Pastierske listy našich otcov biskupov
Pastiersky list vladyku Cyrila na Nový rok 2024
Milí spolubratia kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, milí bratia a sestry.
Cyklus liturgického roka i občianskeho počítania času nás znovu privádza k uvedomeniu si, že sme Boží ľud, ktorý kráča časom a priestorom, že sme súčasťou, ale i tvorcami veľkých spoločných dejín i dejín osobných, ktoré tvorí každý z nás zo svojho života.
Táto dejinnosť je možno lepšie viditeľná z väčšieho časového odstupu, ale aj pri zbežnom pohľade na naše životy si dokážeme uvedomovať, že žijeme v prudko sa meniacom svete, plnom nových výziev a otázok.
Technologický pokrok na jednej strane neustále napreduje a pomáha, ale súčasne otvára aj nové výzvy spojené s otázkou, či jeho výdobytky využívame vždy v súlade s morálkou a Božím zákonom.
Riešime otázky ekológie a klimatických zmien, a je to dobre, ale akosi menej pozornosti venujeme tomu, či nevytvárame „toxické“ vzťahy, či „neotravujeme“ prostredie našimi jedovatými komentármi ku všetkému do čoho sa rozumieme, alebo aj nerozumieme.
Dbáme na čistotu horských potokov a plies a nechávame neraz prúdiť do nášho vnútra obrazy plné nečistoty z televíznych kanálov, z internetu či z nečistých pohľadov a rečí.
Správy o vojnách a nepokojoch vo svete nám spôsobujú starosti, ale súčasne v sebe možno aj my nosíme nejaké „zamrznuté konflikty“ našich medziľudských vzťahov, či vedieme nezmyselnú zákopovú vojnu pre dôvody, ktorých pôvod sme už možno aj zabudli.
Celý svet sa snaží byť pripojený na informačnú sieť, ale v skutočnosti komunikujme stále menej v rodinách, medzi priateľmi, na pracovisku. Upierame zrak na obrazovky mobilných telefónov a čoraz menej si hľadíme jeden druhému do očí.
V skutočnosti sa totiž aj veľké svetové témy neustále premietajú do našich konkrétnych životov. A práve pri tomto „premieňaní veľkých tém na drobné“ je dôležité, aký hodnotový systém vyznáva každý z činiteľov v tomto procese, aké princípy sa stanú prevládajúcimi. Bez adekvátneho hodnotového nastavenia je veľmi ťažké orientovať sa v spletitých problémoch dnešných čias – a to či už vo „veľkom“ či v „malom“.
Preto na začiatku tohto roka je dobré znovu si pripomenúť niekoľko pevných bodov, ktoré ako ľudia hlásiaci sa ku kresťanskej viere máme mať neustále na pamäti a ktoré nám pomôžu vytvoriť pevný hodnotový systém uschopňujúci poskytnúť orientáciu v čoraz chaotickejšom svete okolo nás. Mohli by sme začať základnou pravdou, ktorú sv. Ignác z Loyoly vo svojich Duchovných cvičeniach nazval Princíp a fundament:
„Človek je stvorený, aby chválil Boha, nášho Pána, vzdával mu úctu a slúžil mu, a takýmto spôsobom si spasil dušu; a ostatné veci na povrchu zeme sú stvorené pre človeka, aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ, pre ktorý je stvorený. Z toho nasleduje, že človek ich má natoľko užívať, nakoľko mu pomáhajú k jeho cieľu a natoľko sa ich zrieknuť, nakoľko mu v tom prekážajú.“
Áno. Ľudský život má zmysel. Zdanlivo samozrejmé tvrdenie – ale povedzme si otvorene, koľko ľudí by vedelo pohotovo odpovedať na otázku, načo vlastne žijú a načo vlastne existuje celé ľudstvo? A ako ťažko je odpovedať na túto otázku, ak by pre nás nebola samozrejmosťou predstava o existencii nesmrteľnej ľudskej duše, stvorenej Bohom a smerujúcej k dokonalému sebanaplneniu v spojení sa s ním. Tí, ktorí túto našu vieru nemajú a nezdieľajú tiež, ale potrebujú povzbudenie, ktoré ich k nej môže priviesť, a ktoré im môže dať zmysel a nádej pre ich život. Aj to je naša úloha v tomto niekedy tak chaotickom svete. Sme zodpovední jedni za druhých.
Preto Ježiš, na otázku, ktoré prikázanie je prvé, odpovedal: „Prvé je toto: ,Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!‘ Druhé je toto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘ Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet“ (Mk 12, 29-31).
A preto platí aj ďalšie evanjeliové pravidlo, ktoré by nás malo viesť v tomto roku: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“ (Mt 7, 12)
Áno, začnime od seba. Je dobre vedieť nazývať veci pravým menom, odhaliť zlo v jeho najrôznejších podobách, je potrebné verejne odsúdiť násilie i násilné, či podvodné presadzovanie zla zo strany kohokoľvek. Začnime ale vždy najprv od seba. Nech náš dobrý príklad je výrečnejší ako naša kritika existujúceho zla. Aj dobrý príklad je skutkom lásky k blížnemu.
Svätý Pavol apoštol to pripomína: „Kto miluje blížneho, vyplnil zákon. Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska“ (Rim 13, 8-10).
