V talianskom origináli je tretia kapitola dokumentu Fiducia supplicans nazvaná:

Le benedizioni di coppie in situazioni irregolari e di coppie dello stesso sesso

Požehnanie párov ..... a párov rovnakého pohlavia

Jednotlivcov požehnávať môžeme, aj to robíme roky. Prichádzajú za nami – za kňazmi, hľadajú riešenia.

Pár, ktorý žije v hriechu, či už sú to manželia, ktorí žijú v druhom nesviatostnom manželstve, alebo by to boli dvaja homosexuáli, požehnať nemôžem!!!

Nemôžem požehnať ich hriech, lebo žijú v ťažkom hriechu.  

V hriechu nemôžeme stretnúť nič dobrého, ani nového. Hriech bol vždy hriechom a vždy hriechom bude.

Potrebujeme rešpektovať pravdu KKC, ktorý je stále záväzný.

Aj my kňazi potrebujeme byť pravdivými hlásateľmi Božej pravdy a nie moderných výstrelkov, ktoré nie sú kompatibilné s učením Ježiša Krista. 

Nemôžeme sa vyjadrovať alibisticky, ale jednoznačne. Náuka Cirkvi musí byť jasná, nie mätúca.

Všetci chceme pomáhať slabým ľuďom - hriešnikom, ale nemôžeme schvaľovať hriech.

Rád požehnám homosexuála, ktorý chodí ku mne na svätú spoveď. Žije so svojou orientáciou, rešpektujem ho, snaží sa žiť čisto, nie je dôvod nedať mu rozhrešenie, nie je dôvod ho nepožehnať.

Ak by začal žiť s iným homosexuálom intímnym životom, nemôžem požehnať ich hriešny život žijúci v páre.

Lebo by žili podľa učenia KKC a Svätého Písma v ťažkom hriechu. Tak učí Katolícka Cirkev.

Boh nás zaväzuje - aj nás kňazov, aby sme predkladali Pravdu Božieho slova.

Učenie Cirkvi nemôže byť dvojzmyselné!

Vaše áno, musí byť áno, vaše nie musí byť nie!

Kongregácie pre náuku viery na  pochybnosť ohľadom požehnávania zväzkov osôb rovnakého pohlavia zverejnila v Ríme, v sídle Kongregácie pre náuku viery, 22. februára 2021, na sviatok Katedry sv. Petra, apoštola toto:

NA POLOŽENÚ OTÁZKU: Disponuje Cirkev mocou udeľovať požehnanie zväzkom osôb rovnakého pohlavia? - SA ODPOVEDÁ: Negatívne.

Dokument pokračuje: Nie je dovolené udeľovať požehnanie vzťahom alebo partnerstvám, hoci aj stabilným, ktoré zahŕňajú praktizovanie sexuality mimo manželstva (t. j. mimo nerozlučného zväzku muža a ženy, z vlastnej podstaty otvoreného pre odovzdávanie života), ako je to v prípade zväzkov osôb rovnakého pohlavia. (Vyjadrenie cituje KKC bod 2357: Tradícia opierajúc sa o Sväté Písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, "že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené". Sú proti prirodzenému zákonu. Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať.)

O niekoľko dní bude 100. výročie narodenia otca Kardinála Jána Chryzostoma Korca. Tento muž trpel pre Pravdu – pre Ježiša Krista. Bol verný Ježišovej Pravde, pre túto pravdu trpel v komunistickom väzení. Vždy bol morálnou oporou, aj keď duli vetry. Učil ma žiť v Božej Pravde, dôverovať Bohu. Nebol to krivý muž, ktorý by šiel kam vietor, tam plášť. Veľa naučil našu generáciu, ako neohýbať chrbát... Vetry dujú aj dnes, sú krivé charaktery, ktoré sa ohýbajú. Kardinál ma učil vernosti Ježišovým slovám: Pravda vás vyslobodí.

Kristovu Cirkev nikto nezničí.

S Kristom sa neprehráva.

Aj keď dujú vetry,

Kristovo učenie evanjelií

objasňované Tradíciou, je nemenné.

Rudinská, 10. januára 2024 

                                                                     JCDr. PaedDr. Jozef Bagin, PhD.,

                                                                        dekan - farár, cirkevný sudca   

Vyjadrenie Mons. Jána Babjaka, SJ, emeritného arcibiskupa

Vladyka Ján Babjak, SJ, emeritný arcibiskup sa v Litmanovej otvorene vyjadril k dokumentu Fiducia supplicans. Vo svojej homílii na Hore Zvir povedal otvorenú pravdu. Citát je z jeho homílie:

„Ale, žiaľ, aj Cirkev sa zmieta. Drahí bratia a sestry, prepáčte mi, ale musím sa vyjadriť k niečomu veľmi zlému a nebezpečnému aj v Cirkvi. To, čo sa udialo pred Vianocami vo Vatikáne, napriek tomu, že kongregácia v roku 2021, Kongregácia pre náuku viery, s podpisom pápeža vydala vyhlásenie, že nie je možné požehnávať homosexuálne páry, lebo hriech sa nemôže požehnávať, ale päť dní pred Vianocami tá istá kongregácia toto zmenila.

