Keď sa futbalista prežehná
Vierou v Boha sa netají ani tréner chorvátskych futbalistov, ktorí sa nečakane prebojovali do finále MS v Rusku.
Nejeden hráč to urobí pri nástupe na ihrisko, pred kopnutím dôležitej penalty alebo pri oslave gólu. Prežehná sa.
Viaceré vonkajšie prejavy náboženskej viery sme mali možnosť zaregistrovať aj na tohtoročných futbalových majstrovstvách sveta v Rusku.
Asi najpamätnejšou ostane situácia po skončení zápasu medzi Belgickom a Panamou, ktorý neskorší semifinalista turnaja vyhral 3:0. Belgičan Romero Lukaku a Panamčan Fidel Escobar si na trávniku kľakli blízko seba a obaja sa modlili. Zaujímavosťou je, že Lukaku je katolík a Escobar evanjelik. Záber modliacich sa súperov sa okamžite šíril sociálnymi sieťami.
Rovnako ako radosť hráča z Nigérie, ktorý sa tešil z víťazstva svojho tímu s ružencom v rukách.
V niektorých tímoch sa prosilo o pomoc z nebies aj spoločne. Reprezentanti Mexika mali pred nečakaným víťazstvom nad Nemeckom spoločnú omšu, hráči z Tuniska zase pred zápasmi spolu recitovali v šatni z Koránu.
Viera je veľmi dôležitá aj pre úspešného trénera chorvátskeho tímu, ktorý sa prebojoval do nedeľného finále šampionátu. Zlatko Dalič sa nedávno vyjadril, že sa mu darí vďaka viere v Boha. Prezradil tiež, že so sebou nosieva ruženec, ku ktorému vždy siaha, keď príde náročná chvíľa.
„Za všetko, čo sa mi v mojej profesionálnej kariére podarilo vďačím svojej viere a svojmu Pánovi,“ povedal Dalič pred začiatkom majstrovstiev sveta. „Bez silnej viery a motivácie by to bolo veľmi ťažké dosiahnuť.“
„Keď človek stratí akúkoľvek nádej, musí sa spoliehať na nášho milosrdného Boha,“ dodal tréner nečakaných finalistov šampionátu.
Prvý sa prežehnal Slovák
Oslavy gólov, pri ktorých sa úspešní strelci prežehnajú, sú dnes bežnou vecou.
Pravdepodobne prvým hráčom, ktorý v minulosti oslavoval gól takzvaným „prekrížením sa“ bol futbalista zo Slovenska. Bol ním Ladislav Petráš, ktorý na svetovom šampionáte v roku 1970 v Mexiku skóroval za tím Československa ako jediný. Jeho dva góly však nestačili a mužstvo sa vracalo domov s tromi prehrami.
Spôsob akým strelené góly oslávil však ostal pamätným. V zápase proti Brazílii aj s legendárnym Pelém sa Petráš po vsietení jediného gólu Československa rozbehol k postrannej čiare, pokľakol si, prežehnal sa, a kým k nemu pribehol prvý spoluhráč Jozef Adamec, zotrval akoby v krátkej modlitbe.
„Bolo to spontánne. Jednoducho som si kľakol a prežehnal sa. A prečo-začo, to neviem. Niekto vyskakuje, niekto robí saltá, niekto kotrmelce. Ja som sa prežehnal. Ak si dobre pamätám, bol som prvý, kto tak spravil. Dnes to robí každý druhý hráč, ktorý dá gól alebo ešte len ide na ihrisko," povedal po rokoch Petráš pre šport.sk. „Keby som chcel byť múdry, tak si to dám patentovať.“
Spočiatku sa zdalo, že táto udalosť môže spôsobiť škandál. Bolo totiž nemysliteľné, aby hráč socialistickej krajiny v čase normalizácie pred takmer 53 tisícmi divákov na štadióne a ďalšími tisíckami pred obrazovkami verejne predviedol podobné gesto. Slovenský útočník si však z rozruchu, ktorý po tejto situácii nastal, ťažkú hlavu nerobil.
„Nik sa nad tým nepozastavoval. A ani po návrate domov. Nik to neriešil. A nemal som z toho problémy, nikto ‚dôležitý‘ mi to nikdy nepripomínal. Ak to niekde malo väčší ohlas, tak v mojej rodnej dedine. Tam si to ľudia cenili, spravilo im to dobre, že som urobil to, čo bolo pomaly zakázané,“ hovorí bývalý reprezentant, podľa ktorého médiá celú udalosť nafúkli. On sám z nej nechcel robiť nijaký veľký príbeh, pretože to pre neho nie je najdôležitejšia vec.
Adam Takáč, Postoy (krátené)