Spoznávame pátra Vendelína Javorku
"Buď misionárom tam, kde si"
8 1949 - 1966
Na ďalekom severe
Páter Javorka ostal v Temlagu asi rok a pol. V roku 1949 ho previezli do severnej oblasti, kde sa rozprestierala sieť pracovných táborov pri veľkých riekach Pečora a Ussa okolo sídlisk Abez a Inta v Komijskej autonómnej sovietskej socialistickej republike. Kým trestanecký komplex Temlag v strednom Rusku krátko po vojne zrušili, na severe sa počet nevoľníkov v rokoch 1946 - 1950 zvýšil na niekoľko miliónov. Veľkú časť tvorili politickí väzni.
Medzi nimi boli zajatí vojaci generála Andreja Vlasova, ktorý spolupracoval s nacistami, ďalej ruskí repatrianti, ktorí sa vrátili z nútených prác v Nemecku, disidenti zo spojeneckých krajín, nemeckí a japonskí vojnoví zajatci, ako aj ruskí emigranti, ktorí sa vrátili domov a dožili sa nepríjemného prekvapenia.
Klikni sem a pozri stránku o Vendelínovi Javorkovi
Gulagy boli rozsiahlym systémom pracovných táborov vytvorených v Sovietskom zväze, ktoré spravovala tajná polícia NKVD a neskôr ministerstvo vnútra. Najväčší rozmach dosiahli za vlády Josifa Stalina, najmä v 30. až 50. rokoch 20. storočia. Do gulagov boli posielaní politickí väzni, odporcovia režimu, duchovní, príslušníci národnostných menšín, vojnoví zajatci, ale aj obyčajní ľudia odsúdení za drobné priestupky alebo na základe vykonštruovaných obvinení.
Hlavným účelom gulagov nebolo iba izolovať nepohodlné osoby, ale aj využívať ich ako zdroj takmer bezplatnej pracovnej sily. Väzni pracovali pri ťažbe zlata, uhlia a niklu, pri výstavbe železníc, ciest, priehrad, baní či pri odlesňovaní rozsiahlych oblastí Sibíri a Ďalekého východu. Podmienky boli často mimoriadne kruté – hlad, vyčerpanie, choroby, mráz a nedostatok zdravotnej starostlivosti si vyžiadali milióny obetí. Gulagy sa stali jedným zo symbolov totalitnej represie sovietskeho režimu.
Pastiersky list k Roku pátra Vendelína Javorku
Jedným z najznámejších svedectiev o tomto systéme je dielo
Súostrovie Gulag od Alexandra Solženicyna.
Autor v ňom na základe vlastných skúseností a výpovedí stoviek bývalých väzňov opísal fungovanie sovietskeho represívneho aparátu od zatýkania cez vyšetrovanie až po život v táboroch. Kniha, vydaná na Západe v roku 1973, otriasla verejnou mienkou a významne prispela k odhaleniu rozsahu komunistických zločinov. Solženicyn nepredstavil gulagy len ako sieť väzníc, ale ako celé „súostrovie“ roztrúsené po Sovietskom zväze, ktoré pohltilo milióny ľudí a stalo sa neoddeliteľnou súčasťou fungovania komunistického štátu.
Nasledujúcich 10 rokov strávil páter Vendelín Javorka vo viacerých táboroch, kde väzni museli veľmi tvrdo pracovať a v obrovských množstvách umierali. V týchto gulagoch páter Javorka ochorel na mnohé ochorenia, ktoré ho neskôr ako chronické a bolestivé sprevádzali až do konca jeho života.
Napriek všetkým problémom však
v táboroch ostával katolíckym kňazom,
čo využili mnohí zajatci, ktorých sovietsky režim umiestnil v týchto neľudských podmienkach. Veľa sa modlil, poskytoval duchovnú útechu a tajne aj vysluhoval sväté omše, čím riskoval zo strany dozorcov veľké tresty.
Celkove boli ubytovacie podmienky v polárnej oblasti lepšie ako v Mordoviji.
No počasie bolo kruté. Vo svojej knihe Paragraf: polárny kruh to potvrdzuje aj Dušan Slobodník, ktorý bol odsúdený na nútené práce a gulagom si prešiel rovnako ako páter Javorka v päťdesiatych rokoch 20. storočia:
„Zimy boli kruté aj v Abeze. Platilo pravidlo, že do práce nás posielali, ak teplota neklesla pod - 40 stupňov. Zvláštne, že sa pri určení limitu chladu nebrala do úvahy sila vetra. Za bezvetria a jasnej oblohy ani tých mínus 40 stupňov nie je takých strašných. Prirodzene, človek si musí chrániť telo, musí mať v teple a suchu nohy, ale za bezvetria je aj pohyb v extrémnom chlade - isteže, nie priveľmi dlhý - vcelku prijateľný. Zažil som najväčšiu zimu asi mínus 53 - 54 stupňov. Príroda je však uvážlivá a k takému mrazu nepridáva víchricu. Tá by sa asi pri takom mraze ani nedala vydržať. V takomto pre mňa rekordnom mraze našu pracovnú skupina takisto vydurili do práce.“
Okrem toho sa tam počas polárnej noci dvadsať dní neukázalo slnko.
Čakanie na slobodu
Páter Javorka mal zdravotné problémy.
Okrem srdcových ťažkostí sa mu v jednom oku
tvoril šedý zákal, ktorý mu sťažoval videnie.
K tomu sa pripájal bolestivý ischias
a vysoký krvný tlak;
keď pracoval zohnutý, z nosa a úst mu tiekla krv.
Preto mu zmiernili pracovný režim. Do jeho pracovnej náplne patrilo upratovanie baraka, čistenie latrín, nosenie dreva a starosť o kúrenie.
Mozaiku utrpenia pátra Javorku za ostnatými drôtmi dopĺňa správa P. Pietra Leoniho, SJ o jeho skúsenostiach z trinástich rokov života na sovietskej pôde:
„V Abeze mi rozprávali o pátrovi Javorkovi, ktorý v roku 1953, ak sa nemýlim, bol prevezený do väznice v Kyjeve, kde ho mesiace mučili výsluchmi, aby z neho vynútili priznania proti katolíckej Cirkvi. Okrem iného ho vyzývali, aby prešiel do schizmy, sľubujúc mu, že z neho urobia biskupa. Ale on odolal každej skúške. Iba sa vrátil do Abezu vyčerpaný, ako mi svedčil školastik Vladas Simkúnas SJ, ktorý, väznený v tom istom tábore ako sám otec Javorka, pracoval ako lekár v ošetrovni, kde bol otec hospitalizovaný.“
Javorkov pobyt v lágroch pomôže aspoň čiastočne zrekapitulovať list trnavského kanonika Msgr. Karola Jarábka P. Félixovi Litvovi SJ z 8. októbra 1967. Msgr. Jarábek v ňom tlmočí svoj rozhovor s pátrom Javorkom po jeho návrate zo sovietskych lágrov. Msgr. Jarábek, pred nástupom komunistického režimu riaditeľ misijných spolkov Trnavskej apoštolskej administratúry, navštívil pátra Vendelína 11. novembra 1965, teda približne štyri mesiace pred jeho smrťou. Prosil od neho nejaké životopisné údaje pre prípadnú misijnú ročenku. Ponúkam vám tú časť tohto rozhovoru, ako ho Msgr. Jarábek tlmočil v liste pátrovi Litvovi. Páter Javorka okrem iného povedal (pridŕžajme sa spôsobu písania monsignorovho listu):
„13. VI. 45 som bol zaistený.
Nato po troch dňoch aeroplanom odvezený do Moskvy, kam som došiel 19. VI. 45 a kde som bol vyšetrovaný do 1.1.46.
Nebol som súdený, ale administratívne daný do lágrov. Tu som bol čistič, zametač barakov v 16 lágroch, každý mal aj do 200 ľudí. Bolo to na polárnom kruhu, pri Sibírii (Inta, Abez), od Sever. Uralu na 70 km. Tu som bol do 9. XI. 54, kedy som bol prepustený a zavezený do Mordovskej SSR - autonómna republika - pod kolenom Volgy. Tu som bol od 13. XI. 54 do 16. IV. 55 - dom invalidov.
16. IV. 55 na intervenciu p. arcibiskupa Kmeťku (u vlády ČSR) som bol prepustený - s ôsmimi civilmi - a došiel som 21. IV. 55 do Košíc...“
V spomenutej informácii Msgr. Jarábka páter Javorka hovorí, že z polárneho pracovného tábora bol prepustený 9. novembra 1954. Podľa ďalšieho textu bol páter už o štyri dni, t. j. 13. novembra 1954 v dome invalidov v Poťme, kde žil do 16. apríla 1955. ˇUdake pátra Javorku sa zhodujú s písomnými spomienkami jeho netere Oľgy Révayovej, ktorá ho opatrovala v posledných rokoch jeho života: „Po desiatich rokoch väzenia sa [páter Javorka] presťahoval z lágra do starobinca v Poťme (Mordovská autonómna SSR). Koncom roka 1954 nám o sebe poslal prvú správu...“
Takto ostávali do jeho konečného prepustenia vyše tri mesiace, počas ktorých sa mohli vybaviť všetky potrebné formality a zmenil sa pôvodný negatívny postoj československého veľvyslanectva v Moskve a sovietskych úradov.
Páter Javorka bol takmer desať rokov
bez kontaktu so svojimi príbuznými.
Dlho nevedeli, či vôbec žije. Časom sa objavili o ňom nejaké správy, ale boli veľmi neurčité.
Žiadosť o prepustenie im prvýkrát
pomohol zostaviť kňaz Andrej Paldan,
ktorý pôsobil v Kysuckom Novom Meste.
Bolo to ešte v roku 1946.
Poslali ju československému veľvyslanectvu v Moskve. Prvá reakcia bola negatívna: keď sa veľvyslanectvo skontaktovalo so sovietskymi úradmi, tie oznámili, že nemajú v úmysle zbytočne väzniť pátra Javorku, ale že si musí odpykať desať rokov, na ktoré bol pôvodne odsúdený.