Tretie pravidlo, ktoré si chceme na začiatku tohto roka pripomenúť, je opäť Kristovo povzbudenie: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7, 13-14 )
Vo svete sa neraz stretávame s návodmi na život, ktoré sľubujú všetko rýchlo, ľahko a prakticky bez námahy. Kristus nás týmto spôsobom neklame. Nesľubuje nám pohodlie, ale vyzýva k snahe, nesľubuje ľahký úspech, ale dáva prostriedky k duchovnému boju i rastu, vedie nás ku konečnému duchovnému víťazstvu cez sériu námah a bojov, pri ktorých nás vyzýva prekonávať naše slabosti, nezriadené náklonnosti, pokušenia. Podáva nám pomocnú ruku keď padneme, a znovu a znovu nás pozýva nasledovať ho po strmej ceste rastu v kresťanských cnostiach. Jeho apoštol Pavol to skonkretizoval do výzvy: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. (...) A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo. Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet.“ (Gal 5, 16-23)
Pavlova výzva k duchovnému boju v našom vnútri i v prostredí v ktorom sa nachádzame nie je samoúčelná, či neaktuálna. Nepodceňujme schopnosť zla transformovať sa a stávať sa príťažlivým, prezentovať sa lákavým spôsobom. Samozrejme, že zlo sa snaží vždy prezentovať ako atraktívnejšie, ako cesta slobody, či oslobodenia, ako niečo, čo otvára človeku nové možnosti. Večný Boží nepriateľ a Pokušiteľ sa od začiatku ľudských dejín stavia do roly toho, ktorý chce človeku len dobre a chce mu dať väčšiu slobodu, ktorá sa má prejaviť tým, že ho presvedčí, že človek sám si môže stanovovať kritériá dobra a zla, mravnosti a nemravnosti. Dnes na seba nemusí brať podobu biblického rajského hada, lákavo šepotajúceho do ľudského ucha výzvu k postaveniu sa na Božie miesto v určovaní dobra a zla. Dnes má množstvo iných prostriedkov a „hlásnych trúb“. A preto sú večne aktuálne Kristove slová: „Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Poznáte ich po ovocí.“ (Mt 7, 15-16)
Drahí bratia a sestry.
V dnešný deň si ľudia na celom svete prajú „všetko dobré do Nového Roku!“
Pre nás veriacich je toto prianie spojené aj s jasným rozlíšením toho, že „dobré“ je to, čo je v súlade s cieľom človeka, so zmyslom jeho života, s Božím plánom pre každého z nás.
Dobré je to, čo prináša dobro a lásku do medziľudských vzťahov, dobré je to, čo nám dáva silu na pokračovanie v náročnej a strmej ceste kresťanských čností, ceste, ktorá nás privádza k úzkej bráne do večného života.
Dobré je to, čo nám pomáha odlíšiť pravdu od lži, čo nás privádza ku skutočnému prameňu dobra, ktorým je Boh.
Toto „dobro“ spojené s požehnaním prajem všetkým. Sláva Isusu Christu!
+ Cyril Vasiľ SJ
arcibiskup – košický eparchiálny biskup
Pastiersky list Mons. Stanislava Stolárika na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky 1. januára 2024
Milí bratia a sestry!
Vstup do nového roka sme v našich chrámoch znova začali vzývaním Ducha Svätého a s prosbou o ochranu Bohorodičky Panny Márie. Som veľmi vďačný Pánu Bohu, že mi vnukol slová môjho biskupského hesla: „Mocou Ducha Svätého a s Máriou“, takže každý deň i všetko môžem začínať s pomocou Ducha Svätého a s Pannou Máriou, čo vrele odporúčam aj každému z vás.
V roku 2024 našim modlitbovým úmyslom v diecéze je: „Aby sme ako veriaci ľudia prinášali ovocie Ducha Svätého a s ním pokoj a Božie požehnanie do našich vzťahov.“ Oporu pre zvolený úmysel na tento rok vidíme v slovách sv. Pavla apoštola Galaťanom: „Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5, 22-23). Ak by sme brali vážne spoluprácu nás pokrstených a pobirmovaných s Duchom Svätým, život v našej krajine i v našich rodinách – keďže sa ešte toľkí hlásime ku viere a Katolíckej cirkvi – náš život by bol oveľa krajší a radostnejší. Lebo sv. Pavol v tom istom liste menuje aj skutky, ktoré koná človek, ak podceňuje spoluprácu s Duchom Svätým alebo ju úplne ignoruje. Sú to: „smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné“ (Gal 5, 19-21).
Ak porovnávame obidve tvrdenia sv. Pavla, vychádza nám to, čo naši predkovia vyjadrili celkom jednoducho: „Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania“ a tento nápis visel takmer v každom dome veriacich ľudí. Avšak uveriť týmto slovám a brať ich v živote úplne normálne – asi o to by sme mali najskôr prosiť. Lebo bez osobnej viery, ktorá formuje náš život, aj najkrajšie slová o Bohu a o viere môžeme vnímať ako nič nehovoriace poučky. Bez Božieho požehnania môžu byť naše aktivity len na našu chválu a môžu dokonca posilňovať našu pýchu. Z Božieho požehnania sa však zrodí ovocie Ducha Svätého.
Naša spolupráca s Duchom Svätým má viditeľný dopad na náš pozemský život, ale dolieha aj na náš večný život, ako napísal sv. Ján Vianney: „Keby sa zatratených opýtali: ,Prečo ste v pekle?ʻ odpovedali by: ,Pretože sme sa vzpierali Svätému Duchu.ʻ A keby sa svätých opýtali: ,Prečo ste v nebi?ʻ odpovedali by: ,Pretože sme počúvali Svätého Ducha.ʻ“ Predsa je celkom logické, že najväčším ovocím našej spolupráce s Duchom Svätým je večný život. Záleží na každom jednom z nás, ako všetky tieto slová vezmeme vážne, k čomu zvlášť vyzývam kňazov, katechétov i animátorov.
Aj v tomto roku, keď budeme uverejňovať a ponúkať katechézy na internete, uvažujte o nich v kostoloch alebo na stretkách. Môžu sa konať napríklad aj duchovné obnovy vo farnostiach, či ich už bude viesť miestny kňaz sám alebo si prizve na pomoc niektorý evanjelizačný tím. Dať do pohybu navrhované iniciatívy nech nám pomôže aj príklad „nehybnej“ veľkej mystičky 20. storočia Marty Robinovej. Od detstva ju poznačili následky po epidémii týfusu, až ju nakoniec obrali o každý pohyb, ako aj o možnosť prehĺtať stravu. Jej zdanlivo bezcenný život mal v sebe dve výnimočnosti. Prvou bolo, že 50 rokov žila iba z prijímania Eucharistie, nič iné nemohla prehltnúť. Druhou bolo, že prijímala mnoho ľudí rôzneho postavenia, ktorí kvôli rozhovoru s ňou dokázali čakať v dlhom rade pred jej dverami. Jej život bez pohybu dával do pohybu životy iných. O to skôr Duch Svätý pohne každého aj doteraz veľmi „usadeného“ a „nepohnuteľného“ k duchovným aktivitám, stačí len chcieť urobiť pohyb k nemu a byť otvorený na jeho vnuknutia.
