List rehoľného kňaza denníku „The New York Times”

(2. 7. 2018) Americký denník zverejnil list uruguajského misionára v Angole, ktorý u čitateľov vyvolal mimoriadne pozitívnu odozvu.

Drahý brat novinár, drahá sestra novinárka!

Som jednoduchý katolícky kňaz. Som hrdý na svoje povolanie a som v ňom šťastný: už viac ako dvadsať rokov žijem v Angole ako misionár.

Konštatujem, že v mnohých médiách, najmä vo vašom denníku, vidno nárast počtu článkov, ktoré sa zaoberajú pedofilnými kňazmi. Tieto sa publikujú s ľahkou a istou perspektívou, že budú mať emotívny dosah, keď sa v živote týchto kňazov budú hľadať a skúmať minulé omyly.

Samozrejme, že sa v tom ktorom meste v Spojených štátoch v 70. rokoch vyskytli pedofilní kňazi, v 80. rokoch v austrálskych farnostiach a existujú prípady aj v dnešnej dobe… Nepochybne, všetky sú odsúdeniahodné.

Niektoré novinárske správy o týchto prípadoch sú vyvážené a objektívne, iné prehnané, podporujúce predsudky a vyvolávajúce nenávisť. Ja sám cítim veľkú bolesť z nesmierneho zla, ktoré spôsobujú niektorí z tých, ktorí by mali byť živými znameniami Božej lásky. Spôsobili ranu v živote mnohých nevinných bytostí. Neexistujú slová, ktorými by sa mohli ospravedlniť podobné činy. Ani nemožno pochybovať o podpore, ktorú Cirkev poskytuje slabým a predovšetkým trpiacim. Preto jej absolútnou prioritou sú a budú také opatrenia, vďaka ktorým možno predchádzať a chrániť dôstojnosť detí.

Vo mne však vyvoláva silný dojem skutočnosť, že je tak málo správ o tisíckach kňazov, ktorí obetujú svoje životy tým, že sa vo všetkých častiach sveta obetavo venujú miliónom detí a adolescentov, bohatým alebo chudobným, uprednostňovaným alebo znevýhodneným.

Myslím si teda, že denník The New York Times nemá záujem dozvedieť sa:

    že som musel previesť desiatky vyhladovaných detí cez mínové polia, ktoré vznikli počas vojny v roku 2002 medzi Cangumbe a Luena [dve mestá v Angole – pozn.prekl.], pretože to vláda nedokázala urobiť a neziskové organizácie nedostali potrebné dovolenia;

    že som musel pochovať desiatky detí, ktoré zomreli počas svojho exodu, keď utekali pred vojnou;

    že sme zahránili život tisíckam ľudí v Moxico [oblasť v Angole – pozn.prekl.] vďaka jedinému existujúcemu zdravotnému stredisku v oblasti, ktoré má rozlohu 90 000 km2, rozdávajúc potraviny a semená na siatie;

    že sme mohli poskytnúť vzdelanie a školy viac ako 110 000 deťom počas posledných desiatich rokov.

Asi málo niekoho zaujíma skutočnosť, že sme spolu s inými kňazmi

    museli pomôcť asi 15 000 ľuďom, ktorí po tom, čo sa vzdali, bývali vo vojenských táboroch, pretože im vláda a OSN potraviny nedodávali;

    nie je to, samozrejme, zaujímavá správa, že 75-ročný kňaz, páter Roberto, ešte stále brázdi ulicami mesta Luandy, aby sa postaral o deti z ulice tým, že ich odvedie do centier, v ktorých prejdú detoxikáciou od benzínu, ktorý prehltnú, aby si mohli privyrobiť ako hltači ohňa;

    správa o tom, že naši kňazi alfabetizujú stovky väzňov, nie je azda až tak zaujímavá a dôležitá;

    podobne je zbytočné vedieť, že iní kňazi, ako napríklad páter Stéphane, otvárajú útulky pre mladých, s ktorými sa zle zaobchádzalo, ktorých bili alebo boli znásilnení;

    tým menej je zaujímavé, že 80 ročný páter Maiato navštevuje jednotlivé domy chudobných a prináša útechu chorým a zúfalým;

    nie je to zaujímavá správa, že cca 60 000 kňazov (zo 400 000 kňazov a rehoľníkov na celom svete) zanechalo svoju vlasť a svoje rodiny, aby mohlo slúžiť svojim blížnym v zdravotných strediskách pre malomocných, v utečeneckých táboroch a sirotincoch; že sa starajú o deti obžalovaných z čarodejníctva alebo o siroty, ktorých rodičia umreli na AIDS; že založili školy pre najchudobnejších, stredné odborné školy, zdravotné strediská pre nakazených HIV a podobne…

    nehovorí sa ani o tých, ktorí obetujú vlastný život vo farnostiach a misijných strediskách, aby ľuďom mohli ponúknuť dôvody, vďaka ktorým by mohli žiť dobre a najmä milovať všetkých;

    nie je to informácia do novín, že môj priateľ páter Marc-Aurèle zorganizoval transport detí z Kalulo do Dondo počas vojny v Angole a že po ňom strieľali, keď sa vracal zo svojho podujatia alebo že brat François zahynul spolu s piatimi katechétkami, keď sa ponáhľal pomôcť ľuďom v najchudobnejšej vidieckej časti krajiny;

    že desiatky misionárov zomrelo v Angole na maláriu, pretože zdravotníctvo je tam na veľmi slabej úrovni;

    že viacerí kňazi zahynuli pri výbuchu mín, keď šli navštíviť svojich veriacich (na cintoríne v Kalulo sú hroby prvých kňazov, ktorí prišli do regiónu: žiaden z nich nemal viac ako 40 rokov);

    hovoriť o „normálnom“ kňazovi, ktorý má svoju prácu, ťažkosti a radosti, obetavo a vytrvalo sa venuje svojmu spoločenstvu… o tom sa nepíše.

Pravda je taká, že my, kňazi, nechceme vytvárať informácie, ale jednoducho prinášať evanjelium, radostnú zvesť, ktorá bez veľkého hluku začala o sebe hovoriť počas Veľkej noci. Strom, ktorý padne, narobí viac hluku ako tisíc rastúcich stromov.

Robí sa väčší hurhaj v prípade jedného kňaza, ktorý sa dopustí nejakého previnenia, ako v prípade tisícky kňazov, ktorých život je v službách chudobných a núdznych.

Týmito slovami však nechcem brániť Cirkev a jej kňazov.

Kňaz nie je hrdina, ani neurotik. Jednoducho je normálny človek, ktorý sa svojou ľudskou prirodzenosťou usiluje nasledovať Krista a slúžiť mu v jeho bratoch a sestrách.

U kňazov nájdeme mnoho krehkostí a biedy – ako u každej ľudskej bytosti. Nájdeme v nich však aj prejavy krásy a veľkosti, tiež ako u každej ľudskej bytosti. Obsedantne nástojiť (a niekedy ide o určitý druh prenasledovania) na jednej bolestne téme (a strácať z dohľadu celkovú činnosť) znamená vedome vytvárať urážlivé karikatúry katolíckeho kňazstva, ktoré ma urážajú.

Preto ťa, drahý priateľ novinár, drahá priateľka novinárka, prosím a žiadam, aby si vyhľadával/a Pravdu, Dobro a Krásu. Týmto spôsobom budeš môcť rásť v šľachetnosti svojej novinárskej profesie.

 

V Kristovi

páter Martin Lasarte, SDB

Podľa zahraničných zdrojov preložil Štefan Turanský SDB