Homília vladyku Cyrila Vasiľa, arcibiskupa, počas biskupskej chirotónie v Prešove

Prešov 27. januára. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku dnes zažila historickú udalosť.

Nový prešovský arcibiskup a metropolita Jonáš Jozef Maxim, ktorý bol predtým igumenom (predstaveným) mníchov studitského kláštora v Unive na Ukrajine, prijal v Katedrále svätého Jána Krstiteľa v Prešove biskupskú chirotóniu.

Obradom vysviacky predsedal hlavný svätiteľ, arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, košický eparchiálny biskup, ktorý sa prihovoril aj v homílii. Ponúkam Vám túto homíliu. Čítajte medzi riadkami:

V máji minulého roku sa uskutočnila korunovácia nového kráľa Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Možno ju sledovali aj mnohí z nás. Priniesla do pozornosti starobylé obyčaje, rúcha, žezlá a koruny, liturgické sprievody a požehnania. Korunovala sa hlava štátu, ale predsa to bola predovšetkým duchovná udalosť – vzhľadom na jej konateľa, miesto i spôsob. Napriek  presvedčeniu, že moderný svet je  pragmatický, racionálny, nenáboženský a nemá zmysel pre rituál a symboliku, išlo o celosvetovú mediálnu záležitosť, ktorá vzbudzovala zvedavosť i obdiv. Najčastejšie skloňované novinárske prívlastky v tejto súvislosti boli: tradícia, stabilita, kontinuita, vážnosť, duchovná autorita.

Každý kto trochu pozná históriu vie, že, kráľovské korunovačné obrady sa vo svojom vývine len inšpirovali tými biskupskými, a preto je tu viacero paralel a analógií.

Aj my, dokonca s  pokrytím aj verejnoprávnych médií, dnes slávime posvätný obrad, starobylejší ako ten britský korunovačný, modlíme sa v liturgickej reči, starobylejšej ako angličtina, keďže tak robíme už  viac ako jedenásť storočí od čias svätých Cyrila a Metoda, sme svedkami odovzdávania   žezla, aj koruny, aj oblečenia, aj iných atribútov duchovnej autority. Nevolali sme God save the King, ale Axios – je hodný a Ispola eti despota!

A aj tento dnešný obrad, vzbudzuje zvedavosť, prináša otázky, niekoho možno priam provokuje. Čo je to za ceremóniu, kto je to biskup, kto je tento nový metropolita?

Biskup nie je len nástupcom svojho predchodcu v úrade, ale predovšetkým je nástupcom apoštolov, ba čo viac - je obrazom samého Krista uprostred Božieho ľudu. Preto to rúcho, žezlo, koruna. Neslúžia na osobnú okrasu, ale ako sprítomnenie, ako symbol večnej prítomnosti Krista, veľkňaza a kráľa. Biskup svoj úrad získava tzv. apoštolskou postupnosťou, teda vkladaním rúk svätiaceho biskupa a ďalších biskupov spolu-svätiteľov.

Dnešná prítomnosť apoštolského nuncia, teda reprezentanta Svätého Otca, i zástupcu rímskeho Dikastéria pre východné cirkví, prítomnosť hláv viacerých východných cirkví sui iuris a – na naše pomery – nevídaného množstva biskupov, teda nie je náhodná. Dnes sme svedkami nielen ďalšej biskupskej vysviacky aké Slovensko  periodicky zažíva pri obsadzovaní biskupských stolcov. Dnes dostáva nové vedenie nielen jedno biskupstvo, ale celá gréckokatolícka metropolitná cirkev sui iuris na Slovensku. A je to prvá hlava cirkvi sui iuris, prvý východný metropolita v dejinách, ktorý je vysvätený na Slovensku. Áno, lebo náš prvý arcibiskup byzantského pôvodu, svätý Metod, bol pred 1155 rokmi vysvätený nie na Slovensku, ale pápežom v Ríme. A  historicky prvý gréckokatolícky metropolita, mons. Ján Babjak prijal biskupské svätenie pred 21 rokmi priamo z rúk pápeža, svätého Jána Pavla II. tiež v Ríme, avšak bol vysvätený do úradu prešovského biskupa, a až o päť rokov neskôr bol povýšený na arcibiskupa, spolu s povýšením celej našej cirkvi na metropolitnú úroveň.