Z väzenia do neslobody (žilinské roky)
Z Poťmy napísal list bratovi do Žiliny, že žije a mohol sa začať proces jeho repatriácie, pri ktorej pomáhal aj žilinský farár Mons. Andrej Paldan, v ktorej sa jeho Javorkov brat zaviazal, že sa bude o Vendelína starať, keďže nemal nárok na štátny dôchodok. Sovieti ho najprv nechceli pustiť skôr ako si odsedí celý trest, čo sa aj na „minútu“ presne stalo. Vlakom do Košíc prišiel 21. apríla 1955. Pôvodne chcel prísť na Slovensko len kvôli operácii a chcel sa vrátiť späť do ZSSR a venovať sa tamojším katolíkom, nakoľko podľa jeho slov tam bolo žalostne málo katolíckych kňazov.
Až niekedy koncom roku 1954 prišla od väzňa pohľadnica a dokonca jeho fotografia. Pohľadnicou sa obrátil na svojho brata Jána, ku ktorému chcel prísť bývať po prepustení zo Sovietskeho zväzu. Vybavovania sa ujala bratova dcéra Oľga, vydatá Révayová. Vtedy už bol Stalin mŕtvy a dochádzalo k hromadným návratom väzňov do vlasti aj skôr, ako im uplynuli tresty.
Dôležité bolo, že v decembri 1954 sa vrátila do ČSR pani
Oľga Rázgová, pôvodom z Likavky,
ktorá sa stretla s pátrom Javorkom v Poťme
a opísala jeho situáciu pátrovej rodine v Žiline.
Ak by páter Javorka sám nejavil záujem sa vrátiť, tak by ho podľa platných sovietskych predpisov do vlasti nepustili.
Bohuš Kaliarik poznamenáva, že hoci rodina nemala o Javorkovi žiadne informácie z gulagu, predsa len mohlo existovať komunikačné spojenie medzi ČSR a ZSSR, resp. medzi jezuitmi a rodinou na jednej strane a pátrom Javorkom na druhej. Pátrov synovec P. Jozef Javorka SJ, brat Oľgy Révayovej, sa o ňom zmieňuje asistentovi generálneho predstaveného jezuitov P. Antonovi Prešerenovi v liste zaslanom z Bruselu do Ríma 20. marca 1951, ktorý zakončuje:
„Naposledy Vám prajem radostné a požehnané Veľkonočné sviatky. List P. Vendelínovi Javorkovi som poslal skrz mojich rodičov. Tak je najlepšie, lebo keby sa list písal zo západnej Európy do Ruska priamo, tak by isto neprišiel, avšak keď sa pošle z Československa, tak je nejaká nádej.“
Páter Vendelín ani v pracovných táboroch
neprestal byť misionárom, a to misionárom
lásky Boha k ľuďom v tých najťažších okolnostiach.
Nie Charbin, nie Šanghaj, nie Bukovina,
ale gulag bol tou najdôležitejšou,
životnou Javorkovou misiou.
Páter Michal Lacko ponúka svedectvo:
„Veľa ľudí i kňazov zomrelo zaopatrených v jeho náručí a mnohých inovercov alebo nevercov sám vyučil vo viere, pokrstil alebo prijal do Cirkvi podobne, ako už predtým mnoho iných v Číne, v Mandžusku i v Rumunsku. Mnohí jeho spoluväzni, kňazi i laici, po prepustení s obdivom hovorili o úžasnej odovzdanosti dobrého pátra v utrpení, ktorý si síce aj niekedy v skrytosti poplakal, ale iným slúžil s láskavou a radostnou tvárou.“
Páter Vendelín si uvedomoval, že si plačom nepomôže. Napokon by to ani nebolo Bohu na slávu, ako to jezuiti vyznávajú vo svojom hesle AMDG -
Ad Maiorem Dei Glóriám - Na väčšiu Božiu slávu.
----
Teda trest 10 rokov sa otcovi Vendelínovi Javorkovi skončil 9. novembra 1954 a už o tri dni neskôr, dňa 13. novembra 1954 pátra Javorku s podlomeným zdravím presťahovali do domova invalidov v mestečku Poťma v Mordvianskej republike. Odtiaľto po rokoch napísal prvú pohľadnicu rodine do Žiliny a už z Československa sa informácia o tom, že Vendelín Javorka v sovietskych pracovných táboroch nezahynul, dostala aj do Vatikánu.
Invalidi v Poťme mali podstatne lepšie životné podmienky ako väzni v gulagoch. Páter Vendelín Javorka si nedokázal na slobodu zvyknúť. Pre pátra Javorku však bolo najpodstatnejšie to, že mohol slúžiť svätú omšu.
Postupne pribúdali aj ďalšie informácie o pátrovi Javorkovi. Definitívne sa s bývalými spoluväzňami rozlúčil 20. apríla1955, následne odcestoval do Moskvy, kde podstúpil operáciu očí. Jedno oko už bolo definitívne stratené, druhé sa snažili lekári nielen zachrániť, ale aj zlepšiť kvalitu jeho videnia. Operácia dopadla úspešne, páter Javorka mohol ďalej, aj keď s problémami, čítať a nestal sa slepcom.
To sa však už veľmi priblížilo definitívne oslobodenie pátra Javorku. Sovietske úrady súhlasili s tým, že po odpykaní trestu sa bude môcť páter Javorka vrátiť domov, do Československa. 16. apríla 1955 bol prepustený z domova invalidov v Poťme,
21. apríla 1955 vlak prešiel
cez sovietsko-československú hranicu
a páter Vendelín Javorka vystúpil v Košiciach.
V Košiciach mu príslušníci československej polície, ktorí ho sprevádzali od hranice kúpili civilný oblek, košeľu, kravatu, spodné prádlo, hygienické potreby i topánky.
Páter Javorka ako jezuita chcel odcestovať do Ríma, pretože v Československu už boli zrušené všetky rehole, no československá vláda mu vycestovať do Ríma nepovolila.
Páter Javorka sa teda uchýlil k rodine svojho brata v Žiline, ktorá ho prijala. Od 22. apríla 1955 tak žil páter Vendelín Javorka už Žiline.
To, že sa mohol vrátiť na Slovensko,
bola v prvom rade zásluha arcibiskupa
Karola Kmeťka a jeho brata Jána,
ktorí neustále naliehali na úrady s tým,
aby povolili jeho návrat zo Sovietskeho zväzu.
Páter Vendelín Javorka po návrate z gulagu na Slovensko
Po návrate na Slovensko páter Vendelín Javorka
nezískal súhlas od komunistických úradov,
aby mohol pôsobiť ako kňaz
a verejne sláviť sväté omše.
Mnohí veriaci Žilinčania však vedeli, kto k nim do mesta prišiel a cítili veľkú duchovnú radosť. 11 rokov zanechalo na zdraví pátra ťažkú stopu, duchovne však bol neustále svieži a priam sršala z neho katolícka duchovná radosť. Navštevoval rodinu, známych a aj cudzích ľudí, na všetkých pôsobil ako nesmierne zrelý, Kristovi verný a bohabojný kňaz.
Podľa informácií pamätníkov, korí ho poznali a prežili s ním posledné roky jeho života, jeho dni mali pevný poriadok. Vstával okolo pol piatej ráno, veľa sa modlil. Odslúžil doma svätú omšu a potom odišiel do dnešnej katedrály v Žiline. Doma slúžil latinskú svätú omšu a dvakrát v roku slúžil aj ruskú liturgiu.
Namiesto oltárneho kameňa mal korporál, v ktorom boli zašité relikvie sv. Roberta Bellarmína. Sväté omše nevynechával, aj keď mal veľmi podlomené telesné zdravie. Veľa čítal, študoval a modlil sa. Podľa členov rodiny jeho brata dennodenne počúval Vatikánsky rozhlas. Každoročne absolvoval duchovné cvičenia, duchovnú útechu a povzbudenie rozdával všetkým naokolo.
Deň pred sviatkom Zvestovania Pána, dňa 24. marca 1966, prišiel za pátrom Javorkom, ktorého zdravotný stav sa nesmierne zhoršil s Eucharistiou jeho spolubrat Gabriel Povala.
Páter Vendelín Javorka Eucharistiu prijal
a bola to posledná Eucharistia,
ktorú prijal na tejto Zemi.
Následne si ľahol a čítal knihu Nasledovanie Krista, cítil sa však veľmi slabý. K večeru sa jeho stav začal zhoršovať a neteri, ktorá ho bola kvôli stonaniu pozrieť, povedal zreteľne, že umiera. Zomieral s modlitbou Gospodi pomiluj a Otče do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Umrel na vigíliu Zvestovania Pána.
Je pochovaný na cintoríne v Žiline.
Páter Vendelín Javorka patrí k najväčším osobnostiam slovenskej katolíckej cirkvi 20. storočia. Hoci na Slovensku prežil len detstvo a ranú mladosť a posledných 11 rokov svojho života, je dôležité, aby sme na tohto vynikajúceho slovenského kňaza nikdy nezabudli.
Bolo by krásnym gestom, keby bol povýšený k úcte oltára. Páter Vendelín Javorka, zbožný Slovák a katolícky kňaz, ktorý vedel, že Cirkev nemožno sputnať reťazami, šíril Kristove Evanjelium a všetkých vôkol seba chcel urobiť účastnými na Božom živote.
V posledných rokoch sa čoraz intenzívnejšie hovorí o otvorení procesu blahorečenia pátra Vendelína Javorku, SJ (1882 – 1966), významného slovenského jezuitu, misionára a dlhoročného rektora Pápežského kolégia Rusikum v Ríme. Jezuiti, historici i Žilinská diecéza postupne zhromažďujú dokumenty, historické materiály a svedectvá o jeho živote, ktoré by mohli poslúžiť ako základ pre začatie diecézneho procesu.
Podporovatelia kauzy poukazujú na viaceré prvky, ktoré bývajú pri kandidátoch na oltár významné:
neochvejnú vernosť katolíckej Cirkvi, misijnú činnosť medzi Rusmi a v Číne, utrpenie v sovietskych väzniciach a gulagoch, ako aj hrdinské znášanie prenasledovania pre vieru. Po návrate z väzenia zostal páter Vendelín Javorka napriek podlomenému zdraviu verný svojmu kňazskému povolaniu a duchovnej službe.
Cirkev zhromažďuje potrebné podklady na posúdenie jeho povesti svätosti a hrdinského života.
Dnes je sviatok
Najsvätejšej Trojice.
Katedrála v Žiline je zasvätená
práve Najsvätejšej Trojici.
Dnes sme počuli ako sa Pán Boh
predstavuje Mojžišovi:
"Pán, Pán, Boh je milosrdný a láskavý,
zhovievavý, veľmi milostivý a verný.“
Pozýva nás a chce, aby sme prišli do Neba.