Čo to však znamená? Že sa už môže požehnávať hriech? Pýtam sa, kde sa to uberá Cirkev?

Žiaľ vidíme, že nielen tento svet nejde správnou cestou, ale musíme priznať, že aj Cirkev sa odkláňa od nemenných Božích právd a zásad. Lepšie povedané, že – iba niektorí v Cirkvi.

Laici, kňazi, biskupi, kardináli a teraz dokonca i sám pápež.

Je to nepochopiteľné. Veď to narobí kopu chaosu a zmätku, a hlavne – diabol bude ryžovať pri odpade viery u mnohých ľudí. Takým spôsobom podľa mňa čaká Cirkev veľké delenie, bolestné delenie. Ale som presvedčený, že drvivá väčšina biskupov zostane verná pravovernému učeniu Cirkvi a že v tej vernosti budú viesť aj veriaci Boží ľud. Preto sa vždy pri modlitbe svätého ruženca, modlím za jednotu katolíckej Cirkvi.

A dokonca už je aj takým verejným tajomstvom, že sú snahy vytvoriť akúsi univerzálnu cirkev, do ktorej by sa mali zliať jednotlivé cirkvi. Je to – blud! Nedá sa to ináč nazvať.“

Prečo odmietam požehnávať páry rovnakého pohlavia ako to „povoľuje“ vyhlásenie Fiducia supplicans.

Vyhlásenie Dikastéria pre náuku viery Fiducia supplicans povoľuje požehnanie párov rovnakého pohlavia. A práve toto požehnanie odmietam z teologických dôvodov.

Nemôžem s dobrým svedomím súhlasiť a prijímať túto novozavedenú náuku, ktorá nevychádza ani zo Svätého Písma, ani z posvätnej Tradície, ani z posvätných kánonov synod a všeobecných koncilov katolíckej Cirkvi, ale zo sociológie, antropológie a – ako to výslovne uvádza tento teologicky sporný dokument – z „pastoračnej vízie pápeža Františka“. A tie nemôžu byť zdrojom viery – ani orthodoxie ani orthopraxe.

Každé požehnanie prichádza od Boha a sa koná v mene Boha – a ono skutočne zostupuje na celé Božie stvorenie, v poriadku (taxis), aký mu dal Boh. Aj biblicky sa beracha (požehnanie) udeľuje na všetko, čo je súčasťou seder olam (poriadku vesmíru).

 „Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel“ (Jak 1, 17).

Požehnanie možno skutočne udeliť všetkému a každému: aj zvieratám, rastlinám, materiálnym veciam, najmä predmetom určeným na posvätný kult, a osobitne človeku, každému jednému, kto oň v bázni prosí, a to aj prirodzenému zväzku muža a ženy v manželstve či vnútri prirodzeného rodinného spoločenstva.

Preto ako kňaz môžem požehnať všetko to, čo Boh požehnal na siedmy deň: a to vnútri a podľa Bohom ustanoveného poriadku prírody a prirodzeného Božieho zákona.

A do tohto nijako nepatrí to, čo tomuto prirodzenému poriadku odporuje: a to sú protiprirodzené homosexuálne pseudomanželstvá, partnerstvá, vzťahy a páry. Rovnako tak každé iné protiprirodzené zväzky a páry: incestné, pedofilné, polygamické, a pod. Veď aj oni sa môžu rovnakou logikou dožadovať požehnania tvrdením, že aj oni sú „iregulárnymi“ zväzkami či vzťahmi, ktoré o toto požehnanie žiadajú pre také isté a týmto dokumentom legitimizované dôvody, aké sú v ňom eufemisticky uvedené.