Najkrajším ovocím otvorenosti a spolupráce človeka s Duchom Svätým je Bohorodička Panna Mária, ktorá „počala z Ducha Svätého“ (porov. Lk 1, 26-38). Ovocie radosti Máriinho súhlasu prežívame počas vianočného obdobia: „Lebo chlapček sa nám narodil..., Knieža pokoja“ (porov. Iz 9,5). Prečo ale nie je všade pokoj? Jednou z príčin je neochota prijať Knieža pokoja – Ježiša Krista a jeho dar pokoja cez Ducha Svätého, čo predpokladá čistý a úprimný úmysel človeka konať dobro. Nie tak, ako spomenul Svätý Otec František svoju skúsenosť, keď s politikmi jedná o pokoji a oni už rozmýšľajú o nových miestach nepokoja vo svete. Je to ako stretnutie s človekom, ktorý môže s nami hovoriť pokojne a o pokoji, ale rozmýšľa, ako nám spôsobiť ranu. Bolo by bolestné, ak by takéto neúprimné zmýšľanie bolo naše... A naozaj, nikdy sa tak nestalo v našom správaní?... Veď všetci sme pokúšaní nečestnými praktikami tohto sveta. O to viac potrebujeme Božiu pomoc, aby sme nekonali skutky, ktoré nám diktuje svet.
Potrebujeme prosiť o Božie požehnanie a pomoc, ale stanovený úmysel na tento rok: „Aby sme ako veriaci ľudia prinášali ovocie Ducha Svätého a s ním pokoj a Božie požehnanie do našich vzťahov,“ sa nenaplní sám, nutné je naše odhodlanie, spolupráca a záujem, aby zavládol pokoj v nás a tiež porozumenie v našich rodinách, medzi susedmi, v dedine i v meste, na pracovisku i škole, na ihrisku i všade. Ale zopakujme: samo sa to neurobí!
Civilným jazykom by sa to dalo povedať takto: Pri predkladaní projektov je potrebná naša „spoluúčasť“. Ale aj Boh chce vidieť pri predkladaní našich prosieb a prianí našu ochotu k spolupráci. Keď o niečo prosíme Boha, veľakrát si myslíme, že my sa nemusíme pravidelne modliť, chodiť do kostola, že nemusíme prijímať sviatosti... Že všetko vyrieši Boh za nás a bez nás. Hoci Božie milosrdenstvo je naozaj nekonečné a zľutúva sa nad každým človekom, a aj keď nie je závislý na dobrej vôli človeka, predsa nás neustále pozýva k spolupráci. Vo svojom milosrdenstve ide tak ďaleko, že nám „dovolí“ spolupracovať na obrátení a spáse aj tých ľudí, ktorí v tejto chvíli nemajú o to nijaký záujem. Vo Fatime to však zaznelo veľmi jasne: „veľa ľudí ide do zatratenia, lebo sa nikto za nich nemodlí!“ Prosiť, vyprosovať, aby sa ovocie Ducha Svätého prejavilo aj v živote týchto ľudí, môže byť prvým krokom k ich obráteniu a záchranou pre večný život. A tak si uvedomme, koľko ľudí bolo pozvaných k „spoluúčasti“ len v ostatnom čase: V roku 2023 som pobirmoval 445 birmovancov, za necelých deväť rokov odkedy som v diecéze ich bolo 3930. Mnohí ste boli pobirmovaní pred r. 2015. Aká veľká sila Ducha Svätého tu „drieme“, lebo cez nás neprechádza veľmi do konkrétneho života. A keď k tomu pripočítame i každého pokrsteného, ktorý už tiež prijal Ducha Svätého ‒ táto sila Ducha Svätého je ešte väčšia! Ale či vidieť ovocie Ducha Svätého v našich vzťahoch ako to spomína sv. Pavol: „lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (porov. Gal 5, 22-23)? Ak to nevidieť, nie je to pre našu slabú „spoluúčasť“?
Ešte raz si zaprajme a sami o to usilujme, aby ovocie Ducha Svätého: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ nás aj s Pannou Máriou a jej pomocou sprevádzali v tomto roku i po celý život. Preto každý deň začnime krátkym zvolaním k Duchu Svätému, (napr.: „Duch Svätý, príď do môjho srdca. Posilni moju vôľu, aby som ťa chcel počúvať a robil to, čo mi navrhuješ“) a krátkou modlitbou k Panne Márii (napr.: Zdravas Mária; Pod tvoju ochranu...).
Teším sa z vašej dobrej vôle napredovať na Božej ceste a všetkých vás žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
Mons. Stanislav Stolárik
rožňavský biskup
Pastiersky list spišského biskupa Mons. Františka Trstenského na sviatok Svätej rodiny
Drahí bratia a sestry!
V posledný deň kalendárneho roka slávime sviatok Svätej rodiny – Ježiša, Márie a Jozefa. Bilancujeme uplynulý rok a vítame už nový rok. Prosím, nájdime si čas poďakovať Pánu Bohu za jeho ochranu a požehnanie, ktorým nás sprevádzal v uplynulom období.
Boží Syn sa rozhodol, že podobne ako všetky deti, bude aj on potrebovať teplo rodiny. Ježišova rodina je príkladom pre všetky naše rodiny. V Nazarete začal jeho pozemský príbeh, keď sa počal v lone Panny Márie. Nazaretský dom Jozefa a Márie sa stal miestom, v ktorom Ježiš prežil detstvo a mladosť, prvé kroky nábožnosti a práce. Môžeme si predstaviť, ako ho svätý Jozef brával do synagógy na modlitby, učil ho práci s drevom v jeho dielni a Mária napĺňala ich domov nežnosťou a láskou. Opäť vám aj v tomto mojom liste ponúkam tri podnety na zamyslenie a inšpiráciu.