Priatelia, nepremárnime svoj pozemský život.
Modlime sa:
Pane Ježišu, páter Vendelín po návrate z gulagu posledné roky prežil v Žiline a tam je aj pochovaný; prosíme, daj milosť Žilinskej diecéze, aby sme mohli pátra Vendelína Javorku raz oslavovať ako blahoslaveného a svätého. Amen
(Slávnosť Najsvätejšej Trojice - 31. mája 2026)
7 1945 - 1949
Po polročnom vyšetrovaní ho odsúdili na desať rokov nútených prác. Jeden a pol roka bol v tábore v Moldavskej autonómnej republike, odkiaľ ho previezli do Inty na rieke Usa za polárnym kruhom, kde zostal do konca svojho trestu. V pracovnom tábore oslepol na jedno oko. O rokoch prežitých vo väzení a v pracovných táboroch nechcel rozprávať. Hovorieval, že to treba prežiť. V dôverných rozhovoroch však povedal: „Na začiatku som plakal, ale potom som si povedal: Takto si nepomôžem. Nie je to ani na Božiu slávu!“ Ráno som si povedal:
„Do večera to nejako vydržím.
Zajtra si to poviem znova.
– A tak som vydržal desať rokov.“
V táboroch slúžieval svätú omšu v spoločnej veľkej cele hneď po polnoci, keď všetci spali. Sedel na posteli a na kolenách si rozložil malý oltárik. Niekoľko spoluväzňov, ktorí o tom vedeli, sa na svojich posteliach sústredili. Ako obetný chlieb používal rožky alebo žemle z pšeničnej múky. Spomínal, že veľa ľudí, i kňazov, zomrelo v jeho náručí. On ich zaopatril sviatosťami a modlil sa za nich. Viacerých poučil o katolíckej viere a prijal do Cirkvi.
Klikni sem a pozri stránku o Vendelínovi Javorkovi
Po vynesení rozsudku premiestnili pátra Javorku do väznice Butyrki, odkiaľ ho mali odtransportovať do niektorého pracovného tábora.
Moskva mala v tom čase osem väzenských zariadení. Najväčšie a najznámejšie boli Lubjanka, Lefortovo a Butyrki. Možnosť aspoň čiastočne sa zoznámiť s Lubjankou mal páter Javorka počas vyšetrovaní.
Javorkova cela č. 11 sa nachádzala v časti, ktorá počas cárskeho režimu slúžila
ako väzenský chrám.
Sovieti však pohŕdali takýmto objektom,
a tak jeho priestor rozdelili na viaceré podlažia s veľkými celami.
Ako to bolo bežné v takýchto prípadoch,
svätyňu prebudovali na záchody.
Pastiersky list k Roku pátra Vendelína Javorku
Páter Javorka sa v cele stretol so svojím talianskym jezuitským spolubratom Piętrom Leonim a s kňazom z rehole asumpcionistov Jeanom-Judicaelom Nicolasom, ktorých zatkli v Odese. V cele však neboli len oni traja. V priestore určenom pre sedemdesiatich sa tislo stosedemdesiat väzňov. Spali bez matracov a prikrývok vystretí na drevených doskách alebo na kamennej dlážke.
Páter Leoni vo svojich spomienkach Spia del Vaticano! (Vatikánsky špión!), ktoré vyšli knižne, nazval túto väznicu zapáchajúcou dierou:
„Zatuchnutý vzduch a stiesnené podmienky; vychudnutí ľudia s neudržiavanými bradami a vpadnutými očami! Moja sutana upútala pozornosť; začali sa hrnúť otázky. A zrazu dvaja väzni, jeden v obyčajných šatách, druhý v starej sutane, prvý bez brady, druhý fúzatý, sa prihnali objať ma. Srdce sa mi rozbúšilo, naši! Poznal som ich. Otca Nicolasa nebolo ťažké spoznať, videli sme sa v auguste. Druhým bol otec Vendelín Javorka, jezuita. O jeho príchode do Bukoviny som nič nevedel; ani teraz by som ho nespoznal, keby som si nepamätal jeho povestnú hustú bradu."
Páter Leoni kedysi dobre poznal pátra Javorku a slovenský jezuita chodil stále oblečený vo svojej rehoľnej sutane. Ale
hlad a utrpenie posledných mesiacov ho zmenili na nepoznanie.
Zostala mu iba hustá brada. Pri ceste vlakom mal pri sebe iba zápisník, modlitebnú knižku a niekoľko strán čistého papiera na písanie. Tie veci mu jeho väznitelia okamžite zničili. Keďže ho zatkli v júni, nemal so sebou zvrchník ani iné teplé oblečenie. Koncom roka 1945 príslušní nadriadení rozhodli, že Javorku a Leoniho odtransportujú do pracovného tábora v Mordovskej autonómnej sovietskej socialistickej republike (tiež Mordovija) na východ od Moskvy. Väzenie Butyrki opustili 1. januára 1946.
O niekoľko dní mali nastať „kreščenskije morozy“ - „trojkráľové mrazy“.
Preklínajúci strážcovia so zúrivými psami
viedli väzňov peši cez snehové záveje a v šľahajúcom vetre do odľahlej časti železničnej stanice. Tam nastúpili do väzenského vlaku nasmerovaného do Riazane. Vlak sa skladal z tzv. stolypinských vagónov. Meno mali podľa svojho vynálezcu Petra Stolypina (1862 - 1911), ministerského predsedu za cára Mikuláša II. Každý vagón bol rozdelený na tri časti, pôvodne určené pre dvanásť väzňov. V sovietskom období sa ich tam musel vpratať dvojnásobný počet. Strava počas cesty sa skladala z rybacích hláv, chleba, vody a trochy cukru. Ryby boli v slanom náleve, takže väzni po nich veľmi smädili. Smäd si hasili znečistenou vodou, dôsledkom čoho boli hnačky, vracanie, žalúdočné kŕče a celková slabosť. Kým sa vlak pohol, trčal dva dni v Moskve zapadnutý snehom. Potom sa vydal na cestu do Mordovije. Vzdialenosť 450 kilometrov prekonal za 20 hodín.
V uličke stála stráž. Všetko spolu veľmi pripomínalo zverinec,
no postupne sa ukázalo, že zvieratá nie sme my,
ale strážcovia, ktorí sa na nás zúrivo pozerali
a chodili uličkou hore-dole. Ale aj na našej strane
mreže boli divé zvieratá - zločinci: vrahovia, zlodeji a podobne.
Šťastie, že nás prepravovali oddelene; nemali sme však od nich pokoj: otravovali nás neskrotnými piesňami, výkrikmi, nadávkami a obscénnosťami.“
V Mordoviji - Temlag
Štvrtého januára 1946 neskoro popoludní sa transport zastavil v Poťme.
Bola to malá stanica v Mordoviji. Väzni prenocovali v nákladných vozňoch. Stravu im nevydali, lebo dávka, ktorú dostali v Moskve, im mala vystačiť na celú cestu. Javorka a Leoni sa triasli od zimy a od spoločnosti, v ktorej sa nachádzali. Boli to zlodeji a vrahovia. Javorka zbadal, že mu ukradli zvyšok chleba, ktorý si odkladal.
Nasledujúceho dňa večer naložili trestancov do vozňov nazývaných „tepluški“. Vozne mali tri oddelenia: dve pozdĺžne boli pre väzňov a tretie priečne pre dozorcov. Toto bolo vykurované a od neho dostal názov celý vozeň - tepluška. Pokračovanie deja zachytil páter Leoni vo svojich knižných spomienkach:
„Ráno nás vyložili na staničke stratenej v lese. Tam nás prišla prevziať eskorta 13. sektora.
Bol to posledný úsek krížovej cesty a bol ťažký:
pätnásť alebo dvadsať minút chôdze po snehu, ktorý sa nahromadil od počiatku zimy a k nemu pripadol aj nový. Batožinu sme si niesli na pleciach a pritom sme nejedli dvadsaťštyri hodín alebo aj viac. Zima. Všade naokolo dozorcovia a zúrivé psy. Padali sme, no rýchlo sme vstávali. Naše srdce bije silno, akoby malo každú chvíľu prasknúť, ale odoláva. Okuliare, ale ešte viac očné zorničky sa zahmlievajú, ale napriek tomu ideme dopredu... Prišli sme...
S Božou pomocou sme sa všetci a celí dostali na miesto. Nemuseli sme, ako sa to často stáva, ťahať vyčerpaného kamaráta alebo ho sledovať, ako vypúšťa ducha pred bránami tábora. Bál som sa o pátra Javorku. Mal už šesťdesiattri rokov a choré srdce. Takisto sa o mňa bál otec Javorka; zhrozil sa, keď raz vo väzenskom kúpeli videl moje vyčnievajúce lopatky, kľúčne kosti a rebrá.
Napriek tomu nás Spasiteľ zachoval,
ochraňoval a podporoval. Podporoval nás
aj prostredníctvom bratského milosrdenstva,
ktoré posilňoval v našich srdciach.“
Javorka bol najprv určený do 13. sektora Temnikovského tábora, ktorý Sovieti so záľubou pre skracovanie nazývali Temlag.
Väzni pracovali v lese a pri spracovaní dreva, ako aj v poľnohospodárstve a pri výrobe textilu. Jedni rúbali a ťahali brvná. Iní stavali cesty a opravovali železnicu. Bola to vyčerpávajúca a nebezpečná práca, a to aj pre tých, ktorí boli naučení na takýto život.
V takejto situácii mal Javorka veľmi malé šance na prežitie,
keďže mu nepriznali invaliditu, na základe ktorej by
vykonával menej namáhavé práce.
„Všetko v našom tábore hovorí o práci - propagandistické heslá sú vyvesené na najdôležitejších miestach a všetky sú na rovnakú tému: práca, práca, práca. Práca na urýchlení víťazstva komunizmu (aký radostný cieľ!).
Život v barakoch bol zlý, jedlo biedne. V strede stáli veľké kachle, ale v tých sa kúrilo len tri až štyri hodiny večer. Prevládala zima, ktorá vyvolávala triašku a drkotanie zubov. Javorku trýznil chlad, ktorý mu prenikal do kostí. Pietro Leoni listuje vo svojej pamäti:
„Spomínam si, ako sme s Javorkom ležali vedľa seba a zakrývali jeden druhého vrchným oblečením. Naše prsty na nohách boli neustále studené, pretože sme mali zodraté ponožky. Javorka mal problém si ich zohriať. Požiadal ma, či by si ich mohol dať bližšie k mojim, aby mu nezamrzli. Márne! Často si nemohol nájsť pohodlnú polohu a uprostred noci vstával, aby šiel na WC. Toto bola hrozná ťažkosť. Chudák Javorka!