Dnes teda biskupskou vysviackou preberá štafetu vedenia prešovskej archieparchie a celej slovenskej gréckokatolíckej metropolitnej cirkvi sui iuris otec Jonáš Maxim,  mních studitského ustavu, teda studitskej rehole, doterajší igumen Sväto-Uspenskej Univskej lavry.

Zaradenie do nepretržitej reťaze apoštolskej postupnosti - to je ten najväčší dar, ktorý možno niekomu v cirkvi odovzdať.  Otec Jonáš, považujem si za veľkú česť, že si ma vybral na odovzdanie tejto apoštolskej postupnosti vkladaním mojich rúk. Odteraz budeme už nielen priateľmi, ako doteraz, ale skutočne aj bratmi, v istom zmysle takmer na úrovni pokrvných bratov, keďže od dneška máme aj spoločný biskupský rodokmeň, sme v jednej línii siahajúcej k apoštolom a teda ku Kristovi.

V tejto našej vetve, ktorá sa vinie od apoštolských čias cez stáročia až k línii konštantinopolských patriarchov, a ktorá je od čias znovuobnovenej jednoty viacerých východných cirkví detailne menovite doložená už od 16. storočia, sa nachádzajú  aj mená arcibiskupov i biskupov celého spektra gréckokatolíckych cirkví strednej a východnej Európy.

Nájdeme tu predstaviteľov ukrajinskej cirkvi ako bol veľký metropolita, ctihodný Boží služobník Andrej Šeptyckyj, sú tu jeho predchodcovia, protagonisti Brest-litovskej únie Michal Rogoza a Ipatij Potij,  nachádzame tu mená biskupov rumunskej i chorvátskej gréckokatolíckej cirkvi ako Grigore Maior a Vasilij Božičkovič, ktorí boli spolu s mukačevským biskupom Andrejom Bačinským účastníkmi našej Viedenskej synody, ktorá pred 250 rokmi upravila právne normy pre gréckokatolíkov uhorského kráľovstva.

V reťazi našich spoločných „apoštolských predkov“ je aj meno jedného z dvoch tvojich biskupských spolu-rodákov zo spišskej Olšavice, biskupa našej materskej mukačevskej eparchie z druhej polovice 18. storočia, Michala Manuila Olšavského, staviteľa mariapóčskeho sanktuária a veľkého bojovníka za obranu  a nezávislosť mukačevskej eparchie.

Brest-litovská únia Ukrajincov a Bielorusov, Marčianska únia Srbov a Chorvátov, Transylvánska únia Rumunov, Užhorodská únia, ku ktorej sa hlásia Rusíni na Zakarpatí i Slovensku, či Srbsku, Slováci i Maďari vo svojich národných štátoch, ale aj potomkovia všetkých týchto etnických skupín v dnešných Čechách či v Spojených štátoch – to sú historické míľniky našich dnešných cirkví sui iuris, reprezentovaných tu zhromaždenými biskupmi i našim už spomenutým spoločným biskupským rodokmeňom.

Ako gréckokatolíci na Slovensku sa okrem toho všetkého cítime nielen dedičmi ducha týchto únií a bratmi našich gréckokatolíckych spoluveriacich, ktorí sa k nim hlásia. Pre nás je našim ekleziologickým modelom spojenie východnej duchovnosti, liturgie a disciplíny s reálnou administratívnou jednotou s rímskym biskupom, a cez neho s celou Katolíckou cirkvou, tak ako ho svojou misiou  predurčili už naši vierozvestci, solúnski bratia, svätí Cyril a Metod.

Nič sa nedeje náhodou. Všetky tieto a ďalšie mená z histórie, všetky tieto duchovné i cirkevnoprávne súvislosti sa dnes spojili do jedného toku milosti Svätého Ducha, ktorým ťa „Božia milosť, ktorá zdokonaľuje všetko slabé“ – Božestvennaja blahodať jaže vsehdá nemoščnaja isciľajuščaja -  ustanovila za prešovského arcibiskupa-metropolitu.