Rovnako ako ja sa o tomto v zmysle prirodzeného Božieho poriadku a zákona vyjadril aj kardinál Müller, predošlý prefekt Kongregácie pre náuku viery, ktorý si na rozdiel odo mňa mohol dovoliť povedať, že v prípade povolenia žehnať takéto páry, priečiace sa Božiemu prirodzenému poriadku, ide o rúhanie: „Požehnanie homosexuálnych párov je „nemožné“ a predstavuje rúhanie.“ A ďalej: „Požehnanie súvisí s poriadkom, ktorý Boh vytvoril a ktorý vyhlásil za dobrý. Tento poriadok je založený na sexuálnej odlišnosti muža a ženy, ktorí sú povolaní byť jedným telom. Požehnať realitu, ktorá je v rozpore so stvorením, je nielen nemožné, je to rúhanie.“

Kardinál Robert Sarah sa na sviatok Zjavenia Pána vyjadril “Nie sme proti pápežovi Františkovi, ale pevne a radikálne sme proti heréze, ktorá vážne podkopáva Cirkev, Kristovo Telo, pretože je v protive ku katolíckej viere a Tradícii.“

A áno, požehnanie možno udeliť a aj udelím aj človeku s homosexuálnou orientáciou, ako to cirkev udeľovala aj doposiaľ (na to nebolo treba tohto dokumentu). Ani takémuto človeku, nemožno odoprieť požehnanie v jeho zápasoch, nádejach a bolestiach, ak oň stojí a prosí. Veď aj on v sebe nesie Boží obraz a aj on bol vykúpený tou istou krvou Kristovou. No ako ho možno požehnať ako človeka, jednotlivca, a to priamo, liturgicky, nemožno požehnať takýto pár, a to ani zavedením nejakej para-eulogie, ktorá je len pseudo-eulogiou.

Samotný dokument dokazuje, že požehnanie takýchto zväzkov nie je možné, keďže zavádza po prvý krát od stvorenie sveta požehnanie homosexuálnych párov (ktoré Boh sankcionuje kliatbou) a prvý krát po dvoch tisícoch rokov od nášho Vykúpenia a trvania Kristovej Cirkvi úplne nový typ kňazského požehnania, a to akési neliturgické, spontánne.

Avšak to odporuje celej tradícii teologickej, kánonickej aj liturgickej, ohľadom požehnaní, ktoré cez biskupov a kňazov z moci Kristovej a milosti Ducha svätého od Otca svetiel udeľuje Cirkev. Je jedno, či je kňaz v chráme, či mimo chrámu, či má štólu alebo je odetý turisticky či pracovne, vždy je požiadaný žehnať sicut sacerdos (ako kňaz), a teda in persona Christi (v osobe Krista). Ani požehnania a rozhrešenia nahého sv. Maximiliána Kolbeho v nacistickom bunkri smrti, kde umieral s ďalšími spoluväzňami, neboli polopožehnania či polosviatosti, ale pravé a plné liturgické úkony.

Cirkev rukami biskupa a kňaza nežehná ako neliturgická babka korenárka, ale vždy žehná liturgicky, lebo Cirkev je bytostne sviatostná, sama je mysterion, sacramentum.  Nikdy nekoná sine Christi, sed in sinu Christi (nie bez Krista, ale na hrudi Kristovej)

Dikastérium teda zavádza úplne nový, doposiaľ neznámy typ požehnania, odlišný od liturgického. Nejde teda o vývoj vnútri dogmy, in se, ako sa to snaží predstaviť, ale o niečo doložené a primyslené zvonka, z dôvodov a zdrojov, ktoré nie sú pre Cirkev zdrojom viery. A ani rímsky biskup nemá mandát meniť či doplňovať Božie zjavenie. Samotný dokument priznáva, že zavedenie tohto nového, tzv. neliturgického či spontánneho požehnania je „broadening“ (rozšírenie), „enrichment“ (obohatenie) a „innovation“ (inovácia, zavedenie novoty) do chápania požehnania, a to na základe osobnej pápežovej pastoračnej vízie.

Napokon sám kardinál Fernandez, autor dokumentu, proti ktorému svojho času samotná Kongregácia pre náuku viery viedla spis pre jeho sporné teologické náhľady na sexualitu, priznal, že dokument mal byť odpoveďou na snahy nemeckej synodálnej cesty zaviesť po vzore belgickej cirkvi oficiálne liturgické požehnania partnerstiev rovnakého pohlavia, ktorá ako odpoveď zlyhala, neuspokojila nemeckú cirkev, tá sa rozhodla to vnímať ako otvorenie cesty k ďalšiemu vývoju až k úplnému zrovnoprávneniu týchto partnerstiev so sviatostnými manželskými zväzkami. Nielenže to bol zbytočný a neúspešný kompromis na zabránenie nemeckej schizmy (hoci v pravde viery nikdy nemožno robiť kompromisy), ale priniesol ďalší chaos, sklamanie, veľký odpor a riziko schizmy vo veľkej časti cirkvi. Treba aspoň oceniť dobrý úmysel pp. Františka nejakým spôsobom zabrániť nemeckej schizme.