Ja som sa obmedzil na tri či štyri výlety za noc na latrínu, ale on musel vstať každých štyridsaťpäť minút a ísť asi osemdesiat metrov po snehu, kým sa dostal na záchod. Latrína bola postavená zo zle do seba zapadajúcich dosiek, cez ktoré prúdil dovnútra sneh. Bol nútený ísť vždy na vonkajší záchod, pretože každého, koho prichytili ponevierať sa mimo vyhradeného miesta, potrestali. Zakaždým, keď jeden z nás vstal, zobudil druhého, aby strážil našu batožinu a zahnal zlodejov.“
Okrem spomenutých ťažkostí sa Javorka musel podrobiť aj iným znevažovaniam.
Krátko po príchode do tábora jeho i Leoniho oholili. Tak stratil svoju mohutnú bradu, ktorá dodávala dôstojnosť jeho vyziabnutej postave a pripomínala jeho kňazské povolanie.
Obidvoch jezuitov zaradili do táborovej práce. Najprv vyrábali lapti.
,„Lapoť je typ sandálu vyrobeného z tenkých pásikov lipového dreva, ktoré bolo jemné a veľmi ohybné. Pracovali od siedmej ráno do piatej popoludní.
Ale robili sme aj práce, ktoré boli nad naše sily, najmä pre ťažké podmienky - zle vykurované priestory, nepoužiteľné náradie, zamrznutý materiál, nedostatok surovín, preľudnenosti a podvýživa.
Javorka sa usiloval dodržiavať požadovaný výkon,
ale v priebehu mesiaca sa jeho zdravotný stav zreteľne zhoršil.
Dali ho na ošetrovňu určenú pre ambulantných pacientov a invalidov.
Pri všetkej spravodlivosti mali byť všetci väzni umiestnení v polonemocnici, najmä tí, ktorí boli odvedení na tvrdú prácu mimo zóny; ale to už nezáviselo od táborových lekárov alebo dokonca od zdravotného oddelenia, ale od táborových vedúcich a od ministerstva vnútra.“
Po ďalšom mesiaci preradili obidvoch jezuitov do šestnásteho sektora.
S príchodom jari a leta preložili Javorku do nemocničnej kancelárie, kde vykonával prácu s papiermi, Leoni triedil zemiaky. V júli sa Leoni rozlúčil s táborom i s Javorkom. Pred odchodom sa dohodol s veliteľom tábora, že polovicu výplaty, ktorá mu pripadne pri konečnom vyúčtovaní, pridelia Javorkovi. Pred odchodom veľkodušný Talian požiadal Javorku o požehnanie.
No ten si kľakol prvý a poprosil o požehnanie svojho mladšieho spolubrata.
Taliansky jezuita spomína:
„Naposledy sme sa objali. Ktovie, či sa ešte uvidíme? Mám zlý pocit, najmä čo sa týka starca. Spolu s tromi alebo štyrmi ďalšími väzňami som vyšiel za plot; znova a znova som sa otočil a zamával svojim priateľom. Je mi ľúto najmä tohto môjho brata: má šestdesiattri rokov a v mojej osobe stratil oporu! Dovtedy som už videl dosť trpiacich starých ľudí v táboroch a všade v Sovietskom zväze! (...) Všade je cesta ku zločinu a otroctvu. A beda starým ľuďom, ktorí padali pod nohy mladým!"
V Duchu Svätom máme byť misionármi tam,
kde sme... Dnes je aj sviatok Panny Márie
Pomocnice kresťanov. Ona nikdy nesklame.
Dnes to máme všetko v červenom,
máme tu aj sv. Ritu s ružou...
všetko mučenícke utrpenie Pán premenil
na požehnané Nebo.
Kráčajme s vierou a dôverou.
Tak šiel aj páter Vendelín...
A Pán ho neopúšťal...
(Turíce 2026 - 24. mája 2026)
6 1941 - 1945
Páter Vendelín je v Európe, v Ríme. V roku 1941 navštívi aj Slovensko. V Černovej je v auguste primičným kazateľom pátrovi Urbanovi, SJ, rodákovi z Černovej.
Páter Javorka je aj na návšteve u predsedu vlády a ministra zahraničných vecí Vojtecha Tuku. 22. júna 1941 vypovedalo Slovensko vojnu Sovietskemu zväzu.
Tuka sa ho pýtal, ako sa pozerajú v zahraničí na to, že Slovenský štát vypovedal vojnu Sovietskemu zväzu.
- Čo poviete vy na to? Dobre sme urobili?
- To je toľko, ako že zakašľala blcha pri Dunaji – odpovedal.
- Ako to hovoríte, dám vás zavrieť do Ilavy.
- Ak som zle hovoril, môžete.“
V roku 1941 odchádza s novým poslaním do Rumunska vypomáhať v pastorácii katolíkov východného obradu v Černoviciach, kde jezuiti spravovali asi dvadsať farností. Dával ľudové misie, duchovné obnovy, spovedal, kázal.
V závere roka 1941 začal páter Javorka pôsobiť v rumunskej Bukovine. Počas oslobodzovania Rumunska pred Červenou armádou zutekalo a skrývalo sa veľa gréckokatolíckych kňazov.
Keď 28. augusta 1944 Černovice obsadila sovietska armáda, oznámil ministerstvu zahraničia do Moskvy, že pôsobí v pastorácii ako zahraničný občan a v práci mohol pokračovať.
Po „oslobodení“ Černovíc Červenou armádou zostal páter Javorka na Černovice aj na všetky priľahlé farnosti sám. Všetci kňazi ušli. Mohol ako prvý odísť do Ríma a nechať ľudí napospas ich osudu, ale neurobil to. Ostal tam, aby mohol pomáhať ľuďom.
Ešte v júni 1945 pokračoval v pastoračných návštevách bukovinských farností. Takto cestoval vlakom aj 13. júna.
Počas cesty sa k nemu pripojili dvaja agenti sovietskej tajnej polície, zadržali ho a štyri dni a noci vypočúvali.
Napokon mu z Moskvy oznámili, že ho zatýkajú pre špionáž v prospech Vatikánu. Lietadlom ho previezli do Kyjeva, neskôr vlakom do Moskvy.
Zatknutie a nočné výsluchy (jún 1945)
Vendelín Javorka si uvedomoval riziko, no napriek tomu sa rozhodol ostať v Černoviciach (dnešná časť Ukrajiny, vtedajšie Rumunsko - avšak oblasť pripadla Sovietskemu zväzu). Jeho činnosť však už dlho sledovala tajná polícia.
Na poludnie 13. júna 1945 bol páter Javorka zatknutý, keď cestoval pracovne vlakom z Černovíc do iného mesta. Počas cesty sa k nemu pridali dvaja agenti tajnej polície. Po zastavení vlaku ho požiadali, aby s nimi vystúpil, a odviezli ho späť do Černovíc do väzby na miestnej polícii. Zatykač bol vydaný na základe podozrenia, že páter Javorka je „agentom Vatikánu“ s cieľom „špionážneho charakteru“.
Vo väzbe v Černoviciach strávil štyri dni, kde bol intenzívne vypočúvaný. Následne, 17. júna 1945, bol prevezený lietadlom do Kyjeva a odtiaľ vlakom, sprevádzaný dvoma agentmi tajnej polície, do Moskvy. Tam bol uväznený v centrále niekdajšej NKGB ZSSR, notoricky známej vyšetrovacej väzbe Lubjanka. V týchto priestoroch bol držaný až do tzv. odsúdenia. Závery vyšetrovania niesli konečný dátum 12. novembra 1945.
Pátra Javorku vyšetroval predovšetkým major Poljanskij. V Javorkovom vyšetrovacom spise v archíve v Moskve sa nachádza
zápis z deviatich výsluchov.
Koľko ich bolo v skutočnosti
však nie je známe.
Väčšina z nich prebiehala v nočných hodinách,
napríklad od 21,30 do 3,15 ráno,
alebo od 22,40 do 3,00 ráno.
Obvinenia a Butyrki (Jún – November 1945)
Vyšetrovatelia na čele s majorom Poljanským ho obviňovali z ťažkých zločinov:
príprava katolíckych misionárov na špionáž,
tvorenie antisovietskych kádrov z cudzincov
a pokus o zjednotenie pravoslávnej
a katolíckej cirkvi pod právomocou pápeža.
Vyšetrovateľ ho obvinil zo špionáže už 13. júla 1945 podľa paragrafu 58 - 6.
Obvinenia: Javorka je agentom Vatikánu, v Ríme absolvoval špeciálnu výzvednú školu kolégium „Russicum“, dlhší čas bol jeho rektorom a v roku 1941 pricestoval do Sovietskeho zväzu pod zámienkou propagácie katolicizmu so špeciálnymi úlohami špionážneho charakteru. To rozhodlo o jeho zatknutí a deportácie do ZSSR.
Páter Javorka sa k obvineniam zo špionáže nepriznal, avšak priznal, že mal v úmysle preniknúť do Moskvy s misijným cieľom. Povedal, že na pokyn pátra predstaveného Lechodowského a kardinála Tisseranta mal slúžiť moskovským katolíkom a komunikovať s pravoslávnou cirkvou, aby sa dosiahlo ich splynutie pod vedením pápeža. Na otázku, prečo mal takéto úlohy, odpovedal, že je to túžba Vatikánu zjednotiť pravoslávnu cirkev s katolíckou.
Vyšetrovatelia mali k dispozícii aj informácie z výpovedí iných kňazov. Napríklad ho obvinili, že sa zdôveril s potrebou bojovať proti komunizmu. Páter Javorka reagoval: „Nepamätám sa, že by sme viedli takýto rozhovor. Ale pokiaľ áno, tak bol tento rozhovor na mieste“.
Vyšetrovací spis bol ukončený 30. augusta 1945. Dňa 12. novembra 1945
bol páter Javorka administratívne
odsúdený Osobitnou komisiou na desať rokov
v nápravnom pracovnom tábore (ITL) za špionáž.