Nie vždy nosím pri liturgii biskupský prsteň, ale dnes som úmyselne zobral ten, ktorý som dostal pri mojej biskupskej vysviacke pred takmer 15 rokmi, pri oltári baziliky Santa Maria Maggiore, pri oltári na ktorom pápež Hadrián posvätil liturgické knihy v reči našich predkov. V tomto prsteni sú uložené relikvie našich biskupov - mučeníkov, tvojich predchodcov, blahoslavených  Vasiľa Hopka a Petra Pavla Gojdiča. Aj oni  tu teda boli s nami biskupmi, aj oni sa teda takto symbolicky dotýkali tvojej hlavy vo chvíli biskupskej vysviacky.

Práve meno biskupa Gojdiča ma privádza aj k inej súvislosti, ktorá vás spája. Aj Gojdič, začal  svoju službu v Prešove, kde ako vzdelaný a horlivý mladý celibátny kňaz logicky mohol očakávať istý - nazvime to - kariérny postup. Rozhodol sa mu uniknúť tým, že si zvolil rehoľné povolanie. Gojdič si vybral rehoľu baziliánov na dnešnej Zakarpatskej Ukrajine, vtedy ešte nazvanej Podkarpatská Rus, na sľuby sa pripravoval v haličskom Krechivskom kláštore a navštevoval baziliánske kláštory vo Ľvove Dobromyli, Krystonopyli a Peremyšli.  Gojdič sa pred  víziou kariéry uchýlil do kláštora.

Nič nového v dejinách cirkvi. Aj svätí Cyril a Metod, obaja v najlepšom rozbehu ich kariéry, takpovediac ušli – jeden z cisárskeho dvora a druhý z kniežacieho úradu - aby sa utiahli do kláštora. Božie plány však boli i v prípade našich vierozvestov, najmä nášho prvého arcibiskupa sv. Metoda, ale i nášho nedávneho prešovského biskupa blahoslaveného Petra Pavla Gojdiča iné. Mníšska fáza ich života v ústraní bola len akousi predohrou ich vstupu na verejnú scénu cirkvi. V dramatickej histórii našej cirkvi mali obaja zohrať dôležitú úlohu. Kláštorné ticho, plný modlitebný a liturgický život, osobná askéza, poslušnosť predstaveným i otcovská starostlivosť o podriadených bratov – to je od stáročí považované vo východných cirkvách za najlepšiu prípravu na vedenie celej cirkvi. Tak tomu bolo v ich prípade i v mnohých ďalších – a to aj v univskej lavre z ktorej prichádzaš. Z posledných štyroch predstavených vášho kláštora v priebehu 15 rokov boli traja povolaní do biskupskej služby, jeden z nich, otec Benedikt je jedným z trojice svätiteľov.

História sa teda dnes znovu opakuje, otec Jonáš.

Pred dvadsiatimi rokmi si sa ako mladý prešovský kňaz, po získaní licenciátu a po niekoľkých rokoch práce formátora v kňazskom seminári, rozhodol utiahnuť do ticha kláštora. Opustil  si miesto špirituála, opustil si miesto odborného asistenta na teologickej fakulte, opustil si domovskú eparchiu i vlastnú krajinu a zvolil si skrytosť mníšskeho života. Vybral si si kláštor, ktorý sa v gréckokatolíckej cirkvi najviac približuje tradícii pôvodného východného mníšstva. Načúval si pritom, možno vedomky, možno nevedomky, hlas encykliky Orientale Lumen svätého Jána Pavla II., ktorý volal po obnovení tradičných foriem východného mníšstva. Možno by si niekto kládol otázku, či to nebol pokus o duchovný úkryt? Ak áno, tak tento ti veľmi nevyšiel, a to celkom pochopiteľne, keďže svieca nepatrí pod mericu a preto ani tvoje dobré vlastnosti a schopnosti sa nedali ukryť a čoskoro ťa priviedli od jednej úlohy k druhej aj v rámci kláštorného spoločenstva.

Prešiel si cez úrad magistra novicov, predstaveného pustovne i studitských spoločenstiev a farností vo Ľvove,  aby si nakoniec, po dokončení doktorandských štúdií v Ríme, bol zvolený tvojimi rehoľnými bratmi k úlohe igumena, teda hlavného predstaveného všetkých mníchov studitského ustavu na Ukrajine. Je pozoruhodné, že najdôležitejší ukrajinský gréckokatolícky kláštor si vybral v týchto neľahkých časoch za predstaveného mnícha zo Slovenska.