Milí bratia a sestry, ako prvé povzbudenie, prosím, nech aj naše rodiny a domácnosti sú prvou školou ľudskosti a zbožnosti, kde zoči-voči hrubostiam každodenného sveta sa jej členovia spolu modlia, navzájom obdarúvajú radosťou, vzájomným odpustením, pracovitosťou a všímavosťou voči potrebám druhých. Milé rodiny, zvlášť vás prosím, aby ste nezabúdali na starých rodičov. Venujte im pozornosť a prejavy vďaky. Evanjelista Lukáš píše o Ježišovom živote v Nazarete slovami: „Chlapec rástol a mocnel plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“ (Lk 2, 40) Nehovorí sa o nejakých Ježišových zázrakoch alebo uzdraveniach. Nikto z nás nevyrastal v rodine, v ktorej by neboli nejaké problémy. Avšak to platí aj o Svätej rodine. Jozef a Mária taktiež poznali, čo je to strach o dieťa, útek do Egypta, hľadanie strateného syna a úzkosť o neho. Učili sa rozumieť, čo znamená, že Ježiš má byť v dome svojho nebeského Otca. Podobne aj my potrebujeme každý deň učiť sa vzájomne počúvať, spoločne riešiť ťažkosti a problémy, rozprávať sa pri stole, modliť sa. Ale predovšetkým usilujme sa spoznávať a uskutočňovať Božiu vôľu.
Druhým povzbudením je radosť. Pravá a nefalšovaná radosť z čistých vzťahov medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami. Mám na mysli radosť, ktorá je ovocím vzájomnej úcty a lásky. Úprimnú radosť, ktorú pocíti každý, kto vstúpi do vášho príbytku. Rodičia, vidia vás deti spolu sa smiať? Keď k vám prídu príbuzní a susedia, cítia napätie, alebo sú povzbudení radostnou atmosférou? Povzbudzujem vás aj k radosti z viery, k radosti, že ste aktívnou kresťanskou rodinou. Kde sa rodina neotvorí Božej prítomnosti, jeho láske a milosrdenstvu, tam rodina stratí pokoj, záujem jednotlivcov začne prevládať nad dobrom celej rodiny a zo vzťahov sa vytratí radosť.
Tretím povzbudením je, aby ste sa všetci členovia rodiny navzájom povzbudzovali k praktizovaniu viery u vás doma ako aj na verejnosti, či je to škola, zamestnanie alebo ulica. Nehanbime sa za vieru! Dnešný evanjeliový úryvok hovorí, že Jozef a Mária vyplnili Pánov zákon. Znamená to, že dieťa Ježiš vyrastal v rodine, v ktorej sa viera žila, v ktorej sa zachovávali Božie prikázania a slávili sa náboženské sviatky. Prosím vás, rodičia, svojím vlastným životom ukážte deťom, že viera im bude pomáhať, bude pre nich svetlom, pokojom a radosťou ich svedomia. Povedzte im tieto slová: „Milý náš syn, milá naša dcéra! Na vlastnom živote sme sa presvedčili, že viera je pre nás dôležitá, že nám dáva zmysel života. V ťažkostiach je viera pre nás oporou aj usmernením. Preto ju žijeme a preto ti ju odovzdávame.“ Sadnite si a rozprávajte sa doma o Bohu, o viere a Cirkvi, ale najmä, modlite sa spolu, lebo spoločná modlitba posväcuje, odpúšťa a uzdravuje.
Milí bratia a sestry, ďakujem za všetky modlitby a obety ako aj za prejavy ľudskej a duchovnej blízkosti, ktorými ma sprevádzate v mojej službe biskupa. Ste trvalo v mojich modlitbách a obetách, a prosím: „Modlite sa za mňa!“
Váš biskup
+ František
Pastiersky list Nitrianskej diecézy na sviatok Svätej rodiny
Drahí bratia a sestry,
vo vianočnom čase slávime sviatok Svätej rodiny. Právom, veď Vianoce majú naskrz rodinný ráz. Tento sviatok zaviedol do liturgického kalendára pápež Benedikt XV. v roku 1921. Boli to časy sociálnych prerodov a industrializácie, ktoré veľmi silno poznačili dovtedy zaužívaný a žitý obraz rodiny.
Aký odkaz však nesie tento sviatok pre rodiny dnes? Aký zmysel má postaviť za vzor rodinného života svätú nazaretskú rodinu, keď šík mediálnych odborníkov tvrdí, že nie je možné idealizovať minulosť a že nijaký model spolužitia z minulosti nemôže byť nemenným vzorom pre našu dobu? Nechýbajú ani také názory, ktoré popierajú to, čo Cirkev považuje za normu – že manželstvo je výlučný zväzok medzi mužom a ženou. Mnohí dnes o manželstve a rodine zmýšľajú inak, než tomu bolo doposiaľ. Priznajme, že aj my kresťania sme si už v mnohom osvojili tieto názory. Aj my sme už akoby rezignovali na ideál kresťanskej rodiny. Žijeme v dobe krízy, v ktorej sa polovica manželstiev rozpadá. Je bežnou praxou, že aj mladí katolíci z viacerých príčin žijú spolu vo voľných zväzkoch, na skúšku, čo spôsobuje, že viac ako 40 percent detí na Slovensku sa rodí mimo manželstva. Nehovoriac o tom, že aj v rodinách, ktoré sa pokladajú za kresťanské sa vytráca kresťanský duch: takmer zanikla spoločná modlitba, svätenie nedele, pohŕda sa učením Cirkvi…
Áno, sú ťažké časy, chápeme. Pozrite! Práve pred rokom (31.12.) opustil tento svet emeritný pápež Benedikt XVI. Vo svojom testamente o. i. uviedol: „Ďakujem mojim rodičom, ktorí mi dali život v ťažkých časoch a ktorí mi za cenu veľkých obetí svojou láskou pripravili nádherný domov, ktorý ako jasné svetlo osvetľuje všetky moje dni až dodnes.“ Tieto slová napísal pápež Benedikt na sklonku svojho života a aj vtedy mal v živej pamäti, že rodina a láska jeho rodičov boli pre neho svetlom až do jeho neskorej staroby, až do posledného výdychu. Všimnime si, prosím, že opísaná atmosféra domova nijako nesúvisí s vonkajšími materiálnymi či spoločensko-kultúrnymi okolnosťami. Aj „v ťažkých časoch“ hoci „za cenu veľkých obetí“, je možné vytvoriť požehnaný domov. A čo je jeho podstatou? Správne pochopená a žitá manželská láska, ktorá sa vie obetovať, ktorá žije pre druhého.