Tento tábor, ako aj ďalšie pracovné a koncentračné tábory boli pod správou organizácie s názvom GULAG.
Teda po polročnom vyšetrovaní
mu BEZ SÚDU oznámili v decembri 1945,
že je odsúdený na desať rokov nútených prác.
Administratívnym výnosom v Moskve vládny zmocnenec rozhodol o jeho 10-ročnom odsúdení do pracovných táborov na severozápadnom Urale.
Medzi sibírskymi mestami Abez a Inta v Kómskej republike bolo v tých časoch až 16 takýchto „táborov“, takže podľa jezuitu Hudačeka nie je jednoduché určiť, v ktorom presne sa Javorka nachádzal. Podľa historika Letza išlo práve o Intu za polárnym kruhom.
Počas strastiplného pochodu do tohto tábora ho museli spoluväzni podopierať, inak by ju nezvládol a zahynul od vyčerpania. (má 63 rokov) Po príchode do tábora sa páter Javorka pustil do plaču, no vzápätí sa vzchopil a povedal si: „Tu mi plač nič nepomôže a nebude ani na Božiu chválu.“
„Tu sa ukázala naplno Javorkova slabosť,
ale zároveň aj sila,“
vraví Letz. „Drsný život v zime v drevených táborových barakoch ho vyčerpával, no
nádej mu vlievala modlitba a eucharistia.
Krížik s korpusom mal vyrezaný z rukoväte zubnej kefky.“
Uvádza sa, že páter Javorka prešiel celkovo dvanástimi tábormi súostrovia gulag,
väčšinou na Sibíri.
Gulag (alebo GULAG) je sovietsky akronym pre Hlavnú správu nápravno-pracovných táborov. Označuje
brutálny systém sovietskych koncentračných
a pracovných táborov,
ktoré v rokoch 1930 až 1960
slúžili ako nástroj stalinského režimu
na likvidáciu politických odporcov,
nútenú kolektivizáciu
a získavanie otrockej pracovnej sily.
Hlavné znaky systému Gulag
Pôvod slova: Skratka z ruského Glavnoje Upravlenije LAGerej (Hlavná správa táborov).
Neskôr sa toto pomenovanie používalo pre celý systém týchto táborov.
Kto tam končil: Väčšinou išlo
o politických väzňov, kritikov režimu, intelektuálov,
ale aj bežných občanov odsúdených
vo vykonštruovaných procesoch alebo ľudí,
ktorí sa stali nepohodlnými pre komunistickú stranu.
Podmienky: Väzni čelili neľudským podmienkam
– extrémnemu chladu (najmä na Sibíri), hladu, vyčerpaniu a násiliu zo strany dozorcov. Boli nútení k ťažkej fyzickej práci (ťažba dreva, baníctvo, stavby ciest a priehrad).
Obete: Odhaduje sa, že tábormi prešli milióny ľudí, pričom
státisíce až milióny z nich v dôsledku krutých podmienok zomreli.
Páter Vendelín tam videl veľa utrpenia a smrti. Väzni na ňom obdivovali jeho pokoru, všímali si starca s dlhou bielou bradou, ktorý sa nevzdal kňazskej služby ani v tých najťažších podmienkach.
„Páter Javorka dostal v tábore šedý zákal.
Úplne oslepol na jedno oko,
na druhé videl slabo.
Skúsenosť gulagov Javorku akoby očistila
a viac preduchovnila,“ hovorí Letz.
Väzni na ňom obdivovali jeho nesmiernu pokoru.
Prežil vďaka nezlomnej viere.
Prešiel väznicami v Moskve a tábormi v Mordovii, Inte za polárnym kruhom a na Sibíri
Letzove slová potvrdzuje aj profesor Ladislav Csontos, odborník na filozofickú antropológiu a filozofiu kultúry:
„Podľa svedectiev tých, čo sa s ním stretli
po jeho návrate z gulagu, išlo o človeka
hlboko duchovného, o ktorom sa viacerí
vyjadrili ako o svätom človeku.“
Dnes sa Pán Ježiš modlí a prosí o jednotu. O jednotu medzi Pravoslávnou cirkvou a Katolíckou cirkvou pod vedením Svätého Otca sa snažil páter Vendelín. Je jednota medzi nami, v našich rodinách, s rodičmi, súrodencami???
Nemôžeš v kostole ruky spínať, a doma mať nepokoj...
(Siedma veľkonočná nedeľa - 17. mája 2026)
5 1934 - 1941
Koncom roka 1933 si Generálny predstavený jezuitov W. Lechodowski zavolal pátra Javorku. Ich rozhovor bol pomerne jednoduchý. Jeho zmysel sa sústredil do dvoch viet pátra generála. „Ako dobrý otec mi povie krátko: Svätá stolica vás chce poslať do Charbina. Ste ochotný?“ Na odpoveď stačilo jedno slovo pátra Javorku: Ochotný. „O štyri týždne som už cestoval. Moja túžba ísť na vonkajšie misie sa uskutočnila 6. januára 1934.“
„Svätý Otec ma prijal 6. januára 1934 na sviatok Zjavenia Pána na osobitnej audiencii. Svätý Otec Pius XI. mi dal svoje požehnanie, cítil som vtedy uňho, že ho posledný raz vidím živého. Jeho posledné slová boli:
Synu modli sa i za mňa a dúfaj v nádeji proti nádeji, buď odvážny vo všetkých ťažkostiach.“
Páter Javorka toto zachytil v svojich Misijných rozpomienkach: audiencia trvala tridsať minút. Keď Javorka odchádzal, pápež ho ešte vrátil od dverí, aby mu udelil zvláštne požehnanie. Po návrate z gulagu si páter Javorka každý rok doma pri obede 6. januára pripomínal túto audienciu.
„Bolestná to bola strata, hlavne pre nás Slovákov, keď nám odišiel páter Javorka. Veď bol našim druhým otcom. No teraz tým horlivejšie sa modlievame, aby jeho práce a obety ľúbili sa Všemohúcemu Otcovi,“ písalo sa v Ríme po odchode pátra Vendelína v Apoštoláte Cyrila a Metoda vo februári 1934.
V roku 1934 mu Svätá stolica zverila vedenie exarchátu v Charbine v Mandžusku, kde zastupoval ruského gréckokatolíckeho biskupa.
Mesto Charbin sa nachádza na severovýchode Činy uprostred Mandžuskej nížiny. (susedia Mongolsko, Rusko a KĽDR)
V Charbine žila silná ruská menšina. Uchýlili sa tam mnohí emigranti, ktorí utekali pred revolúciou.
Cesta do Charbina loďou a vlakom trvala 25 dní.
„Došli sme do Charbina. Prevzal som svoj úrad. Okrem vedenia celej misie som vyučoval na všetkých našich školách náboženstvo, latinčinu a cirkevné dejiny. Kázal som každú nedeľu, vysvetľoval katechizmus, konal konferencie a exercície, navštevoval svojich veriacich a pravoslávnych.“
Páter Javorka bol v Charbine od začiatku februára do 20. septembra 1934. Ťažko tam ochorel na brušný týfus. Bola to vážna a zákerná choroba. Páter našťastie prežil napriek tomu, že sa na to umieralo.
Jezuita Milan Hudaček hovorí o pátrovi Javorkovi ako o človeku, ktorý sa dal do služieb pápežovi na celý život. „V jeho dobe to znamenalo slúžiť ruským emigrantom všade, kam ich nepriazeň doby rozohnala po svete. Emigranti po boľševickej revolúcii (1917) utekali pred prenasledovaním doma na všetky strany. Javorka slúžil ruským utečencom najprv v Ríme, potom v Číne (1934 - 39), neskôr v Rumunsku (1941 - 45) a ako väzeň priamo v Rusku (1945 - 55).“
Z Charbinu sa páter Javorka posúva do čínskeho veľkomesta a medzinárodného významného prístavu Šanghaj. Tam pôsobí takmer 5 rokov: od 20. 9. 1934 do 13. 6. 1939. Šanghaj bol cca 2 000 kilometrov južne od Charbina.
Zmena však nebola len geografická: v júli 1921 práve v Šanghaji vznikla Komunistická strana Číny, ktorá napokon ovládla celú krajinu.
(Práve v piatok 8. mája 2026 boli zverejnené informácie o tom, že oficiálne katolícke vzdelávanie v Číne sa zameriava na Si Ťin-pchinga a
vylučuje pápežské magistérium.
Štátom kontrolovaná Katolícka Cirkev v Číne usporiadala v apríli národné školenie bez jediného odkazu na vatikánske dokumenty alebo dokumenty pápeža Leva XIV.)
Spočiatku svoju pastoračnú a misijnú činnosť vykonával medzi Poliakmi, neskôr hlavne v čínskom Šanghaji medzi tamojšími Rusmi a Ukrajincami. Tu pôsobil až do roku 1939.
Mal zaujímavé skúsenosti
s poverami, lúpežami, zlými duchmi a mnohoženstvom.
Príbeh s dievčinou, ktorá chcela ísť do rehole, ale rodičia ju chceli vydať za bohatého chlapca.
Páter Javorka prežil ťažkú čínsko-japonskú vojnu (1937 – 1945). Vojna mnohé veci zmenila. Čínsky kňazi sa zachovali hrdinsky. Cirkevné školy premenili na ošetrovne. To vyvolalo sympatie voči Katolíckej Cirkvi. Keď sa páter Javorka vracal v roku 1939 do Ríma, šanghajský biskup mu prízvukoval, že nikdy predtým sa toľko inteligencie nezaujímalo o prípravu na krst a o prijatie do Cirkvi.
Páter Javorka píše v čase vojny v liste predstavenému:
„Čo sme tu pretrpeli a videli, nedá sa opísať. Žiadne z európskych miest nie je také hriešne, ako Šanghaj. Pri tej veľkej hrôze, biede a vojne, ľud nečiní pokánie. Keď hrmeli delá, boli otvorené všetky dancingy (tančiarne) a kabarety a sporo oblečené ženštiny tancovali uprostred dymu – boli to Európanky.“
Zrazu prišlo rozhodnutie, že sa má vrátiť do Ríma.
Potom sa znova vrátil do Ríma a v rokoch 1939 – 1941 bol opäť rektorom ruského kolégia.