Viedol si tento kláštor počas epidémie covidu aj v posledných dvoch vojnových rokoch, keď sa kláštor stal miestom úkrytu a pomoci pre stovky vojnových utečencov. Ale ani to nie je nič nového pre studitských mníchov. Počas druhej svetovej vojny sa v kláštore pred nacistami ukrývali židovské deti. Deti, ktoré možno doma hovorili v jazyku jiddiš, ktorý je blízky stredovekej nemčine. Počas terajšej ruskej agresie ste prichýlili rodiny z prevažne pravoslávnej východnej Ukrajiny, rodiny, ktorých rodnou rečou je neraz ruština.  Univský kláštor sa pod tvojim vedením tak znovu stal jedným z mnohých majákov ľudskosti, ktorá prekračuje konfesionálne i etnické obmedzenia. To je najvýrečnejšia odpoveď na neľudskú agresiu, vedenú aj v mene etnickej či konfesionálnej dominancie. Tvoj kláštor sa súčasne stal miestom adresnej humanitárnej pomoci a to aj zo Slovenska, aby tak aj Slovensko, aj naša cirkev,  cez tento kláštor pomáhali obetiam vojny na Ukrajine humanitárnymi darmi. Teraz  tento kláštor vracia svojho predstaveného, ako duchovný dar Ukrajiny pre našu Cirkev, pre celé Slovensko.

Tvoj menovec, prorok Jonáš, cítil, že je povolaný k ohlasovaniu pokánia pre Ninive, ale chcel sa tejto úlohe vyhnúť. Vybral sa za more,  až kamsi do Taršišu. Ale Pán mal pre neho iný plán. Ninive. Aj ty si sa v mladosti vybral, nie za more, ale za hory, za Karpaty. Pán si ťa tam počas 20 rokov pripravoval, aby si nakoniec zakotvil opäť doma, v Prešove. Jonášovi Pán povedal: „Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a zvestuj mu zvesť, ktorú ti ja poviem!“ (Jon 3,2) Tebe zaznel Boží hlas prostredníctvom hlasu a povolania rímskeho biskupa, pápeža Františka.  Nie Ninive, ale Prešov. „Vstaň, choď do Prešova, vráť sa na rodné Slovensko a zvestuj mu Kristovu blahozvesť!“

Čo ťa tu dnes čaká?

Čaká ťa tu Boží ľud, ktorý v tebe chce vidieť svojho duchovného pastiera, vodcu, správcu, ochrancu, ktorý ho povedie v týchto nie ľahkých časoch. Ale boli vlastne niekedy pre našu Cirkev „ľahké časy?!“

Čakajú ťa kňazi, tvoji najbližší spolupracovníci, ktorí ťa budú volať otcom a vladykom, a ktorí od teba toto otcovské i správcovské – láskavé ale i rozhodné - vedenie očakávajú.

Čakáme na teba aj my, biskupi, aby sme tak tvojim príchodom mohli obnoviť činnosť Rady hierachov, najvyššieho orgánu našej  metropolitnej cirkvi.

Čaká ťa cirkev na Slovensku, pretože vysviackou sa stávaš aj členom Konferencie biskupov Slovenska. Veríme, že Tvoja  pokora, vážnosť, duchovná skúsenosť, pravovernosť i horlivosť budú tu cenným prínosom.

Stávaš sa biskupom, pastierom Božieho stáda. Ako sme čítali v dnešnom evanjeliu, Kristus je jediná brána, ktorá vedie do Božieho ovčinca i na životodarnú pastvu – len cez neho sa vchádza i vychádza.

Biskup je v Cirkvi obrazom Krista – jeho úlohou je otvárať bránu Božieho kráľovstva.

Architektonickým vyjadrením tohto evanjeliového symbolu je usporiadanie liturgického priestoru v našich chrámoch s ikonostasom a tzv. cárskymi dverami.

Dnešné evanjelium, okrem toho že hovorí o dobrom pastierovi a verných ovečkách uvádza aj  ďalšie kategórie osôb:  zlodej, nájomník, nádenník, vlk a ovce z iného ovčinca.

Zlodej prichádza aby kradol a ničil.

Nájomník ovce opúšťa a uteká.

Nádenníkovi nezáleží na ovciach.

Vlk ich trhá a rozháňa.

Ovce z iného ovčinca sú tie, ktoré sa zatúlali, nepočúvajú hlas skutočného pastiera.

