľubom, že bude s nami po všetky dni až do skončenia sveta. (porov. Mt 28, 20). Amen.

• Predch.
• Nasl.