Musíme priznať, že práve nedostatok obetavej lásky je jednou z hlavných príčin dnešnej krízy rodiny, ale aj spoločnosti ako takej. Ako by nám chýbala ochota obetovať sa. Do značnej miery aj my sme podľahli silnej črte súčasnej spoločnosti – individualizmu. Tu niekde spočíva podstata stretu kresťanstva a konzumnej spoločnosti, ktorej sme súčasťou. Kresťanstvo dve tisícročia učí, že „Blaženejšie je dávať ako prijímať“ (Sk 20, 35), a šťastie dosiahneme vtedy, keď sa obetujeme pre druhého. Manžel pre manželku, rodičia pre deti a rodinu, kňaz pre veriacich, občan pre spoločnosť… Dosvedčil nám to sám Ježiš smrťou na kríži.
Žiaľ, sme svedkami toho, že dnešný mladý človek akoby nemal odvahu robiť definitívne a celoživotné rozhodnutie. Žijeme v tzv. kultúre provizória. Skúšame jedno či druhé; berieme rozličné práce na nejaký čas, potom meníme. Pokiaľ sa to týka len zamestnania, to nemusí byť chyba. Ale ak tak konáme aj v životnom povolaní, dochádza k tragédiám, zraneniam, rozpadu rodín a sklamaniam na celý život.
Bratia a sestry, ak chceme žiť v rodinách podľa Božieho plánu, nesmieme stratiť zmysel pre obetu. Ak sa hlásime k Ježišovi, potrebujeme si osvojovať aj jeho životný štýl – obetavú lásku. Šťastná rodina nemôže žiť bez obetovania sa pre druhých. Panna Mária nemala na ružiach ustlané, obetovala svoj život pre naplnenie Božieho prísľubu, pre Ježiša. Aj Jozef sa obetoval pre Božieho syna a jeho matku. Svätá rodina nám ukazuje, že je možné vytvárať šťastné rodiny, avšak bez obety je to nemožné.
Dnešné Božie slovo nás povzbudzuje pohľadom ako rodičia Jozef a Mária priniesli Ježiša do chrámu, aby ho tam obetovali. Potom, ako píše evanjelista, sa vrátili do Nazareta a „chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 40). Tu možno vidieť recept na šťastný spôsob života, keď má Boh prvé miesto.
Preto nám Cirkev dáva Svätú rodinu ako vzor, povzbudenie pre spolužitie v rodine. Majme na zreteli, že sviatok Svätej rodiny nebol ustanovený preto, aby oživoval akýsi „meštiacky“ stereotyp ideálnej rodiny, ale preto, aby sa v rodine, ktorá spočíva v trvalom spojení muža a ženy a Bohom darovaných detí – napriek všetkým obmedzeniam – videla šanca k záchrane sveta; aby všetci ľudia v inštitúte kresťanského manželstva mohli nájsť prijatie, lásku, súcit, bratstvo, uzdravenie. Veď sviatosť manželstva sprítomňuje lásku Krista k Cirkvi aj mimo hraníc vlastnej rodiny. Bolo by vhodné prečítať si životné príbehy aj ďalších manželov a rodín, ktoré Cirkev povýšila na oltár. Napr. manželov Martinovcov – rodičov sv. Terézie z Lisieux, talianskych manželov Beltramovcov či poľskú osem člennú rodinu Ulmovcov s nenarodeným dieťaťom, ktorá bola blahorečená v septembri t. r. za záchranu židovských rodín. Aj oni nám dosvedčujú, že láskou a obetou sa dá vybudovať šťastná rodina.
Áno, láska je síce gramaticky podstatné meno, ale v skutočnosti je to sloveso – hodnota, ktorá sa každodenne buduje. Sú to drobné veci každodennosti, v ktorých si môžeme dokázať, že nám na sebe záleží. Aj keď prídu zlyhania, znovu a znovu hľadajme cestu k sebe, formou vzájomnej slúžiacej lásky a odpustenia. Boh nám bude vždy nápomocný, ak mu to dovolíme.
Dnešný sviatok obsahuje dôležité posolstvo: napriek všetkým zmenám či výhradám rodina predstavuje aj dnes nenahraditeľnú hodnotu – pre osobný rozvoj každého jednotlivca aj spoločnosti. A aj napriek silnému spochybňovaniu naďalej platí, že úplná rodina je stále najlepším základom k úspešnému formovaniu života. Skúsenosť nás učí, že zdravá rodina je najvhodnejším miestom ľudského dozrievania. Všimnime si aj to, že mladí ľudia, keď snívajú o svojej šťastnej budúcnosti, spájajú ju s úplnou rodinou.
Budúcnosť rodiny a jej miesto v našom civilizačnom a kultúrnom okruhu je v našich rukách. Predovšetkým v rukách vás, milí manželia, ale aj vo vás mladých, ktorí manželstvo považujete za vaše budúce povolanie. Nebojte sa záväzku, vernosti, daru, zodpovednosti, lásky na celý život, hrdinstva, založenia rodiny, sprostredkovania nového života a výchovy detí, pretože: „Ostatní, spoločnosť, chudobní na vás čakajú“ – ako to zdôraznil Svätý Otec František v Košiciach (14.9. 2021).