Milý otec Jonáš. V čase, ktorý ti Pán dožičí na metropolitnom stolci, a ktorý vyprosujeme aby bol dlhý a využitý v plnosti, stretneš mnohé z týchto postáv a postavičiek, ktoré sa obšmietajú okolo Božieho stáda a niekedy  prenikajú do jeho radov.

Zlodejov zastav už na bráne. Spoznáš ich.  Tvária sa sebaisto, aby unikli pozornosti, skúmajú terén, každú škáru v plote či chvíľkový nedostatok ostražitosti zo strany pastiera. Radi odpútavajú pozornosť na nepodstatné veci. Aby ovečky nebľačali, keď ich kradnú, tak im pod nosom mávajú trsom šťavnatej trávy, teda zvodných a presvedčivých rečí, sľubujú im pastvu na bezhraničných pláňach ničím neobmedzenej slobody a pomaly ich vyvádzajú z košiara na cestu k bitúnku. Milo sa im usmievajú do očí ešte aj v chvíli, keď im kladú na krk nôž, ktorým ich podrežú.

Nájomníkov a nádenníkov odhalíš tiež dosť rýchlo.  Možno dokonca aj medzi tými, od ktorých by si očakával, že  by mali nezištne a horlivo pásť tú časť Božieho stáda, ktorú si im ako hlavný pastier zveril. Spoznáš ich podľa toho, že to tak trochu flákajú a akosi zriedka sú pri ovciach, a ich ovečky sú zanedbané a nezaopatrené. Nehovorím ti, aby si ich hneď vyplatil a poslal kade ľahšie.  Daj im šancu... povzbuď ich, ukáž im svoj príklad. Možno sa v nich zobudí spomienka na ideály s ktorými kedysi vstupovali do pastierskej služby. Možno ich srdce ešte celkom nezľahostajnelo.

S vlkmi je to beznádejné. Ich nátura je už raz taká. Na nich platí len pastierska palica, ktorou ich pošleš kam patria. Nech si lovia v svojom lese, nech sa živia trebárs mrcinami, ako to majú vo zvyku, ale ovciam nech dajú pokoj. Rátaj však s tým, že to s nimi ale nebude ľahké. Útočia ako svorka, raz hryzne jeden raz druhý, raz do ovce raz do pastiera. Tvrdia, že nie sú organizovaní, ale dobrý pastier o tom vie svoje. Dnes si už ani nedávajú námahu zohnať si nejaké ovčie rúcho, aby sa doň na oklamanie zahalili.  Dávajú to na hulváta, za bieleho dňa. Vedia totiž, že sú chránení, sú prakticky nedotknuteľní, nech by bolo aj jasné, akú škodu robia v košiari.

Ovce z iného ovčinca možno častokrát ani nevedia, ako sa doň zatúlali. Možno sa to len kedysi dávno pastieri pohádali a každý si urobil ten svoj. Si tu nato, aby si každému pripomínal, že bezpečný ovčinec je len jeden, ten Kristov. Možno je čas aj na Slovensku prestať hovoriť o čiernych ovciach – možno sú len zablatené, lebo sa zatúlali a nikto ich dostatočne nehľadal. Možno čakajú práve na teba.

Milý otec Jonáš. Otvára sa pred tebou nová cesta, plná výzev a očakávaní.  My ktorí ťa dnes na ňu vítame vnímame v tvojom príchode presne to čo sa očakáva od každého Božieho služobníka, ktorému je zverený posvätný biskupský úrad. Tento úrad je znakom a miestom priameho spojenia s Kristom a preto svojim spôsobom prevyšuje aj ten kráľovský ku ktorému sa niekedy upierajú obdivné zraky romantických nostalgikov, či zvedavé zraky mediálnych mágov pri príležitosti občasných  korunovácií. Kým od kráľov očakávame garanciu tradície, stability, kontinuity, vážnosti, autority – od teba všetci očakávame nielen všetko to, ale ešte oveľa viac, teda to, aby si bol v plnej miere živým obrazom Krista, Dobrého Pastiera, kráľa a veľkňaza, obetujúceho seba samého za zverený ľud.

Nech ťa na tejto ceste sprevádza Božia milosť, ktorú ti dnes všetci vyprosujeme a dar Svätého Ducha, udelený vkladaním mojich rúk spolu s rukami ostatných bratov biskupov.

Axios ... Ispola eti despota!

• Predch.
• Nasl.