A keďže dnes máme hodovú slávnosť
a slávime sviatok Panny Márie Fatimskej,
ponúkam vám slová pátra Vendelína na oslavu Matky Márie:
„Za veľkého a slávneho muža považuje sa ten človek, ktorému láska a úcta prívržencov postavila pomník. No najväčší je ten, ktorému nie hŕstka ľudí, nie statisíce svoju úctu preukazujú, ale koho si ctí a v blahej pamäti nosí tak malý, ako i veľký (človek) istého národa. Tak si ctí Uhor (Uhorsko - Maďar) sv. Štefana, Nemec sv. Bonifáca, Francúz sv. Ľudovíta.
Najväčší človek ale je ten, ktorého meno,
ktorého pamiatka sa nevmestí do hraníc jednej krajiny,
ktoré sa povznáša ponad hory a doly, ktoré nežnou zbožnosťou na jazyk berú všetky národy. Blažený je tu na zemi človek čistého srdca, blaženejší, ktorého duša oslobodená od slabosti tela, v nebies kráľovstve už spočíva, najblaženejší, ktorý s telom a dušou Pána, z tvare do tvare vidiac, v nesmiernej slasti a radosti si prežíva.
Najmilší, netreba si nám dlho hlavu lámať na tom, aby sme uhádli, kto je to, koho ctia všetky národy, kto je to, koho telo nespočíva v lone matky zeme.
Vie každý z nás, že Mária, naša Pani a Kráľovná,
je ten blahoslavený a šťastný tvor,
ktorému sa tejto veľkosti dostalo.
Ach, koľké tisíce a milióny ľudí sa chystalo alebo chystá, aby si veľkosť a nesmrteľnosť nadobudli a vo svojich snahách nie blaženosť, nie spokojnosť, lež bolesť a žiaľ nadobudli. Ako sa to mohlo stať, že Mária všetkých prevýšila, a oni nešťastnici tak ďaleko zaostali. Lucifer, tento kedysi vznešený a prekrásny duch, a jeho prívrženci tiež dychtili po veľkosti, po veľkosti nekonečnej, a obsiahli ju, áno, no nie v sláve a radosti, lež v bôľoch a mizernosti.
Naši prví rodičia tiež chceli byť veľkí, chybili pýchou, chcejúc podobnými byť všemohúcemu Bohu. Táto ich bezočivosť vyžadovala zadosťučinenie, a to tak veľké, jak veľká bola urážka. Ježiš Kristus, náš milý Spasiteľ, vo svojej nekonečnej láske k nám zadosťučinil, a jeho Apoštol hovorí: „Humiliavit semetipsum factus oboediens usque ad mortem, mortem autem crucis. - Ponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ (Flp 2, 8) Tu, hľa, vidíme cestu k sláve, tu máme príklad lákavý.
Kto ide za Kristom, dožije sa slávy.
„Ego sum via, veritas et vita.
- Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14, 6)
Kto sa najviac uponíži, kto najbližšie pristúpi k nemu tu na zemi, ten môže očakávať, že ho Kristus tým skvostnejšie ozdobí hodnosťami a nebeskými klenotmi.
Viete už, prečo je Mária vyvýšená nad všetky tvory?
Viete, prečo hovorí sama o sebe „fecit mihi magna qui potens est - veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“? (Lk 1, 49) Pre nič inšie ako preto, lebo „respexit humilitatem ancillae suae — zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 48),
lebo sa uponížila,
lebo sa priblížila ku Kristovi
natoľko ako žiaden smrteľník.
Táto poníženosť a z nej pochádzajúca sláva nech je predmetom nášho dnešného uvažovania.
Myslite si, že jej meno bolo známe, že jej živobytie bolo ružové?
Je pravda, že pochádzala z rodu kráľovského, že si mohla nároky robiť na titul nejakej princeznej. V našich časoch barón, gróf, keď už všetko stratil, už či je tomu sám, alebo jeho predkovia vina, svojho titulu kŕčovite sa pridŕža. Ďaleko nie tak Mária.
Žije v samote bez všetkej nádhery a úcty, svätý evanjelista Lukáš ani len neponúkne jej rod. Anjel Gabriel - tak hovorí - bol poslaný do istého galilejského mestečka, menom Nazaret, k jednej panne, ktorej meno je Mária.
Ktože vycíti z týchto slov, že Mária pochádza z rodu kráľovského. Nik si ju nevšimol, bo veď dosť ďaleko bývala od kráľovského mesta. Jej skromný, iným obyvateľom úplne podobný príbytok bol v mestečku u Židov opovrhnutom, v Nazarete. Však vieme, čo povedal Natanael, keď mu povedali, že Mesiáš je z Nazareta: „Či môže čo dobrého pochádzať z Nazareta?“ Keď už nevynikala rodom, bude si dakto myslieť, dozaista poznal svet jej krásu telesnú - duševnu, jej múdrosť, jej slová, jej skutky. Ach, kdežeby, milí kresťania! Je pravda, že dejiny všetky i tie najmenšie okolnosti slávnych mužov zachovali, že štetec a dláto sa pretekali, aby nám čo najdokonalejšie ich podobizeň zachovali. No my nadarmo hľadáme podobné veci zo života Márie.
Za mlada žila skrytá v chráme, ďaleko od hluku všedného.
Neskoršie žila skromne, ticho. Nevieme, koľko hovorila, len to vieme, čo o nej evanjelista zaznačil, že skryla všetky slová do svojho srdca a o nich rozjímala.
Táto duša hovorila mnoho s Bohom
a málo s ľuďmi.
Hľa, ona sa nepýšila.
O, jak ďaleko stoja od nej dietky našich časov,
ktoré navešajú na seba všelijaké ozdoby,
len aby svet mámili a vábili.
Čo máme ďalej povedať o duševných čnostiach Márie? Bez výnimky každý potomok prarodičov bol počatý v hriechu — Mária nie. Myslíte, že sa ponáhľala poučiť ľudí o omyle?
Jej skromnosť tak zabalila túto priazeň božskú do mlčanlivosti,
ešte väčšiu milosť ako iní, keď ju pozdravil posol božsky, Gabriel, a jej oznámil, že porodí syna a stane sa Matkou Božou. Nikomu na svete, ani len jej svätému ženíchovi Jozefovi sa nevyzradila; a keď konečne Boh zázračným spôsobom Jozefa upovedomil o svojich plánoch, nik sa nedozvedel, že je čistá Panna a spolu Matka — natoľko, že bola od ľudí ako iné matky za jednoduchú ženu považovaná. Vy by ste iste nezniesli túto poníženosť, tento omyl. Nie tak Mária. Ba ešte posilnila ľudí v ich presvedčení, podrobila sa očisťujúcemu obradu, po 40 dňoch po Kristovom narodení dostavila sa v chráme a syna Bohu obetovala.
Kde je Mária tvoja česť? Kde je tvoja sláva?! Prečože žiješ ty v poníženosti, ktorá si mohla žiť v sláve, a prečo my túžime len po sláve a hodnosti, keď sme si ju nezaslúžili? My si žiadame, aby si nás ľudia ctili, aby nás chválili. Ty dychtíš len po tom, aby si skrytá zostala, miesto rúcha slávy nosíš odev poníženosti a skromnosti.
Mária z Fatimy nás povzbudzuje:
modlite sa, robte pokánie. Počúvajme Boha, zachovávajme Jeho slovo.
(Hodová slávnosť Fatimskej Panny Márie, 10. mája 2026)
4 Eucharistická adorácia na tému Zmŕtvychvstanie. Myšlienky pátra Vendelína Javorku na záver svätej omše pri rekolekciách dekanátu Kysucké Nové Mesto, Rudinská 7. mája 2026. Klikni sem.
3 1925 - 1934
Pápež Pius XI., nazývaný aj misijný pápež, v tom čase už organizoval materiálnu i duchovnu pomoc pre Rusko spustošené boľševickou revolúciou v roku 1917, pričom najviac utrpela cirkevná organizácia. Pred touto revolúciou bolo na území vtedajšieho Ruska niekoľko katolíckych biskupstiev so seminármi a v Petrohrade prosperovala katolícka akadémia s teológiou na vysokej úrovni. Po revolúcii všetky katolícke cirkevné inštitúcie zrušili, kňazov a biskupov uväznili alebo deportovali na nútené prace. Koncom roka 1929 sa v sovietskych táboroch nútených prac nachádzalo 114 katolíckych duchovných.
Významným spolupracovníkom pápeža Pia XI. sa stal francúzsky jezuita Michel Bourguignon d’Herbigny (1880 - 1957), ktorého v roku 1922 vymenoval za rektora Pápežského východného inštitútu (Orientale).
V roku 1933 z Ríma odišiel, aby cestoval po francúzsky hovoriacich krajinách, kde prednášal o náboženskej situácii v Sovietskom zväze. Jeho kritika ateistického režimu vyvolala ostré reakcie ateistických predstaviteľov. Zakázali mu akúkoľvek verejnú činnosť. Po príchode Vendelína Javorku do Ríma v roku 1925 si Michel d’Herbigny aj generál jezuitov Włodzimierz Ledochowski predstavovali, že slovensky jezuita by mohol pracovať ako misionár medzi gréckokatolíkmi na Podkarpatskej Rusi, kde bolo veľké napätie medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi. Pre každý prípad sa bolo treba naučiť východný obrad a cirkevnoslovanskú reč. Páter Vendelín mal už 43 rokov, ale horlivo sa pustil do učenia spolu s mladými bohoslovcami. Predstavení to kvitovali s uznaním a mladých to povzbudilo, najmä keď sa dozvedeli, že ich zreteľne starší „spolužiak“ bol pred príchodom do Ríma rektorom kolégia a superiorom rezidencie vo svojej provincii.
Po jednoročnom zacvičovaní v Ríme poslali predstavení pátra Vendelína na živú prax do terénu, a to do gréckokatolíckej Prešovskej eparchie na Slovensku. Dával ľudové misie na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi.
V oblasti Prešova a Mukačeva sa páter Javorka dobre oboznámil s byzantsko- slovanským obradom.
Ešte v roku 1926 sa páter Javorka vrátil do Ríma. Býval v Pápežskom východnom inštitúte. Predstavení ho poverili funkciou ministra - hospodára, ktorý sa v jezuitských domoch stará o prevádzku domu a podľa potreby zastupuje predstaveného domu.