Následná klarifikácia kard. Fernandeza je skôr kľučkovaním zajaca, kde chce definovať ním novozavedené „neliturgické“ požehnanie na akési pár sekundové gesto ruky s už konkretizovanou modlitbou, ktorá síce môže pôsobiť upokojujúco pre pobúrených biskupov, kňazov a Boží ľud, ale zároveň paradoxne popiera to, čo dokument hovorí. Bola by škoda, keby tak veľké množstvo vyhlásení a úkonov pp. Františka, ktoré potrebujú klarifikácie vytvárali rozpačitý obraz chaotickosti, akoby to mal byť atribút jeho pontifikátu,  čo by zatienilo toľkú jeho veľkodušnosť a lásku ku chudobným, ktorá by inak bola práve tým pamätným atribútom.

Pre autentické magistérium sa podľa pravidla katolicity (ako ho definoval sv. Vincent Lerinský: že za katolícke sa považuje to, čo bolo verené vždy, všade a všetkými) vyžaduje súhlasný úsudok, konsenzus otcov. A tento konsenzus pri tvorbe tohto dokumentu nebol vyžadovaný. Na nijaký sa neodvoláva: ani na posvätnú Tradíciu a učenie otcov, ani nevyjadruje konsenzus biskupov, a je proti sensum fidei Božieho ľudu. Sotva je osobná pastoračná vízia pp. Františka, ktorú ako zdroj učenia uvádza Fiducia supplicans, postačujúca pre autentické magistérium. Úloha Petrovho úradu je byť arbitrom v sporných otázkach, v jasnom (nie nejednoznačnom) učení pre jednotu cirkvi. A nie byť pôvodcom sporných otázok a ešte spornejších riešení, vedúcich k zmätku a nejednote v cirkvi.

Zmätočnosť, plná eufemizmov, je v takomto doktrinálnom vyhlásení (a doktrinálnym ho nazval sám kard. Fernandez) neprijateľná. Pápež Pius VI, v Auctorem fidei, 28. august 1794 píše: „aby sa odhalili takéto osídla bludu, ktoré sa objavujú s istým opakovaním v každom storočí, nijaký iný spôsob nie je potrebný, než tento: vždy, keď je potrebné odhaliť tvrdenia, ktoré maskujú nejaký predpokladaný omyl alebo nebezpečenstvo pod závojom nejednoznačnosti, treba odsúdiť zvrátený význam, pod ktorým sa maskuje omyl, ktorý je v protiklade s katolíckou pravdou.“

Jednoducho bez toho, aby sme v pokore uznali limity aj omyly pri vykonávaní Petrovej služby primátu, sa nedá pohnúť ďalej. Najlepším limitom je práve skutočná synodalita, po ktorej volá aj pp. František, na ktorú ale zabudol, keď nesynodálne a bez konzultácie s biskupmi a kardinálmi vydal tento dokument. Keby sa dokument najprv predložil synode a konzultoval, neboli by teraz zmätky v Cirkvi, protesty a odmietania zo strany biskupských konferencií a množstva aj západných biskupov, ani pohoršenia v Božom ľude, aké tu neboli už stáročia. Dokument odmietli všetci biskupi Afriky, Maďarska, Ukrajiny, Poľska, a aj množstvo biskupov po celom svete. Jeho všeobecné neprijatie je znakom nekatolicity tohto dokumentu. A spolu s nimi ho odmietam aj ja.

To je dráma, ktorú Cirkev prežíva. Ale proti kríze, vyvolanej tými, ktorí vnášajú zmätok do zjavenej pravdy, chcú niektorí ako riešenie ponúknuť vytváranie svojich para-cirkví (akýchsi povedľa-cirkví), šitých podľa svojej miery. A je ich nemálo. Či samozvaný „byzantský patriarchát“, či arcibiskup Viganó a iní. V bolestiach Cirkvi, ktorých viditeľný rozmer sa prekrýva s jej zápasom s neviditeľným nepriateľom, je jej trhanie, oddeľovanie pre nájdenie si akéhosi domnelého ostrova pravovernosti mimo Cirkvi nie riešením, ale prehlbovaním tejto krízy a ďalšou ranou na Kristovom tele. Takéto mylné riešenia sa v histórii  Cirkvi už viac ráz stali. Slovami veľkého pp. Benedikta XVI. v jeho liste venovanom sexuálnemu zneužívaniu a zverejnenom v apríli 2019: "Čo musíme urobiť? Musíme vytvoriť inú cirkev, aby sa veci dali do poriadku? Tento experiment sa už uskutočnil a vždy zlyhal. Iba láska a poslušnosť nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi nám môžu ukázať správnu cestu". A táto láska a poslušnosť pramení z vytrvalosti v Pravde vnútri Katolíckej cirkvi, aj v prežívaní jej bolestí s ňou a v nej, nie v trhaní sa od nej.

Na slávnosť Zjavenia Pána, 6. januára 2024.                               

                                                                                                                                ThLic. Mgr. Jozef Šoška, katolícky kňaz

• Predch.
• Nasl.