V súčasnosti je ešte jedna oblasť, ktorej sa negatívne dotýka individualizmus a nedostatok obety – duchovné povolania. Aj keď máme na Slovensku dostatok kňazov, máme nedostatok nových povolaní ku kňazstvu či zasvätenému životu.
Preto vás prosíme, aby ste zintenzívnili v našich farnostiach i rodinách modlitby za duchovné povolania. Nemenej dôležité je však aj to, aby ste svoje deti a vnúčatá učili živému osobnému vzťahu s Ježišom a vštepovali im do srdca ochotu obetovať sa pre iných. Najlepšie sa to robí osobným príkladom. Vás, bratia kňazi, prosíme, svedčme svojím pravým kňazským životom o kráse tohto vznešeného povolania. Učme mladých ako byť vnímavý na Božie volanie, ako ho správne rozlíšiť, lebo je to niekedy neľahké. A v dobe, ktorá nechce rozhodnutia na celý život, niekedy až zdanlivo nemožné. No vždy je to dobrý Boh, ktorý dáva povolanie a ktorý povolal za spolupracovníkov nás a podobne chce aj v dnešných časoch cez nás povolávať ďalších.
Chlapci a dievčatá, ak vás Pán volá, aby ste sa mu úplne darovali, nebojte sa odpovedať – áno. Život pre neho je nádherný a zmysluplný.
Bratia a sestry, keď nás Boh volá, aby sme sa obetovali pre iných, nebojme sa tohto vznešeného pozvania, či už v rodine, alebo v duchovnom povolaní. Ak budeme pozorní na tento hlas, budeme mať dostatok dobrých kresťanských rodín, aj dostatok duchovných povolaní. Obetavá láska je tou cestou k osobnému šťastiu a chceme ju chápať aj ako plnenie Božej vôle, ku ktorej sme všetci povolaní, aby sa naša spolupráca s Božou ponukou raz zavŕšila vo večnosti.
Kiež nám v tomto úsilí pomáha blízkosť Božieho dieťaťa Ježiša, narodeného v Betleheme, ako aj príhovor Božej Matky Márie a sv. Jozefa.
Spolu so žičením vianočného pokoja a vzájomnej lásky vás otcovsky žehnáme.
+ Viliam Judák, diecézny biskup
+ Peter Beňo, pomocný biskup
Pastiersky list žilinského biskupa Mons. Tomáša Galisa na sviatok Svätej rodiny
Drahí bratia a sestry,
súčasťou slávenia Vianoc sú nielen chvíle pokoja a lásky vo vlastnej rodine, ale aj radostné a hlboké stretnutia s duchovnou rodinou, so spoločenstvom Cirkvi v chráme pri bohoslužbách. V súvislosti s dnešným sviatkom Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa chcem pripomenúť veľký význam ľudsky a kresťansky zdravej rodiny.
Jednou z podstatných podmienok pre dosahovanie tohto cieľa je, aby rodina bola čo najviac spolu, najmä v rokoch rastu a výchovy detí. Pápež Benedikt XVI. povedal, že jedna z najväčších služieb, akú my kresťania môžeme preukázať našim súčasníkom, je ponúknuť im naše spokojné a pevné svedectvo rodiny, chrániť rodinu a rozvíjať ju, pretože má najvyššiu dôležitosť pre prítomnosť a budúcnosť ľudstva.
Svätý Ján Pavol II. často zdôrazňoval: „Rodičovská láska sa má pre deti stať viditeľným znakom lásky samého Boha. Váš rodinný kozub nech je naozaj malou cirkvou. Zachovávajte vzájomnú vernosť. Dovoľte Pánovi, aby prebýval medzi vami a vo vás“.
Budúcnosť ľudstva závisí od kresťanskej rodiny, ktorá sa spolu modlí, stoluje a je schopná sa vzájomne zdieľať o živote viery.
Je asi dosť bežné považovať za ideál kresťanskej rodiny pokojný a vydarený život, nerušený neočakávanými udalosťami. Veď sme presvedčení, že pokojný život je znamením Božieho požehnania. Napriek tomu vieme, že naše rodiny tomuto ideálu často nezodpovedajú. Nie sú vždy úplné, zápasia s každodennými výzvami života a veľakrát nie sú ani dokonalým miestom odovzdávania viery. Netreba sa však báť, pretože ani samotná nazaretská rodina sa nevyhla krízam a vážnym problémom.
Jej život nebol vôbec jednoduchý, práve naopak. Krátko po zásnubách sa musí tento mladý pár vysporiadať s nečakaným a ťažko vysvetliteľným tehotenstvom Márie. Po príchode do Betlehema nenachádzajú vhodné ubytovanie a Mária je odkázaná rodiť v nedôstojných podmienkach maštale. Pred zlobou Herodesa utekajú do cudzej krajiny, kde žijú dlhší čas ako utečenci. Ježiš bol v Nazarete istotne považovaný za nemanželské dieťa a keď začal v dospelosti ohlasovať evanjelium, jeho najbližšia rodina musela čeliť tomu, že ho mnohí považovali za pomäteného.
Neprehliadnime však, že Jozef a Mária sa nikdy nenechali znechutiť týmito ťažkosťami, ale s Božou pomocou ich zvládali prekonávať. Boh bol v centre ich života. Dokázali sa vzdať vlastných očakávaní a predstáv o živote a prijať Božiu vôľu. Aj keď Simeonove proroctvo o bolestnom meči, ktorý má preraziť Máriino srdce, mohlo právom vzbudiť strach a obavy z budúcnosti, Mária ostala pevne stáť na Božom slove, ktoré sa zjavilo v posolstve archanjela, že jej synovi dá Boh trón jeho otca Dávida, bude naveky kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca (por. Lk 1,32-33).