Jednou z vážnych otázok kresťanského Východu v tom období bolo postavenie kresťanov a osobitne katolíkov v Rusku po boľševickej revolúcii. Po likvidácii katolíckych seminárov a petrohradskej katolíckej akadémie sa najvyšší cirkevní predstavitelia v Ríme usilovali o otvorenie aspoň jedného seminára na sovietskom území. Za možné sídlo seminára pokladali mesta Odesa, Moskva alebo Leningrad (do roku 1924 nazývaný Petrohrad/ Peterburg).
Otvorenie katolíckeho seminára pripravovali dvaja jezuiti: Rakušan P. Joseph Schweigl (1894 - 1964) a Američan francúzskeho pôvodu P. Joseph Ledit (1898 - 1986). Po krátkom jednomesačnom úsilí však 23. novembra 1926 sovietske úrady obidvoch vypovedali z krajiny. To viedlo pápeža Pia XI. k rozhodnutiu založiť v Ríme osobitné kolégium, kde by sa vychovávali kňazi tak pre Rusko, ako aj pre pastoráciu medzi ruskými emigrantmi v rozličných častiach sveta. V Ríme už jestvovali viaceré národné kolégia, ale tie vznikali a boli udržiavane vždy v spolupráci s biskupmi príslušného národa. V prípade Pápežského ruského kolégia sa s ničím takým rátať nedalo.
Jednou z prvých požiadaviek bolo finančne zabezpečiť stavbu a materiálne vybavenie kolégia. V tomto prípade bol pápež celkom bez hmotných prostriedkov. Mimoriadna pomoc prišla prostredníctvom rehoľných sestier karmelitánok z Lisieux. Ich spolusestra Terézia bola v roku 1923 vyhlásená za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú. Na svätorečenie do Ríma prišla spolu s inými tiež rodná sestra svätice, ktorá bola kedysi aj jej predstavenou, a priniesla výťažok zo zbierky francúzskych katolíkov v hodnote 20 miliónov talianskych lír. Bola to suma, ktorá umožnila stavbu plánovaného kolégia. Okrem iného aj tento dôvod prispel k tomu, že Pius XI. vymenoval svätú Teréziu z Lisieux za patrónku nového kolégia.
Pápež Pius XI. zveril pátrovi Vendelínovi stavbu Ruského kolégia, ktorého základný kameň posvätili 11. februára 1928. Páter Javorka dokončil stavbu a 15. augusta 1929 sa stal prvým rektorom kolégia.
Nestálo na zelenej lúke: vzniklo prestavaním budovy, postavenej ešte v roku 1529, ktorá slúžila ako nemocnica špecializovaná na fuoco di san Antonio (oheň svätého Antona). Hlavným architektom prestavby bol taliansky architekt a historik umenia španielskeho pôvodu Antonio Muńoz (1884 - 1960). Taliani majú v stavebníctve dobre meno doložené stavebnými pamiatkami v rozličných častiach sveta. Je však známa aj ich nedôslednosť a náladovosť, ktorá môže výsledné dielo nežiaduco ovplyvniť. Preto je dôležité, aby niekto ich prácu sledoval a podľa potreby usmerňoval. Touto úlohou poverili predstavení práve pátra Vendelína Javorku, ministra Pápežského východného inštitútu. Nové kolégium sa stavalo v jeho susedstve a svedomitý správca mu venoval veľa pozornosti.
Generálny predstavený jezuitov P. Ledochowski rátal s možnosťou, že spravovaním nového kolégia budú poverení jezuiti a že jeho predstaveným bude páter Javorka. Nemýlil sa. Listom z 30. apríla 1929 mu Pápežská komisia Pro Russia oznámila, že Pius XI. zveril vedenie Pápežského ruského kolégia, označovaného aj Russicum, Spoločnosti Ježišovej a želá si, aby bol P. Vendelín Javorka vymenovaný za jeho rektora. V tomto kolégiu bol v rokoch 1929 - 1934 prvým rektorom.
Pápežské ruské kolégium založil Svätý Otec Pius XI. 15. augusta 1929 apoštolskou konštitúciou Quam curam. Vendelína Javorku vymenoval za jeho prvého rektora 24. októbra 1929. Jednou z jeho prednosti bola znalosť viacerých jazykov: okrem slovenčiny ovládal latinčinu, maďarčinu, nemčinu, ruštinu, francúzštinu a taliančinu. Životopisci mu priznávajú organizačné schopnosti a dôslednosť, s ktorou uskutočňoval svoje plány. Jeho predstavy sa však neraz líšili od hľadísk kolegov, ktorí s ním spolupracovali na tom istom diele.
Páter Javorka udržiaval listové styky so Slovenskom a želal si, aby do Pápežského ruského kolégia vstupovali aj slovenskí záujemcovia o pôsobenie v Rusku a v ruských misiách. Svoje želania formuloval takto:
„Rusku sú potrební horliví misionári, Cyrilovia a Metodovia. Náš malý slovensky národ je povolaný, aby dal ruskému národu dobrých kňazov, kým si ich on sám zo seba nevychová. Prosím Nebeského Otca, aby vzkriesil mnoho povolaní, aby vyvolil mladíkov, čo by šli do tejto vinice nám tak blízkej a doteraz tak zanedbanej a zavretej.“
V Sovietskom zväze sa umelo udržiaval chýr, že do krajiny sa dostali mnohí absolventi Russica a že tam horlivo šírili „katolícky jed“ medzi lopotiacim sa proletariátom. Samozrejme, tento názor nemal nijaký reálny základ a sledoval čisto propagandisticky cieľ.
Slovák, absolvent Russica:
„Spočiatku nebolo na Russicu ľahké zosúladiť zvyčajnú formáciu kandidátov na kňazstvo so špeciálnymi požiadavkami východného obradu a zavádzať zvyky, ktoré by nám priblížili našu budúcu prácu medzi Rusmi, a to najmä preto, lebo väčšina z nás bola latinského obradu a nebola ruského pôvodu. Nadovšetko sme však vďační za domácku atmosféru, ktorú rektor Javorka vytváral počas svojho tunajšieho pobytu a ktorá ešte stále trvá."
Atmosféru vládnucu v Russicu zachytil list jeho odchovanca, neskoršieho bieloruského biskupa Czesława Sipowicza:
„Žijem v kolégiu, kde Rusi, Nemci, Francúz, Bulhar, Litovec, Slováci, Estónci a iní tvoria harmonickú skupinu, ktorej cieľom je pracovať pre Rusko dnes v zahraničí a pripraviť sa pre budúcnosť po páde boľševikov.“
Dnes Pán Ježiš hovorí o sebe:
Ja som Cesta, Pravda a Život.
Nik nepríde k Otcovi,
iba cezo mňa.
Za mňa nezomrel Mohamed, za mňa nezomrel Budha, za mňa nezomrel nijaký Guru, za mňa nezomrel Marx, ani Lenin!!!
Za mňa zomrel Ježiš Kristus, Pán pánov a Kráľ kráľov. Boží Syn. Jediný Vykupiteľ, Spasiteľ sveta.
ON JE JEDINÁ CESTA K OTCOVI
a NIKTO INÝ!!!
On mi podáva ruku, vedie ma, keď Ho počúvam. On ma vedie do Cieľa. S Ním nikdy nezablúdim.
(Piata veľkonočná nedeľa, 3. mája 2026)
2 1915 - 1925
30. júna 1915 bol deň „D“. V innsbruckom Kostole Najsvätejšej Trojice prijal kňazskú vysviacku. Medzi vysvätenými boli seminaristi diecéz Európy: Nitra, Brixen (IT), ale aj z Dánska i z Ameriky. Aj budúci nitriansky biskup Eduard Necsey.
Primície boli v rodnej Černovej na sviatok sv. Cyrila a Metoda. 5. júla 1915. Boli do druhé miestne primície – prvé boli primície Andreja Hlinku.
Farská kronika uvádza, že manuduktorom (starší kňaz, ktorý primicianta sprevádza počas slávnosti) bol dôstojný pán Ján Vojtaššák, neskorší spišský biskup, kazateľom bol Andrej Hlinka. Po primíciách sa novokňaz ešte na rok vrátil k štúdiu teológie. Záverečné skúšky z teológie skladal v Innsbrucku v roku 1916.
Zaujímavosťou je, že z rokov 1905 – 1922 sa zachovali v Slovenskom národnom archíve vyše 2 desiatky listov a pohľadníc, ktoré Vendelín Javorka adresoval Andrejovi Hlinkovi. Javorka duchovne posilňoval Hlinku počas jeho väzenia v Segedíne v rokoch 1907 – 1910. Dnes je Nedeľa Dobrého Pastiera. V jednom z listov píše Vendelín svojmu ujovi do väzenia: „Som chvála Bohu spokojný s mojim povolaním, moje snahy sú čím lepšie sa pripraviť do vinice Pána.“ Andrej Hlinka píše 11. apríla 1909 počas Veľkej noci z väzenia: „Vidíš, čo mám za veľký boj a ťažký, znáš, koľké prekážky kladú v cestu svet, diabol, telo. Mnoho musím bojovať, väzenie ma neťaží, ani necítim jeho biedy, nevidím v ňom trest a pokutu, ale cestu očisty, ktorú zoslal Pán, aby ma skúšal v jeho stálosti. Všetko jemu chcem venovať a obetovať, vo všetkom nech bude jeho svätá vôľa.“
Do Segedína do väzenia išiel aj ďalší Javorkov list koncom novembra 1909, keď píše ujčekovi Andrejovi, aby sa dedinčania (Černovčania) obrátili k Božskému Srdcu Ježišovmu ako k prameňu všetkého potešenia.
Po dosiahnutí kňazstva chcel páter Vendelín uskutočniť svoje misionárske túžby. Myslel hlavne na ázijské misie na ďalekom východe. Na to potreboval súhlas generálneho predstaveného rehole Wlodimierza Ledochowského. Páter mu poslal list. Ale predstavený vzhľadom na prebiehajúcu vojnu mu odpísal: „Na misie teraz nemožno. Ostaňte doma, aj tam máte dosť pohanov.“
V roku 1916 musel nastúpiť ako vojenský kaplán (34. r) a vo vojne pomáhal raneným, zaopatroval zomierajúcich. Páter nebol ten, ktorý by sa bál. Zachádzal medzi bojujúcich a ranených vojakov až do prednej frontovej línie. Tam ho raz videl uhorský predseda vlády István Tisza, keď robil inšpekciu na uhorskom fronte. Dozvedel sa, že ten smelý vojak bez zbrane je katolícky kňaz, ktorý sa usiluje byť pri vojakoch v najťažších chvíľach, najmä keď sú ťažko ranení. István Tisza bol kalvínskeho vierovyznania, preto sa zaujímal, či sa o kalvínskych vojakov stará ich duchovný. Ten sa však nebezpečným situáciám vyhýbal. Keď mu to predseda vlády vyčítal s poukazom na príklad katolíckeho kňaza Javorku, kalvínsky duchovný sa odvolal na svoju rodinu: jezuita Javorka nemá rodinu, preto môže smelo riskovať. Predsedu vlády nemohli takéto výhovorky uspokojiť, ale pre každý prípad poprosil pátra Javorku, aby sa ujal aj kalvínskych vojakov. Ten to ochotne robil. Za jeho obetavosť a nebojácnosť ho vyznamenali.