Možno niektorí ostávame sklamaní, že naše rodiny nie sú ideálne. Deti často vyrastajú bez jedného z rodičov, mnohé rodiny sú poznačené chudobou, závislosťami a nie vždy schopné odovzdávať dar viery. Do týchto našich nedokonalostí však môže vstúpiť Boh prostredníctvom spoločenstva Cirkvi. Napriek svojej dôležitosti, rodina nie je jediným miestom, ktoré nás formuje vo vzťahu k Bohu.
Sú to aj rozličné spoločenstvá v rámci Cirkvi, ktoré môžu napomáhať evanjelizačnej úlohe rodiny. Mladí ľudia obohatení skúsenosťou živej viery v spoločenstvách napredujú v duchovnom živote a neskôr sa sami stávajú evanjelizátormi vlastných rodín, vrátane rodičov. Takto môžu spoločenstvá účinne napomáhať v odovzdávaní hodnôt, ktoré samotná rodina nedokázala sprostredkovať.
Rodina má nesmiernu hodnotu v Božom pláne, ale netreba sa báť jej nedokonalostí. Boh vie písať aj na krivé riadky a ak niečo nefunguje tak, ako má, používa iné riešenia na to, aby si nás k sebe pritiahol.
Povzbudzujem vás, bratia kňazi, aby ste podporovali snahu o vytváranie a rast spoločenstiev vo svojich farnostiach a nebáli sa novosti, ktorú ich prítomnosť vo farnosti prináša. Je dôležité, aby ste im boli nablízku a ochotne im načúvali, napomáhali rozvoju ich darov a jedinečnosti.
Vás, milí členovia spoločenstiev, povzbudzujem, aby ste sa pravidelne stretávali a boli vždy otvorení pre nových členov a pre pomoc farnosti v jej potrebách: cíťte sa, prosím, súčasťou farnosti. Vo vašom kruhu nech nájdu prijatie a duchovný rast aj tí, ktorí nežijú v prostredí svojej vlastnej rodiny.
Nazaretskej rodine nebol súdený ľahký život, ale zato bol požehnaný: už samotná Mária chváli Boha za jeho zázraky vo svojom chválospeve. A práve toto vedomie Božej blízkosti dodávalo Svätej rodine silu vydržať všetky nepríjemnosti. V ťažkostiach sa Boh osvedčil ako Emanuel – Boh s nami, ktorý nás nenecháva utonúť v bahne problémov, ale podáva nám svoju pomocnú ruku. Zostáva rovnaký včera i dnes, dobrý, milosrdný a láskavý, tak pre nazaretskú rodinu ako aj pre nás všetkých, pre naše rodiny i spoločenstvá.
Všetkým vám zo srdca žehnám a vyprosujem potrebné milosti v nadchádzajúcom kalendárnom roku.
Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup
Ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR napísal list k Vianociam
Vianočný stereotyp alebo predsa niečo nové?
K vianočnému stereotypu patrí už aj tento každoročný pastiersky list, ktorým sa Vás snažím pozdraviť a krátko sa Vám prihovoriť. K stereotypu patrí vianočná výzdoba ulíc a obchodov, nakupovanie darčekov, čaro Štedrej večere a pre mnohých aj neodmysliteľná účasť na Polnočnej omši... V čom budú tohoročné Vianoce predsa len iné, než tie doterajšie?
Celkom iste budú iné pre tých z Vás, ktorí ich budete sláviť prvýkrát spolu ako manželia; ešte oveľa radostnejšie ich budú vnímať tí, ktorým do rodiny pribudlo novonarodené dieťa...
A potom aj toľko iných či rozličných okolností, ktoré majú vplyv na to, že tieto Sviatky budeme prežívať celkom inak.
Možno budeme po dlhých rokoch všetci spolu pri štedrovečernom stole; ale môže to byť aj opačne a niektoré miesta môžu zostať prázdne z rozličných dôvodov: otec či matka je na zahraničnej vojenskej misii alebo v službe, niekto z členov rodiny je v nemocnici alebo sa z takých či onakých dôvodov osamostatnil, niekto zomrel, alebo zradil lásku a odišiel...
Žiaľ, pravdepodobne budú tohtoročné Vianoce iné aj z dôvodu neistej celosvetovej bezpečnostnej atmosféry, na ktorú vplýva – pravdepodobne i počas týchto Vianoc – pokračujúca vojna na Ukrajine, stupňujúce sa napätie na Blízkom Východe či mnoho ďalších hrozieb...
A čo keby sa stali tieto Vianoce iné v pozitívnom zmysle slova aj preto, lebo budeme hlbšie prežívať ich základný význam, teda význam narodenia Božieho Syna Ježiša Krista a dôsledky jeho príchodu na svet; význam Vianoc sa stane dôležitejším pre nás samých, pre našich blízkych, pre náš svet...
Čo sa stalo na Vianoce v roku 1223?
Áno, počas týchto Vianoc je to presne 800 rokov, keď prišiel svätý František Assiský do mesta Greccio a tam požiadal jedného z priateľov, aby mu pomohol pripraviť všetko potrebné pre oživenie spomienky na Dieťa, ktoré sa narodilo v Betleheme; aby mohol uvidieť svojimi telesnými očami to, ako Dieťa ležalo v jasliach v blízkosti vola a osla, čo stáli pri ňom, či ako bol položený na posteľ zo sena.
Dobový dokument hovorí, že 25. decembra prišli do Greccia Františkovi rehoľní bratia z rozličných končín spolu s ľuďmi z miestnych usadlostí, ktorí doniesli kvety a fakle na osvetlenie tej svätej noci. Keď prišiel František, našiel jasle naplnené senom, našiel vola aj osla. Ako vidíme na maľbe od Giotta, František vložil do jasieľ malé dieťatko. Všetci, ktorí tam boli, zažili neopísateľnú radosť z tohto vianočného výjavu. Kňaz potom slávnostne slúžil Eucharistiu nad jasľami, a tak poukázal na spojenie medzi vtelením Božieho Syna a Eucharistiou. František, ktorý bol diakonom, pri tejto omši radostne spieval evanjelium o narodení Ježiša Krista.
Tradícia betlehemov alebo jasličiek
Vyššie opísaná udalosť stála na začiatku znázorňovania udalosti narodenia Krista. Je zvláštne, že za dvanásť storočí to nikomu nenapadlo, veď od najstarších čias znázorňovali kresťania narodenie Božieho Syna na ikonách a mozaikách, ale nie plasticky.
Františkove jasličky v Grecciu boli impulzom pre vznik tradície tvorenia betlehemov v kostoloch, v domácnostiach, ale aj na námestiach, v nemocniciach, vo väzniciach či rozličných úradoch.
Pápež František napísal pri tejto príležitosti apoštolský list „Admirabile signum“ – „Nádherné znamenie“, ktorý môžete nájsť v preklade na stránke Konferencie biskupov Slovenska.
My, Slováci, máme zvláštne historické spojenie s jasličkami, dokonca je takmer o 400 rokov staršie, než bola udalosť v Greccio. Možno viete, že drevené časti jasličiek z Betlehema sa uchovávajú ako vzácna relikvia v sklenenej truhlici pod oltárom baziliky Santa Maria Maggiore v Ríme. Starobylý názov tohto chrámu je „Fatné“, čo po grécky znamená „jasličky“. A práve do tejto baziliky prišli na Vianoce v roku 868 svätí Cyril a Metod so svojimi žiakmi a odovzdali vtedajšiemu pápežovi Hadriánovi II. liturgické knihy, ktoré preložili do staroslovenčiny. Pápež ich slávnostne položil na oltár a tým ich potvrdil, ako aj ich používanie pri bohoslužbách. Možno povedať, že to bol vianočný dar pre náš národ. Veď vďaka sláveniu bohoslužby v zrozumiteľnej reči mohli naši predkovia uvedomelo prežívať prítomnosť Ježiša Krista v liturgii a mohli z tohto stretnutia prijímať dobré podnety pre svoj život.
Pre nás je to už samozrejmosťou, že liturgia sa uskutočňuje v zrozumiteľnej reči. Problémom však je, či máme záujem zúčastňovať sa na jej slávení, aby sme sa tak mohli stretať so živým Božím Synom Ježišom Kristom, ktorý sa pre nás stal človekom, narodil sa v Betleheme ako chudobné dieťa, neskôr sa pre našu spásu obetoval na kríži a vstal z mŕtvych.
Vďaka stretnutiam v bohoslužbe nás chce viesť týmto životom, aby sme ho prežili v zhode s Božou vôľou, pre naše dobro i dobro našich blížnych a mohli sme s jeho pomocou prekonať i smrť a dosiahnuť účasť na jeho večnom živote a na zmŕtvychvstaní.
Jasličky v našich rodinách
V rámci príprav na Vianoce myslíme na všetko možné, dbáme však aj na to, aby súčasťou vianočnej výzdoby v našich rodinách boli jasličky – znázornenie narodenia Pána?
Možností je veľa a fantázii sa medze nekladú. Najjednoduchší spôsob je kúpiť si znázornenie betlehemskej udalosti, betlehem. V rodinách, kde sú deti, je možnosť zapojiť ich počas celého adventu do tvorenia jasličiek. Každý deň, alebo aspoň každú adventnú nedeľu spoločne s rodičmi môžu tvoriť niektorú postavu alebo inú súčasť betlehema z vhodnej plastickej hmoty (môže to byť aj keramika, ktorá sa potom vypáli...). Pri takejto spoločnej tvorbe vzniká príležitosť, aby ste sa spolu s deťmi rozprávali o udalosti Narodenia či o význame jednotlivých postáv, aby sme prehlbovali spoločné rodinné vzťahy a motivovali sme sa aj na pripravovanie jasličiek pre Spasiteľa v našej duši – a to snahou o dobré skutky, najmä voči chudobným a trpiacim, spoločným čítaním Svätého písma a tiež spoločnou modlitbou, zvlášť večer pri zapálenej svieci na adventnom venci.
Keď sa o to pokúsime, možno zažijeme zmenu – Vianoce budú síce ako každý rok, no budú iné, nové a hlavne opravdivé.
Tak, ako sa postavenie živých jaslí v Grecciu stalo historickým medzníkom v kvalite prežívania Vianoc, nech sa aj naša snaha o zadováženie si alebo o zhotovenie jasličiek v našich domácnostiach a podľa možností aj na pracoviskách, či hlavne každodenná duchovná príprava počas celého adventu na to, aby Ježiš Kristus našiel prijatie v jasličkách nášho srdca, vystlaných skutkami lásky, stane medzníkom v spôsobe prežívania našich Vianoc. Len tak bude môcť Ježiš Kristus aj cez nás pokračovať v programe, pre ktorý prišiel na tento svet: oslavovať Boha a prinášať pokoj ľuďom dobrej vôle.
Všetkým Vám, vážení príslušníci a príslušníčky Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky, Vašim rodinám a spolupracovníkom, ale zvlášť Vám, ktorí budete prežívať Vianoce v službe – či už v zahraničných misiách alebo vo vlasti – prajem a od Božieho Syna, ktorý sa pre našu spásu stal človekom, vyprosujem pokojné, radostné a milostiplné vianočné sviatky!
A keďže čoskoro začíname aj nový rok, želám Vám do tohto nového časového úseku, aby každého z nás sprevádzala Božia starostlivá láska, ochrana Panny Márie. Nech nás Pán obdaruje všetkým, čo potrebujeme pre spokojný a šťastný život, a dá nám silu ducha zvládnuť podľa Kristovho príkladu aj všetky kríže, s ktorými sa na našej životnej ceste stretneme a ktoré bude treba vziať na svoje plecia – avšak s nádejou, že ťažkosti, zvládané v spojení s Kristom, môžeme premieňať na lásku a vtedy nás vedú k víťazstvu – pozemskému i večnému.
Prajem Vám teda požehnaný nový rok!
Váš + František Rábek, biskup-ordinár OS a OZ SR