Ako vojenský duchovný počas prvej svetovej vojny Vendelín Javorka počas Vianoc napísal: „Jedna žiadosť sa tvorila ústami ubiedených, vyhladovaných vojakov: Bože, daruj nám pokoja. V tom istom čase doma: Otec, matka, sestra, žena slzili, túžili po pokoji. Bože, daruj nám pokoja. Ukradli nám ho. Najmilší, my sme stratili veľký poklad. Poklad drahý nad zlato, striebro; tento poklad sa volá, pokoj“. Zlodej, ktorý nám pokoj ukradol, si našiel miesto, na ktorom sa veľmi dobre utiahol, odkiaľ ho ťažko vyženú, ba naopak, býva tam, kde ho radi majú, kde mu všetko slúži. Toto miesto je ľudské srdce. Jak krásne nám tu hovorí Ježiš Kristus: miluj blížneho svojho ako seba samého, blahoslavení chudobní duchom, blahoslavení čistí... blahoslavení pokorní atď. a tu v jasliach, čo nás učí. Ajhľa, narodil sa On, ktorý stvoril zlato, striebro, ktorého bolo všetko, aby sme sa neulakomili za tým, čo je časné. Ježiš je kniežaťom pokoja, hlása nám v jasliach: pokoj medzi sebou. Pokoj na zemi ľudom dobrej vôle.“
Po návrate v 1919 ho menovali za rektora do Trnavy. Viedol časopis Posol Božského Srdca Ježišovho a venoval sa ľudovým misiám. 2. júla 1920 zložil v Trnave slávnostné sľuby:
Ja, Vendelín Javorka, sľubujem všemohúcemu Bohu, pred jeho Pannou Matkou a celým nebeským dvorom, a tebe, ctihodný páter Pavol Silvester, duchovný vikár a predstavený Spoločnosti Ježišovej, ktorý zastupuje Boha, ako aj tvojim nástupcom, večnú chudobu, čistotu a poslušnosti; a podľa toho aj osobitnú starostlivosti o výchovu mládeže, tak ako je to vyjadrene v apoštolských listoch a konštitúciách.“
Roku 1923 ho vymenovali do Bratislavy za predstaveného, kde pôsobil dva roky. V Bratislave čakala pátra Javorku náročná pastorácia v trojjazyčnom prostredí: slovenčina, maďarčina, nemčina.
Vendelín Javorka bol predstaveným bratislavského jezuitského kláštora niečo vyše roka: od 7. januára 1924 do 24. februára 1925. Jeho účinkovanie v meste náhle ukončil list generálneho predstaveného.
Pre jeho mimoriadne schopnosti ho v roku 1925 generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej povolal do Ríma, aby sa pripravoval na apoštolát medzi Slovanmi východného obradu.
Sám páter Javorka o ňom píše vo svojich Misijných rozpomienkach. „Prešlo 6 rokov, keď som to nečakal, prišiel list z Ríma, či som hotový na ruské misie v staroslovienskom obrade. O dva mesiace som už bol v Ríme, aby som sa tam naučil po rusky, po starosloviensky a obradu.“
Pokorne a poslušne študoval východný obrad, učil sa ruštinu, staroslovienčinu a stal sa kňazom východného obradu, ba aj priekopníkom hnutia za jednotu východných slovanských kresťanov.
(Nedeľa Dobrého Pastiera, 26. apríla 2026)
1 1882 - 1915
Páter Vendelín Javorka sa narodil 15. októbra 1882 v Černovej pri Ružomberku rodičom Michalovi a Márii. Bol najstarší z jedenástich detí v zbožnej liptovskej rodine. Jeho mama bola sesternica Andreja Hlinku.
Najstarší zo žijúcich detí. Väčšinou sa uvádza, že ich bolo 10, ale genealóg Bohuš Kaliarik spresňuje, že rodina mala 11 detí. Žiaľ, je známe, že vek dožitia novorodených nebol v tej dobe vysoký. Prvé dve deti Terézia (1878) a Johana (1880) – ani jedna sa nedožila jedného roka.
Mama mu zomrela v roku 1915, otec sa druhý raz oženil v roku 1917.
Otec zomrel v roku 1924. Najskôr pracoval ako roľník, neskôr nastúpil do práce na „štreke“. Kvôli práci železničiara musel viackrát i so svojou rodinou meniť bydlisko.
Otec železničiar bol poslaný na železničnú stanicu do Malej Lodiny v údolí Hornádu. Hoci rodičia žili tam, Vendelín začal navštevovať ľudovú školu v Černovej. Pravdepodobne žil u svojich starých rodičov – vtedy to bolo bežné. V Černovej bol jeho učiteľom Ján Holdoš, ten istý pedagóg, ktorý učil aj Andreja Hlinku. Vendelín už od detstva vyrastal v prostredí, kde sa kládol dôraz na vzdelanie a duchovnú formáciu.
Okrem školy v Černovej získal Vendelín základné vzdelanie aj v škole v Sučanoch pri Martine. Išlo o tzv. židovskú školu s nemeckým vyučovacím jazykom. Nešlo o konfesijnú školu, ale o verejnú školu s dobrou úrovňou.
Chlapec sa musel učiť v cudzom jazyku, ale štúdium mu nerobilo problém. Preto bolo prirodzené, že mu rodičia umožnili vyššie vzdelanie na gymnáziu. Gymnaziálne štúdiá boli v Ružomberku. Zo všetkých 9 predmetov mal samé jednotky.
V poslednom roku na Gymnáziu v Ružomberku exceloval opäť samými jednotkami. Mestský podnotár odovzdal riaditeľstvu podporu 20 forintov. Tie boli dané dvom študentov – jedným z nich bol Vendelín.
Keďže už v tom čase chudobný, ale pracovitý Vendelín prejavoval záujem o kňazské povolanie, v štúdiu pokračoval na benediktínskom katolíckom gymnáziu v Ostrihome, tzv. malom seminári, kde študovali gymnazisti pripravujúci sa na kňazskú dráhu.
V Ostrihome maturoval v roku 1903.
Písomné maturitné skúšky vykonal 13. mája 1903, všetky v maďarskom jazyku.
Maturita preverila aj prekladateľské schopnosti študentov.
Z latinčiny mali preložiť do maďarčiny 14. mája tému Cicero – o priateľstve.
15. mája mali preložiť z gréčtiny do maďarčiny určenú tému.
16. mája mali prekladať z nemčiny do maďarčiny pôsobenie Márie Terézie na bratislavskom sneme.
Z matematicky mal predviesť znalosti z kvadratických rovníc a objemov telies.
Vendelín chcel bez prieťahov pokračovať na ceste kňazského povolania. Keďže mal aj misionársku túžbu, chcel vstúpiť do rehole, kde by mohol uplatniť svoje misionárske povolanie.
K jezuitom vstúpil dva mesiace po maturite 14. augusta 1903 v Trnave
S jeho rozhodnutím neboli spokojní rodičia. Ako diecézny kňaz by mal štúdiá kratšie a mohol by sa s rodičmi stretávať častejšie a ľahšie. Naopak, rehoľníci a zvlášť jezuiti mali štúdiá dlhšie a svojich príbuzných mohli navštevovať iba veľmi zriedka.
Rodičia napokon súhlasili a dali mu do ďalšieho života rodičovské požehnanie.
Jeho prvý predstavený v noviciáte bol p. Ladislav Molnár, bratislavský rodák, národnosťou Maďar.
Bolo to obdobie silnej maďarizácie. Avšak páter Molnár viedol svojich novicov k tolerantnosti a národnej úcte.
Slovenským novicom prízvukoval, aby spoznali dejiny svojho národa a aby sa učili správnu slovenčinu, pretože vtedy sa učilo rôznymi nárečiami. Pripomínal im, že to raz medzi slovenským ľudom budú potrebovať.
Prvé rehoľné sľuby zložil 15. augusta 1905.
Zaviazal sa zachovávať čistotu, chudobu a poslušnosť.
Potom rok študoval rétoriku a klasické jazyky v rakúskom meste Sankt Andrä - hlavne latinčinu a gréčtinu. V rokoch 1906 - 1909 študoval filozofiu u jezuitov v Prešporku – v Bratislave. Po štúdiách filozofie bola zvyčajne študijná prestávka. Vendelín bol tri roky vychovávateľom mládeže v Kaloči. V rokoch 1912 - 1916 absolvoval teológiu v Innsbrucku. Tam študoval aj mladší bohoslovec – Eduard Necsey, neskorší nitriansky biskup.
Prípravu na kňazskú vysviacku poznačila ťažká udalosť – Vendelínovi zomrela mama. Vendelín prišiel na pohreb, otec mu vyčítal: „Syn môj, to je už 12 rokov, čo sa učíš. Tvoji kamaráti sú už dávno na mieste. Mal si poslúchnuť.“ Syn pripomenul otcovi, že neodchádzal za rehoľným povolaním proti otcovej vôli.
„Drahý otče, keď ste vy boli mladý ako ja teraz, či ste mali úplnú slobodu vziať si za manželku nebohú mamu?“ – Akoby nie, mal som úplnú slobodu a vzal som si ju z lásky. – Tak prosím, dajte aj svojmu synovi úplnú slobodu, aby venoval svoj život tomuto povolaniu, kde ho Pán Boh chce.
Dňa 30. júna 1915 bol vysvätený na kňaza v Innsbrucku. Primície mal vo svojom rodisku na sviatok sv. Cyrila a Metoda.
Biblická nedeľa, 19. apríla 2026
V dnešnú Biblickú nedeľu Ti ponúkam k Vendelínovi myšlienku svätého Matúša od Pána Ježiša: